Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a1b/384020.774b7d.pdf
PDF · 268.64 KB
No categories available
1TdoV/23/2011
Najvyšší súd 1 Tdo V 23/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana
Harabina a sudcov JUDr. Igora Burgera, JUDr. Pavla Tomana, JUDr. Libora Duľu
a JUDr. Jany Serbovej na neverejnom zasadnutí konanom 28. marca 2012 v Bratislave,
v trestnej veci proti obvinenému V. T. a spol., vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp.
zn. PK 2 T 28/2007, prejednal dovolanie, ktoré podal obvinený K. K., zastúpený obhajcom
JUDr. G. A., advokátom v B., proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 13. mája 2010, sp. zn. 1 Toš 7/2009, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)
z 9. marca 2009, sp. zn. PK 2 T 28/2007, bol obvinený K. K. v bode II/19 uznaný
za vinného z pokračovacieho trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa
§ 171a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. augusta 2004 formou spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“) na tom skutkovom základe,
že
II.
obžalovaný V. T. a obžalovaný I. P. po vzájomnej dohode a za vzájomnej súčinnosti
s mužom čínskej národnosti, menom Z. Q. W., prezývaným „Api“ alebo „Aven“, v dobe od
24. septembra 2003 do 9. februára 2004 v Bratislave a inde zosnovali a riadili pašovanie
migrantov z Ázie, prevažne čínskej národnosti, ktorí vstupovali na územie Slovenskej
republiky z Ukrajiny mimo vyznačené hraničné prechody a prechádzali cez toto územie až na
hranicu Slovenskej republiky s Rakúskom bez platných dokladov, zabezpečovali ich prepravu
po skupinách do Rakúska a ďalej až do cieľovej stanice v Taliansku tak, že plánovali priebeh
pašovania migrantov, zjednávali vodičov vykonávajúcich transport migrantov, organizačne
riadili priebeh pašovania migrantov tým, že osobne a telefonicky zadávali úlohy a pokyny
osobám vykonávajúcim túto činnosť, pričom
Z. Q. W. zabezpečoval dodávky migrantov, ktorých buď nakupoval ako tovar, alebo
tých, ktorí boli zadržaní na území Slovenskej republiky a umiestnení v utečeneckých
táboroch, kontaktoval a organizoval ich nedovolené opustenie tábora a ich prepravu
do vopred pripravených úkrytov v byte č. 36 na ulici Š. č.X. v M. a v rodinnom dome na ul.
K. B. č. X. vo V., okr. M., zabezpečoval financovanie tejto činnosti a prerozdelenie zisku
z platieb došlých prevodom cez WESTERN UNION do Všeobecnej úverovej banky, a.s.,
a Tatra banky, a.s., od odosielateľov z Talianska, Ukrajiny a Číny, vyhľadával osoby ďalej sa
podieľajúce na tejto činnosti na území Slovenskej republiky a v zahraničí a následne
zabezpečoval kontakt medzi týmito osobami, obžalovanými a migrantami, priamo zadával
úlohy a konkrétne pokyny obžalovanému C. A. X., ktorého odmeňoval stravou a ubytovaním,
a na základe vopred dohodnutých podmienok spolupracoval pri pašovaní migrantov
s obžalovanými H. V. Q., Z. Q. P., M. G., Ľ. Š., M. P., M. S., P. B., T. T., V. P., Ľ. P., L. T.
a M. S. a obžalovaný V. T. a obžalovaný I. P. za vzájomnej súčinnosti zadávali úlohy
a konkrétne pokyny obžalovanému D. N., ktorý v dobe od 22. októbra 2003 do 9. februára
2004 vykonával prepravu migrantov z územia Slovenskej republiky na územie Rakúska na
nafukovacom člne cez rieku M. s nástupom pri obci V. pri M., okres M., a obžalovanému Š.
C., ktorý v dobe od 4. novembra 2003 do 9. februára 2004 na motorovom vozidle zn. Seat
Cordoba, ev. číslo B., červenej farby, a na motorovom vozidle zn. Škoda Felícia, ev. číslo B.,
zelenej farby, zabezpečoval transport migrantov a prevádzača obžalovaného D. N.
z Bratislavy k blízkosti štátnej hranice s Rakúskom do katastra obce V. pri M., okres M.,
a transport migrantov i cez územie Rakúska, a pritom vykonával i doprovod vozidlám
prevážajúcim migrantov;
a prostredníctvom obžalovaného V. T., na základe vopred dohodnutých podmienok,
spolupracovali pri pašovaní migrantov s obžalovanými Ľ. P., L. T., A. W. a K. K. a týchto
obžalovaných i priamo finančne odmeňovali, pričom obžalovaný V. T. najmenej v 12
prípadoch vykonal výber platieb za pašovanie migrantov došlých cez WESTERN UNION do
Tatra banky, a.s., od odosielateľov z Číny,
3 1 Tdo V 23/2011
pričom za vzájomnej súčinnosti so Z. Q. W. v Bratislave a inde na území Slovenskej
republiky a v zahraničí obžalovaní V. T., I. P., C. A. X., D. N., Š. C., H. V. Q., Z. Q. P., M.
G., Ľ. K., Ľ. Š., M. P., M. S., P. B., T. T., V. P., Ľ. P., L. T., M. S., A. W., K. K., R. O., Z. Š.
pri pašovaní migrantov takto konali:
a) obžalovaný H. V. Q. spoločne s obžalovaným Z. Q. P. a M. B. v presne nezistenej
dobe v mesiaci október 2003 zabezpečili nájom domu na ulici K. B. č. X. vo V., okres
M., na účely ubytovania migrantov a po dohode so Z. Q. W. za odmenu najmenej
3.000,- Sk, v prepočte 99,46 Euro, v tomto dome od 22. októbra 2003 do 18.
november 2003 zabezpečoval stravovanie, ukrývanie a stráženie migrantov;
b) obžalovaný Z. Q. P. po predchádzajúcej dohode so svojím bratom Z. Q. W. 17.
októbra 2003 na vozidle Mazda 626 doviedol agenta R. K. so štyrmi migrantami
z tábora v O. N. V., okres V. K., do domu na ulici K. B. č. X. vo V., okres M.,
a najmenej v 7 prípadoch v dobe od 23. októbra 2003 do 5. novembra 2003 vykonal
výber platieb za pašovanie migrantov došlých cez WESTERN UNION do Tatra
banky, a.s., od odosielateľov z Číny v sume 14.000,-USD, t. j. 484.340,- Sk,
v prepočte 16 077,14 Euro, z ktorých časť vyplatil 17. októbra 2003, 7. novembra
2003 a 7. februára 2004 v Bratislave obžalovanému V. T.;
c) obžalovaný C. A. X. v dobe najneskôr od 21. novembra 2003 do 9. febru-
ára 2004 v M., v prenajatom byte č. X. na ulici Š. č. X., na základe pokynov a úloh,
ktoré mu zadával Z. Q. W. a za ním poskytovanú odmenu vo forme stravy
a ubytovania, zabezpečoval stravovanie, ukrývanie a stráženie migrantov;
d)
19/ obžalovaní V. T., I. P., D. N., Š. C., C. An X., P. B., Ľ. P. a K. K.
20. decembra 2003 a 21. decembra 2003 zabezpečovali prepravu skupiny 4 migrantov
zo Slovenskej republiky do Rakúska a ďalej do Talianska tak, že Z. Q. W.
po telefonickej dohode s obžalovaným T. a obžalovaným P. zabezpečil vodiča obžalovaného
P. B., ktorému obžalovaný C. A. X., podľa pokynu Z. Q. W., okolo 9.30 hod. z prenajatého
bytu č. X. na ulici Š. č. X. v M., odovzdal migrantov, a ten ich osobným motorovým
4 1 Tdo V 23/2011
vozidlom s označením TAXI zn. Škoda Felícia, ev. zn. M., bielej farby, priviezol do B., kde
okolo 11.35 h pri obchodnom centre Aupark od neho migrantov prevzali obžalovaný T.
a obžalovaný P., ktorí spoločne s obžalovaným P. zabezpečili ich ďalšiu prepravu k štátnej
hranici s Rakúskom tak, že vodič vozidla s označením TAXI doposiaľ nezistenej totožnosti,
ktorého zabezpečil obžalovaný P. odviezol migrantov z B. k štátnej hranici s Rakúskom pri
obci V. pri M., okres M., pritom idúc pred ním mu doprovod robil obžalovaný Š. C. na
vozidle zn. Seat Cordoba, ev. číslo B., červenej farby, ktorý viezol obžalovaný D. N., a ten
v blízkostí štátnej hranice od taxikára migrantov prevzal, následne ich preplavil na gumenom
člne cez rieku M. do Rakúska k mestu Marchegg, kde okolo 17.24 h po predchádzajúcej
dohode s obžalovaným P. a obžalovaným T. migrantov prevzal obžalovaný K. K. a ten ich
vozidlom zn. BMW, ev. číslo B., bielej farby, previezol cez územie Rakúska až k mestu T.,
okres V. v Taliansku, kde bol 21. decembra 2003 o 2.55 hod. zadržaný talianskou hraničnou
políciou spolu s čínskymi migrantmi menom H. J., H. L. M., Z. Y. a migrantkou Z. X. Q.,
pričom obžalovaného K. počas prepravy migrantov, doprevádzal obžalovaný Š. C. na vozidle
zn. Seat Cordoba, ktorý mu ukazoval cestu a podľa dohody ho mal upozorniť na možné
policajné hliadky;
Za tento trestný čin mu bol podľa § 171a ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.
účinného do 1. augusta 2004, s poukazom na § 438b zákona č. 498/2008 Z. z., ktorým
sa menia zákony v oblasti trestného práva v súvislosti so zavedením meny euro v Slovenskej
republike, uložený peňažný trest vo výške 70 000,-Sk, v prepočte 2 323,57 euro (slovom
dvetisíctristodvadsaťtri euro a päťdesiatsedem centov).
Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu mu bol podľa § 54 ods. 3
Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere
8 (osem) mesiacov.
Ďalším výrokom špeciálny súd podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodil obvinených Ľ.
G., M. M., D. P., V. P., H. V. Q., T. T., M. S., Ľ. K., A. W., R. O., a K. K. spod obžaloby pre
skutok v bode B, ktorý mali spáchať tak, že
Z. Q. W. v presne nezistenej dobe začiatkom mesiaca júl 2003 na území Slovenskej
republiky založil za účelom dosahovania ziskov zločineckú skupinu, napojenú na ďalšie
skupiny pôsobiace v zahraniční, ktorej činnosť sa vyznačovala stupňom deľby práce medzi
5 1 Tdo V 23/2011
jej jednotlivými členmi v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania, ktorá sa
zaoberala organizovaním a zabezpečovaním nelegálneho prechodu migrantov z Ázie,
prevažne čínskej národnosti, ktorí sa na územie Slovenskej republiky dostávali nelegálne,
hlavne cez štátnu hranicu z Ukrajiny, a týmto migrantom zabezpečovali prepravu po území
Slovenskej republiky, ich ukrývanie a stravovanie vo vopred pripravených rodinných domoch
alebo bytoch v okolí mesta M. a ich následnú nelegálnu prepravu po skupinkách cez štátnu
hranicu zo Slovenskej republiky do Rakúska a ďalej až do cieľovej stanice v Taliansku, buď
v úseku štátnej hranice medzi Slovenskou republikou a Rakúskom, cez rieku M., pri obci
V. pri M. – Marchegg, alebo dodávkovými motorovými vozidlami z územia Slovenskej
republiky do Rakúska cez hraničný prechod Jarovce a takýmto spôsobom v dobe od mesiaca
júl 2003 až do 9. februára 2004, zorganizovali pre iného nedovolené prekročenie štátnej
hranice Slovenskej republiky najmenej v 25-tich prípadoch, pre skupinu najmenej 100
migrantov z Číny, čím získali pre seba sumu v prepočte najmenej 5.150.754,- Sk; Z. Q. W.,
ako hlavný organizátor tejto zločineckej skupiny, zabezpečoval prepojenie medzi jej
jednotlivými členmi a skupinami na území Slovenskej republiky a aj v zahraničí, organizoval
jednotlivé nelegálne prechody skupín migrantov a zabezpečoval financovanie celej nelegálnej
činnosti a prerozdelenie zisku;
a obvinený Ľ. G. a obvinení V. T., I. P., M. G. a Ľ. P. ako členovia tejto zločineckej
skupiny boli pre ňu činní tým, že úzko spolupracovali so Z. Q. W. a ďalej prostredníctvom
vlastných členov skupiny, sami organizovali a zabezpečovali jednotlivé prechody nelegálnych
migrantov cez územie Slovenskej republiky, ako aj cez štátnu hranicu medzi Slovenskou
republikou a Rakúskom a ďalej do Talianska, prípadne Českej republiky, zabezpečovali
materiálne a technické zabezpečenie členov skupiny, zabezpečovali prerozdelenie zisku pre
seba a svojich členov skupiny a osobne sa zúčastňovali na jednotlivých prepravách, ako
riadiaci členovia skupiny;
obvinený M. S. ako člen tejto zločineckej skupiny bol pre ňu činný tým,
že spolupracoval so Z. Q. W., ako dodávateľ migrantov a prostredníctvom vlastných členov
skupiny organizoval a zabezpečoval ukrývanie a stravovanie migrantov v obci L. a ich
transport do „skladov“ v M., ako aj prerozdelenie zisku pre seba a svojich členov skupiny;
obvinený K. K., obvinený Ľ. K. a obvinený D. N. ako členovia tejto zločineckej
skupiny boli pre ňu činní tým, že pôsobili v skupine ako prevádzači a osobne vykonávali
nelegálne prepravy skupín migrantov cez štátne hranice medzi Slovenskou republikou
a Rakúskom a ďalej do Talianska, alebo zo Slovenskej republiky do Českej republiky;
obvinení A. W., R. O., T. T. a obvinení M. P., Ľ. Š., Z. Š., M. S., P. B. boli pre túto
zločineckú skupinu činní hlavne tým, že zabezpečovali vlastnými alebo služobnými
motorovými vozidlami prepravu nelegálnych migrantov na území Slovenskej republiky,
v niektorých prípadoch až k blízkosti štátnej hranice najmä s Rakúskom, alebo podľa
požiadaviek vykonávali aj iné prepravy a činnosti na území Slovenskej republiky, ktoré
súviseli s ukrývaním a stravovaním migrantov a ich nelegálnym prechodom štátnej hranice
Slovenskej republiky;
obvinení D. P. a V. P. boli pre túto zločineckú skupinu činní hlavne tým, že
podporovali jej činnosť poskytovaním prostriedkov a služieb tak, že k nelegálnym prepravám
migrantov po území Slovenskej republiky poskytovali svoje vozidlá taxi a svojich vodičov,
pričom obvinený V. P. sa na jednej takejto preprave migrantov aj osobne zúčastnil;
obvinený H. V. Q. a obvinený X. A. C., ako členovia tejto zločineckej skupiny boli pre
ňu činní tým, že zabezpečovali prepravy nelegálnych migrantov po území Slovenskej
republiky, ich ukrývanie, stravovanie a stráženie v prenajatých rodinných domoch a bytoch
v okolí mesta M. a takýmto spôsobom zabezpečovali jednotlivé nelegálne prechody
migrantov cez štátnu hranicu medzi Slovenskou republikou a Rakúskom a ďalej do Talianska;
obvinená M. M. a obvinený Z. Q. P. boli pre túto zločineckú skupinu činní hlavne
tým, že zabezpečovali ukrývanie a stravovanie nelegálnych migrantov na území Slovenskej
republiky a osobne preberali značné finančné prostriedky, ktoré boli posielané na ich meno z
iných štátov, hlavne z Číny a Talianska, ktoré peniaze boli určené pre členov skupiny, ako
odmena za vykonanú nelegálnu prepravu migrantov,
7 1 Tdo V 23/2011
a ktorý bol obžalobou hodnotený ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného
do 1. augusta 2004, lebo nebolo dokázané, že tento skutok spáchali títo obvinení.
Rozsudok špeciálneho súdu nadobudol právoplatnosť 13. mája 2010, kedy Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením podľa § 319 Tr. por. odvolania
obvinených V. T., I. P., D. N., Š. S., C. A. X., Z. Q. P., Ľ. P., L. T., M. G., Ľ. Š., M. P., P. B.,
M. S., R. O., K. K., Z. Š. a prokurátora Úradu špeciálneho prokurátora Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky zamietol.
Špecializovaný trestný súd v Pezinku predložil 26. septembra 2011 Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky písomné dovolanie, ktoré podal obvinený K. K., prostredníctvom svojho
obhajcu na uvedenom Špecializovanom trestnom súde v Pezinku 17. augusta 2011, proti
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2010, sp. zn.
1 Toš 7/2009, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augu-
sta 2011 (ďalej len „Tr. por.“). Domáhal sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako
dovolací súd, vyslovil, že týmto uznesením bol zákon porušený v neprospech obvineného
K. K. vo výroku o vine a treste. V tejto súvislosti K. K., prostredníctvom obhajcu
argumentoval nasledovne :
Dovolanie podávam zo zákonného dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por., keďže zákon bol porušený v môj neprospech, a to vo výroku o treste.
Spáchanie skutku som na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu priznal. Za tento skutok som
už bol odsúdený súdom v Taliansku v čase, keď som bol prichytený s nelegálnymi migrantmi
v aute. Do spisu som doložil aj doklad o mojom odsúdení na peňažný trest vo výške 5 000 eur
a trest prepadnutia veci, konkrétne motorového vozidla, na ktorom som migrantov prevážal.
Som toho názoru, že mal súd postupovať podľa § 281 ods. 2 Tr. por. a trestné stíhanie
zastaviť z dôvodu podľa § 215 ods. 2 písm. b) Tr. por., nakoľko o skutku už bolo právoplatne
rozhodnuté cudzozemským súdom a toto rozhodnutie ako aj uložený trest možno považovať
za dostatočné. V tejto súvislosti tiež poukazujem na skutočnosť, že uložený trest
cudzozemským súdom som vykonal čiastočne, a to zrealizovaním trestu prepadnutia veci,
motorového vozidla zn. BMW.
8 1 Tdo V 23/2011
Podľa § 2 ods. 8 Tr. por. nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol
už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
Vo vyššie citovanom ustanovení je upravená zásada ne bis ne idem, teda nie dvakrát
v tej istej veci, čo znamená, že tú istú osobu možno opätovne trestne stíhať pre ten istý skutok,
pre ktorý už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, len vtedy, ak bolo
také rozhodnutie zrušené mimoriadnym opravným prostriedkom. Zásada ne bis ne idem
je rovnako upravená v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 5, ako aj v čl. 40 ods. 5
Listiny základných práv a slobôd.
Obvinený K. K. v dovolaní navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 386 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011 vyslovil uvedené porušenie zákona v jeho neprospech, podľa § 386
ods. 2 Tr. por. zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2010,
sp. zn. 1 Toš 7/2009 a rozsudok bývalého Špeciálneho súdu 9. marca 2009, sp. zn.
PK 2T 28/2007 a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Špecializovanému trestnému súdu
v Pezinku, vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.
V zmysle § 376 Tr. por. sa žiadna z procesných strán, ktorá by mohla byť rozhodnutím
priamo dotknutá, k obsahu uvedeného dovolania nevyjadrila.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368
ods. 1 a ods. 2 písm. h) Tr. por ), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b)
Tr. por. účinného do 31. augusta 2011), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento
mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por. účinného do 31. augu-
sta 2011), ale po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na
neverejnom zasadnutí, lebo nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382
písm. c) Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale
v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.
Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý
je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania
dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná
inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku
v odvolacom konaní - podstatne užšie.
Z obsahu dovolania je zrejmé, že obvinený K. K., existenciu uplatneného dovolacieho
dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, založil na
výhrade týkajúcej sa porušenia zásady ne bis ne idem, pričom prvostupňový súd mal podľa
názoru obvineného použiť iné hmotnoprávne ustanovenie, postupovať podľa ustanovenia §
281 ods. 2 Tr. por. a zastaviť trestné stíhanie z dôvodu podľa § 215 ods. 2 písm. b) Tr. por.
Podľa § 281 ods. 2 Tr. por. súd môže zastaviť trestné stíhanie aj vtedy, ak zistí na
hlavnom pojednávaní niektorý z dôvodov uvedených v § 215 ods. 2 alebo 3 Tr. por.
Podľa § 215 ods. 2 písm. b) Tr. por. prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie aj vtedy,
ak o skutku obvineného bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne iným orgánom alebo
orgánom príslušným na konanie o priestupku alebo o inom správnom delikte, cudzozemským
súdom alebo iným cudzozemským orgánom príslušným na konanie o trestnom čine,
priestupku alebo o inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce.
Zásada ne bis ne idem je vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 8 Tr. por., v zmysle ktorého
nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený
spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v
10 1 Tdo V 23/2011
súlade so zákonom. Rovnaká právna úprava vyplýva aj z čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky (čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd) a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.). Avšak tento
protokol nebráni opätovnému stíhaniu a odsúdeniu tej istej osoby za ten istý skutok v inom
štáte.
Reagujúc na dovolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu ne bis ne idem, je
treba poukázať na existujúce európske právne akty v trestných veciach, ktoré v oblasti
3. piliera nemajú priamy účinok, a ktoré síce nezakladajú priamo práva alebo povinnosti
fyzických alebo právnických osôb, no napriek nepriamemu účinku týchto právnych noriem,
obsiahnutých vo viacerých európskych dohovoroch, sa vyžaduje eurokonformný výklad
slovenského trestného práva.
Dohovorom zaoberajúcim sa zásadou ne bis ne idem a res iudicata je aj Dohovor
z 19. júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, o postupnom
odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach (ďalej len „DVSD“), konkrétne čl. 54 až 58,
ktorý sa nachádza v kapitole 3 nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“ v hlave III DVSD nazvanej
„Polícia a bezpečnosť“, ako aj Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania
z 15. mája 1972 (uverejnený v oznámení č. 551/1992 Zb. v znení oznámenia č. 314/2000
Z. z.), čl. 35 až 37, ktorý sa nachádza v časti V nazvanej „Prekážka právoplatne rozhodnutej
veci“.
Zároveň je potrebné poukázať aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
zaoberajúcu sa predbežnými otázkami v trestných veciach a pripomenúť, tak ako Súdny dvor
už skonštatoval v bode 32 rozsudku Gözütok a Brügge z 11. februára 2003 (C-187/01
a C-385/01, Zb. s. I-1345), že žiadne ustanovenie hlavy VI Zmluvy o Európskej únii týkajúcej
sa policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, ktorej čl. 34 a 31 boli určené ako
právny základ čl. 54 až 58 DVSD, ani žiadne ustanovenie Schengenskej dohody alebo
samotného DVSD nepodmieňuje uplatnenie čl. 54 DVSD harmonizáciou alebo aspoň
priblížením trestnoprávnych úprav členských štátov. Zásada ne bis in idem zakotvená
v poslednom uvedenom článku nevyhnutne znamená, že existuje vzájomná dôvera zmluvných
štátov v ich príslušné systémy trestného súdnictva a že každý z uvedených štátov súhlasí
s použitím trestnoprávnej úpravy platnej v iných zmluvných štátoch, hoci by uplatnenie jeho
11 1 Tdo V 23/2011
vlastnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku (rozsudok Gözütok a Brügge, už citovaný,
bod 33).
Obsahom čl. 54 DVSD sú upravené predpoklady, ktoré ak sú naplnené, vylučujú
trestné stíhanie a odsúdenie v inom zmluvnom štáte:
„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin
stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už
odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok
vynesený, už nemôže byť vykonaný.“
Tieto závery potvrdzuje aj cieľ čl. 54, ktorým je vylúčiť to, aby osoba bola z dôvodu,
že vykonáva svoje právo voľného pohybu, stíhaná pre ten istý čin na území viacerých
zmluvných štátov (rozsudky Gözütok a Brügge, už citovaný, bod 38, ako aj z 10. marca 2005,
Miraglia, C469/03, Zb. s. I2009, bod 32), avšak nespôsobuje beztrestnosť v schengenskom
priestore.
Čl. 54 DVSD sa má teda vykladať v tom zmysle, že príslušným kritériom na účely
uplatnenia uvedeného článku je kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov a kritérium
vykonania. Účelom podmienky vykonania je, aby osoba bola v konečnom dôsledku
potrestaná, v prípade, že prvý zmluvný štát, ktorý vyhlásil rozsudok o uložení trestu, uložený
trest nevykonal (rozsudok Kretzinger C288/05, Zb. s. I06441, bod 51).
Obvinený K. K. síce bol odsúdený Súdom v Tolmezzo, Trestným dekrétom z 30.
novembra 2004, pod. č. 497/04 D.P., č. 1686/03 R.S.GIP, za spáchanie skutku napomáhania
ilegálneho vstupu na národné územie Talianska 4 čínskym občanom, pričom mu bol za tento
skutok uložený trest pokuty vo výške 5 161 eur a nariadená konfiškácia a deštrukcia osobného
motorového vozidla, avšak uložený trest pokuty v uvedenej výške ani sčasti nevykonal, čo
vyplýva aj z obsahu spisového materiálu, preto prvostupňový súd v zmysle vyššie citovaného
článku nepovažoval podmienku vykonania za splnenú. Za úplne vykonanie trestu v danom
prípade možno považovať, jednak splnenie nariadenej konfiškácie a deštrukcie zhabaného
majetku (osobného motorového vozidla zn. BMW), a jednak uhradenie uloženej finančnej
12 1 Tdo V 23/2011
sankcie (bližšie pozri odôvodnenie rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn. PK 2 T
28/2007, str. 115).
Na podporu uvedeného je treba poukázať aj na čl. 35 bod 1 Európskeho dohovoru
o odovzdávaní trestného konania, v zmysle ktorého je presne špecifikované, že trest musí
byť vykonaný úplne:
Osobu, nad ktorou bol vynesený právoplatný a vykonateľný trestný rozsudok,
nemožno pre ten istý čin ani stíhať ani odsúdiť ani na nej nemožno vykonať trest v inom
zmluvnom štáte (prekážka právoplatne rozhodnutej veci), pokiaľ bola zbavená viny, ak súd
uznal obžalovaného za vinného a upustil od potrestania, alebo ak bol tejto osobe uložený
trest a zároveň bol tento trest úplne vykonaný alebo sa vykonáva, alebo úplne alebo z jeho
nevykonanej časti podliehal milosti alebo amnestii, alebo nemôže už byť vykonaný vzhľadom
na premlčanie.
Najvyšší súd konštatuje, že vzhľadom k nevykonaniu uloženého trestu cudzozemským
súdom v zmysle DVSD a Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania nie je
možné považovať trest uložený prvostupňovým súdom za porušenie čl. 54 DVSD a zásady
ne bis ne idem.
Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku uvedenú v dovolaní, že rozhodnutie
je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, konkrétne § 281
ods. 2 Tr. por, nie je možné akceptovať.
So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nebol naplnený uplatnený dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., dovolací súd bez preskúmania veci dovolanie obvineného
K. K., odmietol na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c) Tr. por.).
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
13 1 Tdo V 23/2011
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 392
ods. 2 Tr. por.).
V Bratislave, 28. marca 2012
JUDr. Štefan H a r a b i n , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová