Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 564/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej

spoločnosťou Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu

zaručeného , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného , základného práva na súdny prieskum

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Rady pre vysielanie a retransmisiu

č. z 21. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

č. zo 7. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a č. zo 4. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ako aj rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júla 2012 v konaní

sp. zn. a v konaní sp. zn. a z 28. júna 2012 v konaní

sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp. zn. Rvp

12903/2012 a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

20. septembra 2012 a 24. septembra 2012 doručené tri sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., B.

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu

prejavu zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , základného práva na

súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Rady

pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) č. z 21. júna 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. , č. zo 7. júna 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. a č. zo 4. októbra 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj rozsudkami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn.

a v konaní sp. zn. , a z 28. júna 2012 v konaní sp. zn.

.

1. Zo sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn. , ako

aj z ich príloh vyplýva, že Rada rozhodnutiami č. z 21. júna 2011 v konaní

sp. zn. a č. zo 7. júna 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. autoritatívne konštatovala, že sťažovateľka porušila § 20

ods. 4 o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vysielaní a retransmisii“), pretože pri odvysielaní konkretizovaných programov došlo

„k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania“. Za takto vymedzené

správne delikty Rada uložila sťažovateľke „podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona

č. sankciu – pokutu, určenú podľa

Z. z...“.

Rada v odôvodnení svojich rozhodnutí najprv uviedla, že v priebehu konaní bola

sťažovateľka dvakrát vyzvaná na realizáciu dôkazných návrhov. Podkladom rozhodnutia

Rady bol „záznam vysielania programu... a prepis/popis skutkového stavu“.

1.1 V rozhodnutí č. z 21. júna 2011 v konaní sp. zn. 135-PLO/O-

1247/2011 Rada formulovala názor, podľa ktorého z relevantných ustanovení zákona

o vysielaní a retransmisii a vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania

audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,

programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení

neskorších predpisov, vyplýva, že „pre označovanie upútaviek grafickými symbolmi podľa

Jednotného systému označovania platia prísnejšie pravidlá ako pre označovanie zložiek

programovej služby, ktoré napĺňajú iba definíciu vlastnej propagácie... Prísnejšie pravidlá

pre označovanie upútaviek príslušným grafickým symbolom... sú opodstatnené vzhľadom

na to, že divák dostane okrem informácií o programe spracovaných do podoby,

ktorou pútajú diváka..., aj informácie o názve, čase a dni jeho vysielania... Preto je

nevyhnutné zároveň poskytnúť divákom (najmä rodičom a osobám zodpovedným

za maloletých) informáciu o vhodnosti daného programu.“. Zároveň vo vzťahu

k prerokovávanému prípadu Rada uviedla, že „posudzované upútavky boli zložené z dvoch

častí. V prvej časti boli odvysielané zábery z programu. Prvá časť posudzovaných upútaviek

bola označená. V ich druhej časti boli odvysielané informácie o dni a čase odvysielania

samotného programu a o jeho názve... Druhá časť posudzovaných upútaviek nebola

označená.“. Pritom podľa názoru Rady „obe časti upútaviek z obsahovej stránky tvoria

jeden celok“.

Proti rozhodnutiu Rady č. z 21. júna 2011 v konaní sp. zn. 135-PLO/O-

1247/2011 podala sťažovateľka opravný prostriedok podľa tretej hlavy druhej časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

v ktorom tvrdila nesprávnosť rozhodnutia Rady a jej postupu v konaní z dôvodu,

že „vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu práv účastníka konania

garantovaných SR, najmä garancie právneho štátu a tiež práva na súdnu a inú

právnu ochranu...“, a že „rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo pre nedostatok dôvodov...“. Bližšie dôvody svojich záverov sťažovateľka v opravnom

prostriedku neuviedla, avšak z naratívnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

zo 4. júla 2012 vo veci sp. zn. vyplýva, že (zrejme na nariadenom ústnom

pojednávaní) namietala právne posúdenie veci Radou, „nakoľko sa v posudzovanom

prípade jednalo vždy o odvysielanie dvoch samostatných komunikátov, pričom prvým... bola

upútavka na vysielanie programovej služby, a teda vlastná propagácia, ktorá spĺňala všetky

formálne a obsahové požiadavky v zmysle zákona. Druhým komunikátom bolo oznámenie

vysielateľa o vlastnom programe v zmysle § 37 ods. 2 zákona o vysielaní... Poukázal na to,

že Rada spojila tieto dva komunikáty do jedného celku a vyhodnotila toto spojenie ako

porušenie zákona o vysielaní, pričom nie je zrejmé, prečo takýmto spôsobom postupovala,

a preto je jej rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok

dôvodov.“. Sťažovateľ Rade vytkol aj skutočnosť, že „Rada vo svojej rozhodovacej

činnosti v totožných prípadoch postupovala tak, že v konaní uložila sankciu za porušenie §

20 ods. 4 zákona o vysielaní, následne došlo k zastaveniu konania v časti z dôvodu § 30 ods.

1 písm. h) správneho poriadku (odpadnutie dôvodu konania, pozn.)... Vysielateľovi nie je...

zrejmé, pre aký dôvod Rada postupuje v rovnakej veci rôzne a režim sankcionovania

vysielateľa je preto nemožné považovať za zákonný...“.

Najvyšší súd rozsudkom zo 4. júla 2012 vo veci sp. zn. napadnuté

rozhodnutie Rady potvrdil. V odôvodnení rozsudku využil oprávnenie podľa § 250ja ods. 7

, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už

bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len

na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Najvyšší súd preto

odcitoval odôvodnenie svojho rozsudku z 30. mája 2012 vo veci sp. zn. ,

z ktorého vyplýva jeho stotožnenie sa s názorom Rady o jednotnosti posudzovania

vymedzených dvoch skupín odvysielaných komunikátov. Najvyšší súd bol toho názoru,

že „akýkoľvek komunikát, ktorého obsah je určený na získanie a udržanie pozornosti

verejnosti na vlastné vysielanie a programy vysielateľa, je upútavkou. Je pritom

bez právneho významu, akým spôsobom sa vysielateľ snaží pozornosť diváka upútať...

Jediným logickým dôvodom na poskytnutie podrobnejších informácií o konkrétnom

programe, je upútanie pozornosti verejnosti, nakoľko vysielateľovým zámerom je získanie

čo najväčšieho počtu divákov ktorejkoľvek jeho programovej služby. Tento zámer

vysielateľa je legitímny, nakoľko jeho úspech na trhu, ako komerčného subjektu v danej

oblasti podnikania, je priamo úmerne závislý od sledovanosti. Práve z tohto dôvodu však

zákonodarca ukladá povinnosť označovať upútavky (všetky a po celý čas ich vysielania),

z hľadiska ich neprístupnosti, nevhodnosti alebo vhodnosti pre vekovú skupinu

maloletých....“. Najvyšší súd po citovaní odôvodnenia súvisiaceho rozhodnutia v podobnej

veci „nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil... a preto bolo potrebné

napadnuté rozhodnutie Rady ako súladné so zákonom podľa

potvrdiť“.

1.2 V rozhodnutí č. zo 7. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 125-

PLO/O-1237/2011 sa Rada najprv zaoberala námietkou sťažovateľky o nezákonnosti

získania použitého dôkazného prostriedku (záznamu odvysielaného programu, ktorý si Rada

sama vyhotovila). Zdôraznila jej zákonom definované poslanie a pôsobnosť a s poukazom

na povinnosť vysielateľa zakotvenú v § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii

konštatovala, že vysielateľova povinnosť „uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45

dní odo dňa ich vysielania a poskytnúť ich Rade na jej vyžiadanie... neznamená, že Rada

ako zákonom splnomocnený orgán dohľadu, nie je oprávnená vyhotoviť si záznam

programu, najmä v prípade, ak nastane situácia ako v predmetnom správnom konaní, kde

účastník konania Radou požadovaný záznam vysielania na jej vyžiadanie nedodal“. Rada

citovala rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. )

o tzv. implicitných právomociach a zhodnotila, že „samotným vykonávaním zákonného

poslania, na základe zákonnej kompetencie a v miere nevyhnutnej pre spoľahlivé zistenie

skutkového stavu nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do autorských práv majiteľa

autorských práv k predmetnému programu...“. Následne Rada dospela k záveru, že

vyjadrenia v odvysielanom programe „je potrebné v kontexte, v akom odzneli považovať

za obscénne vyjadrovanie, ktoré je klasifikované v zmysle JSO, ako obsah nevhodný

a neprístupný pre maloletých do 18 rokov“, a preto „odvysielaním programu... označeného

ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov došlo k nesprávnemu uplatneniu jednotného

systému označovania...“.

V opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady č. zo 7. júna 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. sťažovateľka namietala vadu majúcu

vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia, pretože Rade nebol daný „žiadny súhlas

na akékoľvek použitie záznamu vysielania a ani na jeho vyhotovenie...“. Rada tak nebola

oprávnená záznam z odvysielaného programu vyhotoviť a ani použiť v správnom konaní

ako dôkazný prostriedok. Súčasne sťažovateľka dôvodila, že právomoc vyžiadať

od vysielateľa záznam vysielania je zákonom zverená Rade ako kolektívnemu orgánu,

a preto mala Rada od nej požadovať predmetný záznam vysielaného programu formou

rozhodnutia. Vo väzbe na túto argumentáciu potom sťažovateľka namietala

aj nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia Rady pre nedostatok

dôvodov i nesprávne právne posúdenie veci.

Najvyšší súd rozsudkom zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. napadnuté

rozhodnutie Rady potvrdil. I v tomto prípade využil a citoval

odôvodnenie svojho rozsudku z 29. maca 2012 v konaní sp. zn. , ktorý k forme

vyžiadania záznamu vysielania od vysielateľa uvádza, že „zákon síce výslovne neupravuje

formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu

na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania

Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona. Požiadavka navrhovateľa

na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania...,

vzhľadom na zloženie Rady..., možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky

vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto

námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom

zákonnom ustanovení.“. Vo vzťahu k (ne)zákonnosti použitého dôkazného prostriedku

najvyšší súd uviedol, že „navrhovateľ záznam zjavne úmyselne v rozpore s § 16 ods. 3

písm. l) neposkytol. Takto vytvorený záznam bol odporkyňou

použitý výlučne na účely a potreby správneho konania, ktoré jej vyplývajú z ustanovení

a K námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje

na autorský zákon, najvyšší súd v zhode s vyjadrením odporkyne uvádza, že tento zákon

upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi nositeľom autorských práv a práv s nimi

súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného práva. Takto potom uvedená námietka

navrhovateľa nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti

a najvyšší súd na ňu nemôže prihliadať. Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto

postupom majetkové právo vysielateľa podľa zákona

mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného

poslania a pôsobnosti Rady, t. j. jej konanie na základe zákona.“. Najvyšší súd po citovaní

odôvodnenia súvisiaceho rozhodnutia v podobnej veci „nezistil žiaden relevantný dôvod,

aby sa od neho odchýlil..., a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie Rady ako súladné

so zákonom podľa potvrdiť“.

1.3 V sťažnostiach proti rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaniach

sp. zn. a sp. zn. sťažovateľka tvrdí, že „vyhotovenie záznamu

vysielania Programu na vlastnom nahrávacom zariadení RVR a jeho následné použitie,

ako dôkazu v správnom konaní vedenom proti sťažovateľke je zásahom a porušením práva...

podľa a ods. 2 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“. V tejto súvislosti

uvádza, že „počas celého konania pred RVR ako aj v odvolacom konaní pred Najvyšším

súdom SR, mala príležitosť namietať zákonnosť a použitie záznamu z vysielania Programu,

pričom túto možnosť v oboch konaniach riadne a včas využila. V predmetných konaniach

nebolo sporné, že záznam z vysielania Programu sťažovateľka RVR nedodala, pričom RVR

v správnom konaní použila záznam z vysielania Programu, ktorý (i) bez súhlasu

sťažovateľky v zmysle Autorského zákona alebo (ii) akejkoľvek inej zákonnej licencie

na vyhotovenie záznamu z vysielania (pozn.: tak ako umožňuje napr. český autorský zákon)

alebo (iii) bez akéhokoľvek rozhodnutia, povolenia, príkazu nezávislého orgánu súdnej

moci, vyhotovila na vlastnom nahrávacom zariadení... Najvyšší súd sa následne stotožnil

s právnym názorom RVR, podľa ktorého žiaden zákon RVR, ako správnemu orgánu,

nezakazuje vyhotoviť záznam z vysielania Programu na účely naplnenia poslania RVR,

a teda správneho konania a trestania.“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že „prístup k záznamu

z vysielania Programu má široký okruh funkcionárov, členov a zamestnancov RVR“,

že „záznam z vysielania Programu bol vyhotovený na vlastnom nahrávacom zariadení

RVR, ktorého parametre, spôsob zaznamenávania, autenticita, kalibrácia, rozsah

zaznamenávania... možnosti úpravy záznamu vysielania nie sú sťažovateľke známe, nie sú

verejnosti známe, neboli sťažovateľke preukázané, sťažovateľka pri úkone zaznamenávania

nebola, nebola k nemu prizvaná, ani nebola pri vyhotovení záznamu z vysielania Programu

a ani na vyhotovenie záznamu z vysielania nebola upozornená“. Zároveň sťažovateľka

upozorňuje, že „záznam z vysielania Programu bol jediným a hlavným dôkazom v konaní

proti sťažovateľke... Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má sťažovateľka za to,

že spôsob, akým bol dôkaz získaný a použitý v konaní proti sťažovateľke, mal jednoznačný

vplyv na konanie ako celok a zapríčinil porušenie práva na spravodlivý súdny proces,

súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažností na ďalšie konanie

nálezom konštatoval porušenie jej základného práva „na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2) a Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a slobodu prejavu podľa Slovenskej

republiky“ a navrhuje napadnuté rozsudky najvyššieho súdu „v spojení“ s rozhodnutiami

Rady zrušiť „vo všetkých výrokoch“ a obe veci vrátiť Rade na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. a z jej príloh vyplýva, že Rada

rozhodnutím č. zo 4. októbra 2011 v konaní sp. zn.

autoritatívne konštatovala, že sťažovateľka porušila § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní

a retransmisii, pretože nedodala „Rade na jej vyžiadanie súvislý záznam vysielania

televíznej programovej služby...“. Za tento správny delikt Rada uložila sťažovateľke

„podľa ustanovenia sankciu – pokutu, určenú

podľa vo výške 2000,- €...“. Rada dôvodila,

že sťažovateľka jej požadovaný záznam vysielania nedodala v stanovenej lehote, „ale až

potom, čo Rada prijala uznesenie o začatí správneho konania“.

V opravnom prostriedku sťažovateľka upozornila, že v relevantných zákonných

ustanoveniach „absentujú ustanovenia o lehotách pre predloženie záznamov, zo znenia však

vyplýva lehota na uchovanie záznamu. Vysielateľ musí záznam uchovať po dobu 45 dní

od odvysielania, aby ho v prípade vyžiadania Radou mohol predložiť. Sme toho názoru,

že ustanovenia o predložení záznamu sú hmotnoprávnou úpravou správneho práva.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že napokon záznam Rade dodala a že „zo zákona

nevyplýva lehota pre doručenie záznamu z vysielania a to ani zákonná a ani určená

správnym orgánom... Pre právne posúdenie veci je jediné podstatné vyhodnotenie,

či vysielateľ ku dňu vydania rozhodnutia vo veci doručil predmetný záznam Rade.“.

Sťažovateľka ďalej namietala nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého

rozhodnutia Rady pre nedostatok dôvodov, ako aj svojvôľu Rady pri určovaní sumy pokuty

s ohľadom na sumy pokút uložených v minulosti.

Najvyšší súd rozsudkom z 28. júna 2012 v konaní sp. zn. napadnuté

rozhodnutie Rady potvrdil. K námietke o absencii lehoty na predloženie záznamu

odvysielaného programu uviedol, že „pri definovaní charakteru lehoty... možno vychádzať

z názoru..., že nejde o typickú procesnoprávnu lehotu podľa § 27 správneho poriadku...,

nakoľko táto lehota nie je určená v rámci správneho konania, ale pred jeho začatím.

Nejedná sa však ani o púhu poriadkovú, či inštruktívnu lehotu zakotvenú v zákone

na zabezpečenie opatrenia proti nečinnosti vysielateľa, s nedodržaním ktorej by zákon

nespájal nijaké následky. Naopak... neposkytnutie záznamu vysielania na vyžiadanie Rady

je sankcionované priamo zákonom o vysielaní a retransmisii (nejde o poriadkové opatrenie

v zmysle procesných predpisov, keď správny poriadok ani ustanovenia o poriadkových

pokutách neobsahuje). Predmetnú lehotu možno posúdiť ako procesnú, ktorú v rámci

svojich zákonných oprávnení stanovuje Rada, a s ktorou sa spájajú následky – uloženie

sankcie... Nemožno pritom ponechať bez povšimnutia, že nedodržaním lehoty stanovenej

v bez ohľadu na to, či sa týka uchovávania

súvislých záznamov vysielania či ich dodania na vyžiadanie Rady, dochádza k mareniu

samotného účelu zákona o vysielaní a retransmisii – zabezpečenie práva na informácie...

a poslania Rady zakotveného v § 4 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.“. Súčasne najvyšší súd

neakceptoval námietku o sume uloženej pokuty, keď zistil, že v minulosti sťažovateľke

uložené pokuty uložené neviedli k náprave.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje názorom, že Rada

ju o predloženie sporného záznamu odvysielaného programu mala požiadať formálnym

aktom, lebo je kolektívnym orgánom, „ktorý rozhoduje hlasovaním členov RVR“.

Podľa názoru sťažovateľky na konanie Rady o správnom delikte je potrebné uplatňovať

zásadu „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“. Súčasne tvrdí, že «postup RVR v konaní,

ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia RVR a rozhodnutia NS SR, predstavuje excesívne

štátne donútenie vo forme zákona, na základe ktorého bola sťažovateľka pod hrozbou

spáchania správneho deliktu a uloženia sankcie, donútená proti svojej vôli vyprodukovať

a odovzdať RVR ako orgánu verejnej moci dôkaz, ktorý je následne použitý v jeho

neprospech... Odmietnutím, resp.: nedodaním záznamu z vysielania sťažovateľka len

realizovala výkon svojho práva „neobviňovať samú seba“, ktoré jej zaručuje SR

a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd a z tohto dôvodu je sťažovateľke

vytýkané konanie, resp. nekonanie zbavené protiprávnosti.».

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom konštatoval porušenie jej základného práva „na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2) a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod

sp. zn.: zo dňa 28.06.2012 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu

zo dňa 07.11.2011, číslo RP/96/2011, v konaní vedenom pod spisovou značkou 324-PLO/O-

3037/2011...“. Následne ústavnému súdu navrhuje zrušenie oboch uvedených rozhodnutí

a vrátenie veci Rade na ďalšie konanie.

II.

Podľa ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia .

Podľa ustanovenia môže ústavný súd v záujme hospodárnosti

konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo všetkých troch sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta

na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 26

ods. 1 (porušenie tohto práva sťažovateľka nenamieta v sťažnosti vedenej

pod sp. zn. ), a 2 , ako aj práva podľa

dohovoru. V sťažnostiach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

sťažovateľka zhodne argumentuje, že v priebehu konaní pred Radou došlo k použitiu

nezákonne obstaraných dôkazných prostriedkov (záznamy odvysielaných televíznych

programov). V sťažnosti vedenej pod sp. zn. zasa namieta porušenie

svojich označených práv rozhodnutím Rady, ktorým jej bola uložená pokuta za správny

poriadkový delikt spočívajúci v nedodaní Radou požadovaného záznamu odvysielaného

televízneho programu, pretože jej právo nevyhovieť požiadavke Rady má vyplývať

z uplatňovania zásady „neobviňovať sám seba“ plynúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru

i z nadväzujúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP).

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu potom sťažovateľka v podstate vytýka, že ňou

tvrdené pochybenia v postupoch a rozhodnutiach Rady nenapravil.

Súčasne napokon sťažovateľka vo všetkých troch sťažnostiach navrhuje, aby ústavný

súd vyslovil porušenie jej označených práv podľa a dohovoru a žiada zrušenie

namietaných rozhodnutí Rady i rozsudkov najvyššieho súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých troch sťažností,

rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania.

Sťažovateľka v sťažnostnom petite sťažností vedených pod sp. zn.

a sp. zn. výslovne neuviedla, akými zásahmi orgánov verejnej moci malo

dôjsť k porušeniu jej označených práv. Napriek tomu, berúc do úvahy obsah odôvodnení

predložených sťažností, ako aj sťažovateľkine návrhy na zrušenie napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu i rozhodnutí Rady, ústavný súd ustálil, že k porušeniu označených práv

sťažovateľky malo dôjsť práve kritizovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a Rady tak,

ako sú uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

2. Pri predbežnom prerokovaní tých častí všetkých troch sťažností,

ktorými sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv rozhodnutiami Rady

č. z 21. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

č. zo 7. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a č. zo 4. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ústavný súd dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci.

Z citovaného ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné

uplatňovanie princípu subsidiarity svojej právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu

môže poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam

a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto

právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“

súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté rozhodnutia Rady sú rozhodnutiami orgánu verejnej správy,

proti ktorým je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii prípustný opravný

prostriedok, o ktorom rozhoduje najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu

sťažovateľkou označených práv malo dôjsť rozhodnutiami Rady o uložení sankcií

za správne delikty, potom poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie

(a teda aj právomoci) najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravných prostriedkoch

podľa tretej hlavy piatej časti . To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne

prejednávať predmetné časti spojených sťažností, v dôsledku čoho ich ústavný súd musí

odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

3.1 K namietanému rozsudku najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaní

sp. zn.

Správne súdnictvo, integrálnou súčasťou právnej úpravy ktorého je i konanie

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy podľa tretej hlavy

piatej časti , sa zakladá na prieskume zákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov

verejnej správy len v rozsahu a z dôvodov namietaných v podaní (tzv. správna žaloba

alebo opravný prostriedok), ktorým sa súdny prieskum aktivity verejnej správy iniciuje.

Formulovaná zásada sa uplatňuje tak na konanie podľa druhej hlavy piatej časti (

ods. 2 a 250j ods. 1 a 2 ), ako aj na konanie podľa tretej hlavy piatej časti (

ods. 2 v spojení s a j ods. 1 a ). Všeobecný súd v konaní

podľa uvedených hláv piatej časti je tak oprávnený napadnutý postup

alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmať len z hľadiska tých námietok,

ktoré účastník správneho konania v žalobe alebo v opravnom prostriedku explicitne

a dostatočne konkrétne sformuloval. Len vo výnimočných prípadoch výslovne

ustanovených zákonom je možné stanovené medze prekročiť ( ). Uvedenú

konštrukciu rešpektoval aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku, keď konštatoval že

„preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov opravného prostriedku“.

Pre konanie ústavného súdu o sťažnosti proti právoplatnému meritórnemu

rozhodnutiu všeobecného súdu vydanému v konaní podľa tretej hlavy piatej časti je

preto rozhodujúce zistenie, či námietky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje tvrdené porušenie

svojich práv uvedených v , boli prednesené v opravnom prostriedku

proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Ak je odpoveď záporná, potom je potrebné

konštatovať, že všeobecný súd v dôsledku striktnej zákonom požadovanej viazanosti

prieskumu zákonnosti administratívneho rozhodnutia dôvodmi opravného prostriedku

nemohol poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam a slobodám, a to výlučne

v dôsledku spôsobu, akým sťažovateľ v pozícii navrhovateľa pred všeobecným súdom

využil (lepšie povedané nevyužil) svoje dispozičné právo. Sťažovateľ tak sám určil

všeobecnému súdu rozsah prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy a ústavný súd je

povinný tento rozsah taktiež rešpektovať. V opačnom prípade by totiž od všeobecného súdu

v podstate vyžadoval porušenie zákona, a to v podobe prekročenia rozsahu a dôvodov

sťažovateľovho opravného prostriedku.

V sťažnosti (sp. zn. ) proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

sťažovateľka predniesla jednu zásadnú sťažnostnú námietku, a to použitie nezákonne

získaného dôkazného prostriedku v konaní pred Radou. Nezákonným dôkazným

prostriedkom mal byť záznam televízneho vysielania, ktorý si zhotovila Rada sama

a v konaní o sťažovateľkinom správnom delikte ho aj ako dôkaz použila,

pretože sťažovateľka jej požadovaný záznam odvysielaného programu na výzvu nedodala.

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že ani v opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu Rady, ani na ústnom pojednávaní na najvyššom súde sťažovateľka uvedený

dôvod opravného prostriedku nepredniesla. Jej námietky sa týkali právneho posúdenia

jednotlivých komunikátov obsiahnutých v inkriminovanom odvysielanom programe

a naznačila aj nejednotnosť posudzovania obdobných skutkových situácií Radou. Možno

teda povedať, že jej dôvody sa niesli výlučne v rovine nesprávneho právneho posúdenia

veci Radou a nevytýkala jej žiadne procesné pochybenia (nezákonne obstarané dôkazy).

Preto potom ani najvyšší súd pri prieskume rozhodnutia Rady nebol oprávnený overovať

prípadnú (ne)zákonnonosť záznamu televízneho vysielania ako dôkazného prostriedku, hoci

takúto právomoc by v prípade adekvátneho využitia dispozičného oprávnenia sťažovateľky

nepochybne mal. Sťažovateľkina námietka formulovaná v odôvodnení jej sťažnosti

vylučuje vzhľadom na skutočnosť, že nebola prednesená v konaní pred najvyšším súdom,

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaní

sp. zn. a základnými právami zaručenými a 2 i právom

na spravodlivé súdne konanie zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je tak v tejto časti

zjavne neopodstatnená.

K rovnakému záveru potom ústavný súd dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie

základného práva na slobodu prejavu zaručeného . Všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd

bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,

ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný

súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základného práva podľa , bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho

charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3.2 K namietanému rozsudku najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaní

sp. zn.

V opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady č. zo 7. júna 2011

sťažovateľka namietala nezákonnosť dôkazného prostriedku použitého v konaní Rady.

Od tejto vady potom odvádzala aj tvrdenú nepreskúmateľnosť administratívneho

rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj nesprávne právne

posúdenie veci. Okrem toho sťažovateľka v opravnom prostriedku atakovala aj formálny

spôsob, akým od nej Rada záznam sporného vysielania požadovala.

Najvyšší súd v prvom rade konštatoval zákonný základ oprávnenia Rady požadovať

od vysielateľa záznam vysielania, čo nevyžaduje osobitnú formu a procedúru, akou Rada

vyzve vysielateľa na predloženie záznamu. Následne najvyšší súd k problému zákonnosti

použitého dôkazného prostriedku zdôraznil zákonom definované poslanie Rady ako orgánu

verejnej správy, špecifiká predmetu jej dohľadu, ako aj obsah dôvodovej správy k zákonu

o vysielaní a retransmisii, z ktorého vyplýva, že zákonodarca predpokladal monitorovaciu

činnosť Rady zahrňujúcu i vyhotovovanie záznamov z vysielania. V nadväznosti na túto

analýzu najvyšší súd uviedol, že práva sťažovateľky ako vysielateľa boli dotknuté

v nevyhnutnej miere „potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti

Rady...“.

K problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania od sťažovateľky,

ústavný súd uvádza, že ide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon

formálnu podobu procesného úkonu smerujúceho k realizácii kompetencie správneho

orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska nie je významné, akou formou správny

orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len jeho obsahová stránka tak,

aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán a povinnosť,

ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky

v sťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou

formy realizácie dotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.

K druhej (zásadnej) námietke spochybňujúcej zákonnosť záznamu vysielania

použitého na účely dokazovania ústavný súd uvádza, že si je vedomý istého napätia,

ktoré sa v perspektíve formálneho a povrchného pohľadu na právnu úpravu črtá

medzi ústavným princípom zakotveným v a absenciou výslovnej

zákonnej licencie pre Radu na zhotovovanie záznamov vysielania podliehajúcich režimu

ochrany obsiahnutej v o autorskom práve a právach súvisiacich

s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov.

Plnenie úloh každého štátneho orgánu (a teda i Rady ako orgánu štátnej správy) je

však nemysliteľné bez zodpovedajúcich kompetencií vyjadrených (slovami čl. 2 ods. 2

) rozsahom a spôsobom konania ustanoveným zákonom. Zo zákonom ustanoveného

poslania Rady nevyhnutne vyplýva potreba účinných nástrojov v jej rukách na to, aby toto

poslanie mohla napĺňať. Pri rešpektovaní právneho názoru sťažovateľky by napĺňanie

poslania Rady bolo zjavne úplne paralyzované, pričom ochromenie jej činnosti by mal

v rukách výlučne vysielateľ ako subjekt, voči ktorému Rada svoje vrchnostenské postavenie

uplatňuje.

V právnom štáte nemožno akceptovať stav, keď adresát vrchnostenského pôsobenia

verejnej správy bude môcť neplnením svojich zákonných povinností v štádiu

zabezpečovania podkladov na rozhodnutie úplne zmariť účel zákonom aprobovanej

administratívnej činnosti verejnej správy. Na zabránenie tohto stavu musí orgán verejnej

správy disponovať zodpovedajúcimi procesnými oprávneniami nevyžadujúcimi súčinnosť

fyzických osôb a právnických osôb, ktoré však využije až vtedy, keď nedôjde

k dobrovoľnému splneniu povinností adresáta verejnej správy. Ak takéto oprávnenia nie sú

explicitne ustanovené zákonom, možno ich existenciu vyvodiť výkladom ustanovení

definujúcich poslanie a účel kreácie dotknutého orgánu verejnej správy, prípadne

ustanovení vymedzujúcich jeho kompetenčné portfólio. V právno-aplikačnej praxi je potom

potrebné bezpodmienečne trvať na dôslednom procesno-právnom posúdení vzniknutého

skutkového stavu (neplnenie procesných povinností adresáta verejnej správy) a s najväčšou

opatrnosťou naznačené tzv. implicitné právomoci využívať.

Za vhodné v tejto súvislosti považuje ústavný súd odkázať na Radou citované

rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. ),

podľa ktorého implicitné právomoci sú nevyhnutne potrebné na riadne uplatňovanie iných,

ústavne predpísaným spôsobom zakotvených právomocí, a bez ich existencie by iné

právomoci nemohli byť riadne uplatňované.

Pre posudzovaný prípad je rozhodujúce, že Rada má zákonom priznané oprávnenie

požadovať od vysielateľa záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní

a retransmisii], a dokonca v prípade nevyhovenia tejto požiadavke je oprávnená vysielateľa

sankcionovať pokutou [§ 67 ods. 2 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii]. Takto

zákonom výslovne formulovaná sankčná právomoc však sama osebe nezabezpečuje

dosiahnutie účelu, pre ktorý Rada záznam vysielania požaduje, a to je dohľad

nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie (§ 4 ods. 2 druhá veta

zákona o vysielaní a retransmisii). Len na základe oboznámenia sa s obsahom

odvysielaného programu totiž môže Rada posúdiť rešpektovanie všeobecne záväzných

právnych predpisov regulujúcich vysielanie. Ústavný súd sa preto stotožňuje s právnym

záverom najvyššieho súdu, ktorý na podklade rekapitulovaných procesne významných

skutkových okolností (výzva na dodanie záznamu vysielania, úmyselné nevyhovenie výzve)

pripustil uplatnenie teórie implicitných právomocí Rady v posudzovanom prípade.

Keďže ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu zo 4. júla 2012

v konaní sp. zn. nezistil žiadne ústavne relevantné signály, ktoré by po prijatí

sťažnosti v tejto časti boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia základných práv

zaručených a 2 alebo práva zaručeného dohovoru, dospel

k záveru o zjavnej neopodstatnenosti predmetnej časti sťažnosti. Rovnaký záver potom bolo

potrebné uplatniť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného

, a to na podklade už konštatovaného vzťahu základných práv hmotného

charakteru a základných práv povahy procesnej.

3.3 K namietanému rozsudku najvyššieho súdu z 28. júna 2012 v konaní

sp. zn.

V opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady č. zo 4. októbra 2011

sťažovateľka v podstate namietala, že nedošlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej

podstaty správneho deliktu podľa § 67 ods. 2 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii,

pretože požadovaný záznam vysielania napokon poskytla, hoci po uplynutí lehoty, ktorú

na to určila Rada. Väzba zodpovednosti sťažovateľky za predmetný správny delikt

na nerešpektovanie lehoty určenej nie zákonom, ale správnym orgánom nemá podľa jej

názoru oporu v uvedenom zákonnom ustanovení. Sťažovateľka na podklade porovnania

s prípadom sankcionovania obdobného prípadu v minulosti tiež namietala sumu uloženej

pokuty, ktorá bola podľa jej názoru výsledkom zneužitia správnej úvahy.

Najvyšší súd sa nestotožnil s právnym hodnotením posudzovanej veci preferovaným

sťažovateľkou. Podľa jeho názoru lehota stanovená Radou je lehotou procesnou,

„s ktorou sa spájajú hmotnoprávne následky – uloženie pokuty“. Nerešpektovaním tejto

lehoty „dochádza k mareniu samotného účelu zákona o vysielaní a retransmisii...

a poslania Rady“. Najvyšší súd akceptoval aj sumu uloženej pokuty, keďže z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že sťažovateľke už v minulosti uložené pokuty neviedli k jej

náprave.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta formu, akou od nej

Rada požadovala záznam vysielania. Táto námietka je nedôvodná. Dôvody ústavný súd

uviedol v predchádzajúcej časti odôvodnenia (bod 3.2), ktorá bola venovaná sťažnosti

proti rozsudku najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. .

Druhou námietkou, ktorú sťažovateľka v sťažnosti predniesla, je jej názor,

že v konaní o správnom delikte nie je povinná poskytovať súčinnosť správnemu orgánu,

lebo je v pozícii obvineného, ktorý má právo byť procesne pasívny, keďže podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva „nie je povinný sám seba obviňovať“.

Ústavný súd preskúmaním príloh sťažnosti (opravný prostriedok proti rozhodnutiu

Rady, rozsudok najvyššieho súdu) zistil, že námietku o právach obvineného v konaní

o správnom delikte sťažovateľka v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady

nepredniesla, a tak sa ňou najvyšší súd ani nezaoberal.

Už v časti odôvodnenia týkajúceho sa prieskumu rozsudku najvyššieho súdu

zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. (bod 3.1) ústavný súd vysvetlil, prečo je čo sa

týka sťažnostných námietok, na ktoré najvyšší súd viazaný v konaní podľa tretej hlavy

piatej časti rozsahom a dôvodmi opravného prostriedku nemôže prihliadať, sťažnosť

sťažovateľky neopodstatnená. Aj v prípade tu analyzovanej druhej sťažnostnej námietky

dospel ústavný súd k rovnakému právnemu záveru, lebo v opravnom prostriedku

proti rozhodnutiu Rady sťažovateľka špecifické procesné postavenie obvineného

v sankčnom konaní nenamietala.

Aj sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. júna 2012 v konaní

sp. zn. je tak zjavne neopodstatnená.

4. Vzhľadom na odmietnutie všetkých troch sťažností bolo bez právneho významu

vyzývať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažností vedených pod

sp. zn. a sp. zn. spočívajúcich v nepreukázaní povinného

právneho zastúpenia, ako aj zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými

v petitoch jej sťažností (zrušenie napadnutých rozhodnutí, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012