Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 194/2019
PDF · 204.19 KB
No categories available
II. ÚS 194/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 Cob 20/2019 z 22. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 12. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 Cob 20/2019 z 22. februára 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
na nariadenie neodkladného opatrenia na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) domáhal proti spoločnosti (ďalej len „žalovaný“) uloženia povinnosti
predaja akéhokoľvek tovaru v ústavnej predajni v
za ceny neprimerané obvyklým maloobchodným cenám
v danom mieste a čase.
Okresný súd návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia odmietol
uznesením sp. zn. 25 Cb 125/2017 zo 4. septembra 2017, proti ktorému sťažovateľ podal
odvolanie, ktoré krajský súd odmietol uznesením sp. zn. 1 Cob 194/2017
z 30. novembra 2017. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Obdo 17/2018
z 22. marca 2018 vyhovel a dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil
mu vec na ďalšie konanie.
V priebehu konania o sťažovateľovom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
bol v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 37 Cb 309/2017 vydaný
rozsudok sp. zn. 37 Cb 309/2017 zo 14. júna 2018, ktorým bola žalovanému uložená
povinnosť vypratať priestory predmetnej ústavnej predajne.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vzal späť svoj návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia a zároveň žiadal, aby mu proti žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov
konania, keďže tento zavinil zastavenie konania.
Krajský súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 1 Cob 20/2019
z 22. februára 2019 rozhodol, že späťvzatie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
pripúšťa, uznesenie okresného súdu zo 4. septembra 2017 zrušuje a konanie o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia zastavuje a žalovanému nepriznáva nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
3. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že krajský súd vyložil a aplikoval pojem
procesné zavinenie zastavenia konania v zmysle § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) príliš reštriktívne a formalisticky a podľa názoru sťažovateľa procesné
zavinenie v zmysle § 256 ods. 1 CSP bolo potrebné pripočítať nie jemu, ale žalovanému.
4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Cob 20/2019 z 22. februára 2019 došlo tým, že krajský
súd arbitrárne sťažovateľovi nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 2. 2019
sp. zn. 1 Cob/20/2019-144 porušené boli a toto uznesenie zrušil a vec vrátil Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.“
6. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové
pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti.
12. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba,
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
jej základné práva a slobody.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Právne hodnotenie a závery ústavného súdu
20. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
21. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Cob 20/2019
z 22. februára 2019 a podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo
dôjsť tým, že krajský súd mu arbitrárne nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania.
22. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
23. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
24. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich
viacerých nedostatkov niektorých zákonom ustanovených náležitostí ústavnej sťažnosti
ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania,
vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný
prieskum (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
25. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
26. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. 59/2019).
27. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných
súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
28. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
29. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 1 Cob 20/2019 z 22. februára 2019.
30. Vo vzťahu k náhrade trov konania krajský súd v podstatnom uviedol,
že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci,
ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej
zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán,
ktorá zavinila, že vznikli, a pritom dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu
na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou
je skutočnosť, či žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal, a to, že len z tohto dôvodu
vzal žalobca žalobu späť. V späťvzatí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
sťažovateľ ako dôvod tohto dispozičného úkonu uviedol, že „v konaní pred Okresným
súdom Trenčín sp. zn. 37Cb/309/2017 došlo k uloženiu povinnosti žalovanému vypratať
predajne (čim de iure a de facto) nemôže predávať svoj tovar v ústave, preto došlo
k späťvzatiu návrhu na vydanie neodkladného opatrenia“.
Posudzovaním procesného zavinenia na zastavení konania dospel krajský súd
k záveru, že žalovaný nesplnil povinnosť v dôsledku podania návrhu na nariadenie
odkladného opatrenia sťažovateľom, ale ju splnil v dôsledku inej skutočnosti (rozhodnutie
súdu v inej právnej veci). Podľa názoru krajského súdu preto nebolo možné konštatovať,
že v dôsledku správania žalovaného vo vzťahu k sťažovateľovi a k jeho návrhu došlo
k zastaveniu konania. Skutočnosť, že sťažovateľovi odpadol dôvod na podanie predmetného
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže žalovanému bola iným súdnym
rozhodnutím uložená povinnosť vypratať dotknuté nebytové priestory, nezakladá procesné
zavinenie žalovaného na zastavení tohto konania o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia. Vzhľadom na uvedené podľa názoru krajského súdu to bol sťažovateľ,
kto procesne zavinil zastavenie daného konania. Keďže však žalovanému žiadne trovy
v súvislosti s týmto konaní nevznikli vzhľadom na skutočnosť, že dosiaľ mu nebolo
doručované žiadne rozhodnutie súdu ani podania sťažovateľa, rozhodol krajský súd v súlade
s čl. 4 základných princípov CSP tak, že žalovanému proti sťažovateľovi nepriznal nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
31. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje
spravidla sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty
ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť
najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (napr. II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
32. Ústavný súd v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského
súdu nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský
súd riadne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne
oprávnený vstupovať do interpretácie krajského súdu a nahradzovať jeho prijaté právne
závery. Závery krajského súdu v napadnutom uznesení sú riadne uvedené, presvedčivé,
jasné a netrpia absenciou logiky.
33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a obsahom týchto práv neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
34. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo
zasiahnuté do jeho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy),
ako aj jeho práva na ochranu vlastníctva (čl. 1 dodatkového protokolu). Ústavný súd
konštatuje, že ide o práva hmotného charakteru, a tiež, že nezistil relevantnú súvislosť
medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutým uznesením krajského súdu.
Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol, nevyplýva
žiadna možnosť porušenia týchto práv, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 439/2018). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, odmietol pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
35. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok
odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
IV.
36. V zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže ustanoviť
navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú
jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,
nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. III. ÚS 265/2014,
37. Vychádzajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade
u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu ústavnej sťažnosti
a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia)
zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015). Keďže nebol splnený jeden
z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019