Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (98)III. ÚS 231/2010
PDF · 244.2 KB
No categories available
III. ÚS 231/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu senátu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., S., zastúpenej
advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/124/2009 z 26. januára
2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžo/124/2009 z 26. januára 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/124/2009 z
26. januára 2010 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti M.,
spol. s r. o., trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na
účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 231/2010-13 z 1. júna 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Sžo/124/2009 z 26. januára 2010.
Po prijatí sťažnosti sa k veci vyjadril najvyšší súd, ktorý vo svojom podaní z 28. júna
2010 doručenom ústavnému súdu 2. júla 2010 okrem iného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP) preskúmal na základe sťažovateľkou podaného odvolania v rozsahu a v jeho
medziach (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Nitre, č. k. 15 S/24/2008-33 zo 17. decembra 2008 spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja
ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na
úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR... (156 ods. 1 a ods. 3 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu
sťažovateľky nie je možné priznať úspech.
Najvyšší súd vyporiadajúc sa s námietkami sťažovateľky vznesenými v odvolaní pri
svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 244 ods. 1,2 a § 247 ods. 1 OSP, § 21 ods. 1,
§ 22 ods. 1, a § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v
znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") ako aj § 7 ods. 5a 6 a § 17 ods.
2, písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z., keď z pripojeného administratívneho spisu zistil, že
rozhodnutím č. N/0011/04/08 z 30. marca 2008, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
v N. pre N. ako príslušný orgán podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 182/2002 Z. z. a § 19
ods. 6 a 7 zákona č. 529/2002 Z. z., v súlade s § 17 ods. 2 písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z.
uložil sťažovateľke pokutu vo výške 3485,36 eura (105 000 Sk) za správny delikt podľa § 7
ods. 5 zákona č. 529/2002 Z. z. za to, že v čase kontroly dňa 12. marca 2008 viazala odber
zálohovaných pivových fliaš zn... na nákup tovaru a za správny delikt podľa § 7 ods. 6
zákona č. 529/2002 Z. z. za to, že v čase kontroly dňa 12. marca 2008 neinformovala
spotrebiteľa o výške zálohy pre jednotlivé druhy obalov žiadnym spôsobom, a že
rozhodnutím č. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008 Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný
inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, podlá § 59 ods. 2 Správneho poriadku
odvolanie podané žalobcom zamietla a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej
inšpekcie v N... č. N/0011/04/08 z 30. marca 2008 potvrdila, pričom sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia riadne vyporiadala s so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky.
Sťažovateľkou namietané konkrétne nedostatky týkajúce sa zisťovania skutkového
stavu veci v správnom konaní najvyšší súd po dôkladnom posúdení vyhodnotil ako
nedôvodné.
Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní ďalej vychádzal zo zodpovednosti za správny
delikt, ktorá je základom administratívnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb
- podnikateľov.
Poukázal na to, že pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom
právnom predpise a že pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných
pojmových znakov správneho deliktu, obsiahnutých v pozitívnej právnej úprave. Za
všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať najmä konanie,
protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovedná osoba, zavinenie (okrem prípadov
konštrukcie zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie) a ustanovenie znakov deliktu priamo
zákonom.
Posudzujúc námietky sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že správny poriadok je
založený na základných zásadách, medzi ktoré nepochybne patrí aj zásada materiálnej
(objektívnej) pravdy vyjadrujúca povinnosť správneho orgánu zistiť skutočný stav veci. Za
týmto účelom správny orgán, nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je povinný
obstarať potrebné podklady pre vydanie svojho rozhodnutia, pričom výber dôkazov, ako aj
rozsah dokazovania záleží len na jeho uvážení. Na druhej strane však so zákonnom
neobmedzenou voľnosťou správneho orgánu pri vykonávaní dokazovania, zodpovedá jeho
obligatórna povinnosť náležíte v odôvodnení rozhodnutia objasniť dôvody nevykonania
ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi konania.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal i na to, že podkladom pre vydanie
rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom bol inšpekčný záznam o vykonanej kontrole
a zistených nedostatkoch, spísaný dňa 12. marca 2008 inšpektormi SOI, nesporne
preukazujúci protiprávne konanie sťažovateľky spočívajúce v nerešpektovaní zákonných
povinností ustanovených v § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. Berúc do úvahy, že
deliktuálne konanie sťažovateľky bolo nespochybniteľné preukázané inšpekčným záznamom
podpísaným bez pripomienok vedúcou prevádzkarne M. Z., považoval najvyšší súd
rozhodnutie správnych orgánov nedoplniť dokazovanie v podobe výsluchu ďalších svedkov
a ich následnej konfrontácie s inšpektormi SOI za legitímne.
K námietke sťažovateľky o nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní,
najvyšší súd konštatoval, že táto neobstojí, pretože správny poriadok predpokladá dve
formy správneho konania a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho
pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný
právny predpis (§ 21 ods. 1 správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch, je len na
zvážení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Zákon č. 529/2002 Z.
z., v súlade s ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta, neukladá príslušným správnym
orgánom povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a keďže pred prvostupňovým správnym
orgánom, ako aj správnym orgánom odvolacím, nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom
pojednávaní, zvoliac si písomnú formu správneho konania, postupovali tieto orgány v
súlade s ustanoveniami správneho poriadku. Poukazujúc na uvedené je nesporné, že
žalovaný správny orgán v konaní neuplatnil tzv. koncentračnú zásadu, uplatnenie ktorej
sťažovateľka v odvolaní namietala, ale na základe zákonnom dovolenej úvahy nevykonal
dôkazy sťažovateľkou navrhnuté, dôvodiac v rozhodnutí ich účelovosť a nepotrebnosť,
keďže skutkový stav veci bol náležité zistený.
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na trestnoprávny charakter správneho deliktu a z
neho vyplývajúcu obligatórnosť ústneho pojednávania v správnom konaní, tento jej názor
nemá oporu nielen v správnom poriadku (§ 21) ale ani v Rezolúcii {77)31 schválenej
Výborom ministrov dňa 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym
aktom čl. I ods. 1 v zmysle ktorého právo byť vypočutý znamená možnosť účastníka
správneho aktu vyjadriť sa ku skutočnému stavu veci a k dôkazom ako aj možnosť
navrhovať dôkazy a v zmysle ods. 2 tohto článku právo byť informovaný včas a spôsobom
zodpovedajúcom veci opravách stanovených v odseku 1. V danej veci nemôže obstáť ani
poukazovanie na judikatúru, ktorú sťažovateľka uvádza, nakoľko táto sa týka konania o
priestupkoch.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona
č. 529/2002 Z. z. sťažovateľkou však nie je priestupkom, nakoľko ako priestupok nie je
definované ani v zákone o priestupkoch ani v inom zákone. V preskúmavanej veci porušenie
ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. je správnym deliktom poškodzujúcim
spotrebiteľa, a preto na jeho prejednanie sa vzťahuje správny poriadok a nie zákon SNR č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp
legality (zákonnosti) zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že
viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou,
ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy,
ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach.
V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality
zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný
inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon.
Problematika správneho trestania je veľmi zložitá, lebo subsumuje jednak priestupky
fyzických osôb, ktoré sú upravené v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, ale aj rozsiahlu oblasť správneho trestania právnických osôb a
fyzických osôb - podnikateľov.
Základom administratívnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb -
podnikateľov je zodpovednosť za správny delikt.
Pokiaľ ide o správne delikty právny poriadok Slovenskej republiky v súčasnej dobe
obsahuje asi sedemdesiat právnych predpisov, ktoré upravujú ukladanie sankcií právnickým
osobám za porušenie právnych predpisov. Zákonov zakotvujúcich skutkové podstaty
správnych deliktov najmä v poslednom období stále pribúda. Inštitút správneho deliktu
vystupuje do popredia v súvislosti s požiadavkou zabezpečiť riadne plnenie povinností,
ktoré pre právnické osoby vyplývajú zo zákona a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov alebo sú im uložené na ich základe. Právna úprava správnych deliktov je
nejednotná a roztrieštená.
Ako je aj uvedené v sťažnosťou napadnutom rozsudku pojem správneho deliktu nie je
všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise. Pri vymedzení tohto pojmu vychádza
teória aj prax zo všeobecných pojmových znakov správneho deliktu, obsiahnutých v
pozitívnej právnej úprave. Za všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať
najmä: konanie, protiprávnosť, trestnosť zodpovednú osobu a znaky deliktu sú stanovené
zákonom.
Naproti tomu priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje
záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v priestupkovom alebo v inom
zákone, ak nejde o iný správny delikt alebo o trestný čin (§ 2 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov).
Správne orgány teda v rámci uplatňovania administratívnoprávnej zodpovedností
okrem priestupkov rozhodujú aj o tzv. iných správnych deliktoch, pričom na konanie o
správnom delikte sa režim priestupkového práva nevzťahuje (k tomu napr. Rs 17/2001 -
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2000, sp. zn, 5 Sž 67/00, 5 Sž
68/00).
Z uvedeného je zrejmé, že neobstojí ani námietka, že iný senát Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky {vo vecí sp. zn. 2 Sžo 200/2009) za podobného skutkového a právneho
stavu medzi tými istými účastníkmi konania napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. februára 2010 vo veci sp. zn. 2 Sžo 200/2009, v tejto veci iný senát posúdil
porušenie § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. sťažovateľkou ako priestupok a konanie
správneho orgánu ako konanie priestupkové, keď vo svojom rozhodnutí uvádza:
„Je pravdou, ako uvádza právny zástupca žalobcu, zákon o priestupkoch v
ustanovení § 73 ods. 2 zakotvuje základné procesné práva a povinnosti obvineného z
priestupku a poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv a
predovšetkým zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Obvinený z
priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k
dôkazom, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné
prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu nemôže byť donucovaný. Realizácia zásady
prezumpcie neviny znamená, že správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného z
priestupku, a ak sú onej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku
(in dubio pro reo).
Taktiež odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi, že priestupkové konania majú v
zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení.
Správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného z priestupku, základné
zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Súčasťou práva na spravodlivý proces
je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy
a zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a
exekučné. Článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného
činu. Podľa písm. d) čí. 6 obvinený z trestného činu má právo vypočúvať alebo dať
vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech
za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca
klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym
poriadkom. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné i sankcie v
priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru a
dospel k záveru, že ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vo
všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“ musí
mať osoba, proti ktorej sa vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v
zmysle čl. 6 Dohovoru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o vec
trestného charakteru o to viac, keď vzhľadom na uvedené skutočnosti predmetom prieskumu
je sankcia za príslušný správny delikt, kde sú vzhľadom i na spoločenskú nebezpečnosť
vyššie sankcie ako pri priestupkových veciach. Teda nesporne ide o vec trestného obvinenia
a preto procesný postup správnych orgánov nemožno hodnotiť ako súladný so zákonom,
pretože príslušné ústne pojednávanie malo byť nariadené už v konaní pred správnym
orgánom prvého stupňa.
Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti správny orgán posudzuje, či dôkazy
boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či z tohto hľadiska je i
možné vyčítať určité chyby, t j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so zákonom alebo ide o
dôkazy nezákonné. K dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi nemožno prihliadnuť a iný postup správneho orgánu by mal
za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu by sa premietlo do
skutkového stavu veci, ktorý zistil správny orgán, a v konečnom dôsledku aj do rozhodnutia
vo veci samej. Ak by správny orgán prihliadol k nezákonným dôkazom a na základe
takýchto dôkazov by postavil skutkové zistenia, tak by potom správny orgán správne
konanie v predmetnej veci zaťažil chybou, ktorá by mala za následok vecne nesprávne a v
konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie.
Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že príslušné správne orgány
postupovali v priebehu dokazovania v správnom konaní v rozpore s vyššie uvedeným.
Postupom správneho orgánu došlo okrem iného k závažnému porušeniu ustanovenia § 33
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V odvolacom správnom konaní bolo
povinnosťou odvolacieho orgánu ex offo prihliadnuť na uvedené nezákonne vykonané
dokazovanie zo strany prvostupňového správneho orgánu a nakoľko tieto skutočnosti unikli
pozornosti Krajského súdu v Nitre nemohol potom odvolací súd postupovať inak, než
napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť podľa § 250ja ods. 3 O. s. p. a rozhodnutia
správnych orgánov vydané v instantnom postupe ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť
žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. februára 2010 vo veci sp. zn. 2 Sžo 200/2009, je zrejmé, že najvyšší súd v tomto
rozhodnutí išiel nad rámec preskúmavanej veci a jeho rozhodnutie nezodpovedá obsahu
administratívneho spisu a skutkovej podstate správneho deliktu, ktorého sa sťažovateľka
mala dopustiť porušením § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z.
V tejto súvislosti možno analogicky poukázať napr. na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Sž 127/96), podľa ktorého (a contrario k rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 Sžo 200/2009) ak správny orgán v
rozhodnutí o uložení pokuty protiprávne konanie právnickej osoby kvalifikoval ako
priestupok a nie ako iný správny delikt, je to dôvodom, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (R 68/1997 ZSP).
Vychádzajúc v vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietkam
uvádzaným sťažovateľkou považuje za potrebné uviesť, že trvá na svojom právnom názore,
vyslovenom vo svojom rozsudku z 26. januára 2010 sp. zn. 6 Sžo 124/2009, že v danej veci
pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho
poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a že od ústneho pojednávania ani
nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretože skutkový stav veci považoval za
náležité a dostatočne zistený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky v
danej veci porušené neboli...».
Právny zástupca sťažovateľky sa k vecnej stránke stanoviska najvyššieho súdu
nevyjadril.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľka sa dovoláva ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu) s odvolaním sa na príslušnú judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z dôvodu, že ako
účastníčka správneho konania v konaní pred správnymi orgánmi v zmysle zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Správny poriadok“) sa malo v jej veci uskutočniť ústne pojednávanie pred správnymi
orgánmi aspoň na jednom stupni. Ako príklad k týmto otázkam uvádza napr. judikatúru
všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-
KS 144/2006 a tiež aj judikatúru ESĽP, napr. Kadubec proti Slovensku a Lauko proti
Slovensku, rozsudky sú z 2. septembra 1998), v ktorých išlo o právo na preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu za spáchanie priestupku všeobecným súdom. O vykonaných
dôkazoch nebola nikdy správnymi orgánmi spísaná ani zápisnica a sťažovateľka
prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu (konateľa spoločnosti) nemala možnosť byť
prítomná pri výsluchu svedkov (napr. namietala nespôsobilosť svedka komunikovať
v slovenskom jazyku) a nemohla im klásť otázky. V tomto prípade tiež poukazuje aj na
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 200/2009 z 24. februára 2010, ktorým iný senát
najvyššieho súdu za podobného skutkového a právneho stavu medzi tými istými účastníkmi
konania rozhodol v merite veci tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec
vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny názor, že v prípade sťažovateľky išlo o vec
trestného charakteru, keď predmetom prieskumu je sankcia za príslušný správny delikt,
a preto malo byť ústne pojednávanie nariadené.
Ústavný súd v jej veci zistil, že najvyšší súd namietaným rozsudkom potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 S/24/2008
zo 17. decembra 2008, ktorým krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie, B. (ďalej len „ústredný inšpektorát“) sp. zn. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008.
Týmto rozhodnutím ústredný inšpektorát potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie N. (ďalej len „inšpektorát“) sp. zn. N/0011/04/08 z 30. marca 2008 o
uložení pokuty sťažovateľke v sume 105 000 Sk za porušenie § 7 ods. 5 a 6 zákona č.
529/2002 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o obaloch“).
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor, že žalovaný správny
orgán nemusel vo veci nariadiť ústne pojednávanie na prerokovanie správneho deliktu,
pretože podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania správnym
orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (v tomto
prípade zákon o obaloch to neustanovoval).
S týmto právnym názorom sa sťažovateľka nestotožňuje, keďže jej vec je „trestného
charakteru“, a tým, že správne orgány ani v jednom stupni nenariadili ústne pojednávanie,
porušili aj jej právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na predmet konania bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či namietané
skutočnosti v celom kontexte mohli spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu a inú právnu ochranu, ktoré jej zaručuje čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ústavy.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o
základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych
ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať
medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru
v súlade s judikatúrou ESĽP.
Vyjadriť sa k veci je základným právom účastníka konania. Ako vyplýva z
predložených súdnych spisov, spisov inšpektorátu sp. zn. N/0011/04/08 a sp. zn.
N/0056/04/08 a ústredného inšpektorátu sp. zn. SK/0392/99/08 a sp. zn. SK/0641/99/08,
ktoré si ústavný súd vyžiadal pre účely preskúmania, vyplýva, že i keď krajský súd pri
prejednávaní žaloby o preskúmanie postupu správnych orgánov nariadil pojednávanie
17. decembra 2008 za účasti právneho zástupcu sťažovateľky a žalovaného, v okolnostiach
daného prípadu nie je možné považovať konanie správnych orgánov pri objasňovaní
správneho deliktu za dostatočné a správne, pretože sa nedal vyjadriť priamo sťažovateľke
zastúpenej konateľom spoločnosti, resp. jej štatutárnemu zástupcovi k podstate veci
v správnom konaní ani na jednom stupni a súčasne neposkytol im priestor na zaujatie ich
stanoviska ku skutkovým zisteniam a výpovediam svedkov (obdobne napr. m. m.
II. ÚS 58/07 a III. ÚS 153/07).
V tejto súvislosti ústavný súd už zdôraznil, že práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej
úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl.
51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné
medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší
rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že
dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva
záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých
komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej
hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa
rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ (I. ÚS 49/01).
V zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“
a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods.
1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku
členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov
v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1
dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania v sťažovateľkinej veci bolo súdne
preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia
peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994,
resp. rozsudok vo veci A.P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997)
Ústavný súd preskúmal vyjadrenie najvyššieho súdu a námietky sťažovateľky
a napokon dospel k názoru, že v danom prípade došlo postupom najvyššieho súdu v
súvislosti s napadnutým rozhodnutím o potvrdení rozhodnutia krajského súdu, ktorým
zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti správneho konania, k takej
interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou,
t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku by
viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Ústavný súd k tomu uvádza, že o vykonaných dôkazoch nebola nikdy správnymi
orgánmi spísaná riadna zápisnica (za účasti štatutárneho zástupcu, resp. konateľa
spoločnosti) a sťažovateľka sa v konaniach pred správnymi orgánmi (ústredným
inšpektorátom pod sp. zn. SK/0392/99/08 a predtým inšpektorátom pod sp. zn.
N/0011/04/08 prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu nemohla vyjadriť k veci ústne,
nemala možnosť byť prítomná pri výsluchu svedkov a nemohla im klásť otázky, aj keď sa
toho osobitne dožadovala.
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty [(čl. 1 ods. l ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva.
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS
87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým
spôsobom právne posudzované.
Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické
situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť
(mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).
So zreteľom na označený rozsudok najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v
danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k
porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným
spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne totožnej veci bez toho, aby v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu
poskytnutá odlišná ochrana, než v inom označenom konaní. Argumentácia najvyššieho súdu
musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem
porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú
povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.
Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni
v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, navyše ak
sa verejnosti a ústnosti konania sťažovateľka nikdy nevzdala, ale výslovne sa jej
dožadovala. Všeobecné súdy nebrali tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a ich
výklad a aplikácia Správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných
súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju objektívne nemožno
akceptovať (obdobne napr. m. m. I. ÚS 54/08). V tejto súvislosti navyše iný senát
najvyššieho súdu v obdobnom prípade sťažovateľky zrušil rozhodnutia správnych orgánov
a vec im vrátil na ďalšie konanie (napr. rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 200/2009 z 24. februára
2010).
Procesný postup správnych orgánov preto predstavoval protiústavný zásah do
označeného základného práva, pretože účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť
jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť
argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať
a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné
prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej
pozície.
Uloženie pokuty je administratívno-procesnou sankciou pre účely vymáhania určitej
procesnej povinnosti, a preto je súčasne i aktom donucovacej povahy. Má predovšetkým
majetkové zameranie umožňujúce vynútiť určitú ujmu na majetku dotknutých subjektov a
popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne i právom vlastniť
majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní a pri výkone kontrolnej
činnosti sú okrem toho svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv
príslušného subjektu, a to s ohľadom na ich výšku a možnosť ich opakovaného ukladania.
Závažnosť ich dopadu je o to výraznejšia, že môžu byť ukladané na základe voľného
uváženia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho aparátu, čím nie je vylúčený ich
prípadný diskriminačný a aj subjektívny efekt voči rôznym právnym subjektom. Okrem
toho ich možno ukladať i opakovane dovtedy, kým nebude dosiahnutý sledovaný cieľ
(riadny priebeh konania), čo znamená, že v danom prípade sa neprihliada ani na princíp ne
bis in idem.
V danom prípade je preto ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd neakceptovaním
procesných práv sťažovateľky, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi,
porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
sťažovateľky bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v časti II tohto
nálezu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátom Mgr. P. N., L., ktorý si uplatnil trovy konania spolu v sume
303,31 €.
Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania nepresahuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto priznal trovy právneho zastúpenia
celkovo za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu
v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, pretože právny zástupca je platcom dane z pridanej
hodnoty. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 303,31 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010