Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 168/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., B., v mene

ktorej koná advokát JUDr. J. H., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011

doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

H., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. H., pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra

2010.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. zo dňa 23. 02. 2010, inter

alia v 2. výroku zamietol námietku sťažovateľa o vstupe vedľajšieho účastníka Slovenskej

republiky, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, a v 3. výroku konanie vo

veci samej zastavil.

Dňa 28. 01. 2011 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010, ktorým Krajský súd v Bratislave ako

odvolací súd potvrdil výrok Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania pre

nedostatok právomoci slovenského súdu, a výrok Okresného súdu Bratislava I o náhrade

trov konania zmenil tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Nakoľko sťažovateľ považuje výrok rozsudku Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010, ktorým potvrdil výrok rozsudku Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. zo dňa 23. 02. 2010 o zastavení konania pre nedostatok

právomoci slovenského súdu, za rozporný s SR, SR,

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, sťažovateľ podáva proti tomuto

uzneseniu v časti označeného výroku túto sťažnosť.

Dňa 25. 2. 2011 podal sťažovateľ dovolanie voči uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010. Vzhľadom na uvedené týmto

sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o tejto sťažnosti až po rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR o dovolaní.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010

nerešpektujúcim princíp právneho štátu založeného na úcte k základným právam

a slobodám podľa SR porušil základné právo sťažovateľa na legitímne

očakávanie, zaručené čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

2. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR a právo na

spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných

slobôd,

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010

v časti výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil výrok uznesenia Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. zo dňa 23. 02. 2010 o zastavení konania, v spojení

s uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 23. 02. 2010,

sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

svojho základného práva podľa v spojení s , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2010, vychádzal z princípu

subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach tým spôsobom, že ochrany základných práv a slobôd

sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu sťažovateľom

poskytnúť všeobecné súdy.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľka považuje výrok rozhodnutia krajského súdu, ktorým potvrdil výrok

prvostupňového súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci slovenského súdu

za rozporný s označenými článkami , dohovoru a dodatkového protokolu, pričom

zároveň uviedla, že proti napádanému uzneseniu krajského súdu podala 25. februára 2011

dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ

nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu

nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude

rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého sťažnosť

nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011