Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)II. ÚS 439/2015
PDF · 230.72 KB
No categories available
II. ÚS 439/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A., Rut 91.081.000-6, Santa Rosa 76,
Santiago, Chile, právne zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Magálom, LL.M.,
Advokátska kancelária Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Eurovea Central 1, Pribinova 4,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE
ELECTRICIDAD S.A. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 v časti, ktorou bolo dovolanie obchodnej spoločnosti
EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté, p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 25/2014
z 29. júla 2014 v časti, ktorou bolo dovolanie obchodnej spoločnosti EMPRESA
NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté, z r u š u j e a vec v r a c i a
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A.
p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur
a osem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet
jej právneho zástupcu Mgr. Martina Magála, LL.M., Advokátska kancelária Allen & Overy
Bratislava, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONAL
DE ELECTRICIDAD S.A. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONAL
DE ELECTRICIDAD S.A., Rut 91.081.000-6, Santa Rosa 76, Santiago, Chile (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v časti, v ktorej
bolo odmietnuté jej dovolanie, a vydania tohto nálezu:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a slobôd, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti a právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok a právo
na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29. 7. 2014, sp. zn. 1 Obdo/25/2014 v časti, v ktorej bolo
dovolanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté,
porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29. 7. 2014, sp. zn. 1 Obdo/25/2014 v rozsahu, v akom bolo dovolanie
spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté, zrušuje a vracia
vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 439/2015-26 z 21. júla 2015 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu obchodnej spoločnosti
SLOVENSKÉ ENERGETICKÉ STROJÁRNE, a. s., Tlmače (ďalej len „navrhovateľka“),
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 34 Cb 63/2013-214
z 21. októbra 2013 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil spoločnosti Crédit Agricole
Corporate and Investment Bank, Paríž, vo veci jej organizačnej zložky Crédit Agricole
Corporate and Investment Bank S.A., pobočka zahraničnej banky, Bratislava (ďalej len
„odporkyňa“ alebo „banka“), povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení
v prospech sťažovateľky na základe záručných listín vystavených odporkyňou
č. LGI07109753 na sumu 14 250 221,60 $ v znení jej dodatku a č. B200498 na sumu
4 690 073,24 $ v znení jej neskorších dodatkov, zabezpečujúcich porušenie povinností
navrhovateľky vyplývajúcich zo zmluvy o dielo č. ACB-003.06 uzatvorenej 25. júla 2007,
a to až do právoplatnosti rozsudku v konaní vo veci samej. Vo zvyšnej časti návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Zároveň navrhovateľke uložil povinnosť
v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podať návrh na začatie konania vo veci samej.
Na základe odvolania odporkyne a sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 Cob 397/2013-531 z 9. januára 2014 rozhodol tak,
že odvolanie sťažovateľky odmietol a zároveň potvrdil uznesenie okresného súdu
vo výroku, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie. Vo vzťahu k odvolaniu
sťažovateľky odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovateľka nie je
účastníčkou konania, resp. vedľajšou účastníčkou, a predbežným opatrením jej nebola
uložená ani žiadna povinnosť v zmysle § 76 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), preto odvolanie sťažovateľky odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP ako
podané neoprávnenou osobou.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podali sťažovateľka a odporkyňa dovolania.
Sťažovateľka v dovolaní namietala odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237
písm. f) OSP, keďže prvostupňový ani odvolací súd s ňou nekonali ako s účastníčkou
konania, pričom odvolací súd jej odvolanie odmietol. V dovolaní tiež uviedla,
že rozhodnutia konajúcich súdov sú zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. d)
OSP, pretože v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté (dokonca dvakrát) a zároveň
v tej istej veci prebieha neskončené konanie. O dovolaniach sťažovateľky a odporkyne
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 tak, že dovolanie
sťažovateľky odmietol ako podané neoprávnenou osobou, a zároveň uznesenie krajského
súdu vo výroku potvrdzujúcom uznesenie okresného sudu č. k. 34 Cb 63/2013-214
z 21. októbra 2013 o nariadení predbežného opatrenia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
II.
Sťažnosť a vyjadrenia účastníkov
Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.
Sťažovateľka predmetnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo/25/2014 z 29. júla 2014 odôvodnila tým, že napriek
skutočnosti, že sa v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo aj o právach
sťažovateľky, súdy s ňou nekonali ako s účastníčkou konania a neumožnili jej chrániť
pred súdom svoje práva, hoci sa toho právom upraveným postupom domáhala.
Inými slovami, v rámci troch inštancií všeobecných súdov sa ani jeden súd
nezaoberal argumentmi sťažovateľky nad rámec procesného odmietnutia. Ani jeden súd
so sťažovateľkou nekonal ako s účastníčkou konania. Ani jeden súd nebral pri rozhodovaní
do úvahy argumenty sťažovateľky vo vzťahu k podmienkam nariadenia predbežného
opatrenia (napr. k existencii bezprostredne hroziacej ujmy). Vyjadrenia sťažovateľky
k argumentom a dôkazom navrhovateľa neboli súdmi vôbec vzaté do úvahy.
So sťažovateľkou v jej veci nebolo ani len konané, nieto ešte aby jej súdy dopriali
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, rovnosť zbraní alebo kontradiktórnosť konania.
Za takýchto okolností je sťažovateľka presvedčená, že došlo k zásahu do jej základných
práv.
Najvyšší súd sa na opakovanú výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
č. KP 3/2015-56 (ďalej len „vyjadrenie najvyššieho súdu“) doručeným ústavnému súdu
12. októbra 2015. V predmetnom podaní zaujal stanovisko, v ktorom odkázal
na predchádzajúce uznesenie ústavného súdu, v ktorom vyjadrený názor si všeobecné súdy
osvojili a postupujú pri rozhodovacej činnosti v jeho zmysle.
V zmysle uvedeného najvyšší súd k veci uviedol, že «ústavný súd
v uznesení č. k. I. ÚS 713/2013-33 z 11. decembra 2013 poukázal na základný komentár
k Občianskemu súdnemu poriadku a v tejto súvislosti na vysvetlivky k § 76 ods. 2 OSP,
s ktorého znením sa ústavný súd v plnej miere stotožnil, a ktoré znie: „Tretej osobe
(„niekomu inému“ – ods. 2) bude v praxi možné uložiť len povinnosť podľa písm. d/, e/ a f/
ods. 1 ustanovenia; príkladom môže byť predbežné opatrenie o povinnosti peňažného
ústavu (banky a i.) nevykonať výplatu určitej peňažnej sumy; tak účastník, ako aj tretia
osoba má právo podať odvolanie proti uzneseniu nariaďujúcemu predbežné opatrenie,
ktorým sa jej ukladá povinnosť“. Tento výklad považoval ústavný súd za logický, keďže
zachováva a ochraňuje práva všetkých osôb dotknutých predbežným opatrením.».
V závere najvyšší súd skonštatoval, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie
nekorešponduje s už uvedeným nálezom ústavného súdu a v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) súhlasil s upustením od ústneho
pojednávania.
Vo vzťahu k vyjadreniu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním
z 19. októbra 2015 (ďalej len „stanovisko“) doručeným ústavnému súdu 20. októbra 2015.
V stanovisku sa stotožnila s vyjadrením najvyššieho súdu a s upustením od ústneho
pojednávania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasila.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, nakoľko dospel k názoru, že od tohto pojednávania nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia práv.
III.
Právne úvahy a závery ústavného súdu
1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...)
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa § 74 ods. 2 OSP príslušný na nariadenie predbežného opatrenia je súd, ktorý
je príslušný na konanie o veci. Ak nie je príslušný súd známy alebo ak príslušný súd
nemôže včas zakročiť, zakročí a nariadi predbežné opatrenie podľa § 75a súd, v ktorého
obvode sa maloletý zdržuje. Len čo je to však možné, postúpi vec príslušnému súdu.
Účastníkmi konania sú tí, ktorí by nimi boli, keby šlo o vec samu.
Podľa § 76 ods. 2 OSP predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu
inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
Podľa § 90 OSP účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný)
alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.
Podľa § 94 ods. 1 OSP v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, sú účastníkmi aj tí,
o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať. Ak však ide o konanie o neplatnosť
manželstva, sú účastníkmi len manželia.
Podľa § 206 ods. 1 OSP ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací
súd.
Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.
Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného
uznesenia.
2. Podstatou argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti je, že sťažovateľka
nebola najvyšším súdom považovaná za účastníčku konania v konaní o nariadenie
predbežného opatrenia a z toho dôvodu sa nemohla domáhať ochrany svojich práv,
konkrétne nároku na výplatu predbežným opatrením zablokovaných peňažných
prostriedkov v banke, čím jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľkou podané dovolanie, ktorým sa po vyčerpaní riadneho opravného
prostriedku opätovne domáhala postavenia účastníka v konaní, bolo dovolacím senátom
najvyššieho súdu procesne odmietnuté.
Dovolací senát v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že sťažovateľku
nemohol považovať za účastníčku konania, pretože zo žiadneho dokladu nevyplývalo, že by
navrhovateľka označila sťažovateľku za účastníka konania alebo že by o vstupe
sťažovateľky do konania rozhodol súd.
V ďalšom sa preto najvyšší súd zameral na výklad troch definícií účastníkov konania
(§ 90 a § 94 OSP), v ktorom zdôrazňuje, že právo na podanie opravného prostriedku proti
rozhodnutiu súdu (odvolania alebo dovolania) má len účastník konania.
Postavenie sťažovateľky bolo dovolacím senátom najvyššieho súdu posúdené
„stricto sensu“ podľa druhej definície účastníkov konania (§ 90 OSP) v zmysle ustanovenia
Možnosť aplikácie tretej definície účastníkov konania (§ 94 ods. 1 OSP v zmysle
ktorého účastníkmi konania sú aj osoby, ktorých práva a povinnosti nie sú výslovne
upravené výrokom rozhodnutia, avšak ich právne postavenie je ním nejakým spôsobom
dotknuté) na sťažovateľkinu vec bola podľa názoru dovolacieho senátu najvyššieho súdu
vylúčená, pretože návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný navrhovateľkou
v sporovom konaní.
Najvyšší súd na podporu uvedeného ďalej poukázal na § 240 ods. 1 OSP,
podľa ktorého právo podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok prislúcha len
účastníkovi konania.
Textácia § 206 ods. 1 OSP (na základe ktorej by v kombinácii s treťou definíciou
účastníkov konania bolo na zvážení, či považovať sťažovateľku za osobu oprávnenú
na podanie opravného prostriedku odvolania) je podľa názoru dovolacieho senátu
najvyššieho súdu vo vzťahu k veci sťažovateľky irelevantná, keďže toto ustanovenie
má upravovať len suspenzívny účinok odvolania vo vzťahu k účastníkovi, resp. za určitých
podmienok vedľajšiemu účastníkovi konania. Predmetné ustanovenie podľa názoru
najvyššieho súdu neupravuje okruh účastníkov konania (a ani nedefinuje pojem zúčastnenej
alebo dotknutej osoby, ktorá by mala byť považovaná za osobu oprávnenú na podanie
odvolania).
Najvyšší súd teda v konaní o nariadenie predbežného opatrenia svojím rozhodnutím
potvrdil uloženie povinnosti banke (odporkyni) nevykonať výplatu peňažnej sumy
v prospech sťažovateľky, pričom postavenie sťažovateľky nekvalifikoval ako postavenie
účastníka konania ani ako postavenie zúčastnenej osoby v konaní.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka voči napadnutému uzneseniu nemala
možnosť procesne brániť a dostala sa tak do postavenia „štatistu“ prizerajúceho sa
na konanie, v ktorom sa „de facto“ rozhodovalo „o nej bez nej“.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci (II. ÚS 70/2014).
Pri posúdení postavenia sťažovateľky v konaní ústavný súd naďalej zotrváva
na názore už vyjadrenom v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 713/2013, podľa ktorého
predbežným opatrením možno podľa § 76 ods. 2 OSP uložiť povinnosť niekomu inému než
účastníkovi konania len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Túto inú osobu
však možno následne považovať za účastníka pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje
o uložení povinnosti súčinnostného charakteru tejto osobe.
Teda v prípade sťažovateľky sa vzhľadom na už uvedenú podstatu základného práva
na súdnu ochranu javí ústavnému súdu za ústavne neudržateľný taký výklad ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich účastníctvo v konaní, ktorým by bola
sťažovateľke odopretá možnosť akejkoľvek procesnej obrany (a skrz nej vyjadrenia sa
k veci) voči rozhodnutiu všeobecného súdu čo aj len dočasne zasahujúceho do jej práv.
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že neodmysliteľným základom práva
na súdnu ochranu je inštitút účastníctva v konaní. Je to práve vstup do postavenia účastníka
konania a následne rešpektovanie všetkých ostatných práv odvíjajúcich sa od tohto
postavenia, ktorý garantuje každému zákonom ustanoveným postupom možnosť domáhať
sa svojich práv pred nezávislým a nestranným súdom.
Na margo samotného postavenia účastníka konania ústavný súd dodáva, že ono samo
osebe ešte nezakladá nárok na úspech námietok v spore, avšak je jednak garanciou toho,
že sporom dotknutá strana bude aj vypočutá, a tak isto aj garanciou toho, že dotknutá strana
bude mať vedomosť o začatí a ukončení sporu, v ktorom sa rozhoduje o jej právach.
K uvedenému ústavný súd ešte poznamenáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky
„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým
procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť
(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou
ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu
zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady,
kedy určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene hodnotiť, a to výlučne
z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží
Keďže najvyšší súd sa v sťažovateľkinej veci nepriklonil k ústavne konformnému
výkladu jednoduchého práva a ústavný súd považoval postup najvyššieho súdu za natoľko
závažný, že vyústil do protiústavnosti konania ako celku, bolo pre zabezpečenie ochrany
práv sťažovateľky potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy sa ústavný súd ďalej
nezaoberal námietkou porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 1
dodatkového protokolu. Ochrana práv garantovaných uvedenými článkami ústavy
je zaručená práve prostredníctvom práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ústavy)
v tom-ktorom konaní pred súdom alebo orgánom verejnej správy. Keďže sťažovateľke
nebol umožnený „vstup do konania“, je nesporné, že súd jej v konaní ani len teoreticky
nemohol zabezpečiť rovnosť v konaní, možnosť vyjadriť sa k dôkazom, kontradiktórne
konanie, ochranu vlastníckeho práva atď.
3. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom.
Pri výpočte trov vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 €
a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu.
Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu), pretože toto stanovisko
neobsahovalo žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015