Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 70/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,

PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) doručila žalobu, ktorou sa domáhala svojho nároku na náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Keďže predmetná ujma mala byť sťažovateľke spôsobená

nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorého sudcovia nemôžu danú vec

prerokovať a rozhodnúť, sťažovateľka žiadala, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) rozhodol o prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 22. októbra 2012 rozhodol, že sudcovia okresného súdu

(okrem sudkyne Marty Murgašovej) nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto

veci. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. októbra 2012 vyzval sťažovateľku

na zaplatenie súdneho poplatku v sume 66 € za námietku zaujatosti podľa položky „č. 17a

Sadzobníka súdnych poplatkov“. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu sa

sťažovateľka odvolala, argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku

zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. novembra 2012 odvolaním napadnuté uznesenie

potvrdil. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,

v ktorom namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh na začatie konania (za nepodanie

návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci podľa zákona bol potrebný, a preto

existuje dovolací dôvod podľa (ďalej aj

„OSP“), súčasne jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod

podľa , a v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím

dôvodom podľa v spojení s . O dovolaní

sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým odmietol dovolanie ako

procesne neprípustné.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutým uznesením

najvyšší súd porušil ňou označené práva tým, že:

1. „interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav bez

existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou

justičnou praxou ...“;

2. „spojil naplnenie výlučne s ust. a na

takto zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne

neprípustné....“;

3. „interpretoval a aplikoval ust. v spojení s ust.

na zistený skutkový stav bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore

s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou ...“;

4. jeho rozhodnutie trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci

bolo rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej

rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;

5. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov

príslušného okresného súdu v zmysle v súvislosti s tvrdením sťažovateľky,

že v jej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia a konštatovaniu

najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veci, ďalej

uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.

Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajský súd nedostatočne

vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich pomer

k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky

«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku

tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej

ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom

ich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd tento postup

krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutom uznesení ani žiadnym

spôsobom nevysvetlil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na

ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. októbra 2012 uložil sťažovateľke

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17

písm. a) „Sadzobníka súdnych poplatkov “. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala,

ako aj na skutočnosť, že nie je možné uložiť povinnosť platiť súdne poplatky v konaní,

ktoré je od súdnych poplatkov vecne oslobodené. Preto žiadala zrušiť odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu v celom rozsahu. Krajský súd ako odvolací súd uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne správne, pričom v jeho odôvodnení poukázal najmä na

skutočnosť, že sťažovateľka vo svojom návrhu na začatie konania žiadala o prikázanie jej

veci inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa , pretože

sudcovia okresného súdu sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda domáhala sa vyslovenia

zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu. Nutná delegácia je totiž podľa názoru krajského

súdu vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa , a to buď z dôvodu

účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní

sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Krajský súd nesúhlasil ani s námietkou sťažovateľky,

že námietku zaujatosti nemožno spoplatniť z dôvodu, že predmetné konanie je vecne

oslobodené od súdnych poplatkov. Podľa názoru krajského súdu vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za

vznesenie námietky zaujatosti. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd

rozhodol o jeho odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým odmietol jej dovolanie,

porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym spôsobom interpretoval a aplikoval § 237

písm. e) a , jeho odôvodnenie je

nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť

dovolania podaného sťažovateľkou z hľadiska a a dospel k záveru, že na

základe týchto ustanovení prípustné nie je. Následne

najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu existencie

procesných vád taxatívne uvedených v . Keďže existencia procesných vád podľa

až d) a nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd preskúmal

dovolaním napadnuté rozhodnutie z pohľadu sťažovateľkou namietanej procesnej vady

podľa , ktorú vyvodzovala z toho, že nepodala návrh na začatie konania

(námietku zaujatosti), hoci bol potrebný, a napriek tomu jej bola uznesením okresného súdu

(potvrdeným krajským súdom) uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za tento

procesný návrh. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na prvú vetu , podľa

ktorého sa konanie, okrem prípadov vymedzených zákonom (tzv. nesporové konania),

zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba. Len zistenie

tohto nedostatku zakladá zmätočnosť celého konania, a teda je dovolacím dôvodom podľa §

237 písm. e) . So vznesením námietky zaujatosti zákon nespája účinok začatia ďalšieho

samostatného konania, pretože ide o rozhodovanie o parciálnej otázke v rámci už

prebiehajúceho konania, ktoré začalo podaním žaloby. Pokiaľ aj okresný súd uznesením

vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci sťažovateľka (podľa jej tvrdenia) túto

námietku zaujatosti nevzniesla, a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil, nemá to

za následok procesnú vadu uvedenú v , ako to tvrdí sťažovateľka.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g)

, teda k tvrdeniu, že v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súd, poukazujúc

na znenie (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svoju predchádzajúcu

judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama skutočnosť, že sudca má

prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva

súdnictvo, posúdil aj tento dovolací dôvod ako neopodstatnený.

Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno

považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to tvrdí sťažovateľka. Nie je

úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť

právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné

práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení nevzhliadol žiadnu

skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv

sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je náležite odôvodnené, jeho

záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných právnych noriem

a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí použil takú

interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky,

a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v neznamená právo

na úspech v konaní pred súdom (, ). Ústavno-súdna korekcia

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len

v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo

do práva na súdnu ochranu ( ). K porušeniu garantovaného práva

na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by

mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr.

), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia

svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú

tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu robila

ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu

do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo

skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť dovolania podaného

sťažovateľkou. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako

neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé

súdne konanie podľa označeného článku a dohovoru.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o odlišnom prístupe najvyššieho súdu

k rozhodovaniu v obdobných veciach ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian v.

Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky tiež považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu

súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia prejav

svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté

uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014