Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/7/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: S. S., s.r.o., H. X., S., zastúpený Advokátskou

kanceláriou K., s.r.o., so sídlom H. X, P.O.BOX X., B. B., proti žalovanému: Ústredný

inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave Prievozská 32,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 5. augusta 2008 č.

SK/0350/99/08, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-38 zo dňa 2. júna 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -38 zo dňa 2. júna 2009 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného

zo dňa 5. augusta 2008 č. SK/0350/99/08 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66 € na účet

jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie K., s.r.o., so sídlom H. X, P.O.BOX X., B. B.,

v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

2

Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu

uvedeného v záhlaví tohto rozsudku. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd zo správneho spisu mal

preukázané, že správny orgán 1. stupňa vykonal u žalobcu kontrolu dňa 23. januára 2008

a dňa 24. januára 2008, o výsledku ktorej boli spísané inšpekčné záznamy; k výsledkom

kontroly sa žalobca nevyjadril napriek tomu, že jeho zamestnankyňa inšpekčné záznamy

prevzala a podpísala bez pripomienok; správny orgán 1. stupňa na základe výsledkov kontroly

z januára 2008, z ktorých mal preukázané, že žalobca porušil § 25 ods. 1, písm. c/, d/, e/

a o chemických látkach a chemických prípravkoch (ďalej

len „“ alebo „zákon o chemických látkach a chemických

prípravkoch“), uložil žalobcovi pokutu podľa § 40 ods. 3, písm. b/ uvedeného zákona

vo výške 800.000,--Sk; žalobca doručil správnemu orgánu 1. stupňa dňa 17. apríla 2008

odvolanie bez riadneho zdôvodnenia, ktoré doplnil až 9. júla 2008; žalovaný napadnutým

rozhodnutím odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil; žalobca v žalobe

uviedol rovnaké dôvody ako v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu s tým, že

na pojednávaní krajského súdu zdôraznil, že správne orgány konajúce vo veci nie sú

kontrolnými orgánmi podľa a teda nemajú právomoc

uložiť pokutu podľa § 40 citovaného zákona.

Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho

orgánu posudzoval v intenciách ustanovení , v spojení

s § 4 ods. 2 písm. g/ tohto zákona, ďalej v intenciách ustanovení § 25 ods. 1 písm. c/, d/, e/

v spojení s , s a s

uvedeného zákona.

Poukázal na to, že v prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či

správne orgány konajúce vo veci, sú kontrolnými orgánmi podľa § 38 ods. 1 zákona

č. s právomocou ukladať pokuty podľa citovaného zákona, či vo veci

rozhodoval miestne príslušný správny orgán, či bol dostatočne zistený skutkový stav veci, či

nežurnalizovaný spisový materiál môže byť podkladom rozhodnutia správneho orgánu, ďalej

či bolo zasiahnuté do práv žalobcu aj tým, že v rovnakom čase boli vykonávané ďalšie

kontroly na rovnakom skutkovom základe, výsledkom ktorých bolo tiež uloženie pokuty

3

vo výške 800.000.--Sk, s tým, že žalobca súčasne žiadal, aby súd, ak sa nestotožní

s argumentáciou uvedenou v žalobe, rozhodol o uložení sankcie v nižšej výške podľa § 250j

ods. 5

Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že správne orgány konajúce vo veci nie

sú kontrolnými orgánmi podľa s právomocou ukladať

pokuty podľa § 40 uvedeného zákona. Konštatoval, že žalovaný je orgánom kontroly

vnútorného trhu v zmysle a a má právomoc po zistení

nedostatkov ukladať pokuty s poukazom na ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o chemických

látkach a chemických prípravkoch, ktoré ustanovenie výslovne upravuje, že žalovaný

je kontrolným orgánom a podľa § 40 tohto zákona kontrolné orgány majú právomoc ukladať

pokuty.

Krajský súd sa tiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že bolo zasiahnuté do jeho práv

tým, že vo veci nerozhodol miestne príslušný správny orgán 1. stupňa. Uviedol, že za splnenia

zákonných podmienok by bol vo veci miestne príslušný Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj (§ 3 ods. 2 písm. f/ zákona

č. a ). Podľa názoru súdu žalovaný ako

nadriadený správny orgán z dôvodu pochybnosti o nezaujatosti tohto orgánu postupoval

v súlade so zákonom, keď použil analógiu podľa druhého oddielu zákona o Správnom

poriadku a poveril rozhodovaním o veci Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie

so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, stotožniac sa s postupom žalovaného

a s poukazom na to, že v prípade, ak by vo veci konal správny orgán, u ktorého by boli

pochybnosti o zaujatosti, bolo by práve týmto postupom zasiahnuté do práv žalobcu.

Krajský súd žalobné dôvody týkajúce sa nezistenia skutkového stavu považoval

za nekonkrétne a nejasné. Konštatoval, že aktuálne zloženie výrobku obsahuje Karta

bezpečnostných údajov (KBÚ), ktorú vypracoval samotný žalobca a kontrolou bolo

porovnávané, či údaje z kariet sú uvedené aj na etiketách jednotlivých výrobkov, pričom

porovnaním bol zistený nesúlad medzi KBÚ a etiketami. Krajský súd dospel k záveru, že

uvedeným konaním sa žalobca dopustil porušenia povinností vyplývajúcich mu zo zákona

o chemických látkach a chemických prípravkoch a práve pre porušenie týchto povinností mu

bola uložená sankcia. Námietku žalobcu týkajúcu sa nezistenia skutočného zloženia výrobku

považoval za nedôvodnú, pretože aktuálne zloženie výrobku uviedol sám žalobca na KBÚ.

4

Krajský súd ďalej konštatoval, že pokiaľ žalovaný, resp. správny orgán 1. stupňa

riadne číselne neoznačil jednotlivé listy spisového materiálu, nemá táto skutočnosť vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože tým nebolo zasiahnuté do práv žalobcu.

Tvrdenie žalobcu, že správne orgány viedli dve samostatné správne konania

o skutkovo rovnakých veciach, v ktorých mu boli uložené dve pokuty v sume 800.000,--Sk,

krajský súd považoval za účelové. Poukázal na to, že správne orgány vykonali u žalobcu

okrem kontroly v prejednávanej veci (23. a 24. januára 2008) aj kontrolu dňa 9.októbra 2007

a 20. decembra 2007, z ktorých bol vyhotovený inšpekčný záznam a dňa 7. februára 2008

začalo správne konanie. Ďalej uviedol, že na základe výsledkov z kontroly uskutočnenej

v roku 2007 vydal správny orgán 1. stupňa rozhodnutie č. zo dňa 3. marca

2008, ktoré rozhodnutie žalovaný potvrdil samostatným rozhodnutím č. SK/0316/99/08

z 5. augusta 2008 a odvolanie žalobcu proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu zamietol,

majúc za to, že v prejednávanej veci nejde o viacčinný súbeh priestupkov proti zákonu

o chemických látkach a chemických prípravkoch, pretože medzi spáchaním časovo prvého

z nich a časovo posledného z nich nebolo vydané správnym orgánom rozhodnutie (hoci aj

neprávoplatné) o uložení sankcie.

Krajský súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav,

vyvodil z neho správny právny záver a vo veci rozhodol v súlade so zákonom, vo veci nezistil

dôvod na postup podľa , z ktorých dôvodov žalobu ako nedôvodnú

zamietol podľa

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa ,

žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu

a konanie zastaví, prípadne vráti vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca v dôvodoch odvolania uviedol, že naďalej trvá na svojej argumentácii

(t.j. na všetkých dôvodoch nezákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí) uvedenej tak

vo svojej žalobe, ako aj vo svojich vyjadreniach na pojednávaní konanom na Krajskom súde

5

v Trenčíne dňa 2.6.2009. Dôvodil, že nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí správnych

orgánov oboch stupňov spočíva v nesprávnom posúdení veci. Ďalej uviedol, že vzhľadom

na to, že jeho argumentácia (t.j. dôvody nezákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí)

bola krajským súdom vyhodnotená ako nedôvodná, pričom jej nedôvodnosť nebola zo strany

Krajského súdu v Trenčíne podľa jeho názoru dostatočne odôvodnená, považuje napadnutý

rozsudok krajského súdu za nesprávny (najmä z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci) a preskúmanie touto žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov považuje

za nesprávne.

Žalovaný navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -54 zo dňa

25. novembra 2010 odvolanie žalobcu odmietol z dôvodu, že bolo podané oneskorene

a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. -34 zo dňa 25. januára

2012 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -54 zo dňa

25. novembra 20010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s § 10 ods. 2) v intenciách názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze

č. -34 zo dňa 25. januára 2012 preskúmal napadnutý rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní

( v spojení s § a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa , keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ( a v spojení s a ), a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný

potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o uložení sankcie žalobcovi podľa

6

za porušenie povinnosti podľa

písm. c/, d/, e/ a § 26 ods. 8 uvedeného zákona, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím

správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa

súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto

vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného

správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodol s konečnou

platnosťou o uložení pokuty žalobcovi za nesplnenie povinností podľa ustanovení zákona

č.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku (§ a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si

zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný

stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti,

teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj

s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená

zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého

rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho

orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou

konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia ( ).

Podľa ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol

o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných

a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní

tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže

7

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Do uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“

ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie

byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo

do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu

uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci

zistil, že Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie

so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím

zo dňa 5.3.2008 č. H/0012/01/2008 podľa ,

žalobcovi uložila pokutu za porušenie § 25 ods. 1, písm. c/, d/, e/ a § 26 ods. 8 tohto zákona

na tom skutkovom základe, že žalobca ako predávajúci v prevádzke – Z. c. X, B. B. nesplnil

podmienky správneho označenia výrobkov uvedených vo výroku tohto rozhodnutia, ku

ktorým zisteniam dospel na základe kontroly uskutočnenej inšpektormi v prevádzke žalobcu

v dňoch 23.1.2008 a 24.1.2008. Žalovaný správny orgán - Slovenská obchodná inšpekcia,

Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave na základe

odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu,

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

Najvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého

je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník

správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt

spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, ako aj následky ním vzniknuté

môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho

deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej

zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o chemických látkach a chemických

prípravkov.

8

V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení

postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou žalovaného správneho

orgánu bolo v konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti s účastníkom

tohto konania.

Podľa , , o štátnej kontrole

vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná

inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá.

Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu

hospodárstva Slovenskej republiky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny

rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len

"ministerstvo"). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Bratislave (ďalej len "ústredný inšpektorát") a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej

obchodnej inšpekcie (ďalej len "inšpektorát") Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie

v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj.

Inšpektorát je v správnom konaní orgánom prvého stupňa.

Podľa § 7 ods. 1 až 5 správneho poriadku v konaní, v ktorom ide o činnosť účastníka,

spravuje sa miestna príslušnosť miestom tejto činnosti; ak sa konanie týka nehnuteľnosti,

miestom, kde je nehnuteľnosť.

Ak nemožno miestnu príslušnosť určiť podľa odseku 1 ani podľa osobitného zákona,

spravuje sa miestna príslušnosť trvalým pobytom účastníka konania a ak účastníkom konania

je právnická osoba jej sídlom alebo miestom umiestnenia jej organizačnej zložky, ktorej sa

konanie týka. Ak účastník konania nemá v Slovenskej republike trvalý pobyt, spravuje sa

miestna príslušnosť jeho iným pobytom podľa osobitného zákona a ak nemá taký pobyt, jeho

posledným trvalým pobytom v Slovenskej republike; ak nemá ani taký pobyt, spravuje sa

miestna príslušnosť miestom, kde sa obvykle zdržiava. Ak účastníkom konania je právnická

osoba, ktorá nemá v Slovenskej republike sídlo, spravuje sa miestna príslušnosť jej

posledným sídlom v Slovenskej republike alebo posledným miestom umiestnenia jej

organizačnej zložky, ktorej sa konanie týka, v Slovenskej republike.

Ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov, uskutočňuje konanie správny

orgán, ktorý konanie začal prvý, pokiaľ sa príslušné orgány nedohodli inak.

9

Ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov a pokiaľ každý z nich odmieta

uskutočniť konanie, správny orgán vyššieho stupňa im najbližšie nadriadený určí, ktorý z nich

konanie uskutoční.

Ak nemožno miestnu príslušnosť určiť podľa predchádzajúcich ustanovení, určí

ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého vec patrí, ktorý vecne príslušný správny

orgán konanie uskutoční.

Podľa § 8 správneho poriadku na žiadosť účastníka konania alebo s jeho súhlasom

môže správny orgán príslušný podľa § 7 ods. 2 postúpiť vec na vybavenie inému vecne

príslušnému správnemu orgánu toho istého stupňa, v obvode ktorého má účastník konania

pracovisko alebo prechodný pobyt, ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania i orgán,

ktorému sa má vec postúpiť.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že

žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite nepostupoval v intenciách citovaných

právnych noriem, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

nie je možné považovať za súladné so zákonom.

Pokiaľ žalobca v danej veci namietal, že bolo zasiahnuté do jeho práv tým, že vo veci

nerozhodol miestne príslušný správny orgán 1. stupňa, tvrdiac, že za splnenia zákonných

podmienok by bol vo veci miestne príslušný Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie

so sídlom v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj (

Z. z. a ), odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, podľa ktorého žalovaný ako nadriadený správny orgán z dôvodu pochybnosti

o nezaujatosti tohto orgánu postupoval v súlade so zákonom, keď použil analógiu podľa

druhého oddielu zákona o Správnom poriadku a poveril rozhodovaním o veci Inšpektorát

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, stotožniac sa

s postupom žalovaného a s poukazom na to, že v prípade, ak by vo veci konal správny orgán,

u ktorého by boli pochybnosti o zaujatosti, bolo by práve týmto postupom zasiahnuté do práv

žalobcu.

10

Vo veci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu k otázke

miestnej príslušnosti zaujal právny názor Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

č. k. -61 zo dňa 10.12.2009, ktorým rozhodol tak, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky

a na preskúmanie zákonnosti orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1 a 2

a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.9.2006 zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou

zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej

republiky podľa článku 46 odsek 1 je i právo účastníka daňového konania, aby

v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení

§ 3 ods. 1 zákona o správe daní. A preto, ak má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti,

musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone.

Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci

správcu dane vylúčení.

Odvolací súd zistil, že v obdobnej veci už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom sp. zn. zo dňa 19. mája 2010, ktorým zmenil rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -60 zo dňa 18. marca 2009 tak, že rozhodnutie žalovaného

č. SK/0316/99/08 zo dňa 5. augusta 2008 ako aj rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej

obchodnej inšpekcie v Bratislave pre Bratislavský kraj zo dňa 3. marca 2008

č. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19. mája 2010, ktorého

text uvádza nasledovne:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250ja v spojení s § 246c

(ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu

ţalobcu je potrebné vyhovieť.

Konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb

11

je upravené v o správnom konaní (ďalej len „“).

Príslušnosť správnych orgánov na konanie je upravená v 1. oddiely Správneho poriadku.

Podľa § 5 sú na konanie vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon;

ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec. Podľa § 7

ods. 1 v konaní, v ktorom ide o činnosť účastníka, spravuje sa miestna príslušnosť miestom

tejto činnosti; ak sa konanie týka nehnuteľnosti, miestom, kde je nehnuteľnosť.

Podľa ods. 2, ak nemoţno miestnu príslušnosť určiť podľa odseku 1 ani podľa

osobitného zákona, spravuje sa miestna príslušnosť trvalým pobytom účastníka konania a ak

účastníkom konania je právnická osoba jej sídlom alebo miestom umiestnenia jej

organizačnej zloţky, ktorej sa konanie týka. Ak účastník konania nemá v Slovenskej republike

trvalý pobyt, spravuje sa miestna príslušnosť jeho iným pobytom podľa osobitného zákona

a ak nemá taký pobyt, jeho posledným trvalým pobytom v Slovenskej republike; ak nemá ani

taký pobyt, spravuje sa miestna príslušnosť miestom, kde sa obvykle zdrţiava. Ak účastníkom

konania je právnická osoba, ktorá nemá v Slovenskej republike sídlo, spravuje sa miestna

príslušnosť jej posledným sídlom v Slovenskej republike alebo posledným miestom

umiestnenia jej organizačnej zloţky, ktorej sa konanie týka, v Slovenskej republike.

Podľa ods. 3, ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov, uskutočňuje

konanie správny orgán, ktorý konanie začal prvý, pokiaľ sa príslušné orgány nedohodli inak.

Podľa ods. 4, ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov a pokiaľ kaţdý

z nich odmieta uskutočniť konanie, správny orgán vyššieho stupňa im najbliţšie nadriadený

určí, ktorý z nich konanie uskutoční.

Podľa ods. 5, ak nemoţno miestnu príslušnosť určiť podľa predchádzajúcich

ustanovení, určí ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého vec patrí, ktorý vecne

príslušný správny orgán konanie uskutoční.

Podľa § 46 rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného

stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.

Podľa o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy, v Slovenskej republike pôsobia (okrem ministerstiev) aj tieto

ústredné orgány štátnej správy: a) Úrad vlády Slovenskej republiky, b) Protimonopolný úrad

Slovenskej republiky, c) Štatistický úrad Slovenskej republiky, d) Úrad geodézie, kartografie

a katastra Slovenskej republiky, e) Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky, f) Úrad

pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky, g) Úrad pre verejné

12

obstarávanie, h) Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, i) Správa štátnych

hmotných rezerv Slovenskej republiky, j) Národný bezpečnostný úrad.

Podľa o štátnej kontrole vnútorného trhu

vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, orgánom kontroly

vnútorného trhu je Slovenská obchodná inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej

činnosti je nezávislá.

Podľa ods. 2 Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným

Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou

na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len

"ministerstvo"). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Bratislave (ďalej len "ústredný inšpektorát") a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej

obchodnej inšpekcie (ďalej len "inšpektorát"), a to: a) Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, b) Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj, c) Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčiansky kraj, d) Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj, e) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Ţiline pre Ţilinský kraj, f) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici

pre Banskobystrický kraj, g) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove

pre Prešovský kraj, h) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach

pre Košický kraj.

Podľa štátne orgány môţu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z administratívneho spisu vyplýva, ţe na vedenie správneho konania voči ţalobcovi bol

miestne príslušný Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici

pre Banskobystrický kraj, avšak pre podozrenie zo zaujatosti tohto orgánu ţalovaný poveril

vedením konania iný prvostupňový správny orgán, Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, ktorý vo veci konal a vydal rozhodnutie

č. z 3. marca 2008, na základe ktorého bola ţalobcovi uloţená pokuta

vo výške 800 000 Sk. Takýto postup však podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať

za zákonný, pretoţe ani vyššie uvedené právne predpisy takýto postup

neumoţňujú a ţalovaný ako správny orgán môţe postupovať a konať len na základe zákona

a v súlade s .

Z vyššie uvedených ustanovení právnych predpisov vyplýva, ţe ţalovaný nie je

ústredným orgánom štátnej správy, v danom prípade je takýmto orgánom len Ministerstvo

13

hospodárstva Slovenskej republiky, ktorému je Slovenská obchodná inšpekcia, ktorej súčasťou

je aj ţalovaný, podriadená, a preto v prípade, ţe nastane situácia, v ktorej nie je moţné určiť

miestnu príslušnosť prvostupňového správneho orgánu podľa § 7 ods. 1 aţ 4 Správneho

poriadku, môţe v zmysle ods. 5 poveriť rozhodovaním iný miestne príslušný správny orgán

jedine Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, nie však ţalovaný, ako tomu bolo

v tomto prípade.

Nemoţno súhlasiť ani s názorom krajského súdu, ţe aj keď nemá

pozitívnu úpravu týkajúcu sa vylúčenia správneho orgánu ako celku, nakoľko v § 9 upravuje

len vylúčenie zamestnanca správneho orgánu, riešenie je moţné pomocou analógie.

Odvolací súd dáva do pozornosti krajského súdu, ţe v praxi aplikácie práva sa síce

môţe vyskytnúť situácia, keď má súd, alebo iný štátny orgán rozhodnúť prípad, ktorý

nepredvída ţiadna platná právna norma, keď zákon mlčí, resp. existuje medzera v práve.

Mlčanie zákona môţe, ale nemusí byť úmyslom zákonodarcu, alebo môţe byť dôsledkom

nedostatkov a chýb v procese tvorby práva. V odvetviach súkromného práva moţno v takýchto

prípadoch postupovať podľa analógie, pričom sa rozlišuje analogia legis a analogia iuris.

Avšak v správnom práve, ktoré je odvetvím verejného práva je možnosť analógie ojedinelá

a iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. V prípadoch, v ktorých ide o určenie právomoci,

pôsobnosti resp. príslušnosti štátnych orgánov, ktoré býva v právnom štáte vymedzené

jednoznačne a kauzisticky, je analógia vylúčená.

V danom prípade zákon celkom jasne určuje postup pri zistení miestne príslušného

správneho orgánu, ktorý musí byť dodrţaný. V opačnom prípade je rozhodnutie takéhoto

orgánu nezákonné.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotoţnil s rozhodnutím krajského súdu

a uznal námietky ţalobcu za dôvodné.

Keďţe súd prvého stupňa rozhodnutie ţalovaného potvrdil, postupoval odvolací súd

podľa tak, ţe rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zmenil, keďţe neboli

splnené podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.

V ďalšom konaní bude správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

vo vyššie naznačenom smere a po náprave procesnej chyby vo veci opätovne rozhodne vecne

aj miestne príslušný správny orgán, pričom svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní.“

Senát odvolacieho súdu v zmysle uvedeného mal preukázané, že predmetom súdneho

prieskumu vo veci rozhodovanej najvyšším súdom v konaní sp. zn. bolo

rozhodnutie žalovaného zo dňa 5.8.2008 č. , ktorým žalovaný ako odvolací

14

správny orgán potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave

pre Bratislavský kraj zo dňa 3. marca 2008 č. . Zo skutkových zistení

v uvedenej veci vyplýva, že Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj ako správny orgán prvého stupňa

vykonala u žalobcu kontrolu v dňoch 9.10.2007 a 20.12.2007, na základe výsledkov ktorej

vydala rozhodnutie o uložení pokuty č. zo dňa 3.3.2008. V odôvodnení

preskúmavaného rozhodnutia žalovaný vyslovil nesúhlas s námietkou žalobcu, ktorou

namietal, že bol sankcionovaný na rovnakom skutkovom základe vyplývajúcom z výsledkov

kontroly vykonanej v dňoch 9.10.2007 a 20.12.2007 a v dňoch 23.1.2008 a 24.1.2008. Tvrdil,

že pri uvedených rozhodnutiach (č. zo dňa 3.3.2008 a č.

zo dňa 5.3.2008) sa nejedná o tie isté výrobky a rozdiel je zreteľný rovnako aj pri výpočte

kusov toho-ktorého výrobku, a teda aj v celkovej hodnote výrobkov.

Zo skutkových zistení teda vyplýva, že žalobca sa dopustil dvoch správnych deliktov,

ktoré boli predmetom samostatných správnych konaní a za ktoré mu boli uložené samostatné

sankcie, pričom z charakteru oboch skutkov vyplýva, že žalobca sa mal nimi dopustiť

rovnakého porušenia právnej povinnosti v zmysle § 25 ods. 1, písm. c/, d/, e/ a § 26 ods. 8

, keď nesplnil podmienky správneho označenia výrobkov uvedených

vo výrokoch prvostupňových rozhodnutí, ku ktorým zisteniam správny orgán prvého stupňa

dospel na základe kontrol uskutočnených inšpektormi v prevádzke žalobcu a žalovaný

správny orgán o odvolaniach žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam vydaných v dňoch

5. a 3. marca 2008 rozhodol v totožný deň 5.8.2008.

V správnom konaní v danej veci správny orgán konal podľa ustanovení zákona

č. a podľa ustanovení správneho poriadku a vzhľadom na nedostatok

špeciálnej úpravy bolo potrebné pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako

aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich

trestnoprávnu úpravu (ník, ).

Podľa názoru najvyššieho súdu takýto záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. ),

keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej

právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú

15

zakotvené v a nielen obvinenému z trestného činu, ale aj

subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že na rozdiel od , právne predpisy,

ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov

pri sankcionovaní za spáchanie viacerých deliktov. Pri spáchaní viacerých správnych deliktov

(jednočinný súbeh, viacčinný súbeh, pokračujúci delikt) pri nedostatku špeciálnej úpravy

je preto taktiež potrebné pri právnom postihu týchto deliktov ukladaním sankcií postupovať

„analogiae legis“ podľa predpisov trestnoprávnej úpravy, ktorej podstata spočíva v ukladaní

len jedného trestu.

Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri

napr. sp. zn. , , , ), ktorá je jednotná

v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie

za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických

osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto

hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný správny orgán v uvedených veciach sa

uvedenými zásadami pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za správne delikty žalobcu neriadil.

Z právnej normy ustanovenej v , vyplýva,

že Slovenská obchodná inšpekcia za porušenie povinnosti môže uložiť pokutu

od 800.000,--Sk do 5.000.000,--Sk. Slovenská obchodná inšpekcia v danej veci rozširujúcim

výkladom, keď zmysel právnej normy vyložila širšie, vzhľadom na to, že sa jedná

o pokračovací správny delikt s poukazom na SR a 300/2005

Z. z., dospela k záveru, že za každé jednotlivé porušenia právnej povinnosti spočívajúce

v nesprávnom označení výrobkov zistených samostatnými kontrolami je možné uložiť

samostatné pokuty. Takýto rozširujúci výklad podľa názoru súdu v danom prípade vedie

k porušeniu princípu zákonnosti, pretože ak žalobca sa dopustil pokračujúceho správneho

deliktu, zákon nedáva možnosť Slovenskej obchodnej inšpekcii uložiť pokutu za každý

jednotlivý skutok. V tejto súvislosti odvolací súd súčasne poukazuje na to, že účelom

sankcie nie je len represia, ale má súčasne mať preventívny a výchovný charakter a teda

nemôže byť likvidačná pre podnikateľský subjekt.

16

Odvolací súd k nezákonnosti spočívajúcej v tom, že správny orgán „uno actu“ uložil

totožnému subjektu pokuty za správne delikty, hoci podľa vyššie uvedených zásad mal uložiť

len jednu pokutu, prihliadol v súlade s dispozičnou zásadou žaloby (,

v spojení s § 250j ods. 1) na námietku žalobcu, ktorou namietal nesprávne sankcionovanie.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu podľa , , zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa v spojení

s § 246c ods. 1, s § 224 ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. Žalobcovi priznal náhradu trov konania,

ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za žalobu a ktoré vyplývajú zo spisu, keďže

žalobca si náhradu trov právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa síce uplatnil, ale ich

výšku nevyčíslil a náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 25. apríla 2012

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

Za správnosť vyhotovenia: predsedníčka senátu

Peter Szimeth