Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 134/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o.,

Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom, Advokátska

kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013

doručená sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a 2 (ďalej len „“),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na základe riadne a včas

podaného (riadneho) opravného prostriedku v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

domáhala preskúmania zákonnosti (neprávoplatného) rozhodnutia Rady pre

vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“ alebo „správny orgán“) č. RP 14/2012 z 3. apríla

2012, ktorým sťažovateľke za porušenie povinnosti v zmysle ustanovenia § 33 ods. 4

písm. a) o vysielaní a retransmisii a o zmene

Z. z. o telekomunikáciách v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon

o vysielaní a retransmisii“) tým, že v rámci televíznej programovej služby „JOJ“ v období

od 10. decembra 2010 do 19. februára 2011 odvysielala 13 reklamných šotov na lieky

(13 čiastkových skutkov presne špecifikovaných vo výrokovej časti rozhodnutia rady,

pozn.), pričom pre krátkosť dĺžky zobrazenia textových informácií nezabezpečila, aby

reklama na lieky obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie

poučenia o ich správnom použití obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov

pribalenej k lieku (ďalej len „správny delikt“), uložila pokutu v sume 43 147 € v zmysle

ustanovenia § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii.

V danej veci rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľky v zmysle ustanovení

a nasl. v znení účinnom

v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 20. marca 2013 tak, že rozhodnutie rady č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 ako vecne správne

potvrdil. Tento rozsudok najvyššieho súdu v spojení s označeným rozhodnutím rady

nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2013.

Právny zástupca sťažovateľky porušenie označeného základného práva zaručeného

, ako aj označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä

takto:

«... Zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie - porušenie princípu

verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci...

Sťažovateľka namieta, že dňa 02.04.2012 doručila Rade, riadnu žiadosť o vytýčenie

ústneho pojednávania v spojenej veci 13 správnych konaní, v zmysle ktorej sa dožadovala

svojho práva na ústne prerokovanie veci pred Radou.

Rada predmetnú žiadosť zamietla a ústne pojednávanie vo veci nevytýčila, pričom

dňa 03.04.2012 vydala rozhodnutie č. ...

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zaujal právny názor, že Rada nebola povinná

vo veci nariadiť ústne pojednávanie na prerokovanie správneho deliktu pretože podľa § 21

ods. 1 Správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je

obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (Zákon o vysielaní tak

neustanovuje) alebo ak by sa tým malo prispieť k objasneniu veci.

Najvyšší súd mal za to, že ústne pojednávanie by k objasneniu veci neprispelo,

nakoľko správny orgán si skutkové podklady vo veciach zadovážil z úradnej povinnosti

a sťažovateľka ostala v správnom konaní s výnimkou jedného konania nečinná...

S týmto právnym názorom sa sťažovateľka nestotožňuje, keďže jej vec je „trestného

charakteru“ ... Zo skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že vo veci samej boli vydané

2 rozhodnutia najvyššieho súdu, nakoľko prvým z nich najvyšší súd prvé rozhodnutie Rady

zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Z prvého rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn.:

2 , jednoznačne vyplýva (a túto skutočnosť potvrdila aj Rada v rozhodnutí

), že najvyšší súd zrušil svojimi viacerými rozhodnutiami celkovo 13 rozhodnutí

Rady a záväzným právnym názorom Radu zaviazal, aby čiastkové útoky pokračovacieho

správneho deliktu posudzovalo ako pokračovací správny delikt, viedla jedno konanie

a vydala jednu sankciu v súlade s trestnoprávnymi princípmi.

Z uvedenej skutočnosti jednoznačne vyplýva, že konanie voči sťažovateľke po prvom

zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu sa signifikantne zmenilo, ako sa aj zmenil skutkový

stav veci a jeho právna kvalifikácia. Je teda jednoznačné, že ústne pojednávanie pred

správnym orgánom by jednoznačne prispelo k objasneniu veci vo vzťahu k sťažovateľke,

pretože skutkový a právny stav zistený pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho

súdu sa podstatne zmenil a vyžadoval si „nazeranie“ na vec ako na vec novú...

... Sťažovateľka sa v konaní pred správnym orgánom nemohla vyjadriť k veci ústne,

nemala možnosť byť prítomná pri vykonávaní dôkazov a nemohla dôkazy preskúmať,

pretože Rada o ich vykonaní nikdy nevyhotovila zápisnicu.

Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom

stupni v konaní pred správnym orgánom nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP,

navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania sťažovateľka nikdy nevzdala, ale výslovne sa jej

dožadovala. Najvyšší súd nebral tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a jeho výklad

a aplikácia Správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných súvislostiach

príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať (obdobne

napr. m. m. ). V tejto súvislosti navyše iný senát najvyššieho súdu v obdobných

prípadoch zrušil rozhodnutie Rady a vec jej vrátil na ďalšie konanie (napr. rozsudkom

sp. zn. z 24. februára 2010 alebo z 03.02.2011).

... Zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie - nevykonanie dôkazov

(nevyhotovenie zápisnice)...

Sťažovateľka uvádza, že dňa 20.03.2013 na vytýčenom pojednávaní pred najvyšším

súdom namietala skutočnosť, že Rada počas správneho konania nikdy o vykonaných

dôkazoch nevyhotovila riadnu zápisnicu...

V zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku, o ústnych podaniach

a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch... správny orgán spíše

zápisnicu.

... Rada v rozhodnutí č. síce tvrdila, že sa s podkladmi (dôkazmi)

oboznámila, avšak z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom tak urobila,

kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu

prebiehalo, atď. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo správneho spisu a ani z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia. Z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica.

Uvedená skutočnosť je však v priamom rozpore s odôvodnením predmetného

rozhodnutia Rady, z ktorého je zrejmé, že rozhodnutie Rady je postavené na zisteniach,

ktoré mohla Rada získať jedine detailným preskúmaním predložených obrazovo-zvukových

záznamov z vysielania.

Sťažovateľka má za to, že členovia Rady sa s predmetným dôkazom, ktorým je

záznam z vysielania nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tento nevykonali a túto

skutočnosť namietala na pojednávaní pred najvyšším súdom dňa 20.3.2013.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu z vysielania členmi Rady je možné

považovať za špecifickú formu ohliadky podľa ustanovenia § 38 Správneho poriadku...

Rada predmetné dôkazy nevykonala, resp. o ich vykonaní, ako dôkazného

prostriedku (ohliadky) v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 Správneho poriadku

nevyhotovila zápisnicu...

V tejto súvislosti si sťažovateľka dovoľuje poukázať na Uznesenie rozšíreného senátu

Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn.: -82, z 03.04.2012, ako podpornú

judikatúru uznávanej inštitúcie v oblasti správneho práva, konkrétne aplikovateľnej na

oblasť vysielania a retransmisie...

Neexistenciu zápisníc o vykonaných dôkazov vyhodnotil ústavný súd rovnako za

zásah do základného právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v spojení s . ()

... Zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie - nedodržanie princípu

právnej istoty

... So zreteľom na rozsudky najvyššieho súdu (sp. zn. z 24. februára

2010 alebo z 03.02.2011) sťažovateľka namieta, že v danom prípade došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady

právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv

v prípade skutkovo i právne totožnej veci bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná

ochrana, než v inom označenom konaní. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť

spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti.

... najvyšší súd svojim prvým rozhodnutím vo veci zrušil prvé rozhodnutie Rady a vec

jej vrátil na ďalšie konanie, pričom... vyslovil svoj záväzný právny názor... všetky činy

sťažovateľky posúdiť ako čiastkové útoky jedného pokračovacieho správneho deliktu a za

tento uložiť jednu sankciu v súlade s absorbčnou zásadou.

Rada sa však týmto... názorom najvyššieho súdu neriadila, dokonca o jeho správnosti

polemizovala v rozhodnutí č. , v ktorom uviedla, že 14. správny delikt bude

posudzovať samostatne, čiže v rozpore so záväzným právnym názorom najvyššieho súdu.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v takomto postupe nevidel porušenie práv...

Rada sa dôsledne záväzným právnym názorom najvyššieho súdu neriadila ani pri

ukladaní sankcie, keď v rozpore so všetkými zásadami pre ukladanie trestu uložila

sťažovateľke trest kumulatívny, kedy jednoduchou matematikou vynásobila uložené sankcie

v zrušených rozhodnutiach počtom správnych konaní (13 x 3.319,- EUR = 43.147,- EUR).

