Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)4b3/375565.1b54ea.pdf
PDF · 101.61 KB
No categories available
3Obdo/27/2009
Najvyšší súd 3 Obdo 27/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A., zast. Mgr. P., proti
žalovanému V., zast. JUDr. E., o zaplatenie 130,04 € s prísl., na dovolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. júna 2004 č. k.15 Cob 119/2004-40, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. júna
2004 č. k. 15 Cob 119/2004-40 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Nových Zámkoch rozsudkom z 12. 02. 2004 č. k. 14Cb 179/03-22
rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému 1 892,-- Sk titulom
náhrady trov konania. Uviedol, že žalobca ako obchodná spoločnosť je poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení – verejnej lekárne, ktoré
zariadenie nebolo zaradené do siete zdravotníckych zariadení a je subjektom poskytujúcim
zdravotnú starostlivosť mimo siete zdravotníckych zariadení, keďže má povolenie na činnosť
tohto druhu. Podľa § 37 písm. a/ v súvislosti s § 38 ods. 1 zák. č. 273/94 Z. z. poisťovne
uzatvárajú zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti iba so zdravotníckymi
zariadeniami, ktoré sú zaradené do siete zdravotníckych zariadení. Pri porušení záväzkov
z takýchto zmlúv vznikajú práva podľa § 38 zák. č. 273/94 Z. z., teda aj právo na poplatok
z omeškania podľa § 38 ods. 4 uvedeného zákona len zmluvným zdravotníckym zariadeniam.
V danom prípade žalobca jednoznačne takýmto zmluvných zdravotníckym zariadením nie je,
a preto mu právo na poplatok z omeškania nevzniklo. Súd preto žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietol.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa
24. 06. 2004 č.k.15 Cob 119/2004-40 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a voči rozsudku
pripustil dovolanie. Odvolací súd tiež zastával názor, že poplatok z omeškania podľa § 38
ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. môže voči poisťovni uplatňovať len zmluvné zdravotnícke
zariadenie. Pretože žalobca nebol zmluvným zdravotníckym zariadením žalovaného, súd
prvého stupňa správne žalobu o zaplatenie poplatku z omeškania zamietol. Konštatoval, že
nemohol žalobcovi priznať alternatívne úroky z omeškania, pretože tieto si žalobca neuplatnil,
a to ani v žalobe, ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 O. s. p. Ide pritom
o výlučné dispozičné právo účastníka konania a oprávnenie súdu na zmenu uplatneného
nároku zo zákona nevyplýva. Ide o rozdielne nároky, vyplývajúce z rôznych právnych
predpisov s rozdielnou právnou kvalifikáciou. Pre takúto zmenu žaloby je potrebná zmena
žaloby, čo však vzhľadom na dispozičnú zásadu môže urobiť len žalobca. Pretože žalobca
žalobu nezmenil, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Keďže v danej veci ide
o rozhodnutie zásadného právneho významu, odvolací súd pripustil voči rozsudku dovolanie.
Rozhodol tak s odôvodnením, či nárok tak, ako si ho uplatnil žalobca v žalobe (definovaním,
že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu), je pre súd záväzným i z hľadiska
charakteru uplatnenej majetkovej sankcie, alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie,
ktorú je povinný vykonať výlučne súd.
S rozsudkom odvolacieho súdu sa neuspokojil žalobca, ktorý podal včas dovolanie
v zmysle § 240 v spojení s § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a žiadal rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť. V dovolaní uviedol, že právna kvalifikácia opísaných rozhodujúcich skutočností nie je
náležitosťou návrhu. Ak žalobca nebol povinný v žalobe uvedený skutok právne kvalifikovať,
nemôže neuvedenie právnej kvalifikácie, prípadne uvedenie nesprávnej právnej kvalifikácie
byť na ujmu žalobcu. K obsahovým náležitostiam žaloby a zmene právnej kvalifikácie
poukázal na nález ÚS ČR III. ÚS 631/99 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod sp. zn. 5 Cdo 58/99. Z výkladu ust. § 517 ods. 1 Obč. zák. mal za to, že právo na úroky
z omeškania a právo na poplatok z omeškania sa navzájom vylučujú, čo podobne platí aj
v prípade § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. ako predpisu lex specialis vo vzťahu k § 517 ods.
2 Obč. zák. ako predpisu lex generalis. Napriek tomu, že svoj nárok právne kvalifikoval ako
poplatok z omeškania, táto kvalifikácia nebola pre krajský súd rozhodujúca, a preto, keď
krajský súd dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania, muselo
mu vzniknúť právo na úrok z omeškania, pretože skutkovým základom žaloby bolo
omeškanie žalovaného so splnením peňažných záväzkov. Povinnosťou súdu bolo právny
vzťah medzi účastníkmi kvalifikovať inak, ak takú právnu kvalifikáciu právny poriadok
pripúšťa, v ktorom smere krajský súd odmietol rozhodnúť. Aj podľa judikatúry Najvyššieho
súdu Českej republiky, publikovanej v periodiku Soudní judikatura č.9/2002, 9/2003, ak súd
rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, umožňujúcich podriadiť
uplatnený nárok po právnej stránke pod inú hmotnoprávnu normu, než ktorú uvádza žalobca,
je povinnosťou súdu podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, bez
ohľadu na to, aký právny dôvod požadovaného plnenia uvádza žalobca. Žalobca ďalej
poukázal na ust. § 2 O. s. p. a uviedol, že rozhodovanie súdu je činnosť, na základe ktorej súd
právne posudzuje vec a na skutkový stav aplikuje príslušnú právnu normu. Preto, ak
na skutkový stav, uvedený v žalobe, právny poriadok pripúšťa aplikáciu určitej právnej
normy, súd je povinný v rámci právneho posudzovania veci príslušnú právnu normu aj
aplikovať bez ohľadu na to, ako ju posudzuje žalobca. Pretože rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 17. marca 2009 č. k.
II. ÚS 450/08-36 vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
3 Obdo 21/2008 z 06. 08. 2008 porušil základné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí
Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení
vecí na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O. s. p. nemožno považovať iba za technické
opatrenie, ale za rozhodnutie súdu o vedení konania s významnými procesnými následkami.
Spojením vecí sa síce skutočne nemení charakter vecí, spojených na spoločné konanie, avšak
takého rozhodnutie má vplyv na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí
od rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konanie vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu
nevyplýva niečo iné, svoje procesné úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania
obdobne, ako by ich vykonávali v prípade, ak by sami objektívne kumulovali nároky
do jediného návrhu na začatie konania. Obdobne ako je súd povinný rešpektovať následky
objektívnej kumulácie nárokov v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu,
že sa takýto postup účastníka nejaví nevhodným s ohľadom na kritériá, uvedené v § 112
O. s. p., treba za rovnakého predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho
procesné následky, a to aj v nasledujúcich štádiách občianskeho súdneho konania do času,
kým nie je prípadne niektorá z vecí zo spoločného prejednania vylúčená. Pokiaľ zákonodarca
stanovil predpoklady na spojenie vecí, uvedené v § 112 O. s. p. a súd, hoci aj nižšieho stupňa,
po ich posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu
nepriznať právne následky v konaní. Následkom spojenia viacerých vecí rozhodnutím súdu je
následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky
uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený
predmet konania je predmetom konania spojeného. Tomu nasvedčuje aj vymedzenie
predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť
spojených vecí. Ak by bolo aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej
spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle § 238
ods. 5 O. s. p., znamenalo by to popretie právnej úpravy, umožňujúcej spojenie vecí
z dôvodov stanovených zákonodarcom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), vec
opätovne prejednal podľa § 242 ods. 1 a § 243a ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania.
Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo
na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád, uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j., ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p.,
prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti ( § 242 O. s. p.).
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O. s. p).
V prejednávanej veci odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku
pripustil dovolanie, z ktorého dôvodu je dovolanie, podané žalobcom, prípustné.
Odvolací súd prípustnosť dovolania vymedzil otázkou, či nárok, vymedzený žalobcom
mimo petitu ako majetková sankcia, je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru uplatnenej
majetkovej sankcie, alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný
vykonať výlučne súd.
Žalovaný nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom vidí v tom, že právna
kvalifikácia nároku nie je náležitosťou návrhu, prislúcha súdu a jej zmena nie je zmenou
návrhu.
Predmetom občianskeho súdneho konania je uplatnené právo na plnenie (procesný
nárok), ktorého základom sú žalobou tvrdené právne významné skutočnosti a predmetom
žalobný petit. Opísaním právne významných rozhodujúcich skutočností v zmysle § 79 ods. 1
O. s. p. žalobca určuje, o čom a na akom skutkovom základe má súd rozhodnúť. Zo súhrnu
opísaných rozhodujúcich skutočností, uvedených v žalobe, musí vyplynúť, o aký právny
pomer žalobca svoj nárok opiera (právny dôvod žaloby). Výslovné uvedenie právneho
dôvodu v žalobe, nie je jeho náležitosťou.
O iný predmet konania, a teda zmenu žaloby ide spravidla v prípade, ak žalobca
požaduje iné plnenie, alebo požaduje síce rovnaké plnenie, ale odvodzuje ho z iného skutku,
ako ho opísal v žalobe.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v žalobe sám vymedzil skutkový a právny základ
uplatneného nároku omeškaním žalovaného s úhradou za žalobcom poskytnutú zdravotnú
starostlivosť a požadoval zaplatenie poplatku z omeškania.
Na tom istom skutkovom základe (omeškaní so splnením peňažného záväzku),
v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal posúdenie nároku tiež z právneho
dôvodu úroku z omeškania.
Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi právo na žalobou uplatnený poplatok
z omeškania podľa § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. nevzniklo, pretože nebol zmluvným
zdravotníckym zariadením žalovaného, ktorý záver odvolacieho súdu je v rozpore
s princípom rovnosti (viď nález Ústavného súdu SR č. II ÚS 249/94-27).
Tiež uzavrel, že vec nemohol posúdiť alternatívne z iného právneho titulu, pretože pre
zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, ktorá prislúcha žalobcovi.
Pretože o zmenu žaloby nejde, ak žalobca na základe toho istého skutku mení iba jeho
právnu kvalifikáciu, je takýto záver súdu v rozpore s ust. § 95 O. s. p., a preto rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva aj z tohto dôvodu na nesprávnom právnom posúdení veci tak, ako
to opodstatnene namieta žalobca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaniu žalobcu v zmysle § 243b ods. 2
O. s. p. vyhovel a zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom podľa § 243d ods. 1 O. s. p. rozhodne
i o trovách dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2010
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu