Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 318/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. O., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou D., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. D., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 20. júla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. O. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2012 doručená sťažnosť J. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. D.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym nástupcom pôvodného

odporcu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“), v ktorom Ing. M. B. a M. B. (ďalej len „navrhovatelia“) návrhom na určenie žiadali

okresný súd, aby rozhodol, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v návrhu špecifikovaných

nehnuteľností. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -219 zo 16. februára

2010 tak, že návrhu vyhovel a určil, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi

špecifikovaných nehnuteľností.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie právni predchodcovia sťažovateľa, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -287 z 20. júla 2011 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

K namietanému rozsudku krajského súdu sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ nadobudol výlučné vlastníctvo k vyššie citovanej nehnuteľnosti - bytu

č. 81 - kúpnou zmluvou pod V-21076/2012 zo dňa 30. 8. 2010 a svoje výlučné vlastníctvo

stratil titulom vyššie citovaných súdnych rozhodnutí. Názor krajského súdu zásadne popiera

garantované právo na vlastníctvo tak ako je uvedené v SR a

ods. 1 Listiny, či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ak zákonodarca

vytvoril v ustanovenie /účinné do 31. 12. 2007/ kde v ods. 1

splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa a v ods. 2

zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne, tak jeho účelom bolo,

že nevýhoda z dočasnej straty prevedeného práva pôsobila na dlžníka tak, aby riadne splnil

svoj záväzok a splnením záväzku opäť získal predchádzajúce právne postavenie.

Krajský súd však v potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že súd prvého stupňa správne

ako predbežnú otázku riešil platnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorá

v čl. II obsahovala aj zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. 81 a konštatoval jej neplatnosť.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. a následnom odvolacom konaní existovala prekážka právoplatnej

rozsúdenej veci (res iudicata) vzhľadom na to, že všeobecné súdy už skôr rozhodovali

o návrhu navrhovateľov na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke. V tejto súvislosti

sťažovateľ uvádza:

«Na objasnenie skutkového stavu uvádzam, že v súdnom konaní na OS BA II... medzi

navrhovateľmi manželmi B. a pôvodným odporcom L. O. bola prejednávaná vec, ktorej

skutkovým základom bol zmluvný vzťah z pred notárom uzavretej zmluvy o pôžičke dňa 6. 7.

2005, z ktorej bola manželom B. vyplatená pôžička 300.000,- SKK s termínom

vrátenia/splatnosti dňa 6. 9. 2005. Súčasne so zmluvou o pôžičke zmluvné strany uzavreli

na tom istom notárskom úrade zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva dňa 6. 7.

2005, ktorá bola zavkladovaná na príslušnej správe katastra dňa 10. 8. 2005 pod V4845/05.

Zmluvou sa zabezpečil prevod vlastníckeho práva k bytu č. 81 na 8. posch. Bytového domu

na ul... v B. a to do doby splnenia záväzku manželov B. ako dlžníkov vrátiť pôžičku

300.000,- SKK veriteľovi do 6. 9. 2005. Manželia B. sumu 300.000,- SKK v zmysle zmluvy

nikdy nevrátili a svoj záväzok vedome porušili. Namiesto vrátenia peňazí podali žalobu

o neplatnosť zmluvy dňa 12. 9. 2005. Konanie sa viedlo na OS BA II pod č. k. ,

kde konajúci súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná

a nemá oporu v zákone a návrh zamietol. Odvolací súd č. k. navrhovateľmi B.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Nedôvodnosť žaloby videl v tom, že mal

rovnako ako prvostupňový súd preukázané, že zmluva bola uzavretá slobodne, vážne, určite

a zrozumiteľne v súlade s príslušnými ustanoveniami . Odvolací súd

konštatoval, že žaloba nemohla mať úspech už len z toho dôvodu, že na nebol daný

naliehavý právny záujem. Vykonaným dokazovaním (súd prvého stupňa aj odvolací mali k

dispozícii všetky zmluvné dokumenty) konajúce súdy nezistili porušenie ani jednej zákonnej

podmienky. Na absolútnu neplatnosť je pritom súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti.

Súd považoval uzavretie zmluvy o pôžičke so zabezpečovacím záväzkom za legitímny právny

úkon. V tejto súvislosti máme za to, že v prípade, že by súd v konaní začatom 12. 9. 2005

určil, že zmluva o pôžičke je neplatným právnym úkonom, zanikol by zo zákona aj

zabezpečovací záväzok na riadne a včasné plnenie záväzku na vrátenie peňazí ako záväzok

akcesorický vyplývajúci zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva uzavretej medzi

manželmi B. a L. O. L. O. preto nadobudol vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti legitímne,

výkonom jeho práva a následne znovu legitímne previedol vlastníctvo na nového

nadobúdateľa. K uvedeným úkonom mal L. O. zmluvné aj zákonné oprávnenie, ako aj súdne

rozhodnutie /16C 193/05 v spojení s 8Co144/2007/, ktoré dodatočne a dostatočne

potvrdzovalo správnosť jeho postupu ako veriteľa. ...

Napriek právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej /č. k. OS BA II/ sa

manželia B. novou žalobou č. k. domáhali identického rozhodnutia/ rovnaký

predmet sporu, rovnaké zmluvné dokumenty/, na čo odporca v tomto „novom“ konaní

poukazoval, ale jeho námietku na prekážku rozsúdenej veci súd prehliadal a vo veci

konal. ...

Súd nezastavil konanie pre res iudicata príp. nezamietol žalobu pre neexistenciu

naliehavého právneho záujmu, tak ako to konštatoval ten istý súd v konaní

v spojení s KS v BA alebo že sa nepreukázalo vlastnícke právo žalobcov

k nehnuteľnosti.»

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

2 z 31. mája 2012 tak, že dovolanie odmietol s tým, že nezistil dovolacie

dôvody podľa (ďalej len „OSP“), pričom vecnou

stránkou sa najvyšší súd nezaoberal z dôvodu, že dovolanie nebolo podľa

prípustné. V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza:

„Dovolací súd však musí vždy skúmať či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v .

Prekážka res iudicata v každom štádiu konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu.

Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, nárok alebo

stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania

a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok vyplýva

z rovnakého skutku /16C 193/2005 v spojení s KS v BA vs

OS BA II v spojení s KS v BA/.“

K namietanému porušeniu jeho vlastníckeho práva sťažovateľ uvádza:

«V tejto súvislosti treba uviesť, že nielen vlastnícke právo žalobcov - manželov B.

(manželia B. zmluvný záväzok vrátiť pôžičku nikdy nesplnili! a ich nedobromyseľnosť ani

nevyvrátili), ale aj vlastnícke právo sťažovateľa požíva ústavnú ochranu. Predpokladom

poskytnutia takejto ochrany s pozitívnym výsledkom pre sťažovateľa je v prvom rade

existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného sťažovateľom. Vo

veci sťažovateľa sa však všeobecné súdy otázke nadobudnutia vlastníckeho práva

sťažovateľom nevenovali dostatočne s ohľadom na právny názor, na ktorom svoje

rozhodnutie založili. Súdy by nemali poskytovať ochranu jednej zmluvnej strane (manželom

B.) cez inštitút dobých mravov, ak si „chránená“ zmluvná strana nesplní svoju zmluvnú

povinnosť vrátiť požičané peniaze ani po uplynutí niekoľkých rokov (dodnes) a neposkytnúť

cez rovnaký inštitút ochranu účastníkovi, ktorí v dobrej viere uzavrel kúpnu zmluvu k

nehnuteľnosti a nebol v pôvodnom zmluvnom vzťahu vôbec zainteresovaný. ...

Poukazujeme na rozhodnutia v skutkovo takmer totožnej veci: OS Trenčín

, OS Prievidza .»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa...

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 7. 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. sa zrušuje a vec sa vráti na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000,-

EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR

vrátane DPH na bankový účet právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

„Pre hľadanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého

individuálneho prípadu, vždy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a citovaný

zmysel a účel zákonov.

Ústavný súd by preto mal zvážiť za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné

zadosťučinenie..., ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľa, možno považovať za primerané, a to vo výške

15 000,- EUR (pätnásťtisíc eur) pre sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že

namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným

rozsudkom okresného súdu 4. októbra 2011, pričom sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú

prepravu 31. augusta 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako podanú oneskorene.

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že aj keby mal ústavný súd lehotu

na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

(obdobne napr. , , ) pri posudzovaní otázky

dodržania lehoty na podanie sťažnosti musel vychádzať z doslovného znenia zákona

o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok –

dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne

odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu,

resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo

k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí

a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne

rozhodnutie súdu odvolacieho súdu (napr. , ).

Ústavný súd v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní

proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane ústavného súdu) pri

uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu, ktorý by bol

v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale na druhej strane aj prílišnej

benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu zákonom

ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie (m. m.

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013