Takýto spôsob ukladania trestu je neprípustný a jeho potvrdenie zo strany najvyššieho súdu

zasiahlo do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s.r.o... na súdnu a inú ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a ods. 2) a Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 20.03.2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 20.03.2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o...

trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala -

Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1

a 2 a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. marca 2013.

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že rada (správny orgán) napriek jej žiadosti

rozhodla o uložení pokuty za spáchanie (pokračujúceho) správneho deliktu bez ústneho

prerokovania veci, čím jej odňala možnosť byť pri prerokovaní veci, najmä však pri

vykonávaní dôkazov prítomnou, avšak najvyšší súd v napadnutom rozsudku túto jej

námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú (bod 1). V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka

vytýka, že rada o vykonanom dokazovaní, najmä obrazovo-zvukovými záznamami

z televíznych vysielaní reklamných šotov na lieky (presne špecifikovaných vo výrokovej

časti rozhodnutia rady, pozn.) nevyhotovila (nespísala) zápisnicu (bod 2). Sťažovateľka tiež

namieta, že najvyšší súd nepovažoval za porušenie jej práv ani to, že rada nerešpektovala

pre ňu inak záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho (skoršom) rozsudku

sp. zn. z 15. februára 2011 o posudzovaní čiastkových skutkov (útokov)

sťažovateľky ako jedného (pokračujúceho) správneho deliktu a o spôsobe jeho

sankcionovania, keď o „14. čiastkovom skutku“ rozhodla samostatným rozhodnutím (pod

č. RP 38/2012), pričom sťažovateľke uložila pokutu nesprávnym „kumulatívnym“

spôsobom (bod 3). Nakoniec sťažovateľka vyslovuje svoje presvedčenie o porušení princípu

právnej istoty a predvídateľnosti práva tým, že najvyšší súd v danej veci rozhodol inak ako

podľa tvrdenia sťažovateľky v skutkovo a právne obdobných (totožných) veciach najvyšším

súdom vedených pod sp. zn. a sp. zn. , pričom v napadnutom

rozsudku odklon svojho (skoršieho) právneho názoru vyjadreného v týchto iných veciach

nijako nezdôvodnil (bod 4).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

S prihliadnutím na obsah týchto článkov ústavný súd poznamenáva, že

v obidvoch prípadoch ide o záruku prístupu k súdu s tým, že upravuje

toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy, preto je aj

vnímaný ako „lex specialis“ vo vzťahu k . Spoločné namietanie

(kombinácia) porušenia týchto základných práv vo vzťahu k tomu istému rozhodnutiu

všeobecného súdu odôvodňuje aj ich spoločné posúdenie ústavným súdom s náležitým

rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom a 2 je zabezpečiť osobám ústavné právo (zákonnú

a garantovanú možnosť) domáhať sa na príslušnom orgáne štátu pomocou exaktne

stanoveného procesného postupu svojich práv. garantuje taktiež možnosť

preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy prostredníctvom súdneho

preskúmavania. Samotné konanie podľa musí mať charakter súdneho

konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu

rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe

preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom

prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že vec

bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania

predkladá (, ).

Najvyšší súd sa po prerokovaní veci na nariadenom pojednávaní vo svojom rozsudku

sp. zn. z 20. marca 2013 s námietkami sťažovateľky vysporiadal okrem iného

najmä takto:

„... Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada mu odňala právo konať pred správnym

orgánom tým, že nevyhovela jeho žiadosti nariadiť ústne pojednávanie vo veci, najvyšší súd

nemohol súhlasiť ani s touto jeho námietkou. Správny poriadok, ako procesný právny

predpis pre predmetné konanie, v § 21 ods. 1 ustanovuje, že správny orgán nariadi ústne

pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci najmä, ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo,

ak tak ustanoví osobitný zákon. Zákon o vysielam a retransmisii neobsahuje procesné

ustanovenia týkajúce sa vedenia konania, preto v danom prípade by z toho dôvodu

prichádzalo do úvahy nariadenie ústneho pojednávanie len vzhľadom k povahe veci

a predovšetkým, ak by sa na ústnym pojednávaním prispelo k objasneniu veci.

Zo skutkových okolností vyplývajúcich z obsahu administratívnych spisov však vyplýva, že

správny orgán si skutkové podklady vo veciach zadovážil z úradnej povinnosti, vo všetkých

trinástich prípadov vyzval navrhovateľa a to aj opakovane na podanie vyjadrenia veci

a navrhnutia dôkazov, pričom navrhovateľ len v jednom z týchto prípadov podal vyjadrenie

k veci bez navrhnutia dôkazov. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v priebehu všetkých

dvanástich správnych konám nečinný a vo všetkých veciach pasívne pristupoval k celému

procesu dokazovania, v tomto štádiu konania návrh na nariadenie ústneho pojednávania

možno považovať za účelové s prihliadnutím na to, že v danej veci by nariadenie ústneho

pojednávania ani neviedlo k objasneniu veci. Súčasne najvyšší súd dáva do pozornosti, že

v jednotlivých prípadoch sa vykonalo ústne pojednávame vo veci v konaniach súdu

o opravnom prostriedku navrhovateľa proti predchádzajúcim rozhodnutiam Rady, kde

navrhovateľ mal právo sa vyjadrovať aj ku skutkovým okolnostiam a z rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktorými boli predchádzajúce rozhodnutia Rady zrušené a veci jej boli

vrátené na ďalšie konanie, nevyplýva, že dôvodom zrušenia predchádzajúcich rozhodnutí

Rady bol nedostatočne zistený skutkový stav. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho súdu

námietku navrhovateľa, ktorou namietal odňatie možnosti konať pred správnym orgánom

považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v danom prípade žalovaný správny orgán

postupoval nezákonným spôsobom pri ukladaní sankcie, odvolací súd sa nestotožnil ani

s touto jeho námietkou... Sankcie a postup ich ukladania zákonodarca Rade stanovil v § 64

s odkazom na správny poriadok (). Z obsahu preskúmavaného

rozhodnutia vyplýva, že Rada postupovala v intenciách názoru najvyššieho súdu

vysloveného v zrušujúcich rozsudkov a teda jednotlivé porušenia právnej povinnosti

posudzovala ako čiastkové útoky pokračujúceho deliktu analogicky v zmysle

trestnoprávnych zásad pre nedostatok právnej úpravy sankcionovania správnych deliktov.

V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu zastáva názor, že i keď povinnosťou Rady je

v prípade administratívneho trestania postupovať v zmysle trestnoprávnych zásad

analogicky, to však vzhľadom na charakter postavenia Rady ako aj na charakter

administratívneho trestania podľa neznamená, že Rada pri

posudzovaní porušenia právnej povinnosti a ukladaní sankcie za takéto porušenie postupuje

priamo podľa trestnoprávnej úpravy ( a ).

Zo zákonnom ustanovenej kompetencie vyplýva Rade oprávnenie posúdiť porušenie

právnej povinnosti vysielateľa a na základe správnej úvahy uložiť zákonom dovolenú

sankciu. Súd je oprávnený v rámci súdneho prieskumu posúdiť len, či správny orgán

nevybočil so správnej úvahy zákonom predpokladanej. Zákonodarca v právnej norme § 67

ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie ustanovuje, že Rada uloží pokutu

vysielateľovi televíznej programovej služby... od 3 319 eur do 165 969 eur... ak porušil

podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Preskúmavaným rozhodnutím Rada uložila navrhovateľovi za pokračujúci správny

delikt pokutu vo výške 43 147 euro... Rada uložila navrhovateľovi pokutu na dolnej hranici

zákonom ustanovenej sadzby... senát najvyššieho súdu konštatuje, že Rada výšku pokuty

určila v rozsahu správnej úvahy zákonom dovolenej. Možno súhlasiť s argumentáciou Rady

že, tým že predmetný administratívny delikt pozostával z trinástich čiastkových útokov, táto

skutočnosť zvyšuje jeho závažnosť, a preto aj sankcia za pokračujúci správny delikt

pozostávajúci z viacerých čiastkových útokov musí byť vyššia ako sankcia uložená za

samostatný správny delikt. Pokiaľ sa i javí postup Rady pri určení výšky sankcie...

netradičný, nie je však možné takto určenú výšky sankcie považovať v rozpore so zásadami

správneho trestania a ani v rozpore s absorpčnou zásadou. Pri ukladaní úhrnného trestu

uvedeným postupom Rada postupovala v súlade s názorom najvyššieho súdu uvedeným

v rozsudku sp. zn. , v ktorom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že zákon

nedáva možnosť Rade uložiť pokutu za každý jednotlivý odvysielaný reklamný šot. Taktiež

svojím rozhodnutím Rada nevybočila z judikatúry najvyššieho súdu, keď najvyšší súd

v rozhodnutí sp. zn. , na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, konštatoval,

že pri súbehu viacerých správnych deliktov pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné

použiť analógie legis to znamená absorpčnú zásadu. Vychádzajúc zo skutkových zistení

v danom prípade je zrejmé, že navrhovateľ sa všetkými trinástimi skutkami kladenými mu za

vinu preskúmavaným rozhodnutím dopustil porušenia povinnosti ustanovenej v paragrafe

33 ods. 4 písmena a/ a za porušenie ktorej povinnosti zákonodarca

ustanovuje uloženie pokuty vo výške určenej v § 67 ods. 5 písm. a/. Najvyšší súd súhlasí

s názorom Rady, že pri určení výšky uloženej pokuty je potrebné prihliadať na skutočnosť,

že predmetný delikt bol tvorený trinástimi čiastkovými útokmi, čo zvyšuje jeho závažnosť,

a preto pri určení výšky pokuty podľa právnej normy stanovujúcej rovnakú sadzbu pokuty

za jednotlivé čiastkové útoky, je potrebné vychádzať z rozsahu zákonom stanovenej sadzby

pokuty, pričom na ďalšie čiastkové útoky sa prihliada ako na priťažujúcu okolnosť.

Odvolací súd sa taktiež nemohol stotožniť s názorom navrhovateľa, že Rada sa

náležité neriadila právnym názorom vysloveným v zrušujúcich rozhodnutiach, pretože bolo

zrušených celkovo 14 rozhodnutí, avšak Rada napadnutým rozhodnutím rozhodla len

o 13 čiastkových útokoch a o 14 správnom delikte rozhodla samostatným rozhodnutím

zn. RP 38/2012. Povinnosťou Rady je síce v administratívnom trestaní postupovať analógia

lexis podľa trestnoprávnej úpravy, čo však neznamená, že v tomto konaní postupuje výlučne

podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca

upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon o vysielam a retransmisie. Pokiaľ

teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím z dôvodu, že postupovala

v intenciách právnej normy § 64 ods. 7 zákona o vysielaní a retransmisie nemožno súhlasiť

s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla v rozpore so zákonom, ako aj v rozpore

s názorom najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcich rozhodnutiach, s poukazom na to, že

najvyšší súd zrušil predchádzajúce rozhodnutia Rady a vec jej vrátil na ďalšie konania

a v rôznych časových úsekoch...

Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní súdu vzniesol námietku, ktorou doplnil dôvody

uvedené v jeho opravnom prostriedku, pre ktoré rozhodnutie Rady považoval za nezákonné,

a ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia Rady z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti,

pretože v správnom konaní zn. 254/PLO/O/2097/2011 sa vykonala rekonštrukcia spisu,

najvyšší súd nemohol na túto námietku prihliadnuť, pretože navrhovateľ ňou rozšíril dôvody

nezákonnosti namietané v opravnom prostriedku po uplynutí zákonnej lehoty ustanovenej

v , keďže navrhovateľ môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia

rozšíriť len v zákonnej lehote v zmysle v spojení s 2501 ods. 2

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil...“

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej

povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne

od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru.

Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP, dospel ústavný

súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďže

predmetom konania vo veci sťažovateľky bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení

sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok

vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. 2. 1994, resp. rozsudok vo veci A. P., M. P.

a T. P. proti Švajčiarsku z 29. 8. 1997; ).

1. Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého nenariadením ústneho prerokovania

veci radou sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Tento

záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozhodnutie

rady totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa

tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23

v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, § 53, § 54, § 56 až § 68 zákona

č. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom

období.

V zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne

pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo

ak to ustanovuje osobitný zákon.

Najvyšší súd sťažovateľkou namietaný postup rady s poukazom na ustanovenie § 71

ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii v spojení s ustanovením § 21 ods. 1 Správneho

poriadku ústavne súladným spôsobom odôvodnil, keď ustálil, že (osobitný) zákon

o vysielaní a retransmisii nariadenie ústneho pojednávania rade neukladá, nevyžaduje si to

ani povaha veci, a do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol aj postup, akým dospel

k názoru, že nariadenie ústneho pojednávania by neprispelo ani k jej ďalšiemu objasneniu.

Pokiaľ teda najvyšší súd, vychádzajúc z tej okolnosti, že rada sťažovateľku pred

vydaním rozhodnutia č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 vo všetkých pôvodne trinástich

samostatne vedených veciach (prípadoch), resp. ohľadne všetkých 13 čiastkových skutkov,

(vopred) písomne riadne a včas vyzvala na vyjadrenie a na podanie prípadných ďalších

návrhov na doplnenie dokazovania, avšak sťažovateľka možnosť vyjadrenia využila iba

v súvislosti s jedným čiastkovým skutkom, t. j. čo sa týka ďalších čiastkových skutkov, túto

možnosť nevyužila, dôsledkom čoho rada jej žiadosti o nariadenie ústneho prerokovania

veci z 2. apríla 2012 podanej v záverečnom štádiu konania [zákonná 3-mesačná lehota na

rozhodnutie počítaná odo dňa doručenia (zrušujúceho) rozhodnutia najvyššieho súdu začala

rade plynúť ešte 12. januára 2012 (ustanovenie § 64 ods. 7 zákona o vysielaní

a retransmisii), pozn.] pre jej účelovosť nevyhovela, námietku sťažovateľky o odňatí

možnosti konať pred správnym orgánom nepovažoval sa opodstatnenú, je tento názor

ústavne plne akceptovateľný.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neuskutočnenie ústneho pojednávania

v konaní pred radou (správnym orgánom) nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na

prerokovaní veci. Správny orgán, akým bola v tomto konkrétnom prípade rada ako orgán

výkonnej moci štátu, totiž nespĺňal a nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Verejné prerokovanie trestného obvinenia, resp. uskutočnenie ústneho

pojednávania pred takýmto orgánom, preto nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

zaručuje takéto prerokovanie pred nestranným a nezávislým súdom (argumetum a simili

).

Absenciu nezávislého súdu, ktorý by preskúmal správne rozhodnutie, skonštatoval

ESĽP aj v rozsudku z 2. septembra 1998 v prípade Lauko proti Slovenskej republike

č. sťažnosti 26138/95. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí uviedol, že napriek

tomu, že zverenie úlohy stíhať a trestať priestupky správnym orgánom nie je s dohovorom

nezlučiteľné, dotknutá osoba musí mať možnosť nechať rozhodnutie prijaté proti nej

preskúmať súdom, ktorý spĺňa záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnom prípade však

sťažovateľ (Lauko) na rozdiel od prípadu sťažovateľky nemal možnosť nechať preskúmať

rozhodnutia správnych orgánov nezávislým a nestranným súdom, a teda z tohto dôvodu

nebolo rešpektované jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobne rozhodol ESĽP aj

rozsudkom z 2. 9. 1998 vo veci Kadubec proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 27061/95.

Zároveň však ESĽP uviedol, že prerokovanie priestupkov (a analogicky potom aj

správnych deliktov) správnymi orgánmi nie je v rozpore s dohovorom, ak rozhodnutia

správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý napĺňa znaky čl. 6 dohovoru, teda je

nestranný, nezávislý a zriadený zákonom.

V zmysle ustanovenia o opravnom prostriedku rozhodne súd

rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie

konanie. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.

V zmysle ustanovenia vo veciach uvedených v môže

súd rozhodnúť rozsudkom... o peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania

dospel k záveru, že... o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny

orgán. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutie správneho orgánu...

V zmysle ustanovenia ak správny orgán podľa osobitného zákona

rozhodol... o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný

skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových

zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo

vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa zistenia ústavného súdu sa vtedajší právny zástupca sťažovateľky osobne

zúčastnil ústneho verejného pojednávania nariadeného najvyšším súdom na 20. marec 2013

(samotná sťažovateľka sa pojednávania nezúčastnila napriek tomu, že na toto pojednávanie

bola riadne a včas predvolaná, pozn.), mal možnosť v jej mene nielenže sa vyjadriť

ku všetkým okolnostiam veci, čo aj využil, ale tiež aj podávať návrhy na vykonanie

dokazovania vrátane návrhu na opakovanie alebo doplnenie dokazovania prehratím

rozhodujúcich obrazovo-zvukových záznamov, čo však už nevyužil, resp. najvyššiemu súdu

bezprostredne pred vyhlásením dokazovania za skončené oznámil, že nemá žiadne ďalšie

návrhy na vykonanie dokazovania.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvody, pre ktoré ústavný súd v danej veci dospel

k záveru, že táto bola prerokovaná verejne, ústne a pri plnom rešpektovaní práva

sťažovateľky byť osobne prítomnou na jej prerokovaní nezávislým a nestranným

(najvyšším) súdom s neobmedzenou právomocou na jej preskúmanie po právnej aj

skutkovej stránke, t. j. s plnou jurisdikciou.

2. Sťažovateľka tiež vytýka, že rada o vykonanom dokazovaní, najmä obrazovo-

zvukovými záznamami z televíznych vysielaní reklamných šotov, nevyhotovila (nespísala)

zápisnicu, pričom túto námietku mala vzniesť až v priebehu konania na najvyššom súde,

resp. na pojednávaní vo veci samej 20. marca 2013.

Podľa zistenia ústavného súdu z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom v danej

veci sťažovateľky na najvyššom súde 20. marca 2013 však nijako nevyplýva, že by bola

sťažovateľka, resp. jej vtedajší právny zástupca, ktorý bol na tomto pojednávaní osobne

prítomný, takúto námietku bol vzniesol.

Vychádzajúc z uvedeného je potom celkom logické, že ak sťažovateľka, resp. jej

vtedajší právny zástupca, námietku spočívajúcu v nevyhotovení zápisnice radou (správny

orgánom) o vykonanom dokazovaní ani nevzniesla, nemožno najvyššiemu súdu vytýkať, že

sa s touto „námietkou“ v napadnutom rozsudku nevysporiadal.

V danej súvislosti ústavný súd už iba pre úplnosť veci s poukazom na ustanovenie

za primeraného použitia ustanovenia v spojení

s ustanovením 250j ods. 1 a 2 pripomína, že navrhovateľ (sťažovateľka) môže rozsah

napadnutia správneho rozhodnutia rozšíriť iba v lehote na podanie opravného prostriedku,

pričom (najvyšší) súd je napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (rady) povinný

preskúmať iba v rozsahu a z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, t. j. v jeho

medziach.

Inými slovami, ak by aj bola sťažovateľka svoju už uvedenú námietku, tak ako to

tvrdí v sťažnosti, vzniesla na pojednávaní konanom na najvyššom súde 20. marca 2013, keď

zákonná lehota na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu rady č. RP 14/2012

z 3. apríla 2012 už zjavne uplynula, najvyšší súd by na túto jej námietku zrejme nebol

prihliadol (pozri časť odôvodnenia napadnutého rozsudku na s. 12 vo vzťahu k námietkam

vzneseným sťažovateľkou až na pojednávaní).

3. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal aj s námietkou

sťažovateľky spočívajúcou v tom, že rada údajne nerešpektovala záväzný právny názor

najvyššieho súdu vyjadrený v jej (skoršom) rozsudku sp. zn. z 15. februára

2011, podľa ktorého čiastkové skutky sťažovateľky treba [na základe analogie legis za

primeraného použitia ustanovenia

v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“), pozn.] posudzovať

ako jeden (pokračujúci) správny delikt, keď podľa tvrdenia sťažovateľky o jej

„14. čiastkovom skutku“ rozhodla samostatným rozhodnutím pod č. RP 38/2012, resp. tento

považovala už za iný správny delikt.

Ústavný súd tu predovšetkým podotýka, že predmetom súdneho prieskumu v rámci

výkonu správneho súdnictva v zmysle ustanovení piatej časti tretej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. bolo

rozhodnutie rady č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012, ktorým rozhodla o (pokračovacom)

správnom delikte pozostávajúceho iba z 13 čiastkových skutkov sťažovateľky, pričom

najvyšší súd v medziach opravného prostriedku sťažovateľky zákonnosť tohto rozhodnutia,

a tým súčasne jeho predmet v celom rozsahu preskúmal.

Zároveň ústavný súd poznamenáva, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. februára 2012, ktorým bolo zrušené (pôvodné) rozhodnutie rady

č. RP 45/2011 zo 7. júna 2011 vydané v konaní vedenom pod č. 131-PLO/O-1243/2011, sa

týka práve jedného z tých 13 čiastkových skutkov, ktoré podľa rozhodnutia rady

č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 predstavujú jeden (pokračovací) správny delikt. Z uvedeného

vyplýva, že už uvedený právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho rozsudku sp. zn.

z 15. februára 2012 vo vzťahu k tomu čiastkovému skutku sťažovateľky,

ktorého sa týkal, zjavne radou a následne aj najvyšším súdom rešpektovaný bol.

Okrem toho podľa zistenia ústavného súdu rozhodnutie rady č. RP 038/2012

z 10. júla 2012, ktorým mala samostatne rozhodnúť o „14. čiastkovom skutku“

sťažovateľky, bolo na základe ňou podaného opravného prostriedku takisto podrobené

súdnemu prieskumu, pričom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2013

toto rozhodnutie rady ako vecne správne potvrdil. Napokon ústavný súd uznesením č. k.

-15 z 26. septembra 2013 sťažnosť sťažovateľky podanú podľa čl. 127

proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2013 odmietol pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

V zmysle ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pokutu rada určí

podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia

a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych

služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už

prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného

samoregulačného systému.

V zmysle ustanovenia § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii rada

uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby... od 3 319 eur do 165 969 eur...,

ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie, vrátane reklamy

a telenákupu.

Najvyšší súd sa riadne a logicky vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou

sa výšky uloženej pokuty a spôsobu jej určenia, pokiaľ s poukazom na ustanovenie § 67

ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii ustálil, že rada (správny orgán) postupovala

v medziach správnej úvahy, keď za (pokračujúci) správny delikt pozostávajúci

z 13 čiastkových skutkov, ktorá okolnosť podstatným spôsobom zvyšovala jeho závažnosť,

berúc tiež do úvahy ďalšie zákonné hľadiská v zmysle ustanovenia § 64 ods. 3 zákona

o vysielaní a retransmisii, na základe analogie legis (iba) za primeraného použitia zásad

ukladania trestov platných v trestnom práve v rámci zákonnej sadzby v rozmedzí od 3 319 €

do 165 969 € jej uložila zjavne nie neprimeranú pokutu vo výške 43 147 €.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že keďže administratívne sankcionovanie

má trestnoprávny charakter, treba pri mlčaní zákona analogicky vychádzať z predpisov

trestného práva (), pričom treba mať na zreteli primeranosť ich použitia aj pri

spôsobe určovania sankcie (pokuty) vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého

prípadu.

Keďže, ako to aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zrejme

vyplýva, pri určení výšky pokuty (43 147 €) boli zohľadnené zákonné hľadiská v zmysle

ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, podporné (pomocné) využitie

matematickej metódy zo strany rady (správneho orgánu) pri určení presnej výšky pokuty

spôsobom vynásobenia jej minimálnej možnej sumy, t. j. sumy predstavujúcej dolnú hranicu

jej zákonnej sadzby (3 319 €), počtom čiastkových skutkov tvoriacich (pokračujúci) správny

delikt (13) podľa názoru ústavného súdu samo osebe nepopiera naplnenie príslušných

sankčných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii v súlade s ich obsahom, zmyslom

a účelom.

4. V závere sťažnosti sťažovateľka vyslovuje svoje presvedčenie, že k porušeniu jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie

došlo aj tým, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nijako nezdôvodnil, z akých dôvodov

rozhodol inak ako podľa názoru sťažovateľky v skutkovo a právne obdobných právnych

veciach vedených na najvyššom súde pod sp. zn. a sp. zn. ,

čím malo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty.

V danej súvislosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že predmetom konania

vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. bol iba súdny prieskum rozhodnutia

rady č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 týkajúceho sa sťažovateľky, ktoré, resp. závery ktorého

najvyšší súd z hľadiska dodržania zákonnosti aj preskúmal (pozri už uvedené). Skutočnosť,

že najvyšší súd v iných veciach ako ústavným súdom preskúmavanej veci eventuálne zaujal

odlišné stanovisko, pričom tieto iné (dve) rozhodnutia, a to rozsudok sp. zn.

z 24. februára 2010 a rozsudok sp. zn. z 3. februára 2011, neboli predmetom

prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti

záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných veciach

(správnych deliktov) nie sú tak pre najvyšší súd ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Na základe už uvedených skutočností (v bodoch 1 – 4) ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky ako celok proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a že rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a o trovách konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd

o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014