Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 265/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. J. K., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv zaručených a

Slovenskej republiky a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6

Co 173/08 a jeho rozsudkom z 28. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010

doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -754 z 28.

januára 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnej pozícii žalobcu sa

na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia, že je

vlastníkom rozostavanej stavby v katastrálnom území R. Okresný súd rozsudkom

č. k. -550 z 18. mája 2007 žalobu sťažovateľa zamietol, keď po vykonanom

dokazovaní mal za preukázané, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti sa stal jeden

zo žalovaných.

V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ argumentoval nesprávnym

právnym záverom okresného súdu v otázke vlastníckeho práva k stavbe v spojení

s nevykonaním sťažovateľom navrhnutých dôkazov. Tvrdil ďalej, že zo zápisnice

z pojednávania z 18. mája 2007 „je zrejmé, že výpis z listu vlastníctva, ktorý mal prevod

na tretie osoby preukázať, bol súdu predložený až po vydaní uznesenia, ktorým vyhlásil

dokazovanie za skončené“. Takto mala byť sťažovateľovi postupom okresného súdu odňatá

možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -754 z 28. januára 2010 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil, vo výroku o trovách ho zrušil a vrátil vec okresnému

súdu na ďalšie konanie. V merite veci dospel k záveru, že v čase rozhodovania okresného

súdu o predmetnom spore už rozostavaná stavba neexistovala a v konaní bolo tiež

preukázané, „že žalovaný 1/ kúpnou zmluvou predal predmetnú rozostavanú stavbu

žalovanému 2/, ktorý následne po dokončení výstavby jednotlivé byty, resp. nebytové

priestory predal tretím osobám – občanom, ktorí boli jeho členmi. Ani jeden zo žalovaných

teda nie je vlastníkom rozostavanej stavby a v súčasnosti ani vlastníkom jednotlivých bytov

a nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú v predmetnom bytovom dome.“.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ ako žalobca v priebehu konania

pred okresným súdom mal „vedomosť o tom, že žalovaný 2/ predal byty nachádzajúce sa

v predmetnom bytovom dome tretím osobám – občanom. Napriek tomu až do vynesenia

uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, k čomu došlo na pojednávaní

18.5.2007, žalobu nezmenil a ani nenavrhol vstup ďalších účastníkov do konania. Neobstojí

preto jeho námietka, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať

pred súdom, resp. že porušil jeho právo na spravodlivý proces.“.

Vo fáze odvolacieho konania sťažovateľ ako žalobca navrhol vstup vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome do konania, krajský súd to však

nepripustil „z dôvodu, že pre odvolacie konanie neplatí (

)“. Odvolací súd rovnako nepripustil ani zmenu žaloby, pretože „by sa porušil princíp

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentoval nesprávnym

právnym záverom krajského súdu v otázke hmotnoprávneho posúdenia veci. Ďalej poukázal

na skutočnosť namietanú už v odvolaní, a to vykonaním dôkazu (listu vlastníctva) okresným

súdom až po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Toto

pochybenie však nebolo odstránené ani odvolacím súdom, preto malo podľa sťažovateľa

dôjsť „k porušeniu ústavného práva... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru..., a teda mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom“.

Argument krajského súdu o potrebe ochrany vlastníckych práv tretích osôb

nadobudnutých v dobrej viere bol podľa sťažovateľa prvýkrát použitý „až v rozhodnutí

odvolacieho súdu, takže sťažovateľ nielen nemal možnosť sa k takémuto stanovisku vyjadriť,

ale zároveň takéto zdôvodnenia rozhodnutia negatívneho pre sťažovateľa nie je možné

preskúmať v odvolacom konaní na základe riadneho opravného prostriedku“. Tým mala

byť taktiež sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a podľa jeho názoru

bola porušená aj zásada dvojinštančnosti súdneho konania.

Napokon sťažovateľ v predloženej sťažnosti argumentoval aj nedostatkom

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, pretože sa „argumentačne

nevysporiadal s rozhodnutiami súdov v obdobných otázkach, a teda máme za to, že nekonal

v súlade s princípom právnej istoty“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol informáciu, že rozsudok krajského súdu napadol

dovolaním.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, boli postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 6Co

173/08 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -754 zo dňa 28.01.2010

porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -754 zo dňa 28.01.2010 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000,00 EUR

(slovom sedemtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia,

ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, a to do 15 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal ústavnú súladnosť postupu a rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2010 a zároveň uviedol,

že proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal 12. apríla 2010 dovolanie podľa § 237

písm. f) v spojení s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Dovolanie spolu s fotokópiou podacieho

lístka predložil v prílohe sťažnosti. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom

dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť

konať pred súdom) (, ). Táto okolnosť vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných

práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému

súdu, ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie

skončené. Preto musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane

označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu

rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010