Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 87/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., so sídlom Š., zastúpenej advokátom Mgr.

P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. septembra 2008 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. septembra 2008 p o r u š e n é

b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

24. septembra 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti A., spol.

s r. o., trovy konania v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva

centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -15 z 1. apríla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. septembra 2008.

Najvyšší súd sa k prijatej sťažnosti vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu

25. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Nesúhlasím s tvrdením sťažovateľa, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri

opätovnom prejednaní veci a sťažnosťou napadnutým uznesením nerešpektoval právny

názor ústavného súdu. Ústavný súd v odôvodnení nálezu z 20. februára 2008 č. k. I. ÚS

197/07-25 nepovažoval názor dovolacieho súdu . že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné, za nesprávny. Na str. 12 vo štvrtom odseku

uvádza, že najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľky v súlade s označeným

ustanovením . Za chybu rozhodnutia považoval, že

rozhodnutie nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré má byť podstatnou

náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na obsah

argumentácie predsedu najvyššieho súdu uvedenej v jeho vyjadrení k sťažnosti.

Uvedenú chybu dovolací súd v novom rozhodnutí napravil, keď podrobne uviedol,

prečo sa má pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu za

predmet konania aj po spojení viacerých vecí na spoločné odvolacie konanie, považovať

samostatne predmet každej zo spojených vecí a nie ich súčet a svoj názor aj odôvodnil.

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či po podaní jedného

dovolania v spojených veciach najvyšší súd vylúčil niektorú spojenú vec na samostatné

konanie. Ide však len o administratívno-technický nedostatok, ktorý na správnosť

rozhodnutia nemá žiaden vplyv. Z rozhodnutia je zrejmé, je dovolací súd vo veci sp. zn. 3

Obdo 20/2008 rozhodoval o dovolaní len vo vzťahu k jednej z vecí, ktoré spojil na spoločné

prejednanie odvolací súd (vo veci, ktorá bola na Okresnom súde v Nových Zámkoch vedená

pod sp. zn. -23, predmetom ktorej bolo zaplatenie 2 246,40 Sk).

Je pravdou, že iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rovnakých veciach

rovnakých účastníkov a v rovnakej situácii meritórne rozhodol o dovolaniach (sp. zn.

7 Obdo 37/ 84, , ). Pri rozhodovaní o týchto veciach však tento

senát nemal pochybnosť o prípustnosti dovolania a bez ďalších úvah považoval dovolanie

za prípustné. Z uvedeného dôvodu sa zrejme otázkami prípustnosti dovolania v súvislosti so

spojením vecí v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal a názor na ňu nevyslovil. V

sťažnosťou napadnutej veci senát uvedenými rozhodnutiami nemohol byť viazaný a hoci to v

rozhodnutí výslovne neuviedol, jednoznačne vyslovil svoj názor a dôvody, prečo na rozdiel

od postupu iného senátu v spomenutých veciach, nepovažoval dovolanie za prípustné.

K vecnej správnosti rozhodnutí sme sa podrobne vyjadrili už vo vyjadrení z januára

2008 k predchádzajúcej sťažnosti (sp. značka ). Nepovažujem za potrebné ho

celé znovu uvádzať. Dovolím si len zopakovať, že spojenie vecí podľa ,

je skutočne len technickým opatrením súdu, sledujúcim jedine hospodárnosť konania.

Spojenie vecí nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa nim ich postavenie.

Nemení sa nim ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter.

Spojenie je viac-menej náhodnou skutočnosťou, závislou na subjektívnom posúdení sudcu o

vhodnosti spojenia, ale aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodnosť je ešte výraznejšia.

Pri predkladaní väčšieho počtu vecí, pri ktorých spojenie prichádza do úvahy, najmä vecí

rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako tomu bolo v predmetnej veci, často záleží len

na čase ich predloženia, počte vecí naraz predkladaných, ich pridelenia do jednotlivých

senátov a od toho, koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie. Na konkrétnom

prípade sme ilustrovali, že záležalo naozaj len na náhode, koľko vecí sa spojí na spoločné

prejednanie a ktoré veci sa do ktorého „balíka“ dostanú. Spájaním. vecí na spoločné

prejednanie podľa sumy. ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez možnosti

účastníkov to ovplyvnil, regulovať, aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho konania

dosiahla alebo naopak nedosiahla hranicu, ktorá už zakladá prípustnosť dovolania.

Prípustnosť dovolania však musí byť založená na jednoznačných a vopred presne určených

pravidlách. Nesmie byť závislá na tak neistej a náhodnej skutočnosti, akou výber vecí pre

spojenie, resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom

časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Aj po spojení vecí

odvolacím súdom sú to stále tie isté veci a predmetom preskúmania a rozhodnutia

odvolacieho súdu sú tie isté napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného

pohľadu je rozhodnutie odvolacieho súdu v spojených veciach len súhrnom odvolacích

rozhodnutí o každom z napadnutých rozhodnutí. Trvám na tom, že prípustnosť dovolania

proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nieje prípustné, nemôže byť založená len

tým, že vec bude spojená s inou (inými) vecami.

Sťažovateľka preceňuje význam formálneho aktu spojenia vecí, ktoré je, ako už bolo

uvedené, často výsledkom náhodných skutočností. Rovnako by sa potom musel hodnotiť aj

opačný formálny úkon. teda vylúčenie vecí na samostatné prejednanie podľa § 112 ods. 2

Vylúčením hoc aj len jednej veci, ktoré boli zvole žalobcu spojené do jednej žaloby,

by mohli všetky vylúčené veci stratiť spôsobilosť byť predmetom dovolania, a to pri vylúčení

v ktorejkoľvek fáze konania. Rovnaké dôsledky by muselo mať spojenie a neskoršie

opätovné vylúčenie (rozpojenie) vecí. Žiada sa pripomenúť, že jednotlivé samostatné nároky

boli žalované samostatnými žalobami z vôle žalobcu. Súd prvého stupňa nepovažoval za

potrebné ich spojiť a prejednal ich samostatne. Ak by ich nespojil ani odvolací súd, ani v

jednej z nich by dovolanie prípustné nebolo.

Dovolací súd dospel k správnemu záveru, že proti rozsudku odvolacieho súdu

dovolanie nie je prípustné. Navrhujem preto sťažnosť zamietnuť.»

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka prostredníctvom

svojho právneho zástupcu v podaní z 18. mája 2009, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení

doručenom 25. mája 2009 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných

vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej sťažnosti a záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd

napadnutým uznesením v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti V., a. s., ako

žalovanej o zaplatenie sumy 2 246,40 Sk s prísl. na dovolanie sťažovateľky proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 24. júna 2004 č. k. -47 rozhodol, že dovolanie

sťažovateľky odmieta.

Podľa sťažovateľky na odmietnutie dovolania nebol dôvod, pretože „dovolanie

smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk,

ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy..., vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý

je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných

práv a slobôd ().

Ústavný súd vychádzajúc z týchto úvah sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených práv najvyšším súdom došlo

z dôvodu, že najvyšší súd odmietol ňou podané dovolanie s odôvodnením, že takýto postup

je nevyhnutný podľa (ďalej aj „OSP“), pretože

aj v prípade, ak dôjde k spojeniu viacerých vecí odvolacím súdom na jedno konanie,

nemožno pre účely posudzovania prípustnosti dovolania vychádzať zo súčtu predmetov

všetkých spojených konaní. Podľa názoru sťažovateľky takáto aplikácia

zo strany najvyššieho súdu je svojvoľná a je navyše v rozpore so skoršou rozhodovacou

praxou najvyššieho súdu.

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Podľa dovolanie nie je neprípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, na

príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň

podania návrhu na prvostupňovom súde.

Najvyšší súd vyslovil v rozhodnutí taký právny názor, podľa ktorého pri aplikácii

„aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej

spojenej veci“, pričom argumentoval tým, že spojenie veci podľa „je iba

technickým opatrením súdu, sledujúcim hospodárnosť konania“, ďalej tým, že spojenie vecí

„nemá vplyv na procesné práva účastníkov konania a nemení ich postavenie“ a spojením

veci „nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich

charakter“.

S takýmto výkladom dotknutých ustanovení sa

ústavný súd nestotožňuje.

Rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie podľa § 112

ods. 1 nemožno považovať iba za technické opatrenie, ale za rozhodnutie súdu

o vedení konania s významnými procesnými následkami. Spojením vecí sa síce skutočne

nemení charakter vecí spojených na spoločné konanie, avšak takéto rozhodnutie má vplyv

na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí od rozhodnutia o spojení

vecí na spoločné konania vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu nevyplýva iné, svoje procesné

úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania obdobne, ako by ich vykonávali

v prípade, ak by sami objektívne kumulovali viaceré nároky do jediného návrhu na začatie

konania. Obdobne, ako je súd povinný rešpektovať následky objektívnej kumulácie nárokov

v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu, že sa takýto postup účastníka

nejaví nevhodným s ohľadom na kritériá uvedené v , treba za rovnakého

predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho procesné následky, a to aj

v nasledujúcich štádiách občianskeho súdneho konania do času, kým nie je prípadne

niektorá z vecí zo spoločného prejednania vylúčená. Pokiaľ zákonodarca stanovil

predpoklady na spojenie vecí uvedené v a súd, hoci aj nižšieho stupňa, po ich

posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu nepriznať

právne následky v konaní. Následkom spojenia viacerých vecí rozhodnutím súdu je

následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky

uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený

predmet konania je predmetom konania spojeného. Tomu nasvedčuje aj vymedzenie

predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť

spojených vecí. Ak by bolo aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu

každej spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle

, znamenalo by to popretie právnej úpravy umožňujúcej spojenie vecí

z dôvodov stanovených zákonodarcom. Pre aplikáciu spôsobom, akým

toto ustanovenie aplikoval najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, niet ústavnej opory.

Ak dôvody na spojenie veci chýbajú a napriek tomu k spojeniu veci došlo, súd môže veci,

ktoré sa na spojenie nehodia, vylúčiť na samostatné konanie. V prípade sťažovateľky

o takýto prípad nejde, pretože veci spojené odvolacím súdom sa na spojenie hodia, takýto

postup bol daný v zákonom predpokladanom a akceptovanom záujme, veci sa týkali

rovnakých účastníkov a spolu skutkovo i právne súviseli.

Za tejto situácie neostáva ani dovolaciemu súdu iné, než vychádzať z rozhodnutia

o spojení vecí na spoločné konanie a zo skutočnosti, že predmetom konania v zmysle § 238

ods. 5 je plnenie, ktoré presahuje obmedzenie uvedené v .

Iba takýto výklad a aplikáciu možno považovať za ústavne

konformný a v situácii, ak prichádzal do úvahy i výklad odlišný, bolo nevyhnutné

uprednostniť práve výklad takýto.

Keďže právny záver najvyššieho súdu bol zjavne arbitrárny, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

podľa .

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa

názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie nespĺňa ani uvedené atribúty.

Ústavný súd navyše už v odôvodnení nálezu č. k. -25 z 20. februára

2008 zdôraznil, že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí

neoddeliteľne princíp právnej istoty [( ods. l ), napr. ], ktorého

neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Ako už bolo uvedené, najvyšší

súd rozhodnutiami vo veci sp. zn. z 9. decembra 2004, sp. zn.

zo 16. júna 2005 a sp. zn. zo 16. júna 2005 za toho istého

skutkového i právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci

o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení vecí

peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy. Súčasťou

princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. ,

a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť (mutatis mutandis a ). So zreteľom na označené

rozsudky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu

princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty.

Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo

i právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana,

než v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť

spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady

právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri

zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa treba podľa názoru

ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné

aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa

v spojení s (obdobne to konštatoval i nález

ústavného súdu sp. zn. v obdobnej veci sťažovateľky).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

, ktoré bolo u sťažovateľky porušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2008, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania meriotórne

prerokovať dovolanie sťažovateľky a rozhodnúť o ňom takým spôsobom, ktorý bude

ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom

Mgr. P. N., L.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá

bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 €, t. j. spolu 210,85 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 6,31 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 €. Keďže advokát je platcom

dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške

19 % podľa vyhlášky a podľa o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH

a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 265,92 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009