Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 38/2013
PDF · 114.38 KB
No categories available
III. ÚS 38/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou A.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo
36/2012 z 28. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 36/2012 z 28. augusta 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nenapáda rozhodnutie po obsahovej stránke,
ale tvrdí, že pri vydaní uznesenia najvyššieho súdu prišlo „k viacerým závažným procesným
vadám konania“, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd rozhodoval v tejto veci ako súd dovolací, predmetná vec mu napadla
15. augusta 2012 a už 28. augusta 2012 iba osem pracovných dní neskôr najvyšší súd
rozhodol vo veci samej.
Sťažovateľka v tejto súvislosti spochybňuje nezaujatosť jedného člena senátu,
poukazuje na doterajšiu súdnu prac najvyššieho súdu a namieta, že i keď rozhodovanie
najvyššieho súdu v obchodnoprávnych veciach vo veci samej trvá obvykle spravidla
12 mesiacov a táto vec je mimoriadne zložitá, najvyšší súd rozhodol vo veci samej
v extrémne krátkom čase, čím porušil čl. 6 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 36/2012 z 28. augusta 2012 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Okrem toho sa domáha zrušenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu a vrátenia
veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 550/2012).
V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako
dovolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože rozhodol vo veci samej v extrémne
krátkom čase. Ďalšie vady konania vidí sťažovateľka v tom, že senát najvyššieho súdu
nerozhodol vo štvrtok, ktorý je hlavným pojednávacím dňom, ale v utorok, a ešte
21. augusta 2012 najvyšší súd nemal určený termín pojednávania. Okrem toho sťažovateľka
namieta, že ide o značne zložitú vec, ktorú nie je možné rýchlo naštudovať, a tieto okolnosti
spochybňujú spravodlivosť rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd zistil, že z rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vyplýva,
že zrušil rozhodnutie krajského súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 1 Cob 25/2011
z 24. novembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností
znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o zaplatenie zmluvnej pokuty právoplatne
neskončilo. V danom prípade teda ešte nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by
bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.
Okrem toho namietanie vady konania bez kvalifikovaného označenia ustanovení
príslušných právnych predpisov, ktoré mali byť porušené, a iba domnienky sťažovateľky
nemôžu byť samy osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z korešpondencie predloženej samotnou
sťažovateľkou tiež vyplýva, že vec sa už raz na dovolacom súde nachádzala v roku 2011.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej
ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej a k obsahu rozhodnutia nemá sťažovateľka ani
žiadne námietky.
Ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho
súdu, námietkami sťažovateľky a jej označenými právami. Na základe uvedeného ústavný
súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je sťažnosť zjavne
neopodstatnená. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2013