Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 302/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej advokátskou

kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 26. marca 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. marca 2019 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. marca 2019

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a trovy konania

v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov), ktoré j e Krajský

súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie

SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. marca 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplynulo, že 98 žalobcov,

vlastníkov bytov v bytovom dome na [vrátane

Bytového družstva so sídlom (ďalej aj „správca“) v pozícii vlastníka niekoľkých

bytov], podalo žalobu proti sťažovateľke, v ktorej sa domáhali vydania bezdôvodného

obohatenia vo výške 1 808,99 € s príslušenstvom z úverovej zmluvy, ktorá súvisela

so správou bytového domu. Žalobcovia boli zastúpení spoločnosťou UNITED LAWYERS,

advokátska kancelária, s. r. o., Miletičova 23, Bratislava. K žalobe bolo priložené

splnomocnenie z 10. júna 2016 pre uvedenú advokátsku kanceláriu, v ktorom sa uvádza,

že vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome ,

zastúpení správcom, udeľujú splnomocnenie advokátskej kancelárii. Okresný súd Trnava

(ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -175 z 31. januára 2018 vyzval

žalobcov prostredníctvom označeného právneho zástupcu, aby predložili súdu originál

splnomocnenia preukazujúceho oprávnenie advokátskej kancelárie na zastupovanie

žalobcov v konaní, podpísaného všetkými žalobcami, alebo aby preukázali súdu

inak oprávnenie Bytového družstva so sídlom na udelenie splnomocnenia

advokátskej kancelárii na zastupovanie žalobcov v konaní. Právny zástupca žalobcov

podaním doručeným okresnému súdu 14. februára 2018 uviedol, že v konaní

bolo preukázané priame zákonné zastúpenie vlastníkov bytov správcom podľa § 8b

ods. 1 o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorý koná v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Okresný súd

uznesením č. k. -199 z 9. mája 2018 konanie v časti týkajúcej sa žalobcov,

vlastníkov bytov, ktorí mali byť zastúpení advokátskou kanceláriou (okrem časti týkajúcej

sa správcu v pozícii vlastníka niekoľkých bytov), zastavil a žalovanej nepriznal voči

žalobcom nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie

podali odvolanie žalobcovia v celom rozsahu a žalovaný v rozsahu výroku o náhrade trov

konania. V rámci odvolacieho konania žalobcovia podali návrh na zmenu účastníkov

konania na strane žalobcu.

3. Krajský súd namietaným uznesením vyhovel návrhu žalobcov na zmenu

účastníkov konania a označené uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že správca mal oprávnenie udeliť

splnomocnenie advokátskej kancelárii v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov,

pretože mu toto právo vyplýva z § 8b ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 písm. a) zákona

č. , ako súčasť výkonu správy, a preto bol advokát oprávnený podať žalobu.

4. Sťažovateľka v sťažnosti označené porušenie svojich základných práv napadnutým

uznesením odvolacieho súdu odôvodňovala tým, že „Odvolací súd vo svojom rozhodnutí

nezohľadnil, že ako strana sporu vystupovali individualizovaní vlastníci bytov a nebytových

priestorov v bytovom dome. V ich prípade bolo potrebné, aby všetky tieto subjekty udelili

písomné splnomocnenie advokátovi na podanie žaloby a zastupovanie v konaní.

Pritom z vyplýva, že splnomocnenie udelí strana, a nie jej zákonný

zástupca. Podľa v spojení s koná zákonný zástupca za stranu

len v rozsahu, v akom nemá fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať pred súdom,

teda v akom nemá spôsobilosť na právne úkony. V tomto prípade ide o zastúpenie

vlastníkov bytov, ktorí majú spôsobilosť na právne úkony, ako aj spôsobilosť samostatne

konať pred súdom. Preto mali splnomocnenie udeliť samostatne, k čomu však nedošlo.“.

Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj judikatúrou všeobecných súdov [uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. októbra 2009, uznesenia ďalších odvolacích súdov], v ktorých bol žalobcom

v súdnych sporoch priamo správca konajúci ako zákonný zástupca vlastníkov bytov

a nebytových priestorov, a nie vlastníci ako fyzické osoby. Sťažovateľka tiež naznačila,

že žaloba bola podaná v mene všetkých individuálnych vlastníkov, „zrejme práve

kvôli naznačenej výške potenciálnej náhrady trov konania. Ak by mali byť stranou sporu

individuálni vlastníci (ktorí sú ako žalobcovia označení v žalobe), mohli by sa nimi stať

len v takom prípade, ak by prejavili vlastnú vôľu so vstupom do konania. Ako súd prvej

inštancie správne uvádza, túto vôľu prejavil len správca. Napriek tomu sú stranou sporu

aj tí individuálni vlastníci (všetci), ktorí takúto vôľu neprejavili a na takýto prejav vôle

nebol podľa v spojení s oprávnený ani správca, ktorý mohol

podať žalobu iba ako samostatný žalobca, konajúci v mene vlastníkov (ako tzv. hromadného

subjektu). V danom prípade išlo o odstrániteľnú vadu a súd prvej inštancie sa ju snažil

aj odstrániť, čo však žalobcovia resp. ich právny zástupca nespravil.“. Ďalším argumentom

sťažovateľky bolo tvrdenie, že aj v prípade správnosti argumentu, že „vlastníkov zastupoval

správca ako zákonný zástupca, ktorý udelil splnomocnenie, momentom prevodu vlastníctva

k bytu alebo nebytovému priestoru takéto oprávnenie, odvodené iba od vlastníctva bytu

zaniklo“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu

za arbitrárne a právne neudržateľné a vyjadrila presvedčenie, že samotné konanie malo byť

aktuálne voči žalovanému (sťažovateľke) právoplatne zastavené.

6. Ústavný súd uznesením č. k. -17 z 30. októbra 2019 prijal

ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

7. Následne ústavný súd 3. decembra 2019 vyzval krajský súd na vyjadrenie

sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti. Ústavnému súdu bolo 11. decembra 2019 doručené

podanie označené ako „vyjadrenie zúčastnenej osoby“ – správcu zastúpeného spoločnosťou

UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Miletičova 23, Bratislava

(ďalej len „zúčastnená osoba“), preto ústavný súd upustil od štandardnej výzvy adresovanej

zúčastnenej osobe o práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti, keďže tak urobila

aj bez predchádzajúcej výzvy.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

8. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení k veci v podstatnom reagovala na právny

názor sťažovateľky prezentovaný v sťažnosti, ktorý označila za tendenčný,

ako aj prekonaný, poskytla vlastný výklad príslušných ustanovení

a prakticky dospela k rovnakým záverom ako krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia, najmä čo sa týka výkladu v rozhodnom

čase, teda v čase konania na súde prvej inštancie. Zároveň argumentačne obhajovala

pripustenie zmeny subjektov v konaní na strane žalobcu v odvolacom konaní na základe

jej návrhu, ktorý bol vyvolaný novelou ,

ktorý vstúpil do účinnosti počas prebiehajúceho odvolacieho konania. Zúčastnená osoba

je toho názoru, že ide o právnu skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv

alebo povinností, o ktorých sa koná v zmysle 80 ods. 1

(ďalej aj „CSP“). Podľa presvedčenia zúčastnenej osoby neboli procesnoprávne normy

krajským súdom aplikované spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s , a preto napadnuté

uznesenie nie je arbitrárne, a je právne udržateľné.

9. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 2. januára 2020.

Predseda krajského súdu v podstatnom po odcitovaní relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia uviedol:

„Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala, že žalobcovia sa domáhali rozhodnutia

o zmene len analogicky podľa a odvolací súd neuviedol, že by

ods. 1 a 2 aplikoval per analogiam. Možnosť analogicky aplikovať

ods. 1 pritom nemal, a to ani v zmysle , ako navrhovali žalobcovia.

Je toho názoru, že v takomto prípade je použitie nesprávne a použitie analógie

vzhľadom na porušenie princípu legality podľa SR neprípustné.

10. Odvolací súd o podanom návrhu žalobcov na zmenu účastníkov konania

na strane žalobcov rozhodol v zmysle ust. , keď bol toho názoru,

že v prejednávanej veci prijatie novely účinnej

od 1. novembra 2018 (bez prijatia prechodných a záverečných ustanovení), ktorou sa

zmenil , spôsobilo vznik právnej skutočnosti, s ktorou zákon spája

prechod práv na strane žalobcov na správcu, nakoľko aj v zmysle vyššie uvádzanej

predkladacej správy k tejto novele zákona došlo k novonastoleniu zákonného režimu

konania správcu a spoločenstva za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v

súdnych a iných konaniach (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). V

prípade, ak by bola rovnaká právna úprava ako do 31. októbra 2018, tak aj od 1. novembra

2018 a bol by oprávnený konať pred súdom za vlastníkov bytov na ich účet správca,

ktorý mal a mohol podať žalobu na súd ako jediný žalobca konajúci ako zákonný zástupca

vlastníkov, ako to uvádza sťažovateľka vo svojej sťažnosti, tak by nebol daný žiaden dôvod

na prijatie predmetnej novely.

11. Zmyslom ust. je zabezpečiť adekvátnu reakciu procesného práva

na hmotnoprávne nástupníctvo. Ak spája ust. procesné nástupníctvo s právnou

skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva

alebo povinnosti, možno toto ustanovenie uplatniť aj v situácii, keď je prechod práva

spojený s účinnosťou novej právnej úpravy. V takomto konkrétnom prípade je potom

potrebné skúmať, či účinnosť nového právneho predpisu, a to

je právnou skutočnosťou, ktorá má za následok prechod práv zo žalobcov na správcu

v súdnych a iných konaniach. V danom prípade dospel odvolací súd k záveru, že do prijatia

tejto novely podľa v znení účinnom ku dňu

31. októbra 2018 bol v obdobných veciach správca oprávnený konať pred súdom pri správe

domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, keď stranami konania

boli jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorých správca zastupoval

ako ich zákonný zástupca, od 01. novembra 2018 po nadobudnutí účinnosti predmetnej

novely prešli tieto práva na správcu, ktorý sa stal aktívne alebo pasívne legitimovaným

a koná sám v danom súdnom alebo inom konaní za vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome.

12. Rozhodnutie NS SR sp. zn. , na ktoré poukázala sťažovateľka,

sa na vec nevzťahuje, keďže predmetom sporu bolo vymáhanie nedoplatku úhrad správcom

podľa účinného od 1. júla 2004 do 30. júna 2007, kedy podľa

ods. 1, ods. 2 písm. e) správca vykonával správu majetku

vlastníkov samostatne vo svojom mene a na ich účet a mal teda oprávnenie nedoplatky

úhrad vymáhať vo vlastnom mene.

13. Sťažovateľka ďalej namieta, že návrh na zmenu podal subjekt, ktorý na to nebol

oprávnený. Sťažovateľka namieta, že po podaní žaloby došlo v prípade viacerých vlastníkov

k prevodu bytov a momentom prevodu vlastníctva k bytu alebo nebytového priestoru

oprávnenie správcu ako zákonného zástupcu odvodené od vlastníctva bytu zaniklo. K tomu

uvádzame, že každý nadobúdateľ bytu a nebytového priestoru v bytovom dome si musí

splniť svoju povinnosť v zmysle (vyhlásenie

nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome o pristúpení k zmluve o spoločenstve

vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy), avšak aj bez ohľadu na uvedené vyhlásenie,

priamo ex lege na základe ustanovení a ,

vstupuje nadobúdateľ bytu alebo nebytového priestoru do právneho postavenia

jeho prevodcu vyplývajúceho zo zmluvy o spoločenstve alebo zo zmluvy o výkone správy,

a teda priamo zo zákona prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového

priestoru v dome prechádzajú na nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome

práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spoločenstve alebo zo zmluvy o výkone správy,

a naopak, správca vykonáva svoje práva a povinnosti z predmetnej zmluvy vo vzťahu

k nadobúdateľovi bytu.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené sme toho názoru, že návrh na zmenu subjektu

na strane žalobcov bol podaný oprávneným subjektom, a to advokátskou

kanceláriou UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Miletičova 23, Bratislava,

IČO: 36 662 291, splnomocnenou na to správcom –

, , a to v súlade s ust. § 8b ods. 1 zákona

č. (v znení účinnom ku dňu podania žaloby a udelenia splnomocnenia),

keďže z logického výkladu ust. vyplýva, že správca

v zásade zastupuje všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súdnych konaniach.

Ide tak o priame zákonné zastúpenie vlastníkov správcom vyplývajúce zo zákona,

pri ktorom zástupca vo vzťahu k tretej osobe uskutočňuje svoje vlastné vyhlásenie vôle,

a to v mene a na účet zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových priestorov), v dôsledku

čoho pri priamom zastúpení vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.“ V závere

svojho vyjadrenia predseda krajského súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci.

10. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom 30. januára 2020

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti

podanej sťažnosti. V podstatnom uviedol:

«Krajský súd v Trnave sa navyše domnieva, že možno uplatniť aj v situácii,

keď je prechod práva spojený s účinnosťou novej právnej úpravy. Tento argument

je však nesprávny. Procesnú normu možno uplatniť výlučne vtedy, keď to umožňuje

jej hypotéza. Hypotéza sa však týka len prevodu alebo prechodu práv

alebo povinností, o ktorých sa koná. Vôbec však nespomína prípad, keď sa zmenila právna

úprava v tom zmysle, že konkrétne procesné práva a povinnosti je oprávnená uplatňovať

iná osoba. V takom prípade možno uplatniť len analogicky, čo je však v zmysle

argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti vylúčené.

Krajský súd v Trnave okrajovo popiera aj argument, podľa ktorého po prevode

vlastníctva k bytu alebo nebytovému priestoru zaniklo právo správcu zo zákona zastupovať

pôvodného vlastníka. Odkazuje pritom na § 7a ods. 1 a § 8a ods. 7 BytZ, podľa

ktorých vstupuje nadobúdateľ bytu alebo nebytového priestoru do právneho postavenia

prevodcu. Právna argumentácia sťažovateľky sa však netýka hmotnoprávneho postavenia

vlastníka bytu podľa citovaných ustanovení, ale procesného postavenia žalobcu v spore.

Ustanovenia ani ustanovenia BytZ neobsahujú úpravu, v zmysle ktorej by ex lege došlo

k prevodu procesných práv pôvodných vlastníkov.

Je nesporné, že zákonné zastúpenie pôvodného vlastníka bytu správcom prevodom

bytu zaniklo. Pokiaľ teda pôvodní vlastníci mali postavenie strany sporu, museli konať

v spore samostatne, vo vlastnom mene alebo prostredníctvom nimi splnomocneného

zástupcu. V prípade osôb uvedených v sťažnosti sa však nepreukázalo, že by v čase podania

odvolania a návrhu na zmenu žalobcu konali v spore samostatne alebo prostredníctvom

splnomocneného zástupcu...

... Krajský súd v Trnave navyše neodôvodnil, prečo vôbec nerozhodol o podanom

odvolaní - teda o procesnej situácii, ktorá bola predmetom odvolacieho konania.

Svoje rozhodnutie pritom založil na argumente o zmene zákona a na procesnom návrhu,

ku ktorému došlo po podaní odvolania, a ktorý nebol predložený sťažovateľke na vyjadrenie

pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Odvolací súd preto rozhodol de facto

„ako prvoinštančný súd“, navyše bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k takémuto

závažnému procesnému návrhu. Pritom ak rozhodoval na základe nového ustanovenia

BytZ (novely, na ktorú poukazuje) aj v zmysle mal sťažovateľku vyzvať

na vyjadrenie k takémuto postupu, čo však zjavne opomenul.»

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov

konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,

že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav ().

17. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

18. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ).

19. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

20. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd

aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu.

IV.

Právne posúdenie veci

19. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky sa ústavný súd zameral na preskúmanie

otázky hmotnoprávnej legitimácie v spore, posúdenie otázky, či zmenou zákona

bola založená zmena hmotnoprávneho postavenia subjektov konania, teda či išlo o prechod

práv alebo povinností, o ktorých sa koná, otázky ústavnej akceptovateľnosti aplikácie

v okolnostiach tejto veci, a ďalej či procesný postup odvolacieho súdu

bol v súlade s , konkrétne či krajský súd mohol v odvolacom konaní rozhodnúť

o zmene subjektov za daných procesných okolností a či bol zachovaný princíp

kontradiktórneho konania.

20. Pokiaľ ide o otázku aktívnej vecnej legitimácie v konaní vo veci sťažovateľky,

ústavný súd po preskúmaní veci a rozhodných skutočností odkazuje v podrobnostiach

na závery uvedené v rozhodnutí o inej sťažnosti sťažovateľky (uznesenie

sp. zn. z 29. októbra 2019), kde podrobne uviedol vývoj právnej úpravy,

týkajúcej sa oprávnení a postavenia správcu, s ktorým nemá dôvod sa nestotožniť

(pozri body 25 až 33 odôvodnenia označeného uznesenia). V čase podania žaloby aktívna

vecná legitimácia svedčila jednotlivým vlastníkom bytov a správca na základe vtedy platnej

právnej úpravy bol priamym zástupcom vlastníkov bytov ex lege. Takisto možno

konštatovať, že vo veci vedenej pod sp. zn. išlo o takmer identický spor

po právnej stránke. Aj tam uvedený záver, že spor sa týkal nárokov žalobcov vyplývajúcich

z úveru na obnovu domu, a preto úkony správcu domu v súvislosti s podaním žaloby

bolo možné považovať za konanie pri správe domu, je aj v okolnostiach posudzovanej veci

aplikovateľný a zároveň aj ústavne akceptovateľný.

21. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné poukázať na stále aktuálnu

a aj v posudzovanej veci aplikovateľnú judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle

ktorej „Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie,

z ktorého vyplýva subjektu – žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve

mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej

legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej

(existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou

každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade,

že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii

nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal“ (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. 2 Cdo 205/2009z 29. júna 2010).

22. Okresný súd pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie v spore dospel k záveru,

že v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu nepovažoval za preukázané, že správca koná

za jednotlivých vlastníkov bytov, preto vo vzťahu k jednotlivým vlastníkom bytov konanie

zastavil a sťažovateľke nepriznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania

(bližšie pozri bod 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia). Obe strany konania podali

proti tomuto uzneseniu č. k. -199 z 9. mája 2018 odvolanie.

23. Špecifická situácia vo veci sťažovateľky nastala v priebehu odvolacieho konania,

keď správca vzhľadom na účinnosť , ktorým sa zmenil zákon

č. , navrhol zmenu subjektov na strane žalobcov podľa

z dôvodu, že zmenou zákona došlo k zmene, ktorá spočívala v zmene postavenia správcu.

Podľa právnej úpravy platnej do 31. októbra 2018 správca v súdnych konaniach pri správe

domu mal postavenie priameho zástupcu sui generis ex lege (podľa § 8b ods. 1 zákona

č. .. konal za vlastníkov...). Po prijatí novely

účinnej od 1. novembra 2018 (bez prijatia prechodných a záverečných ustanovení), správca

má postavenie nepriameho zástupcu (pozri § 9 ods. 7... správca vo vlastnom mene zastupuje

a koná na účet vlastníkov bytov...) v konaniach pred súdom.

24. Krajský súd, reagujúc na návrh žalobcov, vznesený v priebehu odvolacieho

konania, ešte pred posúdením dôvodnosti podaných odvolaní rozhodol o zmene subjektov

na strane žalobcu tak, že vyhovel návrhu, aby na miesto žalobcov 1 až 98 vstúpil do konania

správca (bod 1 výroku napadnutého uznesenia krajského súdu, pozn.), a následne posúdil

dôvodnosť odvolaní tak, že druhým výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu zrušil

uznesenie súdu prvej inštancie.

25. Podľa ak po začatí konania nastala právna skutočnosť,

s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,

môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil

ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

26. Ústavný súd, vychádzajúc z charakteru zmeny (opísanej

v bode 23 odôvodnenia tohto rozhodnutia), ako aj zo znenia , považuje

výrok o pripustení zmeny subjektov na strane žalobcu v danej procesnej situácii z viacerých

dôvodov za arbitrárny. V prvom rade sa krajský súd dostatočne nevenoval skutočnosti,

že zmenu právnej úpravy síce v okolnostiach veci možno považovať za právnu skutočnosť,

ale nie takú, ktorá by vyžadovala vyhovieť navrhovanej zmene subjektov v zmysle § 80

ods. 1 . Z hľadiska hmotného práva nedošlo k prevodu ani prechodu práv na strane

žalobcov (vlastníkov bytov), o ktoré v konaní ide (nároky z bezdôvodného obohatenia),

preto je možné konštatovať, že vlastníci bytov sú aj naďalej nositeľmi hmotného práva,

o ktorom sa v konaní koná a rozhoduje. Predmetnou zmenou právnej úpravy len došlo

k zmene postavenia správcu ako zákonného zástupcu vlastníkov z priameho zástupcu

na nepriameho zástupcu vlastníkov bytov. Inými slovami, došlo len k prechodu procesného

oprávnenia si úspešne tento hmotnoprávny nárok uplatňovať za vlastníkov bytov na správcu

(pozri bod 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia). To však podľa názoru ústavného súdu

neznamená, že vlastníkov bytov po účinnosti novely

(bod 23 odôvodnenia tohto rozhodnutia) už nemožno považovať v zmysle hmotného práva

za aktívne vecne legitimovaných v predmetnom spore [aj s poukazom na judikatúru

(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. júna 2016, strana 7,

tretí odstavec) v zmysle ktorej oprávnenie správcu pri výkone správy majetku vlastníkov

bytov vymáhať nároky v ich mene nevylučuje, že samotní vlastníci bytov nemôžu

tieto nároky vymáhať sami].

27. Z uvedeného nazerania na hmotnoprávne a procesné postavenie vlastníkov bytov,

ako aj správcu v posudzovanej veci vyplýva, že nositeľmi hmotného práva,

o ktorom sa koná, boli podľa predošlej, ako aj aktuálnej právnej úpravy vlastníci bytov,

správca vždy bol a je len zástupcom. Zmenou právnej úpravy správca len nadobudol

procesné právo (popri vlastníkoch bytov ako nositeľoch hmotných práv)

tento hmotnoprávny nárok vlastníkov bytov uplatňovať vo vlastnom mene.

28. Pokiaľ ide o otázku, či krajský súd za daných okolností mohol rozhodnúť

o návrhu na zmenu subjektov na strane žalobcov v odvolacom konaní, ústavný súd

vo všeobecnosti nespochybňuje a akceptuje, že procesné nástupníctvo podľa

v zásade môže nastať aj v odvolacom alebo dovolacom konaní (Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 271), posudzujúc však rozhodné okolnosti

prípadu konštatuje, že v danom prípade zmenou právnej úpravy vykonanou zákonom

č. nedošlo k prevodu ani prechodu práv žalobcov, ktoré sú predmetom

konania. Bez zmeny v hmotnoprávnej legitimácii, ku ktorej by došlo po začatí konania,

tak krajský súd rozhodol o pripustení zámeny účastníkov konania, ktorý procesný inštitút

však pri rekodifikácii civilného práva procesného neprevzal.

29. Účelom a zmyslom zastúpenia vlastníkov bytov správcom v súdnych konaniach

(v minulosti, aj v súčasnosti) je efektívnosť, rýchlosť a hospodárnosť konania. Podanie

žaloby v mene vlastníkov bytov (namiesto toho, aby žalobu podal sám správca

tak, ako to umožňovala právna úprava a relevantná judikatúra aj pred 1. novembrom 2018)

preto môže vzbudzovať dojem (a naznačuje to aj sťažovateľka v odôvodnení

svojej sťažnosti) snahy generovať trovy právneho zastúpenia. Zmena právnej úpravy

postavenia správcu, účinná od 1. novembra 2018, ešte posilňuje postavenie (oprávnenia)

správcu, čo však, ako už bolo uvedené, v žiadnom prípade neznamená, že vlastníci bytov

stratili vecnú legitimáciu v sporoch týkajúcich sa správy bytového domu. O to viac to platí

v prípade, ak podľa podanej žaloby žalobcami sú samotní vlastníci bytov.

30. Ďalej ústavný súd konštatuje, že odvolací súd v okolnostiach posudzovanej veci

nepostupoval v súlade s v spojení , keď vec sťažovateľky prejednal

bez toho, aby sa sťažovateľka mohla vyjadriť k návrhu na zmenu subjektov na strane

žalobcu (uvedené okrem iného vyplýva aj z rekapitulácie priebehu odvolacieho konania

uvedenej v odôvodnení napadnutého uznesenia najmä bodov 7 a 8, pozn.). Tým, že krajský

súd odňal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k návrhu na zmenu subjektov na strane

žalobcu, bola postupom odvolacieho súdu sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom,

a tým zároveň došlo aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

31. Ústavný súd tak po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému

zásahu do označených práv sťažovateľky. Krajský súd nerešpektoval platné procesné právo,

nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti a právne súvislosti pri rozhodovaní o návrhu

na zmenu subjektov na strane žalobcu, porušil princíp kontradiktórnosti,

preto aj odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré nedáva konzistentné

odpovede na relevantné skutkové a právne súvislosti prípadu, ústavný súd považuje

za arbitrárne. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku

nálezu).

32. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

33. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd

je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné

jeho doručením ( ).

III.

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

35. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu

zastupovania, podanie sťažnosti (vykonané v roku 2019) a písomné podanie týkajúce sa

veci samej (vykonaný v roku 2020) vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 € a za

prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2019, ako aj v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle §

11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 € a za rok 2020 predstavuje

sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019,

t. j. za dva úkony 346,26 € a odmena spolu s režijným paušálom 10,62 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020.

Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, tak ako to vyplýva zo súdneho

spisu, predstavujú sumu 533,88 €, ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca

je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto úspešnej

sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 640,66 € (bod 3 výroku rozhodnutia).

36. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu