Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 132/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Michaelou Kajabovou, Advokátska kancelária, Budovateľská 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. augusta

2016 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

, základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. augusta 2016 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. augusta 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov)

na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Michaely Kajabovej, Advokátska kancelária,

Budovateľská 2, Bratislava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -31 z 8. marca 2017 rozhodol o prijatí sťažnosti

(ďalej len „sťažovateľka“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jej základných práv

podľa , a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24.

augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka „... podaním zo dňa

20.08.2013 doručila vtedajšej Správe katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, Ružová

dolina 27, 821 09 Bratislava, odvolanie voči jej rozhodnutiu č. V - 13874/13, ktorým bol

zamietnutý návrh na vklad Darovacej zmluvy z dôvodu, že v zmluve absentovali náležitosti

podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov, kedy v predloženej Darovacej zmluve nebol uvedený popis

darovaného bytu, rozsah podlahovej plochy a vybavenia bytu, určenie a popis spoločných

častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva, zistenie technického stavu bytu,

vyhlásenie sťažovateľky ako obdarovanej o pristúpení k zmluve o spoločenstve alebo

k zmluve o výkone správy, úprava práv k účelovým objektom civilnej ochrany obyvateľstva,

ak sú takéto objekty v dome“. Podľa názoru sťažovateľky „... kataster pri posudzovaní

spôsobilosti Darovacej zmluvy na vklad sa mal riadiť výlučne len ustanovením § 42 zákona

č. Katastrálneho zákona v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzuje

náležitosti listiny spôsobilej na zápis“, pričom „... predložená Darovacia zmluva mala

všetky náležitosti, ktoré upravuje § 42 ods. 2 Katastrálneho zákona, a teda, že listina -

Darovacia zmluva bola v zmysle Katastrálneho zákona spôsobilou listinou na zápis“.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -153 z 27. mája 2014 rozhodol

o potvrdení rozhodnutia vtedajšieho správneho orgánu Správy katastra pre hlavné

mesto Slovenskej republiky Bratislavu, Ružová dolina 27, Bratislava, neskôr Okresného

úradu Bratislava, č. V-13874/13 zo 16. júla 2013, ktoré najvyšší súd na odvolanie

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 24. augusta 2016 potvrdil ako vecne

správne. V ostatnom sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu.

3.1 V rámci predostretej argumentácie sťažovateľka v prvom rade namieta

„... ústavne nesúladný postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyjadrenie

odporcu zo dňa 21.10.2014 k... odvolaniu ako aj vyjadrenie zúčastnenej osoby zo dňa

24.10.2014 mi nedoručil vôbec a napriek tejto skutočnosti vo veci rozhodol, čím došlo

k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa ustanovenia SR,

SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv“.

Ďalej s poukazom na relevantnú judikatúru dodáva, že „Ide o tzv. formálne poňatie

kontradiktórnosti, kde neprináleží vnútroštátnemu súdu posudzovať, či a do akej miery je

písomné podanie protistrany v súdnom konaní významné, či obsahuje také skutkové

a právne dôvody, na ktoré je zo strany účastníka konania potrebné reagovať alebo sa inak

vhodne vyjadriť. Vyslovene ESĽP uvádza vo svojej už konštantnej judikatúre, že pri

posudzovaní otázky na spravodlivý proces nehrá rolu, či stanovisko, ku ktorému sa

sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie vnútroštátneho

orgánu. Rovnako nie je podstatné, či vyjadrenie obsahovalo nejaké nové skutočnosti alebo

argumenty. Je na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu

protistrany vyžaduje komentár z jeho strany...“.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie uvádza, že jej „Právo... na spravodlivý

súdny proces bolo porušené nielen skutočnosťami... majúcimi základ najmä v procesných

nedostatkoch, ale aj skutočnosťou, že Najvyšší súd SR svojim rozsudkom sp. zn.

zo dňa 24. augusta 2016 opätovne rozhodol v rozpore so zákonom, keď

nesprávne právne posúdil celú prejednávanú vec.“. Poukazujúc na rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu v identických veciach, ostala „... doslova zaskočená prekvapivým

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. augusta 2016, ktorý

považoval postup katastra pri zamietnutí vkladu vlastníckeho práva v zmysle predloženej

Darovacej zmluvy za zákonný z dôvodu, že v zmluve absentovali náležitosti podľa § 5 ods. 1

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov, kedy v predloženej Darovacej zmluve nebol uvedený popis darovaného bytu,

rozsah podlahovej plochy a vybavenia bytu, určenie a popis spoločných častí domu,

spoločných zariadení domu, príslušenstva, zistenie technického stavu bytu, vyhlásenie

sťažovateľky ako obdarovanej o pristúpení k zmluve o spoločenstve alebo k zmluve o výkone

správy, úprava práv k účelovým objektom civilnej ochrany obyvateľstva, ak sú takéto

objekty v dome“. Inými slovami, podľa názoru sťažovateľky „Ak existuje zhoda, že

katastrálne konanie o návrhu na vklad predstavuje procesný rozhodovací postup, kde

presne § 42 Katastrálneho zákona upravuje, ktorá listina je listinou spôsobilou na zápis,

upravuje náležitosti takejto listiny, tak potom nebolo možné dospieť k záveru, že katastrálny

orgán postupoval zákonne, keď návrh sťažovateľky na vklad vlastníckeho práva zamietol

pre absenciu náležitostí podľa až g/ v platnom

znení, keďže predložená Darovacia zmluva obsahovala všetky náležitosti podľa § 42 ods. 1,

2 Katastrálneho zákona, a teda bola vyhotovená v súlade s Katastrálnym zákonom a podľa

neho bola spôsobilou listinou na zápis. Nebolo dôkazne preukázané... že predložená listina

- darovacia zmluva nebola spôsobilá zápisu do katastra nehnuteľností.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo dňa

24.08.2016, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo dňa

24.08.2016, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR /(slovom

sedemtisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľke

do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €...“

5. Ústavný súd, postupujúc podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov znení neskorších predpisov, vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k opodstatnenosti podanej ústavnej sťažnosti a jej možnému prijatiu na ďalšie

konanie. Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení z 29. decembra 2016 v súhrne

skonštatovala, že:

„K podstatným dôvodom sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že

právnu otázku posudzovania spôsobilosti darovacej zmluvy na zápis do katastra

nehnuteľností podľa § 42 katastrálneho zákona najvyšší súd ako súd odvolací riešil v súlade

s ustanovením § 42 ods. 4 katastrálneho zákona v spojení s osobitnou právnou úpravou

vzťahujúcou sa na obligatórne náležitosti listín o prevode vlastníckych práv k bytom podľa

§ 5 zákona o vlastníctve bytov, pričom obe uvedené ustanovenia týkajúce sa vkladového

konania posudzoval ako lex specialis k všeobecnej úprave postupov a podmienok zisťovania

podkladov pre vydanie administratívneho rozhodnutia podľa § 32 ods. 1 a 2 správneho

poriadku.

V predmetnej darovacej zmluve nebol uvedený popis darovaného bytu, rozsah

podlahovej plochy a vybavenia bytu, určenie a popis spoločných častí domu, spoločných

zariadení domu, príslušenstva, zistenie technického stavu bytu, vyhlásenie sťažovateľky ako

obdarovanej o pristúpení k zmluve o spoločenstve alebo k zmluve o výkone správy.

Vzhľadom k tomu, že všetko sú to obligatórne náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva

k bytu, a to čo do identifikácie predmetu vlastníctva a najmä, čo do prejavu vôle

obdarovaného v časti pristúpenia k zmluve o spoločenstve alebo k zmluve o výkone správy

bytu, nie je možné tieto nedostatky konvalidovať dodatkom k darovacej zmluve postupom

podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona. Je tomu tak preto, lebo absencia uvedených

náležitostí darovacej zmluvy, ako listiny, ktorá mala byť určitého obsahu v obligatórnych

náležitostiach, nemala charakter chýb v písaní alebo počítaní alebo iných zrejmých

nesprávnosti, ktoré možno postupom podľa citovaného ustanovenia dodatočne odstrániť.

V tomto ohľade darovaciu zmluvu k bytu, v ktorej absentovali vyššie uvedené podstatné

náležitosti, nemožno považovať za vyhovujúcu v zmysle obligatórneho rozsahu preskúmania

jej obsahu správnym orgánom v intenciách § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, pretože

neobsahovala podstatné náležitosti, prejavy vôle neboli dostatočne určité a zrozumiteľné.

Najvyšší súd vychádzal z podstaty vkladového konania, v ktorom inštitút vkladu je

založený na konštitutívnosti. To znamená, že zmluvné práva k nehnuteľnostiam vznikajú,

menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je ako orgán štátnej správy

súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky

na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv

k nehnuteľnostiam. Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na návrh

účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje obligatórne náležitosti návrhu, ktoré

má účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V

priebehu vkladového konania správny orgán posudzuje podstatné náležitosti listín aj podľa

príslušného zmluvného typu, a to z hľadiska kritérií, ktoré sú uvedené v § 31 ods. 1 a 2

katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách § 42 ods. 1, 2

uvedeného zákona. V prípade vlastníctva bytu je nutné zmluvu posudzovať aj podľa

špeciálneho zákona, v tomto prípade zákona o vlastníctve bytov, ktorý precízne formuluje

požiadavky na náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva, ktorej predmetom je byt.

Vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný

úrad ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2

katastrálneho zákona a § 42 ods. 1,2 a 3 posudzuje všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať

vplyv na povolenie vkladu, v danom prípade aj podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov.

Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupuje rozhodnutie o povolení vkladu

alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.

Najvyšší súd vychádzajúc z komplexnej právnej úpravy vkladového konania dospel

k záveru, že ak je ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov kogentného charakteru,

nie je potom povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť katastrálne konanie a vyzývať jeho

účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože správny orgán nielenže nemá

povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov zmluvy, keďže ide o chýbajúce

podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu zásahu do samotnej podstaty

zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok zmluvy zhojiť výzvou na jej

doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať dodatkom k zmluve, a preto ide

o absolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc, na ktorú musí katastrálny orgán

prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva z predmetnej zmluvy zamietnuť.

Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutej veci dospel k opačnému výkladu predmetnej

právnej otázky, ako v skôr rozhodnutej obdobnej veci, možno považovať za súčasť vývoja

právneho výkladu, ktorý bude možné v budúcnosti zjednocovacou činnosťou najvyššieho

súdu precizovať.

Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľky, týkajúcej sa použitia ustanovení § 79d

a § 79e katastrálneho zákona, najvyšší súd konštatoval, že táto nebola predmetom

podaného opravného prostriedku a sťažovateľkou bola uplatnená až v jej podaní zo dňa 3.

mája 2014, doručenom krajskému súdu dňa 5. mája 2014, teda po uplynutí lehoty 30 dní na

doručenie opravného prostriedku podľa ustanovenia § 250m ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2

a .

V zmysle primerane použitého ustanovenia , rozšírenie rozsahu

napadnutia rozhodnutia správneho orgánu znamená nielen rozšírenie žaloby na ďalšie

výroky napadnutého rozhodnutia, ale aj vytýkanie ďalšieho rozporu so zákonom alebo

uvedenie ďalšieho porušenia práv žalobcu. S poukazom na zásadu koncentrácie konania,

súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným.

Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva

z ustanovenia , a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach,

v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté

rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či žaloba

takýto nedostatok rozhodnutia namietala ( ), o čo vo vzťahu k uvedenej

odvolacej námietke sťažovateľky nešlo. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd vyhodnotil, že

krajský súd nebol povinný zaoberať sa uvedenou námietkou a správne na ňu neprihliadal.

Napriek vyššie uvedenému, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujal

stanovisko i k nastolenej právnej otázke použitia ustanovení § 79d a § 79e katastrálneho

zákona, akoby bola podaná včas. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že ide o prechodné

ustanovenia určujúce, podľa akých právnych predpisov sa dokončia konania o návrhu

na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového

priestoru podľa osobitného predpisu, ktorých návrhy boli podané do nadobudnutia

účinnosti katastrálneho zákona. Z uvedeného vyplýva, že predmetné ustanovenia nevylučujú

použitie zákona o vlastníctve bytov na prevod vlastníctva k bytu a nebytovému priestoru, ale

len uvádzajú, že aj takéto konania sa dokončia podľa katastrálneho zákona. Odkaz

na osobitný predpis, ktorým je zákon o vlastníctve bytov (§ 5 a § 16) iba presnejšie určuje

charakter týchto prevodov, resp. o aké prevody ide. Uvedené prechodné ustanovenia sa

teda vzťahujú na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti katastrálneho zákona,

pričom v predmetnej právnej veci sa konanie nezačalo pred nadobudnutím účinnosti

katastrálneho zákona, ale až počas jeho účinnosti, a preto sa na dané preskúmavané

konanie ani nevzťahovali.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky vyjadriť sa k vyjadreniu

odporcu a zúčastnenej osoby v rámci odvolacieho konania, najvyšší súd si dovoľuje

poznamenať, že všeobecne, ani v rámci osobitnej úpravy

správneho súdnictva v piatej časti , správnemu súdu povinnosť doručovať stranám

vyjadrenie k odvolaniu neupravoval. Je pravdou, že súčasný v tejto

otázke reflektuje na vyvíjajúcu sa rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva

a Ústavného súdu Slovenskej republiky, avšak v čase rozhodovania o predmetnej veci

najvyšší súd pri uplatňovaní princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti

vychádzal z charakteru a potrieb správneho súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní nebola

taká vysoká ako v prípade meritórneho rozhodovania súdov v sporových

občianskoprávnych konaniach (napr. vo veci Trančíková proti Slovenskej republike), v

ktorých obe strany sporu majú povinnosť dokazovať svoje tvrdenia na preukazovanie svojho

nároku alebo účinnej obrany proti tvrdeniu protistrany.

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou a opravnými

prostriedkami napadnuté administratívne rozhodnutia ako i postupov predchádzajúcich ich

vydaniu, kedy je už skutkový stav známy a vyplýva z obsahu administratívneho spisu

a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne. Pre súd je v rámci správneho prieskumu

zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci skutkový stav,

ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase vydania správneho rozhodnutia

( a ). I s prihliadnutím na uplatňovanie koncentračnej zásady podľa

ustanovenia , ktorá bola vo vzťahu k námietke týkajúcej sa použitia

ustanovení § 79d a § 79e katastrálneho zákona aj použitá, najvyšší súd nepovažoval

za potrebné doručovať sťažovateľke namietané vyjadrenia k odvolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, vychádzajúc z princípu viazanosti súdu

rozsudkom po jeho vyhlásení ( ), rozhodnutie o predmetnej sťažnosti

sťažovateľky necháva na posúdení váženého Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

6. K písomnému stanovisku najvyššieho súdu zaujala právna zástupkyňa

sťažovateľky JUDr. Michaela Kajabová písomné stanovisko podaním z 2. februára 2017,

v ktorom v podstatnom argumentovala, že:

«Najvyšší súd SR vo svojom vydarení uviedol názor, že miera kontradiktórnosti

v správnom súdnictve nebola taká vysoká ako v prípade občianskoprávnych konaní, keď

v rámci správneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí sa vychádzalo

z skutkového stavu, ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase vydania

správneho rozhodnutia. Preto Najvyšší súd nepovažoval za potrebné doručovať vyjadrenia

odporcu a zúčastnenej osoby sťažovateľke, ktorá v konaní vystupovala ako navrhovateľka.

S týmto názorom Najvyššieho súdu SR nemôžeme v žiadnom prípade súhlasiť. Je predsa

nemysliteľné, aby súd priznával navrhovateľke iné „nerovné“ postavenie v rámci správneho

súdnictva a „rovné“ postavenie v rámci iného sporového občianskoprávneho konania. Nie

ej možné súhlasiť ani s názorom, že v podstate názor sťažovateľky ako navrhovateľky

v konaní bol nepodstatný. I v tejto časti poukazujem na svoju argumentáciu, že nie je

na hodnotení súdu, ktoré podanie protistrany vo veci je významné, ku ktorému by sa mal

účastník vyjadriť a ktoré nie je. Rozhodne takéto postavenie nerovnosti nepriznával

, ktorý práve naopak vo svojom ustanovení priznával

rovnaké postavenie účastníkom konania v občianskom súdnom konaní, ktoré sa rovnako

vzťahovala aj na správne súdnictvo upravené v piatej časti Súčasťou občianskeho

súdneho konania upraveného v je aj konanie v rámci tzv. správneho súdnictva.

Ustanovenie sa rovnako vzťahuje teda aj na konanie v rámci správneho

súdnictva. Preto nemá oporu v zákone argumentácia Najvyššieho súdu SR. podľa ktorého

v rámci správneho súdnictva už nebolo potrebné doručovať sťažovateľke vystupujúcej ako

navrhovateľka podania protistrany na rozdiel od ostatných občianskoprávnych konaní.

Nie je možné založiť argumentáciu nerovnosti v rámci správneho súdnictva a princíp

rovnosti presadzovať len v prípadoch iného sporového občianskoprávneho konania.

Je zjavné, že k sťažnosti citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva sa týkali

úpravy rovnosti účastníkov v akomkoľvek sporovom konaní, kde vystupuje občan versus iná

strana, hoci takouto stranou by bol aj orgán verejne správy. To bol práve dôvod, ktorý

motivoval zákonodarcu zakotviť princíp rovnosti aj do ustanovenia § 5 ods. 9 zákona

č. a do ust. povinnosť doručovania účastníkom

konania aj vyjadrenia k svojmu podanému opravánému prostriedku. Nie je to však nová

povinnosť, ktorá by pre súd vyplývala až z , ide len

o povinnosť, ktorá predtým bola zakotvená v , v Ústave SR a v Dohovore

o ochrane ľudských práv a slobôd, a ktorá sa dostal v explicitnej forme aj do ustanovenia

§ 450 SSR, ktorá len reagovala na už ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva.

Pokiaľ ide o nepredvídateľnosť práva, keďže v napadnutom rozhodnutí dospel

Najvyšší súd SR k presne opačnému výkladu predmetnej právnej otázky, Najvyšší súd SR to

považoval za výsledok vývoja právneho výkladu. Sťažovateľka pritom poukazovala

na rozdielnosť napadnutého rozsudku a skoršieho rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa

24.novembra 2010 sp.zn. . Medzi rozsudkami bol časový rozdiel necelých

6 rokov. V tomto čase nedošlo k žiadnej zmene zákona, ktorá by mohla mať podstatný vplyv

na zmenu právneho názoru.

Samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa

17. októbra 2011, sp. zn. , sa venuje otázke predvídateľnosti práva a práva

na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľka samozrejme rozumie, že právny systém

v Slovenskej republike je založený na princípoch kontinentálneho práva, v ktorom sa

neuplatňuje princíp precedenčnej záväznosti, avšak všeobecná zhoda je, že k základným

princípom právneho štátu patrí práve predvídateľnosť práva, keď v obdobných prípadoch

by mal súd aj rovnako rozhodovať, čo sa v tomto prípade nestalo. Vo svojom Uznesení

sp. zn. zo dňa 21.12.2011 Najvyšší súd SR sa venuje aj otázke precedenčnej

záväznosti v nadväznosti na predvídateľnosť práva a sám dôvodí, že pokiaľ sa súd chce

odchýliť od právnych záverov, ku ktorým došiel v skoršom rozhodnutí, tak je to samozrejme

možné, avšak „v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym

rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný dialóg“ Súd by mal potom predložiť kritickú

konfrontáciu jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej

situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto nepovažuje za

porušenie princípu právnej istoty ( Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa

21.12.2011).

Hoci sťažovateľka poukazovala vo svojom podaní zo dňa 03.05.2014 doručenom

Krajskému súdu v Bratislave, ktorý bol súčasťou spisového materiálu predloženého aj

Najvyššiemu súdu SR, na v obdobnej veci existujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa

24.novembra 2010 sp.zn. , Najvyšší súd SR (a ani Krajský súd v Bratislave

vo svojom rozsudku -153 zo dňa 27.mája 2014) v napadnutom rozsudku vôbec

na tento rozsudku nereflektoval, vôbec sa o ňom v odôvodnení svojho rozhodnutia nezmienil

a už vôbec nie, aby tak ako k tomu dospel vo svojom Uznesení sp. zn.

zo dňa 21.12.2011, viedol nejaký vnútorný zmysluplný právny dialóg, ktorým by odôvodnil

svoje konkurujúce právne názory.

Napriek svojmu vlastnému usmerneniu (Uznesenie NS SR sp. zn.

zo dňa 21.12.2011 ) sa ním Najvyšší súd SR v napadnutom rozhodnutí neriadil a existujúci

rozsudok v obdobnej veci, na ktorý sťažovateľka poukázala jednoducho ignoroval. Práve

z tohto pohľadu bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie,

a napadnutý rozsudok bol pre ňu prekvapivý.

Odhliadnuc od vyššie uvedených argumentov však sťažovateľka naďalej zotrváva na

svojom právnom názore, že katastrálne konanie o návrhu na povolenie vkladu predstavuje

procesný rozhodovací postup, kde § 42 Katastrálneho zákona vymedzuje, ktorá listina je

spôsobilou na zápis. Celý katastrálny zákon neobsahuje žiaden odkaz na zákon

č. , a preto by kataster pri povolení vkladu mal prihliadať na náležitosti, ktoré

vyžaduje v § 42 Katastrálneho zákona. Ak raz ustanovenie § 42 Katastrálneho zákona

presne vymedzuje aké náležitosti má listina spôsobilá na vklad a listina všetky tieto

náležitosti spĺňa, tak potom musí predsa vklad povoliť a označiť listinu za vkladu schopnú.

Nemôže ísť nad rámec zákona, musí postupovať v jeho medziach, v rozsahu a spôsobom,

ktorý mu zákon ukladá.

Ustanovenie §§79d a 79e) katastrálneho zákona sú samozrejme prechodnými

ustanoveniami. Sťažovateľka na ne poukazovala len s odkazom, že pred prijatím

Katastrálneho sa konanie o povolení vkladu zmluvy o prevode

vlastníctva bytu riadilo ustanoveniami zákona č,. Vtedy sa skutočne otázka

povolenia vkladu zmluvy posudzovala podľa podmienok upravených zákonom

., avšak prijatím Katastrálneho zákona, ktorý priamo vylúčil povinnosť

skúmať náležitosti podľa zákona práve aj explicitne v prechodných

ustanoveniach §§79d a 79e), nastolil vlastné podmienky vkladu schopnosti listiny do

katastra nehnuteľností v § 42 Katastrálneho zákona.

Sťažovateľka stále zastáva názor, že do prijatia kat. zákona kataster mal povinnosť

posudzovať zmluvu podľa bytového zákona 182/1993 a po prijatí kat. zákon /rok 1995/ bol

kataster povinný zmluvy v prechodnom obdobím /ust79d a e)/ aj keď boli vypracované

podľa bytového zákona, posudzovať už len podľa nového prijatého katastrálneho, čo nebolo

nikdy zmenené a tak to platí dodnes. V predloženej darovacej zmluve boli splnené všetky

náležitosti podľa § 42 Katastrálneho zákona, prejav vôle bol jasný, nespochybniteľný,

a preto má sťažovateľka za to. že ak štát odmietne takéto majetkové právo uznať

ignorovaním a vlastnou interpretáciou zákonov, nemôže to znamenať žiaden postih voči

občanovi, naopak je to v rozpore s dohovorom aj sústavou a predstavuje to porušenie práv

sťažovateľky na majetok.»

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených

článkov a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom

na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd

nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. , ).

II.

8. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 24. augusta 2016 v podstatnom

uviedol, že:

«Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote

odvolanie a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní navrhovateľka poukázala

na doplnenie dôkazov zo dňa 3. mája 2014, v ktorom uviedla, že žalovaný nezákonne

zamietol vykonať zápis a poukázala na ustanovenia § 79d a § 79e katastrálneho zákona.

Podľa navrhovateľky predmetné ustanovenia vylúčili posudzovanie návrhu na vklad podľa

bytového zákona (§ 5 a § 16 zákona o bytoch), nakoľko katastrálny zákon sa stal účinný

o dva roky neskôr ako bytový zákon, preto skutočnosť že tento zákon vylúčil posudzovanie

návrhu na vklad podľa bytového zákona je tým podľa názoru navrhovateľky

nespochybniteľný.

Ďalej uviedla, že odporcovi tak vznikla povinnosť posudzovať v konaní návrh

na vklad zo zmluvy o prevode bytu a nebytového priestoru len podľa katastrálneho zákona,

ktorý v ustanoveniach § 42 ods. 1 a 2 označuje, kedy je zmluva spôsobilá na zápis, a to aj

napriek tomu, že by zmluva obsahovala náležitosti podľa bytového zákona, odporcovi

vznikla povinnosť posudzovať ju už len podľa katastrálneho zákona.

Záverom navrhovateľka uviedla, že na základe uvedeného krajský súd nesprávne

a chybne vec posúdil. Okolnosť, že krajský súd v odôvodnení rozsudku citoval aj vyjadrenie

účastníkov a považuje za bezpredmetnú a nebude sa

k tomu vyjadrovať s poukazom na skutočnosť, že odporcom v odvolacom konaní je Okresný

úrad, katastrálny odbor a ich vyjadrenie nemá právny vplyv na posúdenie veci samej.

K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca vo svojom vyjadrení z 21. októbra 2014,

v ktorom poukázal na predkladaciu správu z 5. decembra 2013, v ktorej sa vyjadril

k obsahu odvolacej námietky. Uviedol, že nakoľko vlastnícke právo k bytu vzniká na základe

právoplatného rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

a zmluva neobsahuje taxatívne určené náležitosti podľa špeciálneho zákona o vlastníctve

bytov, nie je uzavretá v súlade so zákonom a nie je preto vkladuschopnou listinou.

K odvolaniu sa vyjadrila aj zúčastnená osoba vo vyjadrení zo dňa 24. októbra 2014,

kde k meritu odvolania uviedla, že ide o zrejmý nesprávny výklad ustanovení § 79d a § 79e

katastrálneho zákona, ktorých význam nie je v tom, že už začaté konania o návrhu na vklad

sa budú posudzovať iba podľa katastrálneho zákona. Zákonodarca mal na mysli, že

posudzovanie zápisov vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam sa nebude

posudzovať podľa predchádzajúcich právnych predpisov o zápise vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam, napr. alebo Uviedol, že

nevyhnutnosť splnenia všetkých ostatných zákonných ustanovení vzťahujúcich sa

k nadobúdaniu vlastníckych práv k bytom a nebytovým priestorom, a teda aj ustanovenia

, menovanými prechodnými ustanoveniami samozrejme zostáva

nedotknutá aj po nadobudnutí účinnosti katastrálneho zákona.

Ustanovenia § 79d a § 79e sú ustanoveniami prechodnými vzťahujúcimi sa na

konania o návrhu na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode

vlastníctva nebytového priestoru začaté do účinnosti katastrálneho zákona 1. januára 1996

(tretí oddiel štvrtej časti 1. januára 1998). Navrhovateľka podala návrh na vklad

19. júna 2013 po nadobudnutí účinnosti katastrálneho zákona, takže prechodné ustanovenia

sú pri ich ľubovoľnom obsahu pre návrh na vklad podaný navrhovateľkou irelevantné.

Zmyslom prechodných ustanovení vo vzťahu k prevodu bytov a nebytových priestorov nie je

vyradenie bytového zákona z činnosti, ale potvrdenie, že okrem toho, čo musí byť pri

prevode bytu alebo nebytového priestoru splnené podľa bytového zákona, je treba dodržať

aj ustanovenia katastrálneho zákona. Ďalej uviedla, že v tomto období bol byt a nebytový

priestor kodifikovaný ako nehnuteľnosť (v predchádzajúcom období byt nebol

nehnuteľnosťou). Z toho pramenila potreba začleniť aj byty a nebytové priestory pod

jurisdikciu novovzniknutého katastrálneho zákona. Preto navrhla rozsudok krajského súdu

potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu,

rozhodnutie odporcu, ako aj vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľky a konanie

predchádzajúce jeho vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( veta prvá ), keď deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a jednomyseľne dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa SR Slovenská republika je právnym štátom.

Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri nálezy

Ústavného súdu SR napr. I. ÚS ).

Podľa SR štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z citovaných ustanovení SR vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej

moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva alebo

zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju

kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 4 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam sa do katastra

zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „vklad“), záznamom práv

k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „záznam“) a poznámkou o právach

k nehnuteľnostiam v katastri (ďalej len „poznámka“).

Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené

v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 28 ods. 3 katastrálneho zákona, právne účinky vkladu vznikajú na základe

právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, správa katastra preskúma zmluvu

z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej

forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne

určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú

obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým

mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a právne

skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona, ak sú podmienky na vklad splnené, správa

katastra vklad povolí; inak návrh zamietne.

Podľa § 42 ods. 2 katastrálneho zákona, zmluva, verejná listina alebo iná listina

obsahujú označenie

a) účastníkov práv k nehnuteľnostiam; ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko,

rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto trvalého pobytu, ak ide o

právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ak ho má pridelené, prípadne iné

identifikačné údaje,

b) právneho úkonu a jeho predmet, miesto a čas právneho úkonu,

c) nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia, pozemku podľa parcelného čísla

evidovaného v súbore popisných informácií, pozemku evidovaného ako parcela registra

„C“ alebo parcela registra ,E“, druhu pozemku a výmery pozemku, súpisného čísla stavby

a parcelného čísla pozemku, na ktorom je stavba postavená, čísla bytu alebo nebytového

priestoru, čísla poschodia, čísla vchodu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, prípadne na priľahlom pozemku, súpisného

čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je dom postavený; ak je nehnuteľnosť

v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, uvádza sa i podiel vyjadrený zlomkom k celku.

Podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona, ak zmluva po podaní návrhu na vklad

obsahuje chyby v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, vykoná sa jej oprava

dodatkom k zmluve alebo doložkou na zmluve, ak s tým účastníci súhlasia. V doložke sa

uvedie nesprávnosť, správne znenie s vyznačením dátumu vykonania opravy, podpisy

účastníkov zmluvy, ako aj podpis konajúceho zamestnanca a odtlačok okrúhlej pečiatky.

Podľa § 79d katastrálneho zákona, začaté konanie o návrhu na vklad zo zmluvy

o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru podľa

osobitného predpisu podané do nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú

a dokončia podľa tohto zákona.

Podľa § 79e katastrálneho zákona, konanie o návrhu na vklad zo zmluvy o prevode

bytu a nebytového priestoru do vlastníctva podľa osobitného predpisu začaté

do nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzuje a dokončí podľa tohto zákona.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, zmluva o prevode vlastníctva bytu

a zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome musí byť písomná a okrem

všeobecných náležitostí musí obsahovať

a) popis bytu alebo nebytového priestoru v dome a príslušenstva bytu,5) vymedzenie

polohy bytu alebo nebytového priestoru v dome označením čísla bytu, čísla vchodu a

opisom nebytového priestoru, určenie rozsahu podlahovej plochy a vybavenia bytu a

nebytového priestoru v dome,

c) určenie a popis spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva

a priľahlého pozemku a prípadné určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia

domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku užívajú len niektorí vlastníci bytov

a niektorí vlastníci nebytových priestorov,

f) zistenie technického stavu bytu a nebytového priestoru podľa znaleckého posudku

s uvedením opráv, ktoré treba nevyhnutne vykonať v najbližších dvanástich mesiacoch, ak

o to nadobúdateľ bytu alebo nebytového priestoru požiada,

g) vyhlásenie nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome o pristúpení

k zmluve spoločenstve vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy,

h) úpravu práv k zariadeniam civilnej ochrany, ak sú také objekty v dome, po

predchádzajúcom súhlase príslušných orgánov.

Podľa , osobitný zákon upravuje vlastníctvo

k bytom a nebytovým priestorom.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci dospel k zhodnému záveru

ako súd prvého stupňa, že správny orgán v danom prípade postupoval v súlade s citovanou

právnou úpravou, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre

vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedol dôvody, na základe ktorých v danej

veci rozhodol a s námietkami navrhovateľky sa náležite zaoberal. Zároveň sa krajský súd

vecne správne a dostatočne vysporiadal so všetkými vznesenými námietkami v podanom

odvolám. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu

a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody ( ).

V predmetnej právnej veci predmetom preskúmavacieho konania bol postup

a rozhodnutie odporcu, ktorým zamietol návrh na vklad do katastra nehnuteľností

nachádzajúcich sa v , zapísaných na a to byt č.

, domu na , postaveného

na pozemku registra v 1/1,

spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach, príslušenstve

domu súpisné číslo postaveného na pozemku registra

patriaci k bytu číslo domu vo veľkosti

, spoluvlastnícky podiel na pozemku registra ,

zastavané plochy a nádvoria o výmere 366 m2, , zastavané plochy

a nádvoria o výmere 266 m2, , zastavané plochy a nádvoria o výmere

349 m2, , zastavané plochy a nádvoria o výmere 369 m2 patriaci

k bytu číslo domu vo veľkosti , a to v súlade s ustanovením

§ 31 ods. 3 katastrálneho zákona.

Predmetom vkladového konania bola darovacia zmluva zo dňa 13. februára 2013,

ktorou ako darkyňa darovala vyššie uvedený byt navrhovateľke, ktorá

ho ako obdarovaná prijala. Správny orgán pri posudzovaní spôsobilosti zavkladovania

darovacej zmluvy zo dňa 13. februára 2013 do katastra nehnuteľností správne postupoval

pri posudzovaní náležitostí darovacej zmluvy podľa katastrálneho zákona a zákona

o vlastníctve bytov, ktorý ako špeciálny zákon upravuje vlastnícke právo k bytom

a nebytovým priestorom a na ktorého použitie odkazuje .

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že inštitút vkladu je založený na základe

konštitutívnosti, ako správne uviedol aj krajský súd, čo znamená, že zmluvné práva

k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je

ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či

sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe

vkladu práv k nehnuteľnostiam. Na konanie o povolenie vkladu je miesme príslušná tá

správa katastra, v ktorej obvode sa nachádza nehnuteľnosť. Vkladové konanie ako návrhové

správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje

obligatórne náležitosti návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu s návrhom

na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania správny orgán posudzuje

podstatné náležitosti listín aj podľa príslušného zmluvného typu a to z hľadiska kritérií,

ktoré sú uvedené v § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj

v intenciách § 42 ods. 1, 2 uvedeného zákona. V prípade vlastníctva bytu je nutné zmluvu

posudzovať aj podľa špeciálneho zákona, v tomto prípade zákona o vlastníctve bytov, ktorý

precízne formuluje požiadavky na náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva, ktorej

predmetom je byt.

Vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný

úrad ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2

katastrálneho zákona a § 42 ods. 1, 2 a 3 posudzuje všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať

vplyv na povolenie vkladu, v danom prípade aj podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov.

Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupuje rozhodnutie o povolenie vkladu

alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.

Ak je ustanovenie o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov kogentného charakteru nie je potom povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť

katastrálne konanie a vyzývať jeho účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože

správny orgán nielenže nemá povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov

zmluvy, keďže ide o chýbajúce podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu

zásahu do samotnej podstaty zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok

zmluvy zhojiť výzvou na jej doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať

dodatkom k zmluve, a preto ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc,

na ktorú musí katastrálny orgán prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva

z predmetnej zmluvy zamietnuť.

K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa použitia ustanovení § 79d a § 79e

katastrálneho zákona odvolací súd konštatuje, že uvedená námietka nebola predmetom

podaného opravného prostriedku a uplatnená žalobkyňou bola až v jej podaní zo dňa

3. mája 2014, doručenom krajskému súdu dňa 5. mája 2014, teda po uplynutí lehoty 30 dní

na doručenie opravného prostriedku v zmysle ustanovenia § 250m ods. 2 v spojení s § 250l

ods. 2 a

Podľa ustanovenia , pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak,

použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou

V zmysle ustanovenia , ktoré sa primerane použije, rozšírenie

rozsahu napadnutia rozhodnutia správneho orgánu znamená nielen rozšírenie žaloby

na ďalšie výroky napadnutého rozhodnutia, ale aj vytýkanie ďalšieho rozporu so zákonom

alebo uvedenie ďalšieho porušenia práv žalobcu. S poukazom na zásadu koncentrácie

konania, súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe

vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán),

ktorá vyplýva z ustanovenia , a súd musí túto zásadu aplikovať

vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že

žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadnuť bez

ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala ( ), o čo

vo vzťahu k odvolacej námietke navrhovateľky nejde. Preto krajský súd nebol povinný

zaoberať sa podanou námietkou a správne na ňu neprihliadal. Ak by aj bola uplatnená táto

námietka včas, neobstála by, nakoľko ako správne uviedol odporca, ide o prechodné

ustanovenia určujúce podľa akých právnych predpisov sa dokončia konania o návrhu

na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového

priestoru podľa osobitného predpisu, ktorých návrhy boli podané do nadobudnutia

účinnosti katastrálneho zákona. Z uvedeného vyplýva, že predmetné ustanovenia nevylučujú

použitie zákona o vlastníctve bytov na prevod vlastníctva k bytu a nebytovému priestoru, ale

len uvádzajú, že aj takéto konania sa dokončia podľa katastrálneho zákona. Odkaz

na osobitný predpis, ktorým je zákon o vlastníctve bytov (§ 5 a § 16) iba presnejšie určuje

charakter týchto prevodov, resp. o aké prevody ide. Uvedené prechodné ustanovenia sa

teda vzťahujú na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti katastrálneho zákona,

pričom v predmetnej právnej veci sa konanie nezačalo pred nadobudnutím účinnosti

katastrálneho zákona, ale až počas jeho účinnosti, a preto sa na dané konanie ani

nevzťahujú.

Z uvedených dôvodov dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že krajský súd

postupoval vo veci vecne správne ak uzavrel, že predmetná darovacia zmluva nebola

spôsobilá vkladu z dôvodu absencie jej podstatných náležitostí a nebolo možné ju

dodatočne konvalidovať výzvou na doplnenie alebo opravu, ani prípadným dodatkom k

zmluve a správny orgán po posúdení náležitostí zmluvy uvedených v katastrálnom zákone

a v zákone o vlastníctve bytov rozhodol správne o zamietnutí návrhu na vklad. Preto

odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností a v spojení s citovanými

ustanoveniami zákonov, rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2

).

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky podľa v spojení s a tak,

že účastníkom konania ich náhradu nepriznal, nakoľko navrhovateľka bola v konaní

neúspešná, zúčastnená osoba si náhradu trov konania neuplatnila a odporcovi právo na

náhradu trov konania neprináleží.»

III.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní rovní. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

).

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, pod tento článok spadá aj právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

V zmysle musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne

v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru

prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo

vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca

predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave

, a tým jednak normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu

prekročiť (), a zároveň určujú ten, v ktorom je pred týmito orgánmi možné

domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“

(, ). Rozhodnutiu vo veci samej musí navyše predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

14. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je

teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup

k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk

kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ().

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci

konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(, ).

15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že princíp rovnosti zbraní znamená, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie

znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy

potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa

k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republike body 45

a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike). Inými

slovami, z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí

mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany

v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je

potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho

je teda len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu

protistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-

Huber proti Švajčiarsko, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015

vo veci Trančíková proti Slovenskej republike) a nezáleží pritom na tom, aký je jeho

skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti

Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané,

požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej

hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame

informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu

na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.

16. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Krajskému súdu v Bratislave boli

27. októbra 2014 doručené dva písomné podania, a to vyjadrenie k odvolaniu podané

Okresným úradom Bratislava z 21. októbra 2014 a písomné podanie

z 24. októbra 2014, ktoré boli spolu so spisovým materiálom 30. októbra 2014 doručené na

najvyšší súd na konanie o odvolaní sťažovateľky voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -153 z 27. mája 2014. Z uvedeného je teda zrejmé, že najvyšší súd

v odvolacom konaní nepostupoval sústredene, ak pred prerokovaním sťažovateľkou

podaného odvolania (napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vyhlásené 24. augusta 2016,

pozn.) jej nedoručil už spomenuté písomné podania, čím tak svojím postupom v konaní

sp. zn. porušil sťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1,

a a právo podľa dohovoru. Ústavný súd teda

konštatuje, že právo účastníkov konania na doručenie podkladu (návrhu), na základe

ktorého sa vo veci koná (v okolnostiach danej veci konkrétne dvoch procesných podaní),

treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie takýchto

návrhov/vyjadrení účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred

súdom, čo je v rozpore – v okolnostiach danej veci – predovšetkým s princípom rovnosti

zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (, ), podobne aj

s princípom kontradiktórnosti konania. Požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa

v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, keď z jej podstaty nie až tak veľmi záleží

na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane

ich potenciálneho dosahu na rozhodnutie súdu. Nedoručením predmetných vyjadrení

účastníkov konania sťažovateľke v rámci odvolacieho konania tak najvyšší súd odňal

sťažovateľke ako účastníčke odvolacieho konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom v konaní, čím tak porušil ňou označené práva. V dôsledku

uvedeného postupu najvyššieho súdu sťažovateľka nemohla uplatňovať svoje práva

v odvolacom konaní za rovnakých podmienok a bez zvýhodnenia alebo diskriminácie

niektorej z procesných strán (). Pod rovnakým postavením účastníkov konania

možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces.

Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu

v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane (). Predostreté závery tak boli

podkladom pre vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených základných práv podľa

, a a práva podľa dohovoru

ústavným súdom (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... Podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,

ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

18. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia

porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. augusta 2016 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

19. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti požadovala aj priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 7 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „... doteraz nemohla nadobudnúť

vlastnícke práva k bytu v zmysle predloženej Darovacej zmluvy, hoci vôľa oboch zmluvných

strán bola zjavná...“. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady

nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie

základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napr. zrušením

protiústavného rozhodnutia či opatrenia, príp. uvedením do pôvodného stavu (napr.

, , ). Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd

rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v dôsledku čoho bude tento

opätovne v predmetnej veci konať a rozhodovať, ústavný súd návrhu sťažovateľky

na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel.

IV.

20. Ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ), nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími

sťažovateľkou predostretými načrtnutými otázkami smerujúcimi a atakujúcimi skutkové

a právne závery vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2016 (bližšie pozri bod 3.2, pozn.), keďže práve z dôvodu zrušenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší

súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne

aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú predmetom tejto podanej sťažnosti (bod 3.2)

a následne o nich rozhodnúť v rámci odvolacieho konania. V tejto súvislosti ústavný súd

podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4

výroku tohto nálezu.

21. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36

ods. 2 ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu

trov konania za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti

a vyjadrenie k stanovisku odporcu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)

a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej pomoci

vykonané v roku 2016 2 x po 143 € a 2 x režijný paušál po 8,58 € a jeden úkon právnej

pomoci v roku 2017 1 x po 147,33 € a 1 x režijný paušál 8,84 €, čo v súhrne predstavuje

sumu 459,33 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.

22. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2017