Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 400/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Dobrovičom,

Béžová 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1,

, a a práv podľa

ods. 1 a podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , z 23. februára

2017 a rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. -353 zo 17. júna 2016

v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. -363 zo 17. júna 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Dobrovičom, Béžová 8, Bratislava,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

, z 23. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -353 zo 17. júna 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. -363 zo 17. júna 2016 (ďalej aj

„dopĺňací rozsudok okresného súdu“, spolu aj „napadnuté rozsudky okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. vo veci starostlivosti o maloleté deti

( a ), v ktorom okresný súd napadnutým rozsudkom zveril maloleté deti

do osobnej starostlivosti matky a otca oprávnil na styk s deťmi každý párny týždeň

v mesiaci od stredy 15.00 h do nedele 18.00 h a počas vianočných a veľkonočných sviatkov

a letných prázdnin. Zároveň zamietol návrhy otca na nariadenie striedavej starostlivosti,

spojenie súvisiacich vecí vedených okresným súdom a na prenesenie príslušnosti

na Okresný súd Bratislava I.

Sťažovateľ podal návrh na nariadenie striedavej starostlivosti o maloleté deti

predbežným opatrením, o ktorom rozhodol okresný súd v súvisiacom konaní vedenom

pod sp. zn. tak, že návrh zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský

súd uznesením sp. zn. z 19. marca 2015 zmenil uznesenie okresného súdu

tak, že dočasne (do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. ) zveril deti do striedavej starostlivosti oboch rodičov, ktorá sa

realizovala od 1. apríla 2015 do 4. apríla 2017. Sťažovateľ podľa svojho tvrdenia počas tejto

doby riadne vykonával starostlivosť o maloleté deti a možnosť styku nevynechal.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho potvrdil v spojení s dopĺňacím

rozsudkom, ktorým bol doplnený výrok ukladajúci sťažovateľovi povinnosť uhradiť trovy

štátu, a odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku o zamietnutí návrhu na spojenie vecí.

Zároveň krajský súd dal podnet súdu prvej inštancie na uloženie výchovného opatrenia

podrobiť sa odbornému poradenstvu na účel zlepšenia komunikácie medzi rodičmi.

Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 31. januára 2018 odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c)

. Uznesenie dovolacieho súdu bolo doručené právnemu

zástupcovi sťažovateľa 23. februára 2018.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu, keďže podľa jeho názoru rozhodoval vo veci miestne nepríslušný súd s týmto

odôvodnením:

«Maloleté deti mali v rozhodnom čase trvalé bydlisko v , v obvode

Okresného súdu Bratislava 1. Napriek skutočnosti, že adresa trvalého pobytu detí má len

podporný charakter s ohľadom na určenie ich bydliska, máme za to, že v predmetnom

prípade nemožno vysloviť záver, že deti mali v čase rozhodnom pre skúmanie miestnej

príslušnosti bydlisko určené na základe dohody rodičov v teda v obvode

Okresného súdu Poprad.

Ak jeden z rodičov bez dohody s druhým rodičom zmení miesto bydliska detí,

nemožno to bez ďalšieho považovať za dôvod pre určenie miestne príslušného súdu.

... matku detí spolu s deťmi som na plánovanú návštevu k matkiným rodičom do obce

odviezol dňa 10. 8. 2014. Okresný súd Poprad prijal „Návrh matky na začatie

konania o ÚPP voči deťom“ dňa 28. 8. 2014, tzn. na 18.-ty deň návštevy detí v obci

... matka detí svojím vlastnoručným podpisom dňa 23. 7. 2014 zapísala deťom trvalý

pobyt v meste ulica dokazuje, že táto evidencia trvalého pobytu

detí bola výsledkom jedinej existujúcej dohody rodičov detí o bydlisku detí.

V Uznesení z 31. 1. 2018 č. k. Najvyšší súd konštatuje, že

v okolnostiach daného prípadu bolo pre správne určenie miestnej príslušnosti súdu

rozhodujúce „zistenie dohodou rodičov určeného bydliska maloletých detí“ v čase začatia

konania, t. j. 28. 8. 2014.

Dňa 12. 7. 2014 sa... deti a matka detí fyzicky odsťahovali z pričom pri

„sťahovaní“ pri tejto ceste už prvýkrát so sebou sťahovali aj osobné veci. Zvyšnú časť vecí

z presťahoval otec detí v mesiaci 08/2014.

Deti v svojom novom bydlisku (mieste obvyklého pobytu) v meste začali

bývať v súlade s dohodou rodičov dňa 15. 7. 2014. V meste a celá rodina bývala

od 15. 7. 2014 do 29. 7. 2014...

Práve skutočnosť, že matka detí osobne (vrátane vlastnoručného podpisu) zapísala

deťom dňa 23. 7. 2014 „trvalý pobyt“ na ohlasovni pobytov v meste je jediný

relevantný dôkaz o tom, aká bola dohoda rodičov o novom bydlisku detí, resp. trvalom

bydlisku detí. Je predsa vylúčené, aby niekto zapisoval trvalý pobyt deťom bez toho, aby

mal v úmysle, že deti sa v predmetnom mieste budú zdržiavať/bývať trvalo. Týmto je

nespochybniteľné a nevyvrátiteľne (listinnými dôkazmi) preukázané, že tvrdenie matky detí,

že spolu s deťmi býva/žije od mesiaca máj 2014 (bez prerušenia až doteraz) v obci

NIE JE PRAVDIVÉ, pretože:

- dňa 4. 7. 2014 sa rodičia spolu s deťmi vrátili do miesta svojho bydliska, resp.

obvyklého pobytu - mesto (Nemecko)

- v meste mali tak rodičia ako aj deti „centrum svojich záujmov“ a hlavne

„miera začlenenia do sociálneho prostredia“ napr. evidencia, návštevy/kontroly, vedenie

zdravotnej dokumentácie u 2 pediatrov a ďalších lekárov, zdravotné poistenie detí, ale aj

čerpanie prídavkov na deti rodičmi

- zdravotné poistenie a taktiež aj pediatričku (tzn. istú mieru začlenenia do

sociálneho prostredia) mali deti na Slovensku až odo dňa 5. 8. 2014.

... otec detí si spomína, že sa na predmetnom pojednávaní vyjadril „... aby odišla na

návštevu do , pokiaľ si on nájde nové zamestnanie...“ čo však v predmetnej

zápisnici z pojednávania nebolo zapísané doslovne.

Otec detí nikdy nedal súhlas, že deti majú mať bydlisko (tzn. sa majú trvalo

zdržiavať) v obci , čo vylučuje podobné úvahy.

Máme za to, že práve právny úkon zápisu „trvalého pobytu“ v meste je

potrebné považovať za rozhodujúci pre právne posúdenie toho aká bola dohoda rodičov vo

veci bydliska detí.

Deti začali návštevu v obci dňa 10. 8. 2014. Súd prijal návrh matky dňa

28. 8. 2014. Ku dňu 28. 8. 2014... sa deti fyzicky zdržiavali:

- 14 dní v meste - miesto ich dohodou určeného bydliska od 15. 7. 2014

- 10 dní v meste - miesto návštevy starých rodičov

- 18 dní v obci - miesto návštevy starých rodičov.

Otec namietal miestnu príslušnosť na pojednávaní v predmetnej veci, ktoré sa konalo

dňa 28. 11. 2014, pričom išlo o prvý úkon, ktorý otcovi patril, pretože rozporoval

a listinnými dôkazmi doložil, že bydlisko detí na základe dohody rodičov detí je na adrese

. Na predmetnom pojednávaní bola táto námietka/rozpor vznesená

vyjadrením otca detí (viď Zápisnica zo súdneho pojednávania): „S predmetným návrhom

jednoznačne nesúhlasím a chcem sa k nemu vyjadriť. V prvom rade chcem uviesť, že mal.

deti nemajú bydlisko v na a nemá tam bydlisko ani moja manželka

a ako dôkaz predkladám súdu potvrdenie o trvalom pobyte.

Vo všeobecnosti je predsa z ústavno-právneho hľadiska neakceptovateľné, aby sa súd

považoval za miestne príslušný z dôvodu, že je maloleté dieťa v obvode súdu na návšteve

u starých rodičov 18.-ty deň v sprievode jedného rodiča/zákonného zástupcu, pričom druhý

rodič/zákonný zástupca s týmto miestom pobytu mal. dieťaťa výslovne nesúhlasil.

Takýto postup súdu je taktiež v rozpore ,

pretože zmena miesta zdržiavania sa/obvyklého pobytu mal. dieťaťa, ktorá podstatne sťaží

druhému rodičovi styk s dieťaťom, predstavuje „podstatnú vec súvisiacu s výkonom

rodičovských práv“, pričom v prípade nezhody rodičov bolo potrebné, aby o tejto zmene

miesta zdržiavania sa/obvyklého pobytu mal. deti rozhodol súd.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie s odôvodnením, že okresný súd

na pojednávaní 24. februára 2016 nepravdivo zapísal výpoveď znalkyne a nenariadil

kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré mohlo mať pre posúdenie veci rozhodujúci význam.

K tomu uvádza:

«... rozpor medzi skutočným znením výpovede p. znalkyne a zapísaným znením

výpovede p. znalkyne, konkrétne v podstatnej veci - čo negatívne vplýva na mal. deti, resp.

mal.

- súd zapísal len 2 podstatné skutočnosti „striedavá starostlivosť nie je vhodná“,

lebo „negatívne vplýva na “

- súd nezapísal 3. podstatnú skutočnosť, čím je, že „častá zmena prostredia má

negatívny vplyv na mal. deti“

Po obsahovej stránke tak výpoveď p. znalkyne v zápisnici nie je úplná, čo môže viesť

k vyvodeniu mylných záverov, že „striedavá starostlivosť je nevhodná, pretože negatívne

vplýva na deti“.

Pani znalkyňa však vypovedala, že „častá zmena prostredia /po 1 týždni/ je pre deti

nevhodná a preto je nevhodná aj takto realizovaná striedavá starostlivosť“. Z daného

možno vyvodiť záver, že menej časté striedanie prostredí, napr. 1x za mesiac, alebo 1x za 2-

týždne by na deti negatívne vplývať nemalo.

Paradoxne súd vo svojom aktuálne právoplatnom rozsudku (-353

z 17. 6. 2016) neodstránil to, čo detský psychológ označil ako negatívne pre mal. deti -

striedanie prostredí v 1-týždňových intervaloch, pretože vo výroku č. 3 Rozsudku bolo

zachované 1-týždňové striedanie prostredí mal. deťmi.

... práve v kontrolnom znaleckom posudku, ktorý bohužial nebol prvostupňovým a ani

odvolacím súdom vykonaný, by bolo možné vhodnosť/nevhodnosť 1-týždňových intervalov

striedania potvrdiť/vyvrátiť.

Taktiež v odvolacom konaní otec detí poukazoval na nepravdivé znenie Zápisnice

z pojednávania, konkrétne v „Doplnení odvolania č. 9“ doručené odvolaciemu súdu dňa

30. 1. 2017. Odvolací súd sa však týmto odvolacím dôvodom nezaoberal.

Otec v konaní pred Okresným súdom Poprad navrhoval vypracovať kontrolný

znalecký posudok z odboru detská psychológia, a to s poukazom na dlhší časový odstup od

vypracovania znaleckého posudku v predmetnej veci.

Prvostupňovým súdom určená pani znalkyňa vyšetrila obidve mal. deti dňa 7. 8.

2015...

Okresný súd Poprad rozhodol dňa 17. 6. 2016, tzn. na základe viac ako 10-mesiacov

starého/neaktuálneho znaleckého posudku.

Odvolací súd rozhodol dňa 23. 2. 2017, tzn. na základe znaleckého posudku, resp.

pedo-psychologického vyšetrenia mal. deti starého (resp. neaktuálneho) viac ako 1,5 roka.

Súdy však odmietli vykonať dôkaz - kontrolný znalecký posudok, napriek tomu, že

detská psychika a správanie podlieha v priebehu krátkeho času k podstatným zmenám...

... za posledné mesiace došlo u detí, hlavne u mal. k zmene v citových

väzbách, pretože viac preferuje a je naviazaný na otca.»

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ tvrdí porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočívajúce (aj)

v tom, že:

«... odvolací súd „Doplnenie č. 2 - Odvolania otca detí“ doručené odvolaciemu súdu

dňa 19. 12. 2016 nezaložil do správneho súdneho spisu, tzn. odvolací súd rozhodol bez

zohľadnenia podstatných skutočností uvedených v „Doplnení č. 2 – Odvolania“, ktoré súdu

zaslal otec detí.

Krajský súd Prešov, ako odvolací súd, v konaní č. a

rozhodol o odvolaní otca detí Rozsudkom dňa 23. 2. 2017.

Z súdneho spisu č. l. 655 a č. l. 656 vyplýva, že „Doplnenie č. 2 - Odvolania proti

Rozsudku -252“ z 19. 12. 2016, ktoré otec detí zaslal odvolaciemu súdu dňa

19. 12. 2016 a odvolací súd tento dokument prijal dňa 19. 12. 2016, nebolo založené do

odvolacieho súdneho spisu zn. a súdneho konania. Do

súdneho spisu bol predmetný dokument vložený až dňa 22. 3. 2017, tzn. 29 dní po vydaní

rozhodnutia/rozsudku odvolacieho súdu.

Na základe uvedeného je nespochybniteľné, že odvolací súd vydal rozhodnutie dňa

23. 2. 2017 bez zohľadnenia skutočností uvedených v dokumente, ktorý odvolací súd prijal

dňa 19. 12. 2016, ktoré by mali podľa otca detí podstatný vplyv na rozhodnutie súdu.

... princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého

súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

pozície...»

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, pretože:

«... súd svojvoľne/arbitrárne obmedzil starostlivosť otca o deti na 9 dní/mesiac, čo je

zníženie starostlivosti otca o deti o 36 % (resp. zníženie o 5 dní/mesiac) oproti dovtedy

2 roky realizovanej striedavej osobnej starostlivosti

Otec sa o deti v rámci svojich možností staral od ich narodenia. Po narodení

dňa štandardne ako iní otcovia, tzn. pomáhal manželke a venoval synovi skoro

všetok svoj voľný čas, ktorý mu popri práci ostával. Po narodení dňa sa

o dcérku otec staral nadštandardne, pretože si u zamestnávateľa vybavil 12-mesačnú

materskú dovolenku, lebo mu to sociálny systém jeho zamestnávateľa umožňoval. O

sa otec staral komplexne... Od 10. 8. 2014 do 1. 4. 2015 mal otec znemožnený

prístup k deťom, z dôvodu, že mu to matka bezdôvodne neumožnila, pričom sa domáhal

kontaktu s deťmi - telefonátmi, emailami, sms-kami, ale aj vycestovaním k obydliu matky

(vzdialené 350 km) a to:

- dňa 17. 9. 2014 žiadal osobne pred obydlím matky detí kontakt s deťmi a taktiež na

ÚPSVaR Poprad

- dňa 28. 11. 2014 žiadal osobne pred obydlím matky detí kontakt s deťmi

- dňa 29. 12. 2014 žiadal osobne pred obydlím matky detí kontakt s deťmi

- dňa 23. 1. 2015 žiadal osobne pred obydlím matky detí kontakt s deťmi.

Od 1. 4. 2015 do 4. 4. 2017 (tzn. viac ako 2 roky) otec detí, po 8 mesačnej strate

kontaktu s deťmi, realizoval striedavú osobnú starostlivosť, tzn. otec sa staral o deti každý

párny kalendárny týždeň od soboty 18.00 hod do soboty 18.00 hod. Otec detí za celé 2 roky

nevynechal ani jeden týždeň možnosti byt' a starať sa o svoje deti. Počas celých 2 rokov

striedavej starostlivosti o deti neboli v starostlivosti otca o deti zistené žiadne nedostatky,

práve naopak. Deti pri otcovi napredovali po všetkých stránkach, či už z pohľadu

sociálnych väzieb, fyzického vývoja (športovanie a pohybové aktivity, ako bicyklovanie,

plávanie, futbal, ihriská), psychického vývoja (rodinné väzby, kultúrne podujatia, aktivity

v škôlke, vzdelávanie). Exemplárne treba poukázať na skutočnosť, že otec detí s deťmi

komunikuje bilingválne slovensko-nemecky. Takto otec s deťmi hovorí od ich útleho veku

ich života v Nemecku... deti hovoria plynule slovensky, ale aj nemecky...

Rozsudkom Krajského súdu Prešov sa dňa 4. 4. 2017 správoplatnila zmena

v starostlivosti rodičov o deti...

Súdne rozhodnutie považujeme za svojvoľné/arbitrárne z nasledovných dôvodov:

a) súd zamietol striedavú starostlivosť na základe NEpravdivej zápisnice...

b) súd nevykonal dôkaz - kontrolný znalecký posudok...

c) súd rozhodol na základe 10 mesiacov starého, tzn. neaktuálneho znaleckého

posudku

d) pani znalkyňa v znaleckom posudku v závere na strane č.59 uvádza „pokiaľ

obidvaja rodičia budú zamestnaní je možné uvažovať aj o styku maloletých deti s rodičmi

formou striedavej výchovy, ktorá je aj aktuálne akceptovateľná, avšak je nutné umiestniť

maloletého do materskej školy, prípadne aj maloletú .“

Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom

v zmysle premís popísaných v predchádzajúcom bode je potrebné zo strany konajúceho

súdu (resp. zainteresovaných orgánov verejnej moci) zohľadniť predovšetkým tieto kritériá:

- existenciu pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti sa

usilujúcimi osobami,

- mieru zachovania identity a integrity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade

jeho zverenia do starostlivosti tej - ktorej osoby,

- schopnosť osôb usilujúcich o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho

priaznivý fyzický a psychický vývoj vrátene vzdelávacích, emocionálnych, materiálnych a

iných potrieb,

- prianie dieťaťa [v zmysle 52 a nasl. Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre

práva dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli

prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to háve his or her

best interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14; resp. v zmysle nálezov

Ústavného súdu Českej republiky a ].

V zmysle nálezu Ústavného súdu Českej Republiky zo dňa 26. 7. 2016:

„Být spolu znamená pro rodiče a jeho dítě jeden ze základních prvku rodinného

života, a to i preš rozkoly ve vztazích mezi rodiči. Jak vyplývá z Úmluvy o právech dítěte,

tak dítě má právo udržovat pravidelné osobní kontakty s oběma rodiči a oba rodiče mají

společnou odpovědnost za výchovu a vývoj dítěte (čl. 9 odst. 3 a čl. 18 odst. 1). Z ustálené

judikatúry Ústavního soudu poté vyplývá, že v zájmu dítěte zpravidla je, aby bylo v péči

obou rodičů, kde každý z nich poskytuje dítěti láskyplnou péči a každý svým dilem prispívá

k osobnostnímu vývoji dítěte. Již proto jakékoliv omezení tohoto aspektu rodinného života

(styku mezi rodičem a dítětem), musí být řádně a pečlivě oduvodnéno, tedy musí sledoval

legitímni cíl nejlepšího zájmu dítéte a být tomuto cíli přiměřené.

Taktiež nález Ústavného súdu Českej Republiky zo dňa 14. 3. 2017:

„Pokud obecné soudy rozhodují o úpravě styku, nutno vycházet z toho, že právem

obou rodiču je v zásadě stejnou mírou o dítě pečovat a podílet se na jeho výchově, s čímž

korešponduje i právo samotného dítěte na péči obou rodičú, a tudíž jeli rozhodnutím soudu

svěřeno do péče jednoho z rodičú, pak by tomuto dítěti mělo být umožněno stýkat se

s druhým rodičem v takové míře, aby byl postulát rovné rodičovské péče co nejvíce naplněn.

Takové uspořádání je zpravidla vždy v „nejlepším zájmu dítěte“, přičemž odchýlky od

tohoto princípu musí být odůvodněny ochranou nějakého jiného, dostatečně silného

legitimního zájmu, přičemž konkrétni skutečnosti, o něž se tento zájem opírá, musí být

v daném řízení prokázány."

Máme za to, že obmedzenie práva otca detí na rodinný život v rozhodnutí súdu

nebolo vyvážené legitímnym cieľom zabezpečiť najlepší záujem detí.

Súčasne horeuvedené skutočnosti dokazujú, že obmedzenie kontaktu detí s ich otcom

o 36 % nebolo všeobecnými súdmi riadne a starostlivo odôvodnené.»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 2

a práva podľa dohovoru z dôvodu, že ho okresný súd zaviazal znášať

všetky ťarchy s cestovaním v dôsledku vzdialenosti medzi bydliskami rodičov (približne

350 km) aj napriek tomu, že otec detí (sťažovateľ) vzdialenosť medzi bydliskami rodičov

nespôsobil, pretože stále býva v pôvodnom mieste bydliska rodičov, a teda matka detí

zmenila svoje bydlisko, čím zapríčinila vzdialenosť medzi nimi.

«Otec detí je od 4. 4. 2017 povinný znášať všetky ťarchy spojené s cestovaním... čo je

vo finančnom vyjadrení 70-100 EUR/jedna cesta. Z hľadiska časového zodpovedá jedna

cesta „tam a späť“ v hrubom cca 8 hodín strávených cestovaním.

Otec detí si deti vyzdvihuje podľa výroku č. 3 Rozsudku OSPP sp. zn.

353 zo dňa 17. 6. 2014 každú párnu stredu o 15.00 hod. Streda je vo všeobecnosti

štandardný pracovný deň. Z uvedeného vyplýva, že otec detí je povinný každé 2 párne

kalendárne stredy precestovať...

Porušenie základných práv otca... vidíme v...

- nemožnosti otca detí vykonávať prácu/zamestnanie/povolanie, pretože 2 stredy, tzn.

celé 2 pracovné dni v mesiaci musí precestovať, keď chce byť s deťmi...

- nutnosti otca detí znášať náklady v rozpätí 280 EUR - 400 EUR za mesiac ako

cestovné výdavky nutne vynaložené na cestovanie, keď chce byť s deťmi

- nutnosti otca detí znášať čas strávený cestovaním v rozsahu cca. 32 hodín/mesiac

Z uvedeného vyplýva, že aktuálne môže otec detí reálne pracovať len 14 dní za

mesiac, pričom skoro všetci zamestnávatelia vyžadujú od zamestnanca prácu na 20 dní za

mesiac... a... na pracovnom trhu pre kvalifikáciu/špecializáciu otca detí v podstate

neexistuje zamestnávateľ, ktorý by toleroval zamestnancovi, že 6 dní za mesiac nebude

pracovať.

Od 1. 3. 2017 (tzn. už skoro 1 rok) je otec detí vedený na ÚPSVaR ako uchádzač

o zamestnanie...

Od 1. 3. 2017 otec detí zaslal desiatky žiadostí na pracovné pozície, kde

zamestnávateľ hľadá (a nevie nájsť) odborníkov so špecializáciou, v ktorej otec detí

pracoval viac ako 10 rokov. S poľutovaním však konštatujeme, že keď sa uvedie, že

z rodinných dôvodov nemôže 6 dní pracovať, zamestnávatelia odmietnu žiadosti otca detí.

Táto situácia je pre otca detí o to nepríjemnejšia, že... sa vypracoval až na „nemeckú

úroveň“, keďže bol v Nemecku na pozícii s vysokou kvalifikáciou niekoľko rokov

zamestnaný.

... v náleze Ústavného súdu Českej Republiky zo dňa 14. 3. 2017 sa

jednoznačne konštatuje: „Je tedy nespravedlivé, aby matka fakticky profitovala z toho, že

dítě protiprávně odvezla do 200 km vzdáleného místa. Skutečnost, že jeden z rodičů

protiprávne (jednostranně) změní bydliště dítěte je podstatnou okolností, kterou je treba

zohlednit pri rozhodování, komu dítě svěřit do péče a pri rozhodováni o rozsahu

a podmínkách styku. Napríklad k předáváni dítěte ke styku by mělo zásadně docházet

v místě původního bydliště dítěte. Pro jiné rozhodnutí by měly existoval dostatečně závažné

důvody, které by měly být v soudním rozhodnutí vysvětleny.“».

Sťažovateľ na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie žiada, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa

, , a a práva podľa

a podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zruší

a vráti vec na ďalšie konanie okresnému súdu, uloží povinnosť okresnému súdu a krajskému

súdu spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 euro

za každý deň právoplatnosti napadnutých rozsudkov a uhradiť trovy konania.

Zároveň sťažovateľ navrhuje aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu s odôvodnením, že:

«- dochádza k narúšaniu rodinných väzieb medzi deťmi a ich otcom

- syn sťažovateľa ( nastúpi 1. 9. 2018 (tzn. za necelých 6 mesiacov) do

základnej školy, pričom môže v študovať na bilingválnej slovensko-

nemeckej základnej škole „Deutsche Schule Bratislava“ (matke detí otec detí už od roku

2015 uvoľňuje ich spoločný byt v pretože obidve mal. deti sťažovateľa plynulo

hovoria nemeckým jazykom...

V dôsledku všetkých v tejto ústavnej sťažnosti uvedených nezákonností však matka

detí v súčinnosti so súdmi znemožnia deťom navštevovať podstatne kvalitnejšiu základnú

školu, ktorá vytvára základ vzdelávania dieťaťa, resp. človeka, čo je v absolútnom rozpore

s čl. 3 ods. 1 Dohovore o právach dieťaťa...

- v meste majú deti sťažovateľa obmedzené možnosti navštevovať

materskú školu, čo predstavuje obmedzenia z hľadiska sociálneho a výchovného

- sťažovateľ má obmedzené možnosti zamestnať sa v odbore, v ktorom nadobudol

vzdelanie/kvalifikáciu a prax

- sťažovateľ musí znášať ťarchy spojené s cestovaním z dôvodu vzdialenosti bydlísk

rodičov detí, pričom sťažovateľ túto vzdialenosť nespôsobil.

Odloženie vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozsudku bude mať za

následok, že sa opätovne stane právoplatným predbežné opatrenie - Uznesenie Krajského

súdu Prešov zo dňa 19. 3. 2015 sp. zn. -53, v zmysle ktorého sú deti zverené

do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Deti sú na starostlivosť oboch rodičov zvyknuté (napríklad sa deti otca už niekoľko

mesiacov pýtajú, kedy pôjdu do škôlky v lebo v škôlke v majú 3x do

týždňa tenisový tréning a taktiež sa učia anglické slovíčka, pretože sa jedná o bilingválnu

škôlku), počas celých 2 rokov nebol so striedavou starostlivosťou z pohľadu detí žiadny

problém.

Odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia ďalej odôvodňujeme

patovou životnou situáciou sťažovateľa, kedy v dôsledku súdnych rozhodnutí je sťažovateľ

v nasledovnej zúfalej situácii:

1. sťažovateľ je oprávnený deti vychovávať od stredy do nedele

2. sťažovateľ je povinný znášať cestovné ťarchy (čas + náklady) a výživné na deti

3. sťažovateľ musí cestovať za deťmi - precestuje celú párnu stredu a v dôsledku

osobnej starostlivosti o deti v štvrtok a piatok (neexistuje škôlka, ktorá Vám zoberie dieťa

na 2 dni za 2 týždne) sa sťažovateľ nemôže zamestnať (aj keď v jeho obore je v regióne BA-

Viedeň niekoľko pracovných ponúk, napríklad aj pracovné pozície na polovičný pracovný

úväzok /avšak s prácou v každý pracovný deň/), tzn. sťažovateľ nemá príjem

4. sťažovateľ si požičiava od rodičov/sestry, čím sa stále zadlžuje, pričom tento

neúnosný stav trvá od 1. 3. 2017, tzn. už skoro 1 rok.

Sťažovateľ, resp. otec detí sa cíti už viac ako 3,5 roka byť psychicky vydieraný cez

deti...»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo

zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom

mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Sťažovateľ podľa petitu namieta porušenie svojich práv garantovaných

a dohovorom aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý podľa zistenia ústavného

súdu nadobudol právoplatnosť 4. apríla 2017, pričom sťažovateľ podal elektronicky

sťažnosť 19. marca 2018, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ uznesenie dovolacieho

súdu sp. zn. z 31. januára 2018 (doručený mu 23. februára 2018)

nenapadol.

Za uvedených okolností bolo pre predbežné prerokovanie tejto časti sťažnosti

podstatné, či sú splnené podmienky na aplikáciu judikatúry ústavného súdu z ostatného

obdobia, v zmysle ktorej [v zhode s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)] v prípade, ak sťažovateľ podá mimoriadny opravný

prostriedok (dovolania), tak mu dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa nemôže aplikovať citovanú

judikatúru, keďže pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí

vychádzať z doslovného znenia , ako aj z toho, že ak sťažovateľ

uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jej

práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustné, musí namietať vo svojej

sťažnosti nielen rozhodnutie, príp. postup krajského súdu, ale aj rozhodnutie dovolacieho

súdu, resp. jeho postup, čo však v posudzovanej veci sťažovateľ neurobil, a preto treba časť

jeho sťažnosti smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu považovať

za oneskorene podanú. Ak by sťažovateľ splnil uvedenú podmienku, t. j. napadol aj

rozhodnutie dovolacieho súdu, ústavný súd by, aj v situácii, že nezistí ústavne relevantné

pochybenie v rozhodnutí, resp. postupe dovolacieho súdu a porušenie práv sťažovateľa

najvyšším súdom nevysloví, mohol preskúmať sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského

súdu (m. m. , , ) bez ohľadu

na skutočnosť, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde už uplynula.

Ústavný súd vo veci sťažovateľa vzal do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy

(vrátane ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému

formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale

na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať

až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie

(m. m. ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako oneskorene podanú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018