Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3MObdo/7/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky – 268

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: G. T. L., X., O., X., C.,

zastúpeného JUDr. M. S., advokátom so sídlom v K., proti žalovanému: Slovenská

republika, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, zastúpené Daňovým úradom

Košice IV, Košice, Južná trieda 8, o zaplatenie 183 925,41 eur s príslušenstvom,

ktorá sa viedla na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. ,

o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 22. októbra 2009, č. k. – 229, jednomyseľne takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Košice II z 19. januára 2009, č. k. – 203

a Krajského súdu v Košiciach z 22. októbra 2009, č. k. – 229 z r u š u j e ,

konanie z a s t a v u j e a vec p o s t u p u j e na konanie Daňovému úradu Košice IV.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom z 19. januára 2009 vyhovel žalobe a žalovaného

zaviazal zaplatiť žalobcovi 183 925,41 eur s úrokmi z omeškania a nahradiť mu trovy

konania. Rozhodol tak potom, ako Krajský súd v Košiciach uznesením z 26. mája 2008 zrušil

jeho predchádzajúci rozsudok, ktorým žalobu zamietol. V zrušujúcom uznesení odvolací súd

uviedol, že žalovaný v konaní na súde prvého stupňa nepredložil právoplatné rozhodnutie

správcu dane o tom, že žalobca nemá nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty ( DPH )

a takéto rozhodnutie nepredložil ani v odvolacom konaní. Okresný súd v odôvodnení nového

rozsudku uviedol, že žalobca kúpnou zmluvou uzavretou s JUDr. I. S., správkyňou

konkurznej podstaty úpadcu C., a. s. kúpil pohľadávku úpadcu proti Daňovému úradu Košice

IV vo výške 5 540 397 Sk ( 183 925,41 eur ). Na pojednávaní

19. januára 2009 zákonný zástupca žalovaného uviedol, že nemôže predložiť právoplatné

rozhodnutie správcu dane o tom, že žalobca nemá nárok na odpočet DPH. Bolo by to možné,

ak by konkurzný súd vyzval správcu dane na pokračovanie v daňovom konaní. Žalovaný

žiadne právoplatné rozhodnutie správcu dane o nepriznaní uplatneného nadmerného

2

odpočtu DPH nepredložil, súd preto dospel k záveru, že neuniesol dôkazné bremeno na svoje

tvrdenie.

Krajský súd v Košiciach, rozhodujúc o odvolaní žalovaného rozsudkom

z 22. októbra 2009, č. k. – 229 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že Daňový úrad Košice IV rozhodnutím z 21. marca 2000

nepriznal spoločnosti C., a. s. nadmerný odpočet DPH vo výške 5 540 397 Sk. Ústredné

daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky nevyhovelo odvolaniu daňovníka rozhodnutím

z 15. júna 2000 a napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdilo. Najvyšší súd Slovenskej

republiky na základe žiadosti o preskúmanie zákonnosti uvedených rozhodnutí rozhodnutie

daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Keďže podľa o dani z pridanej hodnoty má správca dane

daňovému subjektu bez žiadosti v zákonnej lehote vrátiť daň ním uhradenú pri prijatých

zdaniteľných plneniach prevyšujúcu daňovú povinnosť, bol podľa názoru odvolacieho súdu

žalovaný povinný vrátiť nadmerný odpočet DPH bezodkladne po tom, ako mu bolo doručené

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K otázke právomoci súdu konať a rozhodnúť vo veci odvolací súd uviedol, že ak súd

pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc

na konanie vo veci podľa a a nie je daná ani právomoc iného orgánu na

jej prejednanie a rozhodnutie, potom rešpektujúc SR, podľa ktorého

výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných‚ všeobecne záväzných

právnych predpisov, musí byť v súlade s touto , nemôže konanie pre tento nedostatok

zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec musí

prejednať sám. Článok 46 ods. 1 SR totiž zakotvuje právo na súdnu ochranu

ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Keďže nie je daná právomoc

iného orgánu na konanie, vec prejednal a rozhodol súd.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 19. novembra 2009.

Proti rozsudku, na podnet žalovaného, podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky mimoriadne dovolanie. Navrhol rozsudky súdov oboch stupňov zrušiť a konanie

zastaviť. V dovolaní uviedol, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal otázkou právomoci

3

súdu, ako podmienky konania. Odvolací súd sa síce uvedenou otázkou zaoberal, dospel však

k nesprávnemu záveru.

Podľa a súdy rozhodujú

v občianskoprávnych trestnoprávnych, pracovných rodinných, obchodných a hospodárskych

veciach. Vzťah medzi správcom dane a daňovníkom je vzťahom verejnoprávnym,

vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov. Takýto vzťah nemožno považovať

za vzťah občianskoprávny, ani za vzťah obchodnoprávny. Pohľadávka z titulu vrátenia

nadmerného odpočtu DPH je pohľadávkou podľa práva verejného. Na vznik, trvanie, zmenu,

ale ani na zánik takejto pohľadávky nemožno nahliadať podľa ustanovení práva súkromného,

a to ani vtedy, ak sa v oblasti verejného práva používajú ustanovenia

alebo preto, že na použitie uvedených predpisov odkazuje zákon

z oblasti práva verejného.

Skutočnosť, že sporná pohľadávka bola uplatnená ako nárok na vrátenie nadmerného

odpočtu DPH z práva verejného, a nie ako pohľadávka z práva súkromného spôsobuje,

že jej charakter zostáva trvalo zachovaný a nemôže sa zmeniť. Ani zmenou subjektu,

v konkrétnom prípade na základe kúpnej zmluvy, nedošlo k zmene charakteru vzťahu

z verejnoprávneho na súkromnoprávny. Uvedená pohľadávka nevznikla z občianskoprávneho

ani obchodného vzťahu. Právnym predpisom, ktorý upravuje vzťahy vo veciach preplatku

na dani z pridanej hodnoty bol v čase uplatnenia vratky DPH a zákon

č. o správe daní a poplatkov. Zákon o správe daní a poplatkov upravuje správu

daní, ktorou sa rozumie vyrubenie, výber, vyúčtovanie a a vymáhanie daní ako i daňové

konanie. Preto na prejednanie veci a rozhodnutie v občianskoprávnom konaní o žalobe

žiadajúcej zaplatenie nadmerného odpočtu DPH nie je daná právomoc súdov, keďže

rozhodovanie o tejto povinnosti patrí do výlučnej právomoci správcu dane. Uvedená

skutočnosť zakladá dôvodnosť dovolania podľa v spojení s

ods. 1 písm. a

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nadmerný odpočet dane z pridanej

hodnoty sa na základe podaného daňového priznania podľa § 63 ods. 4 zákona

č. vracia bez žiadosti. Lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu sú upravené

len v zákone o dani z pridanej hodnoty. Je toho názoru, že ku dňu 4. augusta 2005,

t. j. ku dňu postúpenia pohľadávky správcom konkurznej podstaty úpadcu, existovala

pohľadávka ( daňový záväzok Daňového úradu Košice IV ) z titulu nevrátenia nadmerného

odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie január 1999 vo výške 5 540 937Sk.

4

Nestotožňuje sa s právnym názorom dovolateľa, že súdy nemajú právomoc

na prejednanie sporu. Uplatňovaný nárok je svojim charakterom občianskoprávnym nárokom

podľa ( ). Ide o vzťah majetkový. Je to vzťah kde na jednej

strane je právnická osoba a na strane druhej štát. Predmetný vzťah nevznikol z pozície

nadradeného ( mocenského ) postavenia správcu dane vo vzťahu k žalovanému ( jeho

právnemu predchodcovi ). V prejednávanej veci ide o inú situáciu ako v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré dovolateľ odkazuje ( ).

V uvedenej veci daňový subjekt plnil svoju daňovú povinnosť na základe daňového výmeru

správcu dane. Vzťah žalobcu a žalovaného nevznikol na základe žiadneho rozhodnutia

správcu dane, chýba preto mocenský prvok, ktorý by zakladal verejnoprávny charakter

uplatňovaného nároku. Žalobca nemá možnosť uplatňovať nárok podľa

a nemá takú možnosť ani podľa piatej časti . Keďže

neexistuje iný orgán kompetentný na rozhodnutie sporu medzi žalobcom a žalovaným,

konajúce súdy mali na prejednanie a rozhodnutie veci právomoc. Z uvedených dôvodov

navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ).

po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa

, vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 2 , ) v napadnutom rozsahu podľa v spojení

s a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

Nedostatok právomoci súdu je závažnou procesnou chybou, ktorý je na prvom mieste

výpočtu vád, ktoré zakladajú prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania ( § 237 písm. f,

, ). Podľa názoru dovolacieho súdu

v prejednávanej veci došlo k takejto procesnej chybe, pretože súdy v predmetnom konaní

prejednali a rozhodli vec, ktorá podľa § 7 ods. 1, ods. 2 nepatrí do právomoci súdu.

Titulom, z ktorého žalobca uplatňuje žalovanú čiastku, je vrátenie nadmerného

odpočtu DPH podľa Podstatou inštitútu vrátenia

nadmerného odpočtu DPH je vrátenie časti dane, ktorú platiteľ zaplatil a ktorá prevyšuje

jeho daňovú povinnosť, ak ju nemohol odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v daňovom

období nasledujúcom po období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ide teda o vrátenie

plnenia zaplateného štátu, ktoré vzhľadom na špecifickú konštrukciu dane z pridanej hodnoty,

5

za splnenia zákonom stanovených podmienok, prestáva byť plnením povinnosti platiteľa dane

a štát je povinný toto plnenie vrátiť.

Ide o v našom právnom poriadku sa vyskytujúci inštitút plnenia, na ktoré nie je právny

dôvod, či už v čase plnenia alebo plnenia, ktorého právny dôvod zanikol až po plnení.

Právne predpisy z viacerých právnych odvetví obsahujú ustanovenia, ktoré zohľadňujúc

povahu právnych vzťahov, v ktorých došlo k nepodloženému majetkovému nárastu,

priznávajú určitým subjektom práva a iným zase tomu zodpovedajúce povinnosti smerujúce

k náprave takéhoto stavu. Za tým účelom okrem iného určujú, do právomoci ktorého orgánu

patrí dosiahnutie nápravy vtedy, ak nebola zjednaná dobrovoľne, akým procesným postupom

a v akom konaní má byť náprava dosiahnutá, za účasti koho a akými právami a povinnosťami

vybavenými účastníkmi.

vymedzuje právomoc súdov v . V odseku 1 tohto

ustanovenia určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci

( nároky ), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných,

ako aj z obchodných vzťahov ( včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov ).

Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi

právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru,

prejednávajú a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon,

prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedeným súborom

vzťahov, súdy podľa v občianskom súdnom konaní prejednávajú

a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo

na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.

Nemôžu byť pochybnosti o tom, že právo, ktorého sa žalobca dovoláva nevyplýva

z rodinných, pracovnoprávnych ani družstevných vzťahov. Za občianskoprávne vzťahy

sa považujú predovšetkým v ustanovení uvedené

majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami

a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne

vzťahy neupravujú iné zákony ( napr. ). Úpravu

niektorých osobitných majetkových a osobných vzťahov občianskoprávnej povahy, obsahujú

ďalšie zákony, napr. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

či o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Príslušné ustanovenia

sa podporne použijú aj vtedy, ak v niektorých predpisoch nie je upravená vlastná osobitná

6

úprava. Obchodnoprávnymi vzťahmi sú vzťahy podnikateľov ( ich postavenie ), obchodné

záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním ( bližšie najmä

a ). Tak pre občianskoprávne vzťahy,

ako aj pre obchodnoprávne vzťahy platí, že sú upravené normami súkromného práva

a že sú založené na princípoch právnej rovnosti a autonómie ich subjektov.

Pre vyriešenie otázky, či vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení,

je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou

uplatnený nárok ( predmet súdneho konania ), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne

po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov

a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku,

ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú

majú povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu.

Len uvedené kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok

je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych

vzťahov vymenovaných v

Z toho, čo v prejednávanej veci žalobca uviedol v priebehu konania na súdoch nižších

stupňov a zopakoval vo vyjadrení k dovolaniu je zrejmé, že pre uplatnenie nároku

na zaplatenie spornej sumy v súdnom konaní považoval za rozhodujúcu skutočnosť,

že úpadca od ktorého nadobudol pohľadávku, ako registrovaný platiteľ dane z pridanej

hodnoty, riadne podal daňové priznanie podľa a súčasne

požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu dane, no daňový orgán žiadosti o vrátenie

v zákonnej lehote nevyhovel a spornú sumu mu nevrátil. Zohľadniac žalobcom vymedzený

rozhodujúci skutkový stav, ktorý zostal v priebehu súdneho konania nezmenený a v podstate

nesporný, treba zdôrazniť, že žalobca svoj nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý:

1. vznikol medzi ním ako platiteľom dane z pridanej hodnoty a správcom dane. Právny rámec,

v ktorom došlo k ním uvádzanému neodôvodnenému majetkovému nárastu, vymedzil

sám svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom nárast lokalizoval práve len do tohto právneho

vzťahu. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu uvedeným vo vyjadrení k dovolaniu,

že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol na základe žiadneho rozhodnutia

daňového orgánu a chýba mu preto mocenský prvok. Vzťah daňovníka a daňového orgánu

nevzniká rozhodnutím daňového orgánu ( nielen ). Práva a povinnosti vo vzťahu

upraveného daňovými predpismi žalovanému vznikli už registráciou podľa § 4 zák.

č. , ďalšie povinnosti prijatím a uskutočnením zdaniteľného plnenia

( § 3, § 13, § 14 citovaného zákona ) atd. Napokon uvedené tvrdenie je v rozpore

7

s tvrdením žalobcu na inom mieste vyjadrenia ( str. 4 ), že daňový záväzok ( zrejme

záväzok daňového úradu) vznikol rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

z 23. augusta 2001, ktorým bolo zrušené rozhodnite Daňového úradu Košice IV.

2. sa netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie

právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci

zabezpečenie fungovania funkcií štátu, teda cieľ, odlišný od tých, pre ktoré fyzické

a právnické osoby vstupujú do vzťahov občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

družstevných a obchodných ( vrátane podnikateľských a hospodárskych ). Účastníci

v danom vzťahu nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické

pre tie právne vzťahy založené na súkromnom práve, ktoré vypočítava ,

naopak, ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazuje znaky, odzrkadľujúce

osobitný význam daní v rámci finančnej činnosti štátu pri sústreďovaní peňažných

prostriedkov do štátnych a iných verejných peňažných fondov v záujme finančného

zabezpečenia verejných potrieb a funkcií štátu,

3. je upravený právnym predpisom, samostatne riešiacim dôsledky vzniku neodôvodneného

nárastu (nadmerného odpočtu dane) a stanovujúcim jednak osobitný postup zákonom

určeného ( daňového ) orgánu, jednak tiež podmienky, len pri splnení ktorých

sa má ( a môže ) vyporiadanie tohto nárastu uskutočniť.

Vychádzajú z uvedených charakteristických znakov predmetného vzťahu dovolací

súd dospel k rovnakému názoru ako súd odvolací, že právny vzťah medzi žalobcom a štátom

ako subjektom, ktorému sa daň platí je vzťahom daňovoprávnej povahy, v rámci ktorého

sa žalobca domáha vrátenia dane zaplatenej nad rámec daňovej povinnosti. Uvedený vzťah

nemožno podriadiť ani pod vzťahy vymenované v ani pod vzťahy, na ktoré

dopadá ( keďže žiaden právny predpis nestanovuje, že o takomto práve

rozhodujú sudy v občianskom súdnom konaní ). Dovolací súd preto zhodne s názorom

odvolacieho súdu dospel k záveru, že na prejednanie predmetnej veci nie je daná právomoc

súdu.

Dovolací súd však nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že nie je daná právomoc

ani iného orgánu na prejednanie veci, z čoho vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

treba vyvodiť, že príslušným na prejednanie veci je súd.

Daňové konanie, ako súčasť správy daní, o správe daní

a poplatkov zveroval do právomoci správcu daní ( § 1, § 1a ). Na uvedenom nič nezmenil

8

ani Z. z o správe daní ( a ). Do kompetencie správcu dane patrí

aj rozhodovanie o vrátení daňového preplatku ( resp. zák.

č. ). Keďže daňová pohľadávka z daňového preplatku rovnako ako daňový

dlh nemení svoj verejnoprávny charakter ani zmenou subjektu, nemení sa ani orgán,

ktorý je kompetentný o vrátení preplatku rozhodovať. Žalobca podal 15. decembra 2005

a 23. decembra 2005 správcovi dane žiadosť o vrátenie daňového preplatku. To, že o nej

správca dane nerozhodol resp. nevydal ho navonok v písomnej forme ( ak by žiadosti v plnom

rozsahu vyhovel vrátil by preplatok bez vydania rozhodnutia ), nemôže mať za následok zánik

právomoci daňového orgánu o vrátení ( nevrátení ) preplatku a nezakladá právomoc súdu

na rozhodnutie.

Z uvedených dôvodov sa dovolací súd stotožnil s názorom dovolateľa, že súdy oboch

stupňov rozhodli vo veci, na rozhodnutie ktorej nemali právomoc. Súdne konanie tým

bolo postihnuté procesnou vadou uvedenou v , pre ktorú treba

rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť. Dovolací súd preto napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu podľa v spojení s zrušil. Keďže

rovnakou chybou trpí aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd podľa § 243b

ods. 3 zrušil aj jeho rozhodnutie, konanie zastavil a vec postúpil Daňovému úradu Košice IV,

ktorý je príslušný vo veci rozhodnúť.

O trovách konania dovolací súd podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 224 ods. 1 a § 146

ods. 1 písm. c) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

JUDr. Peter Dukes, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková