Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 662/2018
PDF · 182.27 KB
No categories available
IV. ÚS 662/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 4 To 102/2017 z 18. januára 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2018 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 To 102/2017 z 18. januára 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 28/2017
zo 14. septembra 2017 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 To 102/2017 z 18. januára 2018 za spáchanie obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody na 7 rokov za použitia § 172 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3 a § 39 ods. 1 a 3
Okresný súd v odsudzujúcom rozsudku uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody
v trvaní 10 rokov, ktorý však krajský súd považoval za neprimerane prísny a s použitím
§ 39 ods. 1 a 3 Trestného zákona uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody pod dolnou
hranicou trestnej sadzby v trvaní 7 rokov. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Tdo 40/2018 z 31. júla 2018 tak, že ho podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Označené uznesenie najvyššieho súdu
o dovolaní sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil a ani ho ústavnou sťažnosťou nenamieta.
Sťažovateľ, poukazujúc na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 481/2011
z 10. novembra 2011), tvrdí, že mu vzhľadom na dátum rozhodnutia najvyššieho súdu
o jeho dovolaní bola zachovaná lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.
Sťažovateľ namieta napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodu podľa jeho názoru
neprimeranej výšky trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený (7 rokov). V tejto
súvislosti argumentuje, že okresný súd, ako aj krajský súd rozhodujúce v jeho veci vzhliadli
v jeho prípade na jednu poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z § 36 písm. j) Trestného zákona
(vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu) a zároveň nezistili žiadnu
priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 Trestného zákona. Na tom základe uzavreli, že pomer
poľahčujúcich okolností prevažuje, čo má za dôsledok zníženie hornej hranice zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona. Krajský
súd navyše vo veci sťažovateľa uplatnil aj inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39
ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona.
Kľúčová námietka smeruje proti tomu, že ani jeden z v jeho veci konajúcich súdov
nevzhliadol, že u neho bola naplnená aj ďalšia poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l)
Trestného zákona, ktorou je priznanie sa k spáchaniu skutku. Sťažovateľ nespochybňuje, že
v priebehu konania neučinil vyhlásenie o vine, v dôsledku čoho okresný súd vykonával
dokazovanie k otázke viny, ako aj k otázke trestu, avšak tvrdí, že od počiatku k skutku
kladenému mu za vinu vypovedal a priznal spáchanie skutku, ktorý mu bol pôvodne
kladený za vinu, a oľutoval ho. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „Počas celého
hlavného pojednávania až do vyhlásenia prvostupňového rozsudku som žiadnym spôsobom
nespochybnil svoje vlastné vyjadrenia ohľadom toho, že som sa dopustil skutku tvoriaceho
predmet trestného stíhania a nespochybnil som ani ľútosť nad jeho spáchaním... som využil
možnosť záverečnej reči, kde som uviedol, že je mi ľúto, čo sa stalo a zároveň som využil
aj právo posledného slova, kde som opakovanie uviedol, že ľutujem skutok, ktorý sa stal.“.
Sťažovateľ pripúšťa, že „... aj prípadné vzhliadnutie poľahčujúcej okolnosti podľa
ustanovenia § 36 písm. l) TZ prvostupňovým alebo odvolacím súdom, by nijako
neovplyvnilo pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, avšak s prihliadnutím na
samotnú podstatu a význam poľahčujúcej okolnosti priznania sa a úprimného oľutovania,
bolo potrebné vzhliadnuť jej naplnenie a túto skutočnosť premietnuť aj do výroku o treste“.
Podľa názoru sťažovateľa mu v rámci mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39
ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona mal byť uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov,
čo bola najnižšia možná sadzba (sadzba na dolnej hranici mimoriadne zníženej trestnej
sadzby), keďže poľahčujúca okolnosť spočívajúca v priznaní sa a úprimnom oľutovaní
trestného činu je najpodstatnejšou poľahčujúcou okolnosťou, keďže páchateľ kriticky
pristupuje k svojmu správaniu a toto ľutuje. Taktiež poukazuje na svoj nízky vek,
predchádzajúci bezúhonný život a na skutočnosť, že jeho rodina je závislá od jeho príjmu.
Tým, že okresný súd ani krajský súd na poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z § 36
písm. l) Trestného zákona neprihliadli, porušili podľa názoru sťažovateľa aj princíp právnej
istoty spočívajúci v predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ktoré sú imanentnými znakmi
právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti
na rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 2 T 19/2018 z 20. júna 2018, ktorým
bola schválená dohoda o vine a treste a páchateľovi obvinenému z trestného činu
podľa § 172 ods. 1 a 4 (teda prísnejšia právna kvalifikácia ako v prípade sťažovateľa) bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov (taktiež za použitia mimoriadneho zníženia
trestu odňatia slobody a prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností).
Na základe popísanej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp právnej istoty a z neho plynúca
možnosť predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré sú imanentnými znakmi právneho
štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 01. 2018,
sp. zn. 4 To/102/2017, porušené bolo.
Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 01. 2018, sp. zn.
4 To/102/2017 a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom,
že v jeho veci konajúce súdy mali v jeho trestnej veci prihliadnuť (aj) na poľahčujúcu
okolnosť priznania sa a oľutovania skutku a uložiť mu trest odňatia slobody na dolnej
hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby, teda trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov.
Sťažovateľ tvrdí, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde mu vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu bola zachovaná vzhľadom na dátum rozhodnutia
najvyššieho súdu o jeho dovolaní.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Z obsahu sťažnosti a navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ nenapáda
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 40/2018 z 31. júla 2018, ktorým bolo odmietnuté
jeho dovolanie argumentujúc tým, že najvyšší súd sa podstatou jeho námietok v tomto
rozhodnutí nezaoberal.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal dovolanie voči odsudzujúcemu rozsudku
krajského súdu z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a ) Trestného poriadku. Najvyšší súd
v uznesení sp. zn. 5 Tdo 40/2018 z 31. júla 2018 o odmietnutí dovolania okrem iného
uviedol:
„... Je dôležité uviesť, že na priznanie namietanej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36
písm. l) Tr. zák. sa vyžaduje okrem priznania aj úprimné oľutovanie s poukázaním na druhý
odsek stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna
2017, sp. zn. Tpj 55/2016, podľa ktorého poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/
Trestného zákona predpokladá okrem priznania sa páchateľa aj úprimné oľutovanie
trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo, je potrebné posúdiť podľa konkrétnych
okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa (procesne ako obžalovaného) po
prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (najmä
pri využití práva záverečnej reči a posledného slova).
V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že nepriznaním poľahčujúcej alebo
priťažujúcej okolnosti nie je možné naplniť žiadny z dovolacích dôvodov v zmysle § 371
ods. 1 Tr. por., nakoľko sa jedná o namietanie skutkových okolností, ktoré sú v dovolacom
konaní neprípustné, viď uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája
2014, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky
2/2015, podľa ktorého otázka zisťovania resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania
dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného. Ak ale súd
v napadnutom rozhodnutí konštatuje danosť niektorej takejto okolnosti, či už poľahčujúcej
ale priťažujúcej, no v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy pri ukladaní trestu – pri úprave
trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Tr. zák., ide o skutočnosť, ktorá
za splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Tr. por. môže znamenať naplnenie
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne použitie iného
hmotnoprávneho ustanovenia).“
Sťažovateľ s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu v sťažnosti nijako
nepolemizuje a uznesenie najvyššieho súdu o jeho dovolaní v konaní pred ústavným súdom
nenapáda. Ak zastáva názor, že v jeho veci neboli dané dôvody na podanie dovolania
(čo možno usudzovať z faktu, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu sťažnosťou nenapadol
a ústavnému súdu nepredložil ani jeho fotokópiu, pozn.), tak vzniká objektívne otázka,
prečo vôbec dovolanie podával. Táto otázka je aktuálna najmä z hľadiska toho, či možno
akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že mu vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010) bola zachovaná lehota
na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní, t. j. vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa nie je aplikovateľná judikatúra
o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu, keďže
jej obligatórnou podmienkou jej aj to, aby sťažnosť smerovala nielen proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, ale aj proti uzneseniu najvyššieho súdu o jeho dovolaní
(pozri napr. IV. ÚS 406/2010, IV. ÚS 318/2013, II. ÚS 505/2014). Z uvedeného vyplýva
dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanej
oneskorene.
Bez ohľadu na uvedený záver ústavný súd považuje za žiaduce preskúmať,
či neexistujú dôvody na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Vo vzťahu k posúdeniu, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, ústavný súd
považuje za dôležité poznamenať, že aj samotný sťažovateľ (správne) podotýka, že ak by
aj okresný súd, resp. krajský súd dospeli k záveru o existencii poľahčujúcej okolnosti
priznania sa a oľutovania skutku v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona, pomer
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností v zmysle § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona by
zostal nezmenený. Rovnako by táto okolnosť nič nezmenila na možnosti (nie povinnosti)
súdov aplikovať na vec sťažovateľa ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia
slobody pod dolnú hranicu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona.
Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom.
Podľa § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona pri ukladaní trestu pod zákonom
ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť
rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia
slobody aspoň desať rokov.
Ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona ustanovuje dolnú hranicu
mimoriadne zníženého trestu odňatia slobody, pod ktorú súd ukladajúci trest nemôže ísť.
Neukladá však súdu povinnosť uložiť páchateľovi trest na takto určenej dolnej hranici.
Napokon sa žiada uviesť, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie,
že je nevinný. Ním podané odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu
nesmerovalo len proti výroku o treste, ale aj proti výroku o vine, pričom žiadal, aby bol
spod obžaloby oslobodený. Rovnako tak dovolanie podané sťažovateľom smerovalo proti
napadnutému rozsudku krajského súdu ako celku, t. j. vrátane výroku o vine. Z uvedených
dôvodov je zjavné, že argumentácia sťažovateľa o existencii poľahčujúcej okolnosti
spočívajúcej v priznaní a oľutovaní spáchaného skutku je v jeho prípade len účelová,
čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nielen ako podanú oneskorene,
ale aj ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2018