Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 210/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou,

Advokátska kancelária, Bezekova 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -484 z 22. septembra 2011, ako aj rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -642 z 24. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -484 z 22. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -642 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom

v spojení s opravným uznesením č. k. -518 zo 16. novembra 2011 zamietol

návrh sťažovateľky (navrhovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi, pozn.), ktorým sa

domáhala voči manželovi (odporcovi) určenia výživného vo výške 1 000 eur mesačne od

25. 8. 2010, t. j. od podania návrhu, a od 1. 11. 2010 vo výške 1 500 eur mesačne.

2.1 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala včas sťažovateľka

odvolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a jej návrhu

vyhovieť, dôvodiac tým, že odporca ju koncom augusta 2010 „vyhodil“ z ich rodinného

domu a spoločnú domácnosť tak musela opustiť a nasťahovala sa do ich 3-izbového bytu na

Ľ ulici, odkiaľ sa chodila starať o ich dve maloleté deti. Poukázala na to, že odporca

má niekoľkokrát vyšší príjem ako ona, žije luxusným spôsobom života, chodí na nákladné

dovolenky, venuje sa nákladnému športu (hokeju), čo si ona od júla 2010 nemôže z jej

príjmu dovoliť. Vytýkala súdu prvého stupňa, že si nesprávne vyložil § 71 ods. 1 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), že mu unikol aj obsah Dohovoru Rady Európy

o predchádzaní násiliu na ženách, domácemu násiliu a o boji proti nemu z apríla 2011, ktorý

bol prijatý k odstráneniu všetkých foriem diskriminácie žien vrátane ekonomickej

diskriminácie v súkromnom živote, a jeho rozhodnutie považovala za chaotické

a nepreskúmateľné. Bola toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že jej odporca

neprispieval od júla 2010 nielen na jej výživu, ale ani na bežný chod spoločnej domácnosti

a ani na náklady súvisiace so starostlivosťou o deti, odňal jej motorové vozidlo. Nesúhlasila

so záverom súdu prvého stupňa, že jej životná úroveň je porovnateľná so životnou úrovňou

odporcu, keď ona má mesačný príjem 500 eur a odporca 8 734 eur, z ktorého uhrádza svoje

náklady, náklady na bývanie a na výživu a potreby ich dvoch maloletých detí v sume

mesačne 2 550 eur, môže si zabezpečovať svoje nadštandardné osobné potreby, zúčastňovať

sa drahých dovoleniek, venovať sa nákladnému športu, budovať pre psa drahý koterec,

platiť si strážnu službu, šoféra, ktorý vozí deti zo školy, kupovať deťom drahé veci,

stravovať sa v reštauráciách a pod., a ona nie je schopná bez pôžičiek uniesť mesačné

náklady spojené s bývaním, štúdiom a osobnými výdavkami cca v sume 870 eur, pričom

odporca na deti posiela výživné v sume 26 eur mesačne.

2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného

súdu v spojení s opravným uznesením č. k. -518 zo 16. decembra 2011 vo veci

samej. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: «Uplatňovanie výživného

medzi manželmi je možné aj v prípade, keď sú obaja manželia zárobkovo činní, schopní

zabezpečiť svoje osobné potreby, ale v dôsledku oddeleného hospodárenia vznikla

disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň

obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle

rovnakého množstva finančných prostriedkov. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce

z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa každého z manželov,

spôsobu ich života. Zhodnotiť treba aj namáhavosť práce vykonávanej manželom, od

ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú aj určité náklady na

reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, zabezpečenie vyššieho príjmu na základe

značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, s čím môže byť spojená aj potreba

vynaloženia vyšších prostriedkov napr. na regeneráciu.

Zákon súdu ukladá povinnosť, aby obligatórne prihliadal na starostlivosť

o domácnosť, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade

starostlivosti o deti. Výkon starostlivosti o domácnosť, deti je naplnením zmyslu Zákona

o rodine, ktorý jej priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny

ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení možno

porovnávať životnú úroveň manželov. Pre záver o životnej úrovni manželov sú preto

rozhodujúce nielen ich osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky a osobná starostlivosť

o domácnosť, neplnenie si vyživovacej povinnosti.

