Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1S-50-2017.pdf
PDF · 202.03 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/50/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Továrenská 7, 828 55 Bratislava, IČO: 42 355 818, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu žalovaného č. 1/PÚ/2017-27 zo dňa 16.01.2017 a rozhodnutia žalovaného č. 128/OŠD/2016-812 zo dňa 31.10.2016, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu v časti o preskúmanie rozhodnutia žalovaného: predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/PÚ/2017-27 zo dňa 16.01.2017 z a m i e t a .
Krajský súd v Bratislave žalobu v časti o preskúmanie rozhodnutia žalovaného: Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 128/OŠD/2016-812 zo dňa 31.10.2016 o d m i e t a .
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Konanie a rozhodnutia správnych orgánov
1. Žalobca v liste označenom ako „Odpoveď na list úradu č. 6627/OSFS/2016 zo dňa 01.06.2016“ doručenom žalovanému dňa 10.06.2016 potvrdil, že dňa 24.04.2014 spustil do prevádzky základňovú stanicu na adrese C., S. Č.. XX, pod označením BA5PLI1, na prevádzku ktorej používa frekvencie v rozsahu 2 570 MHz - 2 620 MHz a zároveň toto svoje tvrdenie dokladoval tabuľkami o prevádzke v zostupnom a vzostupnom smere, protokolom o skúškach č. 1815/2014 vyhotoveným Úradom verejného zdravotníctva SR a technickou správou k projektu „rekonfigurácia ZS RR bodu BA PLICKOVA-BA5PU.
2. Následne žalovaný vykonal z vlastného podnetu dňa 25.10.2016 administratívnu kontrolu údajov z databáz základňových staníc vyhotovených žalobcom, ktoré predložil úradu prostredníctvom e - mailu správou zo dňa 14.07.2014 a správou zo dňa 14.10.2014. Žalovaný oznámil žalobcovi listom č. 127/ OŠD/2016-791 zo dňa 25.10.2016, doručeným žalobcovi toho istého dňa (ďalej len „oznámenie o zistenom nedostatku“) zistený nedostatok: Spoločnosť ST, a.s. tým, že dňa 24.04.2014 spustila do prevádzky základňovú stanicu na adrese C., S. Č.. XX, pod označením BA5PLI1, na prevádzku ktorej používa frekvencie v rozsahu 2 570 MHz - 2 620 MHz, ale úradu predložila prostredníctvom e-mailu 1) správou zo dňa 14.07.2014 a 2) správou zo dňa 14.10.2014 databázy, ktoré neobsahujú túto stanicu, nesplnila povinnosť určenú vo výroku rozhodnutia
úradu č. 1410691001 zo dňa 11.03.2014, vydanom podľa § 32 ods. 9 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej aj ako „zákon o elektronických komunikáciách“) pre spoločnosť ST, a.s., v jeho časti podmienky pre používanie pridelených frekvencií a poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb:
,,Držiteľ povolenia je povinný štyrikrát ročne - vždy k termínu 15.03., 15.06., 15.09. a k 15.12. kalendárneho roku predložiť úradu v elektronickej forme databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti alebo zrušených v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou č. 1 tohto rozhodnutia, pretože neuvedením základňovej stanice na adrese C., S. XX, pod označením BA5PLI1, na prevádzku ktorej spoločnosť ST, a.s. používa frekvencie v rozsahu 2 570 MHz - 2 620 MHz v týchto databázach, databázy neobsahujú prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc, uvedených do prevádzky.“
3. Žalobca poslal svoje vyjadrenie k zisteným nedostatkom e-mailom zo dňa 28.10.2016, žalovaným zaevidovaným pod č. 127/OŠD/2016-810, v ktorom súhlasil so zistením žalovaného, že predmetnú základňovú stanicu spustil do prevádzky 24.04.2014 a jedným z vysielacích zariadení (sektorov) bol aj „duálny“ sektor BA5PLI1 v pásme 2600 MHz. Nesúhlasil však, že základňová stanica nebola uvedená do príslušnej databázy predkladanej žalovanému. Ďalej uviedol, že dňa 15.01.2015 zaslal úradu databázu, ktorá reflektovala aj zmenu v internej evidencii parametrov sektora označovaného ako BA5PLI1. Na základe skúseností z prevádzkovania technológie LTE v dostupných pásmach a konkrétne „duálneho" sektora BA5PL11, účastník konania začal pre účely jasnej internej evidencie a reportingu pôvodný „duálny“ sektor BA5PLI1 reportovať ako
- sektor BA5PLI1 pre účely vysielania v režime FDD (t.j. vysielanie na frekvenciách 2 530 MHz - 2 570 MHz a 2 650 MHz - 2 690 MHz)
- BA6PLI4 pre účely vysielania v režime TDD (t.j. vysielanie na frekvenciách 2 570 MHz - 2 620 MHz).
Žalobca vo vyjadrení dodal, že vzhľadom na povinnosti uložené mu rozhodnutím úradu č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013 v jeho časti rozvojových kritérií, kde mu bola určená povinnosť pokryť prostredníctvom vlastnej siete používajúcej pridelené frekvencie z frekvenčného pásma 2 600 MHz 10% obyvateľstva Slovenskej republiky najneskôr do 31.12.2015, jeho predložené databázy spĺňali účel rozhodnutia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013.
4. Žalovaný podľa § 38 ods. 8 písm. b) zákon o elektronických komunikáciách preveril opodstatnenosť námietok vo vyjadrení žalobcu k zistenému nedostatku a dospel k záveru, že žiadna z nich nie je opodstatnená.
5. Žalovaný listom č. 128/OŠD/2016 - 812 zo dňa 31.10.2016 žalobcovi oznámil začatie správneho konania o uložení pokuty s určením lehoty 5 pracovných dní od doručenia tohto oznámenia, v ktorej sa k nemu účastník konania môže vyjadriť. Žalobca prevzal oznámenie o začatí správneho konania dňa 31.10.2016 a faxovým podaním zo dňa 08.11.2016 doručil vyjadrenie pod č. 56552/2016 zo dňa 08.11.2016 a 09.11.2016 doručené aj poštou, v ktorom žiadal konanie zastaviť.
6. Následne žalovaný vydal rozhodnutie 128/OŠD/2016-813 zo dňa 16.11.2016 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ktorým podľa § 6 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. l/ a m/ zákona o elektronických komunikáciách, v konaní začatom z vlastného podnetu listom č. 128/OŠD/2016 - 812 zo dňa 31.10.2016 podľa § 18 ods. 1 správneho poriadku v spojení s § 74 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách so spoločnosťou Slovak Telekom, a.s., vo veci uloženia pokuty podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách za neplnenie nižšie uvedenej povinnosti určenej vo výroku rozhodnutia úradu č. 1410691001 zo dňa 11.03.2014 (ďalej len „individuálne povolenie“), vydaného podľa § 32 ods. 9 zákona o elektronických komunikáciách pre účastníka konania, v jeho časti „Podmienky pre používanie pridelených frekvencií a poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb“: „Držiteľ povolenia je povinný štyrikrát ročne - vždy k termínu 15.03., 15.06., 15.09. a k 15.12. kalendárneho roku predložiť úradu v elektronickej forme databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti alebo zrušených v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou č. 1 tohto rozhodnutia."
rozhodol tak, že:
žalobcovi podľa ust. § 73 ods. 2 písm. b) zákona elektronických komunikáciách uložil pokutu vo výške 100 000 eur za to, že žalobca v rozpore s povinnosťou určenou mu v individuálnom povolení neoznámil ku dňu 15.06.2014, že dňa 24.04.2014 uviedol do prevádzky základňovú stanicu na adrese C., S. XX, pod označením BA5PLI1, vysielajúcu na frekvenciách v rozsahu 2 570 MHz-2620 MHz pre režim TDD (žalobcom neskôr označovanú ako BA6PLI4), čím si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa individuálneho povolenia predložiť žalovanému v elektronickej forme databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou č. 1 individuálneho povolenia. 7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol Predseda Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej aj ako „predseda“) rozhodnutím č. 1/PÚ/2017-27 zo dňa 16.01.2017 tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 128/OŠD/2016-813 zo dňa 16.11.2016 potvrdil a rozklad žalobcu v celom rozsahu zamietol. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým jeho častiam vyjadril nižšie.
II.
Žaloba
8. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.03.2017 sa domáhal preskúmania a následne aj zrušenia rozhodnutia predsedu žalovaného č. 1/PÚ/2017-27 zo dňa 16.01.2017, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty vo výške 100 000 eur podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona elektronických komunikáciách. Podanou žalobou žalobca žiadal zrušiť aj rozhodnutie žalovaného č. 128/OŠD/2016-812 zo dňa 31.10.2016, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi začatie správneho konania o uložení pokuty.
