Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 16/99

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána

Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Anny Danielčákovej na

neverejnom zasadnutí 30. marca 1999 prerokoval návrh generálneho prokurátora

Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia mesta

Trenčín č. 2/1996 z 25. apríla 1996 o chove zvierat s ,

so v znení neskorších predpisov,

so o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov a so

Z. z. o ochrane zvierat a takto

rozhodol:

Všeobecne záväzné nariadenie mesta Trenčín č. 2/1996 z 25. apríla 1996

o chove zvierat n i e j e v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhá veta, čl. 13 ods. 2

a 3, , , , a prvá veta

Slovenskej republiky, s a 135

v znení neskorších predpisov, s § 4 ods. 1 a 3 písm. g), m) a § 6 ods. 1 zákona

Slovenskej národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov a s § 29 ods. 1 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o ochrane zvierat.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd “) bol doručený

26. januára 1999 návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade všeobecne

záväzného nariadenia mesta Trenčín č. 2/1996 z 25. apríla 1996 o chove zvierat

s (ďalej len „ “), so

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom

zriadení“), so v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a so o ochrane

zvierat.

Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd v konaní podľa čl. 125 písm. c)

a až 41 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z. (ďalej len „zákon o konaní pred ústavným súdom“) vyslovil, že všeobecne

záväzné nariadenie mesta Trenčín č. 2/1996 o chove zvierat (ďalej len „nariadenie“)

nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1,

, , prvou vetou, a prvou vetou

Slovenskej republiky, s a 135 , s , ,

m) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení ani s § 29 a 37 zákona o ochrane zvierat.

Navrhovateľ uviedol, že nariadenie rieši problematiku chovu, manipulácie

a odchytu zvierat na území mesta Trenčín, pričom upravuje práva a povinnosti

fyzických a právnických osôb tak, že im stanovuje konkrétne zákazy, povinnosti

a podmienky chovu a držby zvierat s osobitným dôrazom na chov spoločenských

zvierat.

Podľa navrhovateľa mesto Trenčín prijalo nariadenie na zabezpečenie úloh,

ktoré pre neho vyplývajú z výkonu samosprávnej funkcie podľa § 4 ods. 3 písm. g), m)

zákona o obecnom zriadení a § 6 tohto zákona.

Podľa navrhovateľa je všetka činnosť subjektov územnej samosprávy viazaná

platným právnym poriadkom a mesto je aj v normotvornej činnosti povinné

rešpektovať Ústavu SR, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy vrátane

vlastných všeobecne záväzných predpisov. Zo zákona o obecnom zriadení vyplýva, že

mesto má právne postavenie obce.

Obec má právo prijímať nariadenia buď na plnenie úloh územnej samosprávy,

alebo v prípade, že to ustanovuje zákon, ako aj v prípade plnenia úloh prenesenej

štátnej správy (§ 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení).

V ďalšej časti návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov citoval

generálny prokurátor ustanovenia a označených zákonov, s ktorými sa

všeobecne záväzné nariadenie mesta Trenčín dostalo do nesúladu. Medzi ne zaradil aj

prvá veta . Ústavný súd už viackrát vyslovil, že namietané porušenie musí

byť v súvislosti s tým, čo sa návrhom namieta. Článok 67 upravuje vzťah orgánov

územnej samosprávy a štátu. Jeho účelom je zabezpečiť nezávislosť územnej

samosprávy od štátu, teda v rozsahu danom prvou vetou: Vo veciach územnej

samosprávy rozhoduje obec samostatne; povinnosti a obmedzenia jej možno ukladať

len zákonom. V návrhu namietnuté porušenie čl. 67 nie je v príčinnej súvislosti

s okolnosťami prípadu, preto túto námietku ústavný súd odmietol.

Podľa navrhovateľa: „Normotvorná právomoc obcí je zakotvená v .

Táto právomoc však nie je neohraničená. Medze normotvornej právomoci sú

zakotvené v článku 152 ods. 4 , v zmysle ktorého i uplatňovanie všeobecne

záväzných nariadení obcí musí byť v súlade s . V prípade napadnutého

nariadenia z tejto právnej úpravy vyplýva nutnosť súladu práv a povinností fyzických

osôb a právnických osôb zakotvených v napadnutom nariadení s právami

a povinnosťami tých istých subjektov práva zakotvenými v právnych predpisoch

vyššej právnej sily, najmä v zákonoch a v ústave.

Takýto súlad v prípade napadnutého nariadenia nikdy neexistoval. Keďže toto

nariadenie od okamihu nadobudnutia účinnosti stanovovalo subjektom práva rôzne

príkazy a zákazy (najmä v súvislosti s chovom tzv. spoločenských plemien zvierat)

bez toho, aby tieto príkazy a zákazy boli najprv zakotvené v zákone alebo dokonca

priamo v ústave, dostalo sa napadnuté nariadenie v celom svojom rozsahu do nesúladu

s článkami 2 ods. 3, 12 ods. 1 veta druhá, 13 ods. 2 a 3 a 20 ods. 1, pričom

rozhodujúcim momentom je práve neprimeraný zásah do vlastníckych práv občanov,

ktorých ochrana je zakotvená v článku 20 ods. 1 .“

„Právo vlastniť majetok je jedným zo základných práv a slobôd občanov.

Takéto právo obci obmedziť nedovoľuje.

Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví

podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy

podľa , ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý

nie je v súlade s a a 3 , lebo svojím všeobecne

záväzným nariadením upraví otázky, ktoré dovoľuje regulovať jedine zákonom.

K odňatiu základného práva alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo

všeobecne záväznom nariadení orgánu územnej samosprávy v takom prípade dôjde aj

v nesúlade s druhá veta . Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín

napadnutým nariadením obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa čl. 20

ods. 1 spôsobom, ktorý nie je v súlade s . Obec uplatní svoju

normotvornú právomoc podľa len vtedy, keď vydá také všeobecne

záväzné nariadenie, ktoré nie je v súlade s každým relevantným ustanovením .

Preto Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín prijatím nariadenia konalo v nesúlade

s . V nadväznosti na to nie je nariadenie v súlade s v spojení

s druhou vetou a s a 3 .“

V ďalšej časti návrhu generálny prokurátor namietnutý nesúlad nariadenia

s , , a odôvodnil

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v rozhodnutiach ,

a .

Ústavný súd návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na

neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 1999 predbežne prerokoval bez prítomnosti

navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom a uznesením

návrh v časti prijal na konanie a v časti odmietol.

Ústavný súd listom z 8. februára 1999 vyzval primátora mesta Trenčín, aby sa

ako druhý účastník konania vyjadril k návrhu generálneho prokurátora. Mesto Trenčín

predložilo svoje stanovisko 24. februára 1999 pod zn. Práv. 2833/1999. Uvádza sa

v ňom: «Mestské zastupiteľstvo v Trenčíne schválilo svojím uznesením č. 32 z 25. 4.

1996 všeobecne záväzné nariadenie o chove zvierat (ďalej len „nariadenie“). Týmto

nariadením v tom čase mestské zastupiteľstvo v spolupráci so všetkými

kompetentnými zložkami štátnej správy reagovalo na schválený zákon o ochrane

zvierat č. Vzhľadom na vtedajšie potreby praxe sa javilo vydanie

nariadenia pre územie mesta Trenčín ako účinný prostriedok na úpravu základných

podmienok chovu a držania zvierat na území mesta, práv a povinností chovateľov

zvierat vo vzťahu k životnému prostrediu a k občanom, teda, aby bezohľadným

a neprimeraným chovom zvierat v meste, rodinných i bytových domoch nedochádzalo

k zneužívaniu práv jednotlivca, k obmedzeniu práva iného na zdravé, kľudné, čisté

a bezpečné životné prostredie.

I keď uvedený zákon priamo nesplnomocňoval obce a mestá vydať vlastné

nariadenie o chove zvierat a výrazne v tom čase absentovali vykonávacie predpisy

k tomuto zákonu, zo strany občanov, orgánov štátnej správy a poslancov mestského

zastupiteľstva sa vystupňoval tlak riešiť problematiku chovu zvierat vydaním

predmetného nariadenia.

Z obsahu publikovaných Nálezov Ústavného súdu SR č.

a k nariadeniam hlavného mesta SR č. 2/1996 a Miestneho

zastupiteľstva mestskej časti Bratislava-Petržalka č. 4/1993 v znení nariadenia 1/1997

vyplynulo, že v tejto oblasti aj mesto Trenčín prekročilo svoju normotvornú právomoc,

tak ako väčšina miest a obcí na území Slovenskej republiky. Tu je potrebné

konštatovať, že v prípade dôslednej legislatívnej úpravy zo strany štátu, dôsledného

uplatňovania prijatých právnych predpisov zo strany štátnej správy neboli by obce

a mestá nútené prijímať vlastné nariadenia k riešeniu problematiky chovu zvierat na

svojom území.

Na základe uvedeného konštatujeme, že i mesto Trenčín vydalo nariadenie nad

rámec svojej kompetencie.»

Primátor mesta Trenčín navrhol ústavnému súdu, aby upustil od ústneho

pojednávania vo veci, nakoľko od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Listom č. VI Gc 3192/98-63 z 18. marca 1999 oznámil generálny prokurátor na výzvu

súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní. Senát ústavného súdu preto vec prerokoval

a rozhodol na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 1999.

II.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo, či mestské zastupiteľstvo

mesta Trenčín prijatím všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996 obmedzilo základné

ľudské práva zaručené a či prijatie takéhoto všeobecne

záväzného nariadenia patrí do právomoci orgánov územnej samosprávy ustanovenej

v štvrtej hlave .

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil niekoľko

právnych názorov slúžiacich na vymedzenie účelu a rozsahu práva na súkromie ako

základného ľudského práva zaručeného a medzinárodnými dohovormi, ktoré

spĺňajú podmienky . Ústavný súd okrem iného uviedol:

„Účelom priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu

práv priznaných podľa a nasl. , ale zároveň aj zabrániť

štátnym orgánom i orgánom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania

jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život“

().

V ďalšom zo svojich právnych názorov ústavný súd vyslovil:

„Ústava vo viacerých ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na

súkromný život, ktorého podstatou je možnosť jednotlivca v určitej sfére

spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení,

príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci“ ().

Vo vzťahu k predmetu konania, ktorým je zasahovanie do súkromia chovateľov

zvierat, ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uviedol:

„Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 spája s nedotknuteľnosťou

osoby. Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou

a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy“ (). „Materiálne hodnoty

súkromnej povahy nemožno stotožniť s majetkom fyzických osôb. Určovanie počtu

zvierat, ktoré chovateľ môže chovať, je zásahom do sféry jeho súkromného života.

Ochrana práv iných, ktorá je dôvodom verejného záujmu opodstatňujúcim taký zásah

do súkromia, nie je v príčinnej súvislosti s počtom zvierat, ktoré chovateľ vlastní.

Ochranu práv iných možno zabezpečiť úpravou spôsobu, ako sa chovateľ stará o svoje

zvieratá. Podmienkou uloženia takých obmedzení je, aby boli v súlade s “

().

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života. nezaručuje ochranu súkromného a rodinného

života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním,

ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie orgány verejnej moci,

fyzické aj právnické osoby môžu zasahovať do súkromného a rodinného života iných

vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Zasahovanie do práva na

súkromie v rozsahu zaručenom sa môže uskutočniť, iba ak je v súlade s

ods. 2, , , ako aj so všetkými ďalšími ustanoveniami , ktoré

sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie.

Všeobecne záväzné bod 1 písm. b) v určilo: „chov

psov a mačiek je obmedzený na max. počet 1 ks.“ Chov drobných zvierat v Zóne II

podľa toho istého ustanovenia je obmedzený „na max. počet 12 ks.“ Ďalšie

obmedzenie práva na súkromie predstavuje čl. 4 bod 2, podľa ktorého: „Je zakázané

chovať viac ako 2 zvieratá rovnakého druhu v domoch s viacerými bytmi

spravovanými bytovou organizáciou, resp. iným správcom obytných budov, ako aj

v bytoch v osobnom vlastníctve.“ Toto obmedzenie práva na súkromie narúša rovnosť

ľudí v právach podľa , pretože ak obyvateľ jedného bytu chová 2

zvieratá rovnakého druhu alebo ak obyvatelia dvoch bytov chovajú po jednom zvierati

rovnakého druhu, obyvatelia všetkých ostatných bytov sú pozbavení možnosti uplatniť

svoje právo na súkromie chovaním zvieraťa rovnakého druhu vo svojom byte.

V rozpore s účelom práva na súkromie sa čl. 6 bod 10 chovateľovi psa určila

povinnosť nosiť so sebou doklad o úhrade poplatku za psa, pričom uložením tejto

povinnosti mestské zastupiteľstvo v Trenčíne nerešpektovalo ani :

„Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní

základných práv a slobôd.“

Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín citovanými ustanoveniami všeobecne

záväzného nariadenia obmedzilo právo na súkromie obyvateľov mesta. Podmienkou

ústavnosti takéhoto obmedzenia práva na súkromie je jeho určenie v súlade so

všetkými normami , ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na

súkromie. V okolnostiach prípadu ide predovšetkým o tie ústavné normy, ktoré

vymedzujú právomoc orgánov územnej samosprávy.

K ústavným garanciám základných práv a slobôd v Slovenskej republike nepatrí

iba podmienka obmedziteľnosti základného práva alebo slobody v súlade s čl. 13

ods. 4 . Ďalšiu podmienku ustanovuje : „Medze základných

práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len

zákonom.“ v tejto norme identifikuje subjekt a formu prameňa práva

obmedzujúceho základné právo alebo slobodu. nepriznáva orgánom územnej

samosprávy právomoc prijať zákon. Orgány územnej samosprávy majú normotvornú

právomoc priznanú v a .

Podľa : "Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať

všeobecne záväzné nariadenia."

Podľa prvá veta : "Pri výkone štátnej správy obec môže

vydávať na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné

nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom."

Normotvornú právomoc obce neupravuje a

nezávisle od ostatných ustanovení . Rozsah normotvornej právomoci obce je

vymedzený a obmedzený predovšetkým a .

Podľa : "Obec je samostatný územný a správny celok

Slovenskej republiky, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt."

Podľa : "Obec je právnická osoba, ktorá za podmienok

ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi

finančnými prostriedkami."

Pri uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68 aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá

veta obec môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so

všetkými súvisiacimi ustanoveniami .

Slovenská republika je podľa zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Pri uplatnení sa Slovenská republika nevzdáva časti svojej

zvrchovanosti v prospech obcí. Obec podľa je právnickou osobou,

ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným

majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Týmito svojimi právami sa obec

neodlišuje od iných typov právnických osôb. Pri výkone štátnej správy obec môže

vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom. Ani touto

podmienečne priznanou právomocou sa obec zásadne neodlišuje od všetkých

ostatných právnických osôb, pretože aj iné právnické osoby môžu mať delegovanú

normotvornú právomoc. Právnická osoba obec má privilegované postavenie len vo

veciach územnej samosprávy.

Normotvornú právomoc podľa môže obec uplatniť kedykoľvek,

bez splnomocnenia v zákone. Normotvornú právomoc podľa nemôže

obec uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov

existujúcich v územnom obvode orgánu územnej samosprávy. Normotvorná

pôsobnosť podľa sa orgánu územnej samosprávy udeľuje len na úpravu

vecí územnej samosprávy podľa , ako aj podľa zákona

o obecnom zriadení, pričom aj na uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje čl. 152

ods. 4 : "Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ." To

znamená, že nepriznáva obciam normotvornú právomoc v celom rozsahu

vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení.

Obce pri správe všetkých svojich vnútorných vecí zabezpečujú uplatňovanie

zákonov a podzákonných predpisov vydaných štátnymi orgánmi. Normotvornú

právomoc môžu uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí, ktorou

realizujú územnú samosprávu podľa . Nad rámec môžu

upraviť všeobecne záväzným nariadením aj ďalšie vzťahy, ak im zákonodarca udelí

výslovné splnomocnenie na normotvornú činnosť.

Pri uplatnení normotvornej právomoci orgán územnej samosprávy môže

ukladať povinnosti, ale nie spôsobom obmedzujúcim základné práva a slobody nad

rámec zákona. Obec teda ani v rámci svojej normotvornej právomoci nemôže

obmedziť základné práva a slobody nad rámec zákonov. V rámci zákona nemôže

upraviť vzťahy, ktoré nepatria do normotvornej právomoci orgánu územnej

samosprávy vymedzenej .

Národná rada Slovenskej republiky na obce nepreniesla úlohy štátnej správy

podľa § 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Orgány územnej samosprávy dokonca

ani nezaradila medzi orgány s úlohami pri ochrane zvierat. Podľa § 29 ods. 1 zákona

o ochrane zvierat takými orgánmi sú: Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej

republiky, Štátna veterinárna správa a okresné veterinárne správy.

Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín nevydalo všeobecne záväzné nariadenie

č. 2/1996 na plnenie úloh štátnej správy. Vydalo ho podľa nad rámec

normotvornej právomoci, ktorá sa obci priznáva. Mestské zastupiteľstvo mesta

Trenčín nariadením nad rámec zákona obmedzilo právo na súkromie zaručené

. Nariadenie vydalo na základe právomoci, ktorú si samo udelilo nad rámec

normotvornej právomoci priznanej obciam podľa a . Tým

porušilo aj a , a o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov. Zároveň porušilo aj § 29 a § 37 zákona

č. o ochrane zvierat.

Navrhovateľ ďalej namietol nesúlad nariadenia s . Mestské

zastupiteľstvo mesta Trenčín v čl. 10 bod 5 všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996

ustanovilo: „Po uplynutí 21 dní od prijatia do záchytnej stanice zvierat sa zviera stáva

majetkom prevádzkovateľa.“ Tento zásah do vlastníckeho práva má povahu núteného

obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré sa v súlade s môže uskutočniť, jedine

ak sa splnia podmienky . Obmedzenie podľa bod 5

všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996 nie je ustanovené na základe zákona ani sa

nepredpokladá jeho uskutočnenie za primeranú náhradu.

Obec všeobecne záväzným nariadením nemôže obmedziť právo zaručené čl. 20

ods. 1 , pretože obec je právnickou osobou, ktorej nedovoľuje obmedziť

základné práva a slobody.

Podľa : „Vlastník je v medziach zákona

oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky

a nakladať s ním.“ Povinnosť, ktorú napr. v čl. 3 nariadenia obec uložila chovateľom

zvierat, možno z odvodiť len nadmerne extenzívnym

výkladom, pričom z nemožno odvodiť normotvornú právomoc obce pre

vykonanie tohto ustanovenia . ani iný

zákon neudeľujú orgánom územnej samosprávy právomoc, aby takú úpravu vydali

podľa . Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín nariadením nad

rámec zákona obmedzilo aj právo vlastniť majetok zaručené .

Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví

podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy

podľa , ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý

nie je v súlade s a a 3 , lebo svojím všeobecne

záväzným nariadením upraví otázky, ktoré dovoľuje regulovať jedine zákonom.

K odňatiu základného práva alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo

všeobecne záväznom nariadení orgánu územnej samosprávy v takomto prípade dôjde

aj v nesúlade s druhá veta . Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín

opatrením označeným v návrhu obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa

spôsobom, ktorý nie je v súlade s .

Obec uplatní svoju normotvornú právomoc podľa len vtedy, keď

vydá také všeobecne záväzné nariadenie, ktoré je v súlade s každým relevantným

ustanovením . Preto mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín prijatím nariadenia

konalo v nesúlade s . V nadväznosti na to nie je nariadenie v súlade

s v spojení s druhá veta a s a 3 .

Vydaním nariadenia sa obmedzilo vlastníctvo občana k hospodárskym

a spoločenským zvieratám nad rámec zákona v jeho právach držať a nakladať so

svojím zvieraťom. Preto nariadenie nie je v súlade ani s .

Podľa , ak ústavný súd rozhodne

o nesúlade všeobecne záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy s

a zákonmi, stráca všeobecne záväzné nariadenie účinnosť a platnosť po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa : „Rozhodnutia ústavného súdu vydané podľa

odseku 1 sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.“

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 1999

JUDr. Ján D r g o n e c

predseda senátu