Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 267/2015
PDF · 524.17 KB
No categories available
II. ÚS 267/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Agroracio
Senica, a. s., Senica Čáčov, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., prostredníctvom ktorej koná
jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., Grösslingová 4, Bratislava,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky samostatne a tiež v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd samostatne a tiež v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 Cob 284/2013 z 9. apríla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Agroracio Senica, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Agroracio Senica, a. s., Senica Čáčov (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., Grösslingová 4, Bratislava, ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) samostatne a tiež v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) samostatne a tiež v spojení s čl. 14 dohovoru
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 284/2013
z 9. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 16 Cb 24/2012 z 24. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudok z 24. apríla 2013“) bola
zamietnutá žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 11 873 € s príslušenstvom. O odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2013 rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 11. septembra 2007 uzavrela ako predávajúca
so žalobcom ako kupujúcim zmluvu o vzájomnej spolupráci na dodávku priemyselných
hnojív – do Monetárnej a ekonomickej únie západoafrických krajín (ďalej len „zmluva
o vzájomnej spolupráci“), v ktorej sa obaja v bode 3.3 v druhej a tretej vete dohodli, že
„v dodatku (k Zmluve o vzájomnej spolupráci na dodávku priemyselných hnojív do
Monetárnej a ekonomickej únie západoafrických krajín) Kúpnej zmluve (kúpna zmluva je
dodatok) môže predávajúca dodávať tovar priamo odberateľovi kupujúceho, ktorým bude
obchodná spoločnosť registrovaná v krajinách uvedených v bode č. 7 tejto zmluvy. Kupujúci
sa zároveň zaviaže vykonať dohodnutým spôsobom platbu za svojho odberateľa.“.
Podľa sťažovateľky je teda zrejmé, že na to, aby mohla predávajúca priamo dodávať
tovar odberateľovi kupujúceho, je potrebné uzavrieť o tom dodatok k zmluve o vzájomnej
spolupráci, ktorý bude predstavovať kúpnu zmluvu, ktorou predávajúci bude dodávať tovar
odberateľovi kupujúceho a kupujúci sa zaviaže vykonať dohodnutým spôsobom platbu
za svojho odberateľa. Žalovaný ako kupujúci sa dohodol so svojím kupujúcim – obchodnou
spoločnosťou (ďalej len „obchodná
spoločnosť “) – na dodávke 10 000 ton NPK s expedíciou
1 000 ton za mesiac. Žalovaný požiadal sťažovateľku, aby v angličtine vypracovala návrh
kontraktu, ktorý mu bol následne zaslaný na odsúhlasenie. Žalovaný návrh kontraktu
schválil e mailom 18. novembra 2008, v ktorom sťažovateľke oznámil, že „ to
už poslal do Senegalu“. Adresa konkrétneho odberateľa kupujúceho bola zaslaná
sťažovateľke 10. novembra 2008 prostredníctvom elektronickej pošty
s týmto obsahom: „Dobrý den posielam vá adresa odberatela v Senegale. To je pre
skúšobnu kont. NPK 15 15 15 ...“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí, že je nepochybné, že k uzavretiu
dodatku – kúpnej zmluvy medzi ňou a kupujúcim došlo, pretože konal
v zastúpení kupujúceho (žalovaného), pričom došlo ku konsenzu, čo sa týka skúšobného
kontajnera NPK 15 15 15. Sťažovateľka zaslala 14. novembra 2008 elektronickou poštou po
odoslaní skúšobného kontajnera kupujúcemu kópiu náložného listu (Bill of Lading)
a následne po doručení originálov náložných listov od špedičnej spoločnosti odovzdala
všetky tri originály žalovanému. Originály Bill of Lading umožňujú ich držiteľovi prevziať
tovar v prístave od lodnej spoločnosti, pričom je nepochybné, že žalovaný s tovarom
disponoval, pretože tovar bol z prístavu prevzatý 18. decembra 2008.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej dôvodí, že sudkyňa okresného súdu si v rozsudku z 24.
apríla 2013 vykonštruovala, že z listinného dôkazu (kontrakt No 01/08/Se Draft) vyplýva, že
k uzatvoreniu písomnej kúpno predajnej zmluvy medzi sťažovateľkou a obchodnou
spoločnosťou došlo, pričom mala dodať označenej obchodnej
spoločnosti NPK 15 15 15 v 25 kg baleniach v množstve 19 150 kg dňa 12. novembra 2008.
Podľa sťažovateľky je tvrdenie okresného súdu „jednoznačne v rozpore s vykonanými
listinnými dôkazmi. Citovaný kontrakt nebol nikdy uzatvorený. Následne po tejto vymyslenej
konštrukcii súdu sudkyňa účelovo obišla zhodnotenie ďalších dôkazov napríklad v zmluve
o spolupráci zakotvené právo exkluzivity kupujúceho na dodávky tovaru do krajín
ekonomickej a monetárnej únie západoafrických krajín. Okresný súd v Čadci a Krajský súd
v Žiline nesprávne vyhodnotili skutkový a právny stav v tom, že ak vyhodnotili, že kupujúci
sa nezaviazal, že vykoná platbu za svojho odberateľa a preto nevznikol jeho záväzok uhradiť
kúpnu cenu, mali sa zaoberať aj iným právnym titulom, ktorý by za daných okolností
opodstatňoval žalobný petit na zaplatenie 11.873 eur Okresný súd v Čadci a Krajský súd v
Žiline sa nezaoberal skutočnosťou, či kupujúci porušil svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu
mu priamo z bodu 3.3 Zmluvy o vzájomnej spolupráci zaviazať sa vykonať dohodnutým
spôsobom platbu za svojho odberateľa, čím spôsobil sťažovateľke škodu zodpovedajúcu
hodnote a nákladom na dopravu dodávky NPK 15 15 15 v hodnote istiny 11.873 eur.“.
Sťažovateľka tvrdí, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2013
dala krajskému súdu „podnet“ na to, aby si posúdil, či „skutkové tvrdenia v žalobe
o peňažné plnenie umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa noriem o ručení,
o kúpnej zmluve resp. o bezdôvodnom obohatení, či náhrade škody a či z hypotéz týchto
noriem je možné vyvodiť vznik povinnosti plniť, a to bez ohľadu na to, ako žalobca v konaní
právne kvalifikoval rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzoval uplatnené právo“.
Krajský súd sa k tomuto podnetu sťažovateľky v napadnutom rozsudku vyjadril v tom
zmysle, že ho považuje za zmenu žaloby, ktorú však sťažovateľka neuskutočnila, pričom
zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007, podľa ktorého „... za zmenu žaloby je treba považovať aj
procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na
základe iných skutočností než tých, ktoré uviedol v žalobe“. Sťažovateľka v tejto súvislosti
namieta, že krajský súd vo svojej argumentácii opomenul ostatné súvisiace časti
označeného rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že predmetom preskúmavania vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007 bol prípad úplne iných skutkových okolností. Podľa
sťažovateľky sa označeným rozsudkom najvyššieho súdu „riešil len rozdiel medzi doplnením
žalobného nároku o nové skutočnosti a uvedením nového nároku opretého o úplne iný
skutkový stav. V prípade sťažovateľky a kupujúceho však ide o jedno a to isté ustanovenie
bod 3.3. tretia veta Zmluvy o vzájomnej spolupráci, ktoré bolo uplatnené ako skutkový
základ pôvodného právneho nároku na zaplatenie kúpnej ceny ako aj v odvolaní
uplatneného nároku na náhradu škody. NS SR neriešil rozdiel medzi inou právnou
kvalifikáciou nároku a zmenou žaloby, ako sa snaží Krajský súd v Žiline presvedčiť, ale
riešil to, či uvedenie úplne iného skutkového základu je dôvodom pre doplnenie žaloby
alebo jej zmenu.“.
Sťažovateľka poukazuje ďalej na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 27/2009,
3 Obdo 31/2009 z 24. marca 2010, z ktorého vyplýva, že na zmenu žaloby treba „iný
skutok“ a argumentuje, poukazujúc na jeho odôvodnenie, že je «zrejmé, že sťažovateľka
žiadala súd v odvolaní, aby posúdil uplatnený nárok na zaplatenie kúpnej ceny pri zásadne
nezmenených tvrdených skutkových okolnostiach, pri tom istom skutku, pretože nárok
na zaplatenie kúpnej ceny oprela sťažovateľka vo svojej žalobe proti kupujúcemu
z 8. 11. 2012 na Okresný súd Čadca sp. zn. 16 Cb 24/2012 o tvrdený skutok: „žalovaný bol
podľa bodu 3.3. Zmluvy o vzájomnej spolupráci povinný vykonať platbu za svojho
odberateľa.“ a nárok na spôsobenie škody uplatnený v odvolaní z 31. 7. 2013 proti
rozsudku Okresného súdu Čadca neoprel o odlišný skutok, z čoho možno vyvodiť, že ho
oprel o v zásade ten istý skutok nesplnenie povinnosti vykonať platbu za svojho odberateľa
podľa bodu 3.3. Zmluvy o vzájomnej spolupráci. Podľa bodu 3.3. Zmluvy o vzájomnej
spolupráci sice nenastupuje povinnosť zaplatiť tovar za odberateľa bez ďalšieho, musí sa
aspoň ústne kupujúci zaviazať, že platbu za odberateľa vykoná, avšak táto modifikácia
skutku doplňujúcou skutočnosťou nebola v odvolaní ani výslovne uvedená, preto je treba
vychádzať z toho, že vôbec nedošlo k zmene skutku, o ktorý sa opiera nový právny nárok
na náhradu škody stále je ním tvrdenie o povinnosti vykonať platbu za svojho odberateľa
podľa bodu 3.3. a doplnenie skutku je len v tom, že keďže sa kupujúci k tomu osobitne
nezaviazal, hoci išlo o jeho zmluvnú povinnosť, spôsobil tak sťažovateľke škodu, ktorú jej
však spôsobil nielen tým, že sa nezaviazal vykonať platbu za svojho odberateľa, ale
prakticky až tým, že platbu skutočne nevykonal. Vôbec teda nejde o úplne odlišný skutok
a máme za to, že je tu zachovaná totožnosť skutku, práve pre totožnosť identického
ustanovenia základu zmluvných vzťahov medzi sťažovateľkou a kupujúcim bodu 3.3. ako to
vyplýva zo znenia skutku uplatneného v žalobe: „Žalovaný bol podľa bodu 3.3. Zmluvy
o vzájomnej spolupráci povinný vykonať platbu za svojho odberateľa.“».
Sťažovateľka tvrdí, že podrobnejšiu analýzu otázky vzťahu skutkových okolností,
ktoré je povinný uviesť navrhovateľ, a právnej kvalifikácie, na ktorú je všeobecný súd
povinný odpovedať, obsahuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 156/2013
z 29. januára 2014, pričom v danom prípade ide o obdobnú situáciu, „kde nárok
na zaplatenie istiny sa opiera o nerealizovanie povinnosti kupujúceho vykonať platbu
za svojho odberateľa ako o rozhodnú skutočnosť“. Označený rozsudok Krajského súdu
v Košiciach rieši podľa sťažovateľky aj otázku prístupu všeobecného súdu k dokazovaniu,
podľa ktorej je odvolací súd súdom apelačným, čo znamená, že nie je viazaný skutkovými
zisteniami a závermi súdu prvého stupňa a môže vykonať aj iné dokazovanie smerujúce
k zisteniu skutkového stavu, nesmie však pri tom zásadne prihliadať na skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. Podľa sťažovateľky tak nie je
dôvod vyhnúť sa skúmaniu právnej kvalifikácie namietnutej v odvolaní, pretože ide
o otázku, ktorá, pokiaľ pri nej nie sú uvedené nové skutočnosti a dôkazy, spadá do výlučnej
právomoci všeobecného súdu. Uvedený názor podľa sťažovateľky potvrdzuje aj judikatúra
ústavného súdu (PL. ÚS 43/95, I. ÚS 13/00).
Sťažovateľka ďalej uvádza, že je „teda nepochybné, že nerozhodovaním podľa
relevantnej právnej normy ustanoveniach o náhrade škody, hoci to sťažovateľka
požadovala v odvolaní, odvolací súd zaťažil svoje rozhodnutie vadou porušenia princípu
právnej istoty... a odlišným zaobchádzaním tak došlo nielen k nerozhodovaniu podľa
relevantnej sťažovateľkou v odvolaní požadovanej právnej normy (ustanovenia o náhrade
škody), a tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a riadne odôvodnenie rozsudku
vrátane práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a to samostatne ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj identických práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, a to samostatne ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 13 Cob 284/2013 101
zo dňa 9. 4. 2014, porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a riadne
odôvodnenie rozsudku vrátane práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a to samostatne, ako aj v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie a riadne
odôvodnenie rozsudku vrátane práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a to samostatne, ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 284/2013 101 zo dňa 9. 4. 2014 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Žiline.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (trovy právneho
zastúpenia sú určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. v platnom znení) tak, ako budú vyčíslené právnym zástupcom
sťažovateľky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
Kľúčová námietka sťažovateľky je založená na tvrdení, že krajský súd sa
nevysporiadal s jej „podnetom“ na právne posúdenie ňou uvádzaných skutkových tvrdení
v žalobe o peňažné plnenie aj podľa právnym noriem „o ručení, o kúpnej zmluve resp.
