Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 265/2010
PDF · 188 KB
No categories available
III. ÚS 265/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. J. K., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6
Co 173/08 a jeho rozsudkom z 28. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010
doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 173/08 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 173/08-754 z 28.
januára 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnej pozícii žalobcu sa
na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia, že je
vlastníkom rozostavanej stavby v katastrálnom území R. Okresný súd rozsudkom
č. k. 10 C 54/2003-550 z 18. mája 2007 žalobu sťažovateľa zamietol, keď po vykonanom
dokazovaní mal za preukázané, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti sa stal jeden
zo žalovaných.
V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ argumentoval nesprávnym
právnym záverom okresného súdu v otázke vlastníckeho práva k stavbe v spojení
s nevykonaním sťažovateľom navrhnutých dôkazov. Tvrdil ďalej, že zo zápisnice
z pojednávania z 18. mája 2007 „je zrejmé, že výpis z listu vlastníctva, ktorý mal prevod
na tretie osoby preukázať, bol súdu predložený až po vydaní uznesenia, ktorým vyhlásil
dokazovanie za skončené“. Takto mala byť sťažovateľovi postupom okresného súdu odňatá
možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 173/08-754 z 28. januára 2010 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil, vo výroku o trovách ho zrušil a vrátil vec okresnému
súdu na ďalšie konanie. V merite veci dospel k záveru, že v čase rozhodovania okresného
súdu o predmetnom spore už rozostavaná stavba neexistovala a v konaní bolo tiež
preukázané, „že žalovaný 1/ kúpnou zmluvou predal predmetnú rozostavanú stavbu
žalovanému 2/, ktorý následne po dokončení výstavby jednotlivé byty, resp. nebytové
priestory predal tretím osobám – občanom, ktorí boli jeho členmi. Ani jeden zo žalovaných
teda nie je vlastníkom rozostavanej stavby a v súčasnosti ani vlastníkom jednotlivých bytov
a nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú v predmetnom bytovom dome.“.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ ako žalobca v priebehu konania
pred okresným súdom mal „vedomosť o tom, že žalovaný 2/ predal byty nachádzajúce sa
v predmetnom bytovom dome tretím osobám – občanom. Napriek tomu až do vynesenia
uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, k čomu došlo na pojednávaní
18.5.2007, žalobu nezmenil a ani nenavrhol vstup ďalších účastníkov do konania. Neobstojí
preto jeho námietka, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom, resp. že porušil jeho právo na spravodlivý proces.“.
Vo fáze odvolacieho konania sťažovateľ ako žalobca navrhol vstup vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome do konania, krajský súd to však
nepripustil „z dôvodu, že § 92 ods. 1 O.s.p. pre odvolacie konanie neplatí (§ 216 ods. 1
O.s.p.)“. Odvolací súd rovnako nepripustil ani zmenu žaloby, pretože „by sa porušil princíp
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentoval nesprávnym
právnym záverom krajského súdu v otázke hmotnoprávneho posúdenia veci. Ďalej poukázal
na skutočnosť namietanú už v odvolaní, a to vykonaním dôkazu (listu vlastníctva) okresným
súdom až po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Toto
pochybenie však nebolo odstránené ani odvolacím súdom, preto malo podľa sťažovateľa
dôjsť „k porušeniu ústavného práva... na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru..., a teda mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom“.
Argument krajského súdu o potrebe ochrany vlastníckych práv tretích osôb
nadobudnutých v dobrej viere bol podľa sťažovateľa prvýkrát použitý „až v rozhodnutí
odvolacieho súdu, takže sťažovateľ nielen nemal možnosť sa k takémuto stanovisku vyjadriť,
ale zároveň takéto zdôvodnenia rozhodnutia negatívneho pre sťažovateľa nie je možné
preskúmať v odvolacom konaní na základe riadneho opravného prostriedku“. Tým mala
byť taktiež sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a podľa jeho názoru
bola porušená aj zásada dvojinštančnosti súdneho konania.
Napokon sťažovateľ v predloženej sťažnosti argumentoval aj nedostatkom
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, pretože sa „argumentačne
nevysporiadal s rozhodnutiami súdov v obdobných otázkach, a teda máme za to, že nekonal
v súlade s princípom právnej istoty“.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol informáciu, že rozsudok krajského súdu napadol
dovolaním.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, boli postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 6Co
173/08 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co 173/08-754 zo dňa 28.01.2010
porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 173/08-754 zo dňa 28.01.2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000,00 EUR
(slovom sedemtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia,
ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, a to do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal ústavnú súladnosť postupu a rozsudku
krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/08 z 28. januára 2010 a zároveň uviedol,
že proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal 12. apríla 2010 dovolanie podľa § 237
písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Dovolanie spolu s fotokópiou podacieho
lístka predložil v prílohe sťažnosti. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom
dovolaní rozhodnuté.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných
práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému
súdu, ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie
skončené. Preto musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane
označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti
na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010