Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 483/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom Mgr. Slavomírom

Trnkócym, Gercenova 6/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym,

Gercenova 6/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

navrhovateľky účastníčkou konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a jeho vyporiadanie. Okresný súd

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. zrušil podielové

spoluvlastníctvo nehnuteľnosti žalobkyne a žalobcu a nehnuteľnosť prikázal do výlučného

vlastníctva sťažovateľky (žalobkyne), ktorej zároveň uložil povinnosť zaplatiť odporcovi

sumu 149 372,63 €. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že ich náhradu nepriznal

žiadnemu z účastníkov konania s poukazom na čiastočný úspech oboch strán konania,

keďže sťažovateľka bola úspešná v časti, ktorou súd zrušil spoluvlastníctvo, a prikázal

jej nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva (s čím odporca súhlasil). Odporca bol úspešný

v časti určenia výšky primeranej náhrady, ktorú okresný súd určil podstatne vyššiu,

ako navrhovala žalobkyňa. Zároveň zaviazal oboch účastníkov na náhradu trov konania,

ktoré vznikli štátu.

Proti rozhodnutiu v časti náhrady trov konania sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011 tak,

že zmenil uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že jej

náhradu trov konania nepriznáva. V časti náhrady trov konania štátu napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu z 30. novembra 2011 sťažovateľka podala

dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 20. júna 2014 dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu

vo výroku, ktorým bolo uznesenie okresného súdu zmenené (tak, že sťažovateľke náhradu

trov konania nepriznal, pozn.) zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí vyslovil názor, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho

súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania sťažovateľke trpí nedostatkom

dôvodov, a teda nespĺňa požiadavky vyplývajúce z § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s . Z hľadiska možného použitia

bolo preto treba v dôvodoch rozhodnutia uviesť pomer úspechu

a neúspechu vo veci, lebo len v prípade vyššieho úspechu v porovnaní s neúspechom

by sťažovateľka mala právo na čiastočnú náhradu trov. V odôvodnení rozhodnutia však táto

rozhodujúca skutočnosť uvedená nie je, čo spôsobuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu

je nepreskúmateľné v tom smere, či sťažovateľke je vôbec možné v zmysle § 150 ods. 1

náhradu trov konania nepriznať. Súčasne z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

zrejmé, na základe akých úvah dospel k záveru, že v danom prípade boli dané dôvody

hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľke. Odvolací súd

v dôvodoch rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré pri rozhodovaní o nepriznaní trov

konania považoval za podstatné. Záver, podľa ktorého v danom prípade boli dané dôvody

hodné osobitného zreteľa, však prijal len s odkazom na ne, bez toho, aby vysvetlil,

konkrétne akú procesnú situáciu z týchto skutočností vyvodil.

Na účely ďalšieho konania o veci sťažovateľky dovolací súd vo svojom rozhodnutí

ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo všeobecnosti platí,

že za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi požadovanou výškou plnenia a priznanou

výškou plnenia, ak rozhodnutie o tejto výške záviselo na znaleckom posudku.

Pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému navrhovateľovi v zmysle § 150 ods. 1

môže mať v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva význam

návrh navrhovateľa podaný pred jeho podaním na súd a to najmä za situácie,

ak spoluvlastník súhlasil ešte v čase pred podaním návrhu so zrušením spoluvlastníctva

a jeho vyporiadaním spôsobom, aký navrhovateľ následne uplatnil v konaní pred súdom

a bol úspešný. V takomto prípade totiž postoj osloveného spoluvlastníka umožňoval

uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v zmysle § 141

, a teda predísť sporu pred súdom formou dohody. Za tejto situácie

by bolo nespravodlivé od tohto spoluvlastníka požadovať, aby inak úspešnému

navrhovateľovi nahradil trovy konania.

Po vrátení veci krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu

tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal (a odporcovi nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania, pozn.). Nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľke odôvodnil

dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré sú dané „majetkovými a sociálnymi pomermi

oboch účastníkov, ktoré sú takmer rovnaké, keď obaja účastníci počas konania deklarovali,

že disponujú finančnými prostriedkami na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu. Rovnako

sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa aj vzhľadom na predmet konania. Odvolací súd

vychádzal z toho, že navrhovateľka pred podaním návrhu navrhla odporcovi dohodu

na vyporiadania podielového spoluvlastníctva rôznymi spôsobmi a to tak, že 1. odporca

jej odpredá svoj podiel, 2. ona odpredá svoj podiel odporcovi, 3. nehnuteľnosť sa predá

tretej osobe, 4. dôjde k rozdeleniu nehnuteľnosti. Odporca súhlasil s riešením uvedeným

bod bodom 2., ktoré ale navrhovateľka odmietla a navrhla odporcovi reálne rozdelenie

nehnuteľnosti s ktorým ale pre zmenu nesúhlasil odporca. Následne potom navrhovateľka

podala návrh na začatie konania, ktorým žiadala nehnuteľnosť prikázať do jej výlučného

vlastníctva a uloží jej povinnosť vyplatiť odporcovi primeranú náhradu. Z uvedeného

vyplýva, že navrhovateľka pred začatím konania viackrát menila navrhovaný spôsob

vyporiadania a postoj odporcu vzhľadom na celkové navrhovateľkou prvé navrhované

spôsoby vyporiadania t. j. že nehnuteľnosť bude prikázaná do jeho vlastníctva a on vyplatí

navrhovateľke primeranú náhradu umožňoval uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva v zmysle a teda predísť sporu

pred súdom formou dohody. Skutočnosť, že navrhovateľka pred podaním návrhu na začatie

konania od tohto navrhovaného spôsobu odstúpila, navrhla následne reálne rozdelenie

nehnuteľnosti a konečným návrhom na začatie konania sa domáhala nehnuteľnosť prikázať

do jej vlastníctva s tým, že odporcovi vyplatí primeranú náhradu, ktorej výška tak ako si ju

navrhla v návrhu bola v konečnom dôsledku viacnásobne vyššie, nemôže byť na úkor

odporcu a za tejto situácie by bolo nespravodlivé od tohto spoluvlastníka požadovať,

aby inak úspešnému navrhovateľovi nahradil trovy konania.“.

Proti tomuto (sťažnosťou napadnutému) uzneseniu krajského súdu sťažovateľka

podala opätovne dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. mája 2017 odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného

sporového poriadku. Uznesenie dovolacieho súdu bolo sťažovateľke (podľa jej tvrdenia)

doručené 18. júna 2017, a preto považuje svoju sťažnosť podanú na poštovú prepravu

18. septembra 2017 za včas podanú.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd uplatnil v napadnutom uznesení

ústavne nesúladný postup, keď sa neriadil právnym názorom najvyššieho súdu v uznesení

sp. zn. z 20. júna 2014 a vo veci rozhodol spôsobom, ktorý odporuje

ustálenej rozhodovacej činnosť všeobecných súdov, bez riadneho odôvodnenia a spoľahlivo

zisteného skutkového stavu. Podľa sťažovateľky jej právo „... na spravodlivý súdny proces

bolo porušené nielen skutočnosťami vyššie uvedenými, majúcimi základ najmä v procesných

nedostatkoch, ale aj skutočnosťou, že Krajský súd v Bratislave v konaní vyššie opísanom,

postupoval spôsobom, ktorý nemal a nemá oporu v platnom právnom poriadku.

... bola sťažovateľka doslova zaskočená prekvapivým (opakovane) Uznesením

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -501 zo dňa 30. 01. 2015, ktorý jej

opakovane nepriznal náhradu trov konania.

V konaní sa bol odvolací súd povinný vysporiadať sa s dôvodmi, pre

ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. júna 2014

predmetné uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie

konanie...

