Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 494/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. júla 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti B., s. r. o.,

trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 zo 17. októbra 2012 podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky. o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. júla 2012.

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že bola „účastníkom súdneho

konania, vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica, č. k. a na Krajskom

súde v Banskej Bystrici č. k. , vo veci žalobcu Ing. P.H. c/a B. o zaplatenie

2.091,22 €. Okresný súd rozsudkom z 11. 10. 2010 zamietol žalobu v plnom rozsahu, pričom

žalobca podal následne voči tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici

odvolaniu vyhovel a rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a to tak, že žalobe vyhovel, s

výnimkou úrokov z omeškania.

Voči pozmeňujúcemu rozhodnutiu Krajského súdu sťažovateľ podal dňa 16. 11. 2011

dovolanie, o ktorom následne rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim Uznesením, č. k. zo dňa

31. 7. 2012, ktoré nám bolo doručené dňa 6. 9. 2012, dovolanie odmietol...“.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR svojimi rozhodnutiami zasiahol do

ústavných práv sťažovateľa a jeho ústavné práva porušil...

Najvyšší súd SR nesprávne aplikoval a vykonal nesprávny výklad ustanovenia § 238

ods. 5 a tým znemožnil, aby sa dovolanie podané

žalovaným prejednalo a napadnuté rozhodnutie Krajského súdu riadne preskúmalo.

Odmietnutím dovolania sa Najvyšší súd SR nemusel a ani sa nezaoberal skutkovými

a právnymi závermi Krajského súdu, na základe ktorých došlo ku zmene rozhodnutia súdu

prvého stupňa. Uvedeným odmietnutím dovolania sa tak znemožnilo sťažovateľovi vykonať

si svoje základné ústavné právo a to právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v spravodlivom

prejednaní veci nezávislým a nestranným súdom...“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že «Dovolanie podané žalovaným smerovalo voči

jedinému rozhodnutiu Krajského súdu, č. k. , zo dňa 29. 9. 2011, predmetom

ktorého bolo prejednanie veci, zaplatenie žalobcom požadovanej sumy, istiny, 63.000,--

Sk /po prechode na EURO 2.091,22 €/. Predmet sporu bol teda, a to už aj v čase

rozhodnutia súdu prvého stupňa, teda nepochybne aj v čase podania dovolania, jasne

špecifikovaný jednou sumou. Skutočnosť, že pôvodne boli podané tri samostatné žaloby,

ktoré boli spojené do jedného konania podľa nášho názoru nemá právny význam.

Momentom rozhodnutia súdu o spojení veci sa viedlo už len jedno konanie, pričom predmet

sporu bol určený súčtom jednotlivých pôvodných konaní.

Máme za to, že súd pri výklade ustanovenia mal síce zobrať do úvahy výšku

minimálnej mzdy ku dňu podania žalobných návrhov, avšak z dôvodu, že sa jednalo

o podanie dovolania voči jednému rozhodnutiu, s jedným predmetom konania,

rozhodujúcim mal byť súčet súm uvedených v žalobných návrhoch. Uvedené opierame aj

o ten fakt, že žalobné návrhy boli podané v ten istý deň, teda 10. 4. 2003, pričom nikto

nemôže ovplyvniť žalobcu, ako žalobný návrh podá. Skutočnosť, že podal tri žaloby

v totožnej veci bolo jeho vôľou, ktorú žalovaný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a teda

nemožno teraz žalovanému, ak súd mal za to, že sa jedná o skutkovo a právne totožné veci

a tieto konania spojil do jedného, dávať na jeho ťarchu tú skutočnosť, že žalobca namiesto

jednej žaloby podal žaloby tri.

Máme za to, že účelom zákona a zámerom zákonodarcu bolo zamedziť podávaniu

mimoriadnych opravných prostriedkov v tzv. „drobných sporoch“, aby nedochádzalo

k množstvu podaní, kde predmet sporu je príliš nízka suma. Avšak v tomto prípade sa

neviedli tri samostatné konania.».

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením

Najvyššieho súdu... sp. zn. z 31. júla 2011 (správne má byť 2012, pozn.)

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. z 31. júla 2011 (správne má

byť 2012, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 269,58 €.“

6.1 Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd

listom č. k. -61 z 28. novembra 2012. Predseda najvyššieho súdu (v zastúpení

predsedom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu) vo svojom stanovisku

v podstatnom uviedol:

„Na margo námietok sťažovateľky najvyšší súd v celom rozsahu odkazuje na dôvody

uvedené v jeho rozhodnutí.

V danom prípade bolo predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške

2.091,22 eur. Ako vyplynulo z obsahu spisu... žalobca sa zaplatenia istiny 2.091,22 eur

domáhal v troch samostatných konaniach, ktoré na základe návrhu žalobcu súd prvého

stupňa uznesením z 13. novembra 2003... spojil do jedného konania pod spisovou značkou

. Išlo o konanie vedené pod sp. zn. , v ktorom sa žalobca...

domáhal od žalovaného zaplatenia 25.600,- Sk s príslušenstvom v zmysle faktúry č. 5/2002.

Konanie vedené pod sp. zn. , v ktorom sa žalobca... domáhal od žalovaného

úhrady istiny 32.600,- Sk s príslušenstvom v zmysle faktúry č. 10/2002 a konanie vedené

pod sp. zn. , v ktorom sa žalobca... domáhal od žalovaného úhrady istiny

4.800,- Sk s príslušenstvom v zmysle faktúry č. 02/2002 v sume 19.800,- Sk (15.000,- Sk

žalovaný uhradil)... jednotlivé žaloby boli podané na súd prvého stupňa 10. apríla 2003. ...

V zmysle Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa ustanovuje

výška minimálnej mzdy... je výška minimálnej mzdy 5.570,- Sk za mesiac pre zamestnanca

odmeňovaného mesačnou mzdou ku dňu podania predmetných návrhov.

V danom prípade ide o obchodnú vec, to znamená, aby bolo dovolanie v predmetnej

veci prípustné, peňažné plnenie, ktoré je predmetom tohto konania, musí prevyšovať

desaťnásobok minimálnej mzdy, čo je 55.700,- Sk. Jednotlivé peňažné plnenia v žalobách,

ktorými sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady faktúr za výkon technického dozoru, ani

v jednom prípade neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania návrhu

na prvostupňovom súde. Žalobca sa domáhal zaplatenia v prvom konaní 25.600,- Sk,

v druhom konaní 32.600,- Sk a v treťom konaní 4.800.- Sk. Rovnako je potrebné zdôrazniť,

že výšku jednotlivých peňažných plnení je potrebné posudzovať osobitne, predtým ako boli

veci spojené do jednej, nakoľko rozhodujúca je výška peňažného plnenia v čase doručenia

každého samostatného návrhu na prvostupňový súd. Každý návrh (žaloba), podaný na súde,

sa posudzuje samostatne

... poukazujeme aj na Komentár k (Števček, Ficová

a kolektív, 2. vydanie, 2012, str. 900)... Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho

pojednávania na ústavnom súde... oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho

pojednávania súhlasí.“

6.2 Právny zástupca sťažovateľky v liste z 28. januára 2013 nezaujal k vyjadreniu

najvyššieho súdu v merite veci stanovisko a ústavnému súdu oznámil:

„Na základe Vašej výzvy... vám týmto oznamujem, že... súhlasím s tým, aby ústavný

súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.“

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. júla 2012.

8. Nahliadnutím do súdneho spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. ústavný súd zistil, že:

- Okresný súd uznesením č. k. -32 z 13. novembra 2003 „konania vo

veciach vedených na tunajšom súde pod spis. zn. ,

a spája na spoločné konanie, ktoré sa bude ďalej viesť pod spis. zn.

“ z dôvodu, že „Navrhovateľ podal dňa 10. apríla 2003 návrhy na začatie

konania proti odporcovi o zaplatenie 25.600,- Sk, 32.600,- Sk a 4.800,- Sk a príslušenstvom.

Tieto veci skutkovo spolu súviseli, týkali sa tých istých účastníkov a boli vedené na tunajšom

súde pod spisovými značkami , a ... Preto súd...

konania vo veciach vedených na Okresnom súde... pod spis. zn. ,

a spojil na spoločné konanie, ktoré sa bude ďalej viesť pod

spis. zn. .“.

- Okresný súd rozsudkom č. k. -244 z 11. októbra 2010 z 11. októbra

2010 žalobu Ing. P. H., B., o zaplatenie 2 091,22 € s príslušenstvom zamietol. Žalobcovi

uložil nahradiť trovy sťažovateľa „vo výške 1 481,21 Eur...“.

- Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 29. septembra 2011 prvostupňový rozsudok v „napadnutej časti

mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 2.091,22 Eur... trovy

prvostupňového konania vo výške 2.733,84 Eur... trovy odvolacieho konania vo výške

608,69 Eur...“.

- Sťažovateľka dovolaním zo 16. novembra 2011 žiadala zmeniť rozhodnutie

odvolacieho súdu tak, že „rozsudok prvostupňového súdu v plnom rozsahu potvrdí. Zároveň

zaviaže žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania... a dovolacieho konania.“. Súčasne

žiadala o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

- Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2012 dovolanie

sťažovateľky odmietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2012.

9. Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30

ods. 2 od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

oznámeniami a vyhodnotení svojich zistení dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2012 (pozri

tiež body 1 a 5).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

13. Námietky sťažovateľky týkajúce sa ňou tvrdeného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo

dôjsť v príčinnej súvislosti s označeným uznesením najvyššieho súdu, sú založené na jej

tvrdení o nesprávnej a ústavne nekonformnej interpretácii a následnej aplikácii ustanovenia

pri posudzovaní dôvodov prípustnosti ňou

podaného dovolania (pozri tiež body 3 a 4).

14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z

hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s

ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. Inak povedané, arbitrárne rozhodnutie všeobecných súdov znamená

predovšetkým (i) extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými

a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej

praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na

základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax), (iii) nerešpektovanie

kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,

(iv) hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho

základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.

17. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o dovolaní uznesením sp. zn. z 31. júla 2012 sú zlučiteľné (bod 16)

s označeným článkom a dohovoru.

18. Najvyšší súd sťažnosťou napadnuté uznesenie, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky, po oboznámení postupu konania a rozhodnutí okresného súdu a krajského

súdu, ako aj dovolacej argumentácie sťažovateľky a stanoviska žalobcu k nej vo vzťahu

k predmetu sťažnosti (pozri body 3 a 4) v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... dospel k záveru, že v danej

veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné...

Podľa § 238 ods. 5 O. s, p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada... Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň

podania návrhu na prvostupňovom súde...

V danom prípade je predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške

2 091,22 eur. Ako vyplýva z obsahu spisu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, žalobca sa

zaplatenia istiny 2 091,22 eur domáhal v troch samostatných konaniach, ktoré na základe

návrhu žalobcu súd prvého stupňa uznesením z 13. novembra 2003... spojil do jedného

konania... V danom prípade ide o obchodnú vec, to znamená, aby bolo dovolanie

v predmetnej veci prípustné, peňažné plnenie, ktoré je predmetom tohto konania, musí

prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy, čo je 55 700 Sk. Jednotlivé peňažné plnenia

v žalobách, ktorými sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady faktúr za výkon technického

dozoru, ani v jednom prípade neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy platnej v deň

podania návrhu na prvostupňovom súde. Žalobca sa domáhal zaplatenia v prvom konaní

25 600 Sk, v druhom konaní 32 600 Sk a v treťom konaní 4 800 Sk. Rovnako je potrebné

zdôrazniť, že výšku jednotlivých peňažných plnení je potrebné posudzovať osobitne,

predtým ako boli veci spojené do jednej, nakoľko rozhodujúca je výška peňažného plnenia v

čase doručenia každého samotného návrhu na prvostupňový súd. Každý návrh (žaloba),

podaný na súde, sa posudzuje samostatne.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie v danej veci

v zmysle nie je prípustné...“

19. Ústavný súd poznamenáva, že analogickou sťažnosťou [právnou problematikou

súvisiacou s interpretáciou a aplikáciou ustanovenia § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“)] sa zaoberal aj jeho III. senát vo veci vedenej pod sp. zn.

a z právnych názorov a záverov vyslovených v jeho náleze zo 16. júna 2009

senát I. ÚS vychádzal aj v tejto veci.

20. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyslovil právny názor, podľa ktorého

pri aplikácii „výšku jednotlivých peňažných plnení je potrebné

posudzovať osobitne, predtým ako boli veci spojené do jednej, nakoľko rozhodujúca je

výška peňažného plnenia v čase doručenia každého samostatného návrhu na prvostupňový

súd. Každý návrh (žaloba), podaný na súde sa posudzuje samostatne.“. Sťažovateľka tvrdí,

že k porušeniu ňou označených práv najvyšším súdom došlo z dôvodu, že najvyšší súd

odmietol podané dovolanie s odôvodnením, že takýto postup je nevyhnutný podľa § 238

ods. 5 , pretože aj v prípade, ak dôjde k spojeniu viacerých vecí prvostupňovým súdom

na jedno konanie, nemožno pre účely posudzovania prípustnosti dovolania vychádzať zo

súčtu predmetov všetkých spojených konaní. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd

„nesprávne aplikoval a vykonal nesprávny výklad ustanovenia “, a tým

znemožnil „riadne“ preskúmanie rozhodnutia krajského súdu, teda nemusel sa zaoberať

jeho skutkovými a právnymi závermi (pozri body 3 a 4).

21. Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov. Podľa dovolanie nie je neprípustné ani vo veciach,

v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy, na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy

je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

22. Rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie podľa § 112

ods. 1 nemožno považovať iba za technické opatrenie, ale za rozhodnutie súdu

o vedení konania s významnými procesnými následkami. Spojením vecí sa síce skutočne

nemení charakter vecí spojených na spoločné konanie, avšak takéto rozhodnutie má vplyv

na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí od rozhodnutia o spojení

vecí na spoločné konania vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu nevyplýva iné, svoje procesné

úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania obdobne, ako by ich vykonávali

v prípade, ak by sami objektívne kumulovali viaceré nároky do jediného návrhu na začatie

konania. Obdobne, ako je súd povinný rešpektovať následky objektívnej kumulácie nárokov

v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu, že sa takýto postup účastníka

nejaví nevhodným s ohľadom na kritériá uvedené v , treba za rovnakého

predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho procesné následky, a to aj

v nasledujúcich štádiách občianskeho súdneho konania do času, kým nie je prípadne

niektorá z vecí zo spoločného prejednania vylúčená. Pokiaľ zákonodarca stanovil

predpoklady na spojenie vecí uvedené v a súd, hoci aj nižšieho stupňa, po ich

posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu nepriznať

právne následky v konaní. Následkom spojenia viacerých vecí rozhodnutím súdu je

následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky

uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený

predmet konania je predmetom konania spojeného. Tomu nasvedčuje aj vymedzenie

predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť

spojených vecí. Ak by bolo aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu

každej spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle

, znamenalo by to popretie právnej úpravy umožňujúcej spojenie vecí

z dôvodov ustanovených zákonodarcom. Pre aplikáciu spôsobom, akým

toto ustanovenie aplikoval najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, niet ústavnej opory. Ak

dôvody na spojenie veci chýbajú a napriek tomu k spojeniu veci došlo, súd môže veci, ktoré

sa na spojenie nehodia, vylúčiť na samostatné konanie. V prípade sťažovateľky o takýto

prípad nejde, pretože veci spojené odvolacím súdom sa na spojenie hodia, takýto postup bol

daný v zákonom predpokladanom a akceptovanom záujme, veci sa týkali rovnakých

účastníkov a spolu skutkovo i právne súviseli.

23. Podľa názoru ústavného súdu za tejto situácie mal vychádzať z rozhodnutia

o spojení vecí na spoločné konanie a zo skutočnosti, že predmetom konania v zmysle § 238

ods. 5 je plnenie, ktoré presahuje obmedzenie uvedené v . Iba takýto

výklad a aplikáciu možno považovať za ústavne konformný a v situácii,

ak by bol prichádzal do úvahy i výklad odlišný, bolo nevyhnutné uprednostniť práve výklad

takýto.

24. Keďže právne závery najvyššieho súdu boli zjavne arbitrárne, nerešpektujúce ani

skoršiu rozhodovaciu prax ústavného súdu (), a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a dohovoru.

25. Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa treba podľa názoru

ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj

so zreteľom na ďalšie ňou uvádzané dôvody vysloviť porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

III.

26. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu

porušil, aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť

osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia.

27. V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktoré bolo u sťažovateľky porušené uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. júla 2012, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na

ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu. Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom

priebehu dovolacieho konania meritórne prerokovať dovolanie sťažovateľky a rozhodnúť

o ňom takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

28. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom

JUDr. M. B., B. B.

29. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd

pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 127,16 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 %

(t. j. 56,61 €). Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli

priznané v celkovej sume 323,50 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení

s ).

30. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013