Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 88/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta, sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika (sudca

spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,

Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o.,

Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,

vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26

ods. 1, 2 a 4 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na súdny prieskum zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného ,

základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 19. februára 2013 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013

doručená sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu

zaručeného , 2 a 4 (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , základného práva

na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2

, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného ods.

1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu

zaručeného čl. 10 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 19. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len

„Rada“) rozhodnutím č. z 10. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 226-

PLO/O-2362/2012 konštatovala, že sťažovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19

ods. 1 písm. a) o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vysielaní a retransmisii“), za čo uložila sťažovateľke pokutu v sume 25 000 €.

Na základe vykonaného dokazovania Rada dospela k záveru, že sťažovateľka

odvysielaním programu „Extrémne rodiny“ 2. marca 2012 a 5. marca 2012 „zasiahla

do ľudskej dôstojnosti účinkujúceho T. a jeho matky“, pričom „povinnosti nezasiahnuť

do ľudskej dôstojnosti T. a jeho matky pri prezentovaní ich rodinného života nezbavuje

účastníka konania ani súhlas samotných účinkujúcich v programe“.

Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia na rozsiahlom priestore citovala

z odvysielaného programu a hodnotením jeho audiovizuálneho spracovania ako celku

dospela k záveru, že z «komentárov „hlasu obrazovky“ odvysielaných v rámci príslušných

scén, účastník konania sa zjavne zameriaval na komentovanie neobvyklých situácií

alebo odpovedí T., ktoré vyplývajú najmä z jeho zdravotných ťažkostí resp. zo sociálneho

prostredia, v ktorom žije. V rámci svojich komentárov účastník konania T. odpovede alebo

životné situácie zveličuje a recipienta na ne vyslovene upozorňuje. V zásade je možné

konštatovať, že každý jeden komentár v T. príbehu má mierne až výrazne ironický nádych

a jediným účelom týchto komentárov je zosmiešňovanie T. handicapov (či už zdravotných

alebo iných). T. ťažkosti tak vzhľadom na spôsob spracovania daného programu slúžia

primárne na „zábavu“, tvoria základ vlastne všetkých „vtipných“ point v komentároch.

Účelom týchto komentárov bolo recipienta šokovať a „zatraktívniť“ tak daný program.

Vyššie uvedené argumenty je v plnej miere možné aplikovať aj pri komentároch

týkajúcich sa T. matky... ».

Rada na dôvažok zdôraznila, že „špecifické podmienky, v ktorých daná rodina žije

(zlá sociálna situácia, zdravotné ťažkosti) sú objektívne danými skutočnosťami a teda

skutočnosťami, ktoré daná rodina (v prevažnej miere) nemohla ovplyvniť a ani si ich

slobodne nezvolila“.

Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlila aj rozdiel medzi rozhodujúcimi

skutkovými okolnosťami posudzovaného prípadu a prípadu rozhodovaného najvyšším

súdom v konaní sp. zn. , na ktorý sťažovateľka v rámci svojej

protiargumentácie poukazovala.

Na návrh sťažovateľky nariadiť ústne pojednávanie vo veci, na ktorom by boli

vypočuté v programe účinkujúce osoby «za účelom preukázania skutočnosti, že T. a jeho

matka účinkovali v predmetnom programe, na základe zmluvy a zaviazali sa postupovať

podľa pokynov režiséra programu naštudovať si „bibliu relácie“ atď. », Rada reagovala

tak, že „tieto skutočnosti... nepovažuje za sporné a v plnom rozsahu tiež vyplývajú

z jednotlivých zmlúv o účinkovaní, ktorých kópie účastník konania zaslal Rade ako prílohu

svojho stanoviska. Ako však už bolo uvedené, tieto skutočnosti nemenia nič na fakte, že T.

a jeho matka v predmetnom programe vystupovali ako konkrétne, existujúce osoby a teda

v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu... predstavovali individualizovaný subjekt. Dôkazy,

ktoré účastník konania navrhoval vykonať na ústnom pojednávaní by tak teda osvedčovali

iba skutočnosti, ktoré Rada nepovažuje za sporné. Z tohto dôvodu Rada na svojom

zasadnutí dňa 10.07.2012 zamietla žiadosť spoločnosti MAC TV s. r. o. o nariadenie

ústneho pojednávania...“.

Rozhodnutie Rady napadla sťažovateľka opravným prostriedkom podľa tretej hlavy

piatej časti v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“). Namietala v ňom, že Rada proti nej začala v období od apríla do júna

2012 tri správne konania zamerané na „rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu (ii)

čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené objektívnou súvislosťou (iii) jednotiaci zámer

páchateľa“, pričom tieto konania Rada „posudzuje každé samostatne a v dvoch z nich už

vydala samostatné rozhodnutia“. Podľa názoru sťažovateľky teda ide o pokračujúci správny

delikt, a tak „je úlohou Rady vydať jedno rozhodnutie a uložiť jednu sankciu za všetky

čiastkové útoky“.

Ďalej sťažovateľka tvrdila, že vo výroku rozhodnutia Rady chýba „presné

vymedzenie skutku, ktorým mal Vysielateľ porušiť povinnosť... presné vymedzenie spôsobu,

akým mal Vysielateľ zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti... presné vymedzenie skutkových

tvrdení alebo hodnotiacich komentárov, ktorých povaha spôsobila zásah do ľudskej

dôstojnosti fyzickej osoby... presnú identifikáciu osôb, ktorým malo byť zo strany

Vysielateľa zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti...“. Z toho sťažovateľka vyvodila

nepreskúmateľnosť rozhodnutia Rady.

Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že Rada si od nej záznam vysielania

vyžiadala „bez toho, aby o tomto úkone rozhodla... ako kolektívny orgán vykonaním

hlasovania“. Táto vada mala podľa sťažovateľky vplyv na zákonnosť postupu Rady.

Záznam vysielania, ktorý Rada v konaní napokon použila, predstavoval podľa sťažovateľky

nezákonný dôkazný prostriedok, lebo Rada si ho „vyhotovila... na svojom vlastnom

nahrávacom zariadení“ bez prítomnosti sťažovateľky.

K porušeniu slobody prejavu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľky

malo podľa jej názoru dôjsť tým, že „Rada absolútne nijakým spôsobom nešpecifikovala

a ani neodôvodnila naplnenie kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu

do slobody prejavu Vysielateľa“.

Sťažovateľka namietala aj odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov,

čo „porušuje právo Vysielateľa na spravodlivé súdne konanie, ale tiež spôsobuje

nedostatočné zistenie skutkového stavu vec na jej posúdenie“.

Na konkrétnych príkladoch sťažovateľka demonštrovala záver, podľa ktorého

„skutkový stav, tak ako z neho vychádza Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, je

v rozpore so skutočným obsahom spisov“, a tak sa Rada „pri odôvodňovaní napadnutého

rozhodnutia uchýlila k použitiu určitej dávky fabulácie a vlastnej tvorivosti, a rovnako tak

k použitiu faktov a skutočností, ktoré však neboli predmetom dokazovania a ani nijakým

spôsobom nevyplývajú z obsahu spisov“.

Sťažovateľka namietala i nesprávne právne posúdenie veci Radou, ktorú upozornila

„na skutočnosť, že umelecký výkon, akokoľvek sa môže javiť ako reálny, stále zostáva

umeleckým výkonom a nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného práva“.

Ak potom Rada nesúhlasila s touto argumentáciou, „tak na druhej strane nevykonala žiaden

dôkaz, ktorým by preukázala, že účinkujúci neposkytovali umelecký výkon, ale reálne

životné prejavy. Skutočnosť, či účastníci konania poskytovali umelecký výkon bolo možné

zistiť jednak z predložených zmlúv a jednak z výsluchu účastníkov programu, ktorý však

Rada nevykonala“.

Napokon sťažovateľka v opravnom prostriedku namietla, že „ochrana ľudskej

dôstojnosti a prípadné spory medzi fyzickými osobami a fyzickou alebo právnickou osobou,

ktorá do ľudskej dôstojnosti zasiahla, sa jednoznačne spravujú ustanoveniami občianskeho

práva“, a preto „jediným orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať spory o ochranu

osobnosti (ľudskej dôstojnosti) je výlučne súd a nie orgán výkonnej moci“.

Najvyšší súd rozsudkom z 19. februára 2013 v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodnutie Rady potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku

v prvom rade uviedol, že „Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si

záznamu vysielania a vysielateľ mal poskytnutím záznamu plniť na základe požiadavky rady

svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou

činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania

na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný

charakter.

Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyhotovila sama,

keďže jej záznam nebol poskytnutý, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah

vysielania, ktorý napriek vysloveným pochybnostiam navrhovateľ vecne nenamietal,

pričom sám uvádza, že obsah popisu vysielania uvedený v rozhodnutí zodpovedá prepisu

odvysielaného programu. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať

podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný...“.

Najvyšší súd „z obsahu spisu nezistil splnenie podmienok pre posúdenie veci

ako pokračujúceho správneho deliktu. Žalobca svoje tvrdenie v tomto smere ničím

neodôvodnil, neoznačil živé konania pred najvyšším súdom, s ktorými by bol predmet tohto

konania rovnorodý a spojený vecnou a časovou súvislosťou.“.

Ďalej najvyšší súd zhodnotil, že „v danom prípade je dostatočne určité,

akým programom, v akom vysielaní, v akom časovom rozpätí a z akých skutkových dôvodov

je potrebné program ako celok posúdiť z hľadiska, či svojim obsahom a spôsobom

spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti účinkujúcich identifikovaných vo výroku

rozhodnutia. Porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona označeným programom je

dané obsahom a spôsobom spracovania s prihliadnutím na kontext celého programu,

tak ako to Rada podrobne uviedla na str. 3 – 19 dôvodovej časti rozhodnutia. Nemožno

preto prisvedčiť navrhovateľovi, že pre posúdenie rozporu so zákonom mal odporca

zohľadniť aj skutočnosť, že celý príbeh sa nezameriaval len na problémy dotknutých osôb,

ale príbeh akcentoval aj morálne hodnoty rodiny.“.

Na podklade preskúmania dôvodov rozhodnutia Rady najvyšší súd konštatoval,

že ich „považuje za logické vyústenie skutkových zistení o obsahu vysielaného programu,

pričom nezistil prekročenie medzí správnej úvahy Rady..., pokiaľ kvalifikovala predmetný

program ako taký, ktorý naplnil definíciu programu porušujúceho ustanovenie § 19 ods. 1

písm. a) zákona. Odporca dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnil svoje skutkové závery

a správne úvahy, ktoré súd preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia, tak ako ich citoval

aj v tomto rozhodnutí, považuje v medziach podaného opravného prostriedku

za akceptovateľné. Súd sa nestotožňuje s dôvodmi odvolania, zdôraznenými navrhovateľom

na súdnom pojednávaní, pokiaľ sa týkali nevykonania dôkazov v správnom konaní obsahom

zmlúv a vypočutím účinkujúcich. Z podstaty práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti

a napr. aj z judikatúry NS SR (rozsudok ) jednoznačne vyplýva,

že ani podpísanie zmluvy alebo dobrovoľné konanie dotknutej osoby nemôže znamenať,

že by sa táto vzdala svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.“.

Napokon najvyšší súd poukazom na význam dodržiavania základných ľudských práv

a slobôd v modernom právnom štáte konštatoval, že „závažnosť tohto konkrétneho

porušenia povinnosti podľa je teda vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti mimoriadne vysoká a preto sa nestotožňuje s navrhovateľom,

že posúdenie otázok ochrany ľudskej dôstojnosti je len vecou súdnej ochrany v sporovom

konaní. Kompetencia Rady je v tomto smere jednoznačne a nespochybniteľne daná zákonom

a uplatnenie tejto kompetencie Radou nemohol súd posúdiť ako nezákonné.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí „porušenie princípu

verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci“, keďže Radu žiadala „o vytýčenie

ústneho pojednávania, predvolanie navrhovaných svedkov, ak aj vykonanie navrhovaných

listinných dôkazov“. Pritom podľa sťažovateľky „najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

k predmetnej otázke nezaujal žiadny právny názor a uviedol len“, že sa nestotožňuje

s dôvodmi odvolania v otázke nevykonania dôkazov obsahom zmlúv a vypočutím

účinkujúcich. Tento záver podľa sťažovateľky najvyšší súd nijako neodôvodnil. Súčasne

sťažovateľka zdôrazňuje, že vec prerokovávaná Radou bola vecou trestného charakteru,

a preto „tým, že správny orgán nenariadil ústne pojednávanie, porušil aj jej právo

na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 dohovoru a základné právo na súdnu... ochranu

podľa ... Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci

aspoň na jednom stupni v konaní pred správnym orgánom nebol v súlade s ustálenou

judikatúrou ESĽP dodržaný, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania sťažovateľka nikdy

nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala. Najvyšší súd nebral tieto námietka sťažovateľky

vôbec do úvahy a ani sa s nimi nevysporiadal...“. Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia

najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré boli pre navrhovateľov pozitívne.

Ďalej sťažovateľka namieta odmietnutie vykonania ňou navrhovaných dôkazov

Radou a tvrdí, že vo svojom rozhodnutí Rada „síce tvrdila, že sa s podkladmi (dôkazmi)

oboznámila, avšak z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom tak urobila,

kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu

prebiehalo, atď. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo správneho spisu a ani z odôvodnenia

rozhodnutia Rady. Z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam – zápisnica.

Uvedená skutočnosť je však v priamom rozpore s odôvodnením rozhodnutia Rady,

z ktorého je zrejmé, že rozhodnutie Rady je postavené na zisteniach, ktoré mohla Rada

získať jedine detailným preskúmaním predložených obrazovo-zvukových záznamov

z vysielania.“. Následným zdôraznením významu procesnej bezvadnosti vykonávania

dôkazov sťažovateľka uzatvára, že „najvyšší súd neakceptovaním procesných práv

sťažovateľky, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi, porušil jej základné

právo na súdnu... ochranu podľa v spojení s “.

Sťažovateľka kritizuje postoj najvyššieho súdu k nevykonaniu ňou navrhovaných

dôkazov Radou tvrdiac, že tieto „neboli nikdy v konaní vykonané a paradoxne najvyšší súd

nad rozsah preskúmavacej právomoci argumentuje, že aj keby vykonané boli, tak by sa nimi

preukázal len súhlas dotknutej osoby, ktorý by však nijako nezbavil povinnosti sťažovateľku.

Najvyšší súd však nijako neodpovedal na otázku prečo nie je v rozpore s právami

sťažovateľky, že navrhované dôkazy neboli vôbec vykonané.“. V nadväznosti na to

sťažovateľka považuje za absurdné, ak správny orgán rozhodne o zásahu do ľudskej

dôstojnosti fyzickej osoby aj napriek dobrovoľnosti konania tejto osoby, ktoré má jej ľudskú

dôstojnosť porušovať.

Porušenie princípu právnej istoty tvrdí sťažovateľka poukazom na rozsudky

najvyššieho súdu v iných obdobných veciach (rozsudky v konaní sp. zn.

z 24. februára 2010 a v konaní sp. zn. z 3. februára 2011) konštatujúc,

že „najvyšší súd... v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom... bez toho,

aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci

sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná právna ochrana...“.

Sťažovateľka vo väzbe na tvrdené porušenie slobody prejavu namieta,

že „z odôvodnenia Rady, ako aj z napadnutého rozhodnutia je absolútne jednoznačné,

že napriek tomu, že sťažovateľka na zásah do slobody prejavu a povinnosť preukázať

a odôvodniť splnenie kritérií oprávneného zásahu do slobody prejavu, výslovne upozornila

tak Radu ako aj najvyšší súd, a napriek tomu Rada ani najvyšší súd absolútne nijakým

spôsobom nešpecifikovali ani neodôvodnili naplnenie kritérií legality, legitimity

a proporcionality zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a najvyšší súd sa k tejto námietke

v napadnutom rozhodnutí ani len nevyjadril“.

Účinkujúci v kritizovanom odvysielanom programe sa podľa sťažovateľky zmluvne

zaviazali v ňom účinkovať a poskytnúť „v prospech výrobcu umelecký výkon. Sťažovateľka

namieta, že umelecký výkon, akokoľvek sa môže javiť ako reálny, stále zostáva umeleckým

výkonom a nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného práva týkajúce sa ľudskej

dôstojnosti fyzických osôb, ktoré umelecký výkon dobrovoľne poskytujú. Na preukázanie

svojho tvrdenia sťažovateľka predložila Rade dôkazy... Rada však... tieto navrhované

dôkazy nevykonala a najvyšší súd stroho argumentoval, že tieto zmluvné vzťahy za žiadnych

okolností nezbavujú sťažovateľku zodpovednosti. Takýto právny názor najvyššieho súdu je

opätovne neudržateľný až absurdný, pretože by v zásade umožňoval, aby Rada

sankcionovala akéhokoľvek vysielateľa za odvysielanie fiktívneho filmového príbehu,

z ktorého dejovej línie by vyplývalo, že došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti niektorého

z hercov alebo postáv, ktoré herec stvárňuje.“. Aj tu sťažovateľka poukazuje na judikát

vo veci sp. zn. .

Odkazom na znenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii

sťažovateľka opakuje, že «predmetné ustanovenie konštatuje a zdôrazňuje ochranu ľudskej

dôstojnosti aj vo vysielaní televíznych programových služieb a audiovizuálnych mediálnych

služieb na požiadanie. Predmetné ustanovenie však „nezmocňuje“ Radu na riešenie sporov

o ochranu osobnosti a rozhodovanie o tom, či vysielateľ (sťažovateľka zasiahla do ľudskej

dôstojnosti (osobnosti) fyzickej osoby, nakoľko táto kompetencia je vyhradená výlučne

všeobecným súdom na základe ustanovenia .. Z obsahu existujúceho právneho

vzťahu jednoznačne vyplýva, že právne vzťahy vznikajúce pri ochrane ľudskej dôstojnosti...

sú výlučne súkromnoprávnej povahy a zakladajú „spor“ medzi dvoma osobami súkromného

práva. Spor medzi dvoma osobami súkromného práva... má právomoc rozhodovať jedine

všeobecný súd.». Podľa sťažovateľky akceptácia názoru najvyššieho súdu v predmetnej

otázke by v konečnom dôsledku znamenala možnosť dvakrát sťažovateľku trestať za to isté

konanie, „jedenkrát administratívnou sankciou a druhýkrát primeraným zadosťučinením

a nemajetkovou ujmou“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci

samej takto nálezom rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01

Bratislava, IČO: 618 322, na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1), ods. 2) a ods. 4), právo

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2), právo na zákonného sudcu

podľa ) a a Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 19.02.2013

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 19.02.2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný ohradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o.,

so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 618 322, trovy právneho zastúpenia

vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o., do pätnásť

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak...

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti

aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam

alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného ,

a práva zaručeného dohovoru

1. Pokiaľ ide o prvú sťažnostnú námietku, zakladá sa na tvrdení porušenia zásady

verejnosti, ústnosti a prítomnosti pri prerokovaní veci sťažovateľky Radou. Sťažovateľka tu

kritizuje nenariadenie ústneho pojednávania na prerokovanie jej správneho deliktu v konaní

pred Radou.

Ústavný súd uvádza, že Rada má pri ukladaní sankcií vysielateľom postavenie

orgánu štátnej správy [§ 5 ods. 1 písm. h) zákona o vysielaní a retransmisii] a sankcií

za porušenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov ukladá v rámci správneho

konania. Rada teda pri uplatňovaní uvedenej sankčnej právomoci predovšetkým chráni

verejný záujem a nerozhoduje „klasický“ súkromnoprávny spor, teda spor dvoch

protichodných súkromných záujmov. Práve pre rozhodovanie súkromnoprávnych sporov sú

typické požiadavky ústnosti a verejnosti, pretože vyplývajú z dominujúceho prvku

kontradiktórnosti sporového konania, kým rozhodovanie v správnom konaní môže mať

v závislosti od individuálneho prípadu aj charakter písomnosti a neverejnosti. Súčasne však

ústavný súd bez akýchkoľvek pochybností akceptuje judikované právne názory týkajúce sa

kvality procesného postupu pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti tak, ako

ich prezentuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúra ústavného súdu

i všeobecných súdov, ako to aj sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti uviedla.

Z uvedených dôvodov sa teda môže javiť analyzovaná sťažnostná námietka ako

dôvodná, a to s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojom vyjadrení k oznámeniu

o začatí správneho konania požadovala nariadenie ústneho pojednávania vo veci. Pri tvorbe

definitívneho úsudku o vznesenej námietke však nemožno opomenúť, že predmetom

prieskumu zo strany ústavného súdu je rozsudok najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval

o opravnom prostriedku sťažovateľky proti spornému rozhodnutiu Rady.

Ústavný súd už judikoval, že správne súdnictvo, integrálnou súčasťou právnej úpravy

ktorého je i konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy

podľa tretej hlavy piatej časti , sa zakladá na prieskume

zákonností postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy len v rozsahu a z dôvodov

namietaných v podaní (tzv. správna žaloba alebo opravný prostriedok), ktorým sa súdny

prieskum aktivity verejnej správy iniciuje. Formulovaná zásada sa uplatňuje tak na konanie

podľa druhej hlavy piatej časti ( a j ods. 1 a ), ako aj na konanie

podľa tretej hlavy piatej časti ( v spojení s a j ods. 1

a 2 ). Všeobecný súd v konaní podľa uvedených hláv piatej časti je tak oprávnený

napadnutý postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmať len z hľadiska tých

námietok, ktoré účastník správneho konania v žalobe alebo v opravnom prostriedku

explicitne a dostatočne konkrétne sformuloval. Len vo výnimočných prípadoch výslovne

ustanovených zákonom je možné stanovené medze prekročiť ( ,

). Uvedenú konštrukciu rešpektoval aj najvyšší súd v napadnutom

rozsudku, keď na strane 5 konštatoval, že rozhodnutie Rady i konanie, ktoré mu

predchádzalo, „preskúmal v medziach opravného prostriedku“.

Pre konanie ústavného súdu o sťažnosti proti právoplatnému meritórnemu

rozhodnutiu všeobecného súdu vydanému v konaní podľa tretej hlavy piatej časti je

preto rozhodujúce zistenie, či námietky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje tvrdené porušenie

svojich práv uvedených v , boli prednesené v opravnom prostriedku

proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Ak je odpoveď záporná, potom je potrebné

konštatovať, že všeobecný súd v dôsledku striktnej zákonom požadovanej viazanosti

prieskumu zákonnosti administratívneho rozhodnutia dôvodmi opravného prostriedku

nemohol poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam a slobodám, a to výlučne

v dôsledku spôsobu, akým sťažovateľ v pozícii navrhovateľa pred všeobecným súdom

využil (lepšie povedané nevyužil) svoje dispozičné právo. Navrhovateľ tak sám určuje

všeobecnému súdu rozsah prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy a ústavný súd je

povinný tento rozsah taktiež rešpektovať. V opačnom prípade by totiž od všeobecného súdu

v podstate vyžadoval porušenie zákona, a to v podobe prekročenia rozsahu a dôvodov

sťažovateľovho opravného prostriedku ().

Z obsahu sťažovateľkinho podania označeného ako „odvolanie“, ktorým brojila

proti rozhodnutiu Rady a ktorého fotokópiu k sťažnosti pripojila, vyplýva, že sťažovateľka

v ňom predniesla dôvody tak, ako sú zhrnuté v naratívnej časti odôvodnenia tohto

uznesenia. Vo vzťahu k problému (ne)nariadenia ústneho pojednávania ústavný súd

zvýrazňuje, že slovné spojenie „ústne pojednávanie“ je v texte sťažovateľkinho opravného

prostriedku, ktorý má rozsah 15 husto písaných strán, použitý iba raz. Na druhej strane

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu predniesla sťažovateľka k námietke nenariadenia

ústneho pojednávania hĺbkové dôvody využívajúce argumentáciu súdnou judikatúrou

v rozsahu približne dvoch strán písaného textu. Pravdaže, ústavný súd zdôrazňuje, že takto

formulované kvantitatívne hľadisko nie je rozhodujúce.

Vo svetle popísanej požiadavky viazanosti správneho súdu dôvodmi podaného

opravného prostriedku však za podstatné treba považovať vyhodnotenie obsahovej stránky

sťažovateľkinho opravného prostriedku, z ktorého vyplýva, že nenariadenie ústneho

pojednávania sťažovateľka nenamietala. Ako už bolo uvedené, slovné spojenie „ústne

pojednávanie“ je v texte opravného prostriedku použité iba raz (strana 11), aj to v súvislosti

kritikou postupu Rady, ktorá nevykonala dôkazy navrhované sťažovateľkou. Bod 16

opravného prostriedku, v ktorom je predmetný výraz použitý, však ako dôvod opravného

prostriedku, s ktorým sa najvyšší súd musel vysporiadať, formuloval „odmietnutie

vykonania Vysielateľom navrhovaných dôkazov zo strany RVR“ (bod 16.2 opravného

prostriedku), čo malo viesť k záveru, že „zistenie skutkového stavu je nedostačujúce

na posúdenie veci“ (pozri označenie bodu 16 opravného prostriedku). Sťažovateľka tu teda

pozornosť najvyššieho súdu nesústredila na porušenie zásady ústnosti, verejnosti

a na požiadavku byť prítomný pri prerokovaní vlastnej veci.

Ústavný súd tak uzatvára, že sťažovateľka nevyužila požadovaným spôsobom svoje

dispozičné právo pri formulácii dôvodov opravného prostriedku stanovujúcich pre najvyšší

súd pri prieskume sporného rozhodnutia Rady záväzné medze. Preto ani nebolo možné

od najvyššieho súdu v popísaných okolnostiach očakávať, že sa predmetnou námietkou

bude zaoberať, prípadne, že ju dokonca pri formulácii záverečného úsudku o predmete

konania zohľadní. Preskúmavanú námietku sťažovateľky tak ústavný súd vyhodnotil

ako nedôvodnú.

2. Ďalšia sťažnostná námietka sa sústredila na kritiku vykonania dôkazov v správnom

konaní pred Radou. Sťažovateľka v podstate kritizuje odôvodnenia rozhodnutia Rady,

v ktorom sa neuvádza, ako prebiehalo vykonanie dôkazu záznamom z vysielania programu

„Extrémne rodiny“. V nadväznosti na to sťažovateľka namieta, že najvyšší súd

„neakceptovaním procesných práv sťažovateľky, ktoré nemohla uplatniť v konaní

pred správnymi orgánmi, porušil jej základné právo na súdnu... ochranu“.

Za rozhodujúcu skutočnosť pri posudzovaní prednesenej sťažnostnej námietky

považuje ústavný súd fakt nerozporovaný ani samotnou sťažovateľkou, a to že Rade

neposkytla súčinnosť v podobe predloženia záznamu vysielania predmetného programu.

Nevyhovenie požiadavke Rady muselo nevyhnutne viesť k obstaraniu inkriminovaného

záznamu vo výlučnej „procesnej réžii“ Rady, pretože v opačnom prípade by táto nemala

žiadnu možnosť utvoriť si relevantný úsudok o predmete konania, teda o tom,

či sťažovateľka odvysielaním programu naplnila všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty

správneho deliktu podľa zákona o vysielaní a retransmisii. Pri rešpektovaní právneho

názoru sťažovateľky by napĺňanie poslania Rady bolo úplne paralyzované, pričom

ochromenie jej činnosti by mal v rukách výlučne vysielateľ ako subjekt, proti ktorému Rada

svoje vrchnostenské postavenie uplatňuje.

Navyše, a to ústavný súd nepovažuje v okolnostiach posudzovaného prípadu

za zanedbateľnú skutočnosť, sťažovateľka v priebehu celého konania pred Radou

ani v prieskumnom konaní pred najvyšším súdom, ba ani v dôvodoch svojej sťažnosti

nenamietala, že by doslovný prepis odvysielaného programu tak, ako je citovaný

v odôvodnení rozhodnutia Rady, nezodpovedal skutočnému obsahu ňou odvysielaného

programu. Za takýchto okolností sa potom aj požiadavka sťažovateľky na dôsledné

rešpektovanie jej procesných práv pri vykonávaní analyzovaného dôkazu dostáva

z ústavného hľadiska do iného svetla. Procesné garancie poskytnuté právnym poriadkom

účastníkovi konania totiž nie sú samoúčelné, ale v konečnom dôsledku majú zabrániť tomu,

aby orgán verejnej moci, ktorý dôkazy vykonáva, a potom aj hodnotí, nemohol svojvoľne

obsah poznatkov plynúcich z vykonaného dôkazu „korigovať“ preň vyhovujúcim

spôsobom, a prípadne v neprospech účastníka konania. Ak však v posudzovanom prípade

sťažovateľka potvrdila autenticitu prepisu odvysielaného programu v podobe, v akej bol

zachytený v rozhodnutí Rady (uvádza to najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku na

strane 7 v prvom odseku textu), potom možno konštatovať, že účel procesných práv

sťažovateľky, ktorými disponuje v konaní pred Radou, bol naplnený.

Prístup najvyššieho súdu k predmetnej námietke sťažovateľky z uvedených dôvodov

ústavný súd nehodnotí ako ústavne neakceptovateľný, a preto aj v tejto časti je sťažnosť

nedôvodná.

3. Sťažovateľka v sťažnosti podrobuje kritike aj postoj najvyššieho súdu k otázke

nevykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľkou Rade. Išlo o navrhované výsluchy

svedkov – účinkujúcich v odvysielanom programe na účel dôkazného skúmania, či sa

svedkovia cítili dotknutí vo svojej ľudskej dôstojnosti. Najvyšší súd v tejto súvislosti

uviedol, že „podstaty práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a napr. aj z judikatúry NS SR

(rozsudok ) jednoznačne vyplýva, že ani podpísanie zmluvy alebo dobrovoľné

konanie dotknutej osoby nemôže znamenať, že by sa táto vzdala svojho práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti“.

Ústavný súd tu opätovne poukazuje na už konštatovanú skutočnosť vyplývajúcu

z koncepcie vymedzenia kompetencií Rady podľa zákona o vysielaní a retransmisii,

ktorou je zameranie činnosti Rady na ochranu verejného záujmu (pozri § 4 ods. 1 zákona

o vysielaní a retransmisii). Ak zákonodarca explicitne priznáva Rade pôsobnosť spočívajúcu

v ochrane ľudskej dôstojnosti pri poskytovaní audiovizuálnej mediálnej služby

na požiadanie, programovej služby a ich zložiek [§ 67 ods. 5 písm. e) v spojení § 19 ods. 1

písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii], a súčasne prípadný súhlas vysielaním

dotknutých osôb nepovažuje za dôvod zbavujúci vysielateľa zodpovednosti za protiprávne

správanie, potom nemožno považovať odmietnutie vykonania dôkazov navrhnutých práve

na účel preukázania súhlasu účinkujúcich v predmetnom programe za ústavne neprípustný

zásah do procesných práv sťažovateľky ako účastníka konania, v ktorom sa proti nej

vyvodzuje zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu. Preto je ústavne akceptovateľný

aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého ani podpis zmluvy s vysielateľom,

ba ani dobrovoľné konanie účinkujúceho v programe nemožno interpretovať ako vzdanie sa

práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Naopak, takýto právny názor najvyššieho súdu

dôsledne rešpektuje požiadavku ochrany verejného záujmu Radou, ako aj zákonné

vymedzenie jej kompetencií. Tretiu námietku sťažovateľky preto ústavný súd považuje

za nedôvodnú.

4. Štvrtá sťažnostná námietka prednesená sťažovateľkou smeruje k záveru

o porušení jej právnej istoty najvyšším súdom, keďže tento pri rozhodovaní o podanom

opravnom prostriedku nevzal do úvahy iné rozsudky v obdobných veciach (sp. zn.

z 24. februára 2010 a sp. zn. z 3. februára 2011),

v ktorých podľa sťažovateľky bolo rozhodnuté v prospech podávateľa opravného

prostriedku.

Ústavný súd preskúmal sťažovateľkou označené rozsudky najvyššieho súdu

a za podstatné považuje v oboch prípadoch najvyšší súd preskúmaval napadnuté

administratívne rozhodnutia aj z dôvodu nenariadenia ústneho pojednávania v sankčnom

konaní, pričom práve tento dôvod viedol v oboch prípadoch najvyšší súd k zrušeniu

napadnutého administratívneho rozhodnutia. Dôležité však je aj to, že žalobca,

resp. navrhovateľ v analyzovaných prípadoch vo svojich opravných prostriedkoch

predmetnú procesnú vadu (nenariadenie ústneho pojednávania) explicitne namietali

(vyplýva to z naratívnych častí odôvodnení oboch rozsudkov). Ako už ústavný súd uviedol

pri vysporadúvaní sa s prvou sťažnostnou námietkou (bod 1 tejto časti odôvodnenia

uznesenia), sťažovateľka vo svojom opravnom prostriedku nenariadenie ústneho

pojednávania ako samostatný dôvod opravného prostriedku nevymedzila, čo malo

za následok, že najvyšší súd sa touto vadou v konaní pred Radou nemohol zaoberať.

Nadbytočnou je potom aj požiadavka, aby najvyšší súd vysvetľoval rozdielnosť výroku

svojho rozsudku v porovnaní s výrokmi v uvedených obdobných veciach a dôvodmi,

na ktorých tieto výroky boli založené.

5. Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku, že najvyšší súd sa v dôvodoch svojho rozsudku

nezaoberal kritériami „legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu

sťažovateľky“, ústavný súd konštatuje, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vyplýva, že sa vymedzenými kritériami skutočne v samostatnej

systematickej časti odôvodnenia skutočne nezaoberal.

Pre kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia však nie sú podstatné subjektívne

predstavy účastníka konania, ale zistenie, či konajúci všeobecný súd dal potrebné odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(, ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v opravnom konaní (m. m. ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,

že tento dáva potrebné odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré z opravného prostriedku

sťažovateľky vzišli. Medzi ne patrí aj vyvažovanie v konflikte stojaceho základného práva

na zachovanie a ochranu ľudskej dôstojnosti na jednej strane a slobody prejavu na strane

druhej. Aj keď, ako už bolo uvedené, najvyšší súd konflikt ústavne chránených hodnôt

nepopisoval a neriešil v osobitnej systematickej časti odôvodnenia svojho rozsudku,

dôležité je, že zodpovedal na všetky podstatné námietky, ktorými sťažovateľka riešenie

predmetnej kolízie Radou spochybňovala. Tým súčasne najvyšší súd odpovedal

aj na otázku, prečo bolo v posudzovanom prípade potrebné uprednostniť záujem na ochrane

ľudskej dôstojnosti pred slobodou prejavu. I v tejto časti tak ústavný súd vyhodnotil

sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú.

6. Sťažovateľka ďalej namieta, že účinkujúci v odvysielanom programe vysielateľovi

poskytli umelecký výkon, ktorý „nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného

práva týkajúce sa ľudskej dôstojnosti fyzických osôb, ktoré umelecký výkon

dobrovoľne poskytujú“. V nadväznosti na to poukázala na rozsudok najvyššieho súdu

č. k. -26 z 15. januára 2009, ktorý rovnaký problém rieši podľa jej názoru

odlišne.

Ústavný súd tu odkazuje na dôvody rozhodnutia Rady (strana 25)

v sťažovateľkinej veci, kde Rada zdôvodnila, prečo vec vedenú pred najvyšším súdom

pod sp. zn. a prerokovávanú vec sťažovateľky nemožno porovnávať. Rada

osobitne zdôraznila, že v skoršom prípade „sa jednalo o umelo vytvorený a teda fiktívny

príbeh, stvárnený osobami, ktoré v danom programe predstavovali umelo vytvorené

postavy“, avšak „v prípade T. a jeho matky sa jedná o skutočných ľudí, ktorí v danom

programe predstavujú samých seba aj s ich skutočnými charakteristikami (reálne zdravotné

postihnutie, zlá sociálna situácia) a sú prezentovaní v ich reálnom prostredí (v lokalite

a v ich konkrétnom dome kde skutočne žijú)“.

Keďže sťažovateľka pripojila k svojej sťažnosti fotokópiu rozsudku najvyššieho súdu

vo veci sp. zn. , ústavný súd jeho dôvody preskúmal a dospel k záveru,

že citované dôvody uvedené Radou v jej rozhodnutí predstavujú dostatočnú odpoveď

na námietku sťažovateľky a nevykazujú známky arbitrárnosti či svojvôle.

Ústavný súd už judikoval aplikovateľnosť jeho ustáleného názoru,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden

celok, aj na vzťah medzi rozhodnutím Rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho

súdu, ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia Rady (). Ak teda

Rada dostatočným spôsobom zodpovedala námietku sťažovateľky prednesenú v jej

vyjadrení k začatiu konania o uložení správneho deliktu, potom najvyšší súd reagoval

na rovnaký dôvod opravného prostriedku dostatočne, ak iba všeobecne uviedol,

že napadnuté rozhodnutie Rady „považuje za logické vyústenie skutkových zistení o obsahu

vysielaného programu“. Preskúmavaná námietka Rady je preto nedôvodná.

7. Napokon sťažovateľka v sťažnosti namieta, že § 19 ods. 1 písm. a) zákona

o vysielaní a retransmisii neoprávňuje „Radu na riešenie sporov o ochranu osobnosti

a rozhodovanie o tom, či vysielateľ (sťažovateľka zasiahla do ľudskej dôstojnosti

(osobnosti) fyzickej osoby, nakoľko táto kompetencia je vyhradená výlučne všeobecným

súdom na základe ustanovenia ..“. S citovaným výrokom ústavný súd súhlasí,

zároveň však nemožno nijako spochybniť právny názor najvyššieho súdu i dôvody k nemu

vedúce, podľa ktorých „závažnosť tohto konkrétneho porušenia povinnosti podľa § 19

ods. 1 je teda vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mimoriadne

vysoká a preto sa nestotožňuje s navrhovateľom, že posúdenie otázok ochrany ľudskej

dôstojnosti je len vecou súdnej ochrany v sporovom konaní. Kompetencia Rady je v tomto

smere jednoznačne a nespochybniteľne daná zákonom a uplatnenie tejto kompetencie

Radou nemohol súd posúdiť ako nezákonné.“.

Právny názor formulovaný sťažovateľkou by v konečnom dôsledku viedol

k neaplikovateľnosti § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, čo zrejme

nebolo zámerom zákonodarcu, keď zákon o vysielaní a retransmisii schvaľoval. Tretíkrát

ústavný súd poukazuje na postavenie Rady ako orgánu štátnej správy chrániaceho verejný

záujem, ktorý sa v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii konkretizuje do

podoby verejného záujmu na ochrane ľudskej dôstojnosti pri poskytovaní programovej

služby. Výklad administratívnoprávnej kompetenčnej normy nemôže vyústiť do úplného

popretia kompetencie, ktorá je orgánu verejnej správy touto normou priznaná. I posledná

námietka sťažovateľky je preto podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Vzhľadom na skutočnosť, že všetky sťažovateľkou prednesené námietky vyhodnotil

ako nedôvodné, ústavný súd uvádza, že niet žiadnych signálov, ktoré by po prijatí jej

sťažnosti mohli viesť ku konštatovaniu porušenia jej základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 a ani porušenia práva zaručeného dohovoru. Sťažnosť

je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

B. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 26. ods. 1, čl. 26

ods. 2 a a práva zaručeného dohovoru

Základné právo zaručené a právo zaručené dohovoru predstavujú

práva hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva

podľa , 2 a 4 a porušenie práva podľa dohovoru, bolo už len

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

C. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

Sťažovateľka pojala do petitu svojej sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný

( ), aj návrh na vyslovenie porušenia jej základného

práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného . Pri preskúmaní

jednotlivých sťažnostných námietok, tak ako sú rekapitulované a citované v naratívnej časti

odôvodnenia tohto uznesenia, však ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odôvodnení

sťažnosti nepredniesla žiadne dôvody, ktoré by mali svedčať v prospech záveru o porušení

uvedeného základného práva.

Podľa musí návrh na začatie konania

pred ústavným súdom okrem iného obsahovať odôvodnenie návrhu.

Keďže sťažovateľka v rozsahu namietaného porušenia základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi neuviedla žiadne dôvody, musel ústavný súd v tejto časti

sťažnosť odmietnuť podľa pre nesplnenie predpísaných

náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v petite jej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014