o bezdôvodnom obohatení, či náhrade škody“, čím mal porušiť ňou označené práva podľa
ústavy a dohovoru. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci išlo stále o porušenie totožnej zmluvnej
povinnosti zakotvenej v tretej vete bodu 3.3 zmluvy o vzájomnej spolupráci, čiže išlo
o totožný skutkový základ – „nezaplatenie kúpnej ceny, ktorá raz je právne kvalifikovaná
ako nesplnenie zmluvnej povinnosti a raz ako spôsobenie škody. Len výklad tejto zmluvnej
povinnosti by bol odlišný, ak by sa posudzovala podľa ustanovení o povinnosti zaplatiť
kúpnu cenu a ustanovení o povinnosti zaplatiť náhradu škody.“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to,
či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,
ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.
musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom
chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie
základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní vo veci aj
krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti všeobecným súdom vytýka, že sa nezaoberali skutočnosťou,
či kupujúci (ne)porušil zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu priamo zo zmluvy o vzájomnej
spolupráci (bod 3.3) zaviazať sa vykonať dohodnutým spôsobom platbu za svojho
odberateľa, čím jej spôsobil škodu v hodnote istiny, t. j. že vo veci konajúce súdy neposúdili
jej nárok vyplývajúci zo skutkových tvrdení v žalobe o peňažné plnenie po právnej stránke
aj podľa noriem o náhrade škody.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k porušeniu
zmluvnej povinnosti žalovaného uvádza:
«... preto správne postupoval okresný súd, ak žalobcov nárok a obranu žalovaného
posudzoval v zmysle listinných dôkazov, a to zmluvy o spolupráci, e mailov, návrhu
kontraktu, faktúry, poistného dokladu, nákladného lodného listu, ďalších e mailov,
nesporných vyjadrení žalobcu a žalovaného, ktoré v obsahových náležitostiach
nepochybným spôsobom vyjadrili uzavretie záväzkového vzťahu medzi žalobcom a treťou
osobou odberateľom, a to (ďalej len
„odberateľ“), a to dodanie tovaru a jeho prevzatie, teda uzavretie obchodno záväzkového
vzťahu. Zo strany žalobcu a ani žalovaného nebolo rozporované uzavretie zmluvného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, z tejto skutočnosti ako nespornej, za aplikácie ust. § 153 ods.
1 O. s. p. vychádzal i prvostupňový súd. V súhrne a komplexe vykonaných listinných
dôkazov bola nepochybným spôsobom preukázaná existencia záväzkovo právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, a to Zmluva o vzájomnej spolupráci zo dňa 11. 09. 2007,
ktorú v jej celom obsahovom znení odvolací súd v zhode s okresným súdom vníma a hodnotí
ako rámcovú zmluvu, upravujúcu všeobecne práva a povinnosti zmluvných strán v rámci
vzájomnej spolupráce, čo vyplýva zo znenia čl. I. prvý odsek zmluvy, podľa ktorého...
„zmluvné strany sa dohodli na vzájomnej spolupráci pri zabezpečení dodávok
priemyselných hnojív a iných produktov súvisiacich s poľnohospodárskou chémiou
v nasledujúcich množstvách a sortimentnej skladbe počas kalendárneho roka“, vo väzbe na
dojednanie v čl. III. bod 3.1. veta prvá zmluvy, kde bolo dohodnuté, že „predajné ceny
a množstvo každého druhu tovaru budú špecifikované v uzatvorených kúpnych zmluvách,
ktoré budú dodatkami tejto zmluvy“, teda bolo zrejmé, že zmluvnými stranami dohodnutá
spolupráca v oblasti predmetu dodávok sa mala realizovať dojednaným spôsobom, a to
uzatvorením kúpnych zmlúv obsahujúcich podstatné náležitosti tohto právneho úkonu ako
dodatku, viažucemu sa na ten ktorý obchodný prípad. Pokiaľ žalobca uplatnený nárok na
plnenie voči žalovanému, ktorý odvodzoval zo znenia čl. III. bodu 3.3. veta druhá, tretia
zmluvy o spolupráci, podľa ktorého... „zmluvné strany sa dohodli, že v dodatku Kúpnej
zmluve môže predávajúci dodať tovar priamo odberateľovi kupujúceho, ktorým bude
spoločnosť registrovaná v krajinách uvedených v bode č. 7 tejto zmluvy. Kupujúci sa
zároveň zaviaže vykonať dohodnutým spôsobom platbu za svojho odberateľa“, tak krajský
súd uvádza, že predmetný článok zmluvy vzhľadom na jeho systematické zaradenie a použité
slovné spojenia... „môže predávajúci...“, „... kupujúci sa zároveň zaviaže...“ vykladá so
záverom, že išlo o dojednanie pre prípad udalosti, ktorá môže nastať, resp. len nastane, a to
v závislosti od prejavenej vôle dotknutých subjektov. V konaní bolo listinnými dôkazmi
preukázané, že síce došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a odberateľom, na
základe ktorej žalobca plnil, čo potvrdil sám žalobca v podanom odvolaní, keď uviedol, že
kúpna zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom a odberateľom. V prvostupňovom konaní
však nebola dokázaná existencia jednostranného právneho úkonu žalovaného (kupujúceho),
v rámci ktorého by bolo obsiahnuté vyhlásenie, že uspokojí žalobcu (predávajúceho), ak
dlžník (odberateľ) voči nemu nesplní určitý záväzok, t. j. ručiteľské vyhlásenie
s náležitosťami vyplývajúcimi z ust. § 303 Obchodného zákonníka, a tým nebol preukázaný
vznik povinnosti žalovaného plniť za odberateľa tak, ako žalobca uviedol v podanej žalobe,
ako i v odvolaní s odkazom na dojednanie v ust. bodu 3.3. zmluvy. Preto, pokiaľ okresný súd
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, jeho postup bol vecne správny.»
Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu (... išlo o dojednanie
pre prípad udalosti, ktorá môže nastať, resp. len nastane, a to v závislosti od prejavenej
vôle dotknutých subjektov, pozn.) vyplýva, že tento sa (ne)existenciou zmluvnej povinnosti
vyplývajúcej pre žalovaného priamo zo zmluvy o vzájomnej spolupráci (čl. III bod 3.3,
pozn.) zaoberal a v zhode s okresným súdom dospel k záveru o absencii prejavu vôle
žalovaného zaplatiť platbu za odberateľa, ktorá ku vzniku takejto povinnosti bola
nevyhnutná. Krajský súd teda v zhode s okresným súdom nedospeli k záveru o existencii
povinnosti žalovaného vykonať platbu za odberateľa priamo zo zmluvy o vzájomnej
spolupráci bez osobitne prejavnej vôle tak urobiť.
Zásada iura novit curia, na ktorú sa sťažovateľka opakovane v sťažnosti
(aj s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu PL. ÚS 43/95, I. ÚS 13/00), ako aj
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2013 odvoláva, predstavuje povinnosť
všeobecného súdu poskytnúť právnu kvalifikáciu skutkového stavu veci tak, ako ho označil
účastník konania a ako vyplýva z vykonaných dôkazov (ide teda o subsumpciu zisteného
skutkového stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy) bez ohľadu na právne posúdenie
poskytnuté účastníkom konania. Po subsumpcii skutkového stavu pod hypotézu právnej
normy dochádza k interpretácii a následnej aplikácii príslušných právnych noriem, pri ktorej
všeobecný súd uvedie, akým spôsobom skutkový stav právne posúdil, ktorú právnu normu
na daný stav aplikoval a ako ju v okolnostiach prípadu interpretoval.
Povinnosť vykonania právnej kvalifikácie sa teda podľa už uvedeného vzťahuje
na skutkové zistenia všeobecného súdu (teda na skutočnosti označené účastníkom konania
a skutkový stav tak, ako ho ustálil všeobecný súd na základe vykonaných dôkazov).
Za okolností, keď skutkovým základom sťažovateľkou (žalobkyňou, pozn.)
uplatňovaného nároku bolo porušenie povinnosti žalovaného priamo zo zmluvy o vzájomnej
spolupráci („spôsobil tak sťažovateľke škodu, ktorú jej však spôsobil nie len tým, že sa
nezaviazal vykonať platbu za svojho odberateľa, ale prakticky až tým, že platbu skutočne
nevykonal“, citované zo sťažnosti, pozn.), ktoré (priame porušenie zmluvy o vzájomnej
spolupráci) nebolo v konaní pred okresným súdom preukázané a krajský súd sa s týmto
záverom okresného súdu stotožnil, nemožno podľa názoru ústavného súdu uvažovať
o povinnosti všeobecných súdov posúdiť sťažovateľkou uplatnený nárok podľa právnych
predpisov upravujúcich „náhradu škody“.
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutí Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Cob 156/2013 z 29. januára 2014 a tvrdí, že v namietanom prípade ide
o obdobnú situáciu, „kde nárok na zaplatenie istiny sa opiera o nerealizovanie povinnosti
kupujúceho vykonať platbu za svojho odberateľa ako o rozhodnú skutočnosť“, ústavný súd
s týmto názorom nesúhlasí. V označenom rozhodnutí Krajský súd v Košiciach ako odvolací
súd vychádzal zo žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie ceny za vykonanú opravu
komunikácie, pričom v konaní nebolo sporné, že práce vykonané boli, a ani skutočnosť, že
sa tak stalo bez uzavretia zmluvy, teda zistené skutkové okolnosti, ku ktorým dospel
všeobecný súd, umožňovali uplatnený nárok posúdiť podľa právnej úpravy týkajúcej sa
bezdôvodného obohatenia, čo však v zmysle už uvedeného nebol prípad sťažovateľky.
Ústavný súd považuje s prihliadnutím na ďalšiu citovanú časť napadnutého rozsudku
krajského súdu za ústavne udržateľný aj jeho názor, podľa ktorého sťažovateľkou
požadované iné právne posúdenie ňou uplatňovaného nároku si nevyhnutne vyžaduje
kvalitatívne odlišné skutkové okolnosti (plnenie bez právneho dôvodu pri bezdôvodnom
obohatení, a nie plnenie na základe zmluvy o vzájomnej spolupráci, pozn.), ktoré by – ak by
ich sťažovateľka všeobecnému súdu aj predložila – predstavovali zmenu žaloby.
Krajský súd v napadnutom rozsudku k uvedeným skutočnostiam predovšetkým
uviedol:
«... pre vyhodnotenie odvolacích dôvodov žalobcu bol určujúci skutkový stav, ktorý
bol zistený súdom prvého stupňa a ktorým bol krajský súd viazaný v zmysle ust. § 213 ods. 1
O. s. p. za stavu, keď nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 ust.
Ďalšou podstatnou skutočnosťou, z ktorej bol povinný krajský súd vychádzať, bolo
vymedzenie žalobného nároku žalobcom v zmysle poskytnutých tvrdení, obsiahnutých
v písomne podanej žalobe zo dňa 8. novembra 2012 (č. l. 79 ods. 1 O. s. p.), keď žalobca
tvrdil uzavretie zmluvy o spolupráci so žalovaným a v rámci tejto realizovanie skúšobnej
dodávky jedného kontajnera NPK senegalskému odberateľovi, určenému žalovaným,
vyexpedovanie tohto tovaru, jeho prevzatie odberateľom dňa 18. 12. 2008 s tým, že v zmysle
bodu 3.3. zmluvy o vzájomnej spolupráci bol žalovaný povinný vykonať platbu za svojho
odberateľa. Nepochybne žalobca tvrdil zmluvný nárok, ktorý bol posudzovaný v konaní pred
súdom prvého stupňa. Takto skutkovo vymedzeným nárokom bol viazaný nielen okresný
súd, ale z titulu vyvolaného odvolacieho konania aj krajský súd.
Vo vzťahu k námietke uvedenej v odvolaní, že okresný súd nemal byť viazaný len
žalobcom vymedzeným právnym dôvodom uplatneného nároku, mal sa zaoberať i otázkou
inej právnej kvalifikácie, a to posúdenia, či žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie kúpnej
ceny, právo na plnenie od ručiteľa, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, právo
na náhradu škody, teda, vzhľadom na zásadu iura novit curia nie je možné uprieť, aby súd
v spojení so skutkovými zisteniami urobil odlišné právo zodpovedajúce hodnotenie žalobou
uplatneného plnenia, sa uvádza, že táto nemohla byť zhodnocovaná odvolacím súdom ako
relevantná, žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdil zmluvný vzťah so žