Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 167/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., N., C., zastúpenej advokátom JUDr. M. S.,

Advokátska kancelária S., K., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. októbra

2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti G. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. októbra 2009 a rozsudok

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -203 z 19. januára

2009, konanie bolo zastavené a vec bola postúpená na konanie Daňovému úradu K.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spoločnosť C., a. s., K., si uplatnila nárok na

úhradu nadmerného odpočtu DPH na základe daňového priznania k DPH za január 1999 v

sume 5 540 937 Sk (ďalej len „nadmerný odpočet“).

Daňový úrad K. po vykonaní daňovej kontroly rozhodnutím

č. j. 698/320/1015/21131/2000/Sep nepriznal nadmerný odpočet a určil daňovému

subjektu daňovú povinnosť vo výške 494 907 Sk, ktorú rozhodnutím

č. j. 698/320/1015/21132/2000/Sep zvýšil na sumu 801 458 Sk. Ústredné daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. VI/210/761/2997/2000/1 z 15. júna 2000

potvrdilo obidve už uvedené rozhodnutia.

Najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. z 28. marca 2011 v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky z 15. júna 2000 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Po vyhlásení konkurzu na spoločnosť C., a. s., príslušný daňový úrad vykonal

opakovanú daňovú kontrolu, ktorej výsledkom bolo opätovné rozhodnutie o nepriznaní

nadmerného odpočtu a určení daňovej povinnosti vo výške 494 907 Sk. Ústredné daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky na odvolanie úpadcu zrušilo predmetné rozhodnutie s

poukazom na prebiehajúce konkurzné konanie, ktoré bránilo vykonaniu daňovej kontroly.

4. Krajský súd rozsudkom č. k. -30 z 25. októbra 2004 zamietol žalobu

Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorou žiadalo určiť nespornosť

pohľadávky vo výške 801 458 Sk, z dôvodu, že táto pohľadávka bola správcom konkurznej

podstaty popretá.

5. Sťažovateľka na základe kúpnej zmluvy a opatrenia krajského súdu z 18. júla 2005

nadobudla majetok úpadcu patriaci do konkurznej podstaty vrátane pohľadávky

s príslušenstvom z titulu nadmerného odpočtu DPH.

6. Sťažovateľka uviedla, že keďže si správca dane nesplnil svoju zákonnú povinnosť

vrátiť nadmerný odpočet jej predchodcovi, podala žalobu o zaplatenie sumy 181 925,41 €

s prísl. okresnému súdu, ktorý rozsudkom z 19. januára 2009 žalobe vyhovel, a krajský súd

na základe odvolania žalovaného rozsudkom z 22. októbra 2009 tento rozsudok potvrdil.

7. Na podnet príslušného správcu dane podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti

uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý uznesením z 31. októbra 2011 zrušil

rozhodnutia nižších súdov, konanie pre nedostatok právomoci zastavil a vec postúpil

príslušnému daňovému úradu.

8. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutým uznesením najvyšší súd

porušil jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces najmä tým, že pre nevyužitie

dovolania ako ďalšieho opravného prostriedku účastníka konania mal najvyšší súd

mimoriadne dovolanie odmietnuť. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, ktorou je obchodná spoločnosť G., so sídlom ..., N., C.,

registračné číslo HE 114783, na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 31.10.2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

31.10.2011 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., so sídlom ..., K., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

11. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla v tom, že najvyšší súd mal odmietnuť mimoriadne

dovolanie s poukazom na to, že žalovaný sám nevyužil možnosť podať dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, preto podľa jej názoru neboli splnené podmienky

prípustnosti mimoriadneho dovolania.

12. Ústavný súd je v prvom rade nútený pripomenúť, že jeho úlohou je len ochrana

ústavnosti ( ), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný súd je

súčasťou súdnej moci upravenej v 7. hlave , je vyčlenený zo sústavy všeobecných

súdov; nie je im preto nadriadený a neprislúcha mu spravidla prehodnocovať nimi

vykonávané dôkazy ani právne závery na ich základe urobené, pokiaľ tým nedošlo

k porušeniu (dohovorom) zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

13. Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do označených základných práv

sťažovateľky. Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti.

14. Ak je právo na mimoriadne dovolanie zakotvené v Občianskom súdnom

poriadku ( a nasl.), požíva ústavnú ochranu vzhľadom na a

ods. 1 dohovoru rovnako ako dovolanie podané účastníkom konania. Preto aj podmienky

jeho prípustnosti treba vykladať tak, aby bola naplnená stanovená povinnosť súdov

poskytnúť právnickej či fyzickej osobe tak ochranu jej základných práv, ako aj účel daného

typu dovolacieho konania. Najvyšší súd v zmysle uvedených zásad postupoval, keď

v prerokúvanej veci dospel k záveru o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho dovolania

a na jeho základe zrušil napadnuté rozhodnutia nižších súdov.

15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci medzi

ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie

je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

16. Ústavný súd totiž nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis , ,

, ). O takýto prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde,

napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sú

logicky konzistentné.

17. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov konštatuje, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí dostatočne a podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých

dospel k záveru o potrebe kasácie prvostupňového, ako aj odvolacieho rozhodnutia

napadnutých generálnym prokurátorom, a ku každému z týchto dôvodov uvádza príslušný

zákonný základ. Skutočnosť, že sťažovateľka má na dané okolnosti iný názor, nijako

neindikuje porušenie jej práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

18. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivý proces, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

20. Ústavný súd ako obiter dictum dodáva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu nie je konečným rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto definitívne uzatvorilo aj

z hľadiska dokazovania či z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale je

uznesením, ktorým sa vec postúpila na ďalšie konanie príslušnému daňovému úradu. Preto

všetky argumenty, ktorými sťažovateľka podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom rozsahu

uplatniť v príslušnom konaní, v ktorom sa o jej nároku meritórne rozhodne. Na základe

uvedeného, rešpektujúc princíp subsidiarity zakotvený v ústavný súd

môže konať o porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak

sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom, resp. iným štátnym orgánom, prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

20. Zo všetkých uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012