Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 439/2018
PDF · 174.62 KB
No categories available
II. ÚS 439/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátom , vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 CoPr 2/2018 z 25. apríla
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť a užívať majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 11 CoPr 2/2018 z 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení
žalovanej v spore o zaplatenie sumy 5 528,36 € s príslušenstvom proti Fondu na podporu
vzdelávania v procesnom postavení žalobcu (ďalej len „žalobca“).
Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom
sp. zn. 2 Cpr 3/2013 z 28. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým
sťažovateľku zaviazal na zaplatenie istiny v sume 5 528,36 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 5 528,36 € od 16. októbra 2012 do zaplatenia. Okresný súd
nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... po tomto rozhodnutí súdu už nemala ďalej síl
pokračovať v tomto spore, keď bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu a bola
presvedčená, že ani jej odvolanie by na danej veci nič nezmenilo a to aj napriek tomu, že
návrhy žalobcu proti jej ďalším bývalým kolegom, ktorí spadali do pôsobnosti Krajského
súdu v Žiline tak ako sťažovateľa, boli zamietnuté.“
3. Krajský súd napadnutým rozhodnutím na základe odvolania žalobcu proti výroku
o trovách konania zmenil rozsudok okresného súdu tak, že priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania vo výške 50 %, v ostatnej časti ponechal rozsudok okresného súdu
nezmenený.
4. Podľa názoru sťažovateľky: „... rozhodnutie súdu nezodpovedá právu na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Kým u súdu prvej inštancie bol podiel žalobcu
i sťažovateľky jedným z dôvodov na nepriznanie náhrady trov konania u odvolacieho súdu
bola táto skutočnosť iba jediným dôvodom, prečo priznal žalobcovi náhradu trov konania
vo výške 50%. Na ostatné kritéria vrátane diametrálne rozdielnych súdnych rozhodnutí
vôbec neprihliadol. Tvrdíme, že bolo povinnosťou aj odvolacieho súdu zaoberať sa všetkými
existujúcimi dôvodmi, ktoré zakladajú nepriznanie náhrady trov konania tak ako mu to
prikazuje ust. § 257 CSP (neprimeraná tvrdosť, povaha a okolnosti sporu, rozdielnosť
rozhodovania, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky) ako aj judikatúra súdov,
tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie.
Poukazujeme na to, že súd pri priznávaní náhrady trov konania je povinný vždy
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadnuť a ktorý
má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Ak súd prvej inštancie uviedol, že
predbežná suma, ktorú by mala žalovaná uhradiť je viac ako 13.000,- eur, je potrebné už
prihliadať aj na to, že zaplatenie tejto sumy zasiahne výrazne a nepriaznivo aj
do majetkovej sféry žalovanej a bolo treba skúmať aj sociálny aspekt sťažovateľky.“
5. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom:
„Základné práva sťažovateľky... uvedené v čl. 46 ods. 1, Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a právo na ochranu
majetku zaručeného v č. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru boli uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 11 CoPr 2/2018 zo dňa 25. 4. 2018 porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoPr 2/2018 zo dňa 25. 4. 2018 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
III.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím krajského súdu
13. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a za zásadnú výsadu všeobecného súdu. V rámci
tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný
súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 13/2018, II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
14. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:
«Odvolací súd síce rovnako ako súd prvej inštancie vzhliadol v okolnostiach prejednávanej
veci dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako to predpokladá cit. ustanovenie § 257 CSP,
avšak na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné
žalobcovi priznať voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.
V súdenom spore je pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle vyššie
uvedených zásad pre aplikáciu ust. § 257 CSP potrebné zohľadniť podiel oboch strán
na vzniku a priebehu sporu. Dohody o vykonaní práce, ktoré boli v konaní vyhlásené
za absolútne neplatné, uzatvárala žalovaná spolu so žalobcom, aj napriek tomu, že jej bolo
známe, že výkon funkcie Člena rady je čestný, teda bez nároku na odmenu. V tomto smere
odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/435/2014 zo dňa 29.6.2016, v ktorom v skutkovo a právne obdobnej veci k obrane
žalovanej spočívajúcej v argumentácii, že vo fonde boli takéto dohody dlhodobo uzatvárané
s členmi rady a teda že žalovaná konala v dobrej viere a mala legitímne očakávania,
poukázal na zásady rímskeho práva, ktoré sa uplatňujú aj v našom súkromnom práve, a to
„ignorantia iuris non excusat“ - neznalosť zákona neospravedlňuje a tiež „vigilantibus iura
seripta sunt“ - právo patrí bdelým. Navyše je potrebné poukázať, že žalovaná v začatom
spore aktívnou obranou pokračovala a prijaté plnenie dobrovoľne nevrátila, aj napriek
tomu, že už boli známe rozhodnutia iných súdov v danej problematike.
Nemožno však prehliadnuť nespochybniteľný podiel žalobcu na vzniknutej situácii.
Pokiaľ žalovaná namieta výšku uplatnených trov, ktoré predstavujú značnú sumu
prevyšujúcu priznaný nárok, posúdiť účelnosť trov konania bude povinnosťou súdu prvej
inštancie pri rozhodovaní o ich výške.»
15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozhodnutia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci
rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania (resp. povinnosti sťažovateľky
nahradiť žalobcovi trovy konania) krajský súd riadne interpretoval príslušné zákonné
ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať do interpretácie krajského
súdu a nahradzovať jeho prijaté právne závery. Závery krajského súdu v napadnutom
rozhodnutí sú riadne uvedené, presvedčivé, jasné a netrpia absenciou logiky.
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi
obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým rozhodnutím krajského súdu
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľkou označených práv.
V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu nemožno považovať
za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozhodnutím krajského súdu
18. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 20 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka
vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť
ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
19. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojich práv podľa čl. 20 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto
celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 20 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti bolo treba jej sťažnosť odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť neopodstatnená, a preto ju
z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol a ďalšími nárokmi v nej
uvedenými sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018