Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 753/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016

predbežne prerokoval spojené sťažnosti obchodnej spoločnosti

zastúpenej advokátskou kanceláriou

PRK Partners s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Peter Oravec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a v spojení s a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. júla 2015

a sp. zn. z 15. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

21. septembra 2015 a 20. októbra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa a v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 15. júla 2015

a sp. zn. z 15. júla 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia najvyššieho

súdu“).

2. S prihliadnutím na obsah sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť, taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, ústavný súd uznesením č. k. -19

z 18. novembra 2015 v záujme hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľky

na spoločné konanie.

3. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že 13. septembra 2013 doručilo

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“ alebo „odporca“) sťažovateľke oznámenie o začatí kontroly zo 6. septembra

2013 č. k. -840 (ďalej len „oznámenie“). V oznámení ministerstvo uviedlo, že

na základe poverenia z 5. septembra 2013 č. 20/2013 vydaného ministrom

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „poverenie“)

zamestnanci ministerstva začali v spoločnosti sťažovateľky kontrolu vykonávanú

so zameraním na dodržiavanie ustanovení o neprimeraných

podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny (ďalej len „zákon

o neprimeraných podmienkach“), a to „najmä § 4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 2 písm. b);

§ 4 ods. 4 písm. f); § 4 ods. 4 písm. w) vo väzbe na vybraných dodávateľov“ (ďalej len

„kontrola“). V oznámení ministerstvo požiadalo sťažovateľku o poskytnutie zoznamu

všetkých jej obchodných partnerov „vo väzbe na predmetný zákon“. Podaním

z 26. septembra 2013 sťažovateľka doručila ministerstvu zoznam všetkých jej dodávateľov

potravín (stav k 16. septembru 2013), ktorý obsahoval identifikáciu vyše tisíc dodávateľov.

V uvedenom podaní sťažovateľka zároveň požiadala ministerstvo, aby vysvetlilo niektoré

otázky týkajúce sa kontroly, a to najmä „povahu a dôvod vyšetrovania spoločnosti

v uvedenej veci, poučenie o právach a povinnostiach spoločnosti počas

kontroly, spoločnosť požiadala o nazretie do spisu prípadu a aby Ministerstvo

poskytlo spoločnosti informáciu o tom, či v súvislosti s kontrolou komunikovalo s

2

tretími osobami, pričom spoločnosť požiadala Ministerstvo o detaily takejto

komunikácie a o možnosť byť prítomný pri budúcej komunikácii s uvedenými osobami“.

Ministerstvo 4. októbra 2013 mailom sťažovateľke oznámilo, že 15. októbra 2013 plánuje

vykonať v jej kanceláriách kontrolu na mieste, a zároveň sťažovateľku požiadalo, aby

zabezpečila v stanovený deň predloženie „obchodných zmlúv vrátane všetkých príloh a

dodatkov, výpisov z bankového účtu za obdobie od januára 2013 do septembra 2013,

faktúry (riadne vystavené účtovné doklady podľa o dani

z pridanej hodnoty) za tovar dodaný predmetnými dodávateľmi za mesiace máj, jún, júl

2013, spolu s dodacími listami a objednávkami, prípadne inými prílohami v zmysle platných

predpisov SR, ak existujú aj dobropisy a zápočtové faktúry (tieto spolu s písomnou dohodou

o započítaní pohľadávok v zmysle ), prípadne iné písomnosti

obsahujúce údaje, informácie, doklady viažuce sa k vyššie uvedeným kontrolovaným

ustanoveniam zákona o neprimeraných podmienkach ako napr. rôzne dohody o servisných

a iných službách určených k plneniu zo strany dodávateľov, oznámenia o bonusoch a iných

peňažných plneniach zo strany dodávateľov, atď. a to ohľadne presne určených

dodávateľov pod písm. a) - n)“. V uvedenom maile ministerstvo vôbec nereagovalo na

otázky sťažovateľky. Po predĺžení lehoty na predloženie dokladov na základe žiadosti

sťažovateľky zamestnanci ministerstva 30. októbra 2013 vykonali v kanceláriách

sťažovateľky kontrolu na mieste (ďalej len „pôvodná inšpekcia“). V ten deň si odniesli

veľkú časť kontrolovanej dokumentácie „viac ako 1 300 dokumentov, čo predstavuje okolo

5000 strán, resp. 20 šanónov“. Na záver pôvodnej inšpekcie pracovníci ministerstva

sťažovateľke oznámili, že v nej budú pokračovať v priebehu nasledujúceho týždňa a zhabú

aj zvyšnú dokumentáciu. Počas pôvodnej inšpekcie sťažovateľka oznámila zamestnancom

ministerstva svoje ústne námietky týkajúce sa nedostatkov inšpekcie a predložila svoje

stanovisko aj písomne. Zamestnanci ministerstva pokračovali v pôvodnej inšpekcii

14. novembra 2013, keď si odniesli zo spoločnosti sťažovateľky zvyšnú časť kontrolovanej

dokumentácie. Listom doručeným sťažovateľke 23. novembra 2013 ministerstvo oznámilo,

že kontrola bude pokračovať aj po termíne uvedenom v oznámení. Následne 5. júna 2014

ministerstvo požiadalo sťažovateľku o opätovné predloženie všetkých originálov dokladov,

ktoré si ministerstvo odnieslo z pôvodnej inšpekcie. Zamestnanci ministerstva 16. júla 2014

vykonali v kanceláriách sťažovateľky v jej sídle kontrolu na mieste (ďalej len „ďalšia

inšpekcia“) a odniesli si veľkú časť originálov kontrolovanej dokumentácie. Zároveň

sťažovateľke oznámili, že budú pokračovať v inšpekcii nasledujúci týždeň v pondelok

(t. j. 21. júla 2014) a zhabú aj zvyšnú časť dokumentácie. Zamestnanci ministerstva

pokračovali v inšpekcii 21. júla 2014, pričom odniesli zo spoločnosti sťažovateľky zvyšnú

časť kontrolovanej dokumentácie.

4. Keďže sťažovateľka mala vážne pochybnosti o zákonnosti priebehu pôvodnej

inšpekcie a ďalšej inšpekcie, návrhmi podľa (ďalej

len „OSP“) doručenými najvyššiemu súdu 14. augusta 2014 a 3. októbra 2014 sa domáhala

ochrany pred nezákonným zásahom ministerstva, v ktorých žiadala, aby najvyšší súd

zakázal ministerstvu pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky na ochranu súkromia

a na spravodlivý proces vo veci vykonávanej kontroly a súčasne zakázal ministerstvu

používať podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch sťažovateľky,

ako aj informácie z nich vyplývajúce v ďalšom konaní, a aby uložil ministerstvu povinnosť

obnoviť stav pred nezákonným zásahom, t. j. vrátiť originály, resp. zničiť fotokópie

všetkých podkladov a dôkazov získaných počas kontroly. Sťažovateľka v rámci dôvodov

podaných návrhov uviedla, že v poverení je predmet kontroly vymedzený len všeobecne

ako dodržiavanie ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach vo väzbe na vybraných

dodávateľov. Poukázala na to, že kontrola vykonávaná ministerstvom je uskutočňovaná

v rozpore s čl. 8 a s čl. 6 dohovoru, v dôsledku čoho bola sťažovateľka ukrátená na svojich

právach. Podľa názoru sťažovateľky je nutné v uvedenej veci analogicky aplikovať

na kontrolu a inšpekciu závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

týkajúce sa ochrany práv podľa čl. 6 a čl. 8 dohovoru vyslovené v súvislosti s konaniami

v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, keďže v súčasnosti neexistuje žiadna judikatúra

týkajúca sa zákona o neprimeraných podmienkach. Vo vzťahu k čl. 8 dohovoru

sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a ESĽP, podľa ktorej aj právnické

osoby sú nositeľmi práva na nedotknuteľnosť obydlia − podnikateľských priestorov, pričom

ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi špecifikoval podmienky uvedené v čl. 8

ods. 2 dohovoru, po splnení ktorých môže kontrolný orgán v rámci inšpekcie zasiahnuť

do tohto práva, pričom zásah musí byť v súlade s právom, sledovať legitímny cieľ a byť

nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľka tvrdila, že aj keď inšpekcia má

4

základ v zákone o neprimeraných podmienkach, nesledovala legitímny cieľ a nebola

splnená ani podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti. Poukázala na to, že

ministerstvo v oznámení ani pri vykonaní inšpekcie nevymedzilo účel kontroly, ani dôvod

jej začatia a nepreukázalo ňou sledovaný legitímny cieľ v zmysle čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Aj keď podľa zákona o neprimeraných podmienkach ministerstvo môže vykonať kontrolu aj

z vlastného podnetu, neznamená to, že ministerstvo môže rozhodnúť o vykonaní kontroly

svojvoľne bez toho, aby uviedlo dôvody na jej vykonanie a definovalo jej účel, rozsah

a legitímny cieľ. Podľa sťažovateľky potreba zásahu v tomto prípade nebola vôbec

presvedčivo preukázaná, kontrola a inšpekcia boli zneužité na „lovenie“ akéhokoľvek

potenciálneho porušenia zákona o neprimeraných podmienkach z dokumentácie, ktorú

ministerstvo počas inšpekcie zhabalo. Nesúlad namietaného zásahu ministerstva

s čl. 8 dohovoru sťažovateľka odôvodnila aj tým, že inšpekcia nebola vopred schválená

súdnym alebo iným nezávislým orgánom, a pri inšpekcii nebola prítomná žiadna nezávislá

tretia osoba, ktorá by kontrolovala jej zákonný priebeh. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil,

že v prípade následnej súdnej kontroly príkazu na inšpekciu nepovažuje kasačnú sťažnosť

za účinný efektívny opravný prostriedok. V súvislosti s námietkou porušenia čl. 6 dohovoru

sťažovateľka uviedla, že kontrola má povahu trestného obvinenia, preto je potrebné

aplikovať na jej prípad čl. 6 v jeho trestnoprávnej časti, a teda patria jej všetky práva, ktoré

dohovor priznáva obvinenej osobe. Počas kontroly boli porušené jej čiastkové práva

vyplývajúce z dohovoru a , keďže ministerstvo neinformovalo

sťažovateľku, v akej veci a akého konkrétneho konania sa mala dopustiť. Postup

ministerstva voči sťažovateľke ako významnému obchodnému reťazcu je zjavne

spolitizovaný, viaceré verejne medializované vyhlásenia ministra prejudikujú vinu

sťažovateľky a dokonca aj trest, ktorý jej má byť uložený. Preto podľa sťažovateľky

existujú objektívne pochybnosti o nezávislosti, nestrannosti a nepredpojatosti pracovníkov

ministerstva vykonávajúcich kontrolu. Sťažovateľka je presvedčená, že súčasné znenie

zákona o neprimeraných podmienkach neposkytuje dostatočné záruky na vykonávanie

kontroly vyžadované najmä čl. 6 dohovoru, preto navrhla, aby najvyšší súd zvážil podanie

návrhu na ústavný súd na začatie konania o vyslovenie jeho nesúladu s

a dohovorom.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 15. júla 2015 návrh sťažovateľky

zo 14. augusta 2014 ako nedôvodný zamietol. O návrhu sťažovateľky z 3. októbra 2014

najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 15. júla 2015 tak, že konanie

o návrhu sťažovateľky v časti týkajúcej sa bodu 1 petitu zastavil a vo zvyšnej časti návrh

ako nedôvodný zamietol.

5. Sťažovateľka s poukazom na rozhodovaciu prax ESĽP a Súdneho dvora Európskej

únie dáva do rozporu závery napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu s tým, že najvyšší

súd sa v dôsledku nepripustenia žalobných návrhov nevyjadril k dôvodom obsiahnutým

v žalobách, napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sa bezdôvodne odchyľujú od doterajšej

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a najvyšší súd sa nevysporiadal s návrhmi na podanie

podnetu ústavnému súdu na preskúmanie súladu zákona o neprimeraných podmienkach

s .

6. Sťažovateľka v odôvodnení sťažností bližšie argumentovala:

„... Podstata odôvodnenia Napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu spočíva v úvahe,

že návrh Sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodný, pretože prípadné vyhovenie petitu Žaloby

by úplne vylúčilo právomoc orgánu štátnej správy vykonávať kontrolu podľa Zákona

o neprimeraných podmienkach. Z tejto úvahy vyplýva, že petit Žaloby tak mal podľa

Najvyššieho súdu predstavovať neprípustný petit, ktorý mal znemožňovať to, aby sa

Najvyšší súd zaoberal dôvodmi Žaloby.

... Najvyšší súd však žalobný návrh Sťažovateľky nesprávne interpretoval. ...

Sťažovateľka navrhovala, aby Najvyšší súd uložil zákaz pokračovať v porušovaní

označených základných práv a zakázal využiť určité dokumenty získané v rámci Inšpekcie,

ktorej súlad s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru Sťažovateľka spochybnila v Žalobe. Konkrétne dôvody,

porušenia a nedostatky, pre ktoré bola Inšpekcia v rozpore s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru uviedla

Sťažovateľka v Žalobe..., pričom vo vzťahu ku konkrétnym detailom týchto dôvodov

Sťažovateľka týmto odkazuje na znenie Žaloby.

... Sťažovateľka je presvedčená, že ňou navrhnutý petit bol prípustný a plne v súlade

s príslušnými ustanoveniami . V zmysle ... sa v petite Žaloby

Sťažovateľka domáhala, aby Najvyšší súd zakázal Ministerstvu pokračovať v porušovaní

6

práv Sťažovateľky a aby nariadil Ministerstvu obnoviť stav pred zásahom (t. j. pred

Inšpekciou), najmä aby Ministerstvo vrátilo Sťažovateľke originály dokumentov odňatých

počas Inšpekcie, zničilo kópie týchto dokumentov a informácie získané z týchto dokumentov

neaplikovalo v ďalšom Konaní. Vzhľadom na to, že Ministerstvo v dôsledku tvrdeného

nezákonného zásahu získalo dokumenty a informácie, ktorými pred týmto zásahom

nedisponovalo, jediným možným spôsobom ako sa dal obnoviť stav pred zásahom bolo

uloženie povinnosti, aby Ministerstvo takéto, podľa Sťažovateľky nezákonne získané,

informácie ďalej nepoužívalo.

... Vyhovením petitu Žaloby by sa nevylúčila právomoc Ministerstva vykonávať

kontroly podľa Zákona o neprimeraných podmienkach (vrátane Kontroly), len by sa ich

výkon podmienil splnením ústavne garantovaných predpokladov.

... Najvyšší súd si nemal vystačiť s posúdením súladu Inšpekcie so Zákonom

o neprimeraných podmienkach (pričom Sťažovateľka ani nenamietala nesúlad Inšpekcie

so Zákonom o neprimeraných podmienkach), ale mal vecne posúdiť, či Inšpekcia vykonaná

na základe tohto zákona spĺňa podmienky kladené čl. 6 a čl. 8 Dohovoru a ostatnými

v žalobe označenými základnými právami. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti ESĽP,

samotná existencia vnútroštátneho oprávnenia vykonať kontrolu (legalita zásahu) ešte

neznamená, že takáto kontrola spĺňa podmienky podľa čl. 8 Dohovoru.

... Najvyšší súd neskúmal postup Ministerstva počas Inšpekcie s ohľadom na jeho

súlad s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru, hoci to bol relevantný predmet Žaloby Sťažovateľky.

... Sťažovateľka svoj návrh odôvodňovala práve porušením čl. 6 a čl. 8 Dohovoru

v rámci výkonu Kontroly. Ak by Najvyšší súd pristúpil ku skúmaniu, či napadnutá Inšpekcia

(resp. Kontrola) spĺňa požiadavky vyplývajúce z uvedených článkov Dohovoru, a nie len to,

či Kontrola prebieha v súlade so Zákonom o neprimeraných podmienkach, musel by návrhu

Sťažovateľky vyhovieť. Keďže však k tomu nepristúpil, a dôvod, prečo tak urobil je

nedostatočný, je Napadnutý rozsudok arbitrárny a zjavne neodôvodnený, porušujúci

základné právo podľa a právo podľa Dohovoru v spojitosti

so základným právom podľa a právom podľa Dohovoru.

... Inšpekcia (Kontrola), ktorá bola vykonávaná bez splnenia podmienok, kladených

Dohovoru a , nemôže spĺňať podmienky legality. Ústavný súd už

vyslovil, že postup orgánu štátnej správy pri vykonávaní prehliadky, porušujúci princíp

legality, spôsobuje nelegálnosť zaistených vecí (). K rovnakému záveru mal

dospieť aj Najvyšší súd.

... Najvyšší súd sa navyše... odklonil od svojej doterajšej rozhodovacej činnosti,

podľa ktorej už zakázal kontrolnému orgánu využiť určité výsledky z kontroly (t.j. určité

informácie), ktorá nespĺňala podmienky legality, napríklad použiť pri prešetrovaní určité

časti zápisníc resp. určité dokumenty (sp. zn. z 17. 10. 2013).

... odchýlením sa od predchádzajúceho právneho názoru Najvyšší súd v Napadnutom

rozsudku úplne vylúčil vecný prieskum tvrdeného nezákonného zásahu (t.j. Inšpekcie).

Nejde preto len o odchylné právne posúdenie veci, ale o také odchylné posúdenie, ktorým sa

obmedzuje právo na prístup k súdu a je preto porovnateľné s odlišným posúdením

prípustnosti opravného prostriedku, ktoré Ústavný súd posudzuje prísne (,

, ).

... Z tohto dôvodu Napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu okrem porušenia

základného práva podľa porušuje aj zásadu právnej istoty vyplývajúcej

z princípu právneho štátu podľa .

... Sťažovateľka v Žalobe poukázala tiež na to, že súčasné znenie Zákona

o neprimeraných podmienkach je podľa jej názoru v rozpore s Dohovorom a ,

keďže neposkytuje dostatočné záruky na vykonávanie kontroly v zmysle článkov

6 a 8 Dohovoru a príslušných článkov a požiadala Najvyšší súd, aby zvážil podanie

návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) a o vyslovenie nesúladu Zákona o neprimeraných

podmienkach s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami (najmä

Dohovorom)...

Najvyšší súd sa s vyššie uvedeným návrhom Sťažovateľky nevysporiadal ani

v Napadnutom rozsudku a ani v inom uznesení napriek tomu, že Sťažovateľka uviedla

dôvody pre ktoré sa domnieva, že Zákon o neprimeraných podmienkach je v rozpore

s a Dohovorom.

... V tejto súvislosti Sťažovateľka zdôrazňuje, že Najvyšší súd bol povinný

vysporiadať sa s vyššie uvedeným podnetom Sťažovateľky ohľadom možnej protiústavnosti

Zákona o neprimeraných podmienkach. K obdobnému záveru dospel aj Ústavný súd

napríklad v ...

8

Vzhľadom na to, že sa Najvyšší súd bez dostatočného odôvodnenia s vyššie uvedeným

podnetom nezaoberal, porušil základné práva Sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a podľa .“

7. Zároveň podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v prípade napadnutého rozsudku

sp. zn. z 15. júla 2015 nezákonne zastavil konanie o časti návrhu na ochranu

pred nezákonným zásahom ministerstva z dôvodu údajnej prekážky litispendencie. V tejto

súvislosti sťažovateľka argumentovala:

«... nebola splnená druhá podmienka na uznanie prekážky litispendencie, t.j. rovnaký

predmet konania. Vo vzťahu k rovnakému predmetu konania judikatúra Najvyššieho súdu

uvádza, že predmet konania je vymedzený petitom návrhu na začatie konania.

... Sťažovateľka... v časti petitu Žaloby namietala nezákonnosť Inšpekcie vykonanej

v sídle Sťažovateľky v dňoch 30. októbra 2013 a 14. novembra 2013, pričom v časti petitu

Žaloby 2 namietala nezákonnosť Ďalšej Inšpekcie vykonanej v sídle Sťažovateľky v dňoch

16. júla 2014 a 21. júla 2014. Je teda zrejmé, že Inšpekcia a Ďalšia Inšpekcia boli

uskutočnené v rôznych dňoch, a logicky predstavujú dva samostatné úkony (zásahy)

Ministerstva.

... Ďalším významným rozdielom vo vzťahu k predmetom oboch konaní je i fakt, že

v rámci Inšpekcie Ministerstvo odňalo Sťažovateľke kópie predmetnej dokumentácie.

Naopak, počas Ďalšej Inšpekcie boli Sťažovateľke odňaté originály predmetnej

dokumentácie.

... Tiež je dôležité uviesť, že Inšpekcia, ako aj Ďalšia Inšpekcia boli realizované

v súvislosti s konaním č. 3872/2013 vo veci Kontroly začatej na základe Poverenia. Ďalšia

Inšpekcia však bola vykonaná aj na základe Oznámenia o pokračovaní kontroly a taktiež

na základe listu vydaného Ministerstvom označeného ako „Dodatok č. 1 k Povereniu

č. 20/2013“ zo dňa 9. júla 2014 (ďalej len „Dodatok

.1“). Dodatkom č. 1 sa čiastočne zmenilo personálne obsadenie kontrolnej skupiny

(konkrétne došlo k zmene vedúceho kontrolnej skupiny). Je nesporné, že bez existencie

týchto dokumentov by Ďalšia Inšpekcia nemohla byť uskutočnená vôbec, keďže jej výkonom

bola poverená kontrolná skupina v inom personálnom zložení.»

Podľa sťažovateľky najvyšší súd tým, že konanie o jej návrhu zastavil, hoci pre

takýto postup neboli splnené všetky zákonné predpoklady, porušil jej základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa . V dôsledku uvedeného postupu sa

najvyšší súd s námietkami sťažovateľky meritórne nevysporiadal, keďže napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 15. júla 2015 návrh sťažovateľky v celom rozsahu

zamietol, keď označil petit návrhu za neprípustný.

8. V petitoch podaných sťažností preto sťažovateľka s ohľadom na uvedené žiada,

aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia

označených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré ďalej zruší,

predmetné veci vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konaní.

9. Sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť

napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu

o jej sťažnostiach a súčasne uloží ministerstvu povinnosť zdržať sa používania podkladov

a dôkazov získaných počas kontroly vykonanej v priestoroch sťažovateľky v ďalšom

konaní, ako aj používania akejkoľvek informácie získanej z týchto podkladov a dôkazov pri

ďalšej činnosti ministerstva, a to ako dôvodu na vykonanie novej kontroly voči

sťažovateľke alebo na pokračovanie prebiehajúcej kontroly.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10

11. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv ( ). Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ). Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením

základných práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom

vymedzila v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu

došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a práv podľa a dohovoru. Tvrdenia sťažovateľky o porušení jej

základných práv podľa a 3 , ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažností

mimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť jej argumentácie (obdobne

, ).

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky so závermi

napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý sa v dôsledku nepripustenia žalobných

návrhov nevyjadril k dôvodom obsiahnutým v žalobách. Sťažovateľka považuje napadnuté

rozhodnutia za arbitrárne a zjavne neodôvodnené aj z dôvodu, že sa bezdôvodne odchyľujú

od doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a najvyšší súd sa v nich nevysporiadal

12

s návrhmi na podanie podnetu ústavnému súdu na preskúmanie súladu zákona

o neprimeraných podmienkach s . Sťažovateľka tiež namieta údajne nezákonný

postup najvyššieho súdu, ktorý konanie o jej návrhu zastavil z dôvodu prekážky

listispendencie, hoci pre takýto postup neboli splnené zákonné predpoklady.

16. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 15. júla 2015, ktorým návrh sťažovateľky ako nedôvodný zamietol podľa § 250v

ods. 4 , predovšetkým uviedol:

„Ako bolo zistené z administratívneho spisu ako i súdneho spisu Ministerstvo

v spoločnosti začalo na základe Oznámenia o začiatku kontroly zo dňa

6. septembra 2013 (doručené dňa 13. septembra 2013 navrhovateľovi), prílohou ktorého

bola Informácia o oprávneniach a povinnostiach kontrolovaného subjektu a na základe

Poverenia zo dňa 5. septembra 2013, číslo 20/2013 vykonávať kontrolu v zmysle zákona

neprimeraných podmienkach. Zároveň bol kontrolovaný subjekt požiadaný o poskytnutie

kontaktných údajov zodpovednej osoby ako i o predloženie všetkých obchodných partnerov

vo väzbe na daný zákon. Predmetom bolo dodržiavanie zákona o neprimeraných

podmienkach a to najmä ust. § 4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 2 písm. b); § 4 ods. 4 písm. f); § 4

ods. 4 písm. y) a § 4 ods. 4 písm. w) vo väzbe na vybraných dodávateľov. Listom zo dňa

5. júna 2014 Ministerstvo doručilo spoločnosti list zo dňa 3. júna 2014 označený

ako Žiadosť o predloženie originálov dokladov (číslo 3872/2013-840, 15753/2014),

v ktorom požiadalo navrhovateľa o opätovné predloženie všetkých originálov dokumentov,

ktoré si odporca odniesol z inšpekcie dňa 30. októbra 2013 a dňa 14. novembra 2013.

Uvedené je potvrdené v potvrdeniach o prevzatí originálov a kópii dokumentov.

Ako vyplynulo ďalej a to z prednesu zástupkyne odporcu na pojednávaní dňa 17.júna

2015, v dňoch 16.júla 2014 a 21.júla 2014 boli od navrhovateľa zobraté originály

dokumentov týkajúce sa kontroly, ktorá začala dňa 13.septembra 2013 a to z dôvodu, že

odporca musel súdu doručiť doklady v súvislosti so začatým súdnym konaním o ochrane

pred nezákonný zásahom orgánu verejnej správy podanej navrhovateľov

v predchádzajúcom konaní.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní konanom dňa 17.júna 2015 uviedol,

že za nezákonný zásah považuje vstup do administratívnych priestorov navrhovateľa dňa

16.júla 2014, kontrolu zo strany odporcu, ktorá v ten deň prebiehala a to v súvislosti

s porušením čl. 8 Dohovoru - práva navrhovateľa na ochranu obydlia - podnikateľských

priestorov. Taktiež uviedol, že nerozporuje kompetencie Ministerstva vykonávať kontrolu

a ani kompetencie prísť do priestorov navrhovateľa, avšak za podmienok uvedených v čl. 6

a čl. 8 Dohovoru. Podľa jeho názoru je navrhovateľ povinný strpieť kontrolu v zmysle

zákona.

V uvedenej právnej veci najvyšší súd udáva, že oprávnenie vykonávať kontrolu

neprimeraných podmienok vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných

podmienkach (§ 6 ods. 1).

Podľa § 6 ods. 2 zákona o neprimeraných podmienkach ministerstvo vykoná kontrolu

u odberateľa alebo dodávateľa z vlastného podnetu, z podnetu účastníka obchodného

vzťahu alebo z podnetu tretej osoby.

Podľa § 6 ods. 5 zákona o neprimeraných podmienkach predmetom kontroly sú

údaje, informácie, doklady a písomnosti, z ktorých sa dá zistiť dohodnutie a uplatňovanie

neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu, ak takéto dohodnutie

a uplatňovanie bolo.

V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona, ako i v zmysle vyjadrenia účastníkov

konania na pojednávaní (právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý ako bolo vyššie uvedené

nespochybnil porušenie kompetencií zo strany odporcu), najvyšší súd nezistil v konaní

Ministerstva porušenie zákona o neprimeraných podmienkach. Nezistil taktiež, že by

konanie odporcu bolo v rozpore so zákonom, že by sa jednalo v danom prípade o

nezákonnú aktivitu orgánu verejnej správy a taktiež o priamy zásah do subjektívnych práv

navrhovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu sa o nežiaduci stav majúci svoj základ

v mimozákonnom aktivizme (útoku, postupe) jednoznačne nejedná. Naopak zistiť

dohodnutie a uplatňovanie neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu

je možné len z údajov, informácií, dokladov a písomností, predloženie ktorých si

ministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona o neprimeraných podmienkach vyžiadalo od

kontrolovaného subjektu - spoločnosti ako účastníka

obchodného vzťahu. Vyžiadanie, predloženie ako aj umožnenie preverenia požadovaných

dokladov alebo informácií v súvislosti s vykonávaním kontroly neprimeraných podmienok je

nie len v súlade s ustanovením zákona o neprimeraných podmienkach ale aj v súlade s

14

ustanoveniami o kontrole v štátnej správe. Je tiež zrejmé, že

navrhovateľ na vykonanie kontroly poskytol odporcovi všetku potrebnú súčinnosť a to

vstupovať do objektov, zariadení a prevádzok, na pozemky a do iných priestorov a v určenej

lehote tiež poskytol doklady, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie potrebné na výkon

kontroly.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa musel vysporiadať s otázkou,

či kontrolou u navrhovateľa vykonávanej zo strany odporcu došlo k porušeniu čl. 6 a čl. 8

Dohovoru, vyhodnotil uplatnený návrh ako nedôvodný, pretože uplatnenému petitu nebolo

možné vyhovieť. Nebolo možné zakázať odporcovi, aby používal podklady a dôkazy získané

počas kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa dňa 16. júla 2014 a 21. júla 2014

v ďalšom konaní ako aj používať akúkoľvek informáciu získanú z týchto podkladov

a dôkazov pri ďalšej činnosti ministerstva a to ani ako dôvod na vykonanie novej kontroly

voči navrhovateľovi alebo na pokračovanie vyššie uvedenej prebiehajúcej kontroly voči

navrhovateľovi, nakoľko táto povinnosť odporcovi vyplýva priamo zo zákona

o neprimeraných podmienkach a je plne v súlade i s ustanovením zákona o kontrole

v štátnej správe, pričom súd nezistil zo strany konania zamestnancov ministerstva taktiež, že

by ich postup bol v rozpore s .

Je jednoznačne zrejmé, že samotné začatie a výkon kontroly neprimeraných

podmienok za účelom dohodnutia a uplatňovania neprimeraných podmienok medzi

účastníkmi obchodného vzťahu nemôže byť samo osebe nezákonným zásahom, pretože

takéto oprávnenie vyplýva Ministerstvu priamo zo zákona, nie je teda možné Ministerstvu

stanoviť zákaz používať podklady a informácie získané počas kontroly pri ďalšej činnosti

Ministerstva.

Podľa názoru najvyššieho súdu jednoznačne nie je možné vyhovieť návrhu na

ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a to v súvislosti s petitom, tak

ako ho uviedol navrhovateľ. Pokiaľ by súd návrhu vyhovel jednalo sa by o zásah súdnej

moci do moci výkonnej, pretože by sa zasahovalo do právomocí Ministerstva, ktoré mu

vyplývajú zo zákona o neprimeraných podmienkach.“

17. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júla 2015 vyplýva, že

ním najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom

v časti zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:

«Ako je zrejmé z podaného návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy podľa zo dňa 3. októbra 2014, v bode 1 petitu sa navrhovateľ domáhal,

aby súd zakázal odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa, najmä práva na

ochranu súkromia a na spravodlivý proces v konaní č. 3872/2013 vo veci kontroly

vykonávanej u navrhovateľa so zameraním na dodržiavanie ustanovení zákona

o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny,

začatej na základe Poverenia č. 20/2013 zo dňa 5. septembra 2013. Konkrétne žiadal, aby

súd zakázal odporcovi najmä používať podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej

v priestoroch navrhovateľa dňa 30. októbra 2013 a 14. novembra 2013 v ďalšom konaní

a aj používať akúkoľvek informáciu získanú z týchto podkladov a dôkazov pri ďalšej

činnosti odporcu, a to ani ako dôvod na vykonanie novej kontroly voči navrhovateľovi alebo

na pokračovanie vyššie uvedenej prebiehajúcej kontroly voči navrhovateľovi.

Rovnakej ochrany proti kontrole vykonávanej na základe poverenia z 05.09.2013

s obsahovo totožným petitom sa navrhovateľ domáhal aj návrhom zo 14. augusta 2014

vedeným na najvyššom súde pod sp. zn. , o ktorom súd rozhodol

dňa 15.07.2015. Jediným rozdielom v obsahu petitu boli dátumy kontroly na mieste, kedy

odporca získal požadované podklady a dôkazy, a to v prípade návrhu z 03.10.2014 išlo

o dni 30.10.2013 a 14.11.2013 a v prípade návrhu zo 14.08.2014 o dni 16.07.2014

a 21.07.2014. V oboch prípadoch však išlo o doklady, týkajúce sa odporcom určených

vybraných dodávateľov navrhovateľa v rámci tej istej kontroly s tým rozdielom, že v prvom

prípade išlo o kópie a v druhom o originály dokumentov, pričom dôvodom opakovane

uplatnenej požiadavky na predloženie dokladov v rámci prebiehajúcej kontroly bola

skutočnosť, že doklady získané v r. 2013 odporca poskytol najvyššiemu súdu ako súčasť

administratívneho spisu v súvislosti s prebiehajúcim konaním vedeným pod

sp. zn. .

V zmysle , podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci

prebiehalo iné súdne konanie, a ktoré v zmysle platí aj pre konanie

o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, najvyšší súd v tejto časti,

t. j. v totožnej časti bodu 1 petitu, konanie zastavil.

16

Predmetom konania zostal bod 2. petitu, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd

uložil odporcovi povinnosť „obnoviť stav pred nezákonným zásahom, t. j. úplne zničiť

všetky podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa dňa

30. októbra 2013 a 14. novembra 2013, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku“. Od petitu uplatneného v konaní vedenom pod sp. zn. sa tento

petit líšil len v tom, že v skôr podanom návrhu sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti

vrátiť všetky podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch

navrhovateľa dňa 16. júla 2014 a 21. júla 2014, kým v tejto veci žiadal o ich zničenie.

Pretože ide o obdobnú vec, aká už bola predmetom konania vedenom na najvyššom súde

pod sp. zn. a o ktorej najvyšší sud rozhodol rozsudkom zo dňa 15.07.2015

tak, že návrh ako nedôvodný zamietol, nemal senát najvyššieho súdu ani v tomto prípade

dôvod odkloniť sa od vysloveného právneho názoru, s ktorým sa stotožňuje.

Tento právny názor vychádza zo záveru, že oprávnenie vykonávať kontrolu

neprimeraných podmienok vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných

podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny (§ 6 ods. 1) a túto

môže vykonať u odberateľa alebo dodávateľa z vlastného podnetu, z podnetu účastníka

obchodného vzťahu alebo z podnetu tretej osoby (§ 6 ods. 2 zákona), pričom najvyšší súd

nezistil, že by v danom prípade konanie odporcu bolo v rozpore so zákonom, že by sa

jednalo o nezákonnú aktivitu orgánu verejnej správy a taktiež o priamy zásah do

subjektívnych práv navrhovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu sa o nežiaduci stav

majúci svoj základ v mimozákonnom aktivizme (útoku, postupe) jednoznačne nejedná.

Naopak, zistiť dohodnutie a uplatňovanie neprimeraných podmienok medzi účastníkmi

obchodného vzťahu je možné len z údajov, informácii, dokladov a písomnosti, predloženie

ktorých si ministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona o neprimeraných podmienkach

vyžiadalo od kontrolovaného subjektu - spoločnosti

ako účastníka obchodného vzťahu. Tento postup je nielen v súlade s ustanovením zákona o

neprimeraných podmienkach, ale aj v súlade s ustanoveniami o

kontrole v štátnej správe. Je tiež zrejmé, že navrhovateľ na vykonanie kontroly poskytol

odporcovi všetku potrebnú súčinnosť, a to vstupovať do objektov, zariadení a prevádzok, na

pozemky a do iných priestorov a v určenej lehote tiež poskytol doklady, iné písomnosti,

vyjadrenia a informácie potrebné na výkon kontroly.

Je jednoznačne zrejmé, že samotné začatie a výkon kontroly neprimeraných

podmienok za účelom dohodnutia a uplatňovania neprimeraných podmienok medzi

účastníkmi obchodného vzťahu nemôže byť samo o sebe nezákonným zásahom, pretože

takéto oprávnenie vyplýva Ministerstvu priamo zo zákona, nie je teda možné Ministerstvu

stanoviť zákaz používať podklady a informácie získané počas kontroly pri ďalšej činnosti

Ministerstva, a platí to aj pre uloženie povinnosti zničiť všetky podklady a dôkazy získané

počas kontroly, kde pre odporcu navyše platí zo zákona vyplývajúca povinnosť tieto vrátiť

kontrolovanej osobe. V tejto časti bol preto návrh zamietnutý ako nedôvodný.»

18. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd návrhy

sťažovateľky, ktoré sa týkali údajne nezákonného postupu ministerstva pri vykonávaní

pôvodnej inšpekcie a ďalšej inšpekcie v súvislosti s kontrolou vykonávanou u sťažovateľky,

ako nedôvodné zamietol, keď dospel k záveru, že oprávnenie vykonávať kontrolu

neprimeraných podmienok vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných

podmienkach, pričom nezistil, že by konanie ministerstva bolo v rozpore so zákonom, resp.

že by v danom prípade išlo o nezákonnú aktivitu orgánu verejnej správy a taktiež o priamy

zásah do subjektívnych práv sťažovateľky. Najvyšší súd konštatoval, že postup ministerstva

spočívajúci vo vyžiadaní a predložení požadovaných dokladov a informácií je nielen

v súlade s ustanovením zákona o neprimeraných podmienkach, ale aj v súlade

s ustanoveniami „ o kontrole v štátnej správe“, ktorého ustanovenia

sa primerane vzťahujú na výkon kontroly. Zároveň akcentoval skutočnosť, že sťažovateľka

na vykonanie kontroly poskytla odporcovi všetku potrebnú súčinnosť. V závere konštatoval,

bez toho, aby skúmal, či postup ministerstva bol v súlade s čl. 6 a čl. 8 dohovoru,

nedôvodnosť návrhov aj z dôvodu ich neprípustných petitov, ktorým nebolo možné

vyhovieť, pretože by išlo o zásah súdnej moci do moci výkonnej, teda by sa zasahovalo do

právomocí ministerstva vyplývajúcich zo zákona o neprimeraných podmienkach. Čiastočné

zastavenie návrhu sťažovateľky z 3. októbra 2014 najvyšší súd odôvodnil tým, že rovnakej

ochrany proti vykonávanej kontrole s obsahovo totožným petitom sa sťažovateľka domáhala

aj návrhom zo 14. augusta 2014 vedeným na najvyššom súde pod sp. zn. .

Jediným rozdielom v obsahu petitu boli dátumy kontroly na mieste, kedy odporca získal

požadované podklady a dôkazy, v oboch prípadoch však išlo o doklady týkajúce sa

18

určených dodávateľov sťažovateľky v rámci tej istej kontroly s tým rozdielom, že v prvom

prípade išlo o kópie a v druhom o originály dokumentov.

19. Podľa ústavného súdu uvedené závery najvyššieho súdu o nedôvodnosti návrhov

sťažovateľky vzhľadom na neprípustnosť ich žalobných petitov, ktorá napokon viedla k ich

zamietnutiu, ako aj záver o tom, že prejednaniu časti 1 petitu návrhu sťažovateľky

z 3. októbra 2014 bránila prekážka skôr začatého konania, sú ústavne udržateľné a nemožno

im vyčítať svojvoľnosť či zjavnú neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť

napadnutých rozhodnutí. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uložením generálneho

zákazu používať podklady a dôkazy získané počas kontroly, ako aj informácie z nich

získané by najvyšší súd znemožnil akýkoľvek ďalší výkon kontroly sťažovateľky a zároveň

by neprípustným spôsobom zasiahol do výlučnej kompetencie ministerstva v súlade s jeho

kontrolnými oprávneniami vyplývajúcimi zo zákona o neprimeraných podmienkach.

Sťažovateľka v súvislosti s námietkou nezákonného zastavenia konania o jej návrhu

argumentovala tým, že nebola splnená podmienka rovnakého predmetu konania. S touto

argumentáciou nemožno súhlasiť, pretože v širšom zmysle slova treba pod totožným

predmetom konania chápať žalobný nárok spolu so skutkovými okolnosťami, ktorými je

petit odôvodnený a od ktorých sťažovateľka odvodzuje svoje právo. Preto z hľadiska

posúdenia totožnosti predmetu konania je podľa názoru ústavného súdu irelevantnou

skutočnosť, že žalobné petity sa líšia v dátumoch kontroly vykonanej v priestoroch

sťažovateľky, v rámci ktorej odporca získal najprv kópie a neskôr originály tej istej

dokumentácie.

20. Sťažovateľka namietala, že kontrola (inšpekcia) vykonaná v jej priestoroch

nesledovala žiaden z legitímnych cieľov, preto ide o zásah nelegitímny a zároveň

neproporcionálny, keďže podľa nej nebola splnená podmienka nevyhnutnosti zásahu.

Zároveň však ako v konaní pred najvyšším súdom rovnako aj v ústavnej sťažnosti

poukázala na judikatúru ESĽP vo veciach ochrany hospodárskej súťaže, ktorú je nutné

aplikovať na jej prípad, čím sama identifikovala legitímny cieľ ňou namietaného zásahu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí

vyjadril (i keď nie explicitne) aj k otázke nevyhnutnosti zásahu, resp. jeho

proporcionality, keď uviedol, že „zistiť dohodnutie a uplatňovanie neprimeraných

podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu je možné len z údajov, informácií,

dokladov a písomností, predloženie ktorých si ministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona

o neprimeraných podmienkach vyžiadalo od kontrolovaného subjektu...“.

21. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou sťažovateľky, že najvyšší súd sa

napadnutým rozsudkom odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe, a tým porušil

princíp právnej istoty a princíp právneho štátu. Rozsudkom, ktorým sťažovateľka v tejto

súvislosti argumentovala, najvyšší súd zakázal kontrolnému orgánu využiť určité výsledky,

resp. informácie („časti zápisnice...“) z kontroly, ktorá nespĺňala podmienky legality.

Sťažovateľka sa však v petitoch podaných návrhov domáhala všeobecného zákazu používať

podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej u sťažovateľky, bez ich bližšej

špecifikácie a bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by indikovali nezákonný postup

ministerstva pri ich získaní. Možno preto konštatovať, že sťažovateľka sa v podstate

domáhala všeobecného zákazu vykonávať kontrolnú činnosť a využívať výsledky šetrenia

ministerstva „am bloc“ s cieľom vylúčiť jeho kontrolnú právomoc. Takto široko

formulovaný zákaz však z judikatúry najvyššieho súdu nemožno vyvodiť (pozri napr.

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 5. apríla 2011).

22. Sťažovateľka v sťažnostiach poukazovala aj na rozhodnutie ESĽP vo veci

DELTA PEKÁRNY a. s. proti Českej republike z 2. októbra 2014, závery ktorého však

podľa ústavného súdu nemožno na prípad sťažovateľky aplikovať z dôvodu odlišných

skutkových okolností. V prípade sťažovateľky nešlo o kontrolu (inšpekciu) typu „dawn

raid“, keď sa využíva moment prekvapenia, podnikateľ nie je o inšpekcii vopred

informovaný a zamestnanci kontrolného orgánu začínajú inšpekciu preukázaním sa

poverením. Ďalší podstatný rozdiel spočíval v predmete kontroly, keďže predmetom

kontroly vykonanej u sťažovateľky bola výlučne obchodná zmluvná a účtovná

dokumentácia, teda nešlo o dokumentáciu súkromnoprávneho charakteru, resp.

dokumentáciu fyzických osôb (napr. elektronická korešpondencia zamestnancov či

zástupcov spoločnosti). Napokon sťažovateľka vydala požadovanú dokumentáciu

zamestnancom ministerstva dobrovoľne a v tomto smere poskytla aj požadovanú

20

súčinnosť, čiže sťažovateľkou namietaný postup v žiadnom prípade neindikuje ňou

namietané porušenie práva na ochranu súkromia a na nedotknuteľnosť obydlia. Ústavný súd

v okolnostiach prípadu sťažovateľky poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3

Sžz 1/2011 z 5. apríla 2011, v odôvodnení ktorého najvyšší súd uviedol:

„Pri výkone inšpekcie je nevyhnutné rozlišovať invazívne a neinvazívne úkony.

Invazívne úkony zasahujú do základných práv a slobôd. Je rozdiel, ak žalovaný v rámci

šetrenia žiada obchodnú a účtovnú evidenciu a doklady, o ktorých je jednoznačné, že

neobsahujú žiadne súkromné údaje a je rozdiel, ak ide o kopírovanie dátových nosičov

zamestnancov podnikateľa, u ktorých nemožno vylúčiť a dôvodne možno predpokladať, že

obsahujú i súkromnú korešpondenciu (napr. hard disk PC, notebook, USB Kľúče a pod.).“

23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej

návrhmi na podanie podnetu ústavnému súdu na preskúmanie súladu zákona

o neprimeraných podmienkach s , ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd

nie je povinný (na základe návrhu účastníka konania) predložiť ústavnému súdu takýto

návrh na začatie konania podľa . Všeobecný súd tak v zmysle tohto

článku postupuje len vtedy, ak on sám dospeje k názoru o existencii rozporu, že iný

všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa

týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa

alebo zákonu. Na túto formuláciu nadväzuje zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú

k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej

právnej sily... (presvedčenie o nesúlade), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie

konania. Potreba takéhoto postupu preto nie je podľa názoru ústavného súdu daná v prípade,

ak o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci všeobecný súd

(pozri ).

24. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky uznáva, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ). Zároveň však zohľadnil aj svoju doterajšiu rozhodovaciu

činnosť, v rámci ktorej sa zaoberal možným porušením uvedených práv konkrétnym

rozhodnutím všeobecného súdu pri zohľadnení správnosti výroku a vytýkaných

nedostatkov, ktoré by mohli znamenať jeho procesuálnu vecnú nesprávnosť. V tejto

súvislosti ústavný súd vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného súdu

správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe

(a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv (obdobne ).

25. Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak

všeobecným súdom zvolený procesný postup [neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa

] dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci

samej. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako ani

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nie je právo

na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa všeobecným

súdom ().

26. Najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach dospel k záveru o nedôvodnosti

návrhov sťažovateľky vzhľadom na neprípustnosť ich petitov, preto podľa názoru ústavného

súdu bolo už bez právneho významu a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania

zaoberať sa uvedenými návrhmi sťažovateľky.

27. Keďže napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.

22

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutých

rozhodnutiach najvyššieho súdu také nedostatky, ktoré by mali za následok ich arbitrárnosť

a zjavnú neodôvodnenosť a ktoré by mohli viesť k vysloveniu porušenia základných práv

podľa a v spojení s a práv podľa

ods. 1 a čl. 8 dohovoru, preto sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

29. V dôsledku odmietnutia sťažností bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nich uplatnených, ako aj o návrhoch

sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2016