Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 484/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, a ,

,

, zastúpených advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , 2 a 5 a a práv podľa

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júna 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a ,

,

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo

námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. júna 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Špecializovanom trestnom

súde (ďalej len „špecializovaný súd“) je na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej

prokuratúry“) z 29. októbra 2018 vedené pod sp. zn. trestné stíhanie

proti sťažovateľom a ďalším spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľom pre zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b),

c) a d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. b) a c) a obzvlášť závažný zločin

úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona

a iné zločiny, ktorých sa mali dopustiť jedenástimi skutkami špecifikovanými v skutkovej

vete obžaloby.

Sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením špecializovaného súdu z 9. marca 2017

v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a), b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Uznesením špecializovaného súdu zo 14. septembra 2017

v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľov

predĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018

v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením

špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2018 bolo podľa rozhodnuté o ponechaní

sťažovateľov aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

.

Sťažovateľ v 2. rade podaním z 8. júna 2020 predneseným na hlavnom pojednávaní

konanom 8. júna 2020 požiadal špecializovaný súd o zrušenie tzv. kolúznej väzby

podľa . K tejto žiadosti sťažovateľa v 2. rade sa

na predmetnom hlavnom pojednávaní následne pripojil aj sťažovateľ v 1. rade.

O týchto žiadostiach sťažovateľov rozhodol špecializovaný súd uznesením

sp. zn. z 8. júna 2020 tak, že podľa § 72 ods. 1 písm. c), § 79 ods. 2

sťažovateľom zmenil dôvody väzby tak, že vypustil dôvod kolúznej

väzby podľa , pričom dôvody väzby podľa

ods. 1 písm. a), c) sťažovateľom zostávajú nezmenené.

Proti tomuto rozhodnutiu špecializovaného súdu podal prokurátor úradu špeciálnej

prokuratúry na predmetnom hlavnom pojednávaní ústne priamo do zápisnice sťažnosť,

ktorej dôvody doplnil podaním č. k. VII/1 Gv 121/18/1000-837 z 15. júna 2020.

Podaním z 10. júna 2020 doručeným špecializovanému súdu 12. júna 2020

sťažovateľ v 1. rade požiadal špecializovaný súd o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry s tým, že sa k nim chce vyjadriť, pričom avizoval, že svoje

stanovisko podá na poštovú prepravu do 3 pracovných dní a bude ho adresovať priamo

najvyššiemu súdu. Zároveň sa sťažovateľ v 1. rade okrem iného vyjadril k uzneseniu

špecializovaného súdu sp. zn. z 8. júna 2020 a sťažnosť prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry navrhol zamietnuť.

Odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi

v 1. rade doručené 22. júna 2020, sťažovateľ v 1. rade sa k nemu vyjadril podaním

z 24. júna 2020 doručeným najvyššiemu súdu 26. júna 2020.

Odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi

v 2. rade doručené 17. júna 2020, sťažovateľ v 2. rade sa k nemu vyjadril podaním

z 18. júna 2020 doručeným najvyššiemu súdu 22. júna 2020.

O sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 8. júna 2020 rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 25. júna 2020 tak,

že podľa uznesenie špecializovaného súdu

z 8. júna 2020 zrušil v celom rozsahu a podľa žiadosti

sťažovateľov z 8. júna 2020 o zmenu dôvodov väzby zamietol s tým, že sťažovatelia sa

naďalej ponechávajú vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného

poriadku.

3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti rozdelili dôvody podania ústavnej sťažnosti

do troch častí, ktoré možno v podstatnom zhrnúť:

a) K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na rešpektovanie prezumpcie

neviny podľa a dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol, že „sťažovatelia dlhodobo pôsobili na čele zločineckej

skupiny“, z čoho je podľa názoru sťažovateľov zrejmé, že konajúci senát 5 Tost najvyššieho

súdu prechováva proti sťažovateľom určitý predsudok, keďže predmetný výrok naznačuje,

že sa dopustili uvedeného trestného činu. Konajúci senát 5 Tost najvyššieho súdu sa teda

vyjadril k vine sťažovateľov ešte pred tým, ako im bola zákonným spôsobom preukázaná.

b) K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , resp. podľa a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že najvyšší súd arbitrárne zamietol

žiadosti sťažovateľov o zmenu dôvodov väzby, keď sa nestotožnil s ich názorom, že dôvod

tzv. kolúznej väzby podľa nie je v ich prípade daný.

Podľa názoru sťažovateľov v aktuálnom štádiu súdneho konania, keď špecializovaný súd

vyhlásil dokazovanie v ich trestnej veci za skončené a udelil slovo na záverečné reči, úplne

pominuli dôvody kolúznej väzby, resp. obava z pôsobenia na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo iného marenia objasňovaných skutočností závažných pre trestné

konanie.

c) K namietanému porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , resp. podľa dohovoru (v kontexte

s požiadavkou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní) napadnutým postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo (podľa názoru sťažovateľa v 1. rade) tým, že hoci sťažovateľ

v 1. rade podaním z 10. júna 2020 doručeným špecializovanému súdu 12. júna 2020 okrem

iného požiadal o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

z 8. júna 2020 s tým, že sa k nim chce vyjadriť, pričom avizoval, že svoje stanovisko podá

na poštovú prepravu do 3 pracovných dní od ich doručenia a bude ho adresovať priamo

najvyššiemu súdu, ten na doručenie stanoviska sťažovateľa v 1. rade k odôvodneniu

sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry nevyčkal a napadnutým uznesením

z 25. júna 2020 o predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry rozhodol.

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania podľa , ods. 2, ods. 5

a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo byť

považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho

vinu podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. júna 2020 porušené bolo.

2. Základné právo na slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote

alebo prepustený počas konania podľa , ods. 2, ods. 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júna 2020 porušené bolo.

3. Základné právo na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní

podľa , ods. 2, ods. 5 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 25. júna 2020 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. júna 2020 sa zrušuje.

5. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €

a priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €,

ktoré im je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu

Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby

alebo právnickej osoby podľa .

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľmi označené referenčné právne normy

11.1 Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

11.2 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

11.3 Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

13.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď

predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej

právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

13.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene

rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

14. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie základných

práv podľa , 2 a 5 a , resp. práv podľa a 4 a

ods. 2 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. júna 2020, pričom podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv malo

dôjsť tým, že najvyšší súd

- pri svojom rozhodovaní porušil princíp prezumpcie neviny,

- arbitrárne zamietol žiadosti sťažovateľov o zmenu dôvodov väzby,

- o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry proti predmetnému uzneseniu

špecializovaného trestného súdu rozhodol bez toho, aby počkal na vyjadrenie sťažovateľa

v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry.

17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľov obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

19. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľov je potrebné

odmietnuť podľa , a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

20. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 50

ods. 2 , resp. práva sťažovateľov podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

21. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na prezumpciu

neviny podľa , resp. podľa dohovoru, ústavný súd pripomína,

že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom

obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby).

Všeobecný súd sa totiž pri rozhodovaní o väzbe nezameriava na hodnotenie viny

obvineného, obhajoby obvineného, okolností jeho zatknutia alebo dôkazov spôsobom

upraveným v . Súd pri rozhodovaní o väzbe skúma iba to,

či sú splnené materiálne a formálne podmienky väzby predstavujúce základné väzobné

podmienky, ktorých existencia musí byť daná pri vzatí obvineného do väzby, ako aj

pri celom jej ďalšom trvaní ().

22. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti, poukazujúc na svoju

konštantnú judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie

svojich práv v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide

o vzťah medzi jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ), resp. súčasť práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného

v dohovoru a ustanoveniami , resp. dohovoru, ktoré garantujú osobnú

slobodu. Z uvedeného vyplýva, že a dohovoru, porušenie

ktorých sťažovatelia namietajú, sú v trestných veciach v zásade aplikovateľné len

na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe,

t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach

je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v a dohovoru.

Označený článok a označený článok dohovoru totiž zahŕňajú všetky základné

hmotné a tiež procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (vrátane práva

na rešpektovanie prezumpcie neviny), a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z , resp.

dohovoru, a nie všeobecné ustanovenia a naň nadväzujúce ďalšie články

siedmeho oddielu druhej hlavy garantujúce právo na súdnu ochranu,

resp. všeobecné ustanovenia čl. 6 dohovoru garantujúce právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. napr. , , , , ).

23. Z dôvodu, že na vec sťažovateľov (týkajúcu sa rozhodovania o ich väzbe, pozn.)

sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia , resp.

dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania

v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. júna 2020 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

24. Nad rámec uvedeného ústavný súd v rámci obiter dictum konštatuje, že možno

za neopodstatnenú považovať námietku sťažovateľov, že najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia formuláciou „sťažovatelia dlhodobo pôsobili na čele zločineckej

skupiny“ porušil princíp prezumpcie neviny.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na celé znenie predmetnej vety odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorej časť tvorí aj sťažovateľmi namietaná

formulácia: «Okrem už opakovane rozoberaných súvislostí (pozn. obžalovaní dlhodobo

pôsobili na čele zločineckej skupiny, k vražde poškodeného sa mali bratia

uchýliť práve kvôli jeho spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní, svedok

na hlavnom pojednávaní 12. marca 2019 potvrdil, že keď chcel skončiť s predajom

drog, obžalovaný sa mal svedkovi vyhrážať, aby „nedopadol zle“,

aj svedkovia , , , , , a vypovedali

ako ich bratia mali nútiť k poslušnosti, resp. ako na nich obžalovaní už

pri presadzovaní podstatne menej významných záujmov, ako je ich osobná sloboda, tlačili),

z ktorých vyplýva, že v podstate celá trestná činnosť obžalovaných mala byť „postavená“

na ne/verbálnom zastrašovaní iných osôb, treba poukázať aj na samotný priebeh hlavného

pojednávania.»

Z okolností posudzovanej veci je tak zrejmé, že citovanú formuláciu najvyšší súd

použil len v rámci (zákonom predpokladaného) skúmania dôvodov väzby. O vine či nevine

sťažovateľov ako obvinených je napokon oprávnený rozhodnúť príslušný súd len na základe

skutočností, ktoré boli zákonom ustanoveným spôsobom preukázané na hlavnom

pojednávaní ( ). Najvyšší súd preto nemohol svojím

napadnutým uznesením, ktorým rozhodoval o väzbe sťažovateľov, prejudikovať meritórne

rozhodnutie v tejto veci, a tým porušiť ich právo na rešpektovanie prezumpcie neviny.

III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

25. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľmi formulovanou námietkou

porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v kontexte

argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľný

na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej

bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby). Na prípad

sťažovateľov, u ktorých išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosti

sťažovateľov o zrušenie dôvodu tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, teda aplikovateľný nie je ().

26. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej

porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu

27. V súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením práva na osobnú slobodu

a bezpečnosť arbitrárnym rozhodnutím najvyššieho súdu o žiadostiach sťažovateľov

o zmenu dôvodov väzby ústavný súd v úvode poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol/nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. , ,

).

28. Pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho súdu nebolo úlohou ústavného

súdu preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje

rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či žiadostiam sťažovateľov o zmenu dôvodu ich

väzby malo byť vyhovené. Táto úloha sa v danom prípade obmedzila len na posúdenie

otázky, či je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

29. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. júna 2020.

30. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd v rámci preskúmania predmetného rozhodnutia

špecializovaného súdu, ktorým bol u sťažovateľov vypustený dôvod väzby podľa § 71

ods. 1 písm. b) , v podstatnom uviedol, že so závermi špecializovaného

súdu sa nemôže stotožniť. Aj keď je najvyšší súd vo všeobecnosti toho názoru, že po vydaní

uznesenia o skončení dokazovania podľa sa obava

možného kolúzneho konania obžalovaných významne oslabí, neznamená to, že by sa (táto

obava) úplne rozplynula – v opačnom prípade by už samotné vydanie uznesenia o skončení

dokazovania automaticky vo všetkých trestných veciach viedlo k vypusteniu dôvodu väzby

podľa .

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že senát môže so zreteľom

na záverečné reči alebo na záverečnú poradu dospieť k záveru, že niektorú okolnosť treba

ešte objasniť a dokazovanie v režime doplniť

(podľa názoru najvyššieho súdu táto možnosť u sťažovateľov vôbec nie je nereálna

vzhľadom na rozsah trestnej veci – približne 18 000 strán, trvanie záverečných rečí – sedem

dní, počet svedkov, ktorých výsluchy súd odmietol vykonať, resp. ktorých výsluch obhajoba

žiada zopakovať – približne 100 svedkov), ako aj na skutočnosť, že dokazovanie môže byť

vykonané pred odvolacím súdom podľa a po prípadnom

vrátení veci opätovne aj pred súdom prvého stupňa podľa ,

pričom podľa názoru najvyššieho súdu ani táto možnosť nie je hypotetická vzhľadom

na krajne antagonistické postoje obžaloby a obhajoby – kým sťažovatelia popierajú

akúkoľvek účasť na trestnej činnosti, prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry im túto

trestnú činnosť aj po vykonaní dokazovania v celom rozsahu naďalej kladie za vinu.

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené skutočnosti vylučujú rigorózny záver

špecializovaného súdu, že z právneho hľadiska nie je zo strany sťažovateľov dôvod

ovplyvňovať svedkov, znalcov, spoluobžalovaných alebo iným spôsobom mariť

vyšetrovanie. Najvyšší súd zdôraznil, že aj v tomto procesnom štádiu je preto potrebné brať

do úvahy všetky okolnosti, ktoré hrozbu marenia ďalšieho priebehu ešte stále neskončeného

konania zreálňujú alebo, naopak, minimalizujú.

Najvyšší súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na skutočnosť, že celá trestná

činnosť sťažovateľov mala byť „postavená“ na ne/verbálnom zastrašovaní iných osôb, ako

aj na skutočnosť, že v priebehu hlavného pojednávania sa sťažovatelia priamo

za prítomnosti konajúceho senátu, prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, zapisovateľky

a ďalších úradných osôb opakovane pokúšali zastrašiť svedkov, ktorí ich usvedčovali

z trestnej činnosti, a to vyjadrením sťažovateľa v 2. rade na adresu svedka ,

pričom sťažovateľ v 1. rade taktiež nepovolene vstupoval do výpovede svedka

. Svedkyne a sťažovatelia označovali za prostitútky.

Podľa názoru najvyššieho súdu o pôsobení sťažovateľov na svedkov, ako aj

na predstaviteľov orgánov verejnej moci svedčí incident z Ústavu na výkon väzby Banská

Bystrica, pri ktorom súdna tajomníčka v súvislosti s podozrením

z marenia kolúznej väzby vyzvala sťažovateľa v 2. rade, aby jej ukázal, čo má napísané

na ruke, čo tento arogantne odmietol, vyhlásil, že „ho dobre nasrala“, naklonil sa k nej

cez stôl, pozrel jej do očí a „dôrazne ju upozornil“, aby si aj s predsedom senátu uvedomila,

že on si „bude robiť čo chce, kedy chce a kde chce“, lebo inak jej „napľuje do papule“.

Mareniu konania nasvedčuje aj zadržaná korešpondencia sťažovateľa v 2. rade

z 13. júna 2019, opakované a nedovolené nadväzovanie kontaktov medzi sťažovateľmi

navzájom, resp. medzi sťažovateľmi a svedkami, a to všetko priamo v pojednávacej

miestnosti.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal aj na postup sťažovateľov, ktorí dlhodobo

zahlcujú orgány činné v trestnom konaní a súdy množstvom nedôvodných námietok

zaujatosti, návrhov na odňatie a prikázanie veci, žiadostí o odročenie pojednávaní,

resp. rôznymi inými návrhmi a podnetmi, čo sa podľa názoru najvyššieho súdu nedá

hodnotiť inak ako obštrukcie smerujúce k spomaleniu priebehu konania, a tým aj

k uplynutiu celkovej lehoty väzby.

Vychádzajúc z už uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť,

že v prípade sťažovateľov ide o osoby, ktoré sú postavené pred súd pre závažnú trestnú

činnosť, ktorá úzko súvisí so zastrašovaním iných osôb, ako aj o osoby, ktoré sa aj počas

hlavného pojednávania opakovane pokúšali pôsobiť na svedkov a aj ich správanie mimo

neho vykazovalo znaky zastrašovania predstaviteľa orgánu verejnej moci, resp. masívneho

zneužívania zákonných inštitútov s cieľom spomaliť činnosť konajúceho súdu, má najvyšší

súd nielenže obavu z ďalšieho možného marenia objasňovania skutočností dôležitých

pre trestné konanie, ale má až takmer rozumnú istotu, že v prípade uvoľnenia podmienok

vo výkone väzby urobia sťažovatelia všetko preto, aby priebeh konania (vrátane

objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie) a prípadne aj jeho ďalší postup

čo najviac sťažili.

Podľa najvyššieho súdu tu totiž vôbec nejde o to, či konajúce súdy takto prípadne

„novoobjaveným“ svedkom alebo na poslednú chvíľu „zmeneným výpovediam“ uveria

alebo nie, ale tu ide o to, či existuje obava, že by sa sťažovatelia o takéto konanie mohli

pokúsiť. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že takáto obava tu je (a zrejme

až do právoplatného skončenia veci bude) prítomná, ponechal sťažovateľov vo väzbe podľa

.

31. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému dôvodu väzby

podľa nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny

alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci najvyšším súdom

s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa .

Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného

poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov podporených vykonaným dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné.

32. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok väzby

sťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd vymedzil dôvod väzby podľa jeho

zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal na konkrétne skutočnosti

vyplývajúce z trestného spisu.

33. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia najvyššieho

súdu korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle

(majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne

zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných

pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že najvyšším

súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem

(príslušných ustanovení týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako

nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú

podobu. Najvyšší súd sa posúdením väzobnej veci sťažovateľov zaoberal dostatočne,

náležite a primerane.

34. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím

na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti

namietajúcej porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a práva podľa

ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. júna 2020 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.4 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa v 1. rade

podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru napadnutým

postupom najvyššieho súdu

35. Za neopodstatnenú ústavný súd napokon považuje aj námietku sťažovateľa

v 1. rade, že k porušeniu jeho označených práv malo dôjsť aj postupom najvyššieho súdu

spočívajúcim v tom, že najvyšší súd o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

proti predmetnému uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol bez toho,

aby počkal na vyjadrenie sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry.

36. Pre rozhodnutie ústavného súdu, či napadnutým postupom najvyššieho súdu

došlo alebo nedošlo k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa v 1. rade

na osobnú slobodu a bezpečnosť, sú relevantnými konkrétne okolnosti preskúmavanej veci,

na ktoré je v zmysle svojej judikatúry ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať (obdobne pozri , ,

, , a pod., ale vyplýva to aj z mnohých

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie

z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993,

Annuaire, č. 273-B a ďalšie).

37. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade

o doručenie dôvodov predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

nepožiadal už na hlavnom pojednávaní konanom 8. júna 2020, na ktorom prokurátor úradu

špeciálnej prokuratúry predmetnú sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu zahlásil,

ale sťažovateľ v 1. rade o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry požiadal špecializovaný súd až dodatočne podaním z 10. júna 2020 doručeným

špecializovanému súdu 12. júna 2020, pričom v rámci tohto podania sám jednostranne určil,

že svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry podá na poštovú prepravu do 3 pracovných dní, a zároveň v rámci tohto

podania navrhol predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuť.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade svojím uvedeným postupom

znemožnil špecializovanému súdu, aby sám zákonom aprobovaným spôsobom stanovil

sťažovateľovi v 1. rade sudcovskú lehotu na jeho vyjadrenie k dôvodom predmetnej

sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, pričom sťažovateľ v 1. rade, naopak,

pristúpil (bez akéhokoľvek právneho základu) k autonómnemu jednostrannému stanoveniu

si lehoty na vykonanie procesného úkonu.

V súvislosti so samotnou lehotou troch pracovných dní, ktoré si sťažovateľ v 1. rade

na vykonanie svojho procesného úkonu sám jednostranne stanovil, ústavný súd zároveň

poukazuje na príslušnú právnu úpravu trestného konania, keď podľa § 187 ods. 1 Trestného

poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch

pracovných dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83

ods. 2; podľa proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo

uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť

len ihneď po vyhlásení uznesenia. Z uvedených ustanovení vyplýva,

že proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým špecializovaný súd zmenil

dôvody väzby u sťažovateľov tak, že vypustil dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b) , bol prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry oprávnený podať

sťažnosť iba hneď a nemal k dispozícii na jej podanie ani inak zákonom garantovanú

všeobecnú lehotu troch pracovných dní.

Ak teda sťažovateľ v 1. rade svojím podaním z 10. júna 2020 doručeným

špecializovanému súdu 12. júna 2020 pristúpil k autonómnemu jednostrannému stanoveniu

si lehoty na vykonanie procesného úkonu, mal postupovať analogicky podľa už citovaných

ustanovení, t. j. stanoviť ju tak, že svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podá na poštovú prepravu ihneď po ich doručení.

Inak povedané, z analogického použitia uvedených ustanovení vyplýva,

že vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bol

sťažovateľ v 1. rade oprávnený podať iba ihneď, teda nemal k dispozícii na jeho podanie

inak zákonom garantovanú všeobecnú lehotu troch pracovných dní. Takejto krátkej

(analogicky stanovenej) lehote sa pritom sťažovateľ v 1. rade mohol sám efektívne vyhnúť

tým, že o doručenie dôvodov sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry by

požiadal okamžite po zahlásení predmetnej sťažnosti prokurátorom úradu špeciálnej

prokuratúry na hlavnom pojednávaní konanom 8. júna 2020, keď by mu priamo

špecializovaný súd mohol stanoviť dlhšiu sudcovskú lehotu na vyjadrenie sa k dôvodom

predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry.

Vychádzajúc z uvedeného, možno uzavrieť, že v prípade, ak by sťažovateľ v 1. rade

pri podávaní vyjadrenia k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry nevychádzal z ním jednostranne a bez právneho základu stanovenej lehoty

na vykonanie procesného úkonu, ale vychádzal by z analogického použitia citovaných

zákonných ustanovení, t. j. svoje vyjadrenie k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry by nezaslal až po dvoch dňoch, ale zaslal by ho ihneď

(prípadne nasledujúci deň, ako to urobil sťažovateľ v 2. rade), nebolo by jeho vyjadrenie

k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry doručené

najvyššiemu súdu až deň po napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ale bolo by

najvyššiemu súdu doručené najneskôr v deň rozhodovania najvyššieho súdu, ktorý by sa

ním aj musel zaoberať.

38. Napriek nedoručeniu vyjadrenia sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej

sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry do okamihu rozhodovania najvyššieho

súdu najvyššiemu súdu bol v čase jeho rozhodovania známy názor sťažovateľa v 1. rade

na predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, keďže, ako už bolo

uvedené, sťažovateľ v 1. rade vo svojom podaní z 10. júna 2020 doručenom

špecializovanému súdu 12. júna 2020, ktorým žiadal špecializovaný súd o doručenie

dôvodov predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, zároveň navrhol

predmetnú sťažnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuť.

39. V tejto súvislosti je zároveň vhodné zdôrazniť, že sťažovateľom v 1. rade je

namietané druhostupňové väzobné rozhodnutie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na , ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti

nadriadeného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej

úpravy v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe ( ) treba

aplikovať aj vo vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového

(v tomto prípade špecializovaného) súdu. Podľa tohto zákonného ustanovenia

pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

40. Účinná zákonná úprava, ktorá bola základom konania a rozhodovania

najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z ), teda

zakotvuje tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že najvyšší súd

pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe preskúmava správnosť výrokov

napadnutého uznesenia zo všetkých hľadísk a správnosť postupu konania, ktoré

napadnutým výrokom predchádzalo, a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli

spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (t. j. bez ohľadu na ich prípadnú

konkretizáciu vo vyjadrení sťažovateľa v 1. rade k dôvodom predmetnej sťažnosti

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry).

Preskúmavacia činnosť najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu je limitovaná

rozsahom predmetu konania pred prvostupňovým – špecializovaným súdom a zákonná

úprava nepredpokladá, že by najvyšší súd ako sťažnostný súd mal rozhodovať o určitej

skutočnosti, ktorá nebola predmetom konania pred špecializovaným súdom. Uvedené by

bolo okrem iného v rozpore s dvojinštančnosťou konania a rozhodovania o väzbe, ktorá

vyplýva z viacerých ustanovení ( a ). Ustanovenie

písm. a) síce zakotvuje právomoc najvyššieho súdu v prípade,

že nezamietne sťažnosť z dôvodov uvedených v , zrušiť

napadnuté uznesenie a rozhodnúť o veci, avšak aj toto zákonné ustanovenie treba vykladať

s dôrazom na rozsah preskúmavacej činnosti najvyššieho súdu tak, že nie je namieste

v konaní o sťažnosti rozširovať predmet konania nad rámec predmetu konania

pred prvostupňovým súdom.

41. Uvedený revízny princíp v spojení s už uvedenými skutočnosťami je takou

okolnosťou, ktorá výrazne oslabuje reálnosť obmedzenia označených práv sťažovateľa

v 1. rade v rámci napadnutého konania o osobnej slobode rozhodnutím najvyššieho súdu

s konkrétnym skutočným (uchopiteľným) dopadom na jeho základné práva.

42. Správnosť tohto záveru je podporená aj absenciou uvedenia (v ústavnej sťažnosti)

konkrétnej sťažovateľom v 1. rade zamýšľanej argumentácie, ktorú mienil predostrieť

vo vyjadrení k dôvodom predmetnej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

a ktorú by považoval za relevantnú (s potenciálom iného rozhodnutia o väzbe) a súčasne

nereflektovanú zo strany najvyššieho súdu, teda ponechanú bez adekvátnej reakcie

najvyššieho súdu.

43. Sťažovateľ v 1. rade tak nepredniesol nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom

poňatí ochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver

o odopretí jeho označených práv.

44. Ďalšou okolnosťou, na ktorú ústavný súd v predmetnej veci prihliadol, bola

skutočnosť, že napadnutý postup najvyššieho súdu nie je možné hodnotiť ako taký, ktorý by

bol v rozpore so znením, zmyslom alebo účelom relevantných ustanovení Trestného

poriadku. Ani sám sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti nekonkretizoval ustanovenie

, ktoré by najvyšší súd napadnutým postupom zjavne porušil alebo

neprípustne „obišiel“. Je pritom zjavné a korešpondujúce stabilnej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu, že platná a účinná zákonná úprava kladie pri rozhodnutiach o väzbe

ústavne akceptovateľný dôraz na čo najrýchlejšie prejednanie väzobnej veci.

45. Jednotlivé už uvedené relevantné konkrétne okolnosti preskúmavanej veci,

na ktoré je v zmysle svojej judikatúry ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať, sú tými okolnosťami, ktoré vo svojom súhrne napokon

viedli ústavný súd k prijatiu záveru, že najvyšší súd svojím postupom a namietaným

rozhodnutím sp. zn. z 25. júna 2020 pozbavil sťažovateľa v 1. rade osobnej

slobody spôsobom neodporujúcim zákonu – .

46. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím

na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti

namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva podľa dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

47. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

48. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu