Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 70/2014
PDF · 201.2 KB
No categories available
II. ÚS 70/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 102/2013 z 11. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 102/2013
z 11. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) doručila žalobu, ktorou sa domáhala svojho nároku na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Keďže predmetná ujma mala byť sťažovateľke spôsobená
nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorého sudcovia nemôžu danú vec
prerokovať a rozhodnúť, sťažovateľka žiadala, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) rozhodol o prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa. Krajský súd
uznesením sp. zn. 6 NcC 99/2012 z 22. októbra 2012 rozhodol, že sudcovia okresného súdu
(okrem sudkyne Marty Murgašovej) nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto
veci. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 205/2012 zo 4. októbra 2012 vyzval sťažovateľku
na zaplatenie súdneho poplatku v sume 66 € za námietku zaujatosti podľa položky „č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov“. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu sa
sťažovateľka odvolala, argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku
zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa. Krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Co 579/2012 z 30. novembra 2012 odvolaním napadnuté uznesenie
potvrdil. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,
v ktorom namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh na začatie konania (za nepodanie
návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci podľa zákona bol potrebný, a preto
existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), súčasne jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím
dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. g) OSP. O dovolaní
sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým odmietol dovolanie ako
procesne neprípustné.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutým uznesením
najvyšší súd porušil ňou označené práva tým, že:
1. „interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez
existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou
justičnou praxou ...“;
2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na
takto zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne
neprípustné....“;
3. „interpretoval a aplikoval ust. § 237 písm. g) OSP v spojení s ust. § 14 ods. 1
OSP na zistený skutkový stav bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore
s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou ...“;
4. jeho rozhodnutie trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci
bolo rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej
rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
5. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov
príslušného okresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky,
že v jej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia a konštatovaniu
najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veci, ďalej
uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. §22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajský súd nedostatočne
vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich pomer
k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky
«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku
tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej
ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom
ich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd tento postup
krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutom uznesení ani žiadnym
spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na
ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 205/2012 zo 4. októbra 2012 uložil sťažovateľke
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17
písm. a) „Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala,
ako aj na skutočnosť, že nie je možné uložiť povinnosť platiť súdne poplatky v konaní,
ktoré je od súdnych poplatkov vecne oslobodené. Preto žiadala zrušiť odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu v celom rozsahu. Krajský súd ako odvolací súd uznesenie
okresného súdu potvrdil ako vecne správne, pričom v jeho odôvodnení poukázal najmä na
skutočnosť, že sťažovateľka vo svojom návrhu na začatie konania žiadala o prikázanie jej
veci inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože
sudcovia okresného súdu sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda domáhala sa vyslovenia
zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu. Nutná delegácia je totiž podľa názoru krajského
súdu vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu
účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní
sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Krajský súd nesúhlasil ani s námietkou sťažovateľky,
že námietku zaujatosti nemožno spoplatniť z dôvodu, že predmetné konanie je vecne
oslobodené od súdnych poplatkov. Podľa názoru krajského súdu vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za
vznesenie námietky zaujatosti. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd
rozhodol o jeho odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým odmietol jej dovolanie,
porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym spôsobom interpretoval a aplikoval § 237
písm. e) a § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, jeho odôvodnenie je
nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť
dovolania podaného sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, že na
základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie je. Následne
najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu existencie
procesných vád taxatívne uvedených v § 237 OSP. Keďže existencia procesných vád podľa
§ 237 písm. a) až d) a f) OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd preskúmal
dovolaním napadnuté rozhodnutie z pohľadu sťažovateľkou namietanej procesnej vady
podľa § 237 písm. e) OSP, ktorú vyvodzovala z toho, že nepodala návrh na začatie konania
(námietku zaujatosti), hoci bol potrebný, a napriek tomu jej bola uznesením okresného súdu
(potvrdeným krajským súdom) uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za tento
procesný návrh. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 79 prvú vetu OSP, podľa
ktorého sa konanie, okrem prípadov vymedzených zákonom (tzv. nesporové konania),
zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba. Len zistenie
tohto nedostatku zakladá zmätočnosť celého konania, a teda je dovolacím dôvodom podľa §
237 písm. e) OSP. So vznesením námietky zaujatosti zákon nespája účinok začatia ďalšieho
samostatného konania, pretože ide o rozhodovanie o parciálnej otázke v rámci už
prebiehajúceho konania, ktoré začalo podaním žaloby. Pokiaľ aj okresný súd uznesením
vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci sťažovateľka (podľa jej tvrdenia) túto
námietku zaujatosti nevzniesla, a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil, nemá to
za následok procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e) OSP, ako to tvrdí sťažovateľka.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g)
OSP, teda k tvrdeniu, že v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súd, poukazujúc
na znenie § 14 ods. 1 OSP (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svoju predchádzajúcu
judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo, posúdil aj tento dovolací dôvod ako neopodstatnený.
Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno
považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to tvrdí sťažovateľka. Nie je
úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť
právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné
práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení nevzhliadol žiadnu
skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv
sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je náležite odôvodnené, jeho
záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných právnych noriem
a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí použil takú
interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky,
a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna korekcia
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len
v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo
do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by
mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr.
II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia
svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú
tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu robila
ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu
do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo
skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť dovolania podaného
sťažovateľkou. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako
neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie podľa označeného článku ústavy a dohovoru.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky o odlišnom prístupe najvyššieho súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa
ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian v.
Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky tiež považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu
súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia prejav
svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté
uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014