Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 9/2021
PDF · 164.15 KB
No categories available
II. ÚS 9/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubomírom Ivanom, Námestie SNP 41, Zvolen, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 27 C 15/2018 z 2. novembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 27 C 15/2018 z 2. novembra 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľka ako neúspešná strana v spore bola rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 27 C 15/2018 z 10. januára 2019 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 38 300 €
s príslušenstvom a tiež náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku podala
sťažovateľka odvolanie, pričom okresný súd uznesením sp. zn. 27 C 15/2018
zo 6. marca 2019 (ďalej len „prvé uznesenie o poplatku“) uložil sťažovateľke za odvolanie
zaplatiť súdny poplatok v sume 1 101 €.
Odvolaniu sťažovateľky bolo vyhovené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Okresný súd rozhodol v poradí druhým rozsudkom,
proti ktorému sťažovateľka podala ďalšie odvolanie. Okresný súd uznesením
sp. zn. 27 C 15/2018 z 30. septembra 2020 (ďalej len „druhé uznesenie o poplatku“) uložil
sťažovateľke povinnosť za odvolanie zaplatiť poplatok v sume 2 132 €.
Proti druhému uzneseniu o poplatku sťažovateľka podala sťažnosť, odvolávajúc sa
na § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“). Okresný súd o sťažnosti rozhodol napadnutým uznesením
tak, že zmenil druhé uznesenie o poplatku a zaviazal sťažovateľku zaplatiť doplatok za prvé
podané odvolanie v sume 1 031 €.
3. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za prekvapivé a postup okresného
súdu označila za „postup v rozpore s platnými právnymi predpismi, zároveň rozporný
a neakceptovateľný“.
Prvé uznesenie o poplatku považuje sťažovateľka za správne, a teda „otázka súdneho
poplatku za toto odvolanie uzatvorená, preto podľa môjho názoru ani nemohlo a nemalo
dôjsť k zmene výšky poplatkovej povinnosti a ak tak porušovateľ urobil, konal protizákonne
a protiústavne.“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej ústavnej sťažnosti nálezom:
„1. Uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 02.11.2020, sp. zn. 27C/15/2018
bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 02.11.2020,
sp. zn. 27C/15/2018 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
12. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie o porušení základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a nadväzne na to aj základného práva vlastniť majetok
napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bol sťažovateľke vyrubený doplatok
k súdnemu poplatku za odvolanie.
III.1 K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
13. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018, II. ÚS 100/2020).
14. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„Podľa položky 16 Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, k spoločnej
poznámke k položkám 1, 3, 6, 7 až 7d, 9, 9a, 10, 14 a 16, ak bol rozsudok zrušený v
dôsledku odvolania, obnovy konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti, poplatok z
odvolania proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, obnovy konania, dovolania alebo
kasačnej sťažnosti neplatí poplatník, ktorý už raz poplatok zaplatil...
Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že sťažnosť žalovanej je čiastočne
dôvodná, pretože bolo vydané nesprávne rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti
za odvolanie z 29. 09. 2020, avšak pri poplatkovej kontrole spisu súd zistil, že žalovaná
uhradila 05. 08. 2019 za skôr podané odvolanie súdny poplatok v sume 1 101 €, teda
v nižšej sume ako ho mala zaplatiť. Správne mal byť súdny poplatok za skôr podané
odvolanie v sume 2 132 €, t. j. 6 % z 36 700 € znížený za elektronické podanie o 50 %
najviac o 70 €, a preto súd týmto uznesením uložil žalovanej povinnosť zaplatiť doplatok
k súdnemu poplatku za skôr podané odvolanie v sume 1 031 € (2 132 € - 1 101 €, ktoré už
žalovaná zaplatila).“
15. Z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd vyhovel
sťažovateľke v tom, že odkazom na položku 16 sadzobníka súdnych poplatkov konštatoval,
že za opakované podanie odvolania sa súdny poplatok neplatí. Okresný súd v rámci
skúmania sumy súdneho poplatku v právnej veci sťažovateľky zistil, že súdny poplatok skôr
vyrubený bol v nesprávnej – nižšej sume, a preto sťažovateľku zaviazal na doplatenie
súdneho poplatku v správnej sume a v zákonom predpokladanej lehote. Pokiaľ sťažovateľka
uviedla, že prvotne určenú sumu súdneho poplatku považuje za správnu, dôvodiac
elektronickým podaním, ústavný súd konštatuje (zároveň to vyplýva z napadnutého
uznesenia), že okresný súd túto skutočnosť zohľadnil v zmysle zákona o súdnych
poplatkoch.
16. Podľa § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok alebo doplatok poplatku
nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal
splatným.
Odkazujúc na citované ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch, ústavný súd
poukazuje na to, že prvé uznesenie o súdnom poplatku bolo vydané 6. marca 2019
(uhradené 5. augusta 2019).
17. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
18. V závere ústavný súd predostiera, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky
„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým
procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť
(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou
ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu
zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady,
keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne)
hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť
konania nezaloží (I. ÚS 76/2015).
19. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti nezistil v napadnutom uznesení okresného súdu pochybenia takej ústavnoprávnej
intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať
porušenie označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
20. Sťažovateľka zároveň argumentovala, že napadnutým uznesením okresného súdu
bolo zasiahnuté do jej základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd konštatuje, že ide o právo hmotného charakteru a že nezistil relevantnú
súvislosť medzi označeným právom hmotnej povahy a posudzovaným uznesením
okresného súdu. Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla,
nevyplýva žiadna možnosť porušenia týchto práv, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 439/2018).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom prerokovaní aj
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2021
Peter Molnár
predseda senátu