Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 662/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 18. januára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa v spojení s (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. januára 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený

rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2017 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 18. januára 2018 za spáchanie obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. c) Trestného

zákona s poukazom na a , za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody na 7 rokov za použitia § 172 ods. 2, § 38 ods. 2 a 3 a § 39 ods. 1 a 3

.

Okresný súd v odsudzujúcom rozsudku uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody

v trvaní 10 rokov, ktorý však krajský súd považoval za neprimerane prísny a s použitím

a uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody pod dolnou

hranicou trestnej sadzby v trvaní 7 rokov. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 31. júla 2018 tak, že ho podľa

odmietol. Označené uznesenie najvyššieho súdu

o dovolaní sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil a ani ho ústavnou sťažnosťou nenamieta.

Sťažovateľ, poukazujúc na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (

z 10. novembra 2011), tvrdí, že mu vzhľadom na dátum rozhodnutia najvyššieho súdu

o jeho dovolaní bola zachovaná lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

Sťažovateľ namieta napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodu podľa jeho názoru

neprimeranej výšky trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený (7 rokov). V tejto

súvislosti argumentuje, že okresný súd, ako aj krajský súd rozhodujúce v jeho veci vzhliadli

v jeho prípade na jednu poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z

(vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu) a zároveň nezistili žiadnu

priťažujúcu okolnosť v zmysle . Na tom základe uzavreli, že pomer

poľahčujúcich okolností prevažuje, čo má za dôsledok zníženie hornej hranice zákonom

ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu v zmysle . Krajský

súd navyše vo veci sťažovateľa uplatnil aj inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39

ods. 1 a 3 písm. c) .

Kľúčová námietka smeruje proti tomu, že ani jeden z v jeho veci konajúcich súdov

nevzhliadol, že u neho bola naplnená aj ďalšia poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l)

, ktorou je priznanie sa k spáchaniu skutku. Sťažovateľ nespochybňuje, že

v priebehu konania neučinil vyhlásenie o vine, v dôsledku čoho okresný súd vykonával

dokazovanie k otázke viny, ako aj k otázke trestu, avšak tvrdí, že od počiatku k skutku

kladenému mu za vinu vypovedal a priznal spáchanie skutku, ktorý mu bol pôvodne

kladený za vinu, a oľutoval ho. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „Počas celého

hlavného pojednávania až do vyhlásenia prvostupňového rozsudku som žiadnym spôsobom

nespochybnil svoje vlastné vyjadrenia ohľadom toho, že som sa dopustil skutku tvoriaceho

predmet trestného stíhania a nespochybnil som ani ľútosť nad jeho spáchaním... som využil

možnosť záverečnej reči, kde som uviedol, že je mi ľúto, čo sa stalo a zároveň som využil

aj právo posledného slova, kde som opakovanie uviedol, že ľutujem skutok, ktorý sa stal.“.

Sťažovateľ pripúšťa, že „... aj prípadné vzhliadnutie poľahčujúcej okolnosti podľa

ustanovenia prvostupňovým alebo odvolacím súdom, by nijako

neovplyvnilo pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, avšak s prihliadnutím na

samotnú podstatu a význam poľahčujúcej okolnosti priznania sa a úprimného oľutovania,

bolo potrebné vzhliadnuť jej naplnenie a túto skutočnosť premietnuť aj do výroku o treste“.

Podľa názoru sťažovateľa mu v rámci mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39

ods. 1 a 3 písm. c) mal byť uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov,

čo bola najnižšia možná sadzba (sadzba na dolnej hranici mimoriadne zníženej trestnej

sadzby), keďže poľahčujúca okolnosť spočívajúca v priznaní sa a úprimnom oľutovaní

trestného činu je najpodstatnejšou poľahčujúcou okolnosťou, keďže páchateľ kriticky

pristupuje k svojmu správaniu a toto ľutuje. Taktiež poukazuje na svoj nízky vek,

predchádzajúci bezúhonný život a na skutočnosť, že jeho rodina je závislá od jeho príjmu.

Tým, že okresný súd ani krajský súd na poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z § 36

písm. l) neprihliadli, porušili podľa názoru sťažovateľa aj princíp právnej

istoty spočívajúci v predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ktoré sú imanentnými znakmi

právneho štátu v zmysle . Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti

na rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 20. júna 2018, ktorým

bola schválená dohoda o vine a treste a páchateľovi obvinenému z trestného činu

podľa § 172 ods. 1 a 4 (teda prísnejšia právna kvalifikácia ako v prípade sťažovateľa) bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov (taktiež za použitia mimoriadneho zníženia

trestu odňatia slobody a prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností).

Na základe popísanej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp právnej istoty a z neho plynúca

možnosť predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré sú imanentnými znakmi právneho

štátu podľa SR Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 01. 2018,

sp. zn. , porušené bolo.

Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 01. 2018, sp. zn.

a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom,

že v jeho veci konajúce súdy mali v jeho trestnej veci prihliadnuť (aj) na poľahčujúcu

okolnosť priznania sa a oľutovania skutku a uložiť mu trest odňatia slobody na dolnej

hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby, teda trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov.

Sťažovateľ tvrdí, že lehota podľa mu vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu bola zachovaná vzhľadom na dátum rozhodnutia

najvyššieho súdu o jeho dovolaní.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z obsahu sťažnosti a navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ nenapáda

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2018, ktorým bolo odmietnuté

jeho dovolanie argumentujúc tým, že najvyšší súd sa podstatou jeho námietok v tomto

rozhodnutí nezaoberal.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal dovolanie voči odsudzujúcemu rozsudku

krajského súdu z dôvodov podľa a ) . Najvyšší súd

v uznesení sp. zn. z 31. júla 2018 o odmietnutí dovolania okrem iného

uviedol:

„... Je dôležité uviesť, že na priznanie namietanej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36

písm. l) Tr. zák. sa vyžaduje okrem priznania aj úprimné oľutovanie s poukázaním na druhý

odsek stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna

2017, sp. zn. Tpj 55/2016, podľa ktorého poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/

predpokladá okrem priznania sa páchateľa aj úprimné oľutovanie

trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo, je potrebné posúdiť podľa konkrétnych

okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa (procesne ako obžalovaného) po

prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa , (najmä

pri využití práva záverečnej reči a posledného slova).

V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že nepriznaním poľahčujúcej alebo

priťažujúcej okolnosti nie je možné naplniť žiadny z dovolacích dôvodov v zmysle § 371

ods. 1 , nakoľko sa jedná o namietanie skutkových okolností, ktoré sú v dovolacom

konaní neprípustné, viď uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo 14. mája

2014, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky

2/2015, podľa ktorého otázka zisťovania resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania

dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného. Ak ale súd

v napadnutom rozhodnutí konštatuje danosť niektorej takejto okolnosti, či už poľahčujúcej

ale priťažujúcej, no v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy pri ukladaní trestu – pri úprave

trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Tr. zák., ide o skutočnosť, ktorá

za splnenia podmienky uvedenej v môže znamenať naplnenie

dovolacieho dôvodu uvedeného v (nesprávne použitie iného

hmotnoprávneho ustanovenia).“

Sťažovateľ s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu v sťažnosti nijako

nepolemizuje a uznesenie najvyššieho súdu o jeho dovolaní v konaní pred ústavným súdom

nenapáda. Ak zastáva názor, že v jeho veci neboli dané dôvody na podanie dovolania

(čo možno usudzovať z faktu, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu sťažnosťou nenapadol

a ústavnému súdu nepredložil ani jeho fotokópiu, pozn.), tak vzniká objektívne otázka,

prečo vôbec dovolanie podával. Táto otázka je aktuálna najmä z hľadiska toho, či možno

akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že mu vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu

(napr. , , ) bola zachovaná lehota

na podanie sťažnosti podľa vo vzťahu k rozhodnutiu,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní, t. j. vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa nie je aplikovateľná judikatúra

o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu, keďže

jej obligatórnou podmienkou jej aj to, aby sťažnosť smerovala nielen proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, ale aj proti uzneseniu najvyššieho súdu o jeho dovolaní

(pozri napr. , , ). Z uvedeného vyplýva

dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa ako podanej

oneskorene.

Bez ohľadu na uvedený záver ústavný súd považuje za žiaduce preskúmať,

či neexistujú dôvody na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Vo vzťahu k posúdeniu, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, ústavný súd

považuje za dôležité poznamenať, že aj samotný sťažovateľ (správne) podotýka, že ak by

aj okresný súd, resp. krajský súd dospeli k záveru o existencii poľahčujúcej okolnosti

priznania sa a oľutovania skutku v zmysle , pomer

priťažujúcich a poľahčujúcich okolností v zmysle a by

zostal nezmenený. Rovnako by táto okolnosť nič nezmenila na možnosti (nie povinnosti)

súdov aplikovať na vec sťažovateľa ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia

slobody pod dolnú hranicu podľa .

Podľa ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo

vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti

postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu

trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa pri ukladaní trestu pod zákonom

ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť

rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia

slobody aspoň desať rokov.

Ustanovenie ustanovuje dolnú hranicu

mimoriadne zníženého trestu odňatia slobody, pod ktorú súd ukladajúci trest nemôže ísť.

Neukladá však súdu povinnosť uložiť páchateľovi trest na takto určenej dolnej hranici.

Napokon sa žiada uviesť, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie,

že je nevinný. Ním podané odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu

nesmerovalo len proti výroku o treste, ale aj proti výroku o vine, pričom žiadal, aby bol

spod obžaloby oslobodený. Rovnako tak dovolanie podané sťažovateľom smerovalo proti

napadnutému rozsudku krajského súdu ako celku, t. j. vrátane výroku o vine. Z uvedených

dôvodov je zjavné, že argumentácia sťažovateľa o existencii poľahčujúcej okolnosti

spočívajúcej v priznaní a oľutovaní spáchaného skutku je v jeho prípade len účelová,

čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa nielen ako podanú oneskorene,

ale aj ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018