Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obdo/27/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A., zast. Mgr. P., proti

žalovanému V., zast. JUDr. E., o zaplatenie 130,04 € s prísl., na dovolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. júna 2004 č. k.15 -40, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. júna

2004 č. k. -40 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Nových Zámkoch rozsudkom z 12. 02. 2004 č. k. -22

rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému 1 892,-- Sk titulom

náhrady trov konania. Uviedol, že žalobca ako obchodná spoločnosť je poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení – verejnej lekárne, ktoré

zariadenie nebolo zaradené do siete zdravotníckych zariadení a je subjektom poskytujúcim

zdravotnú starostlivosť mimo siete zdravotníckych zariadení, keďže má povolenie na činnosť

tohto druhu. Podľa § 37 písm. a/ v súvislosti s § 38 ods. 1 zák. č. 273/94 Z. z. poisťovne

uzatvárajú zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti iba so zdravotníckymi

zariadeniami, ktoré sú zaradené do siete zdravotníckych zariadení. Pri porušení záväzkov

z takýchto zmlúv vznikajú práva podľa § 38 zák. č. 273/94 Z. z., teda aj právo na poplatok

z omeškania podľa § 38 ods. 4 uvedeného zákona len zmluvným zdravotníckym zariadeniam.

V danom prípade žalobca jednoznačne takýmto zmluvných zdravotníckym zariadením nie je,

a preto mu právo na poplatok z omeškania nevzniklo. Súd preto žalobu ako nedôvodnú

v celom rozsahu zamietol.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa

24. 06. 2004 č.k.15 Cob 119/2004-40 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a voči rozsudku

pripustil dovolanie. Odvolací súd tiež zastával názor, že poplatok z omeškania podľa § 38

ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. môže voči poisťovni uplatňovať len zmluvné zdravotnícke

zariadenie. Pretože žalobca nebol zmluvným zdravotníckym zariadením žalovaného, súd

prvého stupňa správne žalobu o zaplatenie poplatku z omeškania zamietol. Konštatoval, že

nemohol žalobcovi priznať alternatívne úroky z omeškania, pretože tieto si žalobca neuplatnil,

a to ani v žalobe, ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa Ide pritom

o výlučné dispozičné právo účastníka konania a oprávnenie súdu na zmenu uplatneného

nároku zo zákona nevyplýva. Ide o rozdielne nároky, vyplývajúce z rôznych právnych

predpisov s rozdielnou právnou kvalifikáciou. Pre takúto zmenu žaloby je potrebná zmena

žaloby, čo však vzhľadom na dispozičnú zásadu môže urobiť len žalobca. Pretože žalobca

žalobu nezmenil, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Keďže v danej veci ide

o rozhodnutie zásadného právneho významu, odvolací súd pripustil voči rozsudku dovolanie.

Rozhodol tak s odôvodnením, či nárok tak, ako si ho uplatnil žalobca v žalobe (definovaním,

že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu), je pre súd záväzným i z hľadiska

charakteru uplatnenej majetkovej sankcie, alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie,

ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

S rozsudkom odvolacieho súdu sa neuspokojil žalobca, ktorý podal včas dovolanie

v zmysle v spojení s a žiadal rozsudok odvolacieho súdu

zrušiť. V dovolaní uviedol, že právna kvalifikácia opísaných rozhodujúcich skutočností nie je

náležitosťou návrhu. Ak žalobca nebol povinný v žalobe uvedený skutok právne kvalifikovať,

nemôže neuvedenie právnej kvalifikácie, prípadne uvedenie nesprávnej právnej kvalifikácie

byť na ujmu žalobcu. K obsahovým náležitostiam žaloby a zmene právnej kvalifikácie

poukázal na nález ÚS ČR a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pod sp. zn. . Z výkladu ust. § 517 ods. 1 Obč. zák. mal za to, že právo na úroky

z omeškania a právo na poplatok z omeškania sa navzájom vylučujú, čo podobne platí aj

v prípade ako predpisu lex specialis vo vzťahu k ods.

2 Obč. zák. ako predpisu lex generalis. Napriek tomu, že svoj nárok právne kvalifikoval ako

poplatok z omeškania, táto kvalifikácia nebola pre krajský súd rozhodujúca, a preto, keď

krajský súd dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania, muselo

mu vzniknúť právo na úrok z omeškania, pretože skutkovým základom žaloby bolo

omeškanie žalovaného so splnením peňažných záväzkov. Povinnosťou súdu bolo právny

vzťah medzi účastníkmi kvalifikovať inak, ak takú právnu kvalifikáciu právny poriadok

pripúšťa, v ktorom smere krajský súd odmietol rozhodnúť. Aj podľa judikatúry Najvyššieho

súdu Českej republiky, publikovanej v periodiku Soudní judikatura č.9/2002, 9/2003, ak súd

rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, umožňujúcich podriadiť

uplatnený nárok po právnej stránke pod inú hmotnoprávnu normu, než ktorú uvádza žalobca,

je povinnosťou súdu podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, bez

ohľadu na to, aký právny dôvod požadovaného plnenia uvádza žalobca. Žalobca ďalej

poukázal na ust. a uviedol, že rozhodovanie súdu je činnosť, na základe ktorej súd

právne posudzuje vec a na skutkový stav aplikuje príslušnú právnu normu. Preto, ak

na skutkový stav, uvedený v žalobe, právny poriadok pripúšťa aplikáciu určitej právnej

normy, súd je povinný v rámci právneho posudzovania veci príslušnú právnu normu aj

aplikovať bez ohľadu na to, ako ju posudzuje žalobca. Pretože rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 17. marca 2009 č. k.

-36 vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 06. 08. 2008 porušil základné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu

podľa v spojení s , uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí

Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení

vecí na spoločné konanie podľa nemožno považovať iba za technické

opatrenie, ale za rozhodnutie súdu o vedení konania s významnými procesnými následkami.

Spojením vecí sa síce skutočne nemení charakter vecí, spojených na spoločné konanie, avšak

takého rozhodnutie má vplyv na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí

od rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konanie vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu

nevyplýva niečo iné, svoje procesné úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania

obdobne, ako by ich vykonávali v prípade, ak by sami objektívne kumulovali nároky

do jediného návrhu na začatie konania. Obdobne ako je súd povinný rešpektovať následky

objektívnej kumulácie nárokov v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu,

že sa takýto postup účastníka nejaví nevhodným s ohľadom na kritériá, uvedené v § 112

, treba za rovnakého predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho

procesné následky, a to aj v nasledujúcich štádiách občianskeho súdneho konania do času,

kým nie je prípadne niektorá z vecí zo spoločného prejednania vylúčená. Pokiaľ zákonodarca

stanovil predpoklady na spojenie vecí, uvedené v a súd, hoci aj nižšieho stupňa,

po ich posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu

nepriznať právne následky v konaní. Následkom spojenia viacerých vecí rozhodnutím súdu je

následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky

uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený

predmet konania je predmetom konania spojeného. Tomu nasvedčuje aj vymedzenie

predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť

spojených vecí. Ak by bolo aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej

spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle § 238

ods. 5 , znamenalo by to popretie právnej úpravy, umožňujúcej spojenie vecí

z dôvodov stanovených zákonodarcom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), vec

opätovne prejednal podľa a bez nariadenia pojednávania.

Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Dovolaním z dôvodov uvedených v je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa nie je daná tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád, uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j., ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ,

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti ( ).

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu (§ 238 ods. 3 O. s. p).

V prejednávanej veci odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku

pripustil dovolanie, z ktorého dôvodu je dovolanie, podané žalobcom, prípustné.

Odvolací súd prípustnosť dovolania vymedzil otázkou, či nárok, vymedzený žalobcom

mimo petitu ako majetková sankcia, je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru uplatnenej

majetkovej sankcie, alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný

vykonať výlučne súd.

Žalovaný nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom vidí v tom, že právna

kvalifikácia nároku nie je náležitosťou návrhu, prislúcha súdu a jej zmena nie je zmenou

návrhu.

Predmetom občianskeho súdneho konania je uplatnené právo na plnenie (procesný

nárok), ktorého základom sú žalobou tvrdené právne významné skutočnosti a predmetom

žalobný petit. Opísaním právne významných rozhodujúcich skutočností v zmysle § 79 ods. 1

žalobca určuje, o čom a na akom skutkovom základe má súd rozhodnúť. Zo súhrnu

opísaných rozhodujúcich skutočností, uvedených v žalobe, musí vyplynúť, o aký právny

pomer žalobca svoj nárok opiera (právny dôvod žaloby). Výslovné uvedenie právneho

dôvodu v žalobe, nie je jeho náležitosťou.

O iný predmet konania, a teda zmenu žaloby ide spravidla v prípade, ak žalobca

požaduje iné plnenie, alebo požaduje síce rovnaké plnenie, ale odvodzuje ho z iného skutku,

ako ho opísal v žalobe.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v žalobe sám vymedzil skutkový a právny základ

uplatneného nároku omeškaním žalovaného s úhradou za žalobcom poskytnutú zdravotnú

starostlivosť a požadoval zaplatenie poplatku z omeškania.

Na tom istom skutkovom základe (omeškaní so splnením peňažného záväzku),

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal posúdenie nároku tiež z právneho

dôvodu úroku z omeškania.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi právo na žalobou uplatnený poplatok

z omeškania podľa nevzniklo, pretože nebol zmluvným

zdravotníckym zariadením žalovaného, ktorý záver odvolacieho súdu je v rozpore

s princípom rovnosti (viď nález Ústavného súdu SR č. -27).

Tiež uzavrel, že vec nemohol posúdiť alternatívne z iného právneho titulu, pretože pre

zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, ktorá prislúcha žalobcovi.

Pretože o zmenu žaloby nejde, ak žalobca na základe toho istého skutku mení iba jeho

právnu kvalifikáciu, je takýto záver súdu v rozpore s ust. , a preto rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva aj z tohto dôvodu na nesprávnom právnom posúdení veci tak, ako

to opodstatnene namieta žalobca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaniu žalobcu v zmysle § 243b ods. 2

vyhovel a zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom podľa rozhodne

i o trovách dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2010

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu