Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 713/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. a. s., T.,

zastúpenej A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. K. K., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. zo 14. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. a. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. a. s., T. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej A., s. r. o., Vajnorská 8/A, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. K. K., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. marca 2013 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. júna 2013 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími obchodnými

partnermi uzatvorili 25. júla 2007 s obchodnou spoločnosťou E. S. A., Chile, zmluvu č.

CTCB-011 o dodávke a výstavbe uhoľnej elektrárne a jej spustení do prevádzky (ďalej len

„zmluva“). Sťažovateľka zabezpečila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy formou

bankovej záruky, na základe ktorej organizačná zložka spoločnosti C., pobočka zahraničnej

banky, vystavila 11. októbra 2007 záručnú listinu na sumu 14 250 221,60 USD, ktorú sa

zaviazala vyplatiť obchodnej spoločnosti E. S. A. v prípade, ak sťažovateľka poruší svoje

záväzky zo zmluvy, ktorej platnosť bola dodatkom č. 1 predĺžená (ďalej len „záruka 1“).

Táto organizačná zložka banky tiež vystavila záručnú listinu na sumu 4 690 073,24 USD,

ktorú sa zaviazala vyplatiť obchodnej spoločnosti E. S. A. v prípade, ak sťažovateľka poruší

svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy, ktorej platnosť bola predĺžená dodatkami č. 1, 2 a 3

(ďalej len „záruka 2“). Záruka 1 mala v zmysle zmluvy zabezpečiť rozsah dodávky zo

strany sťažovateľky a záruka 2 mala zabezpečiť kvalitu diela realizovaného sťažovateľkou.

Obchodná spoločnosť E. S. A. listom zo 16. októbra 2012 informovala zmluvných

partnerov, teda aj sťažovateľku, že sa rozhodla uplatniť si svoje práva z bankových záruk z

dôvodu nedodržania termínu získania „Provisional Acceptance Certificate of the Plant“,

nedodržania finančných záväzkov voči subdodávateľom a nedodržania svojich záväzkov

voči zamestnancom, čím jej vznikli bližšie nešpecifikované škody. Následne (17. októbra

2013) si obchodná spoločnosť E. S. A. uplatnila vyplatenie bankových záruk v plnej sume u

obchodnej spoločnosti C., pobočke zahraničnej banky, čím podľa sťažovateľky porušila

zmluvné podmienky, pretože v súlade s uzatvorenou zmluvou bola povinná svoj zámer

uplatniť si vyplatenie bankových záruk oznámiť zmluvným partnerom 30 dní pred podaním

žiadosti banke.

Sťažovateľka tiež uviedla, že podľa jej názoru k porušeniu zmluvných povinností

z jej strany nedošlo a ani obchodná spoločnosť E. S. A. nespochybnila porušenie zmluvných

povinností zo strany sťažovateľky, ktoré boli bankovými zárukami zabezpečené.

Sťažovateľka sa na Medzinárodnom arbitrážnom súde Medzinárodnej obchodnej

komory v Paríži (ďalej len „arbitrážny súd“) domáha určenia, že žiadosť obchodnej

spoločnosti E. S. A. o vyplatenie bankových záruk predstavuje porušenie uzatvorenej

zmluvy.

Súčasne na základe návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 31. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) nariadil predbežné opatrenie,

ktorým uložil obchodnej spoločnosti C., pobočke zahraničnej banky (ďalej len „odporca“),

povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech obchodnej spoločnosti E.

S. A. na základe bankových záruk, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného

pred arbitrážnym súdom.

Proti uzneseniu okresného súdu podali odvolanie odporca, ako aj obchodná

spoločnosť E. S. A. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania podala odvolanie aj

sťažovateľka. Odvolanie odporcu bolo krajským súdom odmietnuté ako oneskorene podané.

Napriek tomu, že obchodná spoločnosť E. S. A. nebola podľa sťažovateľky oprávnená na

podanie odvolania podľa (ďalej aj „OSP“), krajský

súd prerokoval ňou podané odvolanie a na jeho základe uznesením zrušil predbežné

opatrenie vydané okresným súdom.

V rámci konania pred súdom prvého stupňa spoločnosť E. S. A. urobila podľa názoru

sťažovateľky jediný právny úkon smerujúci k priznaniu práv účastníka konania, a to

podanie označené ako „Oznámenie o vstupe do konania“ doručené okresnému súdu 12.

novembra 2012, ktorým sa domáhala procesného postavenia odporcu v 2. rade. Právny

zástupca spoločnosti E. S. A. tiež podal sťažnosť na zákonného sudcu z dôvodu

neumožnenia nahliadnutia do súdneho spisu preto, že táto spoločnosť nie je účastníkom

konania. Predsedníčka okresného súdu na predmetnú sťažnosť odpovedala listom, ktorým

predmetnú sťažnosť vyhodnotila ako nedôvodnú, pretože samotné oznámenie o vstupe

do konania nepostačuje na získanie uvedeného procesného postavenia.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu 12. februára 2013 oznámila

krajskému súdu svoj nesúhlas so vstupom spoločnosti E. S. A. do konania a súčasne vo

vyjadrení k odvolaniu uvedenej spoločnosti uviedla, že táto nebola oprávnená na jeho

podanie.

Podľa názoru sťažovateľky postup krajského súdu bol v rozpore s dispozičnou

zásadou sporového konania, na základe ktorej pristúpenie ďalšieho účastníka na strane

odporcu môže navrhnúť len navrhovateľ, ktorý tak nesie zodpovednosť za stanovenie

okruhu účastníkov sporového konania. Krajský súd v napadnutom uznesení označil

spoločnosť E. S. A. ako dotknutého účastníka na strane odporcu v zmysle

s poukazom na jeho oznámenie o vstupe do konania z 12. novembra 2012, ako aj

na existenciu jeho právneho záujmu na výsledku konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti

poukázala na skutočnosť, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou,

na základe akého ustanovenia považoval obchodnú

spoločnosť E. S. A. za oprávnenú na podanie odvolania, keďže pojem „dotknutý účastník

na strane odporcu“ nepozná a ani mu nepriznáva žiadne

oprávnenia. Obchodná spoločnosť E. S. A. počas konania neurobila okrem podania

doručeného okresnému súdu 12. novembra 2012 žiadny iný úkon smerujúci k tomu, aby jej

bolo priznané postavenie účastníka konania, resp. vedľajšieho účastníka konania.

Podľa sťažovateľky „Navyše odvolací súd, nemohol predmetné podanie tretieho

subjektu posúdiť ako vstup vedľajšieho účastníka do konania /uznesenie NS SR

sp. zn. – a argumentácia na str. 6-11 dovolania sťažovateľa zo dňa 02. 05.

2013/, a navyše bez ohľadu na tam uvedené skutočnosti, sťažovateľ vo svojom vyjadrení

odvolaciemu súdu zo dňa 31. 01. 2013 na str. 5 uviedol výslovný nesúhlas, a teda námietku

so vstupom uvedenej spoločnosti do predmetného konania, a teda ak by chcel odvolací súd

tento úkon spoločnosti E. posúdiť ako vstup vedľajšieho účastníka do konania, čo je v

rozpore s uvedenou judikatúrou, musel procesne rozhodnúť o prípustnosti takéhoto vstupu

na základe námietky sťažovateľa v predmetnom vyjadrení...

Nakoľko v danom prípade sťažovateľ označil na žalovanej strane len spoločnosť C.,

odvolací súd pochybil, keď konal na základe odvolania tretej osoby, ktorá účastníkom

konania nebola!“.

Na základe uvedeného sťažovateľka uviedla, že podľa ak

krajský súd v rámci odvolacieho konania vec prerokoval výlučne na základe odvolania

spoločnosti E. S. A. a zrušil predbežné opatrenie vydané okresným súdom, došlo tak k vade

konania podľa , „nakoľko účelom tohto ustanovenia ( O. s.

p.) je umožniť dotknutej osobe (v tomto prípade sťažovateľovi) sa dovolaním brániť proti

svojvoľnému prejednávaniu a rozhodovaniu súdu v určitej veci (v danom prípade odvolacie

konanie) bez toho, aby sa prejednania a rozhodnutia veci účastník priamo domáhal

(sťažovateľ sa odvolal výlučne v časti výroku o trovách konania, a odporca podal odvolanie

oneskorene)“.

Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala v zákonom ustanovenej lehote

dovolanie v rozsahu výroku, ktorým krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a konanie

vo veci zastavil.

Prípustnosť dovolania sťažovateľka založila najmä poukázaním na § 237 písm. e)

, pretože sa podľa jej názoru nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný.

Podľa sťažovateľky druhým dovolacím dôvodom je v súlade s

odňatie jej možnosti konať pred súdom, ktorý sťažovateľka v sťažnosti vyvodzovala z toho,

že „V danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k nesprávnej aplikácii

jednoduchého práva, keď v časti výroku napadnutého dovolaním konal na základe

odvolania spoločnosti E. S. A. bez toho, aby ojej účastníctve v konaní rozhodol uznesením v

súlade s ust. a , alebo s ust. na základe našej

námietky uvedenej vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa 31. 01. 2013 na str. 5 vyjadrenia, keď

sme výslovne namietali a vyslovili nesúhlas s účastníctvom spoločnosti E. S. A. v tomto

konaní, a teda ak chcel odvolací súd konať so spoločnosťou E. S. A. ako s vedľajším

účastníkom konania na strane odporcu, mal uznesením rozhodnúť o prípustnosti takéhoto

vstupu spoločnosti E. S. A. do konania na základe nesúhlasu sťažovateľa s jej vstupom

do konania, čím odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Avšak vzhľadom

na judikatúru uvedenú vyššie jej podanie si súd nemal právo vyložiť ako podanie podľa § 93

, nakoľko to nijakým spôsobom nevyplývalo z obsahu tohto podania a vôle účastníka

v ňom obsiahnutej.“.

Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací „použil

právny predpis /ktorý bližšie nešpecifikoval – nakoľko poukaz na ust.

neobstojí/, ktorý pri doterajšom rozhodovaní súdu prvého stupňa nebol použitý /viď závery

súdu prvého stupňa o nepriznaní postavenia účastníka konania spoločnosti E. S. A./, a bol

pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúci, nakoľko výlučne na jeho základe konal na

podnet /odvolanie/ spoločnosti E. S. A.: porušil ust. v zmysle ktorého ak je

odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, t. j. odvolací

súd mal vyzvať účastníkov konania, a teda aj sťažovateľa, aby sa vyjadrili k možnej

aplikácii relevantného ustanovenia zakladajúceho spoločnosti E. S. A. postavenie

účastníka konania /pričom toto ustanovenie z napadnutého uznesenia 1 odvolacieho súdu

nijakým spôsobom nevyplýva/.“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu, že

v „odvolacom konaní a ani v rozhodnutí odvolacieho súdu nedošlo k vadám uvádzaným

dovolateľom, a ani k iným vadám uvedeným v ust. , pretože jedinou relevantnou

vadou v danej veci by bola vada týkajúca sa právomoci slovenských súdov, a táto zistená

nebola, preto sa dovolací súd námietkami dovolateľa nezaoberal!“.

Podľa sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže jej dovolanie nebolo meritórne prerokované. Najvyšší súd tiež

k námietke sťažovateľky týkajúcej sa procesného postavenia obchodnej spoločnosti E. S. A.

poukázal na , z ktorého však jej oprávnenie na podanie odvolania

nevyplýva. Záver najvyššieho súdu o tom, že obchodná spoločnosť E. S. A. bola oprávnená

na podanie odvolania bez ohľadu na to, či vystupovala v pozícii účastníka konania alebo

zúčastnenej osoby, je podľa sťažovateľky arbitrárny a svojvoľný.

Z uvedeného vyplýva, že uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho

súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie, vyhovel jej návrhu na nariadenie dočasného opatrenia a vydal

uznesenie, ktorým vysloví:

„I. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá spoločnosti C., so sídlom Paríž vo veci

organizačnej zložky: C. S. A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom: B., zapísaná v

Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... povinnosť zdržať sa poskytnutia

akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti E. S. A., Chile na základe záručných listín č.

LGI07109753 na sumu 14.250.221,60 USD v znení jej dodatku a č. B200498 na sumu

4.690.073,24 USD v znení jej dodatkov vystavených jej organizačnou zložkou na území SR –

C. S. A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom: B, zapísaná v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I... zabezpečujúcich porušenie povinností sťažovateľa

vyplývajúcich zo zmluvy o dielo č. CTCB-011 uzatvorenej dňa 25. 07. 2007 so spoločnosťou

E. S. A., Chile.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky v prípade, ak dôjde zo strany spoločnosti C., so

sídlom Paríž vo veci organizačnej zložky: C. S. A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom:

B., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... k akémukoľvek plneniu v

prospech spoločnosti E. S. A., Chile na základe záručných listín č. LGI07109753 na sumu

14.250.221,60 USD v znení jej dodatku a č. B200498 na sumu 4.690.073,24 USD v znení jej

dodatkov vystavených jej organizačnou zložkou na území SR – C. S. A., pobočka

zahraničnej banky, so sídlom: B., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu

Bratislava I..., ukladá spoločnosti C., so sídlom Paríž povinnosť zdržať sa akýchkoľvek

úkonov smerujúcich k vymáhaniu poskytnutých plnení od sťažovateľa, a/alebo tretích osôb,

ktoré na seba prevzali záväzky sťažovateľa vyplývajúce z plnenia z uvedených záruk.

a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutým rozhodnutiam zo dňa 14. 10. 2013 vedenej

pod sp. zn. (spisová značka sťažnosti).“

Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľka odôvodnila tým, že uznesením

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu jej bola odňatá dočasná ochrana poskytnutá

súdom prvého stupňa pred nebezpečenstvom bezprostredne hroziacej ujmy vo výške takmer

19 miliónov USD, keďže odporca deklaroval „vo svojom odvolaní v inom konaní úmysel

vyplatiť plnenie z bankových záruk; pričom jej v tom podľa jej vlastného vyjadrenia

zabránilo iba predbežné opatrenie vydané súdom prvého stupňa“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež navrhla, aby vo veci samej ústavný súd rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví:

„I. Základné právo sťažovateľa spoločnosti S. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Bratislave č. k. -469 zo dňa 14. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 12. 06. 2013 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -469 zo dňa 14. 03.

2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12. 06. 2013 sa

zrušujú a vracajú Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave

a Najvyššiemu súdu SR spoločne a nerozdielne povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy

konania pred Ústavným súdom (331,13 EUR) do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu

na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v pozícii

navrhovateľky v konaní vedenom okresným súdom o nariadenie predbežného opatrenia

proti odporcovi obchodnej spoločnosti C., pobočke zahraničnej banky. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 31. októbra 2012 rozhodol tak, že odporca je povinný

zdržať sa akýchkoľvek plnení v prospech obchodnej spoločnosti E. S. A., Chile, na základe

záručných listín vystavených odporcom zabezpečujúcich porušenie povinností sťažovateľky

vyplývajúcich zo zmluvy, a to až do právoplatného skončenia konania v právnej veci

sťažovateľky a I. proti odporcovi E. S. A. vedenej pred arbitrážnym súdom.

Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie odporca, ktoré bolo krajským súdom

posúdené ako oneskorene podané a z tohto dôvodu aj odmietnuté. Odvolaním napadla

uznesenie okresného súdu aj sťažovateľka v časti rozhodnutia o trovách konania, pričom

krajský súd jej odvolaniu nevyhovel. Odvolanie proti uzneseniu okresného súdu podala aj

obchodná spoločnosť E. S. A., ktorej procesné postavenie a z toho vyplývajúce oprávnenie

na podanie riadneho opravného prostriedku krajský súd špecifikoval ako dotknutého

účastníka na strane odporcu. Na základe tohto opravného prostriedku krajský súd uznesenie

okresného súdu zrušil a konanie vo veci zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdov

Slovenskej republiky, keďže v čase podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia už

začalo konanie vo veci samej pred arbitrážnym súdom, a preto jediným orgánom

oprávneným na vydanie predbežného opatrenia bol tento súd. Problematika nedostatku

právomoci súdov Slovenskej republiky nebola sťažovateľkou v sťažnosti spochybnená.

Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd, ako aj

najvyšší súd porušili jej základné právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, keďže

krajský súd ako odvolací súd preskúmal uznesenie okresného súdu, ktoré zrušil a konanie

vo veci zastavil, len na základe odvolania podaného obchodnou spoločnosťou E. S. A.,

ktorá nebola účastníkom konania ani vedľajším účastníkom konania, a teda na ňou podaný

opravný prostriedok nemal vôbec prihliadať, a následne najvyšší súd ako dovolací súd

uvedený procesný postup krajského súdu nenapravil a dovolanie podané sťažovateľkou

odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v relevantnej časti uznesenia k sťažovateľkou namietanej otázke

procesného postavenia obchodnej spoločnosti E. S. A. uviedol:

„Uznesenie súdu prvého stupňa napadla odvolaním aj dotknutá osoba, spoločnosť E.

S. A.. Jeho právne postavenie odvolací súd posúdil ako postavenie dotknutého účastníka na

strane odporcu v zmysle ust. . s poukazom na jeho oznámenie o vstupe

do konania v zmysle jeho podania zo dňa 12. 11. 2012. Predpokladom účasti dotknutého

účastníka je existencia právneho záujmu na výsledku konania, t. j., že jeho právne

postavenie bude výsledkom sporu ovplyvnené. Je nesporné, že výrokom súdu prvého stupňa

o nariadení predbežného opatrenia sú priamo dotknuté práva horeuvedenej spoločnosti,

teda je osobou oprávnenou na podanie odvolania.

I keď odporca podal odvolanie oneskorene, t. j. dňa 27. 11. 2012, posledný deň

lehoty na podanie odvolania odporcovi uplynul dňa 26. 11. 2012, dotknutý účastník podal

odvolanie včas, dňa 26. 11. 2012, t. j. v 15 dňovej zákonom stanovenej lehote a preto sa

odvolací súd jeho odvolaním v merite veci zaoberal...

Pokiaľ sa týka posúdenia právneho postavenia spoločnosti E. SA, odvolací súd

poukazuje na výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa práva

uvedenej právnickej osoby v zmysle návrhu navrhovateľa obmedzuje, priamo do nich

zasahuje výrokom, v ktorom uložil odporcovi povinnosť zdržať sa akýchkoľvek plnení v

prospech uvedenej spoločnosti vyplývajúcich z poskytnutia bankových záruk, až do

právoplatného skončenia sporu vo veci samej, účastníkom ktorého je navrhovateľ a

uvedená výrokom súdu prvého stupňa dotknutá právnická osoba.

V takom prípade sa jedná o osobu oprávnenú na podanie odvolania v zmysle ust.

, i keď nie je navrhovateľom označená ako účastník konania.“

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia k jednotlivým

dovolacím dôvodom uviedol:

«Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje z ust. a

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

pripúšťa podľa vyššie citovaného ust.

možnosť napadnúť dovolaním každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu

predmetného konania len vtedy, ak trpí niektorou vadou vymenovanou v písm. a/ až

písm. g/.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237

prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti

zisťuje jej existenciu bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo netvrdil.

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol

vo veci, o ktorej mal inak rozhodnúť iný orgán.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Procesné podmienky konania možno charakterizovať ako podmienky (predpoklady),

bez splnenia ktorých nemôže súd vo veci konať a rozhodovať vo veci samej. Ak podmienky

konania nie sú splnené, musí vykonať opatrenia na odstránenie prekážok, ktoré bránia súdu

vo veci konať, a ak to nie je možné, súd konanie zastaví. Prekážky, ktoré bránia súdu vo

veci konať rozlišujeme na odstrániteľné alebo neodstrániteľné.

K neodstrániteľným prekážkam patria:

- nedostatok právomoci súdu (, )

- prekážku rozhodnutej veci – res iudicata ( )

Podľa ust. , v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Navrhovateľ a spoločnosť E. S. A. uzatvorili 25. júla 2007 Zmluvu č. CTCB-O11

„Dodávka na kľúč tepelnej elektrárne na uhlie 370 MW“. V tejto Zmluve si zmluvné strany

dohodli, že všetky spory medzi zmluvnými stranami budú riešiť arbitrážou v súlade s

Arbitrážnym poriadkom medzinárodnej obchodnej komory. Navrhovateľ podal na

Medzinárodnú obchodnú komoru v Paríži dňa 19. októbra 2012 žalobu vo veci samej.

Podľa ust. , pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa ust. , ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie

alebo zabezpečí dôkaz.

Návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia došiel na súd prvého stupňa

dňa 25. októbra 2012, teda po podaní žaloby žalobcom na arbitrážny súd – Medzinárodnú

obchodnú komoru v Paríži. Navrhovateľ teda podal návrh na nariadenie predbežného

opatrenia po začatí konania na rozhodcovskom súde.

Preto odvolací súd postupoval správne, keď v predmetnej veci vychádzal pri skúmaní

právomoci slovenských súdov rozhodovať o návrhu navrhovateľa na vydanie predbežného

opatrenia zo o rozhodcovskom konaní a správne aplikoval

ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovskému

konaniu neodporuje, ak účastník konania pred začatím rozhodcovského konania požaduje

od súdu vydanie predbežného opatrenia a súd takéto opatrenie vydá.

Základnou podmienkou právomoci slovenských súdov rozhodnúť o predbežnom

opatrení je, či už podľa , ale aj Nariadenia Rady ES č. 44/2001

(Brusel I.), že konanie vo veci samej ešte v inom štáte nezačalo, t. j. že v inom štáte nebola

podaná žaloba na súde alebo na rozhodcovskom orgáne.

V predmetnej veci takýto stav zistený nebol, naopak bolo zistené, čo navrhovateľ

nikdy nespochybnil, že na arbitrážny súd – Medzinárodnú obchodnú komoru bola podaná

žaloba vo veci samej pred podaním návrhu navrhovateľa na vydanie predbežného

opatrenia. Preto od 19. októbra 2012, kedy bol podaný návrh vo veci samej

na rozhodcovský orgán, stratili slovenské súdy právomoc vo veci konať, a to aj o návrhu

na vydanie predbežného opatrenia. Toto vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 ako aj § 22 ods. 1

podľa ktorého, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli

inak, môže rozhodcovský súd po začatí rozhodcovského konania na žiadosť účastníka

rozhodcovského konania nariadiť predbežné opatrenie, ktoré považuje za nevyhnutné

s ohľadom na predmet sporu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že aj rozhodcovský súd

môže poskytnúť účastníkovi rozhodcovského konania predbežným opatrením rýchlu

a primeranú ochranu.

Dovolací súd k námietke dovolateľa týkajúceho sa postavenia spoločnosti EMPRESA

uvádza, že podľa ust. predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť

niekomu inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

To znamená, že povinnosť tretej osobe môže byť uložená iba „popri“ povinnosti uloženej

účastníkovi konania, nie však samostatne.

Z uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že uložil povinnosť odporcovi zdržať sa

poskytovania akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti EMPRESA do právoplatného

skončenia konania v právnej veci navrhovateľov S., a. s. a I. Chile... proti odporcovi E. S.

A. vedenej pred Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži. Takto nariadené predbežné

opatrenie práva tretej osoby spoločnosti E. obmedzuje a priamo do nich zasahuje, keďže

odporca mal povinnosť zdržať sa akýchkoľvek plnení v prospech uvedenej spoločnosti

vyplývajúcich z poskytnutia bankových záruk.

Dovolací súd preto k námietke navrhovateľa neprihliadol, rovnako neprihliadol

k námietke, že spoločnosť E. nebola účastníkom konania a preto nemohla podať odvolanie.

Dovolací súd je názoru, že ak je povinnosť uložená tretej osobe v konaní o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, je nesporné, a to bez zreteľa na to, či jej postavenie

budeme kvalifikovať ako postavenie účastníka konania alebo zúčastnenej osoby, že môže

v konaní uplatňovať všetky procesné práva, pokiaľ sa týkajú jej povinnosti, t. j. môže podať

aj odvolanie.

Tento záver podporuje aj ustanovenie , podľa ktorého ak podá

ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ

o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil právnym názorom odvolacieho súdu,

že súd prvého stupňa nemal v predmetnej veci právomoc konať o návrhu navrhovateľa

na nariadenie predbežného opatrenia po začatí konania na rozhodcovskom súde, a

rozhodol správne, keď uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil, pretože

nedostatok právomoci slovenských súdov konať o návrhu navrhovateľa je neodstrániteľnou

prekážkou, pre ktorú nemôže konať.

Dovolací súd konštatoval, že v odvolacom konaní a ani v rozhodnutí odvolacieho

súdu nedošlo k vadám uvádzaným dovolateľom, a ani k iným vadám uvedeným vust. § 237

, pretože jedinou relevantnou vadou v danej veci by bola vada týkajúca sa

právomoci slovenských súdov. Táto zistená nebola a preto sa dovolací súd námietkami

dovolateľa nezaoberal.»

Takéto odôvodnenia uznesenia odvolacieho senátu krajského súdu, ako aj uznesenia

dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne

svojvoľné a neprípustné, ako to vidí sťažovateľka. Úlohou ústavného súdu v konaní

o sťažnosti nie je rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov všeobecných

súdov. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný

súd konštatuje, že v napadnutom uznesení krajského súdu a ani v uznesení najvyššieho súdu

nevzhliadol žiadne skutočnosti, ktoré by mali alebo mohli mať za následok porušenie

označených práv sťažovateľky. Napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie

najvyššieho súdu sú náležite odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická

interpretácia príslušných právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné

a arbitrárne.

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti týkajúce sa

oprávnenia obchodnej spoločnosti E. S. A. podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

konštatuje, že podľa predbežným opatrením možno uložiť povinnosť

niekomu inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Túto

inú osobu (v napadnutom uznesení krajského súdu označenú ako dotknutý účastník na

strane odporcu) možno potom považovať za účastníka pre ten úsek konania, v ktorom sa

rozhoduje o uložení povinnosti súčinnostného charakteru tejto osobe.

Základný komentár k v tejto súvislosti

vo vysvetlivkách k uvádza a ústavný súd sa s jeho znením v plnej miere

stotožňuje, že «Tretej osobe („niekomu inému“ – odsek 2) bude v praxi možné uložiť len

povinnosť podľa písm. d), e) a f) odseku 1 ustanovenia; príkladom môže byť predbežné

opatrenie o povinnosti peňažného ústavu (banky a i.) nevykonať výplatu určitej peňažnej

sumy; tak účastník, ako aj tretia osoba má právo podať odvolanie proti uzneseniu

nariaďujúcemu predbežné opatrenie, ktorým sa jej ukladá povinnosť». (Bajcura, A. a kol.

. I. diel. Komentár, Bratislava: Eurounion, 1999. s. 119). Tento

výklad považuje ústavný súd za logický, keďže zachováva a ochraňuje práva všetkých osôb

dotknutých predbežným opatrením.

Vo vzťahu k účastníctvu ústavný súd ešte poznamenáva, že podľa

účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon

za účastníkov označuje. V rámci procesných ustanovení upravujúcich inštitút predbežného

opatrenia v poslednej vete priamo vymedzuje okruh

účastníkov tohto konania ustanovujúc: Účastníkmi konania sú tí, ktorí by nimi boli, keby

išlo o vec samu. V danom prípade navrhovateľ sa vo veci samej pred arbitrážnym súdom

proti obchodnej spoločnosti E. S. A. domáha určenia, že jej žiadosť o vyplatenie bankových

záruk predstavuje porušenie zmluvy, a teda v konaní vo veci samej vystupuje obchodná

spoločnosť E. S. A. jednoznačne ako účastník konania (odporca).

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že aj keď o procesnom návrhu

spoločnosti E. S. A. o vstupe do konania nebolo žiadnym spôsobom formálne rozhodnuté a

v konaní pred prvostupňovým súdom nebola považovaná za účastníka konania, krajský súd

ako odvolací súd ňou podaný opravný prostriedok v plnej miere rešpektoval a na jeho

základe zrušil okresným súdom nariadené predbežné opatrenie, čím postupoval v súlade s §

74 ods. 2 a v spojení s ods. , čo bolo následne ako správny

procesný postup potvrdené aj najvyšším súdom ako súdom dovolacím v jeho uznesení.

Podľa názoru ústavného súdu aj právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je zdôvodnený presvedčivo, a preto aj ústavný súd ho považuje za legitímny

a dostačujúci.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo

v predmetnej veci skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť

dovolania sťažovateľky. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená v konaní pred

všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by

bolo možné usudzovať, že uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami,

ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky, tak ako to tvrdila

vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako

neprípustné a že pritom vyslovil právny názor (v spojení s právnym názorom vysloveným

krajským súdom), s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

označených článkov a dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky,

vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013