Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 484/2020
PDF · 611.66 KB
No categories available
II. ÚS 484/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, a ,
,
, zastúpených advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a ,
,
(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo
námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Špecializovanom trestnom
súde (ďalej len „špecializovaný súd“) je na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej
prokuratúry“) z 29. októbra 2018 vedené pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 trestné stíhanie
proti sťažovateľom a ďalším spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľom pre zločin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b),
c) a d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin
úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona
a iné zločiny, ktorých sa mali dopustiť jedenástimi skutkami špecifikovanými v skutkovej
vete obžaloby.
Sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením špecializovaného súdu z 9. marca 2017
v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením špecializovaného súdu zo 14. septembra 2017
v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľov
predĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018
v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením
špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
z 29. novembra 2018 bolo podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté o ponechaní
sťažovateľov aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)
Sťažovateľ v 2. rade podaním z 8. júna 2020 predneseným na hlavnom pojednávaní
konanom 8. júna 2020 požiadal špecializovaný súd o zrušenie tzv. kolúznej väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. K tejto žiadosti sťažovateľa v 2. rade sa
na predmetnom hlavnom pojednávaní následne pripojil aj sťažovateľ v 1. rade.
O týchto žiadostiach sťažovateľov rozhodol špecializovaný súd uznesením
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. júna 2020 tak, že podľa § 72 ods. 1 písm. c), § 79 ods. 2
Trestného poriadku sťažovateľom zmenil dôvody väzby tak, že vypustil dôvod kolúznej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom dôvody väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku sťažovateľom zostávajú nezmenené.
Proti tomuto rozhodnutiu špecializovaného súdu podal prokurátor úradu špeciálnej
prokuratúry na predmetnom hlavnom pojednávaní ústne priamo do zápisnice sťažnosť,
ktorej dôvody doplnil podaním č. k. VII/1 Gv 121/18/1000-837 z 15. júna 2020.
Podaním z 10. júna 2020 doručeným špecializovanému súdu 12. júna 2020
sťažovateľ v 1. rade požiadal špecializovaný súd o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora
úradu špeciálnej prokuratúry s tým, že sa k nim chce vyjadriť, pričom avizoval, že svoje
stanovisko podá na poštovú prepravu do 3 pracovných dní a bude ho adresovať priamo
najvyššiemu súdu. Zároveň sa sťažovateľ v 1. rade okrem iného vyjadril k uzneseniu
špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. júna 2020 a sťažnosť prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry navrhol zamietnuť.
Odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi
v 1. rade doručené 22. júna 2020, sťažovateľ v 1. rade sa k nemu vyjadril podaním
z 24. júna 2020 doručeným najvyššiemu súdu 26. júna 2020.
Odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi
v 2. rade doručené 17. júna 2020, sťažovateľ v 2. rade sa k nemu vyjadril podaním
z 18. júna 2020 doručeným najvyššiemu súdu 22. júna 2020.
O sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 8. júna 2020 rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 tak,
že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie špecializovaného súdu
z 8. júna 2020 zrušil v celom rozsahu a podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku žiadosti
sťažovateľov z 8. júna 2020 o zmenu dôvodov väzby zamietol s tým, že sťažovatelia sa
naďalej ponechávajú vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného
poriadku.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti rozdelili dôvody podania ústavnej sťažnosti
do troch častí, ktoré možno v podstatnom zhrnúť:
a) K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na rešpektovanie prezumpcie
neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol, že „sťažovatelia dlhodobo pôsobili na čele zločineckej
skupiny“, z čoho je podľa názoru sťažovateľov zrejmé, že konajúci senát 5 Tost najvyššieho
súdu prechováva proti sťažovateľom určitý predsudok, keďže predmetný výrok naznačuje,
že sa dopustili uvedeného trestného činu. Konajúci senát 5 Tost najvyššieho súdu sa teda
vyjadril k vine sťažovateľov ešte pred tým, ako im bola zákonným spôsobom preukázaná.
b) K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že najvyšší súd arbitrárne zamietol
žiadosti sťažovateľov o zmenu dôvodov väzby, keď sa nestotožnil s ich názorom, že dôvod
tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nie je v ich prípade daný.
Podľa názoru sťažovateľov v aktuálnom štádiu súdneho konania, keď špecializovaný súd
vyhlásil dokazovanie v ich trestnej veci za skončené a udelil slovo na záverečné reči, úplne
pominuli dôvody kolúznej väzby, resp. obava z pôsobenia na svedkov, znalcov,
spoluobvinených alebo iného marenia objasňovaných skutočností závažných pre trestné
konanie.
c) K namietanému porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (v kontexte
s požiadavkou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní) napadnutým postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu došlo (podľa názoru sťažovateľa v 1. rade) tým, že hoci sťažovateľ
v 1. rade podaním z 10. júna 2020 doručeným špecializovanému súdu 12. júna 2020 okrem
iného požiadal o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
z 8. júna 2020 s tým, že sa k nim chce vyjadriť, pričom avizoval, že svoje stanovisko podá
na poštovú prepravu do 3 pracovných dní od ich doručenia a bude ho adresovať priamo
najvyššiemu súdu, ten na doručenie stanoviska sťažovateľa v 1. rade k odôvodneniu
sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry nevyčkal a napadnutým uznesením
z 25. júna 2020 o predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry rozhodol.
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné
a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote alebo
prepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo byť
považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho
vinu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 porušené bolo.
2. Základné právo na slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné
a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote
alebo prepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 porušené bolo.
3. Základné právo na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní
podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 27/2020 a jeho uznesením
sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 porušené bolo.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 27/2020
z 25. júna 2020 sa zrušuje.
5. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €
a priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €,
ktoré im je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť
a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu
Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľmi označené referenčné právne normy
11.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
11.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
11.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
12. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
13.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej
právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
13.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
14. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6
ods. 2 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 27/2020
z 25. júna 2020, pričom podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv malo
dôjsť tým, že najvyšší súd
- pri svojom rozhodovaní porušil princíp prezumpcie neviny,
- arbitrárne zamietol žiadosti sťažovateľov o zmenu dôvodov väzby,
- o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry proti predmetnému uzneseniu
špecializovaného trestného súdu rozhodol bez toho, aby počkal na vyjadrenie sťažovateľa
v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry.
17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľov obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľov je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
20. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019,
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 50
ods. 2 ústavy, resp. práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu
21. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na prezumpciu
neviny podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, ústavný súd pripomína,
že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom
obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby).
Všeobecný súd sa totiž pri rozhodovaní o väzbe nezameriava na hodnotenie viny
obvineného, obhajoby obvineného, okolností jeho zatknutia alebo dôkazov spôsobom
upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Súd pri rozhodovaní o väzbe skúma iba to,
či sú splnené materiálne a formálne podmienky väzby predstavujúce základné väzobné
podmienky, ktorých existencia musí byť daná pri vzatí obvineného do väzby, ako aj
pri celom jej ďalšom trvaní (II. ÚS 24/2020).
22. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti, poukazujúc na svoju
konštantnú judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie
svojich práv v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide
o vzťah medzi jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy), resp. súčasť práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného
v čl. 6 dohovoru a ustanoveniami čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru, ktoré garantujú osobnú
slobodu. Z uvedeného vyplýva, že čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, porušenie
ktorých sťažovatelia namietajú, sú v trestných veciach v zásade aplikovateľné len
na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe,
t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach
je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.
Označený článok ústavy a označený článok dohovoru totiž zahŕňajú všetky základné
hmotné a tiež procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu vrátane práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (vrátane práva
na rešpektovanie prezumpcie neviny), a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy, resp. čl. 5
dohovoru, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ústavy a naň nadväzujúce ďalšie články
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy garantujúce právo na súdnu ochranu,
resp. všeobecné ustanovenia čl. 6 dohovoru garantujúce právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. napr. II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).
23. Z dôvodu, že na vec sťažovateľov (týkajúcu sa rozhodovania o ich väzbe, pozn.)
sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 2
dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania
v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 27/2020
z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
24. Nad rámec uvedeného ústavný súd v rámci obiter dictum konštatuje, že možno
za neopodstatnenú považovať námietku sťažovateľov, že najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia formuláciou „sťažovatelia dlhodobo pôsobili na čele zločineckej
skupiny“ porušil princíp prezumpcie neviny.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na celé znenie predmetnej vety odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorej časť tvorí aj sťažovateľmi namietaná
formulácia: «Okrem už opakovane rozoberaných súvislostí (pozn. obžalovaní dlhodobo
pôsobili na čele zločineckej skupiny, k vražde poškodeného sa mali bratia
uchýliť práve kvôli jeho spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní, svedok
na hlavnom pojednávaní 12. marca 2019 potvrdil, že keď chcel skončiť s predajom
drog, obžalovaný sa mal svedkovi vyhrážať, aby „nedopadol zle“,
aj svedkovia , , , , , a vypovedali
ako ich bratia mali nútiť k poslušnosti, resp. ako na nich obžalovaní už
pri presadzovaní podstatne menej významných záujmov, ako je ich osobná sloboda, tlačili),
z ktorých vyplýva, že v podstate celá trestná činnosť obžalovaných mala byť „postavená“
na ne/verbálnom zastrašovaní iných osôb, treba poukázať aj na samotný priebeh hlavného
pojednávania.»
Z okolností posudzovanej veci je tak zrejmé, že citovanú formuláciu najvyšší súd
použil len v rámci (zákonom predpokladaného) skúmania dôvodov väzby. O vine či nevine
sťažovateľov ako obvinených je napokon oprávnený rozhodnúť príslušný súd len na základe
skutočností, ktoré boli zákonom ustanoveným spôsobom preukázané na hlavnom
pojednávaní (§ 2 ods. 19 Trestného poriadku). Najvyšší súd preto nemohol svojím
napadnutým uznesením, ktorým rozhodoval o väzbe sťažovateľov, prejudikovať meritórne
rozhodnutie v tejto veci, a tým porušiť ich právo na rešpektovanie prezumpcie neviny.
III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu
25. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľmi formulovanou námietkou
porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v kontexte
argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľný
na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej
bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby). Na prípad
sťažovateľov, u ktorých išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosti
sťažovateľov o zrušenie dôvodu tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku, teda aplikovateľný nie je (II. ÚS 81/2017).
26. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej
porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu
27. V súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením práva na osobnú slobodu
a bezpečnosť arbitrárnym rozhodnutím najvyššieho súdu o žiadostiach sťažovateľov
o zmenu dôvodov väzby ústavný súd v úvode poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol/nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
28. Pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho súdu nebolo úlohou ústavného
súdu preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje
rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či žiadostiam sťažovateľov o zmenu dôvodu ich
väzby malo byť vyhovené. Táto úloha sa v danom prípade obmedzila len na posúdenie
otázky, či je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.
29. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020.
30. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd v rámci preskúmania predmetného rozhodnutia
špecializovaného súdu, ktorým bol u sťažovateľov vypustený dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, v podstatnom uviedol, že so závermi špecializovaného
súdu sa nemôže stotožniť. Aj keď je najvyšší súd vo všeobecnosti toho názoru, že po vydaní
uznesenia o skončení dokazovania podľa § 274 ods. 1 Trestného poriadku sa obava
možného kolúzneho konania obžalovaných významne oslabí, neznamená to, že by sa (táto
obava) úplne rozplynula – v opačnom prípade by už samotné vydanie uznesenia o skončení
dokazovania automaticky vo všetkých trestných veciach viedlo k vypusteniu dôvodu väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že senát môže so zreteľom
na záverečné reči alebo na záverečnú poradu dospieť k záveru, že niektorú okolnosť treba
ešte objasniť a dokazovanie v režime § 276 ods. 1 Trestného poriadku doplniť
(podľa názoru najvyššieho súdu táto možnosť u sťažovateľov vôbec nie je nereálna
vzhľadom na rozsah trestnej veci – približne 18 000 strán, trvanie záverečných rečí – sedem
dní, počet svedkov, ktorých výsluchy súd odmietol vykonať, resp. ktorých výsluch obhajoba
žiada zopakovať – približne 100 svedkov), ako aj na skutočnosť, že dokazovanie môže byť
vykonané pred odvolacím súdom podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku a po prípadnom
vrátení veci opätovne aj pred súdom prvého stupňa podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku,
pričom podľa názoru najvyššieho súdu ani táto možnosť nie je hypotetická vzhľadom
na krajne antagonistické postoje obžaloby a obhajoby – kým sťažovatelia popierajú
akúkoľvek účasť na trestnej činnosti, prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry im túto
trestnú činnosť aj po vykonaní dokazovania v celom rozsahu naďalej kladie za vinu.
Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené skutočnosti vylučujú rigorózny záver
špecializovaného súdu, že z právneho hľadiska nie je zo strany sťažovateľov dôvod
ovplyvňovať svedkov, znalcov, spoluobžalovaných alebo iným spôsobom mariť
vyšetrovanie. Najvyšší súd zdôraznil, že aj v tomto procesnom štádiu je preto potrebné brať
do úvahy všetky okolnosti, ktoré hrozbu marenia ďalšieho priebehu ešte stále neskončeného
konania zreálňujú alebo, naopak, minimalizujú.
Najvyšší súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na skutočnosť, že celá trestná
činnosť sťažovateľov mala byť „postavená“ na ne/verbálnom zastrašovaní iných osôb, ako
aj na skutočnosť, že v priebehu hlavného pojednávania sa sťažovatelia priamo
za prítomnosti konajúceho senátu, prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, zapisovateľky
a ďalších úradných osôb opakovane pokúšali zastrašiť svedkov, ktorí ich usvedčovali
z trestnej činnosti, a to vyjadrením sťažovateľa v 2. rade na adresu svedka ,
pričom sťažovateľ v 1. rade taktiež nepovolene vstupoval do výpovede svedka
. Svedkyne a sťažovatelia označovali za prostitútky.
Podľa názoru najvyššieho súdu o pôsobení sťažovateľov na svedkov, ako aj
na predstaviteľov orgánov verejnej moci svedčí incident z Ústavu na výkon väzby Banská
Bystrica, pri ktorom súdna tajomníčka v súvislosti s podozrením
z marenia kolúznej väzby vyzvala sťažovateľa v 2. rade, aby jej ukázal, čo má napísané
na ruke, čo tento arogantne odmietol, vyhlásil, že „ho dobre nasrala“, naklonil sa k nej
cez stôl, pozrel jej do očí a „dôrazne ju upozornil“, aby si aj s predsedom senátu uvedomila,
že on si „bude robiť čo chce, kedy chce a kde chce“, lebo inak jej „napľuje do papule“.
Mareniu konania nasvedčuje aj zadržaná korešpondencia sťažovateľa v 2. rade
z 13. júna 2019, opakované a nedovolené nadväzovanie kontaktov medzi sťažovateľmi
navzájom, resp. medzi sťažovateľmi a svedkami, a to všetko priamo v pojednávacej
miestnosti.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal aj na postup sťažovateľov, ktorí dlhodobo
zahlcujú orgány činné v trestnom konaní a súdy množstvom nedôvodných námietok
zaujatosti, návrhov na odňatie a prikázanie veci, žiadostí o odročenie pojednávaní,
resp. rôznymi inými návrhmi a podnetmi, čo sa podľa názoru najvyššieho súdu nedá
hodnotiť inak ako obštrukcie smerujúce k spomaleniu priebehu konania, a tým aj
k uplynutiu celkovej lehoty väzby.
Vychádzajúc z už uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť,
že v prípade sťažovateľov ide o osoby, ktoré sú postavené pred súd pre závažnú trestnú
činnosť, ktorá úzko súvisí so zastrašovaním iných osôb, ako aj o osoby, ktoré sa aj počas
hlavného pojednávania opakovane pokúšali pôsobiť na svedkov a aj ich správanie mimo
neho vykazovalo znaky zastrašovania predstaviteľa orgánu verejnej moci, resp. masívneho
zneužívania zákonných inštitútov s cieľom spomaliť činnosť konajúceho súdu, má najvyšší
súd nielenže obavu z ďalšieho možného marenia objasňovania skutočností dôležitých
pre trestné konanie, ale má až takmer rozumnú istotu, že v prípade uvoľnenia podmienok
vo výkone väzby urobia sťažovatelia všetko preto, aby priebeh konania (vrátane
objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie) a prípadne aj jeho ďalší postup
čo najviac sťažili.
Podľa najvyššieho súdu tu totiž vôbec nejde o to, či konajúce súdy takto prípadne
„novoobjaveným“ svedkom alebo na poslednú chvíľu „zmeneným výpovediam“ uveria
alebo nie, ale tu ide o to, či existuje obava, že by sa sťažovatelia o takéto konanie mohli
pokúsiť. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že takáto obava tu je (a zrejme
až do právoplatného skončenia veci bude) prítomná, ponechal sťažovateľov vo väzbe podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
31. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému dôvodu väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny
alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci najvyšším súdom
s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy.
Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného
poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov podporených vykonaným dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné.
32. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok väzby
sťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd vymedzil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku jeho
zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal na konkrétne skutočnosti
vyplývajúce z trestného spisu.
33. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia najvyššieho
súdu korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle
(majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne
zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných
pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že najvyšším
súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem
(príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako
nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú
podobu. Najvyšší súd sa posúdením väzobnej veci sťažovateľov zaoberal dostatočne,
náležite a primerane.
34. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím
na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti
namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 27/2020
z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa v 1. rade
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým
postupom najvyššieho súdu
35. Za neopodstatnenú ústavný súd napokon považuje aj námietku sťažovateľa
v 1. rade, že k porušeniu jeho označených práv malo dôjsť aj postupom najvyššieho súdu
spočívajúcim v tom, že najvyšší súd o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
proti predmetnému uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol bez toho,
aby počkal na vyjadrenie sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora
úradu špeciálnej prokuratúry.
36. Pre rozhodnutie ústavného súdu, či napadnutým postupom najvyššieho súdu
došlo alebo nedošlo k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa v 1. rade
na osobnú slobodu a bezpečnosť, sú relevantnými konkrétne okolnosti preskúmavanej veci,
na ktoré je v zmysle svojej judikatúry ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný
pri svojom rozhodovaní prihliadať (obdobne pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07,
II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016, III. ÚS 217/2016 a pod., ale vyplýva to aj z mnohých
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie
z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993,
Annuaire, č. 273-B a ďalšie).
37. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade
o doručenie dôvodov predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
nepožiadal už na hlavnom pojednávaní konanom 8. júna 2020, na ktorom prokurátor úradu
špeciálnej prokuratúry predmetnú sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu zahlásil,
ale sťažovateľ v 1. rade o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry požiadal špecializovaný súd až dodatočne podaním z 10. júna 2020 doručeným
špecializovanému súdu 12. júna 2020, pričom v rámci tohto podania sám jednostranne určil,
že svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry podá na poštovú prepravu do 3 pracovných dní, a zároveň v rámci tohto
podania navrhol predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuť.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade svojím uvedeným postupom
znemožnil špecializovanému súdu, aby sám zákonom aprobovaným spôsobom stanovil
sťažovateľovi v 1. rade sudcovskú lehotu na jeho vyjadrenie k dôvodom predmetnej
sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, pričom sťažovateľ v 1. rade, naopak,
pristúpil (bez akéhokoľvek právneho základu) k autonómnemu jednostrannému stanoveniu
si lehoty na vykonanie procesného úkonu.
V súvislosti so samotnou lehotou troch pracovných dní, ktoré si sťažovateľ v 1. rade
na vykonanie svojho procesného úkonu sám jednostranne stanovil, ústavný súd zároveň
poukazuje na príslušnú právnu úpravu trestného konania, keď podľa § 187 ods. 1 Trestného
poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch
pracovných dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83
ods. 2; podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo
uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť
len ihneď po vyhlásení uznesenia. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva,
že proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým špecializovaný súd zmenil
dôvody väzby u sťažovateľov tak, že vypustil dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, bol prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry oprávnený podať
sťažnosť iba hneď a nemal k dispozícii na jej podanie ani inak zákonom garantovanú
všeobecnú lehotu troch pracovných dní.
Ak teda sťažovateľ v 1. rade svojím podaním z 10. júna 2020 doručeným
špecializovanému súdu 12. júna 2020 pristúpil k autonómnemu jednostrannému stanoveniu
si lehoty na vykonanie procesného úkonu, mal postupovať analogicky podľa už citovaných
ustanovení, t. j. stanoviť ju tak, že svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podá na poštovú prepravu ihneď po ich doručení.
Inak povedané, z analogického použitia uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva,
že vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bol
sťažovateľ v 1. rade oprávnený podať iba ihneď, teda nemal k dispozícii na jeho podanie
inak zákonom garantovanú všeobecnú lehotu troch pracovných dní. Takejto krátkej
(analogicky stanovenej) lehote sa pritom sťažovateľ v 1. rade mohol sám efektívne vyhnúť
tým, že o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry by
požiadal okamžite po zahlásení predmetnej sťažnosti prokurátorom úradu špeciálnej
prokuratúry na hlavnom pojednávaní konanom 8. júna 2020, keď by mu priamo
špecializovaný súd mohol stanoviť dlhšiu sudcovskú lehotu na vyjadrenie sa k dôvodom
predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry.
Vychádzajúc z uvedeného, možno uzavrieť, že v prípade, ak by sťažovateľ v 1. rade
pri podávaní vyjadrenia k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry nevychádzal z ním jednostranne a bez právneho základu stanovenej lehoty
na vykonanie procesného úkonu, ale vychádzal by z analogického použitia citovaných
zákonných ustanovení, t. j. svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora
úradu špeciálnej prokuratúry by nezaslal až po dvoch dňoch, ale zaslal by ho ihneď
(prípadne nasledujúci deň, ako to urobil sťažovateľ v 2. rade), nebolo by jeho vyjadrenie
k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry doručené
najvyššiemu súdu až deň po napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ale bolo by
najvyššiemu súdu doručené najneskôr v deň rozhodovania najvyššieho súdu, ktorý by sa
ním aj musel zaoberať.
38. Napriek nedoručeniu vyjadrenia sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej
sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry do okamihu rozhodovania najvyššieho
súdu najvyššiemu súdu bol v čase jeho rozhodovania známy názor sťažovateľa v 1. rade
na predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, keďže, ako už bolo
uvedené, sťažovateľ v 1. rade vo svojom podaní z 10. júna 2020 doručenom
špecializovanému súdu 12. júna 2020, ktorým žiadal špecializovaný súd o doručenie
dôvodov predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, zároveň navrhol
predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuť.
39. V tejto súvislosti je zároveň vhodné zdôrazniť, že sťažovateľom v 1. rade je
namietané druhostupňové väzobné rozhodnutie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na § 192 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti
nadriadeného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej
úpravy v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe (§ 83 Trestného poriadku) treba
aplikovať aj vo vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového
(v tomto prípade špecializovaného) súdu. Podľa tohto zákonného ustanovenia
pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
40. Účinná zákonná úprava, ktorá bola základom konania a rozhodovania
najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z čl. 2 ods. 2 ústavy), teda
zakotvuje tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že najvyšší súd
pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe preskúmava správnosť výrokov
napadnutého uznesenia zo všetkých hľadísk a správnosť postupu konania, ktoré
napadnutým výrokom predchádzalo, a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli
spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (t. j. bez ohľadu na ich prípadnú
konkretizáciu vo vyjadrení sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry).
Preskúmavacia činnosť najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu je limitovaná
rozsahom predmetu konania pred prvostupňovým – špecializovaným súdom a zákonná
úprava nepredpokladá, že by najvyšší súd ako sťažnostný súd mal rozhodovať o určitej
skutočnosti, ktorá nebola predmetom konania pred špecializovaným súdom. Uvedené by
bolo okrem iného v rozpore s dvojinštančnosťou konania a rozhodovania o väzbe, ktorá
vyplýva z viacerých ustanovení Trestného poriadku (§ 83 a § 76). Ustanovenie § 194 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku síce zakotvuje právomoc najvyššieho súdu v prípade,
že nezamietne sťažnosť z dôvodov uvedených v § 193 ods. 1 Trestného poriadku, zrušiť
napadnuté uznesenie a rozhodnúť o veci, avšak aj toto zákonné ustanovenie treba vykladať
s dôrazom na rozsah preskúmavacej činnosti najvyššieho súdu tak, že nie je namieste
v konaní o sťažnosti rozširovať predmet konania nad rámec predmetu konania
pred prvostupňovým súdom.
41. Uvedený revízny princíp v spojení s už uvedenými skutočnosťami je takou
okolnosťou, ktorá výrazne oslabuje reálnosť obmedzenia označených práv sťažovateľa
v 1. rade v rámci napadnutého konania o osobnej slobode rozhodnutím najvyššieho súdu
s konkrétnym skutočným (uchopiteľným) dopadom na jeho základné práva.
42. Správnosť tohto záveru je podporená aj absenciou uvedenia (v ústavnej sťažnosti)
konkrétnej sťažovateľom v 1. rade zamýšľanej argumentácie, ktorú mienil predostrieť
vo vyjadrení k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
a ktorú by považoval za relevantnú (s potenciálom iného rozhodnutia o väzbe) a súčasne
nereflektovanú zo strany najvyššieho súdu, teda ponechanú bez adekvátnej reakcie
najvyššieho súdu.
43. Sťažovateľ v 1. rade tak nepredniesol nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom
poňatí ochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver
o odopretí jeho označených práv.
44. Ďalšou okolnosťou, na ktorú ústavný súd v predmetnej veci prihliadol, bola
skutočnosť, že napadnutý postup najvyššieho súdu nie je možné hodnotiť ako taký, ktorý by
bol v rozpore so znením, zmyslom alebo účelom relevantných ustanovení Trestného
poriadku. Ani sám sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti nekonkretizoval ustanovenie
Trestného poriadku, ktoré by najvyšší súd napadnutým postupom zjavne porušil alebo
neprípustne „obišiel“. Je pritom zjavné a korešpondujúce stabilnej rozhodovacej činnosti
ústavného súdu, že platná a účinná zákonná úprava kladie pri rozhodnutiach o väzbe
ústavne akceptovateľný dôraz na čo najrýchlejšie prejednanie väzobnej veci.
45. Jednotlivé už uvedené relevantné konkrétne okolnosti preskúmavanej veci,
na ktoré je v zmysle svojej judikatúry ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný
pri svojom rozhodovaní prihliadať, sú tými okolnosťami, ktoré vo svojom súhrne napokon
viedli ústavný súd k prijatiu záveru, že najvyšší súd svojím postupom a namietaným
rozhodnutím sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 pozbavil sťažovateľa v 1. rade osobnej
slobody spôsobom neodporujúcim zákonu – Trestnému poriadku.
46. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím
na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti
namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tost 27/2020 z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
47. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
48. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu