Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)PL. ÚS 127/07
PDF · 241.11 KB
No categories available
PL. ÚS 127/07
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2008 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza o návrhu Krajského súdu
v Bratislave, zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. P., o súlade čl. I § 2 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov s čl. 1 a čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky takto
rozhodol:
Návrhu Krajského súdu v Bratislave na vyslovenie nesúladu čl. I § 2 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov s čl. 1 a čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. marca 2007
doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“),
zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. P., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. I § 2 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 503/2003 Z. z.“) s čl. 1 a čl. 12 ústavy.
Navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp.
zn. 3 Sp 48/2005 «Právny zástupca navrhovateliek Š. T., nar. ..., bytom B. a M. S., rod. T.,
nar. ..., bytom B. JUDr. I. S., advokát požiadal Krajský súd v Bratislave o preskúmanie
rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v B. č. k. 225-4/2004/D zo dňa 9. 2. 2005
podľa hlavy tretej, piatej časti O. s. p. Predmetným rozhodnutím Obvodný pozemkový úrad
v B. ako správny orgán príslušný na konanie podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Zb.
(správne má byť všade aj ďalej Z z., pozn.) o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov po preskúmaní uplatneného reštitučného nároku Š. T. a M. S., rod. T.
rozhodol, že vyššie uvedeným navrhovateľkám sa nepriznáva vlastnícke právo, ani nárok na
náhradu za pozemok v katastrálnom území B., vedený na PK vl. č. 1313, par. č. 11809,
2
záhrada vo výmere 569 m, nakoľko nie sú splnené podmienky § 2 ods. 2 zákona č.
503/2003 Zb. a žiadateľky nepreukázali, že sú občiankami Slovenskej republiky.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Zb., ak pôvodný vlastník pozemku, ktorému
sa nárok uplatňuje zomrel, sú oprávnenými osobami štátny (správne má byť štátni, pozn.)
občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v poradí ďalej určenom. Na výzvu Obvodného
pozemkového úradu aby obe navrhovateľky predložili doklad o štátnom občianstve, tak ako
to vyžaduje § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Zb. JUDr. I. S. listom zo dňa 27. 1. 2005 oznámil,
že obe žiadateľky sú Rakúske štátne občianky s trvalým pobytom na území Slovenska. Keďže
zákon č. 503/2003 Zb. vo svojom ustanovení § 2 ods. 2 citovaného zákona striktne
vymedzuje, že oprávnenými osobami sú len občania Slovenskej republiky a splnenie tejto
podmienky nebolo žiadateľkami ani ich právnym zástupcom preukázané, správny orgán
skonštatoval nesplnenie tejto podmienky a preto nemohol žiadateľkám priznať vlastníctvo
ani nárok na náhradu za pozemok, ku ktorému si nárok uplatnili.
Proti tomuto rozhodnutiu bol zo strany právneho zástupcu žiadateliek JUDr. I. S.
podaný návrh na preskúmanie, v ktorom uviedol, že pri rozhodovaní o nároku žiadateliek
nebolo prihliadané na tak závažnú okolnosť, že manželka nebohého F. T., Š. T. žije na
Slovensku bez prerušenia s trvalým pobytom od roku 1928. Na Slovensku celý život
pracovala, tu poberá dôchodok a tu spolu s manželom nadobudli celý svoj majetok.
Podobná situácia je aj u dcéry nebohého M. S., ktorá na Slovensku žije s neprerušeným
trvalým pobytom od svojho narodenia, tu celý život pracovala a tu aj poberá dôchodok.
Právny zástupca žiadateliek je toho názoru, že žiadateľky by mali byť rovnako posudzované
ako občianky Slovenskej republiky. Podľa názoru právneho zástupcu žiadateliek neuznanie
vlastníckeho práva z dôvodu, že žiadateľky nie sú občiankami Slovenskej republiky je
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, s článkom 1 a článkom 12 ktoré zaručujú, že
Slovenská republika je demokratický právny štát, v ktorom sú ľudia slobodní a rovní
v dôstojnosti i právach. Podmienka štátneho občianstva je preto v prípade žiadateliek
o priznanie vlastníckeho práva diskriminujúca a preto aj protiústavná, podľa názoru
právneho zástupcu žiadateliek.
Vzhľadom na evidentný rozpor ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Zb.
s Ústavou Slovenskej republiky právny zástupca navrhol postupovať podľa § 109 ods. 1
písm. b O. s. p. konanie prerušiť a postúpiť vec na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu SR
s návrhom na postup podľa čl. 125 ods. 1 písm. a Ústavy Slovenskej republiky. Uznesením
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 Sp/48/2005 zo dňa 8. 6. 2006 bolo konanie
v predmetnej veci prerušené do rozhodnutia Ústavného súdu v predmetnej veci.
Krajský súd v Bratislave navrhuje, aby námietku nesúladu § 2 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Zb. o navrátení vlastníctva k pozemku v znení neskorších predpisov s čl. 1 a 12
Ústavy Slovenskej republiky prijal ústavný súd na ďalšie konanie.“.
Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. PL. ÚS 127/07-6 zo 14. novembra 2007 a prijal ho na ďalšie
konanie.
Ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania oznámiť,
či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a Národnú radu Slovenskej
republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky ako vedľajšieho
účastníka konania, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „vláda“), aj na zaujatie stanoviska k návrhu krajského súdu.
Národná rada k návrhu krajského súdu vo svojom stanovisku uviedla:
«Navrhovateľ namieta rozpor § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom s č1. 1 a 12 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovateľ sa len veľmi
stručne odvoláva na niektoré ustanovenia oboch článkov Ústavy Slovenskej republiky, ktoré
podľa neho zaručujú, že „Slovenská republika je demokratický právny štát, v ktorom sú
ľudia slobodní a rovni v dôstojnosti i právach“. Dovolávať sa rozporu s čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky je pritom možné vždy len v spojitosti s iným ustanovením Ústavy
Slovenskej republiky, čo vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný
súd“) vo svojom náleze, podľa ktorého „ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný,
deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia
je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd
uvedených v ústave“ (I. ÚS 17/1999). Rovnako je možné dovolávať sa rozporu s čl. 1
Ústavy Slovenskej republiky len v spojitosti s iným článkom Ústavy Slovenskej republiky,
ktorý by obsahoval konkrétne práva alebo slobody. V čl. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky je vyjadrený „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje
a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky
dochádza aj k porušeniu toho princípu. V tomto zmysle sa vyjadril aj Ústavný súd, podľa
ktorého „Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 je základným ústavnoprávnym princípom
v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade
s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený
čl. 1.“ (PL. ÚS 15/98). Navrhovateľ len okrajovo namieta porušenie vlastníckych práv,
ktoré upravuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ale porušenie tohto článku v návrhu
nenamieta.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa k čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky vyjadril
už viackrát, pričom v jednom zo svojich nálezov uvádza, že „Tento článok Ústavy
Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo
byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo“ (PL. ÚS 38/95). Ochrana podľa tohto
článku sa potom už priznáva len skutočnému vlastníkovi a nie tomu, kto chce nadobudnúť
vlastníctvo. V rovnakom zmysle sa vyjadril Ústavný súd aj v ďalšom svojom náleze, podľa
ktorého „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu na
pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana
majetku, ktorý nadobudol v súlade splatným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95).
