Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 194/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 22. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 12. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. februára 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

na nariadenie neodkladného opatrenia na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) domáhal proti spoločnosti (ďalej len „žalovaný“) uloženia povinnosti

predaja akéhokoľvek tovaru v ústavnej predajni v

za ceny neprimerané obvyklým maloobchodným cenám

v danom mieste a čase.

Okresný súd návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia odmietol

uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2017, proti ktorému sťažovateľ podal

odvolanie, ktoré krajský súd odmietol uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2017. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 22. marca 2018 vyhovel a dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil

mu vec na ďalšie konanie.

V priebehu konania o sťažovateľovom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

bol v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. vydaný

rozsudok sp. zn. zo 14. júna 2018, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť vypratať priestory predmetnej ústavnej predajne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vzal späť svoj návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia a zároveň žiadal, aby mu proti žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov

konania, keďže tento zavinil zastavenie konania.

Krajský súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn.

z 22. februára 2019 rozhodol, že späťvzatie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

pripúšťa, uznesenie okresného súdu zo 4. septembra 2017 zrušuje a konanie o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia zastavuje a žalovanému nepriznáva nárok na náhradu

trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že krajský súd vyložil a aplikoval pojem

procesné zavinenie zastavenia konania v zmysle

(ďalej len „CSP“) príliš reštriktívne a formalisticky a podľa názoru sťažovateľa procesné

zavinenie v zmysle bolo potrebné pripočítať nie jemu, ale žalovanému.

4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces podľa , resp. podľa dohovoru, ako aj práva vlastniť

majetok podľa , resp. podľa dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. februára 2019 došlo tým, že krajský

súd arbitrárne sťažovateľovi nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa SR,

základné právo na súdnu ochranu podľa SR, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 2. 2019

sp. zn. -144 porušené boli a toto uznesenie zrušil a vec vrátil Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie.“

6. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové

pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti.

12. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba,

ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

jej základné práva a slobody.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Právne hodnotenie a závery ústavného súdu

20. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

21. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa , resp. podľa

dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok podľa , resp. podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2019 a podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo

dôjsť tým, že krajský súd mu arbitrárne nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov

konania.

22. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

23. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

24. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich

viacerých nedostatkov niektorých zákonom ustanovených náležitostí ústavnej sťažnosti

ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania,

vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný

prieskum (m. m. , ).

25. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

26. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto

nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. ).

27. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných

súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

28. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

29. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 22. februára 2019.

30. Vo vzťahu k náhrade trov konania krajský súd v podstatnom uviedol,

že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci,

ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej

zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán,

ktorá zavinila, že vznikli, a pritom dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu

na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou

je skutočnosť, či žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal, a to, že len z tohto dôvodu

vzal žalobca žalobu späť. V späťvzatí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

sťažovateľ ako dôvod tohto dispozičného úkonu uviedol, že „v konaní pred Okresným

súdom Trenčín sp. zn. došlo k uloženiu povinnosti žalovanému vypratať

predajne (čim de iure a de facto) nemôže predávať svoj tovar v ústave, preto došlo

k späťvzatiu návrhu na vydanie neodkladného opatrenia“.

Posudzovaním procesného zavinenia na zastavení konania dospel krajský súd

k záveru, že žalovaný nesplnil povinnosť v dôsledku podania návrhu na nariadenie

odkladného opatrenia sťažovateľom, ale ju splnil v dôsledku inej skutočnosti (rozhodnutie

súdu v inej právnej veci). Podľa názoru krajského súdu preto nebolo možné konštatovať,

že v dôsledku správania žalovaného vo vzťahu k sťažovateľovi a k jeho návrhu došlo

k zastaveniu konania. Skutočnosť, že sťažovateľovi odpadol dôvod na podanie predmetného

návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže žalovanému bola iným súdnym

rozhodnutím uložená povinnosť vypratať dotknuté nebytové priestory, nezakladá procesné

zavinenie žalovaného na zastavení tohto konania o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia. Vzhľadom na uvedené podľa názoru krajského súdu to bol sťažovateľ,

kto procesne zavinil zastavenie daného konania. Keďže však žalovanému žiadne trovy

v súvislosti s týmto konaní nevznikli vzhľadom na skutočnosť, že dosiaľ mu nebolo

doručované žiadne rozhodnutie súdu ani podania sťažovateľa, rozhodol krajský súd v súlade

s základných princípov tak, že žalovanému proti sťažovateľovi nepriznal nárok

na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

31. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje

spravidla sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (napr. , , ).

32. Ústavný súd v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského

súdu nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský

súd riadne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený vstupovať do interpretácie krajského súdu a nahradzovať jeho prijaté právne

závery. Závery krajského súdu v napadnutom uznesení sú riadne uvedené, presvedčivé,

jasné a netrpia absenciou logiky.

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a obsahom týchto práv neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

34. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo

zasiahnuté do jeho základného práva vlastniť majetok ( ),

ako aj jeho práva na ochranu vlastníctva (čl. 1 dodatkového protokolu). Ústavný súd

konštatuje, že ide o práva hmotného charakteru, a tiež, že nezistil relevantnú súvislosť

medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutým uznesením krajského súdu.

Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol, nevyplýva

žiadna možnosť porušenia týchto práv, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. ). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

dodatkového protokolu, odmietol pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

35. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok

odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa

uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

IV.

36. V zmysle ústavný súd môže ustanoviť

navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú

jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,

nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. ,

).

37. Vychádzajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade

u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu ústavnej sťažnosti

a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia)

zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti (m. m. , ). Keďže nebol splnený jeden

z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019