V odôvodnení Uznesenia -501 zo dňa 30. januára 2015 absentuje

právne stanovisko k dôvodom, pre ktoré dovolací súd uznesenie v rozsahu zrušenia vrátil

vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka s právom na predvídateľnosť rozhodnutia súdov

očakávala, že odvolací súd zaujme právnu analýzu a právne zdôvodní svoje rozhodnutie

nepriznať jej náhradu trov, miesto toho len obsahovo s väčším narábaním slovnej zásoby

zopakoval to isté, čo uviedol v uznesení -435 a tak opäť porušil právo

sťažovateľky na dostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd opäť odôvodnil nepriznanie trov sťažovateľke len s poukazom na skutočnosť,

že bola možná dohoda pred podaním návrhu na súd, pritom nepodal právnu úvahu nad

spôsobom mimosúdneho vyporiadania, aká dohoda bola podľa odvolacieho súdu možná,

keď odporca nikdy nesúhlasil s predajom svojho podielu, hoci súd tak rozhodol. Krajský

súd nebral žiadnym spôsobom do úvahy pri vydaní svojho rozhodnutia, že k žiadnej dohode

pred podaním návrhu na súd a ani počas konania nedošlo. Zároveň odvolací súd nepodal

právnu analýzu, v ktorej by uviedol pomer úspechu a neúspechu sťažovateľky, no napriek

tomu len s odkazom konštatuje, že sťažovateľka bola len čiastočne úspešná. V zmysle

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. mal odvolací súd povinnosť podať

vysvetlenie, prečo obchádza všeobecne platné pravidlo, že za neúspech sa nepovažuje výška

plnenia, ak o nej rozhoduje dokazovanie.

V odvolacom konaní odvolací súd však pridal nový dôvod, pre ktorý

považoval sťažovateľku v konaní o zrušení spoluvlastníctva len ako čiastočne úspešnú -

rovnaké majetkové pomery účastníkov. Sťažovateľka poukázala na absenciu akéhokoľvek

dokazovania, ktoré by odvolací súd v tejto veci vykonal a zároveň poukázala na skutočnosť,

že odvolaciemu súdu ani jeden z účastníkov nepredložil dôkazy o svojich majetkových

pomeroch. Zároveň poukázala, že v prípade, ak nadriadený súd vec vráti nevzniká

podriadenému súdu možnosť rozšíriť svoje predchádzajúce zdôvodnenie o dôvod,

ku ktorému nevykonal žiadne dokazovanie, teda nedisponoval žiadnymi dôkazmi. Ak mal

odvolací súd o majetkových pomeroch účastníkov konania akúkoľvek vedomosť, bolo to

získané mimo právnym poriadkom predpokladané možnosti a tak je potrebné tieto poznatky

považovať za nezákonné. Rovnaké majetkové pomery účastníkov konania by pri použitej

argumentácii Krajským súdom predpokladali, že ak sú účastníci konania s rovnakým

majetkovým postavením, tak nemajú nárok na náhradu trov konania v prípade úspechu.

Platný právny poriadok a ani ustálená rozhodovacia činnosť však nič také nepredpokladá.

Argumentácia Krajského súdu, že za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania, považuje majetkové pomery účastníkov

konania, je argumentácia použitá z komentárov k platnému právnemu poriadku v čase

vydania sťažnosťou napadnutého rozhodnutia a nie odôvodnenie riadne zisteného

skutkového stavu, keď ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd majetkové pomery

účastníkov konania neskúmal. Navyše, vyznieva značne nerovnomerne, keď sťažovateľka

bola povinná vyplatiť žalovanému z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva

149.372,63 € a aj napriek uvedenému by sa súd snažil nepriznaním náhrady trov konania

dosiahnuť spravodlivú ochranu práv, podľa v tom čase platného a účinného

uvedeným postupom tak súd výrazným spôsobom poprel rovnosť účastníkov konania

v neprospech sťažovateľky.

Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia

súdu. Táto požiadavka je odvodená od nezávislosti súdov a z predvídateľnosti

ich rozhodovania...

Z doterajšieho konania pred odvolacím a dovolacím súdom nebolo dôkazne

preukázané, že sťažovateľka nebola v konaní o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva plne

úspešná, a preto má sťažovateľka za to, že nepriznanie trov nebolo zákonné.

Zároveň nebolo doposiaľ na základe dôkazov preukázané, že sťažovateľka bola

v konaní o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva len čiastočne úspešná, hoci v

predmetnom konaní jej prvostupňový súd prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva s

povinnosťou uhradiť odporcovi primeranú náhradu tak ako v návrhu žiadala.

Nepriznanie trov konania účastníkovi, (ktorý bol úspešný - čo opakovane konštatuje

aj odvolací súd) bez toho, aby rozhodnutie obsahovalo rozhodujúce skutočnosti je stav,

ktorý možno označiť ako nespravodlivé súdne konanie, pretože ani odvolací, no ani

dovolací súd nepredložili a neoznačili dôkazy, ktoré by bolo možné preskúmať, čím jej bolo

zároveň zmarené aj právo účinnej obrany...

Vyššie popísaným konaním boli porušené sťažovateľkine práva na spravodlivé súdne

konanie. Ani jedno z doposiaľ vydaných rozhodnutí súdu prvej inštancie, odvolacieho,

či dovolacieho súdu dôkazné nepreukázali, že sťažovateľka v konaní o zrušení a

vyporiadaní spoluvlastníctva k nehnuteľnosti bola len čiastočne úspešná, a preto jej súdy

nepriznali náhradu trov. Vo vyššie popísanom sa preukázalo, že súdy sa nezaoberali

sťažovateľkou predloženými dôkazmi týkajúcimi sa možnej dohody medzi účastníkmi

konania, súdy neoznačili pomer úspechu voči neúspechu hoci sťažovateľka sa stala

výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti tak, ako to požadovala v návrhu a súdy neodpovedali na

to, aký spôsob mimosúdnej dohody bol možný ak odporca nikdy a za žiadnych okolností

nesúhlasil s odpredajom svojho podielu sťažovateľke - s prihliadnutím na skutočnosť, že súd

jej nehnuteľnosť prikázal.“.

Sťažovateľka na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie žiada, aby ústavný súd

po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa , č. 47 ods. 3 Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. -501 zo dňa 30. 01. 2015

porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. -501 zo dňa

30. 01. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5.000,- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľke

do dvoch mesiacov od dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania vo výške

374,81 Eur, ktorú je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky do mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo

vydané 30. januára 2015 (a sťažovateľka proti nemu podala včas dovolanie 7. apríla 2015,

pozn.), pričom sťažovateľka podala sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú

prepravu 18. septembra 2017, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Sťažovateľka uznesenie dovolacieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2017 (doručené 18. júna 2017, pozn.) nenapadla.

Za uvedených okolností ústavný súd posudzoval, či možno na vec sťažovateľky

aplikovať jeho stabilnú judikatúru, podľa ktorej v zhode s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54) dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne sťažovateľke plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. , ,

). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí

ale ústavný súd vychádzať z doslovného znenia a z toho,

že ak sťažovateľka uplatnila mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý

zabezpečiť ochranu jej práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, musí

namietať vo svojej sťažnosti nielen postup krajského súdu, ale aj postup dovolacieho súdu,

resp. jeho rozhodnutie, čo však v posudzovanej veci sťažovateľka neurobila. Za splnenia

uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe

a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľky nevysloví, mohol

by aj napriek tomu preskúmať sťažnosťou napadnutý postup krajského súdu

(m. m. , , ).

Ústavný súd v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní

proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane ústavného súdu)

pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu, ktorý by bol

v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale na druhej strane aj prílišnej

benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu

zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde sťažnosťou

podľa smerujúcou iba proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

preto bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa

ako podanú oneskorene.

Nad rámec uvedenému ústavný súd pripomína, že zásada subsidiarity reflektuje

okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných

súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (,

). S tým súvisí aj postoj ústavného súdu, podľa ktorého prislúcha

rozhodovanie o trovách konania všeobecným súdom, a preto takéto rozhodnutia ústavný súd

preskúmava iba celkom výnimočne, za predpokladu existencie extrémneho vybočenia

z ustanovených pravidiel konania o trovách.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018