Predmetom zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom je „právo na navrátenie
vlastníctva“ (§ 2 ods. 1) a nie právo vlastniť pozemky. Štát - zákonodarca v zákone len
určuje podmienky, kto má „právo na navrátenie“ vlastníctva, pričom jednou z podmienok
je štátne občianstvo Slovenskej republiky. Je plne v kompetencii zákonodarcu, aby v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky podľa svojho uváženia určil podmienky na navrátenie
vlastníctva, čo potvrdil aj Ústavný súd vo svojom náleze „S výhradou dodržania základných
princípov ústavnosti, ústavou zaručených práv a slobôd a záväzkov vyplývajúcich
zo všeobecných pravidiel medzinárodného práva a z medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná (čl. 1 ods. 2 ústavy), národná rada môže pri uplatňovaní svojej
zákonodarnej pôsobnosti prijať ľubovoľný zákon“ (PL. ÚS 32/95).
Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd návrh v celom rozsahu zamietol.»
Vláda ako vedľajší účastník konania vo svojom stanovisku k návrhu krajského súdu
uviedla:
«Napádané ustanovenie zákona č. 503/2003 Z. z. a s tým súvisiace ďalšie právne
normy daného predpisu:
Zákon č. 503/2003 Z. z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo
1
vydané podľa osobitného predpisu). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria
a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria
b) lesný pôdny fond.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z .z., právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce
obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku
prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni
občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí.
Dotknuté články Ústavy Slovenskej republiky:
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika
je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 12 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, ľudia sú slobodní a rovní
v dôstojnosti a v právach.
Navrhovateľ vo svojom podaní namieta nesúlad § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.
s čl. 1 ods. 1 veta prvá a s čl. 12 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky bez právne
dôvodnej argumentácie.
Navrhovateľ bližšie neuvádza v čom sa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. dostal
do nesúladu práve s citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa konštantnej judikatúry čl. 12 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky
predstavuje všeobecné ustanovenie pre diskrimináciu fyzických ako aj právnických osôb
zo strany štátnych orgánov, avšak ide o diskrimináciu pri zásahu do určitého konkrétneho
základného práva alebo slobody zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.
„Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 a 4 a čl. 35 všeobecne vylučujú
aj diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Ich aplikácia však nie je možná bez
konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu
štátnej správy na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby“
(I. ÚS 34/96 z 31. októbra 1996).
Obmedzené alebo porušené právo alebo slobodu, ktorému sa poskytuje všeobecná
ochrana aj podľa čl. 12 ods. 1 veta práva (správne má byť prvá, pozn.), (ako aj čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), však navrhovateľ bližšie neuviedol.
V danom prípade by mohlo ísť o právo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky.
V zmysle čl. 20 ods. 1 veta prvá, druhá Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu.
V zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme
a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené mal navrhovateľ pravdepodobne na mysli,
obmedzenie vlastníckeho práva pre osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi Slovenskej
republiky a teda podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 503/2003 Z. z. sú vylúčené z postavenia
oprávnených osôb, teda z možnosti na navrátenie na rozdiel od štátnych občanov Slovenskej
republiky vlastníckeho práva k odňatým pozemkom resp. k príslušnej náhrade za odňaté
pozemky.
V tejto súvislosti poukazujeme na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva
zo 4. marca 1996 vo veci „Ladislav a Aurel Brežní proti Slovenskej republike“.
V uvedenom rozhodnutí bolo konštatované, že podľa konštantnej judikatúry orgánov
Dohovoru za „majetky“ podľa čl. 1 Protokolu č. 1 sa považujú buď „majetky existujúce“
alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má
aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak za majetok sa v zmysle cit. článku
nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je
efektívny.
Konanie o reštituovaný skonfiškovaný majetok sa nedotýka „existujúcich majetkov“
a preto aplikácia zákona č. 503/2003 Z. z. nespadá pod ochranu poskytnutú čl. 1 Protokolu
1. Následne na to bolo v citovanom rozhodnutí konštatované, že nedošlo ani k porušeniu
čl. 14 Dohovoru (obdoba čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), keďže čl. 14 Dohovoru
neexistuje nezávisle, pretože sa vzťahuje iba na užívanie práv a slobôd Dohovorom
zaručených, a keďže pri dovolávaní sa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu 1 bolo
v danom prípade konštatované nepoužitie čl. 1 Protokolu 1 a teda ani čl. 14 Dohovoru,
sa nemohol s ním kombinovať.
Štrasburské orgány ochrany práva aj v ďalších obdobných prípadoch v zásade
rešpektovali vnútroštátne právne predpisy, ktoré určovali podmienky za akých sa bude
vracať skonfiškovaný majetok, resp. akou formou sa bude kompenzovať jeho náhrada
(„Malhous c. Česko“, rozhodnutie z 13. decembra 2000 týkajúce sa sťažnosti
č. 33071/96).»
Ani jeden z účastníkov konania netrval na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
II.
Návrh krajského súdu smeruje k posúdeniu súladu čl. I § 2 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. s čl. 1 a čl. 12 ústavy. Navrhovateľ označené články ústavy síce
bližšie neuvádza, ale z obsahu návrhu vyplýva, že namieta nesúlad čl. I § 2 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1, resp. ods. 2 ústavy. Krajský súd namieta
nesúlad čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. s označenými článkami ústavy z dôvodu
ustanovenej podmienky štátneho občianstva Slovenskej republiky v napadnutom ustanovení
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. I § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom
podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3 tohto
zákona.
Podľa čl. I § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. predmetom zákona je navrátenie vlastníctva
k pozemkom, t. j. ide o právny predpis reštitučného charakteru. Tento zákon nedeklaruje
ani negarantuje právo vlastniť pozemky, ale upravuje podmienky a rozsah navrátenia
vlastníctva k pozemkom. To napokon vyplýva aj z dôvodovej správy k vládnemu návrhu
zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom (tlač č. 537 z augusta 2003), v ktorej
sa konštatuje, že
„Vzhľadom na to, že právo na vydanie nehnuteľnosti, ktoré nebolo uplatnené
do 31. decembra 1992, okrem osobitných prípadov, zaniklo ako aj z dôvodu, že doterajšie
právne predpisy riešili otázku náhrad komplexne a z dôvodu, že pozemky, ktoré zostali
vo vlastníctve štátu boli prideľované oprávneným osobám ako náhradné a tam, kde bol štát
spoluvlastník aj odpredávané z dôvodu usporiadania pozemkového vlastníctva podľa Zásad
na uplatňovanie niektorých ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, dospelo sa k záveru vypracovať predkladaný
návrh zákona.
Cieľom predkladaného návrhu zákona je umožniť oprávneným osobám, ktoré
neuplatnili svoj nárok v lehote, aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote.“.
Ústavný súd sa k otázke reštitúcie a k osobnému a vecnému rozsahu reštitučných
nárokov (plnení) vyjadril v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou podľa čl. 125
ústavy, keď konštatoval, že reštitučné zákony nemôžu svojou úpravou presahovať ústavou
ustanovené medze, ktoré sa určitým cieľom upravujú a v rámci ktorých sa môže pohybovať
zákonom určený rozsah a spôsob postupu štátnych orgánov (PL. ÚS 30/95).
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už judikoval, že národná rada
je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže síce prijať
ľubovoľný zákon, ale len pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou
(PL. ÚS 32/95). Taktiež judikoval, že čl. 20 ústavy nevyhlasuje za základné ľudské právo
vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobudnúť vlastníctvo
(PL. ÚS 38/95). Vyslovil tiež, že čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim
osobu na pridelenie majetku od štátu (PL. ÚS 33/95). Ústavou garantované právo vlastniť
nie je absolútne právo, v súlade s ústavnými limitmi ho možno obmedziť zákonom za
podmienok uvedených v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy.
K podmienke štátneho občianstva ako predpokladu vzniku reštitučného nároku
sa ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti zatiaľ nevyjadroval.
Európska komisia pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Komisia“) v súvislosti
s reštitúciami vyslovila, že podľa dohovoru neexistuje právo na reštitúciu vlastníctva,
a pretože diskriminácia podľa čl. 14 dohovoru je možná len v súvislosti s porušením
niektorého hmotného práva zaručeného dohovorom, nemožno odvodiť v prípade podmienky
ani štátneho občianstva, ani trvalého pobytu podľa reštitučných predpisov porušenia zákazu
diskriminácie. Ak teda neexistuje podľa dohovoru právo na reštitúciu vlastníctva, sú podľa
Komisie reštitúcie v rukách každého štátu ako suveréna (č. 23131/93 Brežní v. Slovensko,
č. 28390/95 Petzoldová v. Česká republika, č. 23899/93 Nohejl v. Česká republika,
č. 23069/93 Jonas v. Česká republika).
Ústavný súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti v súvislosti
s reštitučným zákonodarstvom konštatoval, že čl. 11 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ktorý platí aj v Slovenskej republike a obsahovo je identický s čl. 20
ods. 2 ústavy, je špeciálnym ustanovením k ústavnému princípu rovnosti všetkých subjektov
týkajúcich sa nadobúdania a ochrany vlastníckeho práva. Je to práve čl. 11 ods. 2 listiny,
ktorý vytvára pre zákonodarcu priestor pre obmedzenie okruhu oprávnených osôb
v reštitučnom zákonodarstve ustanovením podmienky štátneho občianstva (PL. ÚS 24/98).
Zásadné stanovisko zaujal Ústavný súd Českej republiky k podmienke štátneho občianstva
ako predpokladu pre vydanie majetku v rámci reštitúcie už vo svojom náleze sp. zn.
PL. ÚS 33/96 zo 4. júla 1997.
Tieto východiská zohľadnil ústavný súd pri formulovaní svojich záverov, ktoré
smerovali k zaujatiu stanoviska k podmienke štátneho občianstva v zákone č. 503/2003 Z. z.
v súvislosti s navrátením vlastníctva k pozemkom, ktorej posúdenie krajský súd považuje za
relevantnú pre svoje rozhodovanie. Z tohto dôvodu ústavný súd ďalšie podmienky
ustanovené v čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. neposudzoval.
V súvislosti s navrátením vlastníctva pozemkov a namietanou „diskrimináciou“,
ktorá je chránená čl. 12 ústavy ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil,
že ju treba v konkrétnom prípade posudzovať s vykonávaním základných práv a slobôd
obsiahnutých v druhej hlave druhom oddiele ústavy.
V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné
ustanovenie považovať druhú vetu čl. 20 ods. 2 ústavy, ktorá vytvára priestor na to, aby
zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov z dôvodu, že toto
ustanovenie deklaruje, aby určité veci boli iba vo vlastníctve občanov alebo právnických
osôb so sídlom v Slovenskej republike. Kým čl. 4 ústavy explicitne vymedzuje veci, ktoré sú
priamo z ústavy vo vlastníctve Slovenskej republiky, čl. 20 ods. 2 prvá veta ústavy
ustanovuje zákonné limity vecného rozsahu majetku, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu
a čl. 20 ods. 2 druhá veta ústavy vytvára priestor pre zákonodarcu ustanoviť osobný
a vecný rozsah pri právnej úprave vlastníctva, resp. majetkových otázok, napríklad tak, že
zúži osobný rozsah vlastníkov len na občanov Slovenskej republiky a právnické osoby
so sídlom v Slovenskej republike ako vlastníkov určitých vecí.
Rešpektujúc limity dané ústavou, špecifiká reštitučného zákonodarstva,
ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v čl. I § 2
ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. ustanovená podmienka štátneho občianstva Slovenskej
republiky pre navrátenie pozemkov nevykazuje znaky namietaného nesúladu ani s čl. 1
ústavy, ani s čl. 12 ústavy. Vzhľadom na tento záver ústavný súd návrhu krajského súdu na
vyslovenie nesúladu čl. I § 2 ods. 1 ústavy s čl. 1 a čl. 12 ústavy nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2008