Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 450/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval sťažnosť spoločnosti A. export-import, spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom

Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. augusta 2008 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

zo 6. augusta 2008 p o r u š i l základné právo spoločnosti A. export-import, spol. s r. o.,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. augusta 2008 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A. export-import, spol. s r. o., náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2008

doručená sťažnosť spoločnosti A. export-import, spol. s r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. augusta 2008 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka žiada vydať tento nález:

„Základné právo obchodnej spoločnosti A. export – import, spol. s r. o. so sídlom Š.,

podľa v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 6.8.2008 porušené

bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

6.8.2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie uznesením

č. k. -17 zo 16. decembra 2008.

Z podanej sťažnosti a záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd

napadnutým uznesením v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti V., a. s., ako

žalovanej o zaplatenie sumy 3 917,40 Sk s prísl. na dovolanie sťažovateľky proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 24. júna 2004 č. k. -47

rozhodol, že dovolanie sťažovateľky odmieta.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Rozsudkom Krajského súdu v Nitre pod č. k.

-47 zo dňa 24. 6. 2004 boli potvrdené rozsudky Okresného súdu v Nových

Zámkoch pod č. k. -23 zo dňa 9. 3. 2004, č. k. -20 zo dňa

19. 2. 2004, č. k. -21 zo dňa 1. 3. 2004, č. k. -22 zo dňa

12. 2. 2004, č. k. -26 zo dňa 25. 2. 2004, č. k. -25 zo dňa 1. 3. 2004,

č. k. -21 zo dňa 1. 3. 2004 a č. k. -23 zo dňa 25. 2. 2004

o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde v Nových Zámkoch sťažovateľ sa domáhal

voči V. zaplatenia súm 3 917,40 Sk, 2 569,99 Sk, 5 664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3 468,40 Sk,

12.366,15 Sk, 40.826,36 Sk a 2 246,40 Sk, spolu 112.715,20 Sk. Sťažovateľ svoj nárok

právne kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa

účinného do 31. 5. 2003. Okresný súd v Nových Zámkoch v citovaných veciach žaloby

zamietol a svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok

z omeškania podľa , pretože medzi ním a V. nebola

uzavretá zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 38 ods. 1 zákona

č. Sťažovateľ rozsudky Okresného súdu v Nových Zámkoch napadol

odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie

112.715,20 Sk pod sp. zn. rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil

a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu v Nových Zámkoch. Krajský súd navyše

zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si

sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95

a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len

sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s proti svojmu rozsudku

pripustil dovolanie a v odôvodnení rozsudku vymedzil dovolaciu otázku z hľadiska

procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si

uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru

majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný

vykonať výlučne súd.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre o zaplatenie 112.715,20 Sk pod č. k.

-47 zo dňa 24. 6. 2004 sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd

Slovenskej republiky ôsmimi uzneseniami sp. zn. 7.9.2005, 3 Odo31/2005

z 28.6.2006, -56 z 28.6.2006, z 28.6.2006,

z 28.6.2006, z 27.9.2006, z 22.11.2006 a

z 13.12.2006 o tom istom dovolaní rozhodol osemkrát tak, že dovolanie osemkrát odmietol

s odôvodnením, že v konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn.

-23 suma 5664, 86 Sk, sp .zn. -21 suma 1892,- Sk, sp. zn.

suma 12.366,15 Sk, sp. zn. suma 1836,-Sk, sp. zn.

suma 3917,40 Sk, sp. zn. suma 40.826,36 Sk, sp. zn. suma

2569,99 Sk, sp. zn. suma 41.655,64 Sk neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy, preto podľa dovolanie nie je prípustné.

Všetky citované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli zrušené

nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, .

Najvyšší súd Slovenskej republiky o veci znova rozhodol a uznesením sp. zn.

21/2008 zo dňa 6.8.2008 dovolanie znova odmietol len vo veci o zaplatenie 3917,40 Sk.

O odvolaní ako celku najvyšší súd opäť nerozhodol, pretože v záhlaví uznesenia je

vymedzený predmet dovolacieho konania len v časti o zaplatenie 3917,40 Sk. Zrejme

najvyšší súd o tom istom jednom dovolaní bude rozhodovať z nepochopiteľných dôvodov

opäť osemkrát. Najvyšší súd vo veci o zaplatenie 12.366,15 Sk uznesením

z 6.8.2008 dovolanie znova odmietol, tieto uznesenia sťažovateľ taktiež napadol ústavnou

sťažnosťou.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

6.8.2008 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 24.9. 2008.“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „v danom prípade sťažovateľ napadol dovolaním

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk a nie

o peňažnom plnení vo výške 3917,40 Sk tak, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom uznesení.

Aj v záhlaví rozsudku Krajského súdu v Nitre pod č. k. -47 zo dňa 24. 6.

2004 je uvedená suma 112.715,20 Sk a nie suma 3 917,40 Sk.

V záujme hospodárnosti konania Krajský súd v Nitre vo veci pod sp. zn.

v súlade s na pojednávaní dňa 24. 6. 2004 spojil

na spoločné konanie veci pod sp. zn. o zaplatenie 3 917,40 Sk,

sp. zn. o zaplatenie 2 569,99 Sk, sp. zn. o zaplatenie

5 664,86 Sk, sp. zn. o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn.

o zaplatenie 3 468,40 Sk, sp. zn. o zaplatenie 12.366,15 Sk, sp. zn.

o zaplatenie 40.826,36 Sk a sp. zn. o zaplatenie

2246,40 Sk, ktoré sa u neho začali a týkali sa tých istých účastníkov. Po spojení vecí

vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. , ktorý

podľa spisovej značky zodpovedá spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch pod sp. zn.

.

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol

dôvod, pretože dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení

vo výške 112.715,20 Sk, ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy (10*4920,- Sk

= 49.2000,- Sk, resp. 10*5570,-Sk=55.700,-Sk podľa napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu), vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska

neospravedlniteľný. (...)

Ak po spojení vecí predmetom odvolacieho konania sa stalo peňažné plnenie

prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom

na . Krajský súd v Nitre v čase vyhlásenia rozsudku dňa 24. 6. 2004

vo veci pod sp. zn. vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením

vecí neprevyšujú desaťnásobok minimálnej mzdy, napriek tomu proti svojmu rozsudku

pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd

v Nitre právo () pozná a vie ho aj aplikovať.“.

Ďalej sa sťažovateľka odvoláva na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. decembra 2004, sp. zn. zo 16. júna 2005 a sp. zn.

zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového

a právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci

o dovolaniach a ani v jednom prípade ich neodmietol, pretože po spojení vecí peňažné

plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je

nežiadúca. Jej zjednocovanie je predovšetkým vec všeobecných súdov samotných.

Predvídateľnosť výsledku súdneho rozhodovania garantuje právnu istotu a zabezpečuje

všeobecnú dôveru v právo. Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna

istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých

hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná. Ak na skutkovo a právne totožné

prípady medzi tými istými účastníkmi konania najvyšší súd zaujme rozdielne právne

stanovisko, právna istota fyzických a právnických osôb v právny poriadok bude

spochybnená a dôjde k porušeniu princípov právneho štátu. Ústavný súd síce nie je

zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však jeho

úlohou, aby všeobecné súdy neposudzovali tie isté prípady zásadne rozdielne, pretože

rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti

na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak je spravodlivosť slepá, nemôže

záležať výsledok sporu na tom, u ktorého senátu najvyššieho súdu prípad skončí.“.

Sťažovateľka ďalej upriamuje pozornosť na nález ústavného súdu vo veci sp. zn.

poukazujúc v ňom na vyslovený právny názor, podľa ktorého „Keď právnu

normu - ustanovenie možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden

výklad je v súlade s a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý

výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy.

Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s .“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti napokon uvádza: „Medzi spojením vecí súdom

v zmysle a spojením vecí v žalobe žalobcom zásadne nie je rozdiel. Ak by

žalobca uplatňoval v jednej žalobe. Zaplatenie sumy 112.715,20 Sk z dôvodu omeškania V.

s platením viacerých peňažných záväzkov, predmetom odvolacieho konania pred Krajským

súdom v Nitre by bola takisto len vec s hodnotou 112.715,20 Sk. Bolo by diskriminačné,

keby najvyšší súd robil rozdiel medzi spojením vecí, ktoré uskutočnili nižšie súdy a medzi

spojením vecí, ktoré by urobil žalobca v žalobe. Nie je ničím odôvodnené sankcionovať

žalobcu za využitie svojho dispozičného práva za to, že skutkovo spoločné veci nespojil do

jednej žaloby a uplatnil ich samostatnými žalobami. Vyplýva to aj z vlastnej judikatúry

najvyššieho súdu R 53/1993 pri priznávaní trov právneho zastúpenia v prípade uplatneného

nároku v jednej žalobe súhrnnou sumou pri zaplatení viacerých peňažných nárokov,

z ktorých by každý mohol byť predmetom samostatného návrhu. Ak pri výpočte trov

právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. (pôvodne podľa

ods. 4 vyhlášky č. uvedenej v citovanom judikáte) najvyšší súd posudzuje

úhrnný peňažný nárok ako spojené veci, nie je logické prečo ich neposudzuje ako spojené

veci, ak veci spojil na spoločné konanie Krajský súd v Nitre.

Podľa prvej vety pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska

výšky uplatneného nárokuje rozhodujúci deň vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu a

nie deň podania samostatných návrhov na prvostupňovom súde. Poukazujem na to, že

z napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu nevyplýva, či po podaní jedného dovolania

najvyšší súd vylúčil niektorú spojenú vec na samostatné konanie v zmysle .

Je nelogické a bolo by aj nehospodárne, keby už raz spojené veci Krajským súdom v Nitre

najvyšší súd vylučoval na samostatné konania v dovolacom konaní. Nie je zrejmé, či

najvyšší súd už raz spojené veci krajským súdom vylúčil na samostatné konania a prečo

rozhodol o jednom a tom istom dovolaní osemkrát. V tomto smere napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu neobsahujú žiadne odôvodnenie.“

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením boli porušené jej základné práva

podľa v spojení s . Krajský súd v záujme hospodárnosti

konania spojil na spoločné konanie veci, ktoré sa týkali tých istých účastníkov a skutkovo

spolu súviseli, pričom celkové peňažné plnenie prevyšovalo desaťnásobok minimálnej

mzdy. Najvyšší súd ako dovolací súd s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 5 a § 243b

ods. 4 v spojení s (ďalej aj „OSP“)

dovolanie žalobkyne odmietol, keď nezistil ani vady podľa , hoci odvolací súd

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné.

Ústavný súd zistil, že krajský súd spojil podľa osem vecí, ktoré sa

dotýkajú tých istých účastníkov a skutkovo spolu súvisia. Sťažovateľka podala proti

potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie, pretože ho krajský súd pripustil.

Najvyšší súd na účely splnenia podmienky uvedenej v ustanovení neuznal

navýšenie peňažného plnenia spojením vecí a dovolanie odmietal osobitne proti každej veci

pôvodne vedenej na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) samostatne.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, týmto rozhodnutím bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 24. júna 2004 č. k.

-47 v konaní o zaplatenie sumy 3 917,40 Sk s prísl., pôvodne vedené pred

okresným súdom pod sp. zn. . Najvyšší súd rozhodoval o dovolaní

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 24. júna 2004 č. k. -47

v konaní o zaplatenie sumy 3 917,40 Sk s prísl. pôvodne vedenom pred okresným súdom

pod sp. zn. v dovolacom konaní pod sp. zn. , a to uznesením

sp. zn. z 28. júna 2006 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. Toto

rozhodnutie najvyššieho súdu napadla sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

8. septembra 2006, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. -25

z 20. februára 2008 tak, že konštatoval porušenie sťažovateľkou označených práv,

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2006 zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu č. k. -25 z 20. februára 2008 uviedol:

«Základným dôvodom odmietnutia dovolania bola podľa odôvodnenia označeného

uznesenia najvyššieho súdu okolnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 24. júna 2004 sa týkalo peňažných plnení neprevyšujúcich

desaťnásobok minimálnej mzdy, a preto podľa nebolo dovolanie v danej

veci prípustné.

Aj keď najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľky v súlade

s označeným ustanovením , t. j. z dôvodu, že smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok

prípustný, podľa názoru ústavného súdu tieto jeho rozhodnutia nie sú dostatočne

odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite

vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v jej

právnej veci o zaplatenie 112 715,20 Sk (čo nepochybne vyplýva aj zo záhlavia dovolaním

napadnutého rozhodnutia). Najvyšší súd však na túto skutočnosť v odôvodnení svojho

rozhodnutia bez akéhokoľvek zdôvodnenia nevzal zreteľ a svoju argumentáciu oprel

výlučne o tvrdenie, že predmetom dovolaním napadnutého konania bolo iba zaplatenie

nižších súm z pôvodne samostatných nárokov jednotlivo uplatených sťažovateľkou

osobitnými (ôsmimi) žalobami, pričom tieto veci boli v súlade s na

pojednávaní konanom 24. júna 2004 krajským súdom spojené na spoločné konanie vedené

pod sp. zn. .

Možno konštatovať, že práve obdobná argumentácia, akú uvádza predseda

najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení, chýba v napadnutých uzneseniach o odmietnutí

dovolania.

________________________

[Pozn. – predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu vo veci sp. zn.

uviedol: «Spojenie vecí podľa , je technickým opatrením súdu sledujúcim jedine hospodárnosť konania. Spojenie nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa nim ich postavenie. Nemení sa nim ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach ani ich charakter. Spojenie je viac-menej náhodilou skutočnosťou závislou na subjektívnom posúdení sudcu o vhodnosti spojenia ale často aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodilosť je ešte výraznejšia. Pri predkladaní väčšieho počtu vecí, pri ktorých spojenie prichádza do úvahy, najmä vecí rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako je tomu v predmetnej veci, často záleží len na čase ich predloženia, počte vecí naraz predkladaných, pridelenia do jednotlivých senátov a od toho koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie. Dá sa to dobre ilustrovať na osude viacerých veci rovnakých účastníkov a rovnakého druhu ako v predmetnej veci (podľa zberných spisov NS SR). V predmetnej veci bolo na spoločné prejednanie spojených viacej vecí, ktoré prejednal odvolací senát 24. júna 2004 pod sp. zn. 119/ 2004. Ten istý senát prejednal 14. júla 2004 iný „balík“ trinástich spojených rovnakých vecí. Iný senát 26 Cob 6. júla 2004 prejednal v spojenom konaní štrnásť takýchto spojených veci, ale aj jednu takúto vec samostatne. Je zrejmé, že záležalo naozaj len na náhode koľko vecí sa spojí na spoločné prejednanie a ktoré veci sa do ktorého „balíka“, dostanú. Spájaním vecí na spoločné prejednanie podľa sumy, ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez toho, aby to mohli účastníci ovplyvniť, regulovať, aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho konania dosiahla alebo naopak nedosiahla hranicu, ktorá už zakladá prípustnosť dovolania. Prípustnosť dovolania však musí byť založená na jednoznačných a vopred presne určených pravidlách. Ako z uvedeného vyplýva, nemôže byť závislá na tak neistej a náhodilej skutočnosti akou je spojenie vecí resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Napokon aj po spojení vecí odvolacím súdom sú to stále tie isté veci a predmetom preskúmania a rozhodnutia odvolacieho súdu sú tie isté napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného pohľadu je rozhodnutie odvolacieho súdu v spojených veciach len súhrnom odvolacích rozhodnutí o každom z napadnutých rozhodnutí. Domnievam sa preto, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená len tým, je vec - bude spojená s inou (inými) vecami.»]

Pretože odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna

2006(...) takéto závery neobsahovali (najvyšší súd sa uvedeným problémom v odôvodnení

svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal), možno konštatovať, že najvyšší súd

sa v okolnostiach prípadu dostatočne neriadil ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157

ods. 2 , a v nadväznosti na to možno uzavrieť, že uvedené uznesenie nemá dostatočné

a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa

názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. decembra 2004, sp. zn. zo 16. júna 2005

a sp. zn. zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového

i právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci

o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci

peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy (zároveň

tieto rozsudky pripojila vo fotokópii). V spojitosti s tým vyslovila sťažovateľka názor,

že „rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu

rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty.“

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty [( ods. l ), napr. ], ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m.

, a ), teda to, že obdobné situácie musia byť

rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť

(mutatis mutandis a ).

So zreteľom na označené rozsudky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým

i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným

spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne obdobných veciach bez toho, aby

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci

sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach.

Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné

situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň

zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za takéhoto stavu účastník konania nemôže pri podaní dovolania v obdobných

prípadoch v budúcnosti predvídať, akým spôsobom bude najvyšší súd posudzovať

prípustnosť jeho mimoriadneho opravného prostriedku, resp. či nemusí pre jeho

neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa treba podľa názoru

ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné

aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa

v spojení s (bod 1 výroku nálezu).»

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2008 je

odôvodnené takto:

„Po opätovnom preskúmaní dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že

toto bolo podané včas a spĺňa náležitosti predpísané pre jeho podanie. Skúmal ďalej, či

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné a dospel k záveru, že táto podmienka

splnená nie je. V zmysle možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa. Dôvody prípustnosti dovolania

vymedzuje zákon v ustanovení , a , pričom dovolanie nepripúšťa

v prípadoch uvedených v ustanovení a Podľa

dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na

prvostupňovom súde.

Konanie v obchodnej veci o peňažné plnenie v sume 3 917,40 Sk začalo na súde

prvého stupňa dňa 26. 9. 2003. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z,

ktoré nadobudlo účinnosť 1. októbra 2002 bola stanovená výška minimálnej mzdy sumou

5570 Sk. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, pretože predmet

konania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5

Pri vyriešení otázky, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach

na spoločné konanie podľa , má byť z pohľadu

považovaný za predmet odvolacieho rozhodnutia súčet peňažných plnení predmetov

všetkých spojených vecí, alebo má byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec,

vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z názoru, že aj po spojení vecí treba vychádzať

samostatne z predmetu každej spojenej veci. Spojenie veci podľa je iba

technickým opatrením sledujúcim hospodárnosť konania, ktoré nemá vplyv na procesné

práva účastníkov konania a nemení ich postavenie. Nemení sa tiež ani predmet konania

v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter. Prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, preto nemôže byť založená len

tým, že prejednávaná vec bude spojená s inými vecami. Najvyšší súd Slovenskej republiky

tiž konštatuje, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie

je prípustné, nemôže byť založená ani tým, že odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom

rozsudku pripustí dovolanie v zmysle ustanovenia

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani vady podľa ,

dovolanie žalobcu s poukazom na ustanovenie v spojení s ustanovením

./ odmietol.“

Predseda najvyššieho súdu sa k výzve ústavného súdu nevyjadril v stanovenej lehote.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka vo vyjadrení

z 12. januára 2009 vyslovila súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný

súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení

a z listinných dôkazov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň, v zmysle sa možno domáhať základných práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však

v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ,

a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak

zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených práv najvyšším súdom došlo

z toho dôvodu, že najvyšší súd odmietol ňou podané dovolanie s odôvodnením, že takýto

postup je nevyhnutný podľa , pretože aj v prípade, ak dôjde k spojeniu

viacerých vecí odvolacím súdom na jedno konanie, nemožno pre účely posudzovania

prípustnosti dovolania vychádzať zo súčtu predmetov všetkých spojených konaní. Podľa

názoru sťažovateľky takáto aplikácia zo strany najvyššieho súdu je

svojvoľná a je navyše v rozpore so skoršou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Podľa dovolanie nie je neprípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, na

príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň

podania návrhu na prvostupňovom súde.

Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie založil na názore, podľa ktorého pri aplikácii

„aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej

spojenej veci“, pričom argumentoval tým, že spojenie vecí podľa „je iba

technickým opatrením sledujúcim hospodárnosť konania“, ďalej tým, že spojenie vecí

„nemá vplyv na procesné práva účastníkov konania a nemení ich postavenie“ a spojením

vecí sa „nemení ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter“.

S takýmto výkladom dotknutých ustanovení sa

ústavný súd nestotožňuje.

Rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie podľa § 112

ods. 1 nemožno považovať iba za technické opatrenie, ale za rozhodnutie súdu

o vedení konania s významnými procesnými následkami. Spojením vecí sa síce skutočne

nemení charakter vecí spojených na spoločné konanie, avšak takéto rozhodnutie má vplyv

na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí od rozhodnutia o spojení

vecí na spoločné konania vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu nevyplýva iné, svoje procesné

úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania obdobne, ako by ich vykonávali

v prípade, ak by sami objektívne kumulovali viaceré nároky do jediného návrhu na začatie

konania. Obdobne, ako je súd povinný rešpektovať následky objektívnej kumulácie nárokov

v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu, že sa takýto postup účastníka

nejaví nevhodným s ohľadom na kritériá uvedené v , treba za rovnakého

predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho procesné následky, a to aj

v nasledujúcich štádiách občianskeho súdneho konania do času, kým nie je prípadne

niektorá z vecí zo spoločného prejednania vylúčená. Pokiaľ zákonodarca stanovil

predpoklady na spojenie vecí uvedené v a súd, hoci aj nižšieho stupňa, po ich

posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu nepriznať

právne následky v konaní. Následkom spojenia viacerých vecí rozhodnutím súdu je

následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky

uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený

predmet konania je predmetom konania spojeného. Tomu nasvedčuje aj vymedzenie

predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť

spojených vecí. Ak by bolo aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu

každej spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle

, znamenalo by to popretie právnej úpravy umožňujúcej spojenie vecí

z dôvodov stanovených zákonodarcom. Pre aplikáciu spôsobom, akým

toto ustanovenie aplikoval najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, niet ústavnej opory.

Ak dôvody na spojenie veci chýbajú a napriek tomu k spojeniu veci došlo, súd môže veci,

ktoré sa na spojenie nehodia, vylúčiť na samostatné konanie. V prípade sťažovateľky

o takýto prípad nejde, pretože veci spojené odvolacím súdom sa na spojenie hodia, takýto

postup bol daný v zákonom predpokladanom a akceptovanom záujme, veci sa týkali

rovnakých účastníkov a spolu skutkovo i právne súviseli.

Za tejto situácie neostáva ani dovolaciemu súdu iné, ako vychádzať z rozhodnutia

o spojení vecí na spoločné konanie a zo skutočnosti, že predmetom konania v zmysle § 238

ods. 5 je plnenie, ktoré presahuje obmedzenie uvedené v .

Iba takýto výklad a aplikáciu možno považovať za ústavne

konformný a v situácii, ak prichádzal do úvahy i výklad odlišný, bolo nevyhnutné

uprednostniť práve výklad takýto.

Keďže právny záver najvyššieho súdu bol zjavne arbitrárny, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa

názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie nespĺňa ani uvedené atribúty.

Ústavný súd navyše už v odôvodnení nálezu č. k. -25 z 20. februára

2008 zdôraznil, že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí

neoddeliteľne princíp právnej istoty [( ods. l ), napr. ], ktorého

neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Ako už bolo uvedené, najvyšší

súd rozhodnutiami vo veci sp. zn. z 9. decembra 2004, sp. zn.

zo 16. júna 2005 a sp. zn. zo 16. júna 2005 za toho istého

skutkového i právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci

o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení vecí

peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy. Súčasťou

princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. ,

a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť (mutatis mutandis a ). So zreteľom na označené

rozsudky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu

princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty.

Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom, ako prv v prípade

skutkovo i právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná

ochrana, ako v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu pritom

musí byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia

zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť

pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa treba podľa názoru

ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné

aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť porušenie jej základného práva podľa

v spojení s .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

, ktoré bolo u sťažovateľky porušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2008, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania meritórne

prerokovať dovolanie sťažovateľky a rozhodnúť o ňom takým spôsobom, ktorý bude

ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka si z tohto dôvodu

neuplatňovala žiadny nárok, a preto jej ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie

nepriznal.

Ústavný súd sťažovateľke podľa nárok na

náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom

v konaní pred ústavným súdom nepriznal, pretože sťažovateľka si takýto nárok riadne

neuplatnila.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009