Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 231/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu senátu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa

Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., S., zastúpenej

advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu podľa v spojení s

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára

2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu

ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

26. januára 2010 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti M.,

spol. s r. o., trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na

účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 1. júna 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. januára 2010.

Po prijatí sťažnosti sa k veci vyjadril najvyšší súd, ktorý vo svojom podaní z 28. júna

2010 doručenom ústavnému súdu 2. júla 2010 okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal na základe sťažovateľkou podaného odvolania v rozsahu a v jeho

medziach ( veta prvá a ), napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Nitre, č. k. -33 zo 17. decembra 2008 spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja

ods. 2 , keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na

úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR... (156 ods. 1 a ods. 3 v

spojení s veta prvá a ), a dospel k záveru, že odvolaniu

sťažovateľky nie je možné priznať úspech.

Najvyšší súd vyporiadajúc sa s námietkami sťažovateľky vznesenými v odvolaní pri

svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení , a , ,

, a o správnom konaní (správny poriadok) v

znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") ako aj § 7 ods. 5a 6 a § 17 ods.

2, písm. d/ , keď z pripojeného administratívneho spisu zistil, že

rozhodnutím č. N/0011/04/08 z 30. marca 2008, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie

v N. pre N. ako príslušný orgán podľa a

ods. 6 a 7 , v súlade s

uložil sťažovateľke pokutu vo výške 3485,36 eura (105 000 Sk) za správny delikt podľa § 7

ods. 5 za to, že v čase kontroly dňa 12. marca 2008 viazala odber

zálohovaných pivových fliaš zn... na nákup tovaru a za správny delikt podľa § 7 ods. 6

za to, že v čase kontroly dňa 12. marca 2008 neinformovala

spotrebiteľa o výške zálohy pre jednotlivé druhy obalov žiadnym spôsobom, a že

rozhodnutím č. SK/0392/99/08 z 28. júla 2008 Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný

inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, podlá § 59 ods. 2 Správneho poriadku

odvolanie podané žalobcom zamietla a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie v N... č. N/0011/04/08 z 30. marca 2008 potvrdila, pričom sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia riadne vyporiadala s so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky.

Sťažovateľkou namietané konkrétne nedostatky týkajúce sa zisťovania skutkového

stavu veci v správnom konaní najvyšší súd po dôkladnom posúdení vyhodnotil ako

nedôvodné.

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní ďalej vychádzal zo zodpovednosti za správny

delikt, ktorá je základom administratívnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb

- podnikateľov.

Poukázal na to, že pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom

právnom predpise a že pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných

pojmových znakov správneho deliktu, obsiahnutých v pozitívnej právnej úprave. Za

všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať najmä konanie,

protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovedná osoba, zavinenie (okrem prípadov

konštrukcie zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie) a ustanovenie znakov deliktu priamo

zákonom.

Posudzujúc námietky sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že správny poriadok je

založený na základných zásadách, medzi ktoré nepochybne patrí aj zásada materiálnej

(objektívnej) pravdy vyjadrujúca povinnosť správneho orgánu zistiť skutočný stav veci. Za

týmto účelom správny orgán, nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je povinný

obstarať potrebné podklady pre vydanie svojho rozhodnutia, pričom výber dôkazov, ako aj

rozsah dokazovania záleží len na jeho uvážení. Na druhej strane však so zákonnom

neobmedzenou voľnosťou správneho orgánu pri vykonávaní dokazovania, zodpovedá jeho

obligatórna povinnosť náležíte v odôvodnení rozhodnutia objasniť dôvody nevykonania

ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi konania.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal i na to, že podkladom pre vydanie

rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom bol inšpekčný záznam o vykonanej kontrole

a zistených nedostatkoch, spísaný dňa 12. marca 2008 inšpektormi SOI, nesporne

preukazujúci protiprávne konanie sťažovateľky spočívajúce v nerešpektovaní zákonných

povinností ustanovených v a Berúc do úvahy, že

deliktuálne konanie sťažovateľky bolo nespochybniteľné preukázané inšpekčným záznamom

podpísaným bez pripomienok vedúcou prevádzkarne M. Z., považoval najvyšší súd

rozhodnutie správnych orgánov nedoplniť dokazovanie v podobe výsluchu ďalších svedkov

a ich následnej konfrontácie s inšpektormi SOI za legitímne.

K námietke sťažovateľky o nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní,

najvyšší súd konštatoval, že táto neobstojí, pretože správny poriadok predpokladá dve

formy správneho konania a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho

pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný

právny predpis (§ 21 ods. 1 správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch, je len na

zvážení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Z.

z., v súlade s ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta, neukladá príslušným správnym

orgánom povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a keďže pred prvostupňovým správnym

orgánom, ako aj správnym orgánom odvolacím, nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom

pojednávaní, zvoliac si písomnú formu správneho konania, postupovali tieto orgány v

súlade s ustanoveniami správneho poriadku. Poukazujúc na uvedené je nesporné, že

žalovaný správny orgán v konaní neuplatnil tzv. koncentračnú zásadu, uplatnenie ktorej

sťažovateľka v odvolaní namietala, ale na základe zákonnom dovolenej úvahy nevykonal

dôkazy sťažovateľkou navrhnuté, dôvodiac v rozhodnutí ich účelovosť a nepotrebnosť,

keďže skutkový stav veci bol náležité zistený.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na trestnoprávny charakter správneho deliktu a z

neho vyplývajúcu obligatórnosť ústneho pojednávania v správnom konaní, tento jej názor

nemá oporu nielen v správnom poriadku (§ 21) ale ani v Rezolúcii {77)31 schválenej

Výborom ministrov dňa 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym

aktom čl. I ods. 1 v zmysle ktorého právo byť vypočutý znamená možnosť účastníka

správneho aktu vyjadriť sa ku skutočnému stavu veci a k dôkazom ako aj možnosť

navrhovať dôkazy a v zmysle ods. 2 tohto článku právo byť informovaný včas a spôsobom

zodpovedajúcom veci opravách stanovených v odseku 1. V danej veci nemôže obstáť ani

poukazovanie na judikatúru, ktorú sťažovateľka uvádza, nakoľko táto sa týka konania o

priestupkoch.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona

č. sťažovateľkou však nie je priestupkom, nakoľko ako priestupok nie je

definované ani v zákone o priestupkoch ani v inom zákone. V preskúmavanej veci porušenie

ustanovení a je správnym deliktom poškodzujúcim

spotrebiteľa, a preto na jeho prejednanie sa vzťahuje správny poriadok a nie zákon SNR č.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp

legality (zákonnosti) zakotvený v znamená, že

viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ,

ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy,

ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach.

V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality

zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný

inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon.

Problematika správneho trestania je veľmi zložitá, lebo subsumuje jednak priestupky

fyzických osôb, ktoré sú upravené v o priestupkoch v znení

neskorších predpisov, ale aj rozsiahlu oblasť správneho trestania právnických osôb a

fyzických osôb - podnikateľov.

Základom administratívnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb -

podnikateľov je zodpovednosť za správny delikt.

Pokiaľ ide o správne delikty právny poriadok Slovenskej republiky v súčasnej dobe

obsahuje asi sedemdesiat právnych predpisov, ktoré upravujú ukladanie sankcií právnickým

osobám za porušenie právnych predpisov. Zákonov zakotvujúcich skutkové podstaty

správnych deliktov najmä v poslednom období stále pribúda. Inštitút správneho deliktu

vystupuje do popredia v súvislosti s požiadavkou zabezpečiť riadne plnenie povinností,

ktoré pre právnické osoby vyplývajú zo zákona a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov alebo sú im uložené na ich základe. Právna úprava správnych deliktov je

nejednotná a roztrieštená.

Ako je aj uvedené v sťažnosťou napadnutom rozsudku pojem správneho deliktu nie je

všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise. Pri vymedzení tohto pojmu vychádza

teória aj prax zo všeobecných pojmových znakov správneho deliktu, obsiahnutých v

pozitívnej právnej úprave. Za všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať

najmä: konanie, protiprávnosť, trestnosť zodpovednú osobu a znaky deliktu sú stanovené

zákonom.

Naproti tomu priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje

záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v priestupkovom alebo v inom

zákone, ak nejde o iný správny delikt alebo o trestný čin ( o

priestupkoch v znení neskorších predpisov).

Správne orgány teda v rámci uplatňovania administratívnoprávnej zodpovedností

okrem priestupkov rozhodujú aj o tzv. iných správnych deliktoch, pričom na konanie o

správnom delikte sa režim priestupkového práva nevzťahuje (k tomu napr. Rs 17/2001 -

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2000, sp. zn, , 5 Sž

68/00).

Z uvedeného je zrejmé, že neobstojí ani námietka, že iný senát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky {vo vecí sp. zn. ) za podobného skutkového a právneho

stavu medzi tými istými účastníkmi konania napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 24. februára 2010 vo veci sp. zn. , v tejto veci iný senát posúdil

porušenie a sťažovateľkou ako priestupok a konanie

správneho orgánu ako konanie priestupkové, keď vo svojom rozhodnutí uvádza:

„Je pravdou, ako uvádza právny zástupca žalobcu, zákon o priestupkoch v

ustanovení § 73 ods. 2 zakotvuje základné procesné práva a povinnosti obvineného z

priestupku a poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv a

predovšetkým zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Obvinený z

priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k

dôkazom, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné

prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu nemôže byť donucovaný. Realizácia zásady

prezumpcie neviny znamená, že správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného z

priestupku, a ak sú onej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku

(in dubio pro reo).

Taktiež odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi, že priestupkové konania majú v

zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení.

Správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného z priestupku, základné

zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Súčasťou práva na spravodlivý proces

je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy

a zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a

exekučné. Článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného

činu. Podľa písm. d) čí. 6 obvinený z trestného činu má právo vypočúvať alebo dať

vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech

za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca

klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym

poriadkom. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné i sankcie v

priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru a

dospel k záveru, že ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vo

všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“ musí

mať osoba, proti ktorej sa vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v

zmysle čl. 6 Dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o vec

trestného charakteru o to viac, keď vzhľadom na uvedené skutočnosti predmetom prieskumu

je sankcia za príslušný správny delikt, kde sú vzhľadom i na spoločenskú nebezpečnosť

vyššie sankcie ako pri priestupkových veciach. Teda nesporne ide o vec trestného obvinenia

a preto procesný postup správnych orgánov nemožno hodnotiť ako súladný so zákonom,

pretože príslušné ústne pojednávanie malo byť nariadené už v konaní pred správnym

orgánom prvého stupňa.

Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti správny orgán posudzuje, či dôkazy

boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či z tohto hľadiska je i

možné vyčítať určité chyby, t j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so zákonom alebo ide o

dôkazy nezákonné. K dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi nemožno prihliadnuť a iný postup správneho orgánu by mal

za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu by sa premietlo do

skutkového stavu veci, ktorý zistil správny orgán, a v konečnom dôsledku aj do rozhodnutia

vo veci samej. Ak by správny orgán prihliadol k nezákonným dôkazom a na základe

takýchto dôkazov by postavil skutkové zistenia, tak by potom správny orgán správne

konanie v predmetnej veci zaťažil chybou, ktorá by mala za následok vecne nesprávne a v

konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie.

Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že príslušné správne orgány

postupovali v priebehu dokazovania v správnom konaní v rozpore s vyššie uvedeným.

Postupom správneho orgánu došlo okrem iného k závažnému porušeniu ustanovenia § 33

ods. 2 o správnom konaní. V odvolacom správnom konaní bolo

povinnosťou odvolacieho orgánu ex offo prihliadnuť na uvedené nezákonne vykonané

dokazovanie zo strany prvostupňového správneho orgánu a nakoľko tieto skutočnosti unikli

pozornosti Krajského súdu v Nitre nemohol potom odvolací súd postupovať inak, než

napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť podľa a rozhodnutia

správnych orgánov vydané v instantnom postupe ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. februára 2010 vo veci sp. zn. , je zrejmé, že najvyšší súd v tomto

rozhodnutí išiel nad rámec preskúmavanej veci a jeho rozhodnutie nezodpovedá obsahu

administratívneho spisu a skutkovej podstate správneho deliktu, ktorého sa sťažovateľka

mala dopustiť porušením a

V tejto súvislosti možno analogicky poukázať napr. na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. ), podľa ktorého (a contrario k rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. ) ak správny orgán v

rozhodnutí o uložení pokuty protiprávne konanie právnickej osoby kvalifikoval ako

priestupok a nie ako iný správny delikt, je to dôvodom, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (R 68/1997 ZSP).

Vychádzajúc v vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietkam

uvádzaným sťažovateľkou považuje za potrebné uviesť, že trvá na svojom právnom názore,

vyslovenom vo svojom rozsudku z 26. januára 2010 sp. zn. , že v danej veci

pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho

poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a že od ústneho pojednávania ani

nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretože skutkový stav veci považoval za

náležité a dostatočne zistený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky v

danej veci porušené neboli...».

Právny zástupca sťažovateľky sa k vecnej stránke stanoviska najvyššieho súdu

nevyjadril.

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka sa dovoláva ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(právo na súdnu a inú právnu ochranu) s odvolaním sa na príslušnú judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z dôvodu, že ako

účastníčka správneho konania v konaní pred správnymi orgánmi v zmysle zákona č.

o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Správny poriadok“) sa malo v jej veci uskutočniť ústne pojednávanie pred správnymi

orgánmi aspoň na jednom stupni. Ako príklad k týmto otázkam uvádza napr. judikatúru

všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-

KS 144/2006 a tiež aj judikatúru ESĽP, napr. Kadubec proti Slovensku a Lauko proti

Slovensku, rozsudky sú z 2. septembra 1998), v ktorých išlo o právo na preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu za spáchanie priestupku všeobecným súdom. O vykonaných

dôkazoch nebola nikdy správnymi orgánmi spísaná ani zápisnica a sťažovateľka

prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu (konateľa spoločnosti) nemala možnosť byť

prítomná pri výsluchu svedkov (napr. namietala nespôsobilosť svedka komunikovať

v slovenskom jazyku) a nemohla im klásť otázky. V tomto prípade tiež poukazuje aj na

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2010, ktorým iný senát

najvyššieho súdu za podobného skutkového a právneho stavu medzi tými istými účastníkmi

konania rozhodol v merite veci tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec

vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny názor, že v prípade sťažovateľky išlo o vec

trestného charakteru, keď predmetom prieskumu je sankcia za príslušný správny delikt,

a preto malo byť ústne pojednávanie nariadené.

Ústavný súd v jej veci zistil, že najvyšší súd namietaným rozsudkom potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2008, ktorým krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie, B. (ďalej len „ústredný inšpektorát“) sp. zn. z 28. júla 2008.

Týmto rozhodnutím ústredný inšpektorát potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej

obchodnej inšpekcie N. (ďalej len „inšpektorát“) sp. zn. z 30. marca 2008 o

uložení pokuty sťažovateľke v sume 105 000 Sk za porušenie § 7 ods. 5 a 6 zákona č.

o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o obaloch“).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor, že žalovaný správny

orgán nemusel vo veci nariadiť ústne pojednávanie na prerokovanie správneho deliktu,

pretože podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania správnym

orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (v tomto

prípade zákon o obaloch to neustanovoval).

S týmto právnym názorom sa sťažovateľka nestotožňuje, keďže jej vec je „trestného

charakteru“, a tým, že správne orgány ani v jednom stupni nenariadili ústne pojednávanie,

porušili aj jej právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa .

Vzhľadom na predmet konania bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či namietané

skutočnosti v celom kontexte mohli spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu a inú právnu ochranu, ktoré jej zaručuje v spojení s .

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o

základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych

ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať

medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru

v súlade s judikatúrou ESĽP.

Vyjadriť sa k veci je základným právom účastníka konania. Ako vyplýva z

predložených súdnych spisov, spisov inšpektorátu sp. zn. a sp. zn.

a ústredného inšpektorátu sp. zn. a sp. zn. ,

ktoré si ústavný súd vyžiadal pre účely preskúmania, vyplýva, že i keď krajský súd pri

prejednávaní žaloby o preskúmanie postupu správnych orgánov nariadil pojednávanie

17. decembra 2008 za účasti právneho zástupcu sťažovateľky a žalovaného, v okolnostiach

daného prípadu nie je možné považovať konanie správnych orgánov pri objasňovaní

správneho deliktu za dostatočné a správne, pretože sa nedal vyjadriť priamo sťažovateľke

zastúpenej konateľom spoločnosti, resp. jej štatutárnemu zástupcovi k podstate veci

v správnom konaní ani na jednom stupni a súčasne neposkytol im priestor na zaujatie ich

stanoviska ku skutkovým zisteniam a výpovediam svedkov (obdobne napr. m. m.

a ).

V tejto súvislosti ústavný súd už zdôraznil, že práve je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej

úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl.

51 ods. 1 možné domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s musí byť výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné

medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší

rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že

dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva

záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ ().

V zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“

a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods.

1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku

členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov

v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1

dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania v sťažovateľkinej veci bolo súdne

preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia

peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994,

resp. rozsudok vo veci A.P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997)

().

Ústavný súd preskúmal vyjadrenie najvyššieho súdu a námietky sťažovateľky

a napokon dospel k názoru, že v danom prípade došlo postupom najvyššieho súdu v

súvislosti s napadnutým rozhodnutím o potvrdení rozhodnutia krajského súdu, ktorým

zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti správneho konania, k takej

interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ,

t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku by

viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Ústavný súd k tomu uvádza, že o vykonaných dôkazoch nebola nikdy správnymi

orgánmi spísaná riadna zápisnica (za účasti štatutárneho zástupcu, resp. konateľa

spoločnosti) a sťažovateľka sa v konaniach pred správnymi orgánmi (ústredným

inšpektorátom pod sp. zn. a predtým inšpektorátom pod sp. zn.

N/0011/04/08 prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu nemohla vyjadriť k veci ústne,

nemala možnosť byť prítomná pri výsluchu svedkov a nemohla im klásť otázky, aj keď sa

toho osobitne dožadovala.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty [( ods. l ), napr. ], ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS

87/93, a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým

spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť

(mutatis mutandis a ).

So zreteľom na označený rozsudok najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v

danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k

porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným

spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne totožnej veci bez toho, aby v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu

poskytnutá odlišná ochrana, než v inom označenom konaní. Argumentácia najvyššieho súdu

musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem

porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú

povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni

v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, navyše ak

sa verejnosti a ústnosti konania sťažovateľka nikdy nevzdala, ale výslovne sa jej

dožadovala. Všeobecné súdy nebrali tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a ich

výklad a aplikácia Správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných

súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju objektívne nemožno

akceptovať (obdobne napr. m. m. ). V tejto súvislosti navyše iný senát

najvyššieho súdu v obdobnom prípade sťažovateľky zrušil rozhodnutia správnych orgánov

a vec im vrátil na ďalšie konanie (napr. rozsudkom sp. zn. z 24. februára

2010).

Procesný postup správnych orgánov preto predstavoval protiústavný zásah do

označeného základného práva, pretože účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť

jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť

argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať

a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné

prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej

pozície.

Uloženie pokuty je administratívno-procesnou sankciou pre účely vymáhania určitej

procesnej povinnosti, a preto je súčasne i aktom donucovacej povahy. Má predovšetkým

majetkové zameranie umožňujúce vynútiť určitú ujmu na majetku dotknutých subjektov a

popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne i právom vlastniť

majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní a pri výkone kontrolnej

činnosti sú okrem toho svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv

príslušného subjektu, a to s ohľadom na ich výšku a možnosť ich opakovaného ukladania.

Závažnosť ich dopadu je o to výraznejšia, že môžu byť ukladané na základe voľného

uváženia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho aparátu, čím nie je vylúčený ich

prípadný diskriminačný a aj subjektívny efekt voči rôznym právnym subjektom. Okrem

toho ich možno ukladať i opakovane dovtedy, kým nebude dosiahnutý sledovaný cieľ

(riadny priebeh konania), čo znamená, že v danom prípade sa neprihliada ani na princíp ne

bis in idem.

V danom prípade je preto ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd neakceptovaním

procesných práv sťažovateľky, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi,

porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v spojení s (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2

), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [

písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľky bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ), a to v časti II tohto

nálezu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom advokátom Mgr. P. N., L., ktorý si uplatnil trovy konania spolu v sume

303,31 €.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania nepresahuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto priznal trovy právneho zastúpenia

celkovo za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu

v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, pretože právny zástupca je platcom dane z pridanej

hodnoty. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010