Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 329/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. B., mal. M. B.

a mal. M. B., obe zastúpené matkou M. B., zastúpených advokátom JUDr. Bernardom

Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 27. mája 2010, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. decembra 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B., mal. M. B. a mal. M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013

doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), mal. M. B. a mal. M. B. (ďalej

aj „maloleté sťažovateľky“), obe zastúpené matkou M. B. (spolu ďalej len „sťažovateľky“),

zastúpených advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. mája 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. decembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2013.

Sťažovateľky sa návrhom zo 17. marca 2007 domáhali, aby okresný súd zaviazal

Slovenskú republiku, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“),

z titulu náhrady škody zaplatiť sťažovateľke príspevok na výživu ako pozostalej manželke

13 134 Sk mesačne a maloletým sťažovateľkám výživné každej v sume 8 358 Sk mesačne.

Návrh skutkovo odôvodnili tým, že manžel sťažovateľky a otec maloletých

sťažovateliek J. B. zahynul pri havárii vojenského lietadla AN-24 19. januára 2006 pri obci

Hejce na území Maďarska, a teda došlo k smrteľnému pracovnému úrazu, za ktorý

zodpovedá odporca.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -510 z 27. mája 2010

tak, že ho zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky odvolanie a tiež navrhli, aby krajský súd

prerušil odvolacie konanie podľa

(ďalej aj „OSP“). Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. -620

z 13. decembra 2011, ktorým návrh na prerušenie konania zamietol a rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. apríla 2013, ktorým dovolanie odmietol

v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci

samej a bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Dovolanie

zamietol v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie

odvolacieho konania.

Sťažovateľky argumentujú tým, že okresný súd im postupom v namietanom konaní

odňal možnosť konať pred súdom, že „sa jednak vôbec nevysporiadal s písomným podaním

navrhovateliek sp. zn. č.: zo dňa 20. 05. 2010, ktoré podanie strana

navrhovateliek doručila súdu krátkou cestou na pojednávaní dňa 27. 05. 2010,

ako aj odporcovi.

... zástupkyňa odporcu... osobne doručila svoje písomné podanie súdu ohľadne

uplatneného nároku navrhovateliek z titulu Montrealského dohovoru. Súd I. stupňa však

stranu navrhovateliek s týmto podaním odporcu zo dňa 25. 05. 2010 neoboznámil a toto

podanie jej nedoručil s tým, že z obsahu spisu sa zisťuje, že uvedené podanie nebolo

založené do spisu.

... právny zástupca navrhovateliek... navrhol súdu I. stupňa zabezpečiť a vykonať

označené dôkazy, a to:

- doklady o registrácii lietadla An-24, ktoré havarovalo 19. 01. 2006 na území

Maďarskej republiky

- a doklady o vydaní prevádzkovej licencie k tomuto lietadlu...

- žiadosť navrhovateliek o dávky soc. zabezpečenia z roku 2006

- vyžiadať stanovisko VÚSZ Bratislava prečo Vojensky úrad sociálneho zabezpečenia

Bratislava nerozhodol o jednorázovom odškodnení pozostalých navrhovateliek podľa

ust. , ods. 7/ v danom prípade...

Súd I. stupňa však uznesením zo dňa 27. 05. 2010 návrh právneho zástupcu

navrhovateliek na vykonanie dokazovania nenariadil, pričom meritórne s týmto návrhom

navrhovateliek sa nevysporiadal a tento návrh nezamietol.

... odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia právneho zástupcu

navrhovateliek na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2010, ktorým reagoval na tvrdenia

právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2010...“.

V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že ak sa dôkaz navrhnutý

účastníkom konania „týka rozhodných skutočnosti je súd povinný takýto dôkaz vykonať

(čo je daný prípad), lebo vykonanie navrhnutých dôkazov zo strany navrhovateliek

na pojednávaní dňa 27. 05. 2010 sa týka rozhodných skutočnosti, t. j. či na daný prípad

sa vzťahuje tzv. Montrealský dohovor č. účinný od 04. 11. 2003 a príslušné

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2407/1992, č. 2027/97, č. 889/2002,

č. 785/2004, ako aj rozhodnej skutočnosti, t. j. či v danom prípade bezplatná preprava

vojenským lietadlom AN-24 bola vykonávaná Leteckým dopravným podnikom a ako treba

vykladať pojem, resp. právny inštitút Letecký dopravný podnik a či prevádzkovateľ tohoto

vojenského dopravného lietadla An-24 v danom prípade vykonával, resp. nevykonával

leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť.

... strana navrhovateliek vždy tvrdila a tvrdí, že odporca zodpovedá za škodu

v danom prípade v zmysle ust. § 427 ods. 2/ Obč. zák., a to v zmysle princípu (Lex specialis

derogat legi generali) podľa tzv. Montrealského dohovoru č. teda podľa

špeciálneho − osobitného zákona, ktorý ruší všeobecný zákon. Pričom tzv. Montrealsky

dohovor − ako medzinárodná zmluva má vyššiu právnu silu ako ostatné zákony.“.

Na tomto základe potom podľa sťažovateliek neobstojí záver okresného súdu

v namietanom rozsudku, že „medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že v danom prípade

odporca nevykonával leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť“.

Sťažovateľky ďalej v sťažnosti uvádzajú právny výklad pojmov letecký dopravca,

letecký dopravný podnik, prevádzková licencia a pod. v zmysle Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 785/2004 z 21. apríla 2004 o požiadavkách na poistenie

leteckých dopravcov a prevádzkovateľov lietadiel, Nariadenia Komisie (ES) č. 820/2008

z 8. augusta 2008 o ustanovení opatrení na vykonávanie spoločných základných noriem

bezpečnostnej ochrany civilného letectva, Nariadenia Rady (EHS) č. 2407/92 z 23. júla

1992 o licenciách leteckých dopravcov a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 1008/2008 z 24. septembra 2008 o spoločných pravidlách prevádzky leteckých

dopravných služieb v Spoločenstve (prepracované znenie).

Sťažovateľky tiež namietajú, že o ich veci rozhodoval vylúčený sudca z dôvodu,

že podali proti zákonnej sudkyni okresného súdu námietku zaujatosti, ktorá túto vec

nepostúpila nadriadenému súdu na rozhodnutie. Námietku zaujatosti uplatnili

aj v odvolacom konaní, pričom o nej krajský súd nerozhodol a najvyšší súd sa s uvedenou

skutočnosťou nevysporiadal.

Sťažovateľky ďalej v sťažnosti argumentujú tým, že okresný súd „nesprávne vec

právne posúdil, tým, že nepoužil na daný prípad tzv. Montrealský dohovor č.

– teda medzinárodnú zmluvu a nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Pričom údajnú neopodstatnenosť a nedôvodnosť tohto nároku navrhovateliek podľa

montrealského dohovoru č. súd I. stupňa ničím nezdôvodnil a teda

konkrétnymi skutočnosťami nezdôvodnil a svoje nezákonné a nespravodlivé – napadnuté

rozhodnutie nepodložil.

Totiž navrhovateľky svoj nárok na náhradu škody uplatnený žalobou celkom vo výške

990,84 Eur (29.850,- Sk) mesačne z titulu zákonného výživného ku dňu smrti ich

otca a manžela ako živiteľa si uplatnili podľa uvedeného montrealského dohovoru

č. ako náhradu škody.“.

Zo sťažnosti vyplýva právny názor sťažovateliek, podľa ktorého „na daný prípad

je potrebné tiež aplikovať odškodnenie – náhradu škody podľa občianskoprávnej

zodpovednosti v zmysle ust. § 420 a násl./ Obč. zák. v spojitosti s príslušnými ustanoveniami

, ako aj v znení neskorších predpisov v platnom

znení ku dňu 19.01.2006, a tiež aj tzv. Montrealský dohovor... spolu s tzv. Varšavským

dohovorom z roku 1929 ale aj NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY

(ES) č. 889/2002 z 13. mája 2002 L 140/2 z 30. 05. 2002, ktorým sa mení a dopĺňa

nariadenie Rady (ES) č. 2027/97 o zodpovednosti leteckého dopravcu v prípade nehôd a

tiež aj NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES) č. 785/2004 z 21.

apríla 2004 L 138/1 z 30. 04. 2004 o požiadavkách na poistenie leteckých dopravcov

a prevádzkovateľov lietadiel...“.

Sťažovateľky tiež uvádzajú, že v prerokúvanej veci je povinnosťou odporcu

„poskytnúť v zmysle ust. § 25, ods. 7/ zákona, okrem tam uvedeného jednorazového

odškodnenia pozostalých aj zvýšené jednorázové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25,

ods. 9/ v znení neskorších predpisov – v platnom znení ku dňu

19. 01. 2006.

Teda jednorázové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25, ods. 1, písm. d/ zákona

č. .. predstavuje na základe ust , ods. 7/ .. sumu

celkom vo výške 677.214,16 Sk, ( eur), minimálne celkom vo výške 276.752,50

Sk (9.186,50 eur). Pričom toto jednorázové odškodnenie pozostalých... žalobkyne...

doposiaľ neobdržali.“.

Sťažovateľky tiež tvrdia, že v predmetnom konaní si uplatnili „nárok na náhradu

škody nie však o odškodnenie viackrát, čiže nie duplicitne, ale iba nárok na náhradu

skutočnej škody, ktorá im týmto pracovným a služobným úrazom s následkom smrti ich

živiteľa vznikla.

... odškodnenie tohto pracovného a služobného úrazu s následkom smrti...

je rozdielne upravené v v znení neskorších predpisov... a teda

výhodnejšie, ako je to upravené v ..

... a preto keďže práva žalobkýň... a ich právom chránené záujmy boli dotknuté

v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania týmto, teda v tomto konaní

sa domáhajú právnej ochrany na súde podľa tohto , a to konkrétne

podľa ust. a podľa ust. /

Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie žalobkyne sa domáhajú touto žalobou

náhrady skutočnej škody tiež na základe: tzv. Montrealského dohovoru...“.

Sťažovateľky uvádzajú aj svoj právny názor, podľa ktorého náhrada nákladov

na výživu pozostalých ako dávka úrazového zabezpečenia podľa

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa podľa

tohto zákona poskytuje aj bez podania žiadosti. Poukazujúc na § 25 ods. 6 zákona

č. , tiež argumentujú, že o priznaní náhrady nákladov na výživu pozostalých

rozhoduje v tomto prípade súd. Svojím návrhom podaným okresnému súdu si túto dávku

uplatnili, preto o jej priznaní mal okresný súd rozhodnúť.

Náhrada škody, ktorú si sťažovateľky uplatnili, predstavuje priamu škodu – z titulu

zákonného výživného pozostalým osobám, z titulu vecnej škody, z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy – kompenzácie za smrť a tiež ušlý zisk.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu z 13. decembra 2011

sťažovateľky namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal s ich odvolaním a svoj rozsudok

riadne neodôvodnil a relevantné právo interpretoval arbitrárne.

Sťažovateľky namietajú záver krajského súdu o preklúzii práva na náhradu škody

v zmysle čl. 35 ods. 1 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú

leteckú dopravu [Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. (ďalej len „“)]. Sťažovateľky argumentujú tým,

že svoj nárok na nezmenenom skutkovom základe uplatnili žalobou doručenou Okresnému

súdu Bratislava I 19. marca 2007, ktorá bola následne postúpená okresnému súdu

11. júna 2007, teda včas. Preto podľa nich neobstojí záver krajského súdu, že nárok podľa

Montrealského dohovoru uplatnili až 21. apríla 2008 v doplnení žaloby. Krajský súd tiež

nevyzval sťažovateľky podľa , aby sa vyjadrili k možnej aplikácii

ods. 1 Montrealského dohovoru, čím im mal odňať možnosť konať pred súdom.

S prihliadnutím na čl. 29 Montrealského dohovoru sťažovateľky uvádzajú:

„... Takže akákoľvek žaloba o náhradu škody za smrť cestujúceho lietadlom

(na palube lietadla podľa článku 17 a 21 montrealského dohovoru) − treba posudzovať

podľa tohto montrealského dohovoru lebo v danom prípade žaloba v tejto veci bola podaná

včas do dvoch rokov odo dňa havárie lietadla, t. j. odo dňa 19. 01. 2006.

... Preto v danom prípade za žalobu na základe deliktu podľa montrealského

dohovoru treba považovať aj uplatnenie náhrady škody v adhéznom konaní v trestnej veci

vedenej na Vojenskej prokuratúre v Prešove pod č. OPv 34/065 a na Vyššej vojenskej

prokuratúre č. VPt 22/06 − teda ako žalobu na základe deliktu, ale aj podľa ust. § 427,

§ 428 a násl. Obč. zák.

Totiž zodpovednosť odporcu priamo vyplýva z uznesenia Vojenskej obvodnej

prokuratúry Prešov, číslo: OPv 34/06 zo dňa 20. 09. 2006, ktoré bolo potvrdené

Uznesením Prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne č. k.: -26 zo dňa

17. októbra 2006, ktoré bolo doručené dňa 27. 10. 2006, ako aj zo správy o výsledkoch

šetrenia príčin havárie lietadla OS SR An-24 ku ktorej došlo dňa 19. 01. 2006, ktorá

sa nachádza v spise Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, číslo: OPv 34/06.

Ako vyplýva z predmetnej správy... havária vojenského lietadla An-24, ku ktorej

došlo 19. januára 2006 bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, preto

odporca sa v zmysle ust. § 428/ Obč. zák. v danom prípade nemôže zbaviť zodpovednosti

za škodu v tomto prípade. Okrem toho z predmetnej správy... tiež vyplýva, že túto haváriu

lietadla zavinil a predmetnú škodu spôsobil veliteľ lietadla, teda profesionálny vojak pri

plnení služobných povinnosti.

Z týchto dôvodov Slovenská republika zodpovedá za škodu spôsobenú tretím osobám

podľa ust. , ods. 2, ods. 3/ ..“

V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti ďalej poukazujú na relevantnú judikatúru

najvyššieho súdu týkajúcu sa právnej kvalifikácie nároku žalobcom v žalobe

(napr. , , ) a uvádzajú:

„Žalobkyne zvýrazňujú, že nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom

v tomto prípade vidia v tom, že právna kvalifikácia nároku nie je náležitosťou návrhu,

prislúcha súdu a jej zmena nie je zmenou návrhu.“

Sťažovateľky tiež namietajú, že záver krajského súdu o preklúzii práva je arbitrárny

aj z toho dôvodu, že týmto krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z celkom iných

dôvodov. V sťažnosti ďalej uvádzajú:

«Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti

opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať

pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu

aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy,

keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci

samej − čo je daný prípad.

Lebo odvolací súd založil svoje rozhodnutie na tom, že sa

nevzťahuje na daný prípad, lebo Ozbrojené sily SR nie sú leteckým dopravným podnikom

a nemajú ani dopravnú licenciu a že podľa jeho čl. 35 malo údajne dôjsť k zániku práva

žalobkýň. A ďalej odvolací súd založil svoje rozhodnutie na tom, že takisto Nariadenia EP

a R č. 2027/97 a Nariadenie EP a R č. 889/02 tiež za leteckého dopravcu považujú letecký

dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou. Čo však nie je pravdou...

Totiž odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok

založil na inom právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď mal

za to, že v danom prípade Ozbrojené sily SR neboli − leteckým dopravným podnikom

s prevádzkovou licenciou (pričom toto tvrdenie odvolacieho súdu je úplne vymyslené, keďže

nebolo predmetom riadneho dokazovania, tak ako to navrhli navrhovateľky)

Na rozdiel od záveru súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal pri rozhodovaní v tejto

veci z toho, že − Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,

prevádzkovateľom lietadla sa posudzuje v zmysle § 427 ods. 1/ Obč. zák. vo vzťahu

k prevádzkovateľom, ktorí vykonávajú dopravu ako svoju hlavnú činnosť, ktorá je ďalej

upravená v špeciálnom predpise o civilnom letectve, teda ktorú vykonáva Letecký dopravný

podnik (čl. 1 bod 1 montrealského dohovoru) − (pričom aj toto tvrdenie súdu prvého stupňa

je úplne vymyslené, keďže nebolo predmetom riadneho dokazovania, tak ako to navrhli

navrhovateľky)

Totiž v danom prípade prevádzkovateľom vojenského dopravného lietadla AN-24,

ktoré havarovalo dňa 19. 01. 2006 bol vojenský útvar s právnou subjektivitou: Samostatná

dopravná letka VÚ 1201 Kuchyňa, pričom ku dňu 19. 01. 2006 Leteckú techniku

Samostatnej dopravnej letky tvorili dve dopravné lietadlá An-24, dve An-26, šesť L-10

Turbolet rôznych verzií a dva vrtuľníky Mi-8.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že išlo a ide o vojenský dopravný podnik

s platnou dopravnou licenciou určený na vnútroštátnu nepravidelnú leteckú dopravu

a na medzinárodnú nepravidelnú leteckú dopravu v zmysle vyh. č. ktorou

sa ustanovujú podrobnosti o licenciách tuzemských leteckých dopravcov a o povoleniach

zahraničných leteckých dopravcov.

Ďalej z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že išlo a ide o prevádzkovateľa

vojenského dopravného lietadla AN-24, čiže „prevádzkovateľ lietadla“ znamená osobu

alebo subjekt, ktorý nie je leteckým dopravcom a ktorý má stále dispozičné právo

na používanie alebo prevádzkovanie lietadla; predpokladá sa, že prevádzkovateľom

je fyzická alebo právnická osoba, v ktorej mene je lietadlo registrované, pokiaľ táto osoba

nemôže preukázať, že prevádzkovateľom je iná osoba.»

Sťažovateľky tiež tvrdia, že krajský súd porušil základné právo na súdnu ochranu

aj tým, že nezákonne a nedôvodne zamietol návrh na prerušenie odvolacieho konania.

V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú:

„Totiž podľa článku 2 bod je jednoznačne stanovené, že toto

nariadenie sa vzťahuje na všetkých leteckých dopravcov a všetkých prevádzkovateľov

lietadiel, ktorí lietajú v rámci územia, z územia na územie alebo cez územie členského štátu,

na ktoré sa vzťahuje zmluva

Ďalej podľa článku 2 bod 2 tohto nariadenia 785/2004 je jednoznačne stanovené,

že toto nariadenie sa nevzťahuje na štátne lietadlo, avšak len pokiaľ ide o poistné záväzky

podľa tohto nariadenia tykajúce sa vojnových rizík a terorizmu.

V danom prípade však ku havárii vojenského lietadla An-24 dňa 19. 01. 2006

a k predmetnej škode nedošlo z dôvodu vojnových rizík, ale ani z dôvodu terorizmu...

Zodpovednosť žalovaného v tomto prípade je však daná tým, že žalovaný nestanovil

všeobecne záväzným právnym predpisom, napr. vyhláškou zákonnú povinnosť ktorou

sa ustanovuje minimálna výška poistného krytia zodpovednosti vojenského leteckého

dopravcu, rovnako ako je to stanovené vyhláškou č. Ministerstva dopravy,

pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky, ktorou sa stanovuje minimálna výška poistného

krytia zodpovednosti v civilnom letectve. A to i napriek tomu, že na daný prípad sa vzťahuje

tzv. , ako aj Nariadenie... č. 785/2004...

Ďalej v danom prípade výška škody − ujmy určitého druhu a rozsahu závisí od toho,

že nakoľko nedošlo zo strany Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ako osoby ktorá

túto škodu spôsobila a je za ňu zodpovedná k dobrovoľnému odškodneniu pozostalých

po obetiach leteckého nešťastia pri havárii vojenského lietadla AN-24, ktoré havarovalo

dňa 19. 01. 2006 na území Maďarskej republiky pri obci Hejce podľa vyššie uvedeného...

do výšky poistného limitu, ale ani do výšky podľa Montrealského dohovoru, lebo vojenské

lietadlo An-24, ktoré havarovalo dňa 19. 01. 2006 na území Maďarskej republiky pri obci

Hejce nebolo poistené i keď podľa vyššie uvedených všeobecne záväzných právnych

predpisov poistené malo a muselo byť.“

Podľa sťažovateliek bol krajský súd povinný vyhovieť ich návrhu na prerušenie

konania podľa a požiadať Súdny dvor Európskej únie

o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, keďže vo veci

je rozhodujúci výklad ustanovení práva Európskej únie (napr. pojmov letecký dopravca,

letecký dopravný podnik a pod.).

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2013

sťažovateľky namietajú, že ani najvyšší súd sa nevysporiadal s ich argumentáciou uvedenou

v dovolaní, keďže «nedal žiadnu, nie to ešte ústavne akceptovateľnú odpoveď

na, všetky argumenty strany žalobkýň uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého

stupňa a v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu.

Preto predmetné rozhodnutie − uznesenie dovolacieho súdu je svojvoľné a

arbitrárne z rovnakých dôvodov ako je uvedené vyššie, a to aj pokiaľ ide o dôvodnosť

prerušenia konania podľa ust. , ods. 1, písm. c) ako aj pokiaľ ide o procesnú

vadu v zmysle ust.

S uvedenými odvolacími dôvodmi, najmä s tou skutočnosťou, že súd I. stupňa

nezabezpečil dôkazy navrhnuté stranou navrhovateliek, vyžiadaním od Leteckého úradu SR

a Vojenského leteckého úradu MO SR, a to:

- doklady o registrácii lietadla An-24, ktoré havarovalo 19. 01. 2006 na území

Maďarskej republiky

- a doklady o vydaní prevádzkovej licencie k tomuto lietadlu

sa náležite a meritórne nevysporiadal ani odvolací súd, ale ani dovolací súd − takže

takýmto postupom odvolacieho i dovolacieho súdu - účastníkovi konania (navrhovateľkám

v 1/r., v 2/r. a v 3/r.) sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle

ust. , písm. f/ “

Podľa právneho názoru strany navrhovateliek ide zo strany odvolacieho súdu

o nesprávne právne posúdenie danej veci, a to v zmysle ust. , ods. 2, písm. c/ ,

a to z týchto dôvodov:

... Odvolací i dovolací súd opomenul, alebo prehliadol, že žaloba navrhovateliek

v tejto veci bola podaná... včas v dvojročnej lehote, a to na skutkovom základe, ktorý strana

žalobkýň vôbec nezmenila.

Pritom odvolací i dovolací súd opomenul, alebo prehliadol znenie článku

29 montrealského dohovoru.».

Na tomto základe sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateliek... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne

konanie vyplývajúce z , ods. 1 Dohovoru... a SR... rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -620 zo dňa 13. decembra 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. zo dňa

30. apríla 2013 porušené bolo...

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. zo dňa

30. apríla 2013 sa zrušuje.

... Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. -620 zo dňa 13. decembra 2011

sa zrušuje.

... Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. -510 zo dňa

27. 05. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,- Eur

(slovom Dvadsaťpäťisíc eur), ktoré im je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť

vo výške 5.000,- Eur, Krajský súd v Bratislave vo výške 10.000,- Eur a Najvyšší súd

Slovenskej republiky... vo výške 15.000,- Eur - všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu - každej rovnakým dielom k rukám matky.

... Okresný súd Bratislava III., Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania sťažovateliek

do 15 dní od právoplatnosti tohto... nálezu na účet advokáta...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľky

odôvodňujú tým, že „došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na... súdnu ochranu,

na spravodlivý súdny proces a ďalšie práva v tejto sťažnosti uvedené sťažovateľkám bolo

znemožnené efektívne chrániť a uplatňovať svoje právne nároky a pritom už viac ako

6 rokov nemôže skončiť svoja súdnu kauzu, ktorá v konečnom dôsledku je priehľadná

a jasná, no napriek tomu sťažovateľkám tento stav neustále spôsobuje ujmu.

Tým, že sťažovateľkám bolo faktický toto právo na súdnu ochranu, na spravodlivý

proces a ďalšie práva − porušené − znamená to ich ujmu.

S ohľadom na uvedené si sťažovateľ uplatňuje primerané zadosťučinenie

za porušenie práva na spravodlivý proces, na súdnu ochranu a na ďalšie práva v tejto

sťažnosti uvedené a za porušenie práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov

vo výške 25.000,- EUR (slovom Dvadsaťpäť tisíc eur) čo netreba považovať za náhradu ich

celkovej ujmy ohľadom predmetného sporu vo vzťahu k odporcovi, ale považujú

za významné z pohľadu verejného záujmu si ju aspoň v tejto miere uplatniť.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

(m. m. , , , ).

Sťažovateľky v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd rozhodol o porušení

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13. decembra 2011 a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 30. apríla 2013. Následne v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd

nálezom zrušil uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Zároveň však

žiadajú zrušiť aj rozsudok okresného súdu č. k. -510 z 27. mája 2010 a vrátiť

vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v úvode svojej sťažnosti označujú za porušovateľov základného práva

a slobody „I. Okresný súd Bratislava III. II. Krajský súd v Bratislave III. Najvyšší súd

Slovenskej republiky v Bratislave“.

Na tomto základe, napriek nejednoznačnému vymedzeniu v petite sťažnosti, ústavný

súd dospel k záveru, že sťažovateľky namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. mája 2010,

- rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2011 a

- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2013.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 27. mája 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. mája 2010

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v

(premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd, ktorým bol v danej veci krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. decembra 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateliek vychádzal zo svojej aktuálnej judikatúry

(napr. m. m. , , , ), podľa ktorej lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľky podali dovolanie,

o ktorom dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu

z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska

toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k.

-620 z 13. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci

samej a zamietol návrh sťažovateliek na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) , uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci

na základe vykonaných dôkazov a dospel aj k správnym skutkovým zisteniam a tiež

správnym spôsobom vec právne posúdil.

Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateliek, že im ako účastníčkam konania postupom súdu

bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa tento neoboznámil s ich podaním zo dňa

20. mája 2010 a že ony neboli oboznámené s podaním odporcu zo dňa 25. mája 2010, tieto

považuje odvolací súd za účelové, keďže z obsahu spisu vyplýva, že s vyjadrením boli

oboznámené prinajmenšom z ústneho prednesu zástupcu odporcu priamo na pojednávaní.

Keď navrhovateľky namietajú nevykonanie dôkazov v potrebnom smere, tu odvolací súd

poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa s návrhmi na doplnenie

dokazovania plne vysporiadal.

Pokiaľ odvolateľky namietajú, že vo veci rozhodol zaujatý sudca, keď nebolo

rozhodnuté o ich námietke zaujatosti z 25. 8. 2008, ide o nesprávne posúdenie dôvodov

zaujatosti sudcu, ktoré nemôžu vyplývať z okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní,

ale zo vzťahu k veci resp. účastníkom. Keďže námietka spočívala len v postupe sudcu

v tomto konaní ( ) správne súd na námietku zaujatosti neprihliadol

( ) a v tomto prípade nemal ani povinnosť vec predkladať nadriadenému

súdu.

Napokon vec prejednávajúca sudkyňa tieto skutočnosti navrhovateľkám oznámila

písomne dňa 30. 10. 2008.

K tvrdeniu navrhovateliek, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, keď

ju neposúdil podľa montrealského dohovoru č. 544/2003 odvolací súd uvádza,

že navrhovateľky si nárok na náhradu škody − poskytovanie mesačného výživného

na maloleté a výživného na manželku pôvodne uplatnili podľa ust. a nasl. a podľa

ust. a nasl. v spojení s ust. . Skutočnosť, že si uplatňujú nárok na náhradu

škody v zmysle dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú

prepravu, ktorý bol podpísaný 28. 5. 1999 v Montreale a uverejnený v Zbierke zákonov SR

pod č. je zrejmá až z doplnenia žaloby zo dňa

21. 4. 2008 (č. l. 94 spisu).

Podľa názoru súdu prvého stupňa ne prejednávaný prípad nemožno montrealský

dohovor vzťahovať, keďže tento zakotvuje zodpovednosť leteckého dopravcu, za ktorého

sa považuje letecký dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou. Ozbrojené sily

Slovenskej republiky nie sú leteckým dopravným podnikom a nemajú ani dopravnú licenciu.

Rovnako ani Slovenská republika, ktorej majetkom bolo vojenské lietadlo AN-24

nie je leteckým dopravným podnikom, z uvedeného dôvodu preto nemôže byť daná

zodpovednosť Slovenskej republiky za spôsobenú škodu podľa montrealského dohovoru ani

podľa Nariadenia EP a R č. 2027/97, či Nariadenia EP a R č. 889/2002, ktoré tiež

za leteckého dopravcu považujú letecký dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou.

Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu právo na náhradu škody v zmysle čl. 35

ods. 1 montrealského dohovoru navrhovateľkám zaniklo, keď žaloba s príslušným

skutkovým vymedzením vo vzťahu k odporcovi ako dopravcovi resp. osobe zodpovednej

nebola uplatnená do dvoch rokov od nehody (zastavenia prepravy), t. j. najpozdejšie

do 19. 1. 2008, teda právo zaniklo pre márne uplynutie prekluzívnej lehoty.

Z týchto dôvodov potom odvolací súd návrh navrhovateliek na prerušenie

odvolacieho konania podľa zamietol a napadnutý rozsudok

podľa ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ sa v odvolaní namieta neposkytnutie jednorázového odškodnenia pozostalých,

ale iba jednorázové zvýšené odškodnenie, týmto sa odvolací súd nezaoberal, keďže

to nebolo predmetom konania pred súdom prvého stupňa.

Ak súd prvého stupňa konštatoval, že na priznanie náhrady nie je daná právomoc

súdu, pričom navrhovatelia dôvodia o opaku, práve s poukazom na ust. § 25 ods. 6 zák.

č. , je potrebné poukázať na skutočnosť, že v zmysle označeného ustanovenia

náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí pozostalým, voči ktorým mal zomretý v čase

úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom, nemožno potom o výške vyživovacej povinnosti

rozhodovať spätne ku dňu, kedy táto zanikla, a to ako o prejudiciálnej otázke pre iný orgán,

ktorý má na rozhodovanie veci právomoc v zmysle právneho predpisu.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto poukazuje aj na niektoré časti odôvodnenia rozsudku okresného

súdu č. k. -510 z 27. mája 2010, ktorý krajský súd vyhodnotil ako vecne

správny. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Súd na základe vykonaného dokazovania zhodnotením dôkazov jednotlivo

ako aj v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko čo vyšlo za konania najavo

dospel k záveru, že navrhovateľkám v 1., 2. a 3. rade nemožno poskytnúť právnu ochranu,

ktorej sa svojim návrhom domáhali.

Predmetom konania bol uplatnený nárok navrhovateľmi na náhradu škody z titulu

občianskoprávnej zodpovednosti a to za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných

prostriedkov, lietadlom v zmysle § 427 a nasl. Obč. zák.

V prejednávanej veci súd vychádzal zo skutkových zistení založených na zhodnom

tvrdení účastníkov o tom, že J. B. zahynul pri havárii vojenského lietadla AN-24 dňa

19. 1. 2006 pri obci Hejce na území Maďarskej republiky a teda došlo k smrteľnému

služobnému (pracovnému) úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ.

Odporca uznal zodpovednosť za spôsobenú škodu a prostredníctvom Vojenského

úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava odškodnil pozostalých, navrhovateľky v 1., 2. a

3. rade v zmysle o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. J. B.

bol profesionálnym vojakom Ozbrojených síl Slovenskej republiky a úpravu právnych

vzťahov pri vykonávaní štátnej služby bola posúdená podľa . Z. z. v zmysle

ktorého sa vzťahuje na právne vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej

republike vymedzené v ustanovení , okrem iných

ods. 2 a 5, § 196, § 197 ide o zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze

a pri chorobe z povolania.

Smrteľný úraz, ktorý utrpel pri havárii vojenského lietadla AN-24 J. B. dňa 19. 1.

2006, manžel navrhovateľky v 1. rade a otec maloletých detí navrhovateliek v 2. a 3. rade

súd považoval za služobný úraz a podľa ,

Služobný pomer profesionálneho vojaka J. B. teda zanikol úmrtím podľa § 74 Zák.

č.

Rozsah a spôsob náhrady škody profesionálneho vojaka, ktorý utrpel služobný úraz

je upravený v , a nasl. o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Z vykonaného dokazovania, zo zhodných tvrdení účastníkov, ako aj z listinných

dôkazov mal súd ďalej preukázané, že navrhovateľkám v 12. a 3. rade boli v zmysle Zák.

č. poskytnuté:

dávky úrazového zabezpečenia:

- zvýšené jednorazové odškodnenie každej navrhovateľke vo výške 553.511,- Sk,

- navrhovateľke v 1. rade náklady na smútočné ošatenie spojené s pohrebom vo výške

2.601,- Sk,

- cestovné náklady súvisiace s pohrebom 236,- Sk,

- navrhovateľky v 1. až 3. rade nezabezpečovali pohreb J. B., preto náklady

na zriadenie pomníka, náhrobnej tabule vo výške 41.400,- Sk boli priznané otcovi

nebohého, ktorý ich vynaložil a nie manželka navrhovateľka v 1. rade ako aj náklady

na smútočné posedenie spojené s pohrebom vo výške 7.399,- Sk,

dávky dôchodkového zabezpečenia:

- navrhovateľke v 1. rade bol priznaný vdovský výsluhový dôchodok od 19. 1. 2006

vo výške 8.303,- Sk mesačne od 1. 7. 2009 vo výške 403,47 eur (12.154,90 Sk) mesačne,

- navrhovateľkám v 2. a 3. rade bol priznaný sirotský výsluhový dôchodok

od 19. 1. 2006 každej vo výške 4.152,- Sk za mesiac, od 1. 7. 2009 vo výške 268,96 eur

mesačne (8.10,70 Sk)

- úmrtné každej navrhovateľke vo výške 179.892,- Sk

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súd bol toho názoru, že v danom prípade

boli navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade odškodnené z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti

a nároky pozostalých boli posudzované ku dňu smrti zomrelého J. B. Pokiaľ ide o vzťah

k pre všeobecnú prvú časť platí

subsidiárna pôsobnosť . V prípadoch kde konkrétna úprava

všeobecnej časti chýba, budú sa v plnej miere uplatňovať ustanovenia

. Pri interpretácii tohto vzťahu sa vychádza z princípu (lex specialis

derogat legi generali) osobitný zákon ruší všeobecný zákon.

Občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných

prostriedkov, lietadlom ktorú si uplatnili navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade a nároky z nich

vyplývajúce sú upravené v ust. § 448 Obč. zák., podľa ktorého fyzická osoba voči ktorej mal

zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú

rentu podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení

J. B. mal v čase svojho úmrtia 19. 1. 2006 vyživovaciu povinnosť určenú súdom

vo vzťahu k navrhovateľkám v 2. a 3. rade a to rozsudkom Okresného súdu v Humennom

zo dňa 2. 2. 2005 sp. zn. -59 ktorým bola schválená dohoda rodičov na základe

ktorej mal. M. B. a mal. M. B. boli zverené vo výchovy matky a otec sa zaviazal prispievať

na výživu mal. M. B. 2.500,- Sk mesačne a na výživu mal. M. B. 2.500,- Sk mesačne

s účinnosťou od 1. 5. 2004, vždy do 1. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Vo vzťahu

k navrhovateľke v 1. rade bola vyživovacia povinnosť určená rozsudkom Okresného súdu

v Humennom zo dňa 17. 5. 2005 sp. zn. -68, ktorým bol zaviazaný J. B.

prispievať na výživu manželke M. B. sumou 4.000,- Sk mesačne.

Náhrada nákladov na výživu pozostalých sa od 1. 1. 2004 považuje za pozostalostnú

úrazovú rentu. Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným

úrazom alebo chorobou z povolania prechádzajú od zamestnávateľa na sociálnu poisťovňu,

ktorá ich vypláca v zmysle zákona

Podľa mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty

sa určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť

ku dňu svojej smrti a ktorú si navrhovateľka ako pozostalá manželka uplatnila vo výške

13.134,- Sk mesačne a navrhovateľky v 2. a 3. rade ako maloleté deti po otcovi každé

vo výške 8.358,- Sk mesačne.

Zákon o sociálnom poistení v ktorom je upravený nárok na pozostalostnú úrazovú

rentu sa však nevzťahuje na profesionálnych vojakov ozbrojených síl podľa § 1 ods. 2

cit. zák. a preto si navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade nemohli uplatňovať nárok

na pozostalostnú úrazovú rentu, výživné a príspevok na výživu rozvedenej manželky

vyplývajúci podľa § 448 Obč. zák.

Navyše pozostalostná úrazová renta v zmysle citovaného zákona o sociálnom

poistení sa vzťahuje na pracovné úrazy a choroby z povolania podľa § 92 ods. 1 cit. zák.

a do pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v prvej skupine o dôchodkových dávkach,

o úrazovej rente a o pozostalostnej úrazovej rente.

Sociálne zabezpečenie policajtov, profesionálnych vojakov, ktoré tvorí nemocenské

zabezpečenie, úrazové zabezpečenie, výsluhové zabezpečenie a služby sociálneho

zabezpečenia, nárokov pri úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu

sú upravené v špeciálnom predpise o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov.

Pri úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu je Vojenský úrad

sociálneho zabezpečenia povinný poskytnúť náhradu nákladov na výživu pozostalých podľa

§ 25 ods. 1 písm. c) cit. zák., ktorá je ďalej upravená v § 25 ods. 6 cit. zák. Z vykonaného

dokazovania mal súd preukázané, že Vojenský úrad soc. zabezpečenia o náhrade nákladov

na výživu pozostalých vo veci doposiaľ nekonal a nevydal rozhodnutie.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,

prevádzateľom lietadla sa posudzuje v zmysle § 427 ods. 1 Obč. zák. vo vzťahu

k prevádzkovateľom, ktorí vykonávajú dopravu ako svoju hlavnú činnosť, ktorá je ďalej

upravená v špeciálnom predpise o civilnom letectve. Na zjednotenie niektorých

pravidiel pre Medzinárodnú leteckú dopravu bol prijatý dohovor , účinný

od 4. 11. 2003 , ktorý sa vzťahuje na medzinárodnú prepravu osôb,

batožiny, alebo nákladu vykonanú lietadlom, za odplatu ako aj na bezplatnú prepravu

lietadlom, ktorú vykonáva Letecký dopravný podnik (čl. 1 bod 1 montrealského dohovoru).

V danom prípade odporca nevykonával leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť,

zodpovedal za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov ako prevádzateľ

lietadla v zmysle § 427 ods. 2 Obč. zák. ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná

a preto súd nevykonal dokazovanie na návrh navrhovateliek ohľadne registrácie lietadla

AN-24.

Uplatňovaný nárok navrhovateľkami na náhradu škody z titulu kompenzácie smrti J.

B. podľa montrealského dohovoru pre prípad, že náhrada škody na výživnom určená súdom

bude stanovená v nižšej sume ako je uplatnený nárok navrhovateliek predmetnou žalobou

t. j. menej ako 990,84 eur (29.850,- Sk) a potom takto vzniknutý rozdiel si uplatnili podľa

uvedeného montrealského dohovoru ako náhradu škody, súd považoval za neopodstatnený

a nedôvodný.

Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v prejednávanej veci sa navrhovateľky

nedomáhali náhrady nemajetkovej ujmy súvisiacej s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného ale domáhali

sa nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov, lietadlom.

Súd však dospel k záveru, že nárok uplatňovaný navrhovateľkami v 1., 2. a 3. rade

z titulu občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 427 a nasl. Obč. zák., § 448 Obč. zák. ako

pozostalostná úrazová renta, t. j. výživné a príspevok na výživu manželke nie je dôvodný,

nakoľko o sociálnom poistní sa nevzťahuje na profesionálnych

vojakov ozbrojených síl. Náhradu nákladov na výživu pozostalým z titulu zodpovednosti pri

úmrtí policajta, profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu je povinný

poskytnúť príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva a Vojenský úrad sociálneho

zabezpečenia v zmysle O náhrade nákladov na výživu

pozostalých podľa , ktorá je upravená v

ods. 6 cit. zák. doposiaľ nekonal a nerozhodol Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.

Navrhovateľkám bola priznaná náhrada škody z titulu zodpovednosti pri

úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu podľa § 20 a nasl. Zák.

č. ako aj náhrada škody za zničené a poškodené veci J. B. na základe

uzavretej dohody dňa 16. 7. 2007, preto pozostalí môžu byť len raz odškodnení z tej iste

škodovej udalosti.“

Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 13. decembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa

z 27. mája 2010. Sťažovateľky argumentujú tým, že konajúce súdy nesprávne právne

posúdili prerokúvanú vec v takom rozsahu, že to viedlo k svojvôli pri aplikácii a výklade

príslušných právnych predpisov a k porušeniu označených práv podľa a dohovoru.

V tejto súvislosti predovšetkým namietajú

- právny záver o tom, že v prerokúvanej veci nemožno aplikovať Montrealský

dohovor s tým, že okresný súd v dôsledku tohto právneho záveru nevykonal navrhnuté

dôkazy,

- právny záver krajského súdu o preklúzii práva na náhradu škody podľa čl. 35 ods. 1

Montrealského dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd

v súvislosti s návrhom sťažovateliek poukázal na to, že „pozostalí môžu byť len raz

odškodnení z tej istej škodovej udalosti“, pričom tiež uviedol, že sociálne zabezpečenie

profesionálnych vojakov tvorí „nemocenské zabezpečenie, úrazové zabezpečenie, výsluhové

zabezpečenie a služby sociálneho zabezpečenia, nárokov pri úmrtí profesionálneho vojaka

následkom služobného úrazu sú upravené v... ...“.

Odporca svoju zodpovednosť uznal a prostredníctvom Vojenského úradu

sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vojenský úrad“) odškodnil sťažovateľky podľa zákona

č. Priznal im dávky úrazového zabezpečenia – zvýšené jednorazové

odškodnenie, sťažovateľke náklady na smútočné ošatenie spojené s pohrebom, cestovné

náklady súvisiace s pohrebom, dávky dôchodkového zabezpečenia – sťažovateľke

vdovský výsluhový dôchodok, maloletým sťažovateľkám sirotský výsluhový dôchodok

a tiež úmrtné.

Vychádzal tiež zo zistenia, že vecná škoda bola sťažovateľkám uhradená na základe

dohody s odporcom zo 16. júla 2007. Vojenský úrad v čase rozhodovania okresného súdu

nerozhodol o náhrade nákladov na výživu pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) a podľa

Sťažovateľky uplatnili voči odporcovi občianskoprávnu zodpovednosť za škodu

spôsobenú dopravným prostriedkom – lietadlom podľa

a na tomto základe si uplatnili pozostalostnú úrazovú rentu podľa § 448 Občianskeho

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),

ktorý sa však nevzťahuje na profesionálnych vojakov (§ 1 ods. 2 zákona o sociálnom

poistení), preto si sťažovateľky „nemohli uplatňovať nárok na pozostalostnú úrazovú rentu,

výživné a príspevok na výživu rozvedenej manželky vyplývajúci podľa § 448 Obč. zák.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedený právny záver okresného súdu

v spojení s krajským súdom nepovažuje za prejav svojvôle, je logický a vyplýva zo zmyslu

a účelu uvedených ustanovení o zodpovednosti za škodu a tiež

ustanovení a zákona o sociálnom poistení. Konajúce súdy tento

právny záver odôvodnili primerane s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného

súdu v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu v tejto časti poskytuje

dostatočný a adekvátny podklad pre výrok rozsudku o zamietnutí návrhu sťažovateliek.

Ústavný súd v týchto súvislostiach považuje za potrebné uviesť, že vzájomný vzťah

jednotlivých režimov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu a jednotlivých druhov tejto

zodpovednosti sa riadi zásadou, že osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú (lex specialis

derogat legi generali). Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho

zákonníka sa použije, ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré iné

ustanovenie o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky

(predpoklady) zodpovednosti za škodu, alebo ak zodpovednosť za škodu nie je osobitne

upravená v inom zákone (Fekete, I. . Komentár. Bratislava: Epos, 2007,

s. 407). Tento princíp sa uplatní aj v prípade pracovnoprávnej zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri úmrtí následkom pracovného (služobného) úrazu alebo

choroby z povolania. Zásada lex specialis derogat legi generali takto zabezpečuje praktické

uplatnenie princípu, že za jednu škodovú udalosť možno poškodeného odškodniť len raz.

K aplikácii Montrealského dohovoru považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že tento dohovor v tretej kapitole vymedzuje zodpovednosť dopravcu za náhradu škody

a jej rozsah. Upravuje jednotlivé druhy zodpovednosti [napr. zodpovednosť za smrť

a zranenie cestujúcich a za škodu na batožine (čl. 17), škodu na náklade (čl. 18),

zodpovednosť za škodu spôsobenú omeškaním (čl. 19)]. Vymedzuje tiež konkrétne

predpoklady (podmienky) uplatnenia zodpovednosti za škodu a tiež aj obmedzenie alebo

oslobodenie od tejto zodpovednosti.

V čl. 21 Montrealského dohovoru je všeobecne upravený rozsah náhrady škody.

Podľa čl. 21 ods. 1 Montrealského dohovoru v prípade škôd vzniknutých podľa

článku 17 ods. 1 neprevyšujúcich 100 000 zvláštnych práv čerpania na každého cestujúceho,

dopravca sa nebude môcť zbaviť svojej zodpovednosti ani ju obmedziť.

Podľa čl. 21 ods. 2 Montrealského dohovoru dopravca nie je zodpovedný

za vzniknuté škody podľa článku 17 ods. 1 v rozsahu, v akom tieto škody prevyšujú

na každého cestujúceho 100 000 zvláštnych práv čerpania, ak dopravca preukáže, že

a) takáto škoda nevznikla v dôsledku nedbanlivosti alebo iného protiprávneho činu,

alebo opomenutia dopravcu alebo jeho pracovníkov alebo agentov, alebo

b) takáto škoda vznikla výlučne v dôsledku nedbanlivosti alebo iného protiprávneho

činu, alebo opomenutia tretej strany.

V čase rozhodovania okresného súdu, t. j. 27. mája 2010, malo podľa

kurzu Medzinárodného menového fondu 100 000 zvláštnych práv čerpania hodnotu

120 058 € (http://www.imf.org/external/np/fin/data/rms_mth.aspx?SelectDate=2010-05-

31&reportType=CVSDR).

Podľa čl. 57 Montrealského dohovoru proti tomuto dohovoru nemožno urobiť

výhradu okrem toho, že štát, ktorý je stranou, môže kedykoľvek vyhlásiť oznámením

depozitárovi, že tento dohovor sa nepoužije pre

a) medzinárodnú leteckú prepravu poskytovanú a uskutočňovanú priamo

štátom, ktorý je stranou, nie na obchodné účely, týkajúcu sa jeho funkcií a povinností

ako suverénneho štátu, alebo

b) prepravu osôb, nákladu a batožiny jeho vojenských orgánov lietadlami

registrovanými alebo prenajatými v rámci štátu, ktorý je stranou, pričom celá kapacita tohto

lietadla bola rezervovaná týmito orgánmi alebo v ich mene.

Podľa čl. 3 písm. b) Dohovoru o medzinárodnom civilnom letectve (podpísanom

v Chicagu 7. decembra 1944) lietadlo používané vo vojenských, colných alebo policajných

službách sa považuje za štátne lietadlo.

Podľa čl. 29 Montrealského dohovoru pri preprave cestujúcich, batožiny a nákladu

môže byť podaná akákoľvek žaloba na náhradu škody, akokoľvek podložená, či už

na základe tohto dohovoru, alebo na základe zmluvy, alebo deliktu, alebo inak,

za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú ustanovené v tomto dohovore, bez

ohľadu na to, kto sú osoby oprávnené podať žalobu a aké sú ich práva. V prípade takej

žaloby nemožno získať náhradu trestnú, náhradu s prísnou pokutou alebo náhradu inej

neodškodniteľnej škody.

Podľa čl. 35 ods. 1 Montrealského dohovoru právo na náhradu škody zanikne,

ak nie je žaloba uplatnená v lehote dvoch rokov odo dňa príchodu na miesto určenia alebo

odo dňa, keď malo lietadlo prísť, alebo odo dňa, keď bola preprava zastavená.

Podľa čl. 35 ods. 2 Montrealského dohovoru spôsob výpočtu tejto lehoty je určený

podľa práva súdu, kde sa prípad prejednáva.

Citovaný čl. 29 Montrealského dohovoru predstavuje základ pre uplatnenie nároku

na náhradu príslušnej škody. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že Montrealský

dohovor stanovuje základný právny rámec pre zodpovednosť dopravcu za škodu

(„... za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú ustanovené v tomto dohovore...“).

Právny poriadok štátu, ktorý je viazaný týmto dohovorom, nemôže teda stanoviť prísnejšie

podmienky pre uplatnenie zodpovednosti za škodu voči dopravcovi ako ich upravuje

. Rovnako tak vnútroštátny normotvorca nemôže ustanoviť prísnejšie

obmedzenia rozsahu náhrady škody ako .

Aplikácia Montrealského dohovoru v konkrétnej veci bude takto spočívať

predovšetkým v uplatnení podmienok a obmedzení zodpovednosti za škodu v konkrétnom

zodpovednostnom vzťahu voči dopravcovi a rozsah náhrady škody môže byť obmedzený

alebo vylúčený len za podmienok, ako to ustanovuje .

V prerokúvanom prípade nebolo medzi účastníkmi sporné, že odporca svoju

zodpovednosť akceptoval a poskytol príslušné plnenia z titulu náhrady škody pri úmrtí

profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu. Z toho dôvodu sa javí,

že z praktického hľadiska je bez právneho dôvodu hodnotiť, či sa uplatnili predpoklady

zodpovednosti odporcu podľa Montrealského dohovoru alebo podľa iného právneho

predpisu vnútroštátneho právneho poriadku.

Pokiaľ ide o náhradu škody – jej rozsah a jednotlivé nároky, ktoré odporca z titulu

zodpovednosti pri úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu uhradil,

je zrejmé, že túto skutočnosť okresný súd a aj odporca právne posúdili podľa príslušných

ustanovení

V návrhu na začatie konania, v ktorom tento nárok uplatnili, sťažovateľky uviedli:

„Totiž Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia je povinný nahradiť náklady na

výživu pozostalých v zmysle st. § 25 ods. 6/ cit. zák. len do výšky výsluhového dôchodku

nebohého, čo je podstatne nižšia suma ako toto výživné a príspevok na výživu...

Teda ide tu o ďalší nárok na odškodnenie, ktorý týmto podaním účastníci konania –

žiadatelia, ako poškodené fyzické osoby uplatňujú.“

V podaní z 11. marca 2010, ktorým sťažovateľky svoj návrh doplnili, svoj nárok

formulovali takto:

„... pre prípad, že náhrada škody... určená konajúcim súdom ku dňu smrti... bude

súdom stanovená v nižšej sume ako je uplatnený nárok žalobkýň... t. j. menej ako

990,84 Eur/mesačne.

Potom takto vzniknutý tento rozdiel do žalobou uplatnenej výšky celkom vo výške

29.850,- Sk/mesačne, t. j. 990,84 Eur/mesačne žalobkyne uplatňujú ako náhradu škody

z kompenzácie smrti... podľa Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú

leteckú dopravu – ide tu o tzv. ...“

Z uvedeného je zrejmé, že nárok, ktorý uplatnili sťažovateľky návrhom na okresnom

súde, vo svojej podstate vychádza z porovnania výšky náhrady nákladov na výživu

pozostalých podľa v spojení s

a z výšky pozostalostnej úrazovej renty podľa v spojení

s § 92 a § 93 zákona o sociálnom poistení. Podľa sťažovateliek suma pozostalostnej

úrazovej renty je vyššia ako suma náhrady nákladov na výživu pozostalých, preto si

uplatnili tento čiastkový nárok podľa v spojení s a

zákona o sociálnom poistení, alternatívne si uplatnili sumu rozdielu medzi týmito plneniami

na základe Montrealského dohovoru – zrejme na základe čl. 21 tohto dohovoru

upravujúceho pravidlo, že dopravca sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti a ani ju

obmedziť v prípade škôd neprevyšujúcich 100 000 zvláštnych práv čerpania (s. 26).

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné opakovane poukázať na zásadu,

že osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú, ktorá definuje vzťah jednotlivých režimov

zodpovednosti za škodu, a na zásadu jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti.

Z uvedeného je zrejmé, že nároky, ktoré vyplývajú z jednotlivých režimov zodpovednosti

za škodu, v zásade nemožno vnímať ako nároky kumulatívne, t. j. tak, že poškodený

má nárok na odškodnenie z každého systému zodpovednosti za škodu. Rovnako tak

vzájomný vzťah systémov zodpovednosti za škodu definovaný uvedenými princípmi

zásadne neumožňuje, aby si poškodený vyberal čiastkové nároky z viacerých systémov

náhrady škody podľa výhodnosti a aby si takto vyskladal individuálny systém odškodnenia.

Rozdielna výška jednotlivých nárokov, prípadne rozdielne druhy týchto nárokov v rámci

viacerých systémov zodpovednosti za škodu, samy osebe nepredstavujú prejav nerovnakého

zaobchádzania, prípadne prejav diskriminácie. Nemožno hodnotiť čiastkový nárok

izolovane, jednotlivé systémy zodpovednosti za škodu treba posudzovať komplexne – teda

čiastkové nároky súhrnne. Prípadné rozdiely medzi systémami zodpovednosti za škodu –

ich relatívna výhodnosť alebo nevýhodnosť – je v zásade prípustná – môže byť prejavom

napr. zvýšeného rizika spojeného s určitým povolaním alebo iných okolností, ktoré takéto

rozdiely odôvodňujú.

Rozdielna výška čiastkových nárokov v rôznych systémoch zodpovednosti za škodu

tiež nie je prejavom obmedzenia alebo zbavenia sa zodpovednosti v zmysle čl. 21

Montrealského dohovoru. Uvedený článok nemôže byť právnym základom pre selektívne

uplatnenie nárokov v rámci rôznych systémov zodpovednosti za škodu.

V prerokúvanej veci sa uplatnila zodpovednosť odporcu vyplývajúca zo zákona

č. , predpoklady pre túto zodpovednosť neboli medzi účastníkmi sporné

a v tomto prípade zjavne nešlo o prípad obmedzenia alebo zbavenia sa zodpovednosti

odporcu. Sťažovateľky neuviedli také okolnosti, ktoré by znamenali zmenu ich právneho

postavenia v prípade aplikácie Montrealského dohovoru. Na tomto základe ústavný súd

konštatuje, že je bez ústavnej relevancie skúmať opodstatnenosť záveru konajúcich súdov

o tom, že v predmetnej veci nemožno aplikovať , a tiež záveru

krajského súdu o preklúzii nároku na náhradu škody podľa Montrealského dohovoru.

Ústavný súd takto po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd, aplikujúc

, odôvodnil svoj rozsudok po argumentačnej stránke primeraným spôsobom,

relevantné skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne

závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného

skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade

predovšetkým príslušných ustanovení , ,

zákona o sociálnom poistení, pričom tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu

krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení. Krajský súd s poukazom

na rozsudok okresného súdu svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda

považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení uvedených právnych predpisov

krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13. decembra

2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. apríla 2013 odmietol dovolanie

sťažovateliek ako neprípustné v časti, v ktorej smerovalo proti výroku rozsudku krajského

súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu vo veci samej a o trovách konania. Dovolanie

v časti, v ktorej smerovalo proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zamietol návrh

sťažovateliek na prerušenie odvolacieho konania podľa , najvyšší

súd zamietol.

V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd uviedol, že dovolanie v tej časti,

v ktorej krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, nie je prípustné podľa § 238 ods. 1

až 3 , pretože nie je splnená ani jedna zo zákonných podmienok podľa týchto

ustanovení. Následne s prihliadnutím na obsah dovolania skúmal predovšetkým prípustnosť

dovolania podľa a a v tejto súvislosti uviedol:

„Žalobkyne v súvislosti s... námietkou [podľa ] uviedli, že súd im

1/ nedoručil podanie žalovanej z 25. mája 2010, 2/ nevykonal navrhnuté dokazovanie,

3/ riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa ich písomným podaním

z 20. mája 2010, rovnako si túto povinnosť nesplnil ani odvolací súd ( ),

4/ odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia zástupcu žalobkýň na pojednávaní

súdu 27. mája 2010, 5/ rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivé“.

Podaním z 25. mája 2010 (č. l. 487 spisu) žalovaná reagovala na vyjadrenie

žalobkýň z 11. marca 2010 (č. 1. 348-353 spisu), ktorým tieto uplatnili svoj nárok

na náhradu škody aj v zmysle Montrealského dohovoru. V ňom žalovaná poukázala

na potrebu pripustenia zmeny žaloby súdom a uviedla, že Ozbrojené sily Slovenskej

republiky sa nepovažujú za leteckého dopravcu (letecký dopravný podnik s platnou

dopravnou licenciou) a preto na daný prípad sa nevzťahuje ani

nariadenie č. 2027/97 a č. 889/2002. Túto právnu argumentáciu žalovaná prezentovala

i na pojednávaní súdu 27. mája 2010 (č. l. 506 spisu)...

Z hľadiska sledovaných cieľov spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho

právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, nie je v predmetnom

prípade procesným deficitom taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania síce nedoručí

písomné stanovisko protistrany, avšak s obsahom ktorého je účastník oboznámený

protistranou na súdnom pojednávaní, pokiaľ má možnosť naňho reagovať, bezprostredne

využije možnosť kvalifikovanej reakcie a uplatní vlastné návrhy na podporu svojho

stanoviska s cieľom ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o jeho právach a povinnostiach.

V danom prípade takúto možnosť žalobkyne mali, z obsahu zápisnice o pojednávam

z 27. mája 2010 vyplýva, že ju aj kvalifikovane uplatnili (išlo o repetíciu skoršieho

stanoviska žalobkýň, ktorým prezentovali dôvodnosť žaloby a uplatneného nároku), z tohto

dôvodu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Pokiaľ dovolateľky tvrdili, že súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné

a správne zistenie skutkového stavu (najmä že nezaobstarali listinné dôkazy o registrácii

lietadla a doklady o vydaní prevádzkovej licencii lietadla) a následne preto vec nesprávne

právne posúdili, treba uviesť, že v zmysle ustálenej súdnej praxe (R 37/1993) bol zaujatý

názor, podľa ktorého prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len

neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle K rovnakému

záveru dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí R 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd

v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy

na zistenie skutočného stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom

v zmysle Treba tiež pripomenúť, že význam dôkazov a nutnosť ich

vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý

rozhoduje o merite návrhu − inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj ).

Z dovolania vyplýva tiež názor, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav.

Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou

konania v zmysle Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť

(prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle , vada

tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolateľky tiež tvrdili, že rozhodnutia súdov nižších stupňov nemajú náležitosti

stanovené v a sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné.

K tejto námietke treba uviesť, že na posúdenie prípustnosti dovolania − aj z aspektov

- je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Dovolací súd

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom

odvolacieho súdu v zmysle spĺňa kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle (, ) a preto tieto (ako celok)

nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné).

Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa ( ), ako aj pre

rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i

všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu

zamietli. Vysvetlili tiež, prečo aplikácia Montrealského dohovoru v tomto prípade

neprichádza do úvahy (žalovaná, resp. Ozbrojené sily Slovenskej republiky nie sú leteckým

dopravným podnikom s platnou licenciou). Pokiaľ žalobkyne i v odvolacom konaní zotrvali

na svojej argumentácii odvolávajúc sa na a odvolací súd sa stotožnil

s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných dôvodov,

ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať

argumentáciu odvolateliek. Ak navyše, nad rámec doterajších právnych argumentov

odvolací súd uviedol i ďalší dôvod (i keď nový) – t. j. že uplatnený nárok v dôsledku

preklúzie práva v zmysle Montrealského dohovoru zanikol, nemožno jeho rozhodnutie

považovať za prekvapivé v zmysle Súdno-aplikačná prax totiž zhodne

vychádza z toho, že pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku

v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol

ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je

rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom

v zmysle ustanovenia (viď R 56/2012).

Dovolateľky namietali, že súd prvého stupňa odmietol protokolovať celý obsah

ústneho vyjadrenia zástupcu žalobkýň na pojednávaní súdu 27. mája 2010.

V zmysle o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkom alebo

vykonáva dokazovanie, spisuje sa zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec,

uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky

rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.

Podľa vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špeciálny súd a vojenské súdy, spravidla sa zapíše alebo nadiktuje len podstatný obsah

výpovedí a prednesov, ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak. Ak je to dôležité

na posúdenie veci, zapíšu sa odpovede vyslúchaných osôb doslovne, prípadne sa v zápisnici

uvedú jednotlivé otázky a odpovede k nim.

Právna úprava ukladá, aby v zápisnici o pojednávaní súdu bol zaznamenaný

podstatný prednes účastníka konania (resp. jeho zástupcu). Za stanovených podmienok

(spravidla ak je to významné, dôležité pre vec) sa v zápisnici uvedie doslovná reprodukcia

toho, čo zúčastnená osoba uviedla. Z uvedeného plynie, že nie je pravidlom (ale výnimkou),

aby bol zaznamenaný obsah celého (doslovného) prednesu. Dovolateľky sa preto mýlia,

pokiaľ vychádzajú z toho, že prednes ich právneho zástupcu na súdnom pojednávaní

27. mája 2010 mal byť súdom zaznamenaný v celom − doslovnom znení. Pokiaľ sa

v dovolaní neuvádza to, čo konkrétne z prednesu zástupcu v zápisnici zaznamenané nebolo,

nemožno zistiť podstatu tejto námietky a posúdiť jej opodstatnenosť (t. j. to, či bol

zaznamenaný podstatný obsah vyjadrenia a či prípadne nebolo potrebné časť vyjadrenia

zaznamenať doslovne). Za tohto stavu nemožno dovolateľkám prisvedčiť, že súd prvého

stupňa zaťažil konanie vadou v zmysle

Pokiaľ dovolateľky z obsahového hľadiska namietali, že v konaní na súdoch nižších

stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v (o vadu tejto

povahy ide medziiným vtedy, ak súd v rozpore s vôbec nezisťoval rozhodné

skutočnosti pre posúdenie veci i keď boli tvrdené), dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než

v uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, prípustnosť

dovolania ale nezakladá.

K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací

dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne

právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012).

Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v , ani znak (atribút, stránku)

rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p, ako taký, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania. Keďže žalobkyňami bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je

procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Žalobkyne v dovolaní z hľadiska obsahového ( ) namietali,

že v konaní došlo k závažnej procesnej vade v zmysle Trvali na tom,

že v danom prípade mali najskôr sudcovia súdneho dvora rozhodnúť o nastolených

predbežných otázkach. Keďže sa tak nestalo, rozhodoval súd nesprávne obsadený.

Nesprávne obsadeným súdom v zmysle je súd, ktorý

nie je obsadený v súlade s ustanoveniami, určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má

vec prejednať a rozhodnúť.

Súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prerokovávanej veci (viď ). Pokiaľ sa na konaní pred vnútroštátnym súdom

nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol

nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania

pred ním nesprávne obsadený (viď ). V preskúmavanej veci ale o tento

prípad nešlo. Pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p, vychádzal odvolací súd zo záveru, že pre rozhodnutie vo veci samej nie je otázka

výkladu práva EÚ významná. Vnútroštátny súd nepodal v predmetnom konaní výklad práva

EÚ. Vzhľadom na to dovolateľkami namietaná skutočnosť nemá vecnú oporu a nemohla

založiť procesnú vadu konania v zmysle

Treba dodať, že v sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré

aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi

sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

V danom prípade ale z obsahu spisu nemožno vyvodiť záver, že v konaní došlo k namietanej

procesnej vade − vec prejednali a rozhodli miestne a vecne príslušné súdy sudcami

určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

nemožno vyvodiť zo žiadnej súčasti spisu.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkýň

v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesné prípustné.»

Najvyšší súd tiež preskúmal prípustnosť a opodstatnenosť dovolania v časti, v ktorej

smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým rozhodol o návrhu sťažovateliek

na prerušenie konania, pričom v tejto časti odôvodnenia uviedol:

«Žalobkyne napadli dovolaním tiež výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zamietnutý ich návrh na prerušenie konania. Aj o prerušení konania rozhoduje súd

uznesením (viď ). V dôsledku toho aj prípustnosť tejto časti dovolania

treba posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti

uzneseniu ( ). V zmysle veta prvá je dovolanie

prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu súdnemu dvoru ( ) na zaujatie stanoviska.

Konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov

zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom

vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p, ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre

riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka

konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu

komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri

priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva

a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade

procesnú vadu konania v zmysle ani g/

V preskúmavanej veci ide o náhradu škody, ktorá bola vyvolaná smrťou blízkej osoby

pri leteckej nehode. Odvolací súd zamietol návrh žalobkýň na prerušenie konania v zmysle

s odôvodnením, že posúdenie opodstatnenosti žaloby

a vyriešenie právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci

vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora. Zo spisu

vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy práva EÚ, ktorých výkladu

sa dovolateľky domáhali (v spojení s výkladom pojmu „letecký dopravca“). Postup

odvolacieho súdu, ktorý neprerušil konanie v zmysle

a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, nebol preto v rozpore so

zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola

otázka výkladu práva EÚ pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že nie

je daný dôvod na prerušenie konania podľa , je jeho právne

posúdenie vecne správne a dovolací dôvod podľa nebol

uplatnený opodstatnene. To odôvodňuje záver, že dovolanie v časti, ktorou bol napadnutý

výrok rozsudku odvolacieho súdu zamietajúci návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1

písm. c/ ), je síce procesné prípustné, nie však opodstatnené.»

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia z 30. apríla 2013 je zrejmé, že najvyšší súd

sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateliek. Najvyšší súd skúmal opodstatnenosť

námietok, ktorými sťažovateľky poukazovali na dovolací dôvod podľa

[t. j. odňatie možnosti konať, ku ktorému malo dôjsť nedoručením podania odporcu

z 25. mája 2010, nevykonaním navrhnutých dôkazov, tým, že konajúce súdy riadne

neodôvodnili svoje rozsudky a nevysporiadali sa s podaním sťažovateliek z 20. mája 2010,

tým, že okresný súd neprotokoloval prednes právneho zástupcu sťažovateliek doslovne,

a tým, že rozsudok krajského súdu je prekvapivý, založený na iných právnych dôvodoch

ako rozsudok okresného súdu]. Najvyšší súd sa jednotlivo vysporiadal s uvedenými

námietkami sťažovateliek, svoje právne závery v tomto smere primerane odôvodnil, pričom

uvedené právne závery najvyššieho súdu nie sú prejavom svojvôle. Rovnako tak najvyšší

súd skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa , svoje právne závery

odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom s tým, že predmetné právne závery nie sú

prejavom svojvoľnej aplikácie a výkladu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal aj s dovolacími námietkami sťažovateliek týkajúcimi sa rozhodnutia krajského

súdu o návrhu na prerušenie konania podľa .

Ústavný súd na tomto základe konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery

primeraným spôsobom odôvodnil, tieto závery sú preskúmateľné, logické a vychádzajú

z aplikácie príslušných ustanovení , nie sú zjavne

neodôvodnené a ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Závery najvyššieho súdu

rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,

ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu (, ).

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri

predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014