Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 439/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom , vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. apríla

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv podľa a (ďalej

len „ústava), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť a užívať majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

žalovanej v spore o zaplatenie sumy 5 528,36 € s príslušenstvom proti Fondu na podporu

vzdelávania v procesnom postavení žalobcu (ďalej len „žalobca“).

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom

sp. zn. z 28. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým

sťažovateľku zaviazal na zaplatenie istiny v sume 5 528,36 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 5 528,36 € od 16. októbra 2012 do zaplatenia. Okresný súd

nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... po tomto rozhodnutí súdu už nemala ďalej síl

pokračovať v tomto spore, keď bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu a bola

presvedčená, že ani jej odvolanie by na danej veci nič nezmenilo a to aj napriek tomu, že

návrhy žalobcu proti jej ďalším bývalým kolegom, ktorí spadali do pôsobnosti Krajského

súdu v Žiline tak ako sťažovateľa, boli zamietnuté.“

3. Krajský súd napadnutým rozhodnutím na základe odvolania žalobcu proti výroku

o trovách konania zmenil rozsudok okresného súdu tak, že priznal žalobcovi nárok

na náhradu trov konania vo výške 50 %, v ostatnej časti ponechal rozsudok okresného súdu

nezmenený.

4. Podľa názoru sťažovateľky: „... rozhodnutie súdu nezodpovedá právu na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Kým u súdu prvej inštancie bol podiel žalobcu

i sťažovateľky jedným z dôvodov na nepriznanie náhrady trov konania u odvolacieho súdu

bola táto skutočnosť iba jediným dôvodom, prečo priznal žalobcovi náhradu trov konania

vo výške 50%. Na ostatné kritéria vrátane diametrálne rozdielnych súdnych rozhodnutí

vôbec neprihliadol. Tvrdíme, že bolo povinnosťou aj odvolacieho súdu zaoberať sa všetkými

existujúcimi dôvodmi, ktoré zakladajú nepriznanie náhrady trov konania tak ako mu to

prikazuje ust. (neprimeraná tvrdosť, povaha a okolnosti sporu, rozdielnosť

rozhodovania, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky) ako aj judikatúra súdov,

tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie.

Poukazujeme na to, že súd pri priznávaní náhrady trov konania je povinný vždy

skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,

ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadnuť a ktorý

má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Ak súd prvej inštancie uviedol, že

predbežná suma, ktorú by mala žalovaná uhradiť je viac ako 13.000,- eur, je potrebné už

prihliadať aj na to, že zaplatenie tejto sumy zasiahne výrazne a nepriaznivo aj

do majetkovej sféry žalovanej a bolo treba skúmať aj sociálny aspekt sťažovateľky.“

5. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom:

„Základné práva sťažovateľky... uvedené v , SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a právo na ochranu

majetku zaručeného v č. 20 SR a Protokolu č. 1 k Dohovoru boli uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 25. 4. 2018 porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 25. 4. 2018 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

III.

K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru

napadnutým rozhodnutím krajského súdu

13. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a za zásadnú výsadu všeobecného súdu. V rámci

tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný

súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , , ).

14. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:

«Odvolací súd síce rovnako ako súd prvej inštancie vzhliadol v okolnostiach prejednávanej

veci dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako to predpokladá cit. ustanovenie ,

avšak na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné

žalobcovi priznať voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

V súdenom spore je pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle vyššie

uvedených zásad pre aplikáciu ust. potrebné zohľadniť podiel oboch strán

na vzniku a priebehu sporu. Dohody o vykonaní práce, ktoré boli v konaní vyhlásené

za absolútne neplatné, uzatvárala žalovaná spolu so žalobcom, aj napriek tomu, že jej bolo

známe, že výkon funkcie Člena rady je čestný, teda bez nároku na odmenu. V tomto smere

odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 29.6.2016, v ktorom v skutkovo a právne obdobnej veci k obrane

žalovanej spočívajúcej v argumentácii, že vo fonde boli takéto dohody dlhodobo uzatvárané

s členmi rady a teda že žalovaná konala v dobrej viere a mala legitímne očakávania,

poukázal na zásady rímskeho práva, ktoré sa uplatňujú aj v našom súkromnom práve, a to

„ignorantia iuris non excusat“ - neznalosť zákona neospravedlňuje a tiež „vigilantibus iura

seripta sunt“ - právo patrí bdelým. Navyše je potrebné poukázať, že žalovaná v začatom

spore aktívnou obranou pokračovala a prijaté plnenie dobrovoľne nevrátila, aj napriek

tomu, že už boli známe rozhodnutia iných súdov v danej problematike.

Nemožno však prehliadnuť nespochybniteľný podiel žalobcu na vzniknutej situácii.

Pokiaľ žalovaná namieta výšku uplatnených trov, ktoré predstavujú značnú sumu

prevyšujúcu priznaný nárok, posúdiť účelnosť trov konania bude povinnosťou súdu prvej

inštancie pri rozhodovaní o ich výške.»

15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozhodnutia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci

rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania (resp. povinnosti sťažovateľky

nahradiť žalobcovi trovy konania) krajský súd riadne interpretoval príslušné zákonné

ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať do interpretácie krajského

súdu a nahradzovať jeho prijaté právne závery. Závery krajského súdu v napadnutom

rozhodnutí sú riadne uvedené, presvedčivé, jasné a netrpia absenciou logiky.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi

obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie ( a dohovoru) a napadnutým rozhodnutím krajského súdu

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľkou označených práv.

V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu nemožno považovať

za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov.

K namietanému porušeniu práv podľa a dodatkového protokolu

napadnutým rozhodnutím krajského súdu

18. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka

vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť

ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

19. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojich práv podľa a

dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv podľa a

dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto

celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv sťažovateľky podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti bolo treba jej sťažnosť odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

20. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť neopodstatnená, a preto ju

z tohto dôvodu podľa odmietol a ďalšími nárokmi v nej

uvedenými sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018