Odvolací súd ani po doplnení dokazovania nedospel k odlišnému názoru ako súd

prvého stupňa, s ktorým sa plne stotožnil. Aj po doplnení dokazovania o daňové priznania

účastníkov, značné rozdiely v príjmových pomeroch účastníkov neboli zistené, pretože

pokiaľ navrhovateľka uvádzala vyšší príjem odporcu, treba odlišovať zisk obchodnej

spoločnosti a o reálnom príjme možno hovoriť až vtedy, keď je z neho vyplatený podiel na

zisku. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že starostlivosť

o domácnosť, vrátane starostlivosti o deti je na odporcovi, ktorý zabezpečoval

a zabezpečuje náklady spojené nielen s domácnosťou, ale aj starostlivosťou o deti, ktoré

s ním žijú v spoločnej domácnosti v rodinnom dome účastníkov a podieľal sa a podieľa aj

naďalej na nákladoch spojených s užívaním bytu navrhovateľkou. Pokiaľ navrhovateľka

poukazovala na to, že odporca žije nákladnejším spôsobom života a chodí na dovolenky, na

tieto chodí aj s ich spoločnými maloletými deťmi a zvýšené výdavky súvisia aj s jeho

charakterom práce. Pokiaľ ide o majetkové pomery, rodinný dom, v ktorom býva odporca

s deťmi účastníkov a 3-izbový byt, v ktorom býva navrhovateľka sú v BSM účastníkov, takže

námietka navrhovateľky, že rodinný dom je väčšej hodnoty ako 3-izbový byt je v prípade

tohto konania právne irelevantná. Navyše v rodinnom dome býva odporca s ich maloletými

deťmi, ktoré majú okrem iných potrieb zo strany odporcu zabezpečenú v dome aj potrebu

bývania. Navrhovateľke sa tak nepodarilo preukázať disproporciu v životnej úrovni

účastníkov, ktorá by odôvodňovala priznanie jej výživného na manželku.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa potvrdil.»

2.3 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie

a žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 23. apríla 2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené

13. júna 2014, dovolanie sťažovateľky odmietol s odvolaním sa na § 238 ods. 4

(ďalej len „OSP“), t. j. že dovolanie smerovalo proti takému

rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je, a neboli zistené ani dôvody

prípustnosti dovolania podľa .

3. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila v jednom odseku a uviedla, že okresný

súd a krajský súd vo svojich rozhodnutiach síce vykonali v podstate dokazovanie

navrhované účastníkmi konania, ale z nepochopiteľných dôvodov svoje rozhodnutia jasne

a zrozumiteľne nezdôvodnili ani po skutkovej a ani po právnej stránke veci tak, ako to má

na mysli nielen ustanovenie § 71 zákona o rodine, ale aj Dohovor Rady Európy

o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. O Dohovore

Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu sa

všeobecné súdy a ani najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky nezmienili v tom zmysle,

z akých dôvodov pri svojom rozhodovaní k nemu neprihliadali, resp. z akých dôvodov ho

na predmetné konanie nebolo možné aplikovať. Odôvodnenie napadnutých rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu sú tým podľa presvedčenia sťažovateľky rozporuplné,

vzájomne si skutkovo a aj právne protirečia, čím obe rozhodnutia spôsobujú právnu

neistotu. Takýmto postupom a rozhodnutiami všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky

porušili jej právo na súdnu ochranu a nedôvodne zasiahli do jej práva na výživné, ktoré jej

podľa jej slov priznáva § 71 ods. 1 zákona o rodine a na ktoré mala na základe vykonaného

dokazovania tak pred súdom prvého stupňa, ako aj pred súdom druhého stupňa právny

nárok.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

z 22. septembra 2011 pod č. k. -484 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 24. októbra 2012 pod č. k. -642.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 22. septembra 2011 pod č. k.

-484 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2012 pod č. k.

-642 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie

konanie.

Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní sťažovateľke

uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

A. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom okresného súdu

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), z čoho vyplýva, že ústavný súd uplatňuje svoju právomoc poskytovať ochranu

ústavným právam sťažovateľov pri namietaní ich porušenia len subsidiárne.

7.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.

, ).

7.2 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade vylučuje možnosť ústavného súdu uplatniť svoju právomoc proti

napadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

B. K zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti

napadnutému rozsudku krajského súdu

8. Z priložených príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 13. decembra 2012. Voči napadnutému rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. apríla 2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené 13. júna 2014. Sťažnosť ústavnému

súdu bola podaná 13. augusta 2014 (podaná na poštovú prepravu).

8.1 Ústavný súd, zdôrazňujúc právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre

vyslovil [akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54], podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu (porov. napr. , ), uzatvára, že

považuje lehotu na podanie sťažnosti podľa proti

napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.

8.2 Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo viacerých

svojich doterajších rozhodnutiach v súvislosti so záverom o začatí plynutia lehoty podľa

až po doručení rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) nielen vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (spravidla ide o rozhodnutie odvolacieho

súdu), vychádzajúc z doslovného znenia , vyslovil, že tento záver

bude akceptovať len vtedy, ak sťažovateľ podá súčasne sťažnosť podľa

nielen proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu

o dovolaní, ktoré dovolací súd odmietol ako neprípustné (m. m. ,

, , ). Rigorózne uplatnenie tejto

požiadavky by v prípade sťažovateľky založilo dôvod na odmietnutie tejto časti jeho

sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Vychádzajúc z konkrétnych okolností

posudzovanej veci a uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ústavný súd

akceptoval vo veci sťažovateľky zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti napadnutému

rozsudku krajského súdu aj napriek tomu, že sťažovateľka nenapadla rozhodnutie

dovolacieho súdu.

C. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom krajského súdu

9. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutý rozsudok krajského

súdu nie je jasne a zrozumiteľne zdôvodnený ani po skutkovej a ani po právnej stránke,

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je tým podľa presvedčenia

sťažovateľky rozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečivé, čím spôsobuje

právnu neistotu sťažovateľky.

C.1 Všeobecne k označeným ústavne garantovaným právam

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

10.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

10.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až ().

10.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť ().

10.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením , v ktorom sú

upravené náležitosti odôvodnenia.

10.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.

v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový

stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená

povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , sú

jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov

konania pred svojvôľou súdu.

10.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2).

10.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

C.2 Všeobecne k vyživovacej povinnosti medzi manželmi

11. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je tradične vnímaná ako odraz socio-

ekonomickej funkcie rodiny a manželského, resp. rodinného spoločenstva. Vyživovaciu

povinnosť medzi manželmi je potrebné zasadiť do širšieho rámca osobno-majetkových práv

a povinností, ktoré tvoria vo svojom súhrne vlastný obsah manželstva. Špecifický charakter

tejto povinnosti vyplýva priamo z ekonomických a sociálnych funkcií manželstva ako

spoločensky i právne inštitucionalizovaného spolužitia [pozri Švestka, J. – Dvořák, J. –

Fiala, J. – Zuklínová, M. a kol. Občanský zákoník. Komentář. Svazek II (§ 655 až 975).

Praha: Wolters Kluwer, 2014; citované podľa el. verzie ASPI, § 697].

11.1 Inštitút manželského výživného poznal už o rodine (ďalej

len „“), a to od samého počiatku jeho účinnosti k 1. aprílu 1964.

Konkrétne upravoval, že manželia majú vzájomnú vyživovaciu

povinnosť (ods. 1). Ďalej ustanovoval, že (i) ak neplní jeden z manželov túto povinnosť, súd

na návrh niektorého z nich určí jej rozsah, pričom prihliadne na starostlivosť o spoločnú

domácnosť (ods. 2 prvá veta), a že (ii) rozsah vyživovacej povinnosti určí tak, aby hmotná

a kultúrna úroveň oboch manželov bola zásadne rovnaká (ods. 2 druhá veta). V poslednom

odseku bolo reglementované pravidlo, že táto vyživovacia

povinnosť predchádza vyživovaciu povinnosť detí (ods. 3).

11.2 Manželské výživné je upravené aj v novom zákone o rodine (ktorým došlo

k zrušeniu ), konkrétne v .

11.3 Podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu

povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí

jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní

o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 71 ods. 2 zákona o rodine vyživovacia povinnosť medzi manželmi

predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

11.4 Právna teória k manželskému výživnému upravenému v § 71 zákona o rodine

uvádza tieto závery:

- zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená

podmienka odkázanosti, ako to je pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp.

vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa teda

okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného

charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi

manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní,

schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však

vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni;

- pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde

o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba

vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných

špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zhodnotiť treba namáhavosť práce

vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú

nevyhnutné náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, u iných takéto

výdavky neprichádzajú do úvahy. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe značne

náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, môže byť spojená aj potreba vynaloženia

vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu. Rozdielne potreby a náklady preto môžu

vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a pod. Uvedené

ustanovenie bude naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosť

zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti;

- zákon súdu ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť,

pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady

oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa. Výkon starostlivosti o domácnosť je

naplnením zmyslu zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému

manželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto

činnosti správne priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny

ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela; až po jeho posúdení možno

porovnávať životnú úroveň manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxe

o možnosti plnenia vyživovacej povinnosti aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmto

spôsobom sa manžel podieľa na majetkovom postavení rodiny, a to podľa svojich

schopností a možností, bez ohľadu na to, či sú rozdielne v porovnaní s druhým manželom

(napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť pracovné uplatnenie). Tým nie je dotknutá

požiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne (pozri Horváth, E. – Varga, E. Zákon

o rodine. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2007; citované podľa el. verzie ASPI, stav

k 1. 1. 2014, § 71).

C.3 Závery vo veci samej

12. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

13. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom ( a nasl. ). Postup krajského súdu plne

korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu

a požiadavkami kladenými a dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

13.1 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

13.2 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení zákona o rodine odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených a dohovoru.

Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny

názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy zákona o rodine v súlade s ich

znením, obsahom i duchom.

13.3 Krajský súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé

rozhodnutie veci, vychádzal z teoretických koncepcií a východísk vlastných inštitútu

manželského výživného a správne poukázal, že «Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň

obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle

rovnakého množstva finančných prostriedkov. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce

z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa každého z manželov,

spôsobu ich života. Zhodnotiť treba aj namáhavosť práce vykonávanej manželom, od

ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú aj určité náklady na

reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, zabezpečenie vyššieho príjmu na základe

značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, s čím môže byť spojená aj potreba

vynaloženia vyšších prostriedkov napr. na regeneráciu. Zákon súdu ukladá povinnosť

obligatórne prihliadal na starostlivosť o domácnosť, na základe čoho možno hodnotiť aj

prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o deti. Výkon starostlivosti o domácnosť,

deti je naplnením zmyslu Zákona o rodine, ktorý jej priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho

posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po

jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Pre záver o životnej úrovni

manželov sú preto rozhodujúce nielen ich osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky

a osobná starostlivosť o domácnosť, neplnenie si vyživovacej povinnosti.»

13.4 Na tomto základe krajský súd následne, aplikujúc teoretické východiská

v spojitosti so skutkovým stavom ustáleným v prerokúvanej veci, vyslovil právny názor, že:

„Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že starostlivosť o domácnosť,

vrátane starostlivosti o deti je na odporcovi, ktorý zabezpečoval a zabezpečuje náklady

spojené nielen s domácnosťou, ale aj starostlivosťou o deti, ktoré s ním žijú v spoločnej

domácnosti v rodinnom dome účastníkov a podieľal sa a podieľa aj naďalej na nákladoch

spojených s užívaním bytu navrhovateľkou. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na to, že

odporca žije nákladnejším spôsobom života a chodí na dovolenky, na tieto chodí aj s ich

spoločnými maloletými deťmi a zvýšené výdavky súvisia aj s jeho charakterom práce. ...

Pokiaľ ide o majetkové pomery, rodinný dom, v ktorom býva odporca s deťmi účastníkov

a 3-izbový byt, v ktorom býva navrhovateľka sú v BSM účastníkov, takže námietka

navrhovateľky, že rodinný dom je väčšej hodnoty ako 3-izbový byt je v prípade tohto

konania právne irelevantná. Navyše v rodinnom dome býva odporca s ich maloletými

deťmi, ktoré majú okrem iných potrieb zo strany odporcu zabezpečenú v dome aj potrebu

bývania.“ Tieto právne závery nie sú vzhľadom na (i) teoretické východiská a princípy

vlastné inštitútu manželského výživného, (ii) dokázaný skutkový stav (t. j. finančnú situáciu

manželov a najmä zabezpečovanie starostlivosti o domácnosť a deti, uhrádzanie nákladov

manželom sťažovateľky) a (iii) potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej

veci arbitrárne alebo ústavne neudržateľné.

14. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016