9. Žalobca považoval rozhodnutia žalovaného za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v nich oporu. Alternatívne navrhol, ak by správny súd nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia, aby súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania rozsudkom nahradil výrok preskúmavaných rozhodnutí tak, že upustí od uloženia sankcie, alebo zmení výšku uloženej sankcie.
10. Žalobca namietal nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, ako aj postupu ktorý mu predchádzal predovšetkým z nasledovných dôvodov:
a) V individuálnom povolení na používanie frekvencií určil žalovaný žalobcovi povinnosť predkladať prehľad o základňových staniciach, avšak uložená povinnosť obsahovo nezodpovedá povinnosti predkladať prehľad o rádiových zariadeniach, ktorú ustanovenie § 32 ods. 9 písm. n) zákona o elektronických komunikáciách umožňuje uložiť.
b) Žalovaný nesprávne právne posúdil obsah povinnosti uloženej žalobcovi v individuálnom povolení na používanie frekvencií, keď pojem „základňová stanica“ účelovo spája s pojmom „rádiové zariadenie“ a snaží sa tak zhojiť nedostatok popísaný v bode a). Žalovaný nezákonne vyhodnotil a vymedzil povinnosti žalobcu v individuálnom povolení na používanie frekvencií tak, že uložil žalobcovi povinnosť predložiť žalovanému databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených v celoplošnej rádiovej sieti odchylne od zákona.
c) Rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím došlo zo strany žalovaného k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
d) Preskúmavané rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože pri zisťovaní skutkového stavu sa žalovaný spoliehal najmä na vyjadrenie žalobcu, ktoré ale sám nepriamo prezentuje ako rozporné. Týmto postupom porušil žalovaný zásadu materiálnej (objektívnej) pravdy, podľa ktorej mal žalovaný úplne a presne zistiť skutočný stav a zaobstarať si dostatočné podklady
potrebné pre rozhodnutie. V oblasti správneho trestania navyše popri spoľahlivo zistenom skutkovom stave vyžaduje, aby závery z neho vyplývajúce boli ustálené bez dôvodných pochybností, čo sa v tomto prípade nestalo a žalovaný tak postupoval v rozpore so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“. Zastáva názor, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí síce uviedol, že vychádzal z vyjadrenia žalobcu ako účastníka uvedeného v liste doručenom žalovanému dňa 10.06.2016 „v ktorom účastník konania potvrdil, že dňa 24.04.2014 spustil do prevádzky základňovú stanicu na adrese C., S. Č.. XX, na prevádzku ktorej používa frekvencie v rozsahu 2 570 M Hz - 2 620 M Hz“, rovnako aj v napadnutom rozhodnutí je zdôraznené, že: „Vo svojom vyjadrení účastník konania ku kontrolou zistenému nedostatku uvádzal, že súhlasí so zistením úradu, že predmetnú základňovú stanicu spustil do prevádzky 24.04.2014.“, do celej veci ale vnáša nejasnosti konštatovanie žalovaného uvedené v prvostupňovom rozhodnutí v znení: „V liste doručenom žalovanému dňa 23.10.2014 žalobca uviedol, že tieto frekvencie v rámci pásma 2600 M Hz zatiaľ nevyužíva. “, pričom uvedené skutočnosti, podľa žalobcu vzbudzujú pochybnosti o spoľahlivosti zisteného skutkového záveru, a to najmä v situácii, keď je tento založený primárne na tvrdeniach účastníka konania, ktoré však podľa toho, ako ich prezentuje žalovaný, naznačujú, že boli v minulosti vo vzťahu k prejednávanej veci dokonca až protichodné a z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by si žalovaný zaobstaral ďalšie podklady na zistenie a posúdenie skutkového stavu veci.
e) Zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, pretože žalovaný považuje súbor zariadení určených na vysielanie v TDD režime za samostatnú základňovú stanicu, čo je v rozpore aj s definíciou základňovej stanice uvedenou v Rádiokomunikačnom poriadku, na ktorú sa predseda žalovaného sám odvoláva. Argumentoval tým, že žalovaný nesprávne skutkovo vyhodnotil stav, keď spustenie zariadení vysielajúcich na frekvenciách v rozsahu 2 570 MHz - 2 620 MHz pre režim TDD vyhodnotil ako uvedenie do prevádzky novej základňovej stanice. Žalobca považoval svoju povinnosť určenú v individuálnom povolení na používanie frekvencií oznamovať spustenie prevádzky základňovej stanice za splnenú tým, že v databáze predloženej žalovanému dňa 08.07.2014 bola pod č. 110 uvedená základňové stanica s označením BAPLI, umiestnená na S. V.. Č.. XX N. C.. V tejto databáze, ako aj v každej ďalšej databáze zaslanej žalovanému, žalobca jednotlivé zariadenia vysielajúce a prijímajúce rádiové žiarenie do rôznych sektorov uvádzal každé zvlášť v samostatnom riadku pod označením BA5PLI1, BA5PLI2 a BA5PLI3 a pri každom rádiovom zariadení uviedol žalobca používané frekvencie ako ALL.
f) Žalovaný porušil zásadu aktívnej súčinnosti účastníkov a správneho orgánu tým, že:
- nevyrovnal sa s námietkami žalobcu k zistenému nedostatku a neodôvodnil záver o neopodstatnenosti námietok. Na jeho námietky k zistenému nedostatku reagoval len tým, že bez ďalšieho zdôvodnenia už v rámci správneho konania vo veci uloženia sankcie skonštatoval ich neopodstatnenosť,
- nevypočul žalobcu ako účastníka konania,
- poskytol neprimerane krátke lehoty na uplatnenie procesných práv žalobcu,
- nevysporiadal sa s rozpormi vo vyjadreniach žalobcu prezentovanými žalovaným a zachytenými v zápisnici z rozkladovej komisie,
- neposkytol informácie nevyhnutné pre riadne a včasné uplatnenie procesných práv žalobcu. g) Žalovaný narušil legitímne očakávania žalobcu, ktorý dôvodne predpokladal, že podmienky výberového konania sa premietnu do rozhodnutia o pridelení frekvencií a tým aj do výkladu obsahu povinností určených žalobcovi v individuálnom povolení na používanie frekvencií. Podmienky výberového konania nerozdeľujú frekvenčné pásmo 2600 MHz na frekvencie FDD a TDD, ale považujú ho za jeden celok. Ani podmienky pre splnenie rozvojových kritérií určených v rozhodnutí o pridelení frekvencií nestanovujú žalobcovi povinnosť do 6 mesiacov od pridelenia frekvencií začať používať FDD a TDD frekvencie každú samostatne.
h) Žalovaný konal v rozpore so zásadami podľa § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách.
i) K uloženiu pokuty došlo po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty, v ktorej bolo možné zodpovednosť za správny delikt voči žalobcovi vyvodiť. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 73 ods. 11 zákona o elektronických komunikáciách, podľa ktorého možno pokutu uložiť do dvoch rokov odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však do štyroch rokov odo dňa porušenia povinnosti. Mal za to, že žalovaný o údajnom porušení povinnosti žalobcom, za ktoré uložil žalobcovi pokutu, sa dozvedel dňa 15.01.2015, keď bola žalovanému predložená databáza základňových staníc, v ktorej bola premietnutá
zmena v internej evidencii žalobcu a pôvodný duálny sektor dovtedy označovaný ako BA5PLI1 bol rozdelený na FDD frekvenčný sektor BA5PLI4 a TDD frekvenčný sektor BA6PLI4, čo žalovaný nesprávne vyhodnotil ako oznámenie novej základňovej stanice.
j) Žalovaný porušil niekoľko základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré bolo potrebné použiť, a to: zásada stíhania len zo zákonných dôvodov (§ 2 ods. 1 TP) - ide o primárnu a jednu z najdôležitejších zásad trestného konania, od ktorej sa odvíjajú ostatné zásady trestného konania, v zmysle ktorej nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon, zákonného trestného procesu (§ 2 ods. 1 TP) - vyjadruje požiadavku spravodlivého prejednania veci nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote, a to za prítomnosti obvineného, aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom, zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 TP) - táto zásada je veľmi úzko prepojená so zásadou stíhania zo zákonných dôvodov, keďže práve náležité zistenie skutkového stavu veci je predpokladom jednak na to, že trestné stíhanie bude vedené v súlade so zákonom, jednak na spravodlivé rozhodnutie vo veci. zásada zákazu retroaktivity (čl. 50 bod. 6 Ústavy). Žalovaný v oznámení o začatí správneho konania a následne v preskúmavaných rozhodnutiach vo veci uloženia pokuty konal a rozhodoval podľa § 73 ods. 2 písm. b/ zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom po 01.01.2016, podľa ktorého žalovaný uloží tomu, kto nesplnil alebo porušil niektorú z povinností určenú v rozhodnutí úradu vydanom podľa § 32 ods. 9 pokutu vo výške od 200 eur do 5% z obratu podniku podľa odseku 4 za predchádzajúce účtovné obdobie. Žalovaný však opomína, že podľa znenia zákona o elektronických komunikáciách účinného do 31.12.2015, podľa § 73 ods. písm. b) zákona o elektronických komunikáciách bolo za porušenie alebo nesplnenie povinnosti určenej v rozhodnutí žalovaného vydanom podľa § 32 ods. 9 možné uložiť pokutu len do výšky 300 000 eur.
k) Zo strany žalovaného neboli dodržané zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré bolo potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania. l) Uložením pokuty došlo k porušeniu práva žalobcu vlastniť majetok a práva žalobcu na pokojné užívanie majetku, pretože jaj uloženie nebolo ani nevyhnutné a nebolo ani v súlade so všeobecným záujmom.
m) Žalovaný porušil práva žalobcu aj tým, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu ku kontrolou zistenému nedostatku, z ktorého žalovaný vyvodil záver o porušení pokutou sankcionovanej povinnosti a zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo nevysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené.
n) Existujú dôvodné pochybnosti o dostatočnej kompetencii žalovaného v oblasti ukladania sankcií v dôsledku stretu právnych noriem pripúšťajúcich rozdielny výklad rozsahu kompetencií žalovaného v oblasti správneho trestania, pričom túto kolíziu je nutné vyriešiť ústavne prijateľným spôsobom.
o) Žalobca poukázal i na podstatné porušenie ustanovení o konaní s následkom vydania nezákonného rozhodnutia, pričom išlo o porušenie jeho procesného práva vyjadriť sa pred nariadením ústneho pojednávania v administratívnom konaní konajúcim orgánom verejnej správy, pričom mal za to, že správny orgán bol povinný nariadiť ústne pojednávanie v prípade, ak sú záujmy účastníkov konania protichodné (čo bol aj daný prípad) a preto bolo povinnosťou ústne pojednávanie nariadiť.
III.
Vyjadrenie žalovaného
11. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním osobne doručeným správnemu súdu dňa 24.05.2017, žalobu považoval za nedôvodnú a navrhoval ju zamietnuť.
12. K dôvodom žaloby uviedol, že v individuálnom povolení zo dňa 11.03.2014, vydanom podľa § 32 ods. 9 zákona o elektronických komunikáciách, v jeho časti „Podmienky pre používanie pridelených frekvencií a poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb“ je uložená povinnosť: „Držiteľ povolenia je povinný štyrikrát ročne - vždy k termínu 15.03., 15.06., 15.09. a k 15.12. kalendárneho roku predložiť
úradu v elektronickej forme databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti alebo zrušených v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou č. 1 tohto rozhodnutia." Žalovaný bol oprávnený uviesť do individuálneho povolenia vyššie citovanú podmienku, keďže pod pojem základňová stanica možno subsumovať pojem rádiové zariadenie, resp. súbor rádiových zariadení. Individuálne správne akty si vyžadujú, aby bola povinnosť, ktorú má účastník konania uloženú, konkrétna na každý jeden špecifický prípad, nemalo by pri ukladaní povinnosti dochádzať iba k zákonnej citácii povinnosti. Je na žalovanom, ako špecifikuje to, v akej forme je povinný žalobca požadované informácie predkladať tak, aby bolo možné skontrolovať efektívne využívanie frekvencií. Žalobca nikdy v priebehu správneho konania vo veci individuálneho povolenia nevyjadril nesúhlas s formuláciou podmienky a proti individuálnemu povoleniu nepodal opravný prostriedok.
13. Žalobca upriamuje pozornosť na rozdelenie frekvencií na FDD a TDD, pričom predmetom správneho konania vo veci uloženia sankcie nebola povinnosť využívať frekvencie ale povinnosť predkladať informácie o základňových staniciach. 14. K žalobcovej námietke, že podklady k výberovému konaniu na pridelenie predmetných frekvencií vymedzujú predmet výberového konania len vo vzťahu k pásmu a žiadnym spôsobom v nich nie je naznačené, že by žalovaný zvažoval rozdelenie pásma 2600 MHz na TDD a FDD časti žalovaný uviedol, že v rámci výberového konania na pridelenie frekvencií z frekvenčných pásiem 800 MHz, 1 800 MHz a 2 600 MHz formou elektronickej aukcie boli jednotlivé frekvenčné bloky ponúkané samostatne, tzn. že jeden frekvenčný blok predstavoval frekvenčný úsek v rozsahu 5 MHz a žalobca sa mohol uchádzať o samostatné frekvenčné bloky jednotlivo. Skutočnosť, že individuálne povolenie obsahuje viacero frekvenčných blokov v rámci v ňom uvedenej tabuľky je len reflektovaním toho, že viaceré vydražené frekvenčné bloky sa zahrnuli z praktických dôvodov do jedného individuálneho povolenia. Námietka žalobcu, že žalovaný pristupoval k frekvenčnému pásmu 2 600 MHz ako k celku, sa preto nezakladá na pravde. Žalobcov výklad pojmu pridelené frekvencie ako celé frekvenčné pásmo 2600 MHz nie je podľa žalovaného správny, pretože pod pojmom frekvenčné pásmo 2 600 MHz sú definované frekvencie v rozsahu 2 500 MHz až 2 690 MHz podľa Rozhodnutia Európskej komisie 2008/477/EC. Naviac, individuálnym povolením sú presne vymedzené iba určité frekvenčné bloky, o ktoré žalobca vo výberovom konaní súťažil, na ktoré podával v priebehu elektronickej aukcie svoje ponuky a ktoré v tomto výberovom konaní aj získal a je ich preto oprávnený používať. Tieto frekvencie však nepredstavujú celé frekvenčné pásmo 800 MHz ani 2 600 MHz. Vo výzve na predkladanie ponúk zo dňa 27.08.2013 bolo jasne uvedené rozdelenie na FDD a TDD frekvencie.
15. K námietke žalobcu, podľa ktorej z výroku individuálneho povolenia vyplýva, že pásmo 2600 MHz nie je delené na jednotlivé menšie samostatné časti žalovaný uviedol, že vo výroku individuálneho povolenia sú jednoznačne definované konkrétne frekvenčné bloky, ktoré sú pridelené žalobcovi ako držiteľovi individuálneho povolenia a jednoznačne je definovaná aj povinnosť, podľa ktorej: „Držiteľ individuálneho povolenia je povinný začať používať frekvencie pridelené týmto rozhodnutím do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia“. Pod pojmom pridelené frekvencie sa podľa žalovaného rozumejú frekvencie, ktoré sú žalobcovi pridelené a ktoré je oprávnený pri dodržaní technických podmienok a v určenej geografickej lokalite používať. To, že žalovaný vo výroku rozhodnutia z dôvodu prehľadnosti rozdelil pridelené frekvencie do tabuľky, nemôže mať žiadny vplyv na záväznosť rozhodnutia, pričom upozornil na skutočnosť, že žalobcovi sa prideľujú frekvencie v uvedenej forme pravidelne už niekoľko rokov.
16. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov sa žalovaný nevedel a nemohol vyjadriť, keďže žalobca žiadne konkrétne porušenie nevytkol.
17. Žalobca zamieňa povinnosť predkladať informácie o základňových staniciach s povinnosťou začať využívať pridelené frekvencie. Žalovaný zastáva názor, že dostatočne zistil skutkový stav, popísal z akých podkladov vychádzal a naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu riadne a dostatočne zdôvodnil. Základňová stanica pod označením BA6PLI4 nebola žalobcom až do 15.01.2015 zaradená do databáz predložených úradu, a to napriek tomu, že podľa tvrdenia žalobcu boli frekvencie vysielania 2 570 MHz - 2 620 MHz uvedené do prevádzky už dňa 24.04.2014. Uvedená základňová stanica bola predložená úradu v databáze základňových staníc až 9 mesiacov po jej uvedení do prevádzky a 7 mesiacov potom, ako bol žalobca povinný v zmysle individuálneho povolenia predmetnú základňovú stanicu predložiť úradu v databáze základňových staníc uvedených do prevádzky, t.j. ku dňu 15.06.2014.
18. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca neuvádza žiadny konkrétny rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a administratívnym spisom, iba spochybňuje definíciu základňovej stanice, ktorú aplikoval predseda žalovaného, pričom predseda žalovaného dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo aplikoval predmetné definície.
19. Poukázal, že duplexná prevádzka je spôsob prevádzky, kde prenos je možný súčasne v oboch smeroch telekomunikačného kanála. Duplexná prevádzka vyžaduje dve frekvencie v rádiokomunikáciách. Žalovaný ďalej uviedol, že:
- FDD LTE frekvenčné pásmo je párové, aby umožňovalo simultánne vysielanie na dvoch frekvenciách, teda duplexnú prevádzku,
- TDD LTE frekvenčné pásmo je nepárové, pretože uplink a downlink zdieľajú tú istú frekvenciu a sú časovo multipexované, ide teda o simplexnú prevádzku.
20. Z uvedeného vyvodil, že žalobca pre zabezpečenie služby na mieste S. Č.. XX N. C. vybudoval a uviedol do prevádzky dňa 24.04.2014:
jednu základňovú stanicu s označením BA5PLI s vysielaním do troch sektorov s duplexným spôsobom prevádzky FDD, označených ako BA5PLI1, BA5PLI2, BA5PLI3 pre účastníkov, ktorí pre užívanie danej služby budú musieť používať koncové telekomunikačné zariadenie pre duplexný spôsob prevádzky;
jednu základňovú stanicu s označením BA6PLI4 s vysielaním do jedného sektora so simplexným spôsobom prevádzky TDD pre účastníkov, ktorí pre užívanie danej služby budú musieť používať koncové telekomunikačné zariadenie pre simplexný spôsob prevádzky.
21. Vylúčil, že vzhľadom na rôzny spôsob prevádzky staníc, možno hovoriť o jednej základňovej stanici vysielajúcej duálne ( FDD aj TDD) do jedného sektora BA5PLI1, pretože na zabezpečenie služby pre koncových účastníkov v danom mieste je potrebný vysielač a prijímač pre duplexný spôsob prevádzky FDD a vysielač a prijímač pre simplexný spôsob prevádzky TDD. Tieto zariadenia základňových staníc sa nemôžu vo vzťahu ku koncovým zariadeniam účastníkov vzájomne zastúpiť, t.j. vysielač a prijímač základňovej stanice, určený pre spôsob prevádzky FDD, nie je možné použiť pre komunikáciu s koncovým zariadením účastníka pre prevádzku TDD a naopak. Preto súbor zariadení používajúcich technológiu FDD je potrebné považovať za jednu základňovú stanicu na zabezpečenie služby v mieste S. Č.. XX, C. a súbor zariadení používajúcich technológiu TDD za ďalšiu základňovú stanicu na zabezpečenie služby v mieste S. Č.. XX, C.. Uvedenému svedčí aj to, že žalovaný, ako regulátor v elektronických komunikáciách určil v individuálnom povolení na poskytovanie verejnej elektronickej služby súbor frekvencií pre použitie pre FDD a súbor frekvencií pre použitie pre TDD. Žalovaný pritom v konaní dospel k odôvodnenému záveru, že nie je možné, vzhľadom na hore uvedené a vzhľadom na to, že žalobca neuvádzal pri jednotlivých sektoroch vysielania zo základňových staníc konkrétne frekvencie, na ktorých je vykonávaný uplink a downlink, že žalobca v databáze úradu ku dňu 15.06.2014 uviedol všetky základňové stanice a teda aj stanicu BA5PLI1 vysielajúcu na frekvenciách 2570 MHz - 2 620 MHz, neskôr označenú ako BA6PLI4.
22. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v liste č. 6627/OSFS/2016 zo dňa 01.06.2016 potvrdil, že dňa 24.04.2014 spustil do prevádzky základňovú stanicu na adrese C., S. Č.. XX, pod označením BA5PLI1, na prevádzku ktorej používa frekvencie v rozsahu 2 570 MHz - 2 620 MHz a zároveň toto svoje tvrdenie dokladoval tabuľkami o prevádzke vzostupnom a vzostupnom smere, protokolom o skúškach č. 1815/2014 vyhotoveným Úradom verejného zdravotníctva SR a technickou správou k projektu rekonfigurácia ZS RR bodu BA PLICKOVA-BA5PLI. Žalovaný dňa 25.10.2016 vykonal administratívnu kontrolu údajov z databáz základňových staníc, vyhotovených žalobcom a zistil nedostatok uvedený v odôvodnení rozhodnutia. V oznámení o zistenom nedostatku žalovaný uložil žalobcovi lehotu do 28.10.2016 na vyjadrenie sa k zistenému nedostatku. Námietky žalobcu žalovaný preveril a vyhodnotil ich ako neopodstatnené. Žalovaný zastáva názor, že v tomto štádiu sa ešte nerozhodovalo o právach a povinnostiach žalobcu, preto nebol povinný ho oboznamovať s tým ako vyhodnotil tento podklad slúžiaci na začatie správneho konania.
23. Žalobca listami zo dňa 21.12.2016 a zo dňa 30.12.2016 navrhoval nariadenie ústneho pojednávania z dôvodu potreby dostatočného vyjasnenia definície pojmu základňová stanica a otázky ponímania
rozdelenia, resp. nerozdelenia frekvenčného pásma 2600 MHz na FDD a TDD frekvencie. Predseda žalovaného nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za potrebné, pretože skutkový stav bol zistený bez akýchkoľvek pochybností. Poukázal na ustanovenie § 21 Správneho poriadku, podľa ktorého môže správny orgán nariadiť ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Uvedený inštitút správneho konania môže slúžiť na dostatočné zistenie skutkového stavu, je však na posúdení správneho orgánu či ho aj využije. Žiadosť žalobcu nesmerovala k objasneniu veci, ale k výkladu určitých pojmov a žalovaný žalobcovi sprístupnil všetky informácie ktoré mal k dispozícii.
24. Žalovaný ďalej uviedol, že predmetom napadnutých rozhodnutí nebola povinnosť využívať frekvencie, ale predloženie informácii uvedených v individuálnom povolení. Napriek tomu žalovaný už vyššie zdôvodnil, že z výberového konania, ktoré predchádzalo prideleniu frekvencií vyplývalo, že sa jedná o frekvencie, ktoré možno vydražiť aj samostatne. Taktiež v individuálnom povolení č. 131054101 z 30.12.2017 sú zreteľne frekvencie pridelené samostatne ako 800 MHz, 2600 MHz TDD a 2600 MHz FDD.
25. Poukázal, že pri výkone kontroly postupoval v súlade s ust. § 38 zákona o elektronických komunikáciách, zhromaždil potrebné podklady a na ich základe oznámil žalobcovi nedostatok, ktorý pri ich hodnotení zistil. Následne žalobca zaslal námietky k zistenému nedostatku. V prípade, ak by žalovaný vyhodnotil niektorú námietku ako opodstatnenú, bol by povinný postupovať v zmysle ustanovenia ust. § 38 ods. 8 písm. b) a oboznámiť s tým žalobcu, ale v predmetnej veci k uvedenému zákonnému predpokladu nedošlo, preto písomne neoznamoval žalobcovi, že jeho námietky sú neopodstatnené. V nasledujúcom správnom konaní o uložení sankcie sa žalovaný vysporiadal aj s námietkami vznesenými v priebehu kontroly.
26. K lehote na uloženie pokuty žalovaný uviedol, že objektívna lehota na uloženie sankcie začína plynúť momentom porušenia povinnosti, t.j. dňa 16.06.2014 a subjektívna lehota začína plynúť odo dňa, kedy sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti, t.j. keď žalovaný v oznámení o zistenom nedostatku skonštatoval porušenie povinnosti. Takýto záver skonštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 2Sžp/19/2012, sp.zn. 5Sžo/30/2014. Ďalej argumentoval tým, že plynutie subjektívnej lehoty na uloženie pokuty nie je možné začať počítať odo dňa predloženia databáz. Správny orgán až po ich kontrole môže konštatovať porušenie povinnosti, čo nie je možné objektívne vykonať v deň ich predloženia. V zmysle organizačného poriadku odbor správy frekvenčného spektra, na ktorý boli databázy zaslané, nemôže hodnotiť splnenie respektíve nesplnenie povinnosti, takúto právomoc má odbor štátneho dohľadu. Subjektívna lehota na uloženie sankcie preto začala plynúť dňa 25.10.2016. Aj keby žalovaný pripustil, že deň začatia plynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie je 16.01.2015, žalovaný by aj túto lehotu dodržal.
27. K námietke zásady stíhania len zo zákonných dôvodov žalovaný uviedol, že uvedená námietka je totožná ako žalobný dôvod a) a žalovaný zotrval na vyjadrení uvedenom v tomto bode.
28. K námietke žalobcu ohľadom zásady zákonného procesu žalovaný uviedol, že v správnom konaní žalobcovi umožnil využiť všetky procesné práva vyplývajúce zo správneho poriadku ako aj zo zásad trestného procesu, bolo mu umožnené nahliadnuť do spisu a vyjadriť sa k rozhodnutiu, pričom predmetné právo si aj uplatnil. Na konanie vo veci uloženia pokuty za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa zákona o elektronických komunikáciách sa vzťahujú ustanovenia správneho poriadku. Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Ústne konanie sa preto vo všeobecnosti nevyžaduje. Vzhľadom na povahu veci a priebeh konania žalovaný mal za to, že na základe podkladov, ktoré mal k dispozícii spoľahlivo zistil skutočný stav veci a preto nenariadil ústne pojednávanie.
29. K námietke žalobcu ohľadom porušenia zásady retroaktivity žalovaný uviedol, že skutková podstata správnych deliktov po 01.01.2016 ostala identická a pri ukladaní sankcie postupoval podľa znenia zákona o elektronických komunikáciách platnom v čase naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu. Keďže postupoval podľa ustanovenia účinného v čase naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu, zásadu zákazu retroaktivity nemohol porušiť. Uviedol tiež, že sa podrobne na str. 12 až 16 napadnutého prvostupňového rozhodnutia vysporiadal s tým, ako prihliadol na závažnosť, spôsob, trvanie a dôsledky
porušenia povinnosti a dbal aj na to, aby sankcia plnila svoju preventívnu a represívnu funkciu, a preto prihliadol aj na predchádzajúce porušenia zákona o elektronických komunikáciách. Výška výnosov žalobcu uvedených v účtovnej uzávierke za rok 2015 predstavovali sumu XXX XXX XXX,-eur a uložená sankcia predstavuje zaokrúhlene 0,014 % zročných tržieb žalobcu. O likvidačnom charaktere, resp. neprimeranosti sankcie v neprospech žalobcu nie je preto možné hovoriť.
30. Žalovaný zastáva názor, že v jeho kompetencii je ukladať sankcie za porušenia individuálneho povolenia v zmysle ust. § 73 ods. 2 písm. b/ zákona o elektrických komunikáciách a nijak nekoliduje s právomocou žalovaného podľa ust. § 6 ods. 3 písm. m/ zákona o elektronických komunikáciách.
IV
Replika žalobcu
31. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v replike zo dňa 23.06.2017 zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v žalobe a žiadal, aby súd rozhodol v súlade s petitom žaloby.
V
Relevantné právne predpisy a právne posúdenie veci
32. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
33. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
34. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
35. Podľa § 1 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, tento zákon upravuje a) podmienky na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb, b) podmienky na používanie rádiových zariadení, c) reguláciu elektronických komunikácií, d) práva a povinnosti podnikov a užívateľov elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb, e) ochranu elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb, f) efektívne využívanie frekvenčného spektra a čísel, g) oprávnenia a povinnosti k cudzím nehnuteľnostiam v súvislosti so zriaďovaním a prevádzkovaním elektronických komunikačných sietí, h) ochranu súkromia a ochranu spracúvania osobných údajov v oblasti elektronických komunikácií a i) pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií.
36. Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách, orgány štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií sú Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb.
37. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) a m) zákona o elektronických komunikáciách, úrad ako národný regulátor a cenový orgán v oblasti elektronických komunikácií vykonáva štátny dohľad nad plnením povinností ustanovených týmto zákonom (ďalej len "dohľad") a ukladá sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom,
38. Podľa § 32 ods. 1 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, frekvencie je možné používať len na základe všeobecného povolenia na používanie frekvencií alebo na základe individuálneho povolenia na používanie frekvencií. Individuálne povolenie na používanie frekvencií (ďalej len "individuálne povolenie") je rozhodnutie úradu o pridelení frekvencií a o určení podmienok, za ktorých je možné frekvencie používať, alebo rozhodnutie úradu o pridelení frekvencií alebo rozhodnutie o určení podmienok, za ktorých je možné frekvencie používať.
39. Podľa § 32 ods. 9 písm. n) zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, individuálne povolenie podľa odseku 1 môže obsahovať len povinnosť poskytnúť informácie o aktuálnom počte a umiestnení rádiových zariadení v lehote určenej úradom, ak je to potrebné z dôvodu kontroly plnenia podmienok a záväzkov podľa písmen c) a f).
40. Podľa § 38 ods. 1 veta prvá zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, dohľad vykonáva úrad prostredníctvom svojich poverených zamestnancov z vlastnej iniciatívy alebo na podnet tretej osoby.
41. Podľa § 38 ods. 2 písm. a) zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, dohľad sa uskutočňuje kontrolou plnenia povinností a podmienok určených týmto zákonom, všeobecnými povoleniami, rozhodnutiami úradu, všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými podľa tohto zákona a kontrolou dodržiavania povinností, obmedzení a podmienok, ak to ustanovuje osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná.
42. Podľa § 38 ods. 8 písm. b) zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, Úrad preverí opodstatnenosť námietok vo vyjadrení kontrolovanej osoby k zisteným nedostatkom, prihliadne na opodstatnené námietky a oboznámi s nimi kontrolovanú osobu.
43. Podľa § 73 ods. 2 písm. b) zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v znení účinnom do 31.12.2015, úrad uloží tomu, kto nesplnil alebo porušil niektorú z povinností určenú v rozhodnutí úradu vydanom podľa § 26 ods. 2, § 31 ods. 4, § 32 ods. 9, § 39 ods. 1, § 59 ods. 5, § 67 ods. 4 a 6 alebo § 76, pokutu do výšky 300 000 eur.
44. Podľa § 73 ods. 5 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v znení účinnom do 31.12.2015, pri ukladaní pokuty úrad prihliadne najmä na závažnosť, spôsob, trvanie a dôsledky porušenia povinnosti.
45. Podľa § 73 ods. 2 písm. b) zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v znení účinnom od 01.01.2016, úrad uloží tomu, kto nesplnil alebo porušil podmienky číslovacieho plánu alebo niektorú z povinností určenú v rozhodnutí úradu vydanom podľa § 26 ods. 2, § 31 ods. 4, § 32 ods. 9, § 39 ods. 1, § 59 ods. 5, § 67 ods. 3 alebo § 76, pokutu od 200 eur do 5% z obratu podniku podľa odseku 4 za predchádzajúce účtovné obdobie.
46. Podľa § 73 ods. 6 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, v znení účinnom od 01.01.2016, pri ukladaní pokuty úrad prihliadne najmä na závažnosť, spôsob, trvanie a dôsledky porušenia povinnosti.
47. Podľa § 73 ods. 8, veta prvá zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, pokutu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však do štyroch rokov odo dňa porušenia povinnosti.
48. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.
49. Podľa § 7 písm. e) SSP, správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verenej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.
50. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie predsedu žalovaného č. 1/PÚ/2017-27 zo dňa 16.01.2017, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty vo výške XXX XXX eur
podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona elektronických komunikáciách, vrátane ich postupu v administratívnom konaní, a to jednak v rozsahu žalobných námietok, ale aj z hľadísk uvedených v § 195 ods. 1 písm. a) až e) SSP, avšak žiadne pochybenia v postupe a rozhodnutí orgánov verejnej správy oboch stupňov v tomto smere nezistil. Správny súd žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, t.j. ako irelevantné privodiť zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom sám nezistil dôvod zrušenia rozhodnutia z hľadísk niektorého z dôvodov vymedzených v § 195 ods. 1 SSP, na čo by musel správny súd adekvátne reagovať, prihliadnuť ex offo, preto žalobu ako nedôvodnú v tejto časti podľa § 190 SSP zamietol.
51. Žalobca podanou žalobou žiadal preskúmať a následne aj zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 128/ OŠD/2016-812 zo dňa 31.10.2016, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi začatie správneho konania o uložení pokuty. V tejto časti súd žalobu ako neprípustnú odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP v spojení s § 7 písm. e) SSP, nakoľko oznámenie o začatí správneho konania je procesnej povahy a ako také nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu. Doručením oznámenia žalobcovi sa začalo správne konanie, žalobcovi vzniklo právo vyjadriť sa k predmetu správneho konania, podkladom rozhodnutia, ako aj k spôsobu ich získania, uplatniť návrhy na doplnenie dokazovania a žalovanému zasa vznikla povinnosť vo veci konať a rozhodnúť.
52. K žalobou napadnutému rozhodnutiu žalovaného o uložení pokuty v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd uvádza, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP).
53. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 502/2015 zo 06.10.2015).
54. Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. (§ 194 ods. 1, 2 SSP).
55. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov, ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti postihu delikventa.
56. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva a záväzky občianskej povahy“, pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru, vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).
57. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov z 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.
58. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy (bližšie pozri napr. sp. zn. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008).
59. Trestnosť správnych deliktov sa riadi obdobnými princípmi ako trestnosť trestných činov. Pre trestnosť konania musí byť naplnená aj materiálna stránka deliktu (Nejvyšší správní soud sp.zn. 8As 17/2007). Podstatou správnych deliktov je postih za konanie v rozpore s právom. K jeho trestnosti však nepostačuje, že konanie po formálnej stránke vykazuje znaky skutkovej podstaty deliktu, pokiaľ zároveň nie je konaním spoločensky nebezpečným (škodlivým). Aby mohlo byť určité protiprávne konanie klasifikované ako správny delikt, musí byť okrem formálnych znakov deliktuálneho konania naplnená aj materiálna stránka správneho deliktu, a konanie musí vykazovať určitú mieru spoločenskej nebezpečnosti vo vzťahu k porušenej povinnosti, stanovenej zákonom na ochranu zodpovedajúcich hodnôt. Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že zákony upravujúce správne delikty stricto sensu materiálnu stránku správneho deliktu neupravujú (Nejvyšší správní soud sp. zn. 8As 17/2007).
60. Konanie, ktorého formálne znaky sú označené zákonom za iný správny delikt, napĺňa v bežne sa vyskytujúcich prípadoch materiálny znak iného správneho deliktu, pretože porušuje alebo ohrozuje určitý záujem spoločnosti. Z tohto záveru však nemožno dôvodiť, že by k naplneniu materiálneho znaku skutkovej podstaty správneho deliktu došlo vždy, keď je naplnená formálna stránka skutkovej podstaty správneho deliktu. Pokiaľ sa k okolnostiam konania, ktoré naplnia formálne znaky skutkovej podstaty správneho deliktu pridružia také významné okolnosti, ktoré vylučujú, aby takým konaním bol porušený alebo ohrozený právom chránený záujem spoločnosti, nedôjde k naplneniu materiálneho znaku správneho deliktu a také konanie potom nemôže byť označené za správny delikt (Krajský soud v Brne sp. zn. 3lAf 23/2012-40).
61. Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Samotné porušenie zákona môže naplniť materiálny znak správneho deliktu. Podľa § 57 ods. 42 písm. b) zák. č. 355/2067 Z.z., správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ak nepredloží na posúdenie príslušnému orgánu verejného zdravotníctva opatrenia a návrhy podľa § 13 alebo do času kladného posúdenia sa nezdrží vykonávania posudzovaných opatrení alebo činností.
62. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len
vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.
63. Je na mieste zdôrazniť, že nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť.
64. Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorými bolo rozhodnuté vo veci uloženia pokuty žalobcovi za to, že žalobca v rozpore s povinnosťou určenou mu v individuálnom povolení neoznámil žalovanému ku dňu 15.06.2014, že dňa 24.04.2014 uviedol do prevádzky základňovú stanicu na adrese C., S. XX, pod označením BA5PLI1, vysielajúcu na frekvenciách v rozsahu 2 570 MHz-2620 MHz pre režim TDD (žalobcom neskôr označovanú ako BA6PLI4), čím si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa individuálneho povolenia predložiť žalovanému v elektronickej forme databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou č. 1 individuálneho povolenia.
65. Žalovaný ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich elektronickú komunikáciu, predovšetkým zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách.
66. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že individuálnym povolením (rozhodnutím č. 1410691001 zo dňa 11.03.2014) žalovaný určil žalobcovi podmienky, za ktorých je možné frekvencie pridelené rozhodnutím č. 1310541001 vo frekvenčnom pásme 2600 MHZ pre celé územie Slovenskej republiky používať. Z výroku tohto rozhodnutia označeného ako: „Podmienky pre požívanie pridelených frekvencií a poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb“ vyplýva, že žalobca ako držiteľ povolenia:
- zodpovedá za dodržiavanie podmienok pre používanie pridelených frekvencií stanovených v platnej prílohe k plánu využívania frekvenčného spektra pre úsek 2500 - 2690MHz FP/MS - 11.
- je povinný štyrikrát ročne - vždy k termínu 15.03., 15.06., 15.09. a k 15.12. kalendárneho roku predložiť úradu v elektronickej forme databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti alebo zrušených v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou č. 1 tohto rozhodnutia." V prílohe tohto rozhodnutia označenej ako Elektronická databáza - požadované údaje je v bode 13 uvedené: Dátum uvedenia základňovej stanice do prevádzky a pod bodom 14: Frekvencie vysielača (MHz)/frekvencia prijímača (MHz).
67. Z odôvodnenia individuálneho povolenia ďalej vyplýva, že žalobcovi na základe výsledkov výberového konania telekomunikačný úrad dňa 30.12.2013 rozhodnutím č. 1310541001 pridelil frekvencie z frekvenčných pásiem 800 MHz a 2600 MHz. Vo frekvenčnom pásme 2600 MHz sú to frekvencie 2650 MHz - 2690 MHz pre zostupný smer, 2530 MHz - 2570 MHz pre vzostupný smer pri použití frekvenčne deleného multiplexu a frekvencie 2570 MHz - 2623 MHz pri použití časovo deleného multiplexu.
68. Žalovaný administratívnu kontrolu údajov z databáz základňových staníc vyhotovených žalobcom vykonanou dňa 25.10.2016 zistil, že žalobca si nesplnil povinnosť určenú rozhodnutím úradu č. 1410691001 zo dňa 11.03.2014, v časti: Podmienky pre používanie pridelených frekvencií a poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb: ,,Držiteľ povolenia je povinný štyrikrát ročne
- vždy k termínu 15.03., 15.06., 15.09. a k 15.12. kalendárneho roku predložiť úradu v elektronickej forme databázu obsahujúcu prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti alebo zrušených v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou č. 1 tohto rozhodnutia“, pretože databázy, ktoré predložil žalovanému e-mailom dňa 14.07.2014 a 14.10.2014 neobsahujú prehľad o aktuálnom počte a umiestnení základňových staníc, uvedených do prevádzky. V týchto žalobcom predložených databázach
nebola uvedená základňová stanica, ktorú spustil žalobca do prevádzky dňa 24.4.2014 na adrese C., S. XX, pod označením BA5PLI1, na prevádzku ktorej používa frekvencie v rozsahu 2 570 MHz - 2 620 MHz. Zistený nedostatok žalovaný oznámil žalobcovi listom č. 127/OŠD/2016-791 zo dňa 25.10.2016, doručeným žalobcovi toho istého dňa.
69. Podľa názoru súdu z výroku individuálneho povolenia (rozhodnutia žalovaného č. 1410691001 zo dňa 11.03.2014) jednoznačne a určito vyplýva povinnosť, ktorá bola žalobcovi uložená, a to, že žalobca, keďže dňa 24.04.2014 spustil do prevádzky základňovú stanicu na adrese C., S. XX pod označením BA5PLI1, na prevádzku ktorej používa frekvencie v rozsahu 2570 MHz - 2620 MHz, mal žalovanému k termínu 15.06.2014 predložiť v elektronickej forme databázu, ktorá by obsahovala údaje aj o vyššie uvedenej základňovej stanici v súlade s prílohou individuálneho povolenia, a teda dátumu uvedenia základňovej stanice do prevádzky, t.j. 24.04.2014 (bod 13 prílohy), ako aj konkrétne frekvencie vysielača (MHz)/frekvencia prijímača (MHz), t.j. 2 570 MHz - 2 620 MHz (bod 14 prílohy).
70. Zo žalobcom predložených elektronických databáz žalovanému dňa 14.07.2014, 14.10.2014 a 15.10.2015, založených v administratívnom spise súd zistil, že táto databáza obsahuje členenie v zmysle prílohy k individuálnemu povoleniu, avšak pod bodom 14 sa nachádza označenie: „Scrambling code groups vysielača ZS“ a nie tak, ako to vyžaduje príloha k individuálnemu povoleniu: „Frekvencie vysielača (MHz)/frekvencia prijímača (MHz). Žalobca v tejto kolónke uviedol len označenie „ALL“ a nie konkrétne frekvencie vysielača (MHz) /frekvencia prijímača (MHz). V uvedených databázach je uvedená aj základňová stanica na adrese C., S. XX pod označením BA5PLI1, ktorú spustil žalobca do prevádzky dňa 24.04.2014. V zmysle prílohy individuálneho povolenia mala byť k tejto základňovej stanici uvedená konkrétna frekvencia vysielača (MHz)/frekvencia prijímača (MHz), t.j. 2 570 MHz - 2 620 MHz, nielen označenie ALL, nakoľko v zmysle individuálneho povolenia žalobca zodpovedá za dodržiavanie podmienok pre používanie pridelených frekvencií (vo frekvenčnom pásme 2600 MHZ pre celé územie Slovenskej republiky) stanovených v platnej prílohe k plánu využívania frekvenčného spektra pre úsek 2500 - 2690MHz FP/MS - 11.
71. Z uvedeného podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný skutkový stav zistil jednoznačne, presne, dostatočne a určito, administratívny spis obsahuje všetky podklady na základe ktorých žalovaný rozhodol, a z ktorých vyvodil správny právny záver o porušení povinnosti žalobcu tak, ako je uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia s odvolaním sa na povinnosť uloženú individuálnym povolením, rozhodnutím žalovaného zo dňa 11.03.2014. Ak sa žalobca domnieval, že žalovaný v individuálnom povolení vymedzil povinnosť týkajúcu sa predloženia databázy obsahujúcej prehľad o aktuálnom počte umiestení základňových staníc uvedených do prevádzky v celoplošnej rádiovej sieti alebo zrušených v predošlom období, spolu s uvedením jej technických parametrov v súlade s prílohou číslo 1 tohto rozhodnutia, mal právo voči tomuto rozhodnutiu podať rozklad, čo však neurobil a v konaní to ani preukázané nebolo a táto skutočnosť ani medzi účastníkmi nebola ani sporná, čo znamená, že žalobca toto rozhodnutie - individuálne povolenie nenapadol opravným prostriedkom a nadobudlo právoplatnosť. Preto súd námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného zistenia skutkového stavu, ako aj že skutkový stav je v rozpore s administratívnym spisom, a že žalovaný narušil legitímne očakávania žalobcu neuznal za dôvodné a v žiadnom prípade nemožno hovoriť, že žalovaný postupoval v rozpore so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“. Skutočnosť, že žalobca v predložených databázach pri každom rádiovom zariadení ako jeho technické parametre, t.j. frekvencie vysielača (MHz)/frekvencia prijímača (MHz), uviedol len „ALL“ a neuviedol jeho technické parametre v súlade s prílohou číslo 1 - frekvencie vysielača (MHz)/frekvencia prijímača (MHz), možno podľa názoru súdu hodnotiť ako svojvôľu žalobcu, pretože postupoval v rozpore s podmienkami pre užívanie pridelených frekvencií a poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb určených žalovaným v individuálnom povolení zo dňa 11.03.2014. V naznačenom kontexte je potom irelevantné tvrdenie žalobcu, že žalovaný nesprávne považuje súbor zariadení určených na vysielanie v TDD režime za samostatnú základňovú stanicu. Žalobca túto námietku uvádzal i v rozklade podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného, s ktorou sa žalovaný v odôvodnení rozhodnutia (čl. 5 a 6) vysporiadal jasne a zrozumiteľne a z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmá správna úvaha žalovaného, na základe ktorej dospel k záveru o porušení povinnosti žalobcu. Vysvetlil fungovanie duplex prevádzky, ako aj skutočnosť prečo je potrebné súbor zariadení používajúcich technológiu FDD potrebné považovať za jednu základňovú stanicu na zabezpečenie služby v mieste S. Č.. XX, C. a súbor zariadení používajúcich technológiu TDD za ďalšiu základňovú stanicu na zabezpečenie služby v mieste S. Č.. XX, C.. Žalovaný súčasne uviedol, že úrad ako regulátor v elektronických komunikáciách v individuálnom povolení určil
na poskytovanie verejnej elektronickej služby súbor frekvencií pre použitie pre FDD a súbor frekvencií pre použitie pre TDD.
72. Súd taktiež nepresvedčil námietkam žalobcu, že žalovaný porušil zásadu aktívnej súčinnosti účastníkov a orgánu verejnej správy tým, že sa nevyrovnal s námietkami žalobcu k zistenému nedostatku a neodôvodnil záver o neopodstatnenosti námietok. Vo vzťahu k tejto námietke sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného uvedeným vo vyjadrení k žalobe, nakoľko toto tvrdenie žalovaného má opodstatnenie a základ v ust. § 38 ods. 8 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách. z tohto ustanovenia vyplýva, že žalovaný vo vzťahu k zisteným nedostatkom prihliadne na opodstatnené námietky žalobcu a s týmito opodstatnenými námietkami žalobcu aj oboznámi. Žalovaný neuznal za opodstatnenú žiadnu z námietok žalobcu k zisteným nedostatkom, avšak možno konštatovať, že s týmito aj neopodstatnenými námietkami žalobcu sa žalovaný vysporiadal v preskúmavanom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.
73. Za nedôvodnú súd považuje námietku žalobcu, že žalovaný poskytol žalobcovi neprimerane krátke lehoty na uplatnenie jeho procesných práv, a že žalovaný nenariadil ústne pojednávanie a nevypočul žalobcu ako účastníka konania. Tak ako súd konštatoval vyššie, žalovaný na základe podkladov, ktoré mal k dispozícii, a ktoré sú založené aj v administratív-nom spise, spoľahlivo zistil skutočný stav veci, a preto podľa názoru súdu nepostupoval v rozpore so zásadou aktívnej súčinnosti účastníkov konania, t.j. v rozpore s ust. § 3 ods. 2 správneho poriadku, keď nenariadil ústne pojednávanie (na konanie vo veci uloženia pokuty za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa zákona o elektronických komunikáciách sa vzťahujú ustanovenia správneho poriadku).
74. Taktiež súd uvádza, že žalovaný v správnom konaní umožnil žalobcovi využiť všetky procesné práva v zmysle správneho poriadku, bolo mu umožnené nahliadnuť do spisu, vyjadriť sa k zistenému nedostatku a v dostatočnej lehote určenej žalovaným (5 pracovných dní) vyjadriť sa i k začatiu správneho konania, k podkladom rozhodnutia a navrhnúť doplnenie dokazovania, čo medzi účastníkmi ani nebolo sporné. Správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti a v zmysle ust. § 21 ods. 1 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z uvedeného vyplýva, že orgán verejnej správy vychádza z konkrétnych okolností prípadu a ústne pojednávanie nariadi v prípade, ak bude mať opodstatnenie, t. j. predovšetkým ak ústne pojednávanie môže prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu, čo však v preskúmavanej veci nebolo potrebné. Nariadenie ústneho pojednávania je vždy na úvahe orgánu verejnej správy. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení sp.zn. II.ÚS 134/2014-19 „neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred radou (správnym orgánom) nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci. Správny orgán, akým bola v tomto konkrétnom prípade rada ako orgán výkonnej moci štátu, totiž nespĺňal a nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Verejné prerokovanie trestného obvinenia, resp. uskutočnenie ústneho pojednávania pred takýmto orgánom, preto nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje takéto prerokovanie pred nestranným a nezávislým súdom (argumetum a simili PL. ÚS 12/97)“.
75. Obdobný právny názor zaujal i Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 1Asan/7/2019 zo dňa 27.04.2021: „Správny poriadok v § 21 ods. 1 ukladá správnemu orgánu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ak to ustanoví osobitný zákon alebo to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Ustanovenie § 21 ods. 1 správneho poriadku teda dáva správnemu orgánu možnosť zvážiť (ak osobitný zákon neustanovuje povinnosť nariadiť ústne pojednávanie), či k prejednaniu veci s ohľadom na jej povahu je potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Je potrebné si uvedomiť, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Ústne pojednávanie sa preto vo všeobecnosti v správnom konaní na rozdiel od súdneho konania nevyžaduje. Cieľom ústneho pojednávania v správnom konaní je predovšetkým zistiť skutočný stav veci, odstrániť rozpory medzi tvrdeniami viacerých účastníkov správneho konania, prípadne vykonať ohliadku resp. výsluch svedkov. .... V danom prípade podľa názoru kasačného súdu nebolo ani potrebné nariaďovať ústne pojednávanie, a to vzhľadom na skutkový stav, zachytený v administratívnom spise.“
76. Najvyšší súd SR i v rozsudku sp.zn. 8Sžo/272/2015 zo dňa 26.04.2018 poukázal na: „rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.12.2017, sp. zn. 6Asan/2/2016, ktorý bol prijatý na
zasadnutí Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako judikát, ktorý bude uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého zákon o správnom konaní neukladá povinnosť správnym orgánom nariadiť ústne pojednávanie. Nariadenie ústneho pojednávania správnymi orgánmi vo veciach správnych deliktov a iných správnych deliktov (pozn. odvolacieho súdu - teda nie priestupkov) je len fakultatívne. V rámci tejto kategórie správnych deliktov sa zásada ústnosti neuplatňuje, a to spolu so zásadou bezprostrednosti. V zmysle Správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania je ponechané na správneho úvahe správneho orgánu a jeho správna úvaha závisí od skutkových okolností v danej veci.
77. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný konal v rozpore so zásadami podľa § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách. Súd ani tejto námietke žalobcu nemohol prisvedčiť, nakoľko z ust. § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že žalovaný je povinný konať a svoje rozhodnutia vydávať v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti a porušenie týchto princípov súd nezistil a porušenie nevyplýva ani z pripojeného administratívneho spisu. 78. Podľa názoru súdu žalovaný zákonným postupom a na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu ustálil, že žalobca nesplnil povinnosť určenú rozhodnutím žalovaného č. 1410691001 zo dňa 11.03.2014 - v individuálnom povolení, vydanom podľa § 32 ods. 9 zákona o elektronických na komunikáciách.
79. Za takéto konanie žalobcu (porušenie povinnosti v zmysle rozhodnutia úradu vydanom podľa § 32 ods. 9) zákon o elektronických komunikáciách v ust. § 73 ods. 2 ukladá úradu povinnosť uložiť žalobcovi pokutu do výšky XXX XXX eur.
80. V konania vo veciach správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie správneho deliktu a pri ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis treba postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch alebo Trestného zákona. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy.
81. Vo vzťahu k uloženiu pokuty žalobca v prvom rade namietal, že k uloženiu pokuty žalovaným došlo až po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty, v ktorej bolo možné zodpovednosť za správny delikt voči žalobcovi vyvodiť. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 73 ods. 11 zákona o elektronických komunikáciách, podľa ktorého možno pokutu uložiť do dvoch rokov odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však do štyroch rokov odo dňa porušenia povinnosti. Mal za to, že žalovaný o porušení povinnosti žalobcom sa dozvedel dňa 15.01.2015, keď bola žalovanému predložená databáza základňových staníc, v ktorej bola premietnutá zmena v internej evidencii žalobcu a pôvodný duálny sektor dovtedy označovaný ako BA5PLI1 bol rozdelený na FDD frekvenčný sektor BA5PLI4 a TDD frekvenčný sektor BA6PLI4.
82. Súd ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú a plnom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom žalovaného vyjadrenom vo vyjadrení k žalobe, keď uviedol, že objektívna lehota na uloženie sankcie začína plynúť momentom porušenia povinnosti, t.j. dňa 16.06.2014 a subjektívna lehota začína plynúť odo dňa, kedy sa žalovaný dozvedel o porušení povinnosti. Žalovaný administratívnu kontrolu vykonanou dňa 25.10.2016, predmetom ktorej bola kontrola údajov z databáz základňových staníc vyhotovených žalobcom, ktoré predložil úradu prostredníctvom e-mailu správou zo dňa 14.07.2014 a správou zo dňa 14.10.2014, zistil nedostatok, ktorý oznámil žalobcovi listom č. 127/OŠD/2016-791 zo dňa 25.10.2016, doručeným žalobcovi toho istého dňa. Žalovanému subjektívna lehota začala plynúť dňa 25.10.2016, t.j. keď žalovaný v oznámení o zistenom nedostatku skonštatoval porušenie povinnosti. Takýto záver skonštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sžp/19/2012.
83. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný porušil zásadu zákazu retroaktivity (čl. 50 bod. 6 Ústavy), keď konal a rozhodoval podľa § 73 ods. 2 písm. b/ zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom po 01.01.2016.
84. Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, ktorá je ustanovená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky sa vzťahuje na všetky delikty verejného práva, teda aj na ukladanie sankcií za porušenie povinnosti vo vzťahu chránených správnym právom. Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší sa vzťahuje aj na správne delikty, a to aj v prípade, ak to zákon výslovne neustanovuje, keďže povinnosť aplikácie tejto zásady vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom po 01.01.2016, žalovaný uloží tomu, kto nesplnil alebo porušil niektorú z povinností určenú v rozhodnutí úradu vydanom podľa § 32 ods. 9 pokutu vo výške od XXX eur do 5% z obratu podniku podľa odseku 4 za predchádzajúce účtovné obdobie. A podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách účinného do 31.12.2015, bolo za porušenie alebo nesplnenie povinnosti určenej v rozhodnutí žalovaného vydanom podľa § 32 ods. 9 možné uložiť pokutu len do výšky XXX XXX eur. Žalobca túto námietku uviedol i v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu a žalovaný k uvedenému uviedol, že úrad bral do úvahy aj znenie zákona účinného pred 01.01.2016, maximálna výška pokuty za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 73 ods. 2 písmeno b) zákona o elektronických komunikáciách bola XXX XXX eur, čo je v dolnej polovici zákonnej sadzby podľa znenia účinného do 01.01.2016 a výška obratu XXX XXX XXX eur (č.l. 16 prvostupňového rozhodnutia) slúži na vylúčenie likvidačného dopadu na účastníka konania.
85. Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného súd zistil, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí (č.l. 12, ods. 5) konštatoval, že sankcia za porušenie predmetnej povinnosti sa nachádza v ust. § 73 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách umožňujúcom uloženie pokuty až do výšky 5% z obratu podniku podľa ods. 4 za predchádzajúce účtové obdobie. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sankciu za správny delikt spáchaný dňa 16.06.2014, uložil podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách účinného od 01.01.2016, čomu svedčí i skutočnosť, že uložená pokutu XXX XXX eur predstavuje 0,014% z ročných tržieb žalobcu. Predseda žalovaného v odôvodnení rozhodnutia súčasne konštatoval, že uložená pokuta je v dolnej polovici zákonnej sadzby (do XXX XXX eur) podľa znenia účinného do 01.01.2016. Správny súd vo vzťahu k uvedenému konštatuje, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí pochybil keď žalobcovi uložil pokutu podľa zákona účinného od 01.01.2016, avšak súčasne je potrebné konštatovať, že takéto pochybenie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, nakoľko zrušenie rozhodnutia žalovaného z tohto dôvodu by pre žalobcu neprinieslo priaznivejšie postavenie, nakoľko žalobcovi uložená pokuta podľa prvostupňového rozhodnutia podľa zákona účinného do 31.12.2015 je v súlade so zákonnou sadzbou, keď pokutu je možné uložiť až do výšky XXX XXX eur. Zároveň správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.
86. Ukladanie pokút za správne delikty, a teda i rozhodovanie o ich výške, sa realizuje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečné právo orgánu verejnej správy). Správna úvaha, resp. voľná úvaha orgánu verejnej správy vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania orgánu verejnej správy, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Ide teda o právomoc (na účely Odporúčania R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi prijatého Výborom ministrov dňa 11.03.1980 na 316. zasadaní zástupcov ministrov, možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - discretionary power), na základe ktorej má orgán verejnej správy istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. 87. Podrobiť správne uváženie súdnemu prieskumu je možné iba vtedy, ak orgán verejnej správy buď prekročil zákonom stanovené medze tohto uváženia, alebo voľné uváženie zneužil. Riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade správneho trestania je základným predpokladom pre preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní vedený. Zohľadnenie všetkých hľadísk, ktoré je možné v konkrétnej veci považovať za relevantné, potom určuje mieru zákonnosti stanoveného postihu. Orgán verejnej správy je povinný pri ukladaní sankcie presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť, k akým skutočnostiam pri stanovení výšky sankcie prihliadol. Výška uloženej pokuty teda musí byť v každom rozhodnutí dostatočne odôvodnená a musí byť odrazom konkrétnych okolností individuálneho prípadu. Kritéria pre určenie konečnej výšky pokuty sú v danom prípade stanovené výpočtom skutočností, ku ktorým je správny orgán povinný prihliadnuť.
88. Výška pokuty má byť predovšetkým vzhľadom na okolnosti daného prípadu primeraná, určená v rozpätí smerujúcom k spravodlivosti a adekvátnosti, avšak, aby sankcia splnila svoj význam (účel) musí dosahovať výšku odradzujúcu porušovateľa od protiprávneho konania. Ukladanie sankcií má nielen preventívny, ale aj represívny význam. Pri ukladaní pokút je potrebné prihliadať na individuálnu prevenciu, ako aj generálnu prevenciu.
89. Podľa názoru súdu zo správnej úvahy žalovaného obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia je možno vyvodiť ako žalovaný dospel k výške uloženej pokuty, že riadne posúdil a prihliadol na závažnosť, spôsob a trvanie a dôsledky porušenia povinnosti žalobcom ako podmienky uvedenej v ust. § 73 ods. 5 zákona účinného do 31.12.2015 a v tomto smere výšku pokuty riadne a presvedčivo odôvodnil. Správna úvaha je podľa názoru súdu zrozumiteľná, zodpovedajúca zásadám logického uvažovania.
90. Krajský súd dospel k záveru, že skutočnosti, ktorými žalobca v podanej žalobe spochybňoval predmetné rozhodnutie žalovaného boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom konaní a s ktorými sa žalovaný aj náležite vysporiadal. Krajský súd zistil, že žaloba žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy.
91. Po preskúmaní spisového materiálu sa správny súd stotožnil s názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení žalovaného, že ako príslušný orgán verejnej správy v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách. Jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku.
92. Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané v súlade so zákonom, nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom, jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia, bolo teda bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu. Správny súd s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu vznesené v žalobe za nedôvodné, a preto žalobu v časti o preskúmanie rozhodnutia predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 1/PÚ/2017-27 zo dňa 16.01.2017 ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
93. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému nepriznal právo na ich náhradu, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.
94. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).