Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 132/2017
PDF · 467.12 KB
No categories available
I. ÚS 132/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Michaelou Kajabovou, Advokátska kancelária, Budovateľská 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžr 124/2014 a jeho rozsudkom z 24. augusta
2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžr 124/2014 a jeho
rozsudkom z 24. augusta 2016 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžr 124/2014
z 24. augusta 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov)
na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Michaely Kajabovej, Advokátska kancelária,
Budovateľská 2, Bratislava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 132/2017-31 z 8. marca 2017 rozhodol o prijatí sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľka“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžr 124/2014 a jeho rozsudkom z 24.
augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka „... podaním zo dňa
20.08.2013 doručila vtedajšej Správe katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, Ružová
dolina 27, 821 09 Bratislava, odvolanie voči jej rozhodnutiu č. V - 13874/13, ktorým bol
zamietnutý návrh na vklad Darovacej zmluvy z dôvodu, že v zmluve absentovali náležitosti
podľa § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov, kedy v predloženej Darovacej zmluve nebol uvedený popis
darovaného bytu, rozsah podlahovej plochy a vybavenia bytu, určenie a popis spoločných
častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva, zistenie technického stavu bytu,
vyhlásenie sťažovateľky ako obdarovanej o pristúpení k zmluve o spoločenstve alebo
k zmluve o výkone správy, úprava práv k účelovým objektom civilnej ochrany obyvateľstva,
ak sú takéto objekty v dome“. Podľa názoru sťažovateľky „... kataster pri posudzovaní
spôsobilosti Darovacej zmluvy na vklad sa mal riadiť výlučne len ustanovením § 42 zákona
č. 162/1995 Z.z. Katastrálneho zákona v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzuje
náležitosti listiny spôsobilej na zápis“, pričom „... predložená Darovacia zmluva mala
všetky náležitosti, ktoré upravuje § 42 ods. 2 Katastrálneho zákona, a teda, že listina -
Darovacia zmluva bola v zmysle Katastrálneho zákona spôsobilou listinou na zápis“.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 12 Sp 22/2013-153 z 27. mája 2014 rozhodol
o potvrdení rozhodnutia vtedajšieho správneho orgánu Správy katastra pre hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislavu, Ružová dolina 27, Bratislava, neskôr Okresného
úradu Bratislava, č. V-13874/13 zo 16. júla 2013, ktoré najvyšší súd na odvolanie
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Sžr 124/2014 z 24. augusta 2016 potvrdil ako vecne
správne. V ostatnom sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu.
3.1 V rámci predostretej argumentácie sťažovateľka v prvom rade namieta
„... ústavne nesúladný postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyjadrenie
odporcu zo dňa 21.10.2014 k... odvolaniu ako aj vyjadrenie zúčastnenej osoby zo dňa
24.10.2014 mi nedoručil vôbec a napriek tejto skutočnosti vo veci rozhodol, čím došlo
k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv“.
Ďalej s poukazom na relevantnú judikatúru dodáva, že „Ide o tzv. formálne poňatie
kontradiktórnosti, kde neprináleží vnútroštátnemu súdu posudzovať, či a do akej miery je
písomné podanie protistrany v súdnom konaní významné, či obsahuje také skutkové
a právne dôvody, na ktoré je zo strany účastníka konania potrebné reagovať alebo sa inak
vhodne vyjadriť. Vyslovene ESĽP uvádza vo svojej už konštantnej judikatúre, že pri
posudzovaní otázky na spravodlivý proces nehrá rolu, či stanovisko, ku ktorému sa
sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie vnútroštátneho
orgánu. Rovnako nie je podstatné, či vyjadrenie obsahovalo nejaké nové skutočnosti alebo
argumenty. Je na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu
protistrany vyžaduje komentár z jeho strany...“.
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie uvádza, že jej „Právo... na spravodlivý
súdny proces bolo porušené nielen skutočnosťami... majúcimi základ najmä v procesných
nedostatkoch, ale aj skutočnosťou, že Najvyšší súd SR svojim rozsudkom sp. zn.
3Sžr/124/2014 zo dňa 24. augusta 2016 opätovne rozhodol v rozpore so zákonom, keď
nesprávne právne posúdil celú prejednávanú vec.“. Poukazujúc na rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu v identických veciach, ostala „... doslova zaskočená prekvapivým
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžr/124/2014 zo dňa 24. augusta 2016, ktorý
považoval postup katastra pri zamietnutí vkladu vlastníckeho práva v zmysle predloženej
Darovacej zmluvy za zákonný z dôvodu, že v zmluve absentovali náležitosti podľa § 5 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov, kedy v predloženej Darovacej zmluve nebol uvedený popis darovaného bytu,
rozsah podlahovej plochy a vybavenia bytu, určenie a popis spoločných častí domu,
spoločných zariadení domu, príslušenstva, zistenie technického stavu bytu, vyhlásenie
sťažovateľky ako obdarovanej o pristúpení k zmluve o spoločenstve alebo k zmluve o výkone
správy, úprava práv k účelovým objektom civilnej ochrany obyvateľstva, ak sú takéto
objekty v dome“. Inými slovami, podľa názoru sťažovateľky „Ak existuje zhoda, že
katastrálne konanie o návrhu na vklad predstavuje procesný rozhodovací postup, kde
presne § 42 Katastrálneho zákona upravuje, ktorá listina je listinou spôsobilou na zápis,
upravuje náležitosti takejto listiny, tak potom nebolo možné dospieť k záveru, že katastrálny
orgán postupoval zákonne, keď návrh sťažovateľky na vklad vlastníckeho práva zamietol
pre absenciu náležitostí podľa § 5 ods. 1 písm. a/ až g/ zákona č. 182/1993 Z.z. v platnom
znení, keďže predložená Darovacia zmluva obsahovala všetky náležitosti podľa § 42 ods. 1,
2 Katastrálneho zákona, a teda bola vyhotovená v súlade s Katastrálnym zákonom a podľa
neho bola spôsobilou listinou na zápis. Nebolo dôkazne preukázané... že predložená listina
- darovacia zmluva nebola spôsobilá zápisu do katastra nehnuteľností.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3Sžr/124/2014 zo dňa
24.08.2016, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3Sžr/124/2014 zo dňa
24.08.2016, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR /(slovom
sedemtisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľke
do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €...“
5. Ústavný súd, postupujúc podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov znení neskorších predpisov, vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k opodstatnenosti podanej ústavnej sťažnosti a jej možnému prijatiu na ďalšie
konanie. Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení z 29. decembra 2016 v súhrne
skonštatovala, že:
„K podstatným dôvodom sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že
právnu otázku posudzovania spôsobilosti darovacej zmluvy na zápis do katastra
nehnuteľností podľa § 42 katastrálneho zákona najvyšší súd ako súd odvolací riešil v súlade
s ustanovením § 42 ods. 4 katastrálneho zákona v spojení s osobitnou právnou úpravou
vzťahujúcou sa na obligatórne náležitosti listín o prevode vlastníckych práv k bytom podľa
§ 5 zákona o vlastníctve bytov, pričom obe uvedené ustanovenia týkajúce sa vkladového
konania posudzoval ako lex specialis k všeobecnej úprave postupov a podmienok zisťovania
podkladov pre vydanie administratívneho rozhodnutia podľa § 32 ods. 1 a 2 správneho
poriadku.
V predmetnej darovacej zmluve nebol uvedený popis darovaného bytu, rozsah
podlahovej plochy a vybavenia bytu, určenie a popis spoločných častí domu, spoločných
zariadení domu, príslušenstva, zistenie technického stavu bytu, vyhlásenie sťažovateľky ako
obdarovanej o pristúpení k zmluve o spoločenstve alebo k zmluve o výkone správy.
Vzhľadom k tomu, že všetko sú to obligatórne náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva
k bytu, a to čo do identifikácie predmetu vlastníctva a najmä, čo do prejavu vôle
obdarovaného v časti pristúpenia k zmluve o spoločenstve alebo k zmluve o výkone správy
bytu, nie je možné tieto nedostatky konvalidovať dodatkom k darovacej zmluve postupom
podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona. Je tomu tak preto, lebo absencia uvedených
náležitostí darovacej zmluvy, ako listiny, ktorá mala byť určitého obsahu v obligatórnych
náležitostiach, nemala charakter chýb v písaní alebo počítaní alebo iných zrejmých
nesprávnosti, ktoré možno postupom podľa citovaného ustanovenia dodatočne odstrániť.
V tomto ohľade darovaciu zmluvu k bytu, v ktorej absentovali vyššie uvedené podstatné
náležitosti, nemožno považovať za vyhovujúcu v zmysle obligatórneho rozsahu preskúmania
jej obsahu správnym orgánom v intenciách § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, pretože
neobsahovala podstatné náležitosti, prejavy vôle neboli dostatočne určité a zrozumiteľné.
Najvyšší súd vychádzal z podstaty vkladového konania, v ktorom inštitút vkladu je
založený na konštitutívnosti. To znamená, že zmluvné práva k nehnuteľnostiam vznikajú,
menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je ako orgán štátnej správy
súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky
na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv
k nehnuteľnostiam. Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na návrh
účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje obligatórne náležitosti návrhu, ktoré
má účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V
priebehu vkladového konania správny orgán posudzuje podstatné náležitosti listín aj podľa
príslušného zmluvného typu, a to z hľadiska kritérií, ktoré sú uvedené v § 31 ods. 1 a 2
katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách § 42 ods. 1, 2
uvedeného zákona. V prípade vlastníctva bytu je nutné zmluvu posudzovať aj podľa
špeciálneho zákona, v tomto prípade zákona o vlastníctve bytov, ktorý precízne formuluje
požiadavky na náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva, ktorej predmetom je byt.
Vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný
úrad ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2
katastrálneho zákona a § 42 ods. 1,2 a 3 posudzuje všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať
vplyv na povolenie vkladu, v danom prípade aj podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov.
Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupuje rozhodnutie o povolení vkladu
alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.
Najvyšší súd vychádzajúc z komplexnej právnej úpravy vkladového konania dospel
k záveru, že ak je ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov kogentného charakteru,
nie je potom povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť katastrálne konanie a vyzývať jeho
účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože správny orgán nielenže nemá
povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov zmluvy, keďže ide o chýbajúce
podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu zásahu do samotnej podstaty
zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok zmluvy zhojiť výzvou na jej
doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať dodatkom k zmluve, a preto ide
o absolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc, na ktorú musí katastrálny orgán
prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva z predmetnej zmluvy zamietnuť.
Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutej veci dospel k opačnému výkladu predmetnej
právnej otázky, ako v skôr rozhodnutej obdobnej veci, možno považovať za súčasť vývoja
právneho výkladu, ktorý bude možné v budúcnosti zjednocovacou činnosťou najvyššieho
súdu precizovať.
Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľky, týkajúcej sa použitia ustanovení § 79d
a § 79e katastrálneho zákona, najvyšší súd konštatoval, že táto nebola predmetom
podaného opravného prostriedku a sťažovateľkou bola uplatnená až v jej podaní zo dňa 3.
mája 2014, doručenom krajskému súdu dňa 5. mája 2014, teda po uplynutí lehoty 30 dní na
doručenie opravného prostriedku podľa ustanovenia § 250m ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2
a § 250h ods. 1 OSP.
V zmysle primerane použitého ustanovenia § 250h ods. 1 OSP, rozšírenie rozsahu
napadnutia rozhodnutia správneho orgánu znamená nielen rozšírenie žaloby na ďalšie
výroky napadnutého rozhodnutia, ale aj vytýkanie ďalšieho rozporu so zákonom alebo
uvedenie ďalšieho porušenia práv žalobcu. S poukazom na zásadu koncentrácie konania,
súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným.
Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva
z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach,
v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté
rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či žaloba
takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 2 OSP), o čo vo vzťahu k uvedenej
odvolacej námietke sťažovateľky nešlo. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd vyhodnotil, že
krajský súd nebol povinný zaoberať sa uvedenou námietkou a správne na ňu neprihliadal.
Napriek vyššie uvedenému, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujal
stanovisko i k nastolenej právnej otázke použitia ustanovení § 79d a § 79e katastrálneho
zákona, akoby bola podaná včas. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že ide o prechodné
ustanovenia určujúce, podľa akých právnych predpisov sa dokončia konania o návrhu
na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového
priestoru podľa osobitného predpisu, ktorých návrhy boli podané do nadobudnutia
účinnosti katastrálneho zákona. Z uvedeného vyplýva, že predmetné ustanovenia nevylučujú
použitie zákona o vlastníctve bytov na prevod vlastníctva k bytu a nebytovému priestoru, ale
len uvádzajú, že aj takéto konania sa dokončia podľa katastrálneho zákona. Odkaz
na osobitný predpis, ktorým je zákon o vlastníctve bytov (§ 5 a § 16) iba presnejšie určuje
charakter týchto prevodov, resp. o aké prevody ide. Uvedené prechodné ustanovenia sa
teda vzťahujú na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti katastrálneho zákona,
pričom v predmetnej právnej veci sa konanie nezačalo pred nadobudnutím účinnosti
katastrálneho zákona, ale až počas jeho účinnosti, a preto sa na dané preskúmavané
konanie ani nevzťahovali.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky vyjadriť sa k vyjadreniu
odporcu a zúčastnenej osoby v rámci odvolacieho konania, najvyšší súd si dovoľuje
poznamenať, že Občiansky súdny poriadok všeobecne, ani v rámci osobitnej úpravy
správneho súdnictva v piatej časti OSP, správnemu súdu povinnosť doručovať stranám
vyjadrenie k odvolaniu neupravoval. Je pravdou, že súčasný Správny súdny poriadok v tejto
otázke reflektuje na vyvíjajúcu sa rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva
a Ústavného súdu Slovenskej republiky, avšak v čase rozhodovania o predmetnej veci
najvyšší súd pri uplatňovaní princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti
vychádzal z charakteru a potrieb správneho súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní nebola
taká vysoká ako v prípade meritórneho rozhodovania súdov v sporových
občianskoprávnych konaniach (napr. vo veci Trančíková proti Slovenskej republike), v
ktorých obe strany sporu majú povinnosť dokazovať svoje tvrdenia na preukazovanie svojho
nároku alebo účinnej obrany proti tvrdeniu protistrany.
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou a opravnými
prostriedkami napadnuté administratívne rozhodnutia ako i postupov predchádzajúcich ich
vydaniu, kedy je už skutkový stav známy a vyplýva z obsahu administratívneho spisu
a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne. Pre súd je v rámci správneho prieskumu
zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci skutkový stav,
ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase vydania správneho rozhodnutia
(§ 250i ods. 1 a 2 OSP). I s prihliadnutím na uplatňovanie koncentračnej zásady podľa
ustanovenia § 250h ods. 1 OSP, ktorá bola vo vzťahu k námietke týkajúcej sa použitia
ustanovení § 79d a § 79e katastrálneho zákona aj použitá, najvyšší súd nepovažoval
za potrebné doručovať sťažovateľke namietané vyjadrenia k odvolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, vychádzajúc z princípu viazanosti súdu
rozsudkom po jeho vyhlásení (§ 156 ods. 4 OSP), rozhodnutie o predmetnej sťažnosti
sťažovateľky necháva na posúdení váženého Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
6. K písomnému stanovisku najvyššieho súdu zaujala právna zástupkyňa
sťažovateľky JUDr. Michaela Kajabová písomné stanovisko podaním z 2. februára 2017,
v ktorom v podstatnom argumentovala, že:
«Najvyšší súd SR vo svojom vydarení uviedol názor, že miera kontradiktórnosti
v správnom súdnictve nebola taká vysoká ako v prípade občianskoprávnych konaní, keď
v rámci správneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí sa vychádzalo
z skutkového stavu, ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase vydania
správneho rozhodnutia. Preto Najvyšší súd nepovažoval za potrebné doručovať vyjadrenia
odporcu a zúčastnenej osoby sťažovateľke, ktorá v konaní vystupovala ako navrhovateľka.
S týmto názorom Najvyššieho súdu SR nemôžeme v žiadnom prípade súhlasiť. Je predsa
nemysliteľné, aby súd priznával navrhovateľke iné „nerovné“ postavenie v rámci správneho
súdnictva a „rovné“ postavenie v rámci iného sporového občianskoprávneho konania. Nie
ej možné súhlasiť ani s názorom, že v podstate názor sťažovateľky ako navrhovateľky
v konaní bol nepodstatný. I v tejto časti poukazujem na svoju argumentáciu, že nie je
na hodnotení súdu, ktoré podanie protistrany vo veci je významné, ku ktorému by sa mal
účastník vyjadriť a ktoré nie je. Rozhodne takéto postavenie nerovnosti nepriznával
Občiansky súdny poriadok, ktorý práve naopak vo svojom ustanovení § 18 O.s.p. priznával
rovnaké postavenie účastníkom konania v občianskom súdnom konaní, ktoré sa rovnako
vzťahovala aj na správne súdnictvo upravené v piatej časti O.s.p. Súčasťou občianskeho
súdneho konania upraveného v O.s.p. je aj konanie v rámci tzv. správneho súdnictva.
Ustanovenie § 18 O.s.p. sa rovnako vzťahuje teda aj na konanie v rámci správneho
súdnictva. Preto nemá oporu v zákone argumentácia Najvyššieho súdu SR. podľa ktorého
v rámci správneho súdnictva už nebolo potrebné doručovať sťažovateľke vystupujúcej ako
navrhovateľka podania protistrany na rozdiel od ostatných občianskoprávnych konaní.
Nie je možné založiť argumentáciu nerovnosti v rámci správneho súdnictva a princíp
rovnosti presadzovať len v prípadoch iného sporového občianskoprávneho konania.
Je zjavné, že k sťažnosti citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva sa týkali
úpravy rovnosti účastníkov v akomkoľvek sporovom konaní, kde vystupuje občan versus iná
strana, hoci takouto stranou by bol aj orgán verejne správy. To bol práve dôvod, ktorý
motivoval zákonodarcu zakotviť princíp rovnosti aj do ustanovenia § 5 ods. 9 zákona
č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok a do ust. § 450 povinnosť doručovania účastníkom
konania aj vyjadrenia k svojmu podanému opravánému prostriedku. Nie je to však nová
povinnosť, ktorá by pre súd vyplývala až z § 450 Správneho súdneho poriadku, ide len
o povinnosť, ktorá predtým bola zakotvená v § 18 O.s.p., v Ústave SR a v Dohovore
o ochrane ľudských práv a slobôd, a ktorá sa dostal v explicitnej forme aj do ustanovenia
§ 450 SSR, ktorá len reagovala na už ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva.
Pokiaľ ide o nepredvídateľnosť práva, keďže v napadnutom rozhodnutí dospel
Najvyšší súd SR k presne opačnému výkladu predmetnej právnej otázky, Najvyšší súd SR to
považoval za výsledok vývoja právneho výkladu. Sťažovateľka pritom poukazovala
na rozdielnosť napadnutého rozsudku a skoršieho rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa
24.novembra 2010 sp.zn. 6Sžo 191/2010. Medzi rozsudkami bol časový rozdiel necelých
6 rokov. V tomto čase nedošlo k žiadnej zmene zákona, ktorá by mohla mať podstatný vplyv
na zmenu právneho názoru.
Samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
17. októbra 2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010, sa venuje otázke predvídateľnosti práva a práva
na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľka samozrejme rozumie, že právny systém
v Slovenskej republike je založený na princípoch kontinentálneho práva, v ktorom sa
neuplatňuje princíp precedenčnej záväznosti, avšak všeobecná zhoda je, že k základným
princípom právneho štátu patrí práve predvídateľnosť práva, keď v obdobných prípadoch
by mal súd aj rovnako rozhodovať, čo sa v tomto prípade nestalo. Vo svojom Uznesení
sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011 Najvyšší súd SR sa venuje aj otázke precedenčnej
záväznosti v nadväznosti na predvídateľnosť práva a sám dôvodí, že pokiaľ sa súd chce
odchýliť od právnych záverov, ku ktorým došiel v skoršom rozhodnutí, tak je to samozrejme
možné, avšak „v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym
rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný dialóg“ Súd by mal potom predložiť kritickú
konfrontáciu jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej
situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto nepovažuje za
porušenie princípu právnej istoty ( Uznesenie NS SR sp. zn. 2C do/155/2011 zo dňa
21.12.2011).
Hoci sťažovateľka poukazovala vo svojom podaní zo dňa 03.05.2014 doručenom
Krajskému súdu v Bratislave, ktorý bol súčasťou spisového materiálu predloženého aj
Najvyššiemu súdu SR, na v obdobnej veci existujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
24.novembra 2010 sp.zn. 6Sžo 191/2010, Najvyšší súd SR (a ani Krajský súd v Bratislave
vo svojom rozsudku 12Sp22/2013-153 zo dňa 27.mája 2014) v napadnutom rozsudku vôbec
na tento rozsudku nereflektoval, vôbec sa o ňom v odôvodnení svojho rozhodnutia nezmienil
a už vôbec nie, aby tak ako k tomu dospel vo svojom Uznesení sp. zn. 2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011, viedol nejaký vnútorný zmysluplný právny dialóg, ktorým by odôvodnil
svoje konkurujúce právne názory.
Napriek svojmu vlastnému usmerneniu (Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011 ) sa ním Najvyšší súd SR v napadnutom rozhodnutí neriadil a existujúci
rozsudok v obdobnej veci, na ktorý sťažovateľka poukázala jednoducho ignoroval. Práve
z tohto pohľadu bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie,
a napadnutý rozsudok bol pre ňu prekvapivý.
Odhliadnuc od vyššie uvedených argumentov však sťažovateľka naďalej zotrváva na
svojom právnom názore, že katastrálne konanie o návrhu na povolenie vkladu predstavuje
procesný rozhodovací postup, kde § 42 Katastrálneho zákona vymedzuje, ktorá listina je
spôsobilou na zápis. Celý katastrálny zákon neobsahuje žiaden odkaz na zákon
č. 182/1993 Z.z. , a preto by kataster pri povolení vkladu mal prihliadať na náležitosti, ktoré
vyžaduje v § 42 Katastrálneho zákona. Ak raz ustanovenie § 42 Katastrálneho zákona
presne vymedzuje aké náležitosti má listina spôsobilá na vklad a listina všetky tieto
náležitosti spĺňa, tak potom musí predsa vklad povoliť a označiť listinu za vkladu schopnú.
Nemôže ísť nad rámec zákona, musí postupovať v jeho medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý mu zákon ukladá.
Ustanovenie §§79d a 79e) katastrálneho zákona sú samozrejme prechodnými
ustanoveniami. Sťažovateľka na ne poukazovala len s odkazom, že pred prijatím
Katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. sa konanie o povolení vkladu zmluvy o prevode
vlastníctva bytu riadilo ustanoveniami zákona č,. 182/1993 Z. z. Vtedy sa skutočne otázka
povolenia vkladu zmluvy posudzovala podľa podmienok upravených zákonom
182/1993 Z.z.., avšak prijatím Katastrálneho zákona, ktorý priamo vylúčil povinnosť
skúmať náležitosti podľa zákona 182/1993 Z. z. práve aj explicitne v prechodných
ustanoveniach §§79d a 79e), nastolil vlastné podmienky vkladu schopnosti listiny do
katastra nehnuteľností v § 42 Katastrálneho zákona.
Sťažovateľka stále zastáva názor, že do prijatia kat. zákona kataster mal povinnosť
posudzovať zmluvu podľa bytového zákona 182/1993 a po prijatí kat. zákon /rok 1995/ bol
kataster povinný zmluvy v prechodnom obdobím /ust79d a e)/ aj keď boli vypracované
podľa bytového zákona, posudzovať už len podľa nového prijatého katastrálneho, čo nebolo
nikdy zmenené a tak to platí dodnes. V predloženej darovacej zmluve boli splnené všetky
náležitosti podľa § 42 Katastrálneho zákona, prejav vôle bol jasný, nespochybniteľný,
a preto má sťažovateľka za to. že ak štát odmietne takéto majetkové právo uznať
ignorovaním a vlastnou interpretáciou zákonov, nemôže to znamenať žiaden postih voči
občanovi, naopak je to v rozpore s dohovorom aj sústavou a predstavuje to porušenie práv
sťažovateľky na majetok.»
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených
článkov ústavy a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom
na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd
nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).
II.
8. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžr 124/2014 z 24. augusta 2016 v podstatnom
uviedol, že:
«Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote
odvolanie a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní navrhovateľka poukázala
na doplnenie dôkazov zo dňa 3. mája 2014, v ktorom uviedla, že žalovaný nezákonne
zamietol vykonať zápis a poukázala na ustanovenia § 79d a § 79e katastrálneho zákona.
Podľa navrhovateľky predmetné ustanovenia vylúčili posudzovanie návrhu na vklad podľa
bytového zákona (§ 5 a § 16 zákona o bytoch), nakoľko katastrálny zákon sa stal účinný
o dva roky neskôr ako bytový zákon, preto skutočnosť že tento zákon vylúčil posudzovanie
návrhu na vklad podľa bytového zákona je tým podľa názoru navrhovateľky
nespochybniteľný.
Ďalej uviedla, že odporcovi tak vznikla povinnosť posudzovať v konaní návrh
na vklad zo zmluvy o prevode bytu a nebytového priestoru len podľa katastrálneho zákona,
ktorý v ustanoveniach § 42 ods. 1 a 2 označuje, kedy je zmluva spôsobilá na zápis, a to aj
napriek tomu, že by zmluva obsahovala náležitosti podľa bytového zákona, odporcovi
vznikla povinnosť posudzovať ju už len podľa katastrálneho zákona.
Záverom navrhovateľka uviedla, že na základe uvedeného krajský súd nesprávne
a chybne vec posúdil. Okolnosť, že krajský súd v odôvodnení rozsudku citoval aj vyjadrenie
účastníkov a považuje za bezpredmetnú a nebude sa
k tomu vyjadrovať s poukazom na skutočnosť, že odporcom v odvolacom konaní je Okresný
úrad, katastrálny odbor a ich vyjadrenie nemá právny vplyv na posúdenie veci samej.
K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca vo svojom vyjadrení z 21. októbra 2014,
v ktorom poukázal na predkladaciu správu z 5. decembra 2013, v ktorej sa vyjadril
k obsahu odvolacej námietky. Uviedol, že nakoľko vlastnícke právo k bytu vzniká na základe
právoplatného rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
a zmluva neobsahuje taxatívne určené náležitosti podľa špeciálneho zákona o vlastníctve
bytov, nie je uzavretá v súlade so zákonom a nie je preto vkladuschopnou listinou.
K odvolaniu sa vyjadrila aj zúčastnená osoba vo vyjadrení zo dňa 24. októbra 2014,
kde k meritu odvolania uviedla, že ide o zrejmý nesprávny výklad ustanovení § 79d a § 79e
katastrálneho zákona, ktorých význam nie je v tom, že už začaté konania o návrhu na vklad
sa budú posudzovať iba podľa katastrálneho zákona. Zákonodarca mal na mysli, že
posudzovanie zápisov vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam sa nebude
posudzovať podľa predchádzajúcich právnych predpisov o zápise vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam, napr. zákona č. 52/1966 Zb. alebo zákona č. 265/1992 Zb. Uviedol, že
nevyhnutnosť splnenia všetkých ostatných zákonných ustanovení vzťahujúcich sa
k nadobúdaniu vlastníckych práv k bytom a nebytovým priestorom, a teda aj ustanovenia
zákona č. 182/1993 Z. z., menovanými prechodnými ustanoveniami samozrejme zostáva
nedotknutá aj po nadobudnutí účinnosti katastrálneho zákona.
Ustanovenia § 79d a § 79e sú ustanoveniami prechodnými vzťahujúcimi sa na
konania o návrhu na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode
vlastníctva nebytového priestoru začaté do účinnosti katastrálneho zákona 1. januára 1996
(tretí oddiel štvrtej časti 1. januára 1998). Navrhovateľka podala návrh na vklad
19. júna 2013 po nadobudnutí účinnosti katastrálneho zákona, takže prechodné ustanovenia
sú pri ich ľubovoľnom obsahu pre návrh na vklad podaný navrhovateľkou irelevantné.
Zmyslom prechodných ustanovení vo vzťahu k prevodu bytov a nebytových priestorov nie je
vyradenie bytového zákona z činnosti, ale potvrdenie, že okrem toho, čo musí byť pri
prevode bytu alebo nebytového priestoru splnené podľa bytového zákona, je treba dodržať
aj ustanovenia katastrálneho zákona. Ďalej uviedla, že v tomto období bol byt a nebytový
priestor kodifikovaný ako nehnuteľnosť (v predchádzajúcom období byt nebol
nehnuteľnosťou). Z toho pramenila potreba začleniť aj byty a nebytové priestory pod
jurisdikciu novovzniknutého katastrálneho zákona. Preto navrhla rozsudok krajského súdu
potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu,
rozhodnutie odporcu, ako aj vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľky a konanie
predchádzajúce jeho vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Slovenská republika je právnym štátom.
Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri nálezy
Ústavného súdu SR napr. I. ÚS 17/99,I. ÚS 54/02).
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z citovaných ustanovení Ústavy SR vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej
moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo
zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju
kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 4 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam sa do katastra
zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „vklad“), záznamom práv
k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „záznam“) a poznámkou o právach
k nehnuteľnostiam v katastri (ďalej len „poznámka“).
Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené
v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 28 ods. 3 katastrálneho zákona, právne účinky vkladu vznikajú na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.
Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, správa katastra preskúma zmluvu
z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej
forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne
určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú
obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým
mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a právne
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona, ak sú podmienky na vklad splnené, správa
katastra vklad povolí; inak návrh zamietne.
Podľa § 42 ods. 2 katastrálneho zákona, zmluva, verejná listina alebo iná listina
obsahujú označenie
a) účastníkov práv k nehnuteľnostiam; ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko,
rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto trvalého pobytu, ak ide o
právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ak ho má pridelené, prípadne iné
identifikačné údaje,
b) právneho úkonu a jeho predmet, miesto a čas právneho úkonu,
c) nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia, pozemku podľa parcelného čísla
evidovaného v súbore popisných informácií, pozemku evidovaného ako parcela registra
„C“ alebo parcela registra ,E“, druhu pozemku a výmery pozemku, súpisného čísla stavby
a parcelného čísla pozemku, na ktorom je stavba postavená, čísla bytu alebo nebytového
priestoru, čísla poschodia, čísla vchodu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, prípadne na priľahlom pozemku, súpisného
čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je dom postavený; ak je nehnuteľnosť
v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, uvádza sa i podiel vyjadrený zlomkom k celku.
Podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona, ak zmluva po podaní návrhu na vklad
obsahuje chyby v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, vykoná sa jej oprava
dodatkom k zmluve alebo doložkou na zmluve, ak s tým účastníci súhlasia. V doložke sa
uvedie nesprávnosť, správne znenie s vyznačením dátumu vykonania opravy, podpisy
účastníkov zmluvy, ako aj podpis konajúceho zamestnanca a odtlačok okrúhlej pečiatky.
Podľa § 79d katastrálneho zákona, začaté konanie o návrhu na vklad zo zmluvy
o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru podľa
osobitného predpisu podané do nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú
a dokončia podľa tohto zákona.
Podľa § 79e katastrálneho zákona, konanie o návrhu na vklad zo zmluvy o prevode
bytu a nebytového priestoru do vlastníctva podľa osobitného predpisu začaté
do nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzuje a dokončí podľa tohto zákona.
Podľa § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, zmluva o prevode vlastníctva bytu
a zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome musí byť písomná a okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať
a) popis bytu alebo nebytového priestoru v dome a príslušenstva bytu,5) vymedzenie
polohy bytu alebo nebytového priestoru v dome označením čísla bytu, čísla vchodu a
opisom nebytového priestoru, určenie rozsahu podlahovej plochy a vybavenia bytu a
nebytového priestoru v dome,
c) určenie a popis spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva
a priľahlého pozemku a prípadné určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia
domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku užívajú len niektorí vlastníci bytov
a niektorí vlastníci nebytových priestorov,
f) zistenie technického stavu bytu a nebytového priestoru podľa znaleckého posudku
s uvedením opráv, ktoré treba nevyhnutne vykonať v najbližších dvanástich mesiacoch, ak
o to nadobúdateľ bytu alebo nebytového priestoru požiada,
g) vyhlásenie nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome o pristúpení
k zmluve spoločenstve vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy,
h) úpravu práv k zariadeniam civilnej ochrany, ak sú také objekty v dome, po
predchádzajúcom súhlase príslušných orgánov.
Podľa § 125 ods. 1 Občianskeho zákonníka, osobitný zákon upravuje vlastníctvo
k bytom a nebytovým priestorom.
Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci dospel k zhodnému záveru
ako súd prvého stupňa, že správny orgán v danom prípade postupoval v súlade s citovanou
právnou úpravou, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre
vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedol dôvody, na základe ktorých v danej
veci rozhodol a s námietkami navrhovateľky sa náležite zaoberal. Zároveň sa krajský súd
vecne správne a dostatočne vysporiadal so všetkými vznesenými námietkami v podanom
odvolám. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu
a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§219 ods. 2 O.s.p.).
V predmetnej právnej veci predmetom preskúmavacieho konania bol postup
a rozhodnutie odporcu, ktorým zamietol návrh na vklad do katastra nehnuteľností
nachádzajúcich sa v , zapísaných na a to byt č.
, domu na , postaveného
na pozemku registra v 1/1,
spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach, príslušenstve
domu súpisné číslo postaveného na pozemku registra
patriaci k bytu číslo domu vo veľkosti
, spoluvlastnícky podiel na pozemku registra ,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 366 m2, , zastavané plochy
a nádvoria o výmere 266 m2, , zastavané plochy a nádvoria o výmere
349 m2, , zastavané plochy a nádvoria o výmere 369 m2 patriaci
k bytu číslo domu vo veľkosti , a to v súlade s ustanovením
§ 31 ods. 3 katastrálneho zákona.
Predmetom vkladového konania bola darovacia zmluva zo dňa 13. februára 2013,
ktorou ako darkyňa darovala vyššie uvedený byt navrhovateľke, ktorá
ho ako obdarovaná prijala. Správny orgán pri posudzovaní spôsobilosti zavkladovania
darovacej zmluvy zo dňa 13. februára 2013 do katastra nehnuteľností správne postupoval
pri posudzovaní náležitostí darovacej zmluvy podľa katastrálneho zákona a zákona
o vlastníctve bytov, ktorý ako špeciálny zákon upravuje vlastnícke právo k bytom
a nebytovým priestorom a na ktorého použitie odkazuje Občiansky zákonník.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že inštitút vkladu je založený na základe
konštitutívnosti, ako správne uviedol aj krajský súd, čo znamená, že zmluvné práva
k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je
ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či
sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe
vkladu práv k nehnuteľnostiam. Na konanie o povolenie vkladu je miesme príslušná tá
správa katastra, v ktorej obvode sa nachádza nehnuteľnosť. Vkladové konanie ako návrhové
správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje
obligatórne náležitosti návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu s návrhom
na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania správny orgán posudzuje
podstatné náležitosti listín aj podľa príslušného zmluvného typu a to z hľadiska kritérií,
ktoré sú uvedené v § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj
v intenciách § 42 ods. 1, 2 uvedeného zákona. V prípade vlastníctva bytu je nutné zmluvu
posudzovať aj podľa špeciálneho zákona, v tomto prípade zákona o vlastníctve bytov, ktorý
precízne formuluje požiadavky na náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva, ktorej
predmetom je byt.
Vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný
úrad ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2
katastrálneho zákona a § 42 ods. 1, 2 a 3 posudzuje všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať
vplyv na povolenie vkladu, v danom prípade aj podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov.
Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupuje rozhodnutie o povolenie vkladu
alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.
Ak je ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 182/1995 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov kogentného charakteru nie je potom povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť
katastrálne konanie a vyzývať jeho účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože
správny orgán nielenže nemá povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov
zmluvy, keďže ide o chýbajúce podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu
zásahu do samotnej podstaty zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok
zmluvy zhojiť výzvou na jej doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať
dodatkom k zmluve, a preto ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc,
na ktorú musí katastrálny orgán prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva
z predmetnej zmluvy zamietnuť.
K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa použitia ustanovení § 79d a § 79e
katastrálneho zákona odvolací súd konštatuje, že uvedená námietka nebola predmetom
podaného opravného prostriedku a uplatnená žalobkyňou bola až v jej podaní zo dňa
3. mája 2014, doručenom krajskému súdu dňa 5. mája 2014, teda po uplynutí lehoty 30 dní
na doručenie opravného prostriedku v zmysle ustanovenia § 250m ods. 2 v spojení s § 250l
ods. 2 a § 250h ods. 1 O.s.p.
Podľa ustanovenia § 250l ods. 2 O.s.p., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak,
použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 250h ods. 1 O.s.p., ktoré sa primerane použije, rozšírenie
rozsahu napadnutia rozhodnutia správneho orgánu znamená nielen rozšírenie žaloby
na ďalšie výroky napadnutého rozhodnutia, ale aj vytýkanie ďalšieho rozporu so zákonom
alebo uvedenie ďalšieho porušenia práv žalobcu. S poukazom na zásadu koncentrácie
konania, súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe
vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán),
ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p., a súd musí túto zásadu aplikovať
vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že
žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadnuť bez
ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 2 O.s.p.), o čo
vo vzťahu k odvolacej námietke navrhovateľky nejde. Preto krajský súd nebol povinný
zaoberať sa podanou námietkou a správne na ňu neprihliadal. Ak by aj bola uplatnená táto
námietka včas, neobstála by, nakoľko ako správne uviedol odporca, ide o prechodné
ustanovenia určujúce podľa akých právnych predpisov sa dokončia konania o návrhu
na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového
priestoru podľa osobitného predpisu, ktorých návrhy boli podané do nadobudnutia
účinnosti katastrálneho zákona. Z uvedeného vyplýva, že predmetné ustanovenia nevylučujú
použitie zákona o vlastníctve bytov na prevod vlastníctva k bytu a nebytovému priestoru, ale
len uvádzajú, že aj takéto konania sa dokončia podľa katastrálneho zákona. Odkaz
na osobitný predpis, ktorým je zákon o vlastníctve bytov (§ 5 a § 16) iba presnejšie určuje
charakter týchto prevodov, resp. o aké prevody ide. Uvedené prechodné ustanovenia sa
teda vzťahujú na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti katastrálneho zákona,
pričom v predmetnej právnej veci sa konanie nezačalo pred nadobudnutím účinnosti
katastrálneho zákona, ale až počas jeho účinnosti, a preto sa na dané konanie ani
nevzťahujú.
Z uvedených dôvodov dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že krajský súd
postupoval vo veci vecne správne ak uzavrel, že predmetná darovacia zmluva nebola
spôsobilá vkladu z dôvodu absencie jej podstatných náležitostí a nebolo možné ju
dodatočne konvalidovať výzvou na doplnenie alebo opravu, ani prípadným dodatkom k
zmluve a správny orgán po posúdení náležitostí zmluvy uvedených v katastrálnom zákone
a v zákone o vlastníctve bytov rozhodol správne o zamietnutí návrhu na vklad. Preto
odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností a v spojení s citovanými
ustanoveniami zákonov, rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2
O.s.p.).
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p. tak,
že účastníkom konania ich náhradu nepriznal, nakoľko navrhovateľka bola v konaní
neúspešná, zúčastnená osoba si náhradu trov konania neuplatnila a odporcovi právo na
náhradu trov konania neprináleží.»
III.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
10. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97,
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, pod tento článok spadá aj právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
V zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne
v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru
prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo
vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca
predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad
a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave
ústavy, a tým jednak normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu
prekročiť (I. ÚS 36/02), a zároveň určujú ten, v ktorom je pred týmito orgánmi možné
domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“
(I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03). Rozhodnutiu vo veci samej musí navyše predchádzať jeho postup
zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení
ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.
14. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je
teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup
k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk
kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (III. ÚS 402/08).
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci
konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
15. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že princíp rovnosti zbraní znamená, aby každej procesnej strane bola daná primeraná
možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie
znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy
potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa
k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republike body 45
a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike). Inými
slovami, z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí
mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany
v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je
potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho
je teda len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu
protistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-
Huber proti Švajčiarsko, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015
vo veci Trančíková proti Slovenskej republike) a nezáleží pritom na tom, aký je jeho
skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti
Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané,
požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej
hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame
informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu
na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.
16. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Krajskému súdu v Bratislave boli
27. októbra 2014 doručené dva písomné podania, a to vyjadrenie k odvolaniu podané
Okresným úradom Bratislava z 21. októbra 2014 a písomné podanie
z 24. októbra 2014, ktoré boli spolu so spisovým materiálom 30. októbra 2014 doručené na
najvyšší súd na konanie o odvolaní sťažovateľky voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 12 Sp 22/2013-153 z 27. mája 2014. Z uvedeného je teda zrejmé, že najvyšší súd
v odvolacom konaní nepostupoval sústredene, ak pred prerokovaním sťažovateľkou
podaného odvolania (napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vyhlásené 24. augusta 2016,
pozn.) jej nedoručil už spomenuté písomné podania, čím tak svojím postupom v konaní
sp. zn. 3 Sžr 124/2014 porušil sťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd teda
konštatuje, že právo účastníkov konania na doručenie podkladu (návrhu), na základe
ktorého sa vo veci koná (v okolnostiach danej veci konkrétne dvoch procesných podaní),
treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie takýchto
návrhov/vyjadrení účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred
súdom, čo je v rozpore – v okolnostiach danej veci – predovšetkým s princípom rovnosti
zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04), podobne aj
s princípom kontradiktórnosti konania. Požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa
v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, keď z jej podstaty nie až tak veľmi záleží
na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane
ich potenciálneho dosahu na rozhodnutie súdu. Nedoručením predmetných vyjadrení
účastníkov konania sťažovateľke v rámci odvolacieho konania tak najvyšší súd odňal
sťažovateľke ako účastníčke odvolacieho konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom v konaní, čím tak porušil ňou označené práva. V dôsledku
uvedeného postupu najvyššieho súdu sťažovateľka nemohla uplatňovať svoje práva
v odvolacom konaní za rovnakých podmienok a bez zvýhodnenia alebo diskriminácie
niektorej z procesných strán (II. ÚS 35/02). Pod rovnakým postavením účastníkov konania
možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces.
Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu
v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať
možnosť podstatnej výhody voči protistrane (III. ÚS 313/05). Predostreté závery tak boli
podkladom pre vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
ústavným súdom (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... Podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,
ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
18. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia
porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžr 124/2014 z 24. augusta 2016 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové
konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
19. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti požadovala aj priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 7 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „... doteraz nemohla nadobudnúť
vlastnícke práva k bytu v zmysle predloženej Darovacej zmluvy, hoci vôľa oboch zmluvných
strán bola zjavná...“. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady
nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie
základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napr. zrušením
protiústavného rozhodnutia či opatrenia, príp. uvedením do pôvodného stavu (napr.
I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08). Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd
rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v dôsledku čoho bude tento
opätovne v predmetnej veci konať a rozhodovať, ústavný súd návrhu sťažovateľky
na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel.
IV.
20. Ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,
I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011), nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími
sťažovateľkou predostretými načrtnutými otázkami smerujúcimi a atakujúcimi skutkové
a právne závery vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 124/2014
z 24. augusta 2016 (bližšie pozri bod 3.2, pozn.), keďže práve z dôvodu zrušenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší
súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne
aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú predmetom tejto podanej sťažnosti (bod 3.2)
a následne o nich rozhodnúť v rámci odvolacieho konania. V tejto súvislosti ústavný súd
podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4
výroku tohto nálezu.
21. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu
trov konania za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti
a vyjadrenie k stanovisku odporcu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)
a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej pomoci
vykonané v roku 2016 2 x po 143 € a 2 x režijný paušál po 8,58 € a jeden úkon právnej
pomoci v roku 2017 1 x po 147,33 € a 1 x režijný paušál 8,84 €, čo v súhrne predstavuje
sumu 459,33 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.
22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2017