Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)d59/383868.7fb4a4.pdf
PDF · 293.15 KB
No categories available
6Sžo/7/2012
Najvyšší súd 6Sžo/7/2012 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci žalobcu: S. S., s.r.o., H. X., S., zastúpený Advokátskou
kanceláriou K., s.r.o., so sídlom H. X, P.O.BOX X., B. B., proti žalovanému: Ústredný
inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave Prievozská 32,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 5. augusta 2008 č.
SK/0350/99/08, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.
13S/97/2008-38 zo dňa 2. júna 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 13S/97/2008-38 zo dňa 2. júna 2009 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného
zo dňa 5. augusta 2008 č. SK/0350/99/08 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66 € na účet
jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie K., s.r.o., so sídlom H. X, P.O.BOX X., B. B.,
v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
uvedeného v záhlaví tohto rozsudku. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd zo správneho spisu mal
preukázané, že správny orgán 1. stupňa vykonal u žalobcu kontrolu dňa 23. januára 2008
a dňa 24. januára 2008, o výsledku ktorej boli spísané inšpekčné záznamy; k výsledkom
kontroly sa žalobca nevyjadril napriek tomu, že jeho zamestnankyňa inšpekčné záznamy
prevzala a podpísala bez pripomienok; správny orgán 1. stupňa na základe výsledkov kontroly
z januára 2008, z ktorých mal preukázané, že žalobca porušil § 25 ods. 1, písm. c/, d/, e/
a § 26 ods. 8 zákona č. 163/2001 Z. z. o chemických látkach a chemických prípravkoch (ďalej
len „zákon č. 163/2001 Z. z.“ alebo „zákon o chemických látkach a chemických
prípravkoch“), uložil žalobcovi pokutu podľa § 40 ods. 3, písm. b/ uvedeného zákona
vo výške 800.000,--Sk; žalobca doručil správnemu orgánu 1. stupňa dňa 17. apríla 2008
odvolanie bez riadneho zdôvodnenia, ktoré doplnil až 9. júla 2008; žalovaný napadnutým
rozhodnutím odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil; žalobca v žalobe
uviedol rovnaké dôvody ako v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu s tým, že
na pojednávaní krajského súdu zdôraznil, že správne orgány konajúce vo veci nie sú
kontrolnými orgánmi podľa § 38 ods. 1 zákona č. 163/2001 Z. z. a teda nemajú právomoc
uložiť pokutu podľa § 40 citovaného zákona.
Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho
orgánu posudzoval v intenciách ustanovení § 3 ods. 1, 4 zákona č. 128/2002 Z. z. v spojení
s § 4 ods. 2 písm. g/ tohto zákona, ďalej v intenciách ustanovení § 25 ods. 1 písm. c/, d/, e/
zákona č. 163/2001 Z. z. v spojení s § 26 ods. 8, s § 39 ods. 2 a s § 40 ods. 3 písm. b/
uvedeného zákona.
Poukázal na to, že v prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či
správne orgány konajúce vo veci, sú kontrolnými orgánmi podľa § 38 ods. 1 zákona
č. 163/2001 Z. z. s právomocou ukladať pokuty podľa § 40 citovaného zákona, či vo veci
rozhodoval miestne príslušný správny orgán, či bol dostatočne zistený skutkový stav veci, či
nežurnalizovaný spisový materiál môže byť podkladom rozhodnutia správneho orgánu, ďalej
či bolo zasiahnuté do práv žalobcu aj tým, že v rovnakom čase boli vykonávané ďalšie
kontroly na rovnakom skutkovom základe, výsledkom ktorých bolo tiež uloženie pokuty
vo výške 800.000.--Sk, s tým, že žalobca súčasne žiadal, aby súd, ak sa nestotožní
s argumentáciou uvedenou v žalobe, rozhodol o uložení sankcie v nižšej výške podľa § 250j
ods. 5 O.s.p.
Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že správne orgány konajúce vo veci nie
sú kontrolnými orgánmi podľa § 38 ods. 1 zák. č. 163/2001 Z. z. s právomocou ukladať
pokuty podľa § 40 uvedeného zákona. Konštatoval, že žalovaný je orgánom kontroly
vnútorného trhu v zmysle § 1 a § 4 zákona č. 128/2002 Z. z. a má právomoc po zistení
nedostatkov ukladať pokuty s poukazom na ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o chemických
látkach a chemických prípravkoch, ktoré ustanovenie výslovne upravuje, že žalovaný
je kontrolným orgánom a podľa § 40 tohto zákona kontrolné orgány majú právomoc ukladať
pokuty.
Krajský súd sa tiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že bolo zasiahnuté do jeho práv
tým, že vo veci nerozhodol miestne príslušný správny orgán 1. stupňa. Uviedol, že za splnenia
zákonných podmienok by bol vo veci miestne príslušný Inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj (§ 3 ods. 2 písm. f/ zákona
č. 128/2002 Z. z. a § 7 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.). Podľa názoru súdu žalovaný ako
nadriadený správny orgán z dôvodu pochybnosti o nezaujatosti tohto orgánu postupoval
v súlade so zákonom, keď použil analógiu podľa druhého oddielu zákona o Správnom
poriadku a poveril rozhodovaním o veci Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, stotožniac sa s postupom žalovaného
a s poukazom na to, že v prípade, ak by vo veci konal správny orgán, u ktorého by boli
pochybnosti o zaujatosti, bolo by práve týmto postupom zasiahnuté do práv žalobcu.
Krajský súd žalobné dôvody týkajúce sa nezistenia skutkového stavu považoval
za nekonkrétne a nejasné. Konštatoval, že aktuálne zloženie výrobku obsahuje Karta
bezpečnostných údajov (KBÚ), ktorú vypracoval samotný žalobca a kontrolou bolo
porovnávané, či údaje z kariet sú uvedené aj na etiketách jednotlivých výrobkov, pričom
porovnaním bol zistený nesúlad medzi KBÚ a etiketami. Krajský súd dospel k záveru, že
uvedeným konaním sa žalobca dopustil porušenia povinností vyplývajúcich mu zo zákona
o chemických látkach a chemických prípravkoch a práve pre porušenie týchto povinností mu
bola uložená sankcia. Námietku žalobcu týkajúcu sa nezistenia skutočného zloženia výrobku
považoval za nedôvodnú, pretože aktuálne zloženie výrobku uviedol sám žalobca na KBÚ.
Krajský súd ďalej konštatoval, že pokiaľ žalovaný, resp. správny orgán 1. stupňa
riadne číselne neoznačil jednotlivé listy spisového materiálu, nemá táto skutočnosť vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože tým nebolo zasiahnuté do práv žalobcu.
Tvrdenie žalobcu, že správne orgány viedli dve samostatné správne konania
o skutkovo rovnakých veciach, v ktorých mu boli uložené dve pokuty v sume 800.000,--Sk,
krajský súd považoval za účelové. Poukázal na to, že správne orgány vykonali u žalobcu
okrem kontroly v prejednávanej veci (23. a 24. januára 2008) aj kontrolu dňa 9.októbra 2007
a 20. decembra 2007, z ktorých bol vyhotovený inšpekčný záznam a dňa 7. februára 2008
začalo správne konanie. Ďalej uviedol, že na základe výsledkov z kontroly uskutočnenej
v roku 2007 vydal správny orgán 1. stupňa rozhodnutie č. H/0001/01/2008 zo dňa 3. marca
2008, ktoré rozhodnutie žalovaný potvrdil samostatným rozhodnutím č. SK/0316/99/08
z 5. augusta 2008 a odvolanie žalobcu proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu zamietol,
majúc za to, že v prejednávanej veci nejde o viacčinný súbeh priestupkov proti zákonu
o chemických látkach a chemických prípravkoch, pretože medzi spáchaním časovo prvého
z nich a časovo posledného z nich nebolo vydané správnym orgánom rozhodnutie (hoci aj
neprávoplatné) o uložení sankcie.
Krajský súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav,
vyvodil z neho správny právny záver a vo veci rozhodol v súlade so zákonom, vo veci nezistil
dôvod na postup podľa § 250j ods. 5 O.s.p., z ktorých dôvodov žalobu ako nedôvodnú
zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k O.s.p.,
žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu
a konanie zastaví, prípadne vráti vec žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca v dôvodoch odvolania uviedol, že naďalej trvá na svojej argumentácii
(t.j. na všetkých dôvodoch nezákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí) uvedenej tak
vo svojej žalobe, ako aj vo svojich vyjadreniach na pojednávaní konanom na Krajskom súde
v Trenčíne dňa 2.6.2009. Dôvodil, že nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí správnych
orgánov oboch stupňov spočíva v nesprávnom posúdení veci. Ďalej uviedol, že vzhľadom
na to, že jeho argumentácia (t.j. dôvody nezákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí)
bola krajským súdom vyhodnotená ako nedôvodná, pričom jej nedôvodnosť nebola zo strany
Krajského súdu v Trenčíne podľa jeho názoru dostatočne odôvodnená, považuje napadnutý
rozsudok krajského súdu za nesprávny (najmä z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci) a preskúmanie touto žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov považuje
za nesprávne.
Žalovaný navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 8 Sžo/359/2009-54 zo dňa
25. novembra 2010 odvolanie žalobcu odmietol z dôvodu, že bolo podané oneskorene
a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. III. ÚS 305/2011-34 zo dňa 25. januára
2012 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo/359/2009-54 zo dňa
25. novembra 20010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 10 ods. 2) v intenciách názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze
č. III. ÚS 305/2011-34 zo dňa 25. januára 2012 preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s §§ 212 a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2), a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o uložení sankcie žalobcovi podľa
§ 40 ods. 3 písm. b/ zákona č. 163/2001 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 25 ods. 1
písm. c/, d/, e/ a § 26 ods. 8 uvedeného zákona, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím
správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa
súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto
vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodol s konečnou
platnosťou o uložení pokuty žalobcovi za nesplnenie povinností podľa ustanovení zákona
Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti,
teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj
s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia.
V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho
orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol
o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Do uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“
ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie
byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo
do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu
uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci
zistil, že Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím
zo dňa 5.3.2008 č. H/0012/01/2008 podľa § 40 ods. 3, písm. b/ zákona č. 163/2001 Z. z.
žalobcovi uložila pokutu za porušenie § 25 ods. 1, písm. c/, d/, e/ a § 26 ods. 8 tohto zákona
na tom skutkovom základe, že žalobca ako predávajúci v prevádzke – Z. c. X, B. B. nesplnil
podmienky správneho označenia výrobkov uvedených vo výroku tohto rozhodnutia, ku
ktorým zisteniam dospel na základe kontroly uskutočnenej inšpektormi v prevádzke žalobcu
v dňoch 23.1.2008 a 24.1.2008. Žalovaný správny orgán - Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave na základe
odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu,
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
Najvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého
je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník
správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt
spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, ako aj následky ním vzniknuté
môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho
deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej
zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o chemických látkach a chemických
prípravkov.
V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona č. 163/2001 Z. z.
postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou žalovaného správneho
orgánu bolo v konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti s účastníkom
tohto konania.
Podľa § 3 ods. 1, 2 písm. f/, ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole
vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná
inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá.
Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu
hospodárstva Slovenskej republiky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny
rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
"ministerstvo"). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Bratislave (ďalej len "ústredný inšpektorát") a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej
obchodnej inšpekcie (ďalej len "inšpektorát") Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj.
Inšpektorát je v správnom konaní orgánom prvého stupňa.
Podľa § 7 ods. 1 až 5 správneho poriadku v konaní, v ktorom ide o činnosť účastníka,
spravuje sa miestna príslušnosť miestom tejto činnosti; ak sa konanie týka nehnuteľnosti,
miestom, kde je nehnuteľnosť.
Ak nemožno miestnu príslušnosť určiť podľa odseku 1 ani podľa osobitného zákona,
spravuje sa miestna príslušnosť trvalým pobytom účastníka konania a ak účastníkom konania
je právnická osoba jej sídlom alebo miestom umiestnenia jej organizačnej zložky, ktorej sa
konanie týka. Ak účastník konania nemá v Slovenskej republike trvalý pobyt, spravuje sa
miestna príslušnosť jeho iným pobytom podľa osobitného zákona a ak nemá taký pobyt, jeho
posledným trvalým pobytom v Slovenskej republike; ak nemá ani taký pobyt, spravuje sa
miestna príslušnosť miestom, kde sa obvykle zdržiava. Ak účastníkom konania je právnická
osoba, ktorá nemá v Slovenskej republike sídlo, spravuje sa miestna príslušnosť jej
posledným sídlom v Slovenskej republike alebo posledným miestom umiestnenia jej
organizačnej zložky, ktorej sa konanie týka, v Slovenskej republike.
Ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov, uskutočňuje konanie správny
orgán, ktorý konanie začal prvý, pokiaľ sa príslušné orgány nedohodli inak.
Ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov a pokiaľ každý z nich odmieta
uskutočniť konanie, správny orgán vyššieho stupňa im najbližšie nadriadený určí, ktorý z nich
konanie uskutoční.
Ak nemožno miestnu príslušnosť určiť podľa predchádzajúcich ustanovení, určí
ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého vec patrí, ktorý vecne príslušný správny
orgán konanie uskutoční.
Podľa § 8 správneho poriadku na žiadosť účastníka konania alebo s jeho súhlasom
môže správny orgán príslušný podľa § 7 ods. 2 postúpiť vec na vybavenie inému vecne
príslušnému správnemu orgánu toho istého stupňa, v obvode ktorého má účastník konania
pracovisko alebo prechodný pobyt, ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania i orgán,
ktorému sa má vec postúpiť.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že
žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite nepostupoval v intenciách citovaných
právnych noriem, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
nie je možné považovať za súladné so zákonom.
Pokiaľ žalobca v danej veci namietal, že bolo zasiahnuté do jeho práv tým, že vo veci
nerozhodol miestne príslušný správny orgán 1. stupňa, tvrdiac, že za splnenia zákonných
podmienok by bol vo veci miestne príslušný Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
so sídlom v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj (§ 3 ods. 2 písm. f/ zákona č. 128/2002
Z. z. a § 7 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.), odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, podľa ktorého žalovaný ako nadriadený správny orgán z dôvodu pochybnosti
o nezaujatosti tohto orgánu postupoval v súlade so zákonom, keď použil analógiu podľa
druhého oddielu zákona o Správnom poriadku a poveril rozhodovaním o veci Inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, stotožniac sa
s postupom žalovaného a s poukazom na to, že v prípade, ak by vo veci konal správny orgán,
u ktorého by boli pochybnosti o zaujatosti, bolo by práve týmto postupom zasiahnuté do práv
žalobcu.
10 6Sžo/7/2012
Vo veci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu k otázke
miestnej príslušnosti zaujal právny názor Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
č. k. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, ktorým rozhodol tak, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3SžoKS 43/2006 porušil základné právo
JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky
a na preskúmanie zákonnosti orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy
a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3SžoKS 43/2006 zo dňa 27.9.2006 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou
zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej
republiky podľa článku 46 odsek 1 Ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby
v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení
§ 3 ods. 1 zákona o správe daní. A preto, ak má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti,
musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone.
Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci
správcu dane vylúčení.
Odvolací súd zistil, že v obdobnej veci už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 2Sžo 251/2009 zo dňa 19. mája 2010, ktorým zmenil rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 11S 66/2008-60 zo dňa 18. marca 2009 tak, že rozhodnutie žalovaného
č. SK/0316/99/08 zo dňa 5. augusta 2008 ako aj rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie v Bratislave pre Bratislavský kraj zo dňa 3. marca 2008
č. H/0001/01/2008 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo 251/2009 zo dňa 19. mája 2010, ktorého
text uvádza nasledovne:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250ja v spojení s § 246c
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu
ţalobcu je potrebné vyhovieť.
Konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb
11 6Sžo/7/2012
je upravené v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“).
Príslušnosť správnych orgánov na konanie je upravená v 1. oddiely Správneho poriadku.
Podľa § 5 sú na konanie vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon;
ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec. Podľa § 7
ods. 1 v konaní, v ktorom ide o činnosť účastníka, spravuje sa miestna príslušnosť miestom
tejto činnosti; ak sa konanie týka nehnuteľnosti, miestom, kde je nehnuteľnosť.
Podľa ods. 2, ak nemoţno miestnu príslušnosť určiť podľa odseku 1 ani podľa
osobitného zákona, spravuje sa miestna príslušnosť trvalým pobytom účastníka konania a ak
účastníkom konania je právnická osoba jej sídlom alebo miestom umiestnenia jej
organizačnej zloţky, ktorej sa konanie týka. Ak účastník konania nemá v Slovenskej republike
trvalý pobyt, spravuje sa miestna príslušnosť jeho iným pobytom podľa osobitného zákona
a ak nemá taký pobyt, jeho posledným trvalým pobytom v Slovenskej republike; ak nemá ani
taký pobyt, spravuje sa miestna príslušnosť miestom, kde sa obvykle zdrţiava. Ak účastníkom
konania je právnická osoba, ktorá nemá v Slovenskej republike sídlo, spravuje sa miestna
príslušnosť jej posledným sídlom v Slovenskej republike alebo posledným miestom
umiestnenia jej organizačnej zloţky, ktorej sa konanie týka, v Slovenskej republike.
Podľa ods. 3, ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov, uskutočňuje
konanie správny orgán, ktorý konanie začal prvý, pokiaľ sa príslušné orgány nedohodli inak.
Podľa ods. 4, ak je miestne príslušných niekoľko správnych orgánov a pokiaľ kaţdý
z nich odmieta uskutočniť konanie, správny orgán vyššieho stupňa im najbliţšie nadriadený
určí, ktorý z nich konanie uskutoční.
Podľa ods. 5, ak nemoţno miestnu príslušnosť určiť podľa predchádzajúcich
ustanovení, určí ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého vec patrí, ktorý vecne
príslušný správny orgán konanie uskutoční.
Podľa § 46 rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného
stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
Podľa § 21 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy, v Slovenskej republike pôsobia (okrem ministerstiev) aj tieto
ústredné orgány štátnej správy: a) Úrad vlády Slovenskej republiky, b) Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, c) Štatistický úrad Slovenskej republiky, d) Úrad geodézie, kartografie
a katastra Slovenskej republiky, e) Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky, f) Úrad
pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky, g) Úrad pre verejné
12 6Sžo/7/2012
obstarávanie, h) Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, i) Správa štátnych
hmotných rezerv Slovenskej republiky, j) Národný bezpečnostný úrad.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu
vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, orgánom kontroly
vnútorného trhu je Slovenská obchodná inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej
činnosti je nezávislá.
Podľa ods. 2 Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou
na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
"ministerstvo"). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Bratislave (ďalej len "ústredný inšpektorát") a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej
obchodnej inšpekcie (ďalej len "inšpektorát"), a to: a) Inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, b) Inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj, c) Inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčiansky kraj, d) Inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj, e) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Ţiline pre Ţilinský kraj, f) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici
pre Banskobystrický kraj, g) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove
pre Prešovský kraj, h) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach
pre Košický kraj.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môţu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z administratívneho spisu vyplýva, ţe na vedenie správneho konania voči ţalobcovi bol
miestne príslušný Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici
pre Banskobystrický kraj, avšak pre podozrenie zo zaujatosti tohto orgánu ţalovaný poveril
vedením konania iný prvostupňový správny orgán, Inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, ktorý vo veci konal a vydal rozhodnutie
č. H/0001/01/2008 z 3. marca 2008, na základe ktorého bola ţalobcovi uloţená pokuta
vo výške 800 000 Sk. Takýto postup však podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať
za zákonný, pretoţe Správny poriadok ani vyššie uvedené právne predpisy takýto postup
neumoţňujú a ţalovaný ako správny orgán môţe postupovať a konať len na základe zákona
a v súlade s ústavou.
Z vyššie uvedených ustanovení právnych predpisov vyplýva, ţe ţalovaný nie je
ústredným orgánom štátnej správy, v danom prípade je takýmto orgánom len Ministerstvo
13 6Sžo/7/2012
hospodárstva Slovenskej republiky, ktorému je Slovenská obchodná inšpekcia, ktorej súčasťou
je aj ţalovaný, podriadená, a preto v prípade, ţe nastane situácia, v ktorej nie je moţné určiť
miestnu príslušnosť prvostupňového správneho orgánu podľa § 7 ods. 1 aţ 4 Správneho
poriadku, môţe v zmysle ods. 5 poveriť rozhodovaním iný miestne príslušný správny orgán
jedine Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, nie však ţalovaný, ako tomu bolo
v tomto prípade.
Nemoţno súhlasiť ani s názorom krajského súdu, ţe aj keď Správny poriadok nemá
pozitívnu úpravu týkajúcu sa vylúčenia správneho orgánu ako celku, nakoľko v § 9 upravuje
len vylúčenie zamestnanca správneho orgánu, riešenie je moţné pomocou analógie.
Odvolací súd dáva do pozornosti krajského súdu, ţe v praxi aplikácie práva sa síce
môţe vyskytnúť situácia, keď má súd, alebo iný štátny orgán rozhodnúť prípad, ktorý
nepredvída ţiadna platná právna norma, keď zákon mlčí, resp. existuje medzera v práve.
Mlčanie zákona môţe, ale nemusí byť úmyslom zákonodarcu, alebo môţe byť dôsledkom
nedostatkov a chýb v procese tvorby práva. V odvetviach súkromného práva moţno v takýchto
prípadoch postupovať podľa analógie, pričom sa rozlišuje analogia legis a analogia iuris.
Avšak v správnom práve, ktoré je odvetvím verejného práva je možnosť analógie ojedinelá
a iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. V prípadoch, v ktorých ide o určenie právomoci,
pôsobnosti resp. príslušnosti štátnych orgánov, ktoré býva v právnom štáte vymedzené
jednoznačne a kauzisticky, je analógia vylúčená.
V danom prípade zákon celkom jasne určuje postup pri zistení miestne príslušného
správneho orgánu, ktorý musí byť dodrţaný. V opačnom prípade je rozhodnutie takéhoto
orgánu nezákonné.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotoţnil s rozhodnutím krajského súdu
a uznal námietky ţalobcu za dôvodné.
Keďţe súd prvého stupňa rozhodnutie ţalovaného potvrdil, postupoval odvolací súd
podľa § 250ja ods. 3 OSP tak, ţe rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zmenil, keďţe neboli
splnené podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.
V ďalšom konaní bude správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
vo vyššie naznačenom smere a po náprave procesnej chyby vo veci opätovne rozhodne vecne
aj miestne príslušný správny orgán, pričom svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní.“
Senát odvolacieho súdu v zmysle uvedeného mal preukázané, že predmetom súdneho
prieskumu vo veci rozhodovanej najvyšším súdom v konaní sp. zn. 2Sžo 251/2009 bolo
rozhodnutie žalovaného zo dňa 5.8.2008 č. SK/0316/99/008, ktorým žalovaný ako odvolací
14 6Sžo/7/2012
správny orgán potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave
pre Bratislavský kraj zo dňa 3. marca 2008 č. H/0001/01/2008. Zo skutkových zistení
v uvedenej veci vyplýva, že Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj ako správny orgán prvého stupňa
vykonala u žalobcu kontrolu v dňoch 9.10.2007 a 20.12.2007, na základe výsledkov ktorej
vydala rozhodnutie o uložení pokuty č. H/0001/01/2008 zo dňa 3.3.2008. V odôvodnení
preskúmavaného rozhodnutia žalovaný vyslovil nesúhlas s námietkou žalobcu, ktorou
namietal, že bol sankcionovaný na rovnakom skutkovom základe vyplývajúcom z výsledkov
kontroly vykonanej v dňoch 9.10.2007 a 20.12.2007 a v dňoch 23.1.2008 a 24.1.2008. Tvrdil,
že pri uvedených rozhodnutiach (č. H/0001/01/2008 zo dňa 3.3.2008 a č. H/0012/01/2008
zo dňa 5.3.2008) sa nejedná o tie isté výrobky a rozdiel je zreteľný rovnako aj pri výpočte
kusov toho-ktorého výrobku, a teda aj v celkovej hodnote výrobkov.
Zo skutkových zistení teda vyplýva, že žalobca sa dopustil dvoch správnych deliktov,
ktoré boli predmetom samostatných správnych konaní a za ktoré mu boli uložené samostatné
sankcie, pričom z charakteru oboch skutkov vyplýva, že žalobca sa mal nimi dopustiť
rovnakého porušenia právnej povinnosti v zmysle § 25 ods. 1, písm. c/, d/, e/ a § 26 ods. 8
zákona č. 163/2001 Z. z., keď nesplnil podmienky správneho označenia výrobkov uvedených
vo výrokoch prvostupňových rozhodnutí, ku ktorým zisteniam správny orgán prvého stupňa
dospel na základe kontrol uskutočnených inšpektormi v prevádzke žalobcu a žalovaný
správny orgán o odvolaniach žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam vydaných v dňoch
5. a 3. marca 2008 rozhodol v totožný deň 5.8.2008.
V správnom konaní v danej veci správny orgán konal podľa ustanovení zákona
č. 163/2001 Z. z. a podľa ustanovení správneho poriadku a vzhľadom na nedostatok
špeciálnej úpravy bolo potrebné pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako
aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich
trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok).
Podľa názoru najvyššieho súdu takýto záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.),
keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej
právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú
15 6Sžo/7/2012
zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj
subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy,
ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov
pri sankcionovaní za spáchanie viacerých deliktov. Pri spáchaní viacerých správnych deliktov
(jednočinný súbeh, viacčinný súbeh, pokračujúci delikt) pri nedostatku špeciálnej úpravy
je preto taktiež potrebné pri právnom postihu týchto deliktov ukladaním sankcií postupovať
„analogiae legis“ podľa predpisov trestnoprávnej úpravy, ktorej podstata spočíva v ukladaní
len jedného trestu.
Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri
napr. sp. zn. 3 Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008), ktorá je jednotná
v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie
za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických
osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto
hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný správny orgán v uvedených veciach sa
uvedenými zásadami pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za správne delikty žalobcu neriadil.
Z právnej normy ustanovenej v § 40 ods. 3, písm. b/ zákona č. 163/2001 Z. z. vyplýva,
že Slovenská obchodná inšpekcia za porušenie povinnosti môže uložiť pokutu
od 800.000,--Sk do 5.000.000,--Sk. Slovenská obchodná inšpekcia v danej veci rozširujúcim
výkladom, keď zmysel právnej normy vyložila širšie, vzhľadom na to, že sa jedná
o pokračovací správny delikt s poukazom na čl. 49 Ústavy SR a Trestný zákon č. 300/2005
Z. z., dospela k záveru, že za každé jednotlivé porušenia právnej povinnosti spočívajúce
v nesprávnom označení výrobkov zistených samostatnými kontrolami je možné uložiť
samostatné pokuty. Takýto rozširujúci výklad podľa názoru súdu v danom prípade vedie
k porušeniu princípu zákonnosti, pretože ak žalobca sa dopustil pokračujúceho správneho
deliktu, zákon nedáva možnosť Slovenskej obchodnej inšpekcii uložiť pokutu za každý
jednotlivý skutok. V tejto súvislosti odvolací súd súčasne poukazuje na to, že účelom
sankcie nie je len represia, ale má súčasne mať preventívny a výchovný charakter a teda
nemôže byť likvidačná pre podnikateľský subjekt.
16 6Sžo/7/2012
Odvolací súd k nezákonnosti spočívajúcej v tom, že správny orgán „uno actu“ uložil
totožnému subjektu pokuty za správne delikty, hoci podľa vyššie uvedených zásad mal uložiť
len jednu pokutu, prihliadol v súlade s dispozičnou zásadou žaloby (§ 247 ods. 1, 2 O.s.p.
v spojení s § 250j ods. 1) na námietku žalobcu, ktorou namietal nesprávne sankcionovanie.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu podľa § 250j ods. 2, písm. a/, O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1, s § 224 ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. Žalobcovi priznal náhradu trov konania,
ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za žalobu a ktoré vyplývajú zo spisu, keďže
žalobca si náhradu trov právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa síce uplatnil, ale ich
výšku nevyčíslil a náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 25. apríla 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
Za správnosť vyhotovenia: predsedníčka senátu
Peter Szimeth