Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 441/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Milanom Marušinom, Karloveská 6C, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. júna 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. februára 2018 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“). Podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2018

sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

vtedajšiemu správnemu orgánu Správe katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky

(ďalej len „správa katastra“) 19. júna 2013 domáhala vkladu vlastníckeho práva podľa

darovacej zmluvy z 13. februára 2013 uzatvorenej medzi darkyňou

a sťažovateľkou ako obdarovanou, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v katastrálnom

území zapísané na (ďalej len „darovacia zmluva“).

Správa katastra rozhodnutím č. V-13874/13 zo 16. júla 2013 návrh na vklad zamietla

s odôvodnením, že predložená zmluva neobsahuje náležitosti taxatívne ustanovené

v o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vlastníctve bytov“). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -153 z 27. mája 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol

o potvrdení rozhodnutia správy katastra (neskôr Okresného úradu Bratislava) č. V-13874/13

zo 16. júla 2013. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 24. augusta 2016 potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny. Sťažovateľka

podala proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhodol

nálezom sp. zn. z 10. mája 2017, ktorým rozhodol o porušení jej základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru

rozhodnutím najvyššieho súdu, keď konštatoval, že „Nedoručením... vyjadrení účastníkov

konania sťažovateľke v rámci odvolacieho konania tak najvyšší súd odňal sťažovateľke ako

účastníčke odvolacieho konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

v konaní, čím tak porušil ňou označené práva.“. Súčasne uviedol, že „nepovažoval

za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľkou predostretými načrtnutými

otázkami smerujúcimi a atakujúcimi skutkové a právne závery vyplývajúce z rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. augusta 2016..., keďže práve z dôvodu

zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie má

najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa

opätovne aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú predmetom tejto podanej sťažnosti“.

Najvyšší súd po vrátení veci opäť rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým opätovne

potvrdil rozsudok krajského súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti.

3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd svojím postupom a napadnutým rozsudkom

porušil jej označené práva z dôvodu nerešpektovania princípu predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí, uplatňovania prílišného právneho formalizmu a výkladu v neprospech darovacej

zmluvy. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovala:

«V doterajších súdnych konaniach bolo preukázaná vôľa darkyne p.

darovať predmetnú nehnuteľnosť sťažovateľke. Je taktiež nepochybné, že

darovaná nehnuteľnosť bola dostatočne a nezameniteľne špecifikovaná v Darovacej zmluve,

a to podľa katastrálneho územia, číslo bytu, čísla poschodia, čísla vchodu

a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu

a na pozemku, pozemky podľa parcelného čísla evidovaného v súbore popisných informácií,

pozemky evidované ako parcela registra "C", druhu pozemkov a výmery pozemkov,

súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je stavba postavená, teda

tak, ako to predpisuje § 42 ods. 2 Katastrálneho zákona.

... Sťažovateľka poukazuje na... rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ,

ktorý v tomto rozhodnutí pripustil, že konanie, v ktorom absentovali nielen náležitosti podľa

§ 5 ods. 1 bytového zákona ale aj náležitosť podľa Katastrálneho zákona (určenie

spoluvlastníckeho podielu) malo byť prerušené a malo byť umožnené navrhovateľom

vykonať opravu resp. doplnenie.

Najvyšší súd sa však v odôvodnení napádaného Rozsudku č.k. zo dňa

21. februára 2018 priklonil k názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu

sp. zn. zo dňa 26.09.2012, v ktorom Najvyšší súd zaujal opačný názor

a považoval za správny postup správy katastra, keď zamietla návrh na vklad, nakoľko

darovacia zmluva nespĺňala náležitosti podľa § 5 ods. 1 bytového zákona a považoval

darovaciu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon.

Podľa informácií sťažovateľky v súčasnosti Okresné úrady, odbory katastra obdobné

konania, v ktorých chýbajú v darovacích zmluvách náležitosti podľa § 5 ods. 1 bytového

zákona opäť iba „prerušujú“ a nezastavujú a dávajú tak možnosť zmluvným stranám

doplniť chýbajúce náležitosti.

Správa katastra sťažovateľke takýto postup v konaní V-13874/13 neumožnila

a konanie hneď zastavila.

... Sťažovateľka namieta ústavne nesúladný postup Najvyššieho súdu, ktorý bez

akejkoľvek významnej zmeny v posudzovaných právnych ustanoveniach, prijal úplne

rozdielne rozhodnutia.

... Je zrejmé, že slovenský právny poriadok nestojí na systéme súdnych precedensov,

avšak pri rovnakej legislatíve, by aj súd mal v obdobnej situácii postupovať rovnako, a teda

jeho súdne rozhodnutie by malo byť predvídateľné.

Sťažovateľka by chcela poukázať aj na prílišný právny formalizmus či už

v rozhodovaní Správy katastra a následne aj Krajského súdu a Najvyššieho súdu, keď nie je

rešpektovaná vôľa darcu, ktorá je zachytená v listine spĺňajúcej všetky náležitosti § 42

Katastrálneho zákona...

Najvyšší súd svojim rozhodnutím č. k. zo dňa 21. februára 2018 priamo

popiera zmluvnú voľnosť zmluvných strán Darovacej zmluvy.

Sťažovateľka poukazuje aj na Rozhodnutie Ústavného ČR zo dňa 14. 4.

2005, ktorý v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatuje, že porušenia ústavne zaručených

základných práv sa orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým výkladom

noriem podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky,

ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vo svojej právnej sfére vyvolať. Ďalším

základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy,

pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady.

Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie však zásadou. Nie je teda ústavne konformné

a je v rozpore s princípmi právneho štátu vychádzajúcim z taká prax, keď

všeobecné súdy preferujú úplne opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti

zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol

o porušení jej v záhlaví označených práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom,

aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej

finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 368,40 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom,

ktorým najvyšší súd po zrušujúcom náleze ústavného súdu opätovne rozhodol o potvrdení

rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti. Podstatou sťažnosti je námietka

porušenia princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, uplatňovania prílišného právneho

formalizmu a výkladu v neprospech darovacej zmluvy.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

12. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu opomína a sťažnosť uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami

v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu

základných práv a slobôd.

13. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s odôvodnením rozsudku

krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil tieto dôvody:

«V predmetnej právnej veci predmetom preskúmavacieho konania bol postup

a rozhodnutie odporcu, ktorým zamietol návrh na vklad do katastra nehnuteľností

nachádzajúcich sa v k. ú. , zapísaných na a to byt

, domu na ul. , postaveného na

pozemku registra ,

spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach, príslušenstve

domu súpisné číslo postaveného na pozemku registra

poschodí domu vo veľkosti

, spoluvlastnícky podiel na pozemku registra

zastavané plochy a nádvoria o výmere zastavané plochy

a nádvoria o výmere , zastavané plochy a nádvoria o výmere

, zastavané plochy a nádvoria o výmere

domu vo veľkosti , a to v súlade s ustanovením

§ 31 ods. 3 katastrálneho zákona.

Predmetom vkladového konania bola darovacia zmluva zo dňa 13. februára 2013,

ktorou ako darkyňa darovala vyššie uvedený byt navrhovateľke, ktorá

ho ako obdarovaná prijala. Správny orgán pri posudzovaní spôsobilosti zavkladovania

darovacej zmluvy zo dňa 13. februára 2013 do katastra nehnuteľností správne postupoval

pri posudzovaní náležitostí darovacej zmluvy podľa katastrálneho zákona a zákona

o vlastníctve bytov, ktorý ako špeciálny zákon upravuje vlastnícke právo k bytom

a nebytovým priestorom a na ktorého použitie odkazuje .

... odvolací súd zdôrazňuje, že oba písomné podania, a to vyjadrenie k odvolaniu

zo dňa 24. októbra 2014 podané odporcom a tiež písomné podanie

zo dňa 24. októbra 2014, doručil najvyšší súd navrhovateľke dňa 24. januára 2018

a podanie zúčastnenej osoby v plnom znení dňa 1. februára 2018.

Odvolací súd k hmotnoprávnej stránke veci ďalej zotrval na svojom právnom názore

vyjadrenom už v zrušenom rozhodnutí č. k. -176 zo dňa 24. augusta 2016,

nakoľko nenašiel dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od prijatých právnych záverov, a to ani

s prihliadnutím na argumenty navrhovateľky uvedené v podanej ústavnej sťažnosti.

Senát najvyššieho súdu uvádza, že inštitút vkladu je založený na základe

konštitutívnosti, ako správne uviedol aj krajský súd, čo znamená, že zmluvné práva

k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je

ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či

sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe

vkladu práv k nehnuteľnostiam. Na konanie o povolenie vkladu je miestne príslušná tá

správa katastra, v ktorej obvode sa nachádza nehnuteľnosť. Vkladové konanie ako návrhové

správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje

obligatórne náležitosti návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu s návrhom

na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania správny orgán posudzuje

podstatné náležitosti listín aj podľa príslušného zmluvného typu a to z hľadiska kritérií,

ktoré sú uvedené v § 31 ods. 1 katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj

v intenciách § 42 ods. 1, 2 uvedeného zákona. V prípade vlastníctva bytu je nutné zmluvu

posudzovať aj podľa špeciálneho zákona, v tomto prípade zákona o vlastníctve bytov, ktorý

precízne formuluje požiadavky na náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva, ktorej

predmetom je byt.

Vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný

úrad ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2

katastrálneho zákona a § 42 ods. 1, 2 a 3 posudzuje všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať

vplyv na povolenie vkladu, v danom prípade aj podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov.

Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu

alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.

K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa použitia ustanovení § 79d a § 79e

katastrálneho zákona odvolací súd konštatuje, že uvedená námietka nebola predmetom

podaného opravného prostriedku a uplatnená žalobkyňou bola až v jej podaní zo dňa

3. mája 2014, doručenom krajskému súdu dňa 5. mája 2014, teda po uplynutí lehoty 30 dní

na doručenie opravného prostriedku v zmysle ustanovenia § 250m ods. 2 v spojení s § 2501

ods. 2 a .. S poukazom na zásadu koncentrácie konania, súd nemôže

preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu

iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva

z ustanovenia , a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach,

v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté

rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či žaloba

takýto nedostatok rozhodnutia namietala ( ), o čo vo vzťahu k odvolacej

námietke navrhovateľky nejde. Preto krajský súd nebol povinný zaoberať sa podanou

námietkou a správne na ňu neprihliadal.

Odvolací súd aj napriek tomu uvádza, že ak by aj bola uplatnená táto námietka včas,

neobstála by, nakoľko ako správne uviedol odporca, ide o prechodné ustanovenia určujúce,

podľa akých právnych predpisov sa dokončia konania o návrhu na vklad zo zmluvy

o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru podľa

osobitného predpisu, ktorých návrhy boli podané do nadobudnutia účinnosti katastrálneho

zákona... Uvedené prechodné ustanovenia sa teda vzťahujú na konania začaté pred

nadobudnutím účinnosti katastrálneho zákona, pričom v predmetnej právnej veci sa

konanie nezačalo pred nadobudnutím účinnosti katastrálneho zákona, ale až počas jeho

účinnosti, a preto sa na dané konanie ani nevzťahujú.

Najvyšší súd považuje za potrebné vyjadriť sa k navrhovateľkou uvádzanej

prekvapivosti už zrušeného rozhodnutia najvyššieho súdu v predmetnej právnej veci

a k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 24. novembra 2010.

V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že správa katastra nepostupovala

správne, keď zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy, pre

chýbajúce náležitosti uvedené v § 31 ods. 1 katastrálneho zákona a preto mala konanie

prerušiť podľa § 31a písm. c) katastrálneho zákona. V tomto smere sa súdu javilo

rozhodnutie ako predčasné. Z predmetného rozsudku vyplýva, že v darovacej zmluve

chýbala nielen náležitosť vyplývajúca zo samotného § 31 ods. 1 katastrálneho zákona

(určenie spoluvlastníckeho podielu), avšak okrem tejto aj ostatné náležitosti vyplývajúce

z § 5 ods. 1 bytového zákona, na základe čoho správa katastra považovala predmet prevodu

za neurčitý. Odvolací súd považoval postup správy katastra za nesprávny a konštatoval, že

ak písomné vyhotovenie zmluvy, verejnej listiny alebo inej listiny obsahuje chyby v písaní

alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné alebo neurčité,

prípadne ak neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, správa katastra ho vráti vyhotoviteľovi

alebo tomu, kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určí

lehotu na opravu, prípadne na doplnenie a z tohto dôvodu nepovažoval darovaciu zmluvu

za absolútne neplatný právny úkon. Vyhodnotil, že z dôvodu neurčitosti právneho úkonu

bolo potrebné katastrálne konanie prerušiť a umožniť navrhovateľom doplnenie, resp.

opravu darovacej zmluvy.

Najvyšší súd však po vydaní tohto rozhodnutia, rozhodol vo veci sp. zn.

zo dňa 26. septembra 2012, v ktorom zaujal najvyšší súd opačný právny názor, s ktorým sa

stotožňuje senát najvyššieho súdu a na ktoré zároveň poukazuje.

V neskôr vydanom rozhodnutí práve najvyšší súd konštatoval, že správa katastra

postupovala správne, keď zamietla návrh na vklad, nakoľko darovacia zmluva nespĺňala

náležitosti podľa § 5 ods. 1 bytového zákona, čím považovala darovaciu zmluvu

za absolútne neplatný právny úkon. Predmetné ustanovenie zákona má pritom podľa

argumentácie najvyššieho súdu kogentný charakter. Ďalej súd uviedol, cit: „Absolútne

neplatný právny úkon je neplatný od začiatku (ex tunc). Z toho tiež vyplýva, že nie je možné

ho konvalidovať opravou, t j. prerušením konania a doplnením podstatných náležitostí

zmluvy zo strany navrhovateľky. Je potrebné hľadieť na tento právny úkon ako na taký,

ktorý vôbec nevznikol. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona

a pôsobí od začiatku voči každému. Rozhodnutie odporkyne o zamietnutí návrhu na vklad

darovacej zmluvy, ktorá neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, bolo preto vydané

v súlade so zákonom.

Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala opravy darovacej zmluvy, odvolací súd udáva, že

v zmysle vyššie citovaných ustanovení katastrálneho zákona je možné takúto opravu

vykonať pokiaľ sa jedná pri vyhotovení zmluvy o chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé

nesprávnosti, pričom v danej veci sa o takýto prípad nejedná.“

K vyššie uvedenému právnemu názoru najvyššieho súdu, odvolací súd uvádza, že ak

je ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov kogentného

charakteru nie je potom povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť katastrálne konanie

a vyzývať jeho účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože správny orgán

nielenže nemá povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov zmluvy, keďže ide

o chýbajúce podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu zásahu do samotnej

podstaty zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok zmluvy zhojiť výzvou

na jej doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať dodatkom k zmluve, a preto

ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc, na ktorú musí katastrálny

orgán prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva z predmetnej zmluvy

zamietnuť.

K predmetnej problematike sa vyjadril najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn.

zo dňa 1. júla 2009, ktoré bolo judikované pod č. 47/2009, kde súd

konštatoval, cit.: „Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca zveril do právomoci správe

katastra v konaní o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

na základe zmluvy okrem splnenia ďalších zákonných podmienok skúmať aj jej platnosť.

Povinnosťou správy katastra pri posudzovaní platnosti zmluvy je v zmysle ustanovenia

správneho poriadku postupovať v súlade s ustanoveniami , ako

aj ďalších právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na posúdenie právneho úkonu

zakladajúceho vznik zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov toho právneho úkonu,

na základe ktorého bol zmluvný záväzok zmluvných strán uzavretý.“

Na základe vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu dospel odvolací súd

k záveru, že na posúdenie platnosti právneho úkonu sa použije aj bytový zákon, nakoľko

v § 5 ods. 1 upravuje podstatné náležitosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu,

ktoré majú kogentný charakter a darovacia zmluva takouto zmluvou je.

Z uvedených dôvodov dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že krajský súd

postupoval vo veci vecne správne ak uzavrel, že predmetná darovacia zmluva nebola

spôsobilá vkladu vlastníckeho práva z dôvodu absencie jej podstatných náležitostí a nebolo

možné ju dodatočne konvalidovať výzvou na doplnenie alebo opravu, ani prípadným

dodatkom k zmluve a správny orgán po posúdení náležitostí zmluvy uvedených

v katastrálnom zákone a v zákone o vlastníctve bytov rozhodol správne o zamietnutí návrhu

na vklad. Preto odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností a v spojení

s citovanými ustanoveniami príslušných zákonov, rozsudok Krajského súdu v Bratislave

potvrdil ( a ).»

14. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového

stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Z napadnutého rozsudku totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Záver najvyššieho súdu

nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený, keďže s určujúcimi námietkami sa

najvyšší súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď vyčerpávajúco zdôvodnil,

aké právne úvahy ho viedli k potvrdeniu rozsudku krajského súdu, argumentujúc aj dvoma

citovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

15. Vo vzťahu k námietke porušenia predvídateľnosti súdneho rozhodnutia

v dôsledku nejednotnej judikatúry najvyššieho súdu ústavný súd pripomína svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že

nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutého rozsudku prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný

().

16. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal

na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup

a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd

považuje postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a vyčerpávajúco

argumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať ani

za svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa a jej práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je

podmienené jej vyhovením.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave 19. decembra 2018