Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 127/07

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2008 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza o návrhu Krajského súdu

v Bratislave, zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. P., o súlade čl. I § 2 ods. 1 zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov s a

Slovenskej republiky takto

rozhodol:

Návrhu Krajského súdu v Bratislave na vyslovenie nesúladu čl. I § 2 ods. 1 zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov s a

Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. marca 2007

doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“),

zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. P., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm.

a) (ďalej len „“) o súlade čl. I zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) s a .

Navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp.

zn. «Právny zástupca navrhovateliek Š. T., nar. ..., bytom B. a M. S., rod. T.,

nar. ..., bytom B. JUDr. I. S., advokát požiadal Krajský súd v Bratislave o preskúmanie

rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v B. č. k. /D zo dňa 9. 2. 2005

podľa hlavy tretej, piatej časti Predmetným rozhodnutím Obvodný pozemkový úrad

v B. ako správny orgán príslušný na konanie podľa

(správne má byť všade aj ďalej Z z., pozn.) o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov po preskúmaní uplatneného reštitučného nároku Š. T. a M. S., rod. T.

rozhodol, že vyššie uvedeným navrhovateľkám sa nepriznáva vlastnícke právo, ani nárok na

náhradu za pozemok v katastrálnom území B., vedený na PK vl. č. 1313, par. č. 11809,

2

záhrada vo výmere 569 m, nakoľko nie sú splnené podmienky § 2 ods. 2 zákona č.

a žiadateľky nepreukázali, že sú občiankami Slovenskej republiky.

Podľa , ak pôvodný vlastník pozemku, ktorému

sa nárok uplatňuje zomrel, sú oprávnenými osobami štátny (správne má byť štátni, pozn.)

občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v poradí ďalej určenom. Na výzvu Obvodného

pozemkového úradu aby obe navrhovateľky predložili doklad o štátnom občianstve, tak ako

to vyžaduje JUDr. I. S. listom zo dňa 27. 1. 2005 oznámil,

že obe žiadateľky sú Rakúske štátne občianky s trvalým pobytom na území Slovenska. Keďže

vo svojom ustanovení citovaného zákona striktne

vymedzuje, že oprávnenými osobami sú len občania Slovenskej republiky a splnenie tejto

podmienky nebolo žiadateľkami ani ich právnym zástupcom preukázané, správny orgán

skonštatoval nesplnenie tejto podmienky a preto nemohol žiadateľkám priznať vlastníctvo

ani nárok na náhradu za pozemok, ku ktorému si nárok uplatnili.

Proti tomuto rozhodnutiu bol zo strany právneho zástupcu žiadateliek JUDr. I. S.

podaný návrh na preskúmanie, v ktorom uviedol, že pri rozhodovaní o nároku žiadateliek

nebolo prihliadané na tak závažnú okolnosť, že manželka nebohého F. T., Š. T. žije na

Slovensku bez prerušenia s trvalým pobytom od roku 1928. Na Slovensku celý život

pracovala, tu poberá dôchodok a tu spolu s manželom nadobudli celý svoj majetok.

Podobná situácia je aj u dcéry nebohého M. S., ktorá na Slovensku žije s neprerušeným

trvalým pobytom od svojho narodenia, tu celý život pracovala a tu aj poberá dôchodok.

Právny zástupca žiadateliek je toho názoru, že žiadateľky by mali byť rovnako posudzované

ako občianky Slovenskej republiky. Podľa názoru právneho zástupcu žiadateliek neuznanie

vlastníckeho práva z dôvodu, že žiadateľky nie sú občiankami Slovenskej republiky je

v rozpore s , s článkom 1 a článkom 12 ktoré zaručujú, že

Slovenská republika je demokratický právny štát, v ktorom sú ľudia slobodní a rovní

v dôstojnosti i právach. Podmienka štátneho občianstva je preto v prípade žiadateliek

o priznanie vlastníckeho práva diskriminujúca a preto aj protiústavná, podľa názoru

právneho zástupcu žiadateliek.

Vzhľadom na evidentný rozpor ustanovenia

s právny zástupca navrhol postupovať podľa

písm. b konanie prerušiť a postúpiť vec na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu SR

s návrhom na postup podľa písm. a . Uznesením

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 8. 6. 2006 bolo konanie

v predmetnej veci prerušené do rozhodnutia Ústavného súdu v predmetnej veci.

Krajský súd v Bratislave navrhuje, aby námietku nesúladu § 2 ods. 1 zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemku v znení neskorších predpisov s a 12

prijal ústavný súd na ďalšie konanie.“.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -6 zo 14. novembra 2007 a prijal ho na ďalšie

konanie.

Ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania oznámiť,

či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a Národnú radu Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky ako vedľajšieho

účastníka konania, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „vláda“), aj na zaujatie stanoviska k návrhu krajského súdu.

Národná rada k návrhu krajského súdu vo svojom stanovisku uviedla:

«Navrhovateľ namieta rozpor o navrátení

vlastníctva k pozemkom s č1. 1 a 12 . Navrhovateľ sa len veľmi

stručne odvoláva na niektoré ustanovenia oboch článkov , ktoré

podľa neho zaručujú, že „Slovenská republika je demokratický právny štát, v ktorom sú

ľudia slobodní a rovni v dôstojnosti i právach“. Dovolávať sa rozporu s

Slovenskej republiky je pritom možné vždy len v spojitosti s iným ustanovením

Slovenskej republiky, čo vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný

súd“) vo svojom náleze, podľa ktorého „ustanovenie má všeobecný,

deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia

je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd

uvedených v ústave“ (). Rovnako je možné dovolávať sa rozporu s čl. 1

len v spojitosti s iným článkom ,

ktorý by obsahoval konkrétne práva alebo slobody. V prvá veta Slovenskej

republiky je vyjadrený „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje

a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky

dochádza aj k porušeniu toho princípu. V tomto zmysle sa vyjadril aj Ústavný súd, podľa

ktorého „Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 je základným ústavnoprávnym princípom

v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade

s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený

čl. 1.“ (). Navrhovateľ len okrajovo namieta porušenie vlastníckych práv,

ktoré upravuje , ale porušenie tohto článku v návrhu

nenamieta.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa k vyjadril

už viackrát, pričom v jednom zo svojich nálezov uvádza, že „Tento článok

Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo

byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo“ (). Ochrana podľa tohto

článku sa potom už priznáva len skutočnému vlastníkovi a nie tomu, kto chce nadobudnúť

vlastníctvo. V rovnakom zmysle sa vyjadril Ústavný súd aj v ďalšom svojom náleze, podľa

ktorého „Ustanovenie nie je právnym základom oprávňujúcim osobu na

pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana

majetku, ktorý nadobudol v súlade splatným právnym poriadkom.“ ().

Predmetom zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom je „právo na navrátenie

vlastníctva“ (§ 2 ods. 1) a nie právo vlastniť pozemky. Štát - zákonodarca v zákone len

určuje podmienky, kto má „právo na navrátenie“ vlastníctva, pričom jednou z podmienok

je štátne občianstvo Slovenskej republiky. Je plne v kompetencii zákonodarcu, aby v súlade

s podľa svojho uváženia určil podmienky na navrátenie

vlastníctva, čo potvrdil aj Ústavný súd vo svojom náleze „S výhradou dodržania základných

princípov ústavnosti, zaručených práv a slobôd a záväzkov vyplývajúcich

zo všeobecných pravidiel medzinárodného práva a z medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná ( ), národná rada môže pri uplatňovaní svojej

zákonodarnej pôsobnosti prijať ľubovoľný zákon“ ().

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd návrh v celom rozsahu zamietol.»

Vláda ako vedľajší účastník konania vo svojom stanovisku k návrhu krajského súdu

uviedla:

«Napádané ustanovenie a s tým súvisiace ďalšie právne

normy daného predpisu:

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo

1

vydané podľa osobitného predpisu). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria

b) lesný pôdny fond.

Podľa Z .z., právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú

osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce

obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa , ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku

prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo

ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni

občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí.

Dotknuté články :

Podľa veta prvá , Slovenská republika

je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa veta prvá , ľudia sú slobodní a rovní

v dôstojnosti a v právach.

Navrhovateľ vo svojom podaní namieta nesúlad

s veta prvá a s veta prvá bez právne

dôvodnej argumentácie.

Navrhovateľ bližšie neuvádza v čom sa dostal

do nesúladu práve s citovanými článkami .

Podľa konštantnej judikatúry veta prvá

predstavuje všeobecné ustanovenie pre diskrimináciu fyzických ako aj právnických osôb

zo strany štátnych orgánov, avšak ide o diskrimináciu pri zásahu do určitého konkrétneho

základného práva alebo slobody zaručeného .

„Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 a 4 a čl. 35 všeobecne vylučujú

aj diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Ich aplikácia však nie je možná bez

konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu

štátnej správy na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby“

( z 31. októbra 1996).

Obmedzené alebo porušené právo alebo slobodu, ktorému sa poskytuje všeobecná

ochrana aj podľa čl. 12 ods. 1 veta práva (správne má byť prvá, pozn.), (ako aj čl. 1 ods. 1

veta prvá ), však navrhovateľ bližšie neuviedol.

V danom prípade by mohlo ísť o právo podľa a 4 Slovenskej

republiky.

V zmysle veta prvá, druhá , každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu.

V zmysle , vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme

a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

S prihliadnutím na vyššie uvedené mal navrhovateľ pravdepodobne na mysli,

obmedzenie vlastníckeho práva pre osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi Slovenskej

republiky a teda podľa a sú vylúčené z postavenia

oprávnených osôb, teda z možnosti na navrátenie na rozdiel od štátnych občanov Slovenskej

republiky vlastníckeho práva k odňatým pozemkom resp. k príslušnej náhrade za odňaté

pozemky.

V tejto súvislosti poukazujeme na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva

zo 4. marca 1996 vo veci „Ladislav a Aurel Brežní proti Slovenskej republike“.

V uvedenom rozhodnutí bolo konštatované, že podľa konštantnej judikatúry orgánov

Dohovoru za „majetky“ podľa čl. 1 Protokolu č. 1 sa považujú buď „majetky existujúce“

alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má

aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak za majetok sa v zmysle cit. článku

nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je

efektívny.

Konanie o reštituovaný skonfiškovaný majetok sa nedotýka „existujúcich majetkov“

a preto aplikácia nespadá pod ochranu poskytnutú Protokolu

1. Následne na to bolo v citovanom rozhodnutí konštatované, že nedošlo ani k porušeniu

Dohovoru (obdoba ), keďže Dohovoru

neexistuje nezávisle, pretože sa vzťahuje iba na užívanie práv a slobôd Dohovorom

zaručených, a keďže pri dovolávaní sa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu 1 bolo

v danom prípade konštatované nepoužitie čl. 1 Protokolu 1 a teda ani čl. 14 Dohovoru,

sa nemohol s ním kombinovať.

Štrasburské orgány ochrany práva aj v ďalších obdobných prípadoch v zásade

rešpektovali vnútroštátne právne predpisy, ktoré určovali podmienky za akých sa bude

vracať skonfiškovaný majetok, resp. akou formou sa bude kompenzovať jeho náhrada

(„Malhous c. Česko“, rozhodnutie z 13. decembra 2000 týkajúce sa sťažnosti

č. 33071/96).»

Ani jeden z účastníkov konania netrval na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

II.

Návrh krajského súdu smeruje k posúdeniu súladu čl. I § 2 ods. 1 zákona

č. s a . Navrhovateľ označené články síce

bližšie neuvádza, ale z obsahu návrhu vyplýva, že namieta nesúlad čl. I § 2 ods. 1 zákona

č. s a , resp. ods. 2 . Krajský súd namieta

nesúlad čl. I s označenými článkami z dôvodu

ustanovenej podmienky štátneho občianstva Slovenskej republiky v napadnutom ustanovení

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. I právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom

podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú

osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3 tohto

zákona.

Podľa čl. I predmetom zákona je navrátenie vlastníctva

k pozemkom, t. j. ide o právny predpis reštitučného charakteru. Tento zákon nedeklaruje

ani negarantuje právo vlastniť pozemky, ale upravuje podmienky a rozsah navrátenia

vlastníctva k pozemkom. To napokon vyplýva aj z dôvodovej správy k vládnemu návrhu

zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom (tlač č. 537 z augusta 2003), v ktorej

sa konštatuje, že

„Vzhľadom na to, že právo na vydanie nehnuteľnosti, ktoré nebolo uplatnené

do 31. decembra 1992, okrem osobitných prípadov, zaniklo ako aj z dôvodu, že doterajšie

právne predpisy riešili otázku náhrad komplexne a z dôvodu, že pozemky, ktoré zostali

vo vlastníctve štátu boli prideľované oprávneným osobám ako náhradné a tam, kde bol štát

spoluvlastník aj odpredávané z dôvodu usporiadania pozemkového vlastníctva podľa Zásad

na uplatňovanie niektorých ustanovení o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, dospelo sa k záveru vypracovať predkladaný

návrh zákona.

Cieľom predkladaného návrhu zákona je umožniť oprávneným osobám, ktoré

neuplatnili svoj nárok v lehote, aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote.“.

Ústavný súd sa k otázke reštitúcie a k osobnému a vecnému rozsahu reštitučných

nárokov (plnení) vyjadril v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou podľa čl. 125

, keď konštatoval, že reštitučné zákony nemôžu svojou úpravou presahovať

ustanovené medze, ktoré sa určitým cieľom upravujú a v rámci ktorých sa môže pohybovať

zákonom určený rozsah a spôsob postupu štátnych orgánov ().

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už judikoval, že národná rada

je viazaná v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky

( ). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže síce prijať

ľubovoľný zákon, ale len pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný

(). Taktiež judikoval, že nevyhlasuje za základné ľudské právo

vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobudnúť vlastníctvo

(). Vyslovil tiež, že nie je právnym základom oprávňujúcim

osobu na pridelenie majetku od štátu (). garantované právo vlastniť

nie je absolútne právo, v súlade s ústavnými limitmi ho možno obmedziť zákonom za

podmienok uvedených v až 4 .

K podmienke štátneho občianstva ako predpokladu vzniku reštitučného nároku

sa ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti zatiaľ nevyjadroval.

Európska komisia pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Komisia“) v súvislosti

s reštitúciami vyslovila, že podľa dohovoru neexistuje právo na reštitúciu vlastníctva,

a pretože diskriminácia podľa čl. 14 dohovoru je možná len v súvislosti s porušením

niektorého hmotného práva zaručeného dohovorom, nemožno odvodiť v prípade podmienky

ani štátneho občianstva, ani trvalého pobytu podľa reštitučných predpisov porušenia zákazu

diskriminácie. Ak teda neexistuje podľa dohovoru právo na reštitúciu vlastníctva, sú podľa

Komisie reštitúcie v rukách každého štátu ako suveréna (č. 23131/93 Brežní v. Slovensko,

č. 28390/95 Petzoldová v. Česká republika, č. 23899/93 Nohejl v. Česká republika,

č. 23069/93 Jonas v. Česká republika).

Ústavný súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti v súvislosti

s reštitučným zákonodarstvom konštatoval, že čl. 11 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ktorý platí aj v Slovenskej republike a obsahovo je identický s čl. 20

ods. 2 , je špeciálnym ustanovením k ústavnému princípu rovnosti všetkých subjektov

týkajúcich sa nadobúdania a ochrany vlastníckeho práva. Je to práve čl. 11 ods. 2 listiny,

ktorý vytvára pre zákonodarcu priestor pre obmedzenie okruhu oprávnených osôb

v reštitučnom zákonodarstve ustanovením podmienky štátneho občianstva ().

Zásadné stanovisko zaujal Ústavný súd Českej republiky k podmienke štátneho občianstva

ako predpokladu pre vydanie majetku v rámci reštitúcie už vo svojom náleze sp. zn.

zo 4. júla 1997.

Tieto východiská zohľadnil ústavný súd pri formulovaní svojich záverov, ktoré

smerovali k zaujatiu stanoviska k podmienke štátneho občianstva v

v súvislosti s navrátením vlastníctva k pozemkom, ktorej posúdenie krajský súd považuje za

relevantnú pre svoje rozhodovanie. Z tohto dôvodu ústavný súd ďalšie podmienky

ustanovené v čl. I neposudzoval.

V súvislosti s navrátením vlastníctva pozemkov a namietanou „diskrimináciou“,

ktorá je chránená ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil,

že ju treba v konkrétnom prípade posudzovať s vykonávaním základných práv a slobôd

obsiahnutých v druhej hlave druhom oddiele .

V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné

ustanovenie považovať druhú vetu , ktorá vytvára priestor na to, aby

zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov z dôvodu, že toto

ustanovenie deklaruje, aby určité veci boli iba vo vlastníctve občanov alebo právnických

osôb so sídlom v Slovenskej republike. Kým explicitne vymedzuje veci, ktoré sú

priamo z vo vlastníctve Slovenskej republiky, prvá veta

ustanovuje zákonné limity vecného rozsahu majetku, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu

a druhá veta vytvára priestor pre zákonodarcu ustanoviť osobný

a vecný rozsah pri právnej úprave vlastníctva, resp. majetkových otázok, napríklad tak, že

zúži osobný rozsah vlastníkov len na občanov Slovenskej republiky a právnické osoby

so sídlom v Slovenskej republike ako vlastníkov určitých vecí.

Rešpektujúc limity dané , špecifiká reštitučného zákonodarstva,

ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v čl. I § 2

ods. 1 ustanovená podmienka štátneho občianstva Slovenskej

republiky pre navrátenie pozemkov nevykazuje znaky namietaného nesúladu ani s čl. 1

, ani s . Vzhľadom na tento záver ústavný súd návrhu krajského súdu na

vyslovenie nesúladu čl. I s a nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2008