Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 87/09
PDF · 254.14 KB
No categories available
III. ÚS 87/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., so sídlom Š., zastúpenej advokátom Mgr.
P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008 p o r u š e n é
b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z
24. septembra 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti A., spol.
s r. o., trovy konania v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva
centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. III. ÚS 87/09-15 z 1. apríla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008.
Najvyšší súd sa k prijatej sťažnosti vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu
25. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:
«Nesúhlasím s tvrdením sťažovateľa, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri
opätovnom prejednaní veci a sťažnosťou napadnutým uznesením nerešpektoval právny
názor ústavného súdu. Ústavný súd v odôvodnení nálezu z 20. februára 2008 č. k. I. ÚS
197/07-25 nepovažoval názor dovolacieho súdu . že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné, za nesprávny. Na str. 12 vo štvrtom odseku
uvádza, že najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľky v súlade s označeným
ustanovením Občianskeho súdneho poriadku. Za chybu rozhodnutia považoval, že
rozhodnutie nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré má byť podstatnou
náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na obsah
argumentácie predsedu najvyššieho súdu uvedenej v jeho vyjadrení k sťažnosti.
Uvedenú chybu dovolací súd v novom rozhodnutí napravil, keď podrobne uviedol,
prečo sa má pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu § 238 ods. 5 O. s. p. za
predmet konania aj po spojení viacerých vecí na spoločné odvolacie konanie, považovať
samostatne predmet každej zo spojených vecí a nie ich súčet a svoj názor aj odôvodnil.
Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či po podaní jedného
dovolania v spojených veciach najvyšší súd vylúčil niektorú spojenú vec na samostatné
konanie. Ide však len o administratívno-technický nedostatok, ktorý na správnosť
rozhodnutia nemá žiaden vplyv. Z rozhodnutia je zrejmé, je dovolací súd vo veci sp. zn. 3
Obdo 20/2008 rozhodoval o dovolaní len vo vzťahu k jednej z vecí, ktoré spojil na spoločné
prejednanie odvolací súd (vo veci, ktorá bola na Okresnom súde v Nových Zámkoch vedená
pod sp. zn. 15 Cb 84/02-23, predmetom ktorej bolo zaplatenie 2 246,40 Sk).
Je pravdou, že iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rovnakých veciach
rovnakých účastníkov a v rovnakej situácii meritórne rozhodol o dovolaniach (sp. zn.
7 Obdo 37/ 84, 7 Obdo 38/84, 7 Obdo 39/04). Pri rozhodovaní o týchto veciach však tento
senát nemal pochybnosť o prípustnosti dovolania a bez ďalších úvah považoval dovolanie
za prípustné. Z uvedeného dôvodu sa zrejme otázkami prípustnosti dovolania v súvislosti so
spojením vecí v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal a názor na ňu nevyslovil. V
sťažnosťou napadnutej veci senát uvedenými rozhodnutiami nemohol byť viazaný a hoci to v
rozhodnutí výslovne neuviedol, jednoznačne vyslovil svoj názor a dôvody, prečo na rozdiel
od postupu iného senátu v spomenutých veciach, nepovažoval dovolanie za prípustné.
K vecnej správnosti rozhodnutí sme sa podrobne vyjadrili už vo vyjadrení z januára
2008 k predchádzajúcej sťažnosti (sp. značka I. ÚS 197/07). Nepovažujem za potrebné ho
celé znovu uvádzať. Dovolím si len zopakovať, že spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 O. s. p.,
je skutočne len technickým opatrením súdu, sledujúcim jedine hospodárnosť konania.
Spojenie vecí nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa nim ich postavenie.
Nemení sa nim ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter.
Spojenie je viac-menej náhodnou skutočnosťou, závislou na subjektívnom posúdení sudcu o
vhodnosti spojenia, ale aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodnosť je ešte výraznejšia.
Pri predkladaní väčšieho počtu vecí, pri ktorých spojenie prichádza do úvahy, najmä vecí
rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako tomu bolo v predmetnej veci, často záleží len
na čase ich predloženia, počte vecí naraz predkladaných, ich pridelenia do jednotlivých
senátov a od toho, koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie. Na konkrétnom
prípade sme ilustrovali, že záležalo naozaj len na náhode, koľko vecí sa spojí na spoločné
prejednanie a ktoré veci sa do ktorého „balíka“ dostanú. Spájaním. vecí na spoločné
prejednanie podľa sumy. ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez možnosti
účastníkov to ovplyvnil, regulovať, aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho konania
dosiahla alebo naopak nedosiahla hranicu, ktorá už zakladá prípustnosť dovolania.
Prípustnosť dovolania však musí byť založená na jednoznačných a vopred presne určených
pravidlách. Nesmie byť závislá na tak neistej a náhodnej skutočnosti, akou výber vecí pre
spojenie, resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom
časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Aj po spojení vecí
odvolacím súdom sú to stále tie isté veci a predmetom preskúmania a rozhodnutia
odvolacieho súdu sú tie isté napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného
pohľadu je rozhodnutie odvolacieho súdu v spojených veciach len súhrnom odvolacích
rozhodnutí o každom z napadnutých rozhodnutí. Trvám na tom, že prípustnosť dovolania
proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nieje prípustné, nemôže byť založená len
tým, že vec bude spojená s inou (inými) vecami.
Sťažovateľka preceňuje význam formálneho aktu spojenia vecí, ktoré je, ako už bolo
uvedené, často výsledkom náhodných skutočností. Rovnako by sa potom musel hodnotiť aj
opačný formálny úkon. teda vylúčenie vecí na samostatné prejednanie podľa § 112 ods. 2
O. s. p. Vylúčením hoc aj len jednej veci, ktoré boli zvole žalobcu spojené do jednej žaloby,
by mohli všetky vylúčené veci stratiť spôsobilosť byť predmetom dovolania, a to pri vylúčení
v ktorejkoľvek fáze konania. Rovnaké dôsledky by muselo mať spojenie a neskoršie
opätovné vylúčenie (rozpojenie) vecí. Žiada sa pripomenúť, že jednotlivé samostatné nároky
boli žalované samostatnými žalobami z vôle žalobcu. Súd prvého stupňa nepovažoval za
potrebné ich spojiť a prejednal ich samostatne. Ak by ich nespojil ani odvolací súd, ani v
jednej z nich by dovolanie prípustné nebolo.
Dovolací súd dospel k správnemu záveru, že proti rozsudku odvolacieho súdu
dovolanie nie je prípustné. Navrhujem preto sťažnosť zamietnuť.»
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka prostredníctvom
svojho právneho zástupcu v podaní z 18. mája 2009, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení
doručenom 25. mája 2009 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.
Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných
vyjadrení a z listinných dôkazov.
Z podanej sťažnosti a záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd
napadnutým uznesením v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti V., a. s., ako
žalovanej o zaplatenie sumy 2 246,40 Sk s prísl. na dovolanie sťažovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 24. júna 2004 č. k. 15 Cob 119/2004-47 rozhodol, že dovolanie
sťažovateľky odmieta.
Podľa sťažovateľky na odmietnutie dovolania nebol dôvod, pretože „dovolanie
smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk,
ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy..., vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý
je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných
práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Ústavný súd vychádzajúc z týchto úvah sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk.
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených práv najvyšším súdom došlo
z dôvodu, že najvyšší súd odmietol ňou podané dovolanie s odôvodnením, že takýto postup
je nevyhnutný podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože
aj v prípade, ak dôjde k spojeniu viacerých vecí odvolacím súdom na jedno konanie,
nemožno pre účely posudzovania prípustnosti dovolania vychádzať zo súčtu predmetov
všetkých spojených konaní. Podľa názoru sťažovateľky takáto aplikácia § 238 ods. 5 OSP
zo strany najvyššieho súdu je svojvoľná a je navyše v rozpore so skoršou rozhodovacou
praxou najvyššieho súdu.
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je neprípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, na
príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň
podania návrhu na prvostupňovom súde.
Najvyšší súd vyslovil v rozhodnutí taký právny názor, podľa ktorého pri aplikácii
§ 238 ods. 5 OSP „aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej
spojenej veci“, pričom argumentoval tým, že spojenie veci podľa § 112 ods. 1 OSP „je iba
technickým opatrením súdu, sledujúcim hospodárnosť konania“, ďalej tým, že spojenie vecí
„nemá vplyv na procesné práva účastníkov konania a nemení ich postavenie“ a spojením
veci „nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich
charakter“.
S takýmto výkladom dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sa
ústavný súd nestotožňuje.
Rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie podľa § 112
ods. 1 OSP nemožno považovať iba za technické opatrenie, ale za rozhodnutie súdu
o vedení konania s významnými procesnými následkami. Spojením vecí sa síce skutočne
nemení charakter vecí spojených na spoločné konanie, avšak takéto rozhodnutie má vplyv
na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí od rozhodnutia o spojení
vecí na spoločné konania vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu nevyplýva iné, svoje procesné
úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania obdobne, ako by ich vykonávali
v prípade, ak by sami objektívne kumulovali viaceré nároky do jediného návrhu na začatie
konania. Obdobne, ako je súd povinný rešpektovať následky objektívnej kumulácie nárokov
v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu, že sa takýto postup účastníka
nejaví nevhodným s ohľadom na kritériá uvedené v § 112 OSP, treba za rovnakého
predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho procesné následky, a to aj
v nasledujúcich štádiách občianskeho súdneho konania do času, kým nie je prípadne
niektorá z vecí zo spoločného prejednania vylúčená. Pokiaľ zákonodarca stanovil
predpoklady na spojenie vecí uvedené v § 112 OSP a súd, hoci aj nižšieho stupňa, po ich
posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu nepriznať
právne následky v konaní. Následkom spojenia viacerých vecí rozhodnutím súdu je
následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky
uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený
predmet konania je predmetom konania spojeného. Tomu nasvedčuje aj vymedzenie
predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť
spojených vecí. Ak by bolo aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu
každej spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle
§ 238 ods. 5 OSP, znamenalo by to popretie právnej úpravy umožňujúcej spojenie vecí
z dôvodov stanovených zákonodarcom. Pre aplikáciu § 238 ods. 5 OSP spôsobom, akým
toto ustanovenie aplikoval najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, niet ústavnej opory.
Ak dôvody na spojenie veci chýbajú a napriek tomu k spojeniu veci došlo, súd môže veci,
ktoré sa na spojenie nehodia, vylúčiť na samostatné konanie. V prípade sťažovateľky
o takýto prípad nejde, pretože veci spojené odvolacím súdom sa na spojenie hodia, takýto
postup bol daný v zákonom predpokladanom a akceptovanom záujme, veci sa týkali
rovnakých účastníkov a spolu skutkovo i právne súviseli.
Za tejto situácie neostáva ani dovolaciemu súdu iné, než vychádzať z rozhodnutia
o spojení vecí na spoločné konanie a zo skutočnosti, že predmetom konania v zmysle § 238
ods. 5 OSP je plnenie, ktoré presahuje obmedzenie uvedené v § 238 ods. 5 OSP.
Iba takýto výklad a aplikáciu § 238 ods. 5 OSP možno považovať za ústavne
konformný a v situácii, ak prichádzal do úvahy i výklad odlišný, bolo nevyhnutné
uprednostniť práve výklad takýto.
Keďže právny záver najvyššieho súdu bol zjavne arbitrárny, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa
názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie nespĺňa ani uvedené atribúty.
Ústavný súd navyše už v odôvodnení nálezu č. k. I. ÚS 197/07-25 z 20. februára
2008 zdôraznil, že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí
neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. l ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého
neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Ako už bolo uvedené, najvyšší
súd rozhodnutiami vo veci sp. zn. 7 Obdo 37/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn.
7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005 za toho istého
skutkového i právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci
o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení vecí
peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy. Súčasťou
princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom
právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo
analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). So zreteľom na označené
rozsudky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty.
Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo
i právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana,
než v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť
spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady
právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri
zabezpečovaní jednoty rozhodovania.
Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa § 238 ods. 5 OSP treba podľa názoru
ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné
aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (obdobne to konštatoval i nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 450/08 v obdobnej veci sťažovateľky).
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo u sťažovateľky porušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo 20/2008 z 24. septembra 2008, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.
Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania meriotórne
prerokovať dovolanie sťažovateľky a rozhodnúť o ňom takým spôsobom, ktorý bude
ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto náleze.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom
Mgr. P. N., L.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá
bola 632,54 € (19 056 Sk).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 €, t. j. spolu 210,85 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 6,31 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 €. Keďže advokát je platcom
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške
19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH
a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 265,92 €.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2009