Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)II. ÚS 16/99
PDF · 192.96 KB
No categories available
II. ÚS 16/99
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána
Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Anny Danielčákovej na
neverejnom zasadnutí 30. marca 1999 prerokoval návrh generálneho prokurátora
Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia mesta
Trenčín č. 2/1996 z 25. apríla 1996 o chove zvierat s Ústavou Slovenskej republiky,
so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov,
so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov a so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995
Z. z. o ochrane zvierat a takto
rozhodol:
Všeobecne záväzné nariadenie mesta Trenčín č. 2/1996 z 25. apríla 1996
o chove zvierat n i e j e v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhá veta, čl. 13 ods. 2
a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68 a čl. 71 ods. 2 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky, s § 123 a 135 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov, s § 4 ods. 1 a 3 písm. g), m) a § 6 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov a s § 29 ods. 1 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd “) bol doručený
26. januára 1999 návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade všeobecne
záväzného nariadenia mesta Trenčín č. 2/1996 z 25. apríla 1996 o chove zvierat
s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “), so zákonom č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom
zriadení“), so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a so zákonom č. 115/1995 Z. z. o ochrane
zvierat.
Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd v konaní podľa čl. 125 písm. c)
ústavy a § 37 až 41 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995
Z. z. (ďalej len „zákon o konaní pred ústavným súdom“) vyslovil, že všeobecne
záväzné nariadenie mesta Trenčín č. 2/1996 o chove zvierat (ďalej len „nariadenie“)
nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 67 prvou vetou, čl. 68 a čl. 71 ods. 2 prvou vetou Ústavy
Slovenskej republiky, s § 123 a 135 Občianskeho zákonníka, s § 4 ods. 1, 3 písm. g),
m) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení ani s § 29 a 37 zákona o ochrane zvierat.
Navrhovateľ uviedol, že nariadenie rieši problematiku chovu, manipulácie
a odchytu zvierat na území mesta Trenčín, pričom upravuje práva a povinnosti
fyzických a právnických osôb tak, že im stanovuje konkrétne zákazy, povinnosti
a podmienky chovu a držby zvierat s osobitným dôrazom na chov spoločenských
zvierat.
Podľa navrhovateľa mesto Trenčín prijalo nariadenie na zabezpečenie úloh,
ktoré pre neho vyplývajú z výkonu samosprávnej funkcie podľa § 4 ods. 3 písm. g), m)
zákona o obecnom zriadení a § 6 tohto zákona.
Podľa navrhovateľa je všetka činnosť subjektov územnej samosprávy viazaná
platným právnym poriadkom a mesto je aj v normotvornej činnosti povinné
rešpektovať Ústavu SR, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy vrátane
vlastných všeobecne záväzných predpisov. Zo zákona o obecnom zriadení vyplýva, že
mesto má právne postavenie obce.
Obec má právo prijímať nariadenia buď na plnenie úloh územnej samosprávy,
alebo v prípade, že to ustanovuje zákon, ako aj v prípade plnenia úloh prenesenej
štátnej správy (§ 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení).
V ďalšej časti návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov citoval
generálny prokurátor ustanovenia ústavy a označených zákonov, s ktorými sa
všeobecne záväzné nariadenie mesta Trenčín dostalo do nesúladu. Medzi ne zaradil aj
čl. 67 prvá veta ústavy. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že namietané porušenie musí
byť v súvislosti s tým, čo sa návrhom namieta. Článok 67 upravuje vzťah orgánov
územnej samosprávy a štátu. Jeho účelom je zabezpečiť nezávislosť územnej
samosprávy od štátu, teda v rozsahu danom prvou vetou: Vo veciach územnej
samosprávy rozhoduje obec samostatne; povinnosti a obmedzenia jej možno ukladať
len zákonom. V návrhu namietnuté porušenie čl. 67 nie je v príčinnej súvislosti
s okolnosťami prípadu, preto túto námietku ústavný súd odmietol.
Podľa navrhovateľa: „Normotvorná právomoc obcí je zakotvená v čl. 68 ústavy.
Táto právomoc však nie je neohraničená. Medze normotvornej právomoci sú
zakotvené v článku 152 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého i uplatňovanie všeobecne
záväzných nariadení obcí musí byť v súlade s ústavou. V prípade napadnutého
nariadenia z tejto právnej úpravy vyplýva nutnosť súladu práv a povinností fyzických
osôb a právnických osôb zakotvených v napadnutom nariadení s právami
a povinnosťami tých istých subjektov práva zakotvenými v právnych predpisoch
vyššej právnej sily, najmä v zákonoch a v ústave.
Takýto súlad v prípade napadnutého nariadenia nikdy neexistoval. Keďže toto
nariadenie od okamihu nadobudnutia účinnosti stanovovalo subjektom práva rôzne
príkazy a zákazy (najmä v súvislosti s chovom tzv. spoločenských plemien zvierat)
bez toho, aby tieto príkazy a zákazy boli najprv zakotvené v zákone alebo dokonca
priamo v ústave, dostalo sa napadnuté nariadenie v celom svojom rozsahu do nesúladu
s článkami 2 ods. 3, 12 ods. 1 veta druhá, 13 ods. 2 a 3 a 20 ods. 1, pričom
rozhodujúcim momentom je práve neprimeraný zásah do vlastníckych práv občanov,
ktorých ochrana je zakotvená v článku 20 ods. 1 ústavy.“
„Právo vlastniť majetok je jedným zo základných práv a slobôd občanov.
Takéto právo ústava obci obmedziť nedovoľuje.
Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví
podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy
podľa čl. 68 ústavy, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý
nie je v súlade s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím všeobecne
záväzným nariadením upraví otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom.
K odňatiu základného práva alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo
všeobecne záväznom nariadení orgánu územnej samosprávy v takom prípade dôjde aj
v nesúlade s čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy. Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín
napadnutým nariadením obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa čl. 20
ods. 1 ústavy spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy. Obec uplatní svoju
normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy len vtedy, keď vydá také všeobecne
záväzné nariadenie, ktoré nie je v súlade s každým relevantným ustanovením ústavy.
Preto Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín prijatím nariadenia konalo v nesúlade
s čl. 68 ústavy. V nadväznosti na to nie je nariadenie v súlade s čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 1 druhou vetou a s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy.“
V ďalšej časti návrhu generálny prokurátor namietnutý nesúlad nariadenia
s Občianskym zákonníkom, čl. 20 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy odôvodnil
právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v rozhodnutiach PL. ÚS 43/95,
Ústavný súd návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na
neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 1999 predbežne prerokoval bez prítomnosti
navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom a uznesením
návrh v časti prijal na konanie a v časti odmietol.
Ústavný súd listom z 8. februára 1999 vyzval primátora mesta Trenčín, aby sa
ako druhý účastník konania vyjadril k návrhu generálneho prokurátora. Mesto Trenčín
predložilo svoje stanovisko 24. februára 1999 pod zn. Práv. 2833/1999. Uvádza sa
v ňom: «Mestské zastupiteľstvo v Trenčíne schválilo svojím uznesením č. 32 z 25. 4.
1996 všeobecne záväzné nariadenie o chove zvierat (ďalej len „nariadenie“). Týmto
nariadením v tom čase mestské zastupiteľstvo v spolupráci so všetkými
kompetentnými zložkami štátnej správy reagovalo na schválený zákon o ochrane
zvierat č. 115/1995 Z. z. Vzhľadom na vtedajšie potreby praxe sa javilo vydanie
nariadenia pre územie mesta Trenčín ako účinný prostriedok na úpravu základných
podmienok chovu a držania zvierat na území mesta, práv a povinností chovateľov
zvierat vo vzťahu k životnému prostrediu a k občanom, teda, aby bezohľadným
a neprimeraným chovom zvierat v meste, rodinných i bytových domoch nedochádzalo
k zneužívaniu práv jednotlivca, k obmedzeniu práva iného na zdravé, kľudné, čisté
a bezpečné životné prostredie.
I keď uvedený zákon priamo nesplnomocňoval obce a mestá vydať vlastné
nariadenie o chove zvierat a výrazne v tom čase absentovali vykonávacie predpisy
k tomuto zákonu, zo strany občanov, orgánov štátnej správy a poslancov mestského
zastupiteľstva sa vystupňoval tlak riešiť problematiku chovu zvierat vydaním
predmetného nariadenia.
Z obsahu publikovaných Nálezov Ústavného súdu SR č. 140/1997 Z. z.
a 293/1997 Z. z. k nariadeniam hlavného mesta SR č. 2/1996 a Miestneho
zastupiteľstva mestskej časti Bratislava-Petržalka č. 4/1993 v znení nariadenia 1/1997
vyplynulo, že v tejto oblasti aj mesto Trenčín prekročilo svoju normotvornú právomoc,
tak ako väčšina miest a obcí na území Slovenskej republiky. Tu je potrebné
konštatovať, že v prípade dôslednej legislatívnej úpravy zo strany štátu, dôsledného
uplatňovania prijatých právnych predpisov zo strany štátnej správy neboli by obce
a mestá nútené prijímať vlastné nariadenia k riešeniu problematiky chovu zvierat na
svojom území.
Na základe uvedeného konštatujeme, že i mesto Trenčín vydalo nariadenie nad
rámec svojej kompetencie.»
Primátor mesta Trenčín navrhol ústavnému súdu, aby upustil od ústneho
pojednávania vo veci, nakoľko od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Listom č. VI Gc 3192/98-63 z 18. marca 1999 oznámil generálny prokurátor na výzvu
súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní. Senát ústavného súdu preto vec prerokoval
a rozhodol na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 1999.
II.
Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo, či mestské zastupiteľstvo
mesta Trenčín prijatím všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996 obmedzilo základné
ľudské práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky a či prijatie takéhoto všeobecne
záväzného nariadenia patrí do právomoci orgánov územnej samosprávy ustanovenej
v štvrtej hlave ústavy.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil niekoľko
právnych názorov slúžiacich na vymedzenie účelu a rozsahu práva na súkromie ako
základného ľudského práva zaručeného ústavou a medzinárodnými dohovormi, ktoré
spĺňajú podmienky čl. 11 ústavy. Ústavný súd okrem iného uviedol:
„Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu
práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj zabrániť
štátnym orgánom i orgánom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania
jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život“
(II. ÚS 94/95).
V ďalšom zo svojich právnych názorov ústavný súd vyslovil:
„Ústava vo viacerých ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na
súkromný život, ktorého podstatou je možnosť jednotlivca v určitej sfére
spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení,
príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci“ (II. ÚS 19/97).
Vo vzťahu k predmetu konania, ktorým je zasahovanie do súkromia chovateľov
zvierat, ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uviedol:
„Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 spája s nedotknuteľnosťou
osoby. Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou
a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy“ (II. ÚS 19/97). „Materiálne hodnoty
súkromnej povahy nemožno stotožniť s majetkom fyzických osôb. Určovanie počtu
zvierat, ktoré chovateľ môže chovať, je zásahom do sféry jeho súkromného života.
Ochrana práv iných, ktorá je dôvodom verejného záujmu opodstatňujúcim taký zásah
do súkromia, nie je v príčinnej súvislosti s počtom zvierat, ktoré chovateľ vlastní.
Ochranu práv iných možno zabezpečiť úpravou spôsobu, ako sa chovateľ stará o svoje
zvieratá. Podmienkou uloženia takých obmedzení je, aby boli v súlade s ústavou“
(II. ÚS 59/97).
Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života. Ústava čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného
života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním,
ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie orgány verejnej moci,
fyzické aj právnické osoby môžu zasahovať do súkromného a rodinného života iných
vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Zasahovanie do práva na
súkromie v rozsahu zaručenom ústavou sa môže uskutočniť, iba ak je v súlade s čl. 2
ods. 2, čl. 13, čl. 152 ods. 4, ako aj so všetkými ďalšími ustanoveniami ústavy, ktoré
sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie.
Všeobecne záväzné nariadenie č. 2/1996 bod 1 písm. b) v čl. 4 určilo: „chov
psov a mačiek je obmedzený na max. počet 1 ks.“ Chov drobných zvierat v Zóne II
podľa toho istého ustanovenia je obmedzený „na max. počet 12 ks.“ Ďalšie
obmedzenie práva na súkromie predstavuje čl. 4 bod 2, podľa ktorého: „Je zakázané
chovať viac ako 2 zvieratá rovnakého druhu v domoch s viacerými bytmi
spravovanými bytovou organizáciou, resp. iným správcom obytných budov, ako aj
v bytoch v osobnom vlastníctve.“ Toto obmedzenie práva na súkromie narúša rovnosť
ľudí v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože ak obyvateľ jedného bytu chová 2
zvieratá rovnakého druhu alebo ak obyvatelia dvoch bytov chovajú po jednom zvierati
rovnakého druhu, obyvatelia všetkých ostatných bytov sú pozbavení možnosti uplatniť
svoje právo na súkromie chovaním zvieraťa rovnakého druhu vo svojom byte.
V rozpore s účelom práva na súkromie sa čl. 6 bod 10 chovateľovi psa určila
povinnosť nosiť so sebou doklad o úhrade poplatku za psa, pričom uložením tejto
povinnosti mestské zastupiteľstvo v Trenčíne nerešpektovalo ani čl. 13 ods. 1 ústavy:
„Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základných práv a slobôd.“
Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín citovanými ustanoveniami všeobecne
záväzného nariadenia obmedzilo právo na súkromie obyvateľov mesta. Podmienkou
ústavnosti takéhoto obmedzenia práva na súkromie je jeho určenie v súlade so
všetkými normami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na
súkromie. V okolnostiach prípadu ide predovšetkým o tie ústavné normy, ktoré
vymedzujú právomoc orgánov územnej samosprávy.
K ústavným garanciám základných práv a slobôd v Slovenskej republike nepatrí
iba podmienka obmedziteľnosti základného práva alebo slobody v súlade s čl. 13
ods. 4 ústavy. Ďalšiu podmienku ustanovuje čl. 13 ods. 2 ústavy: „Medze základných
práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len
zákonom.“ Ústava v tejto norme identifikuje subjekt a formu prameňa práva
obmedzujúceho základné právo alebo slobodu. Ústava nepriznáva orgánom územnej
samosprávy právomoc prijať zákon. Orgány územnej samosprávy majú normotvornú
právomoc priznanú v čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 68 ústavy: "Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať
všeobecne záväzné nariadenia."
Podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta ústavy: "Pri výkone štátnej správy obec môže
vydávať na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné
nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom."
Normotvornú právomoc obce neupravuje čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy
nezávisle od ostatných ustanovení ústavy. Rozsah normotvornej právomoci obce je
vymedzený a obmedzený predovšetkým čl. 64 ods. 2 a čl. 65 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 64 ods. 2 ústavy: "Obec je samostatný územný a správny celok
Slovenskej republiky, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt."
Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy: "Obec je právnická osoba, ktorá za podmienok
ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi
finančnými prostriedkami."
Pri uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68 aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá
veta ústavy obec môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so
všetkými súvisiacimi ustanoveniami ústavy.
Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Pri uplatnení čl. 1 ústavy sa Slovenská republika nevzdáva časti svojej
zvrchovanosti v prospech obcí. Obec podľa čl. 65 ods. 1 ústavy je právnickou osobou,
ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným
majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Týmito svojimi právami sa obec
neodlišuje od iných typov právnických osôb. Pri výkone štátnej správy obec môže
vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom. Ani touto
podmienečne priznanou právomocou sa obec zásadne neodlišuje od všetkých
ostatných právnických osôb, pretože aj iné právnické osoby môžu mať delegovanú
normotvornú právomoc. Právnická osoba obec má privilegované postavenie len vo
veciach územnej samosprávy.
Normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy môže obec uplatniť kedykoľvek,
bez splnomocnenia v zákone. Normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy nemôže
obec uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov
existujúcich v územnom obvode orgánu územnej samosprávy. Normotvorná
pôsobnosť podľa čl. 68 ústavy sa orgánu územnej samosprávy udeľuje len na úpravu
vecí územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 1 ústavy, ako aj podľa § 4 ods. 3 zákona
o obecnom zriadení, pričom aj na uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje čl. 152
ods. 4 ústavy: "Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." To
znamená, že ústava nepriznáva obciam normotvornú právomoc v celom rozsahu
vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení.
Obce pri správe všetkých svojich vnútorných vecí zabezpečujú uplatňovanie
zákonov a podzákonných predpisov vydaných štátnymi orgánmi. Normotvornú
právomoc môžu uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí, ktorou
realizujú územnú samosprávu podľa čl. 65 ústavy. Nad rámec čl. 65 ústavy môžu
upraviť všeobecne záväzným nariadením aj ďalšie vzťahy, ak im zákonodarca udelí
výslovné splnomocnenie na normotvornú činnosť.
Pri uplatnení normotvornej právomoci orgán územnej samosprávy môže
ukladať povinnosti, ale nie spôsobom obmedzujúcim základné práva a slobody nad
rámec zákona. Obec teda ani v rámci svojej normotvornej právomoci nemôže
obmedziť základné práva a slobody nad rámec zákonov. V rámci zákona nemôže
upraviť vzťahy, ktoré nepatria do normotvornej právomoci orgánu územnej
samosprávy vymedzenej ústavou.
Národná rada Slovenskej republiky na obce nepreniesla úlohy štátnej správy
podľa § 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Orgány územnej samosprávy dokonca
ani nezaradila medzi orgány s úlohami pri ochrane zvierat. Podľa § 29 ods. 1 zákona
o ochrane zvierat takými orgánmi sú: Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej
republiky, Štátna veterinárna správa a okresné veterinárne správy.
Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín nevydalo všeobecne záväzné nariadenie
č. 2/1996 na plnenie úloh štátnej správy. Vydalo ho podľa čl. 68 ústavy nad rámec
normotvornej právomoci, ktorá sa obci priznáva. Mestské zastupiteľstvo mesta
Trenčín nariadením nad rámec zákona obmedzilo právo na súkromie zaručené
ústavou. Nariadenie vydalo na základe právomoci, ktorú si samo udelilo nad rámec
normotvornej právomoci priznanej obciam podľa čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy. Tým
porušilo aj § 4 ods. 1 a 3 písm. g), m) a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov. Zároveň porušilo aj § 29 a § 37 zákona
č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.
Navrhovateľ ďalej namietol nesúlad nariadenia s čl. 20 ods. 1 ústavy. Mestské
zastupiteľstvo mesta Trenčín v čl. 10 bod 5 všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996
ustanovilo: „Po uplynutí 21 dní od prijatia do záchytnej stanice zvierat sa zviera stáva
majetkom prevádzkovateľa.“ Tento zásah do vlastníckeho práva má povahu núteného
obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré sa v súlade s ústavou môže uskutočniť, jedine
ak sa splnia podmienky čl. 20 ods. 4 ústavy. Obmedzenie podľa čl. 10 bod 5
všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996 nie je ustanovené na základe zákona ani sa
nepredpokladá jeho uskutočnenie za primeranú náhradu.
Obec všeobecne záväzným nariadením nemôže obmedziť právo zaručené čl. 20
ods. 1 ústavy, pretože obec je právnickou osobou, ktorej ústava nedovoľuje obmedziť
základné práva a slobody.
Podľa § 123 Občianskeho zákonníka: „Vlastník je v medziach zákona
oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním.“ Povinnosť, ktorú napr. v čl. 3 nariadenia obec uložila chovateľom
zvierat, možno z § 123 Občianskeho zákonníka odvodiť len nadmerne extenzívnym
výkladom, pričom z čl. 68 ústavy nemožno odvodiť normotvornú právomoc obce pre
vykonanie tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník ani iný
zákon neudeľujú orgánom územnej samosprávy právomoc, aby takú úpravu vydali
podľa čl. 71 ods. 2 ústavy. Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín nariadením nad
rámec zákona obmedzilo aj právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví
podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy
podľa čl. 68 ústavy, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý
nie je v súlade s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím všeobecne
záväzným nariadením upraví otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom.
K odňatiu základného práva alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo
všeobecne záväznom nariadení orgánu územnej samosprávy v takomto prípade dôjde
aj v nesúlade s čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy. Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín
opatrením označeným v návrhu obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy.
Obec uplatní svoju normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy len vtedy, keď
vydá také všeobecne záväzné nariadenie, ktoré je v súlade s každým relevantným
ustanovením ústavy. Preto mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín prijatím nariadenia
konalo v nesúlade s čl. 68 ústavy. V nadväznosti na to nie je nariadenie v súlade
s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 druhá veta a s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy.
Vydaním nariadenia sa obmedzilo vlastníctvo občana k hospodárskym
a spoločenským zvieratám nad rámec zákona v jeho právach držať a nakladať so
svojím zvieraťom. Preto nariadenie nie je v súlade ani s § 123 Občianskeho zákonníka.
Podľa čl. 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd rozhodne
o nesúlade všeobecne záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy s ústavou
a zákonmi, stráca všeobecne záväzné nariadenie účinnosť a platnosť po šiestich
mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 132 ods. 2 ústavy: „Rozhodnutia ústavného súdu vydané podľa
odseku 1 sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.“
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 1999
JUDr. Ján D r g o n e c
predseda senátu