Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 28/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

v konaní o sťažnosti spoločnosti A., spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L.,

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. augusta 2008, takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

zo 6. augusta 2008 p o r u š i l základné právo obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o.,

na súdnu ochranu podľa v spojení s .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. augusta 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti A., spol. s r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom

dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N.,

L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. zo 4. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P. N., doručenú ústavnému súdu 3. októbra

2008, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. augusta 2008.

Podľa ústavný súd prerokoval túto vec

na neverejnom zasadnutí, keďže tak najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 11. marca 2009,

ako aj sťažovateľka v podaní zo 16. februára 2009 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu

sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej sťažnosti vyplynulo, že:

„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre pod č. k. -47 zo dňa

24. 6. 2004 boli potvrdené rozsudky Okresného súdu v Nových Zámkoch

pod č. k. -23 zo dňa 9. 3. 2004, č. k. -20 zo dňa 19. 2. 2004,

č. k. -21 zo dňa 1. 3. 2004, č. k. -22 zo dňa 12. 2. 2004,

č. k. -26 zo dňa 25. 2. 2004, č. k. -25 zo dňa

1. 3. 2004, č. k. -21 zo dňa 1. 3. 2004 a č. k. -23 zo dňa

25. 2. 2004 o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde v Nových Zámkoch sťažovateľ sa domáhal

voči V. zaplatenia súm 3 917,40 Sk, 2 569,99 Sk, 5 664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3 468,40 Sk,

12.366,15 Sk, 40.826,36 Sk a 2 246,40 Sk, spolu 112.715,20 Sk. Sťažovateľ svoj nárok

právne kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa

účinného do 31. 5. 2003. Okresný súd v Nových Zámkoch v citovaných veciach žaloby

zamietol a svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok

z omeškania podľa , pretože medzi ním a V. nebola

uzavretá zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 38 ods. 1 zákona

č. Sťažovateľ rozsudky Okresného súdu v Nových Zámkoch napadol

odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie

112.715,20 Sk pod sp. zn. rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil

a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu v Nových Zámkoch. Krajský súd navyše

zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si

sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95

a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len

sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s proti svojmu rozsudku

pripustil dovolanie a v odôvodnení rozsudku vymedzil dovolaciu otázku z hľadiska

procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním,

že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska

charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú

je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre o zaplatenie 112.715,20 Sk pod č. k.

-47 zo dňa 24. 6. 2004 sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd

Slovenskej republiky ôsmimi uzneseniami sp. zn. zo dňa 7. 9. 2005,

zo dňa 28. 6. 2006, -56 zo dňa 28. 6. 2006,

zo dňa 28. 6. 2006, zo dňa 28. 6. 2006,

zo dňa 27. 9. 2006, zo dňa 22. 11. 2006 a zo dňa

13. 12. 2006 o tom istom dovolaní osemkrát rozhodol tak, že dovolanie osemkrát odmietol

s odôvodnením, že v konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.

suma 5664,86 Sk, sp. zn. suma 1892,- Sk, sp. zn.

suma 12.366,15 Sk, sp. zn. suma 1836,- Sk, sp. zn. suma

3917,40 Sk, sp. zn. suma 40.826,36 Sk, sp. zn. suma

2569,99 Sk a sp. zn. suma 41.655,64 Sk neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy, preto podľa dovolanie nie prípustné.“

Sťažovateľka uviedla, že „všetky citované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky boli zrušené nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, , “.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky o veci znova

rozhodol a uznesením sp. zn. zo dňa 6. 8. 2008 dovolanie znova odmietol

len vo veci o zaplatenie 3 468,40 Sk. O odvolaní ako celku najvyšší súd opäť nerozhodol,

pretože v záhlaví uznesenia je vymedzený predmet dovolacieho konania len v časti

o zaplatenie 3 468,40 Sk...“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že v danom prípade napadla „dovolaním právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk a nie o peňažnom

plnení vo výške 3 468,40 Sk tak, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom uznesení. Aj v záhlaví

rozsudku Krajského súdu v Nitre pod č. k. -47 zo dňa 24. 6. 2004

je uvedená suma 112.715,20 Sk a nie suma 3 468,40 Sk.

V záujme hospodárnosti konania Krajský súd v Nitre vo veci pod sp. zn.

v súlade s na pojednávaní dňa 24. 6. 2004 spojil

na spoločné konanie veci pod sp. zn. o zaplatenie 3 917,40 Sk,

sp. zn. o zaplatenie 2 569,99 Sk, sp. zn. o zaplatenie

5 664,86 Sk, sp. zn. o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn.

o zaplatenie 3 468,40 Sk, sp. zn. o zaplatenie 12.366,15 Sk, sp. zn.

o zaplatenie 40.826,36 Sk a sp. zn. o zaplatenie

2246,40 Sk, ktoré sa u neho začali a týkali sa tých istých účastníkov. Po spojení vecí

vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. , ktorý

podľa spisovej značky zodpovedá spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch pod sp. zn.

.

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol

dôvod, pretože dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom

plnení vo výške 112.715,20 Sk, ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy

(10*4920,- Sk = 49.200,- Sk resp. 10*5570,- Sk = 55.700,- Sk podľa napadnutých uznesení

najvyššieho súdu), vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska

neospravedlniteľný...

Ak po spojení vecí predmetom odvolacieho konania sa stalo peňažné plnenie

prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom

na . Krajský súd v Nitre v čase vyhlásenia rozsudku dňa 24. 6. 2004

vo veci pod sp. zn. vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením

vecí neprevyšujú desaťnásobok minimálnej mzdy, napriek tomu proti svojmu rozsudku

pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd

v Nitre právo () pozná a vie ho aj aplikovať.“.

Ďalej sa sťažovateľka odvolávala na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. decembra 2004, sp. zn. zo 16. júna 2005 a sp. zn.

zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového

a právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci

o dovolaniach a ani v jednom prípade ich neodmietol, pretože po spojení veci peňažné

plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov

je nežiadúca. Jej zjednocovanie je predovšetkým vec všeobecných súdov samotných.

Predvídateľnosť výsledku súdneho rozhodovania garantuje právnu istotu a zabezpečuje

všeobecnú dôveru v právo. Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna

istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých

hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná. Ak na skutkovo a právne totožné

prípady medzi tými istými účastníkmi konania najvyšší súd zaujme rozdielne právne

stanovisko, právna istota fyzických a právnických osôb v právny poriadok bude

spochybnená a dôjde k porušeniu princípov právneho štátu. Ústavný súd síce

nie je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však

jeho úlohou, aby všeobecné súdy neposudzovali tie isté prípady zásadne rozdielne, pretože

rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti

na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak je spravodlivosť slepá, nemôže

záležať výsledok sporu na tom, u ktorého senátu najvyššieho súdu prípad skončí.“.

Sťažovateľka napokon upriamila pozornosť na nález ústavného súdu vo veci

sp. zn. poukazujúc v ňom na vyslovený právny názor, podľa ktorého

„Keď právnu normu - ustanovenie možno vysvetľovať dvoma spôsobmi,

pričom jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými dohovormi podľa

a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej

normy. Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy Slovenskej

republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s .“.

Sťažovateľka konštatovala, že „výklad ustanovenia senátom

najvyššieho súdu 3 Obdo nie je v súlade s v spojení s

Slovenskej republiky a je správny výklad senátu 7 Obdo. Právne názory týchto senátov

najvyššieho súdu vedľa seba neobstoja a nemôžu byť oba v súlade s .“.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. so sídlom Š., IČO:..., podľa

v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 6. 8. 2008 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

6. 8. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Základným dôvodom odmietnutia dovolania bola podľa odôvodnenia označeného

uznesenia najvyššieho súdu skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. júna 2004 sa týkalo

peňažných plnení neprevyšujúcich desaťnásobok minimálnej mzdy, a preto podľa § 238

ods. 5 (ďalej aj „OSP“) nebolo dovolanie v danej veci

prípustné.

Aj keď najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľky v súlade

s označeným ustanovením , t. j. z dôvodu, že smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok

prípustný, podľa názoru ústavného súdu tieto jeho rozhodnutia nie sú dostatočne

odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite

vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v právnej

veci o zaplatenie sumy 112 715,20 Sk (čo nepochybne vyplýva aj zo záhlavia dovolaním

napadnutého rozhodnutia). Najvyšší súd však na túto skutočnosť v odôvodnení svojho

rozhodnutia bez akéhokoľvek zdôvodnenia nevzal zreteľ a svoju argumentáciu oprel

výlučne o tvrdenie, že predmetom dovolaním napadnutého konania bolo iba zaplatenie

sumy 3 468,40 Sk, teda len jedného z pôvodne samostatných nárokov jednotlivo uplatených

sťažovateľkou osobitnými (ôsmimi) žalobami, pričom tieto veci boli v súlade s § 112 ods. 1

na pojednávaní konanom 24. júna 2004 krajským súdom spojené na spoločné konanie

vedené pod sp. zn. .

Ako sa uvádza v už citovanom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu, „Pri zvažovaní,

či je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné bolo potrebné vyriešiť otázku,

či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie

podľa má byť z pohľadu považovaný za predmet

odvolacieho rozhodnutia súčet peňažných plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo

má byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec“.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2008 vyplynuli závery: „Pri vyriešení otázky, či v prípade, že odvolací súd

spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa má byť

z pohľadu považovaný za predmet odvolacieho rozhodnutia súčet

peňažných plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť hodnotený samostatne

pre každú spojenú vec, vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z názoru,

že aj po spojení veci treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci. Spojenie

veci podľa je iba technickým opatrením súdu sledujúcim hospodárnosť

konania, nemá vplyv na procesné práva účastníkov konania a nemení ich postavenie.

Nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach ani ich charakter.“

Ústavný súd sa nestotožnil s uvedeným odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. augusta 2008, keďže zo záverov, z ktorých napadnuté

rozhodnutie vychádza (najvyšší súd sa uvedeným problémom v odôvodnení svojho

rozhodnutia zaoberal, avšak spôsobom vybudzujúcim pochybnosti o jeho úplnosti

a o rešpektovaní princípu predvídateľnosti práva), vyplýva, že najvyšší súd sa v danom

prípade dostatočne neriadil ustanoveniami v spojení s ,

a v nadväznosti na to možno uzavrieť, že uvedené uznesenia nemajú dostatočné

a objektívne (presvedčivé) odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho

rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru

ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. decembra 2004, sp. zn. zo 16. júna 2005

a sp. zn. zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového

i právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci

o dovolaniach, a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci

peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

V spojitosti s tým sťažovateľka vyslovila názor, že „... rozdielnou rozhodovacou praxou

najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako

i princípu právnej istoty“.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty [( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m.

, a ), teda to, že obdobné situácie musia byť

rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť

(mutatis mutandis a ).

So zreteľom na označené rozsudky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým

i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v týchto prípadoch rozhodol

odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne obdobných veciach bez toho,

aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, na základe dostatočne precíznych argumentov,

v súlade s princípom právnej istoty vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci

sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných označených konaniach.

Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné

situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň

zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za takéhoto stavu účastník konania nemôže pri podaní dovolania v obdobných

prípadoch v budúcnosti predvídať, akým spôsobom bude najvyšší súd posudzovať

prípustnosť jeho mimoriadneho opravného prostriedku, resp. či nemusí pre jeho

neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa treba podľa názoru

ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné

aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa

v spojení s (bod 1 výroku nálezu).

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom

súde, tieto uznesenia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu), v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v dovolacom konaní.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N.

Ústavný súd podľa vyčíslil trovy konania sumou

223,46 eur, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk),

t. j. 2-krát 105,42 eur a 2-krát 6,31 eur za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená

suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho

zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume

265,92 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 18. februára

2009 (odpoveď na výzvu ústavného súdu o nutnosti nariaďovať ústne pojednávanie)

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu

ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009