Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
656/361426.9f578c.pdf
PDF · 136.17 KB
No categories available
8Sž/19/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sž/19/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci navrhovateľa M. T., S.. S.S., so sídlom B. X., B., IČO: X.X.,
právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou B. - Ď., S.S. so sídlom D. C. X., B. proti
odporkyni Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava,
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/36/2010 zo dňa 6. júla 2010,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/36/2010
zo dňa 6. júla 2010 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 471,28 €
na účet právneho zástupcu AK B. – Ď., S.S. B., vedený v O., a.s., č. ú. X.X..
O d ô v o d n e n i e :
I.
Navrhovateľ sa opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dňa 26. augusta 2010, domáhal postupom podľa ustanovení § 250l a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia
odporkyne č. RP/36/2010 zo 6. júla 2010.
Uvedeným rozhodnutím odporkyňa rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť
ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) tým, že v programe Š. dňa 13. februára 2010 o cca
19:59 hod. odvysielal príspevok T. S. S., ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím
obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého gruzínskeho sánkara N. K., za čo mu
uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu,
určenú podľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 10 000 € so
splatnosťou do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa po prepise/popise predmetného príspevku
uviedla, že tento príspevok informoval o tragickej nehode gruzínskeho sánkara N. K. počas
olympijských hier vo V. tak, že sprostredkoval recipientovi verbálne informácie o nehode ako
aj autentické obrazové zábery tejto nehody. Odporkyňa považuje za nepochybné, že
informačná podstata predmetného príspevku – smrteľná nehoda gruzínskeho sánkara na
olympijských hrách vo V. mala nepochybne výraznú spravodajskú hodnotu pre bežného
recipienta. Za podstatné však považuje, akým spôsobom boli informácie o tragickej nehode
sprostredkované najmä s prihliadnutím na obrazovú časť príspevku. Zo záznamu vyplýva, že
recipientovi boli sprostredkované autentické zábery, ako gruzínsky sánkar vyletel z trate, jeho
následný náraz do oceľového stĺpu pri trati a nakoniec záber na nehybné telo sánkara. I keď
nie je možné všeobecne konštatovať, že odvysielanie autentických záberov nehody
s tragickými dôsledkami automaticky znamená porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods.
1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., v danom prípade recipient nedostal iba jednoduchú
informáciu o tragickej nehode. Podľa záveru odporkyne zábery tragickej nehody boli
odvysielané v nadbytočnom počte a spôsob ich spracovania smeroval k efektu šokovania
a senzácie, čo je vo vzťahu k tejto tragickej udalosti dehonestujúce a difamačné. Pritom
zobrazenie spomalených záberov ako aj detailných statických záberov nehody nebolo
nevyhnutné pre vytvorenie komplexnej predstavy o celej udalosti. Rada skonštatovala, že
predmetný príspevok svojím obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahol do ľudskej
dôstojnosti zosnulého gruzínskeho sánkara, a navrhovateľ jeho odvysielaním porušil
ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.
Pri určovaní sankcie a jej výšky Rada prihliadla na skutočnosť, že u právnických osôb
sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna
zodpovednosť pre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z. Rada
rozhodla o uložení sankcie podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je
podľa kogentného zákonného ustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa
porušenia § 19 ods. 1 zákona dopustil už v minulosti a pri určovaní výšky pokuty vzala do
úvahy najmä závažnosť správneho deliktu (chrániť právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti
ako jedného zo základných ľudských práv a slobôd je Slovenská republika povinná v zmysle
viacerých európskych a medzinárodných dokumentov), rozsah a dosah vysielania (ide
o multiregionálneho vysielateľa) a mieru zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia
§ 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.).
II.
Vo včas podanom opravnom prostriedku proti hore uvedenému rozhodnutiu
navrhovateľ predovšetkým namietal, že konanie správneho orgánu predchádzajúce
rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia, že rozhodnutie
správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. S odkazom na
relevantné zákonné ustanovenia poukázal v prvom rade na procesné pochybenia správneho
orgánu a namietal, že rozhodnutie Rady sa opiera o prepis predmetného programu, v ktorom
ale absentujú údaje o celkovej dĺžke jednotlivých odvysielaných pasáži programu, hoci
časomiera je súčasťou záznamu, ktorý si Rada pre tieto účely vyžiadala. V prepise je účelovo
zvýraznených niekoľko momentov predmetnej reportáže, ktoré v skutočnom vysielaní trvali
zhruba 2 sekundy, čo je časový rozsah na hranici vnímania dospelého jedinca. Ďalej namietal
zrejmú nepresnosť prepisu, napr. „na hrudi ležiaceho človeka sú vidieť ruky osoby
poskytujúcej mu zrejme nepriamu masáž srdca ... ; V časti tváre, zrejme pri ľavom uchu ... „
čo nevyznieva ako priamy prepis videných udalostí. Odvysielaný obsah nie je verne
prepísaný, je účelovo prifarbený autorom prepisu a preto nemôže byť základom pre kvalitné
posúdenie skutkového priebehu Radou. Odvysielaný príspevok je možné rozdeliť na dve
časti: predmetom jednej je zobrazenie priebehu nehody športovca a tá nemohla byť spôsobilá
zasiahnuť do jeho akýchkoľvek práv; takéto nehody sú bežne vysielané v spravodajstve na
celom svete. Účasťou na olympijských hrách dáva každý športovec minimálne konkludentný
súhlas s použitím zobrazenia jeho výkonu vrátane prípadných nehôd v rámci vysielania
priamych prenosov a spravodajstva z hier. Druhá časť, pokiaľ ide o zásah zdravotníkov
po inkriminovanej nehode, bola z hľadiska dĺžky odvysielaná na hranici vnímateľnosti
a okrem toho tu treba použiť rovnaký princíp ako pri posudzovaní zobrazenia nehody.
Napokon inkriminovaný príspevok bol odvysielaný na celom svete, nebol účelovo vyrobený
vysielateľom a bol odvysielaný vzhľadom na význam podujatia, záujem verejnosti a právo
informovať a byť informovaný.
Za procesné pochybenie považuje aj skutočnosť, že Rada neidentifikovala trestaný
skutok vo výroku rozhodnutia, preto pre vysielateľa nie je absolútne zrejmé konanie, ktoré
bolo porušením zákona. Rada tým, že neidentifikovala presne skutok, pre ktorý začala
správne konanie a pre ktorý uložila sankciu, nedala možnosť účastníkovi vyjadriť sa
k podkladom pre rozhodnutie a nevyhovela ani žiadosti účastníka o vytýčenie ústneho
pojednávania, kde by bolo možné uvažovať o naplnení práva vysielateľa vyjadriť sa
k podkladom rozhodnutia. Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia v časti o udelení sankcie, Rada
nedodržala ani zákonný predpoklad pre odôvodnenie určenia výšky sankcie podľa ustanovení
§ 64 ods. 3 zákona, pričom neúplnosť odôvodnenia výroku spôsobuje nezákonnosť celého
rozhodnutia. Správnu úvahu správneho orgánu pri určení výšky sankcie považuje za prejav
svojvôle pri výkone právomoci správneho orgánu a tým za nezákonnú a spĺňajúcu podmienku
nedostatku dôvodov, na základe ktorej je potrebné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť.
Z uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, že
odvolateľovi prizná náhradu trov odvolacieho konania.
III.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že
prepis/popis skutkového stavu odvysielaného programu nebol jediným podkladom pre
rozhodnutie v predmetnom správnom konaní, ale iba doplňujúcim dokumentom k záznamu.
Rada pri svojom rozhodovaní vychádza výlučne z reálneho skutkového stavu. K samotnému
zneniu prepisu/popisu skutkového stavu uviedla, že nepochybne viacero gest aj vyjadrení
možno vykladať rôznymi spôsobmi, preto trvá na tom, že išlo o neutrálny a najmä verný popis
skutočností tak, ako boli odvysielané v predmetnom programe, čo možno overiť porovnaním
s originálom záznamu. Ďalej uviedla, že ochrana ľudskej dôstojnosti nezaniká smrťou
fyzickej osoby a preto do ľudskej dôstojnosti možno zasiahnuť aj po smrti fyzickej osoby, ako
to bolo v tomto prípade. K tvrdeniu navrhovateľa, že športovec dáva účasťou na podujatí
konkludentný či výslovný súhlas na použitie zobrazenia jeho výkonu namietala, že v žiadnom
prípade tým nedáva súhlas na použitie záberov jeho výkonu takým spôsobom, ktorý zasiahne
do jeho ľudskej dôstojnosti. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
navrhovateľka nebola sankcionovaná za odvysielanie nehody, ktorá skončila smrťou
športovca, ale za obsah a spôsob spracovania danej informácie v predmetnom príspevku. Za
podstatné pritom považuje, že navrhovateľ sa priamo podieľal na konečnej podobe príspevku
a teda na konečnom spôsobe jeho spracovania. Podľa stanoviska Rady výroková časť
napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito s vylúčením
zameniteľnosti s iným skutkom, keďže je v ňom uvedený čas spáchania správneho deliktu,
spôsob spáchania správneho deliktu a samotný správny delikt: obsah a spôsob spracovania
predmetného príspevku zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého gruzínskeho sánkara. Už
v oznámení o začatí správneho konania odporkyňa špecifikovala scény, ktorými k zásahu do
ľudskej dôstojnosti mohlo dôjsť a vyzvala navrhovateľa, aby sa k danej skutočnosti vyjadril,
čím mu poskytla možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní.
K námietke, že Rada zamietla návrh navrhovateľa na vytýčenie ústneho pojednávania
uviedla, že uskutočnenie ústneho pojednávania nie je procesným právom účastníka konania,
pričom rozhodnutie o tom, či sa pojednávanie uskutoční, je ponechané výlučne na správny
orgán. V predmetnej veci boli pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúce iba skutočnosti,
ktoré boli odvysielané v rámci predmetného príspevku a navrhovateľ sa k predmetu
správneho konania písomne vyjadril. Pri určení výšky pokuty sa Rada riadila kritériami, ktoré
v rozhodnutí aj uviedla a z viacerými z nich sa obšírnejšie zaoberala v iných častiach
odôvodenia rozhodnutia. Príspevok vzhľadom na svoj spôsob spracovania ako aj na svoj
obsah dehonestujúcim spôsobom informoval o tragédii gruzínskeho sánkara, čím degradoval
jeho ľudskú dôstojnosť a využil ľudskú tragédiu na vyvolávanie senzácie a šoku. Rada
prihliadla aj na skutočnosť, že navrhovateľ už bol v minulosti viackrát právoplatne
sankcionovaný za porušenie predmetnej povinnosti a prihliadla aj na výšku dovtedy
udelených sankcií.
Vzhľadom na uvedené má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné
ustanovenia zákona, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona
č. 71/1967 Zb., a po oprave podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. nevykazuje formálne ani
logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle
ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím ani postupom správneho orgánu. Preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP rozhodnutie odporkyne č. RP/36/2010 zo dňa
06.07.2010 potvrdil.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia len „najvyšší súd“) ako
súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000
Z.z.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to
v rozsahu námietok navrhovateľa obsiahnutých v podanom opravnom prostriedku a po
prejednaní veci na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 OSP) dospel k záveru, že podaný
opravný prostriedok je dôvodný.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 250l ods. 2 OSP, pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu
a horeoznačeného rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľ porušil
povinnosť ustanovenú v §19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že v programe Š.
zo dňa 13.02.2010 o cca 19:59 hod. odvysielal príspevok T. S. S., ktorý spôsobom svojho
spracovania a svojím obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého gruzínskeho sánkara
N. K., za čo mu uložil podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.
sankciu - pokutu, určenú podľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. vo
výške 10 000 € so splatnosťou do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z v znení účinnom v čase, keď sa
skutok stal (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z.), audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,
programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom
zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie
zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Podľa § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. rada uloží pokutu vysielateľovi
televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 €
do 165 969 €, ak vysiela programy a iné zložky programovej služby, ktorých obsah je
v rozpore s povinnosťami podľa § 19.
Súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 134- PLO/O-
2171/2010, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov založených v spise, z ktorých je
zrejmé, že v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Vo veci nariadil pojednávanie,
na ktorom vypočul zástupcov účastníkov konania.
Na pojednávaní dňa 3. februára 2011 navrhovateľ s odkazom na ust. § 250j ods. 3
OSP doplnil svoje písomné podanie o námietku, že odporkyňa vo výroku svojho rozhodnutia
použila neúčinný právny predpis, čo zakladá zákonný dôvod na zrušenie napadnutého
rozhodnutia. Konkrétne vo výroku predmetného rozhodnutia je pri splatnosti uloženej sankcie
odkaz na ust. § 67 ods. 10 zákona č. 308/2000 Z.z., čo zodpovedá zneniu zákona účinného
do 14. 12. 2009, ale podľa aktuálneho znenia zákona splatnosť pokuty upravuje ustanovenie
§ 67 ods. 16.
Podľa právneho názoru senátu najvyššieho súdu však táto skutočnosť nezakladá
zákonný dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 v spojení s § 2501 ods. 2 OSP,
pretože v kontexte s celým výrokom rozhodnutia je zrejmé, že rozhodnutie bolo vydané na
základe zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom od 15.12.2009 a uvedenie ods. 10 miesto
ods. 16 v § 67 posúdil ako zrejmú nesprávnosť, ktorú by mohla odporkyňa kedykoľvek
opraviť v zmysle § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb.
Navrhovateľ ďalej namietal, že v konaní pred správnym orgánom došlo k procesnej
vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a ktorá spočíva v tom,
že odporkyňa nedala možnosť účastníkovi vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie (najmä
tým, že vôbec neidentifikovala presne skutok pre ktorý začala správne konanie a pre ktorý
uložila sankciu) a v tom, že zamietla žiadosť navrhovateľa o nariadenie ústneho pojednávania
s odôvodnením, že ústne vypočutie účastníka konania v predmetnom správnom konaní by
neprispelo k objasneniu veci a nie je potrebné pre spoľahlivé zistenie skutočného stavu veci.
Najvyšší súd preto skúmal, či konanie o správnom delikte bolo vedené takým procesným
postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok, a či boli dôkazy vykonané spôsobom
zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.
Priestupkové konania majú v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade
charakter konania o trestnom obvinení. Správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva
obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces, nakoľko aj
sankcie za správne delikty vo forme pokuty treba považovať za sankcie represívneho
charakteru.
V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, konkrétne na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 231/2010-38
zo dňa 25. augusta 2010, v ktorom posudzoval namietané porušenie základného práva
účastníka na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenské republiky
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré malo spočívať v nenariadení
ústneho pojednávania v správnom konaní. Z odôvodnenia tohto nálezu vyplýva záver, že
v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP je v prípade rozhodovania o uložení sankčnej
povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty neriadenie ústneho
pojednávania v rozpore s princípom verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci
aspoň na jednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi, navyše ak sa účastník konania
verejnosti a ústnosti výslovne dožadoval. Preto porušenie tohto procesného práva účastníka
znamená porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a iná interpretácia a aplikácia dotknutých právnych
predpisov je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku
by viedla k odmietnutiu spravodlivosti.
Za dôvodnú považoval senát najvyššieho súdu aj námietku navrhovateľa, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ako vyplýva z výroku napadnutého
rozhodnutia, Rada dospela k záveru, že navrhovateľ spáchal správny delikt spočívajú v tom,
že „v programe Š. zo dňa 13.02.2010 o cca 19:59 hod. odvysielal príspevok T. S. S., ktorý
spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého
gruzínskeho sánkara N. K.“. Ani v kontexte s odôvodnením tohto rozhodnutia však nie je
celkom zrejmé, v čom mal spočívať zásah do ľudskej dôstojnosti zosnulého
sánkara. Rada v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že „nemožno skonštatovať, že odvysielanie
autentických záberov nehody s tragickými dôsledkami automaticky znamená porušenie
povinnosti ustanovenej v § l9 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.“, ale že v tomto prípade
zábery tragickej nehody boli odvysielané v nadbytočnom počte a spôsob ich spracovania
smeroval k efektu šokovania a senzácie, čo je vo vzťahu k tejto tragickej udalosti
dehonestujúce a difamačné. Pritom sa ale vôbec nevysporiadala s námietkou navrhovateľa, že
z hľadiska časového rozsahu tieto zábery boli na hranici vnímateľnosti a napokon aj jediný
záber tejto tragickej udalosti bol nesporne spôsobilý vyvolať šok a senzáciu ako prirodzený
dôsledok takejto udalosti.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa § 250j
ods. 2 písm. d) a e) spojení s § 250l ods. 2 OSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 2501 ods. 2 OSP v spojení s § 250k ods. 1 veta
prvá OSP tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu v uplatnenej výške za tri
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu veci, podanie opravného prostriedku a účasť na
pojednávaní) po 123,50 € a 3x7,41 € z titulu paušálnej náhrady výdavkov, spolu 392,73 €
+ 20% DPH, t.j. 471,28 € podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Navrhovateľ si uplatnil v rámci trov konania aj náhradu súdneho poplatku vo výške
66 €, čo však nebolo dôvodné, pretože povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný
10 8Sž/19/2010
prostriedok má len navrhovateľ, ktorý v konaní nebol úspešný, takže tento poplatok zaplatený
nebol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. februára 2011 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová