Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 329/2014
PDF · 570.34 KB
No categories available
IV. ÚS 329/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. B., mal. M. B.
a mal. M. B., obe zastúpené matkou M. B., zastúpených advokátom JUDr. Bernardom
Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 389/2010 z 13. decembra 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B., mal. M. B. a mal. M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013
doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), mal. M. B. a mal. M. B. (ďalej
aj „maloleté sťažovateľky“), obe zastúpené matkou M. B. (spolu ďalej len „sťažovateľky“),
zastúpených advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 45 C 62/2007
z 27. mája 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co 389/2010 z 13. decembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013.
Sťažovateľky sa návrhom zo 17. marca 2007 domáhali, aby okresný súd zaviazal
Slovenskú republiku, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“),
z titulu náhrady škody zaplatiť sťažovateľke príspevok na výživu ako pozostalej manželke
13 134 Sk mesačne a maloletým sťažovateľkám výživné každej v sume 8 358 Sk mesačne.
Návrh skutkovo odôvodnili tým, že manžel sťažovateľky a otec maloletých
sťažovateliek J. B. zahynul pri havárii vojenského lietadla AN-24 19. januára 2006 pri obci
Hejce na území Maďarska, a teda došlo k smrteľnému pracovnému úrazu, za ktorý
zodpovedá odporca.
O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 45 C 62/2007-510 z 27. mája 2010
tak, že ho zamietol.
Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky odvolanie a tiež navrhli, aby krajský súd
prerušil odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“). Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 389/2010-620
z 13. decembra 2011, ktorým návrh na prerušenie konania zamietol a rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013, ktorým dovolanie odmietol
v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci
samej a bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Dovolanie
zamietol v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie
odvolacieho konania.
Sťažovateľky argumentujú tým, že okresný súd im postupom v namietanom konaní
odňal možnosť konať pred súdom, že „sa jednak vôbec nevysporiadal s písomným podaním
navrhovateliek sp. zn. č.: 1948/08/2010 zo dňa 20. 05. 2010, ktoré podanie strana
navrhovateliek doručila súdu krátkou cestou na pojednávaní dňa 27. 05. 2010,
ako aj odporcovi.
... zástupkyňa odporcu... osobne doručila svoje písomné podanie súdu ohľadne
uplatneného nároku navrhovateliek z titulu Montrealského dohovoru. Súd I. stupňa však
stranu navrhovateliek s týmto podaním odporcu zo dňa 25. 05. 2010 neoboznámil a toto
podanie jej nedoručil s tým, že z obsahu spisu sa zisťuje, že uvedené podanie nebolo
založené do spisu.
... právny zástupca navrhovateliek... navrhol súdu I. stupňa zabezpečiť a vykonať
označené dôkazy, a to:
- doklady o registrácii lietadla An-24, ktoré havarovalo 19. 01. 2006 na území
Maďarskej republiky
- a doklady o vydaní prevádzkovej licencie k tomuto lietadlu...
- žiadosť navrhovateliek o dávky soc. zabezpečenia z roku 2006
- vyžiadať stanovisko VÚSZ Bratislava prečo Vojensky úrad sociálneho zabezpečenia
Bratislava nerozhodol o jednorázovom odškodnení pozostalých navrhovateliek podľa
ust. § 25, ods. 7/ zák. č. 328/2002 Z. z. v danom prípade...
Súd I. stupňa však uznesením zo dňa 27. 05. 2010 návrh právneho zástupcu
navrhovateliek na vykonanie dokazovania nenariadil, pričom meritórne s týmto návrhom
navrhovateliek sa nevysporiadal a tento návrh nezamietol.
... odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia právneho zástupcu
navrhovateliek na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2010, ktorým reagoval na tvrdenia
právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2010...“.
V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že ak sa dôkaz navrhnutý
účastníkom konania „týka rozhodných skutočnosti je súd povinný takýto dôkaz vykonať
(čo je daný prípad), lebo vykonanie navrhnutých dôkazov zo strany navrhovateliek
na pojednávaní dňa 27. 05. 2010 sa týka rozhodných skutočnosti, t. j. či na daný prípad
sa vzťahuje tzv. Montrealský dohovor č. 544/2003 Z. z. účinný od 04. 11. 2003 a príslušné
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2407/1992, č. 2027/97, č. 889/2002,
č. 785/2004, ako aj rozhodnej skutočnosti, t. j. či v danom prípade bezplatná preprava
vojenským lietadlom AN-24 bola vykonávaná Leteckým dopravným podnikom a ako treba
vykladať pojem, resp. právny inštitút Letecký dopravný podnik a či prevádzkovateľ tohoto
vojenského dopravného lietadla An-24 v danom prípade vykonával, resp. nevykonával
leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť.
... strana navrhovateliek vždy tvrdila a tvrdí, že odporca zodpovedá za škodu
v danom prípade v zmysle ust. § 427 ods. 2/ Obč. zák., a to v zmysle princípu (Lex specialis
derogat legi generali) podľa tzv. Montrealského dohovoru č. 544/2003 Z. z. teda podľa
špeciálneho − osobitného zákona, ktorý ruší všeobecný zákon. Pričom tzv. Montrealsky
dohovor − ako medzinárodná zmluva má vyššiu právnu silu ako ostatné zákony.“.
Na tomto základe potom podľa sťažovateliek neobstojí záver okresného súdu
v namietanom rozsudku, že „medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že v danom prípade
odporca nevykonával leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť“.
Sťažovateľky ďalej v sťažnosti uvádzajú právny výklad pojmov letecký dopravca,
letecký dopravný podnik, prevádzková licencia a pod. v zmysle Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 785/2004 z 21. apríla 2004 o požiadavkách na poistenie
leteckých dopravcov a prevádzkovateľov lietadiel, Nariadenia Komisie (ES) č. 820/2008
z 8. augusta 2008 o ustanovení opatrení na vykonávanie spoločných základných noriem
bezpečnostnej ochrany civilného letectva, Nariadenia Rady (EHS) č. 2407/92 z 23. júla
1992 o licenciách leteckých dopravcov a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 1008/2008 z 24. septembra 2008 o spoločných pravidlách prevádzky leteckých
dopravných služieb v Spoločenstve (prepracované znenie).
Sťažovateľky tiež namietajú, že o ich veci rozhodoval vylúčený sudca z dôvodu,
že podali proti zákonnej sudkyni okresného súdu námietku zaujatosti, ktorá túto vec
nepostúpila nadriadenému súdu na rozhodnutie. Námietku zaujatosti uplatnili
aj v odvolacom konaní, pričom o nej krajský súd nerozhodol a najvyšší súd sa s uvedenou
skutočnosťou nevysporiadal.
Sťažovateľky ďalej v sťažnosti argumentujú tým, že okresný súd „nesprávne vec
právne posúdil, tým, že nepoužil na daný prípad tzv. Montrealský dohovor č. 544/2003 Z. z.
– teda medzinárodnú zmluvu a nedostatočne zistil skutkový stav veci.
Pričom údajnú neopodstatnenosť a nedôvodnosť tohto nároku navrhovateliek podľa
montrealského dohovoru č. 544/2003 Z. z. súd I. stupňa ničím nezdôvodnil a teda
konkrétnymi skutočnosťami nezdôvodnil a svoje nezákonné a nespravodlivé – napadnuté
rozhodnutie nepodložil.
Totiž navrhovateľky svoj nárok na náhradu škody uplatnený žalobou celkom vo výške
990,84 Eur (29.850,- Sk) mesačne z titulu zákonného výživného ku dňu smrti ich
otca a manžela ako živiteľa si uplatnili podľa uvedeného montrealského dohovoru
č. 544/2003 Z. z. ako náhradu škody.“.
Zo sťažnosti vyplýva právny názor sťažovateliek, podľa ktorého „na daný prípad
je potrebné tiež aplikovať odškodnenie – náhradu škody podľa občianskoprávnej
zodpovednosti v zmysle ust. § 420 a násl./ Obč. zák. v spojitosti s príslušnými ustanoveniami
zák. č. 461/2003 Z. z., ako aj zák. č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov v platnom
znení ku dňu 19.01.2006, a tiež aj tzv. Montrealský dohovor... spolu s tzv. Varšavským
dohovorom z roku 1929 ale aj NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY
(ES) č. 889/2002 z 13. mája 2002 L 140/2 z 30. 05. 2002, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie Rady (ES) č. 2027/97 o zodpovednosti leteckého dopravcu v prípade nehôd a
tiež aj NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES) č. 785/2004 z 21.
apríla 2004 L 138/1 z 30. 04. 2004 o požiadavkách na poistenie leteckých dopravcov
a prevádzkovateľov lietadiel...“.
Sťažovateľky tiež uvádzajú, že v prerokúvanej veci je povinnosťou odporcu
„poskytnúť v zmysle ust. § 25, ods. 7/ zákona, okrem tam uvedeného jednorazového
odškodnenia pozostalých aj zvýšené jednorázové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25,
ods. 9/ zákona č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov – v platnom znení ku dňu
19. 01. 2006.
Teda jednorázové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25, ods. 1, písm. d/ zákona
č. 328/2002 Z. z... predstavuje na základe ust § 25, ods. 7/ zákona č. 328/2002 Z. z... sumu
celkom vo výške 677.214,16 Sk, (22.479,395 eur), minimálne celkom vo výške 276.752,50
Sk (9.186,50 eur). Pričom toto jednorázové odškodnenie pozostalých... žalobkyne...
doposiaľ neobdržali.“.
Sťažovateľky tiež tvrdia, že v predmetnom konaní si uplatnili „nárok na náhradu
škody nie však o odškodnenie viackrát, čiže nie duplicitne, ale iba nárok na náhradu
skutočnej škody, ktorá im týmto pracovným a služobným úrazom s následkom smrti ich
živiteľa vznikla.
... odškodnenie tohto pracovného a služobného úrazu s následkom smrti...
je rozdielne upravené v zák. č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov... a teda
výhodnejšie, ako je to upravené v zákone č. 328/2002 Z. z...
... a preto keďže práva žalobkýň... a ich právom chránené záujmy boli dotknuté
v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania týmto, teda v tomto konaní
sa domáhajú právnej ochrany na súde podľa tohto zákona č. 365/2004 Z. z., a to konkrétne
podľa ust. § 2 a podľa ust. § 5/zák. č. 365/2004 Z. z.
Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie žalobkyne sa domáhajú touto žalobou
náhrady skutočnej škody tiež na základe: tzv. Montrealského dohovoru...“.
Sťažovateľky uvádzajú aj svoj právny názor, podľa ktorého náhrada nákladov
na výživu pozostalých ako dávka úrazového zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z. z.
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) sa podľa § 83 ods. 4
tohto zákona poskytuje aj bez podania žiadosti. Poukazujúc na § 25 ods. 6 zákona
č. 328/2002 Z. z., tiež argumentujú, že o priznaní náhrady nákladov na výživu pozostalých
rozhoduje v tomto prípade súd. Svojím návrhom podaným okresnému súdu si túto dávku
uplatnili, preto o jej priznaní mal okresný súd rozhodnúť.
Náhrada škody, ktorú si sťažovateľky uplatnili, predstavuje priamu škodu – z titulu
zákonného výživného pozostalým osobám, z titulu vecnej škody, z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy – kompenzácie za smrť a tiež ušlý zisk.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu z 13. decembra 2011
sťažovateľky namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal s ich odvolaním a svoj rozsudok
riadne neodôvodnil a relevantné právo interpretoval arbitrárne.
Sťažovateľky namietajú záver krajského súdu o preklúzii práva na náhradu škody
v zmysle čl. 35 ods. 1 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú
leteckú dopravu [Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
č. 544/2003 Z. z. (ďalej len „Montrealský dohovor“)]. Sťažovateľky argumentujú tým,
že svoj nárok na nezmenenom skutkovom základe uplatnili žalobou doručenou Okresnému
súdu Bratislava I 19. marca 2007, ktorá bola následne postúpená okresnému súdu
11. júna 2007, teda včas. Preto podľa nich neobstojí záver krajského súdu, že nárok podľa
Montrealského dohovoru uplatnili až 21. apríla 2008 v doplnení žaloby. Krajský súd tiež
nevyzval sťažovateľky podľa § 213 ods. 2 OSP, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii čl. 35
ods. 1 Montrealského dohovoru, čím im mal odňať možnosť konať pred súdom.
S prihliadnutím na čl. 29 Montrealského dohovoru sťažovateľky uvádzajú:
„... Takže akákoľvek žaloba o náhradu škody za smrť cestujúceho lietadlom
(na palube lietadla podľa článku 17 a 21 montrealského dohovoru) − treba posudzovať
podľa tohto montrealského dohovoru lebo v danom prípade žaloba v tejto veci bola podaná
včas do dvoch rokov odo dňa havárie lietadla, t. j. odo dňa 19. 01. 2006.
... Preto v danom prípade za žalobu na základe deliktu podľa montrealského
dohovoru treba považovať aj uplatnenie náhrady škody v adhéznom konaní v trestnej veci
vedenej na Vojenskej prokuratúre v Prešove pod č. OPv 34/065 a na Vyššej vojenskej
prokuratúre č. VPt 22/06 − teda ako žalobu na základe deliktu, ale aj podľa ust. § 427,
§ 428 a násl. Obč. zák.
Totiž zodpovednosť odporcu priamo vyplýva z uznesenia Vojenskej obvodnej
prokuratúry Prešov, číslo: OPv 34/06 zo dňa 20. 09. 2006, ktoré bolo potvrdené
Uznesením Prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne č. k.: VPt 22/06-26 zo dňa
17. októbra 2006, ktoré bolo doručené dňa 27. 10. 2006, ako aj zo správy o výsledkoch
šetrenia príčin havárie lietadla OS SR An-24 ku ktorej došlo dňa 19. 01. 2006, ktorá
sa nachádza v spise Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, číslo: OPv 34/06.
Ako vyplýva z predmetnej správy... havária vojenského lietadla An-24, ku ktorej
došlo 19. januára 2006 bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, preto
odporca sa v zmysle ust. § 428/ Obč. zák. v danom prípade nemôže zbaviť zodpovednosti
za škodu v tomto prípade. Okrem toho z predmetnej správy... tiež vyplýva, že túto haváriu
lietadla zavinil a predmetnú škodu spôsobil veliteľ lietadla, teda profesionálny vojak pri
plnení služobných povinnosti.
Z týchto dôvodov Slovenská republika zodpovedá za škodu spôsobenú tretím osobám
podľa ust. § 190, ods. 2, ods. 3/ zák. č. 346/2005 Z. z...“
V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti ďalej poukazujú na relevantnú judikatúru
najvyššieho súdu týkajúcu sa právnej kvalifikácie nároku žalobcom v žalobe
(napr. 5 Cdo 58/1999, 3 Obdo 27/2009, 3 Obdo 31/2009) a uvádzajú:
„Žalobkyne zvýrazňujú, že nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
v tomto prípade vidia v tom, že právna kvalifikácia nároku nie je náležitosťou návrhu,
prislúcha súdu a jej zmena nie je zmenou návrhu.“
Sťažovateľky tiež namietajú, že záver krajského súdu o preklúzii práva je arbitrárny
aj z toho dôvodu, že týmto krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z celkom iných
dôvodov. V sťažnosti ďalej uvádzajú:
«Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať
pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu
aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy,
keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci
samej − čo je daný prípad.
Lebo odvolací súd založil svoje rozhodnutie na tom, že montrealský dohovor sa
nevzťahuje na daný prípad, lebo Ozbrojené sily SR nie sú leteckým dopravným podnikom
a nemajú ani dopravnú licenciu a že podľa jeho čl. 35 malo údajne dôjsť k zániku práva
žalobkýň. A ďalej odvolací súd založil svoje rozhodnutie na tom, že takisto Nariadenia EP
a R č. 2027/97 a Nariadenie EP a R č. 889/02 tiež za leteckého dopravcu považujú letecký
dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou. Čo však nie je pravdou...
Totiž odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok
založil na inom právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď mal
za to, že v danom prípade Ozbrojené sily SR neboli − leteckým dopravným podnikom
s prevádzkovou licenciou (pričom toto tvrdenie odvolacieho súdu je úplne vymyslené, keďže
nebolo predmetom riadneho dokazovania, tak ako to navrhli navrhovateľky)
Na rozdiel od záveru súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal pri rozhodovaní v tejto
veci z toho, že − Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,
prevádzkovateľom lietadla sa posudzuje v zmysle § 427 ods. 1/ Obč. zák. vo vzťahu
k prevádzkovateľom, ktorí vykonávajú dopravu ako svoju hlavnú činnosť, ktorá je ďalej
upravená v špeciálnom predpise o civilnom letectve, teda ktorú vykonáva Letecký dopravný
podnik (čl. 1 bod 1 montrealského dohovoru) − (pričom aj toto tvrdenie súdu prvého stupňa
je úplne vymyslené, keďže nebolo predmetom riadneho dokazovania, tak ako to navrhli
navrhovateľky)
Totiž v danom prípade prevádzkovateľom vojenského dopravného lietadla AN-24,
ktoré havarovalo dňa 19. 01. 2006 bol vojenský útvar s právnou subjektivitou: Samostatná
dopravná letka VÚ 1201 Kuchyňa, pričom ku dňu 19. 01. 2006 Leteckú techniku
Samostatnej dopravnej letky tvorili dve dopravné lietadlá An-24, dve An-26, šesť L-10
Turbolet rôznych verzií a dva vrtuľníky Mi-8.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že išlo a ide o vojenský dopravný podnik
s platnou dopravnou licenciou určený na vnútroštátnu nepravidelnú leteckú dopravu
a na medzinárodnú nepravidelnú leteckú dopravu v zmysle vyh. č. 274/2002 Z. z. ktorou
sa ustanovujú podrobnosti o licenciách tuzemských leteckých dopravcov a o povoleniach
zahraničných leteckých dopravcov.
Ďalej z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že išlo a ide o prevádzkovateľa
vojenského dopravného lietadla AN-24, čiže „prevádzkovateľ lietadla“ znamená osobu
alebo subjekt, ktorý nie je leteckým dopravcom a ktorý má stále dispozičné právo
na používanie alebo prevádzkovanie lietadla; predpokladá sa, že prevádzkovateľom
je fyzická alebo právnická osoba, v ktorej mene je lietadlo registrované, pokiaľ táto osoba
nemôže preukázať, že prevádzkovateľom je iná osoba.»
Sťažovateľky tiež tvrdia, že krajský súd porušil základné právo na súdnu ochranu
aj tým, že nezákonne a nedôvodne zamietol návrh na prerušenie odvolacieho konania.
V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú:
„Totiž podľa článku 2 bod 1 nariadenia 785/2004 je jednoznačne stanovené, že toto
nariadenie sa vzťahuje na všetkých leteckých dopravcov a všetkých prevádzkovateľov
lietadiel, ktorí lietajú v rámci územia, z územia na územie alebo cez územie členského štátu,
na ktoré sa vzťahuje zmluva
Ďalej podľa článku 2 bod 2 tohto nariadenia 785/2004 je jednoznačne stanovené,
že toto nariadenie sa nevzťahuje na štátne lietadlo, avšak len pokiaľ ide o poistné záväzky
podľa tohto nariadenia tykajúce sa vojnových rizík a terorizmu.
V danom prípade však ku havárii vojenského lietadla An-24 dňa 19. 01. 2006
a k predmetnej škode nedošlo z dôvodu vojnových rizík, ale ani z dôvodu terorizmu...
Zodpovednosť žalovaného v tomto prípade je však daná tým, že žalovaný nestanovil
všeobecne záväzným právnym predpisom, napr. vyhláškou zákonnú povinnosť ktorou
sa ustanovuje minimálna výška poistného krytia zodpovednosti vojenského leteckého
dopravcu, rovnako ako je to stanovené vyhláškou č. 654/2002 Z. z. Ministerstva dopravy,
pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky, ktorou sa stanovuje minimálna výška poistného
krytia zodpovednosti v civilnom letectve. A to i napriek tomu, že na daný prípad sa vzťahuje
tzv. Montrealský dohovor, ako aj Nariadenie... č. 785/2004...
Ďalej v danom prípade výška škody − ujmy určitého druhu a rozsahu závisí od toho,
že nakoľko nedošlo zo strany Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ako osoby ktorá
túto škodu spôsobila a je za ňu zodpovedná k dobrovoľnému odškodneniu pozostalých
po obetiach leteckého nešťastia pri havárii vojenského lietadla AN-24, ktoré havarovalo
dňa 19. 01. 2006 na území Maďarskej republiky pri obci Hejce podľa vyššie uvedeného...
do výšky poistného limitu, ale ani do výšky podľa Montrealského dohovoru, lebo vojenské
lietadlo An-24, ktoré havarovalo dňa 19. 01. 2006 na území Maďarskej republiky pri obci
Hejce nebolo poistené i keď podľa vyššie uvedených všeobecne záväzných právnych
predpisov poistené malo a muselo byť.“
Podľa sťažovateliek bol krajský súd povinný vyhovieť ich návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a požiadať Súdny dvor Európskej únie
o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, keďže vo veci
je rozhodujúci výklad ustanovení práva Európskej únie (napr. pojmov letecký dopravca,
letecký dopravný podnik a pod.).
V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2013
sťažovateľky namietajú, že ani najvyšší súd sa nevysporiadal s ich argumentáciou uvedenou
v dovolaní, keďže «nedal žiadnu, nie to ešte ústavne akceptovateľnú odpoveď
na, všetky argumenty strany žalobkýň uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého
stupňa a v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu.
Preto predmetné rozhodnutie − uznesenie dovolacieho súdu je svojvoľné a
arbitrárne z rovnakých dôvodov ako je uvedené vyššie, a to aj pokiaľ ide o dôvodnosť
prerušenia konania podľa ust. § 109, ods. 1, písm. c) O. s. p. ako aj pokiaľ ide o procesnú
vadu v zmysle ust. § 237 písm. g) O. s. p.
S uvedenými odvolacími dôvodmi, najmä s tou skutočnosťou, že súd I. stupňa
nezabezpečil dôkazy navrhnuté stranou navrhovateliek, vyžiadaním od Leteckého úradu SR
a Vojenského leteckého úradu MO SR, a to:
- doklady o registrácii lietadla An-24, ktoré havarovalo 19. 01. 2006 na území
Maďarskej republiky
- a doklady o vydaní prevádzkovej licencie k tomuto lietadlu
sa náležite a meritórne nevysporiadal ani odvolací súd, ale ani dovolací súd − takže
takýmto postupom odvolacieho i dovolacieho súdu - účastníkovi konania (navrhovateľkám
v 1/r., v 2/r. a v 3/r.) sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle
ust. § 237, písm. f/ O. s. p.“
Podľa právneho názoru strany navrhovateliek ide zo strany odvolacieho súdu
o nesprávne právne posúdenie danej veci, a to v zmysle ust. § 241, ods. 2, písm. c/ O. s. p.,
a to z týchto dôvodov:
... Odvolací i dovolací súd opomenul, alebo prehliadol, že žaloba navrhovateliek
v tejto veci bola podaná... včas v dvojročnej lehote, a to na skutkovom základe, ktorý strana
žalobkýň vôbec nezmenila.
Pritom odvolací i dovolací súd opomenul, alebo prehliadol znenie článku
29 montrealského dohovoru.».
Na tomto základe sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateliek... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 389/2010-620 zo dňa 13. decembra 2011
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 7 Cdo 88/2012 zo dňa
30. apríla 2013 porušené bolo...
... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 7 Cdo 88/2012 zo dňa
30. apríla 2013 sa zrušuje.
... Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 5 Co 389/2010-620 zo dňa 13. decembra 2011
sa zrušuje.
... Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 45 C 62/2007-510 zo dňa
27. 05. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,- Eur
(slovom Dvadsaťpäťisíc eur), ktoré im je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť
vo výške 5.000,- Eur, Krajský súd v Bratislave vo výške 10.000,- Eur a Najvyšší súd
Slovenskej republiky... vo výške 15.000,- Eur - všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu - každej rovnakým dielom k rukám matky.
... Okresný súd Bratislava III., Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania sťažovateliek
do 15 dní od právoplatnosti tohto... nálezu na účet advokáta...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľky
odôvodňujú tým, že „došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na... súdnu ochranu,
na spravodlivý súdny proces a ďalšie práva v tejto sťažnosti uvedené sťažovateľkám bolo
znemožnené efektívne chrániť a uplatňovať svoje právne nároky a pritom už viac ako
6 rokov nemôže skončiť svoja súdnu kauzu, ktorá v konečnom dôsledku je priehľadná
a jasná, no napriek tomu sťažovateľkám tento stav neustále spôsobuje ujmu.
Tým, že sťažovateľkám bolo faktický toto právo na súdnu ochranu, na spravodlivý
proces a ďalšie práva − porušené − znamená to ich ujmu.
S ohľadom na uvedené si sťažovateľ uplatňuje primerané zadosťučinenie
za porušenie práva na spravodlivý proces, na súdnu ochranu a na ďalšie práva v tejto
sťažnosti uvedené a za porušenie práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov
vo výške 25.000,- EUR (slovom Dvadsaťpäť tisíc eur) čo netreba považovať za náhradu ich
celkovej ujmy ohľadom predmetného sporu vo vzťahu k odporcovi, ale považujú
za významné z pohľadu verejného záujmu si ju aspoň v tejto miere uplatniť.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa
čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľky v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd rozhodol o porušení
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13. decembra 2011 a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 30. apríla 2013. Následne v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd
nálezom zrušil uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Zároveň však
žiadajú zrušiť aj rozsudok okresného súdu č. k. 45 C 62/2007-510 z 27. mája 2010 a vrátiť
vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľky v úvode svojej sťažnosti označujú za porušovateľov základného práva
a slobody „I. Okresný súd Bratislava III. II. Krajský súd v Bratislave III. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave“.
Na tomto základe, napriek nejednoznačnému vymedzeniu v petite sťažnosti, ústavný
súd dospel k záveru, že sťažovateľky namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010,
- rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 389/2010 z 13. decembra 2011 a
- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 45 C 62/2007
z 27. mája 2010
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy
(premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd, ktorým bol v danej veci krajský súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 389/2010
z 13. decembra 2011
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v prípade sťažovateliek vychádzal zo svojej aktuálnej judikatúry
(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota
na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľky podali dovolanie,
o ktorom dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu
z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti
rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska
toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k.
5 Co 389/2010-620 z 13. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci
samej a zamietol návrh sťažovateliek na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP, uviedol:
„Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci
na základe vykonaných dôkazov a dospel aj k správnym skutkovým zisteniam a tiež
správnym spôsobom vec právne posúdil.
Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateliek, že im ako účastníčkam konania postupom súdu
bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa tento neoboznámil s ich podaním zo dňa
20. mája 2010 a že ony neboli oboznámené s podaním odporcu zo dňa 25. mája 2010, tieto
považuje odvolací súd za účelové, keďže z obsahu spisu vyplýva, že s vyjadrením boli
oboznámené prinajmenšom z ústneho prednesu zástupcu odporcu priamo na pojednávaní.
Keď navrhovateľky namietajú nevykonanie dôkazov v potrebnom smere, tu odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa s návrhmi na doplnenie
dokazovania plne vysporiadal.
Pokiaľ odvolateľky namietajú, že vo veci rozhodol zaujatý sudca, keď nebolo
rozhodnuté o ich námietke zaujatosti z 25. 8. 2008, ide o nesprávne posúdenie dôvodov
zaujatosti sudcu, ktoré nemôžu vyplývať z okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní,
ale zo vzťahu k veci resp. účastníkom. Keďže námietka spočívala len v postupe sudcu
v tomto konaní (§ 14 ods. 3 O. s. p.) správne súd na námietku zaujatosti neprihliadol
(§ 15a ods. 5 O. s. p.) a v tomto prípade nemal ani povinnosť vec predkladať nadriadenému
súdu.
Napokon vec prejednávajúca sudkyňa tieto skutočnosti navrhovateľkám oznámila
písomne dňa 30. 10. 2008.
K tvrdeniu navrhovateliek, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, keď
ju neposúdil podľa montrealského dohovoru č. 544/2003 odvolací súd uvádza,
že navrhovateľky si nárok na náhradu škody − poskytovanie mesačného výživného
na maloleté a výživného na manželku pôvodne uplatnili podľa ust. § 195 a nasl. ZP a podľa
ust. § 420 a nasl. v spojení s ust. § 427 OZ. Skutočnosť, že si uplatňujú nárok na náhradu
škody v zmysle dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú
prepravu, ktorý bol podpísaný 28. 5. 1999 v Montreale a uverejnený v Zbierke zákonov SR
pod č. 544/2003 Z. z. (montrealský dohovor) je zrejmá až z doplnenia žaloby zo dňa
21. 4. 2008 (č. l. 94 spisu).
Podľa názoru súdu prvého stupňa ne prejednávaný prípad nemožno montrealský
dohovor vzťahovať, keďže tento zakotvuje zodpovednosť leteckého dopravcu, za ktorého
sa považuje letecký dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou. Ozbrojené sily
Slovenskej republiky nie sú leteckým dopravným podnikom a nemajú ani dopravnú licenciu.
Rovnako ani Slovenská republika, ktorej majetkom bolo vojenské lietadlo AN-24
nie je leteckým dopravným podnikom, z uvedeného dôvodu preto nemôže byť daná
zodpovednosť Slovenskej republiky za spôsobenú škodu podľa montrealského dohovoru ani
podľa Nariadenia EP a R č. 2027/97, či Nariadenia EP a R č. 889/2002, ktoré tiež
za leteckého dopravcu považujú letecký dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou.
Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu právo na náhradu škody v zmysle čl. 35
ods. 1 montrealského dohovoru navrhovateľkám zaniklo, keď žaloba s príslušným
skutkovým vymedzením vo vzťahu k odporcovi ako dopravcovi resp. osobe zodpovednej
nebola uplatnená do dvoch rokov od nehody (zastavenia prepravy), t. j. najpozdejšie
do 19. 1. 2008, teda právo zaniklo pre márne uplynutie prekluzívnej lehoty.
Z týchto dôvodov potom odvolací súd návrh navrhovateliek na prerušenie
odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. zamietol a napadnutý rozsudok
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ sa v odvolaní namieta neposkytnutie jednorázového odškodnenia pozostalých,
ale iba jednorázové zvýšené odškodnenie, týmto sa odvolací súd nezaoberal, keďže
to nebolo predmetom konania pred súdom prvého stupňa.
Ak súd prvého stupňa konštatoval, že na priznanie náhrady nie je daná právomoc
súdu, pričom navrhovatelia dôvodia o opaku, práve s poukazom na ust. § 25 ods. 6 zák.
č. 328/2002 Z. z., je potrebné poukázať na skutočnosť, že v zmysle označeného ustanovenia
náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí pozostalým, voči ktorým mal zomretý v čase
úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom, nemožno potom o výške vyživovacej povinnosti
rozhodovať spätne ku dňu, kedy táto zanikla, a to ako o prejudiciálnej otázke pre iný orgán,
ktorý má na rozhodovanie veci právomoc v zmysle právneho predpisu.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto poukazuje aj na niektoré časti odôvodnenia rozsudku okresného
súdu č. k. 45 C 62/2007-510 z 27. mája 2010, ktorý krajský súd vyhodnotil ako vecne
správny. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:
„Súd na základe vykonaného dokazovania zhodnotením dôkazov jednotlivo
ako aj v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko čo vyšlo za konania najavo
dospel k záveru, že navrhovateľkám v 1., 2. a 3. rade nemožno poskytnúť právnu ochranu,
ktorej sa svojim návrhom domáhali.
Predmetom konania bol uplatnený nárok navrhovateľmi na náhradu škody z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti a to za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov, lietadlom v zmysle § 427 a nasl. Obč. zák.
V prejednávanej veci súd vychádzal zo skutkových zistení založených na zhodnom
tvrdení účastníkov o tom, že J. B. zahynul pri havárii vojenského lietadla AN-24 dňa
19. 1. 2006 pri obci Hejce na území Maďarskej republiky a teda došlo k smrteľnému
služobnému (pracovnému) úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ.
Odporca uznal zodpovednosť za spôsobenú škodu a prostredníctvom Vojenského
úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava odškodnil pozostalých, navrhovateľky v 1., 2. a
3. rade v zmysle Zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. J. B.
bol profesionálnym vojakom Ozbrojených síl Slovenskej republiky a úpravu právnych
vzťahov pri vykonávaní štátnej služby bola posúdená podľa Zák. č. 346/2005. Z. z. v zmysle
ktorého zákonník práce sa vzťahuje na právne vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej
republike vymedzené v ustanovení § 191 ods. 1 Zák. č. 346/2005 Z. z., okrem iných § 195
ods. 2 a 5, § 196, § 197 ide o zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze
a pri chorobe z povolania.
Smrteľný úraz, ktorý utrpel pri havárii vojenského lietadla AN-24 J. B. dňa 19. 1.
2006, manžel navrhovateľky v 1. rade a otec maloletých detí navrhovateliek v 2. a 3. rade
súd považoval za služobný úraz a podľa § 29 ods. 1, 2 Zák. č. 328/2002 Z. z.
Služobný pomer profesionálneho vojaka J. B. teda zanikol úmrtím podľa § 74 Zák.
Rozsah a spôsob náhrady škody profesionálneho vojaka, ktorý utrpel služobný úraz
je upravený v § 20, § 25 a nasl. Zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Z vykonaného dokazovania, zo zhodných tvrdení účastníkov, ako aj z listinných
dôkazov mal súd ďalej preukázané, že navrhovateľkám v 12. a 3. rade boli v zmysle Zák.
č. 328/2002 Z. z. poskytnuté:
dávky úrazového zabezpečenia:
- zvýšené jednorazové odškodnenie každej navrhovateľke vo výške 553.511,- Sk,
- navrhovateľke v 1. rade náklady na smútočné ošatenie spojené s pohrebom vo výške
2.601,- Sk,
- cestovné náklady súvisiace s pohrebom 236,- Sk,
- navrhovateľky v 1. až 3. rade nezabezpečovali pohreb J. B., preto náklady
na zriadenie pomníka, náhrobnej tabule vo výške 41.400,- Sk boli priznané otcovi
nebohého, ktorý ich vynaložil a nie manželka navrhovateľka v 1. rade ako aj náklady
na smútočné posedenie spojené s pohrebom vo výške 7.399,- Sk,
dávky dôchodkového zabezpečenia:
- navrhovateľke v 1. rade bol priznaný vdovský výsluhový dôchodok od 19. 1. 2006
vo výške 8.303,- Sk mesačne od 1. 7. 2009 vo výške 403,47 eur (12.154,90 Sk) mesačne,
- navrhovateľkám v 2. a 3. rade bol priznaný sirotský výsluhový dôchodok
od 19. 1. 2006 každej vo výške 4.152,- Sk za mesiac, od 1. 7. 2009 vo výške 268,96 eur
mesačne (8.10,70 Sk)
- úmrtné každej navrhovateľke vo výške 179.892,- Sk
Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súd bol toho názoru, že v danom prípade
boli navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade odškodnené z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti
a nároky pozostalých boli posudzované ku dňu smrti zomrelého J. B. Pokiaľ ide o vzťah
zákonníka práce k občianskemu zákonníku pre všeobecnú prvú časť zákonníka práce platí
subsidiárna pôsobnosť občianskeho zákonníka. V prípadoch kde konkrétna úprava
všeobecnej časti zákonníka práce chýba, budú sa v plnej miere uplatňovať ustanovenia
občianskeho zákonníka. Pri interpretácii tohto vzťahu sa vychádza z princípu (lex specialis
derogat legi generali) osobitný zákon ruší všeobecný zákon.
Občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov, lietadlom ktorú si uplatnili navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade a nároky z nich
vyplývajúce sú upravené v ust. § 448 Obč. zák., podľa ktorého fyzická osoba voči ktorej mal
zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú
rentu podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení Zák. č. 461/2003 Z. z.
J. B. mal v čase svojho úmrtia 19. 1. 2006 vyživovaciu povinnosť určenú súdom
vo vzťahu k navrhovateľkám v 2. a 3. rade a to rozsudkom Okresného súdu v Humennom
zo dňa 2. 2. 2005 sp. zn. 19 P 461/04-59 ktorým bola schválená dohoda rodičov na základe
ktorej mal. M. B. a mal. M. B. boli zverené vo výchovy matky a otec sa zaviazal prispievať
na výživu mal. M. B. 2.500,- Sk mesačne a na výživu mal. M. B. 2.500,- Sk mesačne
s účinnosťou od 1. 5. 2004, vždy do 1. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Vo vzťahu
k navrhovateľke v 1. rade bola vyživovacia povinnosť určená rozsudkom Okresného súdu
v Humennom zo dňa 17. 5. 2005 sp. zn. 11 C 229/2004-68, ktorým bol zaviazaný J. B.
prispievať na výživu manželke M. B. sumou 4.000,- Sk mesačne.
Náhrada nákladov na výživu pozostalých sa od 1. 1. 2004 považuje za pozostalostnú
úrazovú rentu. Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania prechádzajú od zamestnávateľa na sociálnu poisťovňu,
ktorá ich vypláca v zmysle zákona 461/2003 Z. z.
Podľa § 93 ods. 1 Zák. č. 461/2003 Z. z. mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty
sa určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť
ku dňu svojej smrti a ktorú si navrhovateľka ako pozostalá manželka uplatnila vo výške
13.134,- Sk mesačne a navrhovateľky v 2. a 3. rade ako maloleté deti po otcovi každé
vo výške 8.358,- Sk mesačne.
Zákon o sociálnom poistení v ktorom je upravený nárok na pozostalostnú úrazovú
rentu sa však nevzťahuje na profesionálnych vojakov ozbrojených síl podľa § 1 ods. 2
cit. zák. a preto si navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade nemohli uplatňovať nárok
na pozostalostnú úrazovú rentu, výživné a príspevok na výživu rozvedenej manželky
vyplývajúci podľa § 448 Obč. zák.
Navyše pozostalostná úrazová renta v zmysle citovaného zákona o sociálnom
poistení sa vzťahuje na pracovné úrazy a choroby z povolania podľa § 92 ods. 1 cit. zák.
a do pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v prvej skupine o dôchodkových dávkach,
o úrazovej rente a o pozostalostnej úrazovej rente.
Sociálne zabezpečenie policajtov, profesionálnych vojakov, ktoré tvorí nemocenské
zabezpečenie, úrazové zabezpečenie, výsluhové zabezpečenie a služby sociálneho
zabezpečenia, nárokov pri úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu
sú upravené v špeciálnom predpise Zák. č. 328/2002 o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov.
Pri úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu je Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia povinný poskytnúť náhradu nákladov na výživu pozostalých podľa
§ 25 ods. 1 písm. c) cit. zák., ktorá je ďalej upravená v § 25 ods. 6 cit. zák. Z vykonaného
dokazovania mal súd preukázané, že Vojenský úrad soc. zabezpečenia o náhrade nákladov
na výživu pozostalých vo veci doposiaľ nekonal a nevydal rozhodnutie.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,
prevádzateľom lietadla sa posudzuje v zmysle § 427 ods. 1 Obč. zák. vo vzťahu
k prevádzkovateľom, ktorí vykonávajú dopravu ako svoju hlavnú činnosť, ktorá je ďalej
upravená v špeciálnom predpise o civilnom letectve. Na zjednotenie niektorých
pravidiel pre Medzinárodnú leteckú dopravu bol prijatý dohovor 544/2003 Z. z., účinný
od 4. 11. 2003 (montrealský dohovor), ktorý sa vzťahuje na medzinárodnú prepravu osôb,
batožiny, alebo nákladu vykonanú lietadlom, za odplatu ako aj na bezplatnú prepravu
lietadlom, ktorú vykonáva Letecký dopravný podnik (čl. 1 bod 1 montrealského dohovoru).
V danom prípade odporca nevykonával leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť,
zodpovedal za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov ako prevádzateľ
lietadla v zmysle § 427 ods. 2 Obč. zák. ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná
a preto súd nevykonal dokazovanie na návrh navrhovateliek ohľadne registrácie lietadla
AN-24.
Uplatňovaný nárok navrhovateľkami na náhradu škody z titulu kompenzácie smrti J.
B. podľa montrealského dohovoru pre prípad, že náhrada škody na výživnom určená súdom
bude stanovená v nižšej sume ako je uplatnený nárok navrhovateliek predmetnou žalobou
t. j. menej ako 990,84 eur (29.850,- Sk) a potom takto vzniknutý rozdiel si uplatnili podľa
uvedeného montrealského dohovoru ako náhradu škody, súd považoval za neopodstatnený
a nedôvodný.
Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v prejednávanej veci sa navrhovateľky
nedomáhali náhrady nemajetkovej ujmy súvisiacej s porušením zásady rovnakého
zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. ale domáhali
sa nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov, lietadlom.
Súd však dospel k záveru, že nárok uplatňovaný navrhovateľkami v 1., 2. a 3. rade
z titulu občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 427 a nasl. Obč. zák., § 448 Obč. zák. ako
pozostalostná úrazová renta, t. j. výživné a príspevok na výživu manželke nie je dôvodný,
nakoľko zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistní sa nevzťahuje na profesionálnych
vojakov ozbrojených síl. Náhradu nákladov na výživu pozostalým z titulu zodpovednosti pri
úmrtí policajta, profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu je povinný
poskytnúť príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva a Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia v zmysle § 25 ods. 1 Zák. č. 328/2002 Z. z. O náhrade nákladov na výživu
pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) Zák. č. 328/2002 Z. z., ktorá je upravená v § 25
ods. 6 cit. zák. doposiaľ nekonal a nerozhodol Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.
Navrhovateľkám bola priznaná náhrada škody z titulu zodpovednosti pri
úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu podľa § 20 a nasl. Zák.
č. 328/2002 Z. z. ako aj náhrada škody za zničené a poškodené veci J. B. na základe
uzavretej dohody dňa 16. 7. 2007, preto pozostalí môžu byť len raz odškodnení z tej iste
škodovej udalosti.“
Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 13. decembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa
z 27. mája 2010. Sťažovateľky argumentujú tým, že konajúce súdy nesprávne právne
posúdili prerokúvanú vec v takom rozsahu, že to viedlo k svojvôli pri aplikácii a výklade
príslušných právnych predpisov a k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.
V tejto súvislosti predovšetkým namietajú
- právny záver o tom, že v prerokúvanej veci nemožno aplikovať Montrealský
dohovor s tým, že okresný súd v dôsledku tohto právneho záveru nevykonal navrhnuté
dôkazy,
- právny záver krajského súdu o preklúzii práva na náhradu škody podľa čl. 35 ods. 1
Montrealského dohovoru.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd
v súvislosti s návrhom sťažovateliek poukázal na to, že „pozostalí môžu byť len raz
odškodnení z tej istej škodovej udalosti“, pričom tiež uviedol, že sociálne zabezpečenie
profesionálnych vojakov tvorí „nemocenské zabezpečenie, úrazové zabezpečenie, výsluhové
zabezpečenie a služby sociálneho zabezpečenia, nárokov pri úmrtí profesionálneho vojaka
následkom služobného úrazu sú upravené v... Zák. č. 328/2002...“.
Odporca svoju zodpovednosť uznal a prostredníctvom Vojenského úradu
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vojenský úrad“) odškodnil sťažovateľky podľa zákona
č. 328/2002 Z. z. Priznal im dávky úrazového zabezpečenia – zvýšené jednorazové
odškodnenie, sťažovateľke náklady na smútočné ošatenie spojené s pohrebom, cestovné
náklady súvisiace s pohrebom, dávky dôchodkového zabezpečenia – sťažovateľke
vdovský výsluhový dôchodok, maloletým sťažovateľkám sirotský výsluhový dôchodok
a tiež úmrtné.
Vychádzal tiež zo zistenia, že vecná škoda bola sťažovateľkám uhradená na základe
dohody s odporcom zo 16. júla 2007. Vojenský úrad v čase rozhodovania okresného súdu
nerozhodol o náhrade nákladov na výživu pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) a podľa
§ 25 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z. z.
Sťažovateľky uplatnili voči odporcovi občianskoprávnu zodpovednosť za škodu
spôsobenú dopravným prostriedkom – lietadlom podľa § 427 Občianskeho zákonníka
a na tomto základe si uplatnili pozostalostnú úrazovú rentu podľa § 448 Občianskeho
zákonníka. Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu je upravený v zákone č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),
ktorý sa však nevzťahuje na profesionálnych vojakov (§ 1 ods. 2 zákona o sociálnom
poistení), preto si sťažovateľky „nemohli uplatňovať nárok na pozostalostnú úrazovú rentu,
výživné a príspevok na výživu rozvedenej manželky vyplývajúci podľa § 448 Obč. zák.“.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedený právny záver okresného súdu
v spojení s krajským súdom nepovažuje za prejav svojvôle, je logický a vyplýva zo zmyslu
a účelu uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu a tiež
ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. a zákona o sociálnom poistení. Konajúce súdy tento
právny záver odôvodnili primerane s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu v tejto časti poskytuje
dostatočný a adekvátny podklad pre výrok rozsudku o zamietnutí návrhu sťažovateliek.
Ústavný súd v týchto súvislostiach považuje za potrebné uviesť, že vzájomný vzťah
jednotlivých režimov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu a jednotlivých druhov tejto
zodpovednosti sa riadi zásadou, že osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú (lex specialis
derogat legi generali). Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka sa použije, ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré iné
ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky
(predpoklady) zodpovednosti za škodu, alebo ak zodpovednosť za škodu nie je osobitne
upravená v inom zákone (Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos, 2007,
s. 407). Tento princíp sa uplatní aj v prípade pracovnoprávnej zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri úmrtí následkom pracovného (služobného) úrazu alebo
choroby z povolania. Zásada lex specialis derogat legi generali takto zabezpečuje praktické
uplatnenie princípu, že za jednu škodovú udalosť možno poškodeného odškodniť len raz.
K aplikácii Montrealského dohovoru považuje ústavný súd za potrebné uviesť,
že tento dohovor v tretej kapitole vymedzuje zodpovednosť dopravcu za náhradu škody
a jej rozsah. Upravuje jednotlivé druhy zodpovednosti [napr. zodpovednosť za smrť
a zranenie cestujúcich a za škodu na batožine (čl. 17), škodu na náklade (čl. 18),
zodpovednosť za škodu spôsobenú omeškaním (čl. 19)]. Vymedzuje tiež konkrétne
predpoklady (podmienky) uplatnenia zodpovednosti za škodu a tiež aj obmedzenie alebo
oslobodenie od tejto zodpovednosti.
V čl. 21 Montrealského dohovoru je všeobecne upravený rozsah náhrady škody.
Podľa čl. 21 ods. 1 Montrealského dohovoru v prípade škôd vzniknutých podľa
článku 17 ods. 1 neprevyšujúcich 100 000 zvláštnych práv čerpania na každého cestujúceho,
dopravca sa nebude môcť zbaviť svojej zodpovednosti ani ju obmedziť.
Podľa čl. 21 ods. 2 Montrealského dohovoru dopravca nie je zodpovedný
za vzniknuté škody podľa článku 17 ods. 1 v rozsahu, v akom tieto škody prevyšujú
na každého cestujúceho 100 000 zvláštnych práv čerpania, ak dopravca preukáže, že
a) takáto škoda nevznikla v dôsledku nedbanlivosti alebo iného protiprávneho činu,
alebo opomenutia dopravcu alebo jeho pracovníkov alebo agentov, alebo
b) takáto škoda vznikla výlučne v dôsledku nedbanlivosti alebo iného protiprávneho
činu, alebo opomenutia tretej strany.
V čase rozhodovania okresného súdu, t. j. 27. mája 2010, malo podľa
kurzu Medzinárodného menového fondu 100 000 zvláštnych práv čerpania hodnotu
120 058 € (http://www.imf.org/external/np/fin/data/rms_mth.aspx?SelectDate=2010-05-
31&reportType=CVSDR).
Podľa čl. 57 Montrealského dohovoru proti tomuto dohovoru nemožno urobiť
výhradu okrem toho, že štát, ktorý je stranou, môže kedykoľvek vyhlásiť oznámením
depozitárovi, že tento dohovor sa nepoužije pre
a) medzinárodnú leteckú prepravu poskytovanú a uskutočňovanú priamo
štátom, ktorý je stranou, nie na obchodné účely, týkajúcu sa jeho funkcií a povinností
ako suverénneho štátu, alebo
b) prepravu osôb, nákladu a batožiny jeho vojenských orgánov lietadlami
registrovanými alebo prenajatými v rámci štátu, ktorý je stranou, pričom celá kapacita tohto
lietadla bola rezervovaná týmito orgánmi alebo v ich mene.
Podľa čl. 3 písm. b) Dohovoru o medzinárodnom civilnom letectve (podpísanom
v Chicagu 7. decembra 1944) lietadlo používané vo vojenských, colných alebo policajných
službách sa považuje za štátne lietadlo.
Podľa čl. 29 Montrealského dohovoru pri preprave cestujúcich, batožiny a nákladu
môže byť podaná akákoľvek žaloba na náhradu škody, akokoľvek podložená, či už
na základe tohto dohovoru, alebo na základe zmluvy, alebo deliktu, alebo inak,
za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú ustanovené v tomto dohovore, bez
ohľadu na to, kto sú osoby oprávnené podať žalobu a aké sú ich práva. V prípade takej
žaloby nemožno získať náhradu trestnú, náhradu s prísnou pokutou alebo náhradu inej
neodškodniteľnej škody.
Podľa čl. 35 ods. 1 Montrealského dohovoru právo na náhradu škody zanikne,
ak nie je žaloba uplatnená v lehote dvoch rokov odo dňa príchodu na miesto určenia alebo
odo dňa, keď malo lietadlo prísť, alebo odo dňa, keď bola preprava zastavená.
Podľa čl. 35 ods. 2 Montrealského dohovoru spôsob výpočtu tejto lehoty je určený
podľa práva súdu, kde sa prípad prejednáva.
Citovaný čl. 29 Montrealského dohovoru predstavuje základ pre uplatnenie nároku
na náhradu príslušnej škody. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že Montrealský
dohovor stanovuje základný právny rámec pre zodpovednosť dopravcu za škodu
(„... za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú ustanovené v tomto dohovore...“).
Právny poriadok štátu, ktorý je viazaný týmto dohovorom, nemôže teda stanoviť prísnejšie
podmienky pre uplatnenie zodpovednosti za škodu voči dopravcovi ako ich upravuje
Montrealský dohovor. Rovnako tak vnútroštátny normotvorca nemôže ustanoviť prísnejšie
obmedzenia rozsahu náhrady škody ako Montrealský dohovor.
Aplikácia Montrealského dohovoru v konkrétnej veci bude takto spočívať
predovšetkým v uplatnení podmienok a obmedzení zodpovednosti za škodu v konkrétnom
zodpovednostnom vzťahu voči dopravcovi a rozsah náhrady škody môže byť obmedzený
alebo vylúčený len za podmienok, ako to ustanovuje Montrealský dohovor.
V prerokúvanom prípade nebolo medzi účastníkmi sporné, že odporca svoju
zodpovednosť akceptoval a poskytol príslušné plnenia z titulu náhrady škody pri úmrtí
profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu. Z toho dôvodu sa javí,
že z praktického hľadiska je bez právneho dôvodu hodnotiť, či sa uplatnili predpoklady
zodpovednosti odporcu podľa Montrealského dohovoru alebo podľa iného právneho
predpisu vnútroštátneho právneho poriadku.
Pokiaľ ide o náhradu škody – jej rozsah a jednotlivé nároky, ktoré odporca z titulu
zodpovednosti pri úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu uhradil,
je zrejmé, že túto skutočnosť okresný súd a aj odporca právne posúdili podľa príslušných
ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z.
V návrhu na začatie konania, v ktorom tento nárok uplatnili, sťažovateľky uviedli:
„Totiž Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia je povinný nahradiť náklady na
výživu pozostalých v zmysle st. § 25 ods. 6/ cit. zák. len do výšky výsluhového dôchodku
nebohého, čo je podstatne nižšia suma ako toto výživné a príspevok na výživu...
Teda ide tu o ďalší nárok na odškodnenie, ktorý týmto podaním účastníci konania –
žiadatelia, ako poškodené fyzické osoby uplatňujú.“
V podaní z 11. marca 2010, ktorým sťažovateľky svoj návrh doplnili, svoj nárok
formulovali takto:
„... pre prípad, že náhrada škody... určená konajúcim súdom ku dňu smrti... bude
súdom stanovená v nižšej sume ako je uplatnený nárok žalobkýň... t. j. menej ako
990,84 Eur/mesačne.
Potom takto vzniknutý tento rozdiel do žalobou uplatnenej výšky celkom vo výške
29.850,- Sk/mesačne, t. j. 990,84 Eur/mesačne žalobkyne uplatňujú ako náhradu škody
z kompenzácie smrti... podľa Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú
leteckú dopravu – ide tu o tzv. Montrealský dohovor...“
Z uvedeného je zrejmé, že nárok, ktorý uplatnili sťažovateľky návrhom na okresnom
súde, vo svojej podstate vychádza z porovnania výšky náhrady nákladov na výživu
pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) v spojení s § 25 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z. z.
a z výšky pozostalostnej úrazovej renty podľa § 448 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 92 a § 93 zákona o sociálnom poistení. Podľa sťažovateliek suma pozostalostnej
úrazovej renty je vyššia ako suma náhrady nákladov na výživu pozostalých, preto si
uplatnili tento čiastkový nárok podľa § 448 Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 a § 93
zákona o sociálnom poistení, alternatívne si uplatnili sumu rozdielu medzi týmito plneniami
na základe Montrealského dohovoru – zrejme na základe čl. 21 tohto dohovoru
upravujúceho pravidlo, že dopravca sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti a ani ju
obmedziť v prípade škôd neprevyšujúcich 100 000 zvláštnych práv čerpania (s. 26).
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné opakovane poukázať na zásadu,
že osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú, ktorá definuje vzťah jednotlivých režimov
zodpovednosti za škodu, a na zásadu jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti.
Z uvedeného je zrejmé, že nároky, ktoré vyplývajú z jednotlivých režimov zodpovednosti
za škodu, v zásade nemožno vnímať ako nároky kumulatívne, t. j. tak, že poškodený
má nárok na odškodnenie z každého systému zodpovednosti za škodu. Rovnako tak
vzájomný vzťah systémov zodpovednosti za škodu definovaný uvedenými princípmi
zásadne neumožňuje, aby si poškodený vyberal čiastkové nároky z viacerých systémov
náhrady škody podľa výhodnosti a aby si takto vyskladal individuálny systém odškodnenia.
Rozdielna výška jednotlivých nárokov, prípadne rozdielne druhy týchto nárokov v rámci
viacerých systémov zodpovednosti za škodu, samy osebe nepredstavujú prejav nerovnakého
zaobchádzania, prípadne prejav diskriminácie. Nemožno hodnotiť čiastkový nárok
izolovane, jednotlivé systémy zodpovednosti za škodu treba posudzovať komplexne – teda
čiastkové nároky súhrnne. Prípadné rozdiely medzi systémami zodpovednosti za škodu –
ich relatívna výhodnosť alebo nevýhodnosť – je v zásade prípustná – môže byť prejavom
napr. zvýšeného rizika spojeného s určitým povolaním alebo iných okolností, ktoré takéto
rozdiely odôvodňujú.
Rozdielna výška čiastkových nárokov v rôznych systémoch zodpovednosti za škodu
tiež nie je prejavom obmedzenia alebo zbavenia sa zodpovednosti v zmysle čl. 21
Montrealského dohovoru. Uvedený článok nemôže byť právnym základom pre selektívne
uplatnenie nárokov v rámci rôznych systémov zodpovednosti za škodu.
V prerokúvanej veci sa uplatnila zodpovednosť odporcu vyplývajúca zo zákona
č. 328/2002 Z. z., predpoklady pre túto zodpovednosť neboli medzi účastníkmi sporné
a v tomto prípade zjavne nešlo o prípad obmedzenia alebo zbavenia sa zodpovednosti
odporcu. Sťažovateľky neuviedli také okolnosti, ktoré by znamenali zmenu ich právneho
postavenia v prípade aplikácie Montrealského dohovoru. Na tomto základe ústavný súd
konštatuje, že je bez ústavnej relevancie skúmať opodstatnenosť záveru konajúcich súdov
o tom, že v predmetnej veci nemožno aplikovať Montrealský dohovor, a tiež záveru
krajského súdu o preklúzii nároku na náhradu škody podľa Montrealského dohovoru.
Ústavný súd takto po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd, aplikujúc
§ 219 OSP, odôvodnil svoj rozsudok po argumentačnej stránke primeraným spôsobom,
relevantné skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne
závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného
skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade
predovšetkým príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona č. 328/2002 Z. z.,
zákona o sociálnom poistení, pričom tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu
krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení. Krajský súd s poukazom
na rozsudok okresného súdu svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda
považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.
Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení uvedených právnych predpisov
krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13. decembra
2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 88/2012
z 30. apríla 2013
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. apríla 2013 odmietol dovolanie
sťažovateliek ako neprípustné v časti, v ktorej smerovalo proti výroku rozsudku krajského
súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu vo veci samej a o trovách konania. Dovolanie
v časti, v ktorej smerovalo proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zamietol návrh
sťažovateliek na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, najvyšší
súd zamietol.
V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd uviedol, že dovolanie v tej časti,
v ktorej krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, nie je prípustné podľa § 238 ods. 1
až 3 OSP, pretože nie je splnená ani jedna zo zákonných podmienok podľa týchto
ustanovení. Následne s prihliadnutím na obsah dovolania skúmal predovšetkým prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) a písm. g) OSP a v tejto súvislosti uviedol:
„Žalobkyne v súvislosti s... námietkou [podľa § 237 písm. f) OSP] uviedli, že súd im
1/ nedoručil podanie žalovanej z 25. mája 2010, 2/ nevykonal navrhnuté dokazovanie,
3/ riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa ich písomným podaním
z 20. mája 2010, rovnako si túto povinnosť nesplnil ani odvolací súd (§ 157 ods. 2 O. s. p.),
4/ odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia zástupcu žalobkýň na pojednávaní
súdu 27. mája 2010, 5/ rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivé“.
Podaním z 25. mája 2010 (č. l. 487 spisu) žalovaná reagovala na vyjadrenie
žalobkýň z 11. marca 2010 (č. 1. 348-353 spisu), ktorým tieto uplatnili svoj nárok
na náhradu škody aj v zmysle Montrealského dohovoru. V ňom žalovaná poukázala
na potrebu pripustenia zmeny žaloby súdom a uviedla, že Ozbrojené sily Slovenskej
republiky sa nepovažujú za leteckého dopravcu (letecký dopravný podnik s platnou
dopravnou licenciou) a preto na daný prípad sa nevzťahuje Montrealský dohovor ani
nariadenie č. 2027/97 a č. 889/2002. Túto právnu argumentáciu žalovaná prezentovala
i na pojednávaní súdu 27. mája 2010 (č. l. 506 spisu)...
Z hľadiska sledovaných cieľov spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho
právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, nie je v predmetnom
prípade procesným deficitom taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania síce nedoručí
písomné stanovisko protistrany, avšak s obsahom ktorého je účastník oboznámený
protistranou na súdnom pojednávaní, pokiaľ má možnosť naňho reagovať, bezprostredne
využije možnosť kvalifikovanej reakcie a uplatní vlastné návrhy na podporu svojho
stanoviska s cieľom ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o jeho právach a povinnostiach.
V danom prípade takúto možnosť žalobkyne mali, z obsahu zápisnice o pojednávam
z 27. mája 2010 vyplýva, že ju aj kvalifikovane uplatnili (išlo o repetíciu skoršieho
stanoviska žalobkýň, ktorým prezentovali dôvodnosť žaloby a uplatneného nároku), z tohto
dôvodu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľky tvrdili, že súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné
a správne zistenie skutkového stavu (najmä že nezaobstarali listinné dôkazy o registrácii
lietadla a doklady o vydaní prevádzkovej licencii lietadla) a následne preto vec nesprávne
právne posúdili, treba uviesť, že v zmysle ustálenej súdnej praxe (R 37/1993) bol zaujatý
názor, podľa ktorého prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len
neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. K rovnakému
záveru dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí R 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd
v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutočného stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Treba tiež pripomenúť, že význam dôkazov a nutnosť ich
vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu − inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03).
Z dovolania vyplýva tiež názor, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav.
Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou
konania v zmysle § 237 O. s. p. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť
(prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., vada
tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolateľky tiež tvrdili, že rozhodnutia súdov nižších stupňov nemajú náležitosti
stanovené v § 157 ods. 2 O. s. p. a sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné.
K tejto námietke treba uviesť, že na posúdenie prípustnosti dovolania − aj z aspektov
§ 237 písm. f/ O. s. p. - je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Dovolací súd
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.) a preto tieto (ako celok)
nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné).
Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.), ako aj pre
rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i
všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu
zamietli. Vysvetlili tiež, prečo aplikácia Montrealského dohovoru v tomto prípade
neprichádza do úvahy (žalovaná, resp. Ozbrojené sily Slovenskej republiky nie sú leteckým
dopravným podnikom s platnou licenciou). Pokiaľ žalobkyne i v odvolacom konaní zotrvali
na svojej argumentácii odvolávajúc sa na Montrealský dohovor a odvolací súd sa stotožnil
s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných dôvodov,
ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať
argumentáciu odvolateliek. Ak navyše, nad rámec doterajších právnych argumentov
odvolací súd uviedol i ďalší dôvod (i keď nový) – t. j. že uplatnený nárok v dôsledku
preklúzie práva v zmysle Montrealského dohovoru zanikol, nemožno jeho rozhodnutie
považovať za prekvapivé v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. Súdno-aplikačná prax totiž zhodne
vychádza z toho, že pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol
ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je
rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (viď R 56/2012).
Dovolateľky namietali, že súd prvého stupňa odmietol protokolovať celý obsah
ústneho vyjadrenia zástupcu žalobkýň na pojednávaní súdu 27. mája 2010.
V zmysle § 40 ods. 1 O. s. p. o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkom alebo
vykonáva dokazovanie, spisuje sa zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec,
uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky
rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.
Podľa § 52 ods. 5 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špeciálny súd a vojenské súdy, spravidla sa zapíše alebo nadiktuje len podstatný obsah
výpovedí a prednesov, ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak. Ak je to dôležité
na posúdenie veci, zapíšu sa odpovede vyslúchaných osôb doslovne, prípadne sa v zápisnici
uvedú jednotlivé otázky a odpovede k nim.
Právna úprava ukladá, aby v zápisnici o pojednávaní súdu bol zaznamenaný
podstatný prednes účastníka konania (resp. jeho zástupcu). Za stanovených podmienok
(spravidla ak je to významné, dôležité pre vec) sa v zápisnici uvedie doslovná reprodukcia
toho, čo zúčastnená osoba uviedla. Z uvedeného plynie, že nie je pravidlom (ale výnimkou),
aby bol zaznamenaný obsah celého (doslovného) prednesu. Dovolateľky sa preto mýlia,
pokiaľ vychádzajú z toho, že prednes ich právneho zástupcu na súdnom pojednávaní
27. mája 2010 mal byť súdom zaznamenaný v celom − doslovnom znení. Pokiaľ sa
v dovolaní neuvádza to, čo konkrétne z prednesu zástupcu v zápisnici zaznamenané nebolo,
nemožno zistiť podstatu tejto námietky a posúdiť jej opodstatnenosť (t. j. to, či bol
zaznamenaný podstatný obsah vyjadrenia a či prípadne nebolo potrebné časť vyjadrenia
zaznamenať doslovne). Za tohto stavu nemožno dovolateľkám prisvedčiť, že súd prvého
stupňa zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Pokiaľ dovolateľky z obsahového hľadiska namietali, že v konaní na súdoch nižších
stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (o vadu tejto
povahy ide medziiným vtedy, ak súd v rozpore s § 120 O. s. p. vôbec nezisťoval rozhodné
skutočnosti pre posúdenie veci i keď boli tvrdené), dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než
v § 237 O. s. p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, prípustnosť
dovolania ale nezakladá.
K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací
dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012).
Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku)
rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p, ako taký, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania. Keďže žalobkyňami bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je
procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu
z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Žalobkyne v dovolaní z hľadiska obsahového (§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietali,
že v konaní došlo k závažnej procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. Trvali na tom,
že v danom prípade mali najskôr sudcovia súdneho dvora rozhodnúť o nastolených
predbežných otázkach. Keďže sa tak nestalo, rozhodoval súd nesprávne obsadený.
Nesprávne obsadeným súdom v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. je súd, ktorý
nie je obsadený v súlade s ustanoveniami, určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má
vec prejednať a rozhodnúť.
Súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prerokovávanej veci (viď IV. ÚS 64/02). Pokiaľ sa na konaní pred vnútroštátnym súdom
nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol
nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania
pred ním nesprávne obsadený (viď IV. ÚS 206/08). V preskúmavanej veci ale o tento
prípad nešlo. Pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p, vychádzal odvolací súd zo záveru, že pre rozhodnutie vo veci samej nie je otázka
výkladu práva EÚ významná. Vnútroštátny súd nepodal v predmetnom konaní výklad práva
EÚ. Vzhľadom na to dovolateľkami namietaná skutočnosť nemá vecnú oporu a nemohla
založiť procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
Treba dodať, že v § 237 písm. g/ O. s. p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré
aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi
sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.
V danom prípade ale z obsahu spisu nemožno vyvodiť záver, že v konaní došlo k namietanej
procesnej vade − vec prejednali a rozhodli miestne a vecne príslušné súdy sudcami
určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania
nemožno vyvodiť zo žiadnej súčasti spisu.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkýň
v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesné prípustné.»
Najvyšší súd tiež preskúmal prípustnosť a opodstatnenosť dovolania v časti, v ktorej
smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým rozhodol o návrhu sťažovateliek
na prerušenie konania, pričom v tejto časti odôvodnenia uviedol:
«Žalobkyne napadli dovolaním tiež výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zamietnutý ich návrh na prerušenie konania. Aj o prerušení konania rozhoduje súd
uznesením (viď § 167 ods. 1 O. s. p.). V dôsledku toho aj prípustnosť tejto časti dovolania
treba posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti
uzneseniu (§ 239 O. s. p.). V zmysle § 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p. je dovolanie
prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu súdnemu dvoru (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska.
Konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim
v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom
vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho
práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p, ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre
riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka
konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri
priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva
a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O. s. p.
V preskúmavanej veci ide o náhradu škody, ktorá bola vyvolaná smrťou blízkej osoby
pri leteckej nehode. Odvolací súd zamietol návrh žalobkýň na prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. s odôvodnením, že posúdenie opodstatnenosti žaloby
a vyriešenie právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora. Zo spisu
vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy práva EÚ, ktorých výkladu
sa dovolateľky domáhali (v spojení s výkladom pojmu „letecký dopravca“). Postup
odvolacieho súdu, ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, nebol preto v rozpore so
zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola
otázka výkladu práva EÚ pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že nie
je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., je jeho právne
posúdenie vecne správne a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nebol
uplatnený opodstatnene. To odôvodňuje záver, že dovolanie v časti, ktorou bol napadnutý
výrok rozsudku odvolacieho súdu zamietajúci návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.), je síce procesné prípustné, nie však opodstatnené.»
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia z 30. apríla 2013 je zrejmé, že najvyšší súd
sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateliek. Najvyšší súd skúmal opodstatnenosť
námietok, ktorými sťažovateľky poukazovali na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP
[t. j. odňatie možnosti konať, ku ktorému malo dôjsť nedoručením podania odporcu
z 25. mája 2010, nevykonaním navrhnutých dôkazov, tým, že konajúce súdy riadne
neodôvodnili svoje rozsudky a nevysporiadali sa s podaním sťažovateliek z 20. mája 2010,
tým, že okresný súd neprotokoloval prednes právneho zástupcu sťažovateliek doslovne,
a tým, že rozsudok krajského súdu je prekvapivý, založený na iných právnych dôvodoch
ako rozsudok okresného súdu]. Najvyšší súd sa jednotlivo vysporiadal s uvedenými
námietkami sťažovateliek, svoje právne závery v tomto smere primerane odôvodnil, pričom
uvedené právne závery najvyššieho súdu nie sú prejavom svojvôle. Rovnako tak najvyšší
súd skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP, svoje právne závery
odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom s tým, že predmetné právne závery nie sú
prejavom svojvoľnej aplikácie a výkladu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal aj s dovolacími námietkami sťažovateliek týkajúcimi sa rozhodnutia krajského
súdu o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP.
Ústavný súd na tomto základe konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery
primeraným spôsobom odôvodnil, tieto závery sú preskúmateľné, logické a vychádzajú
z aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, nie sú zjavne
neodôvodnené a ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Závery najvyššieho súdu
rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 OSP).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,
ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 88/2012
z 30. apríla 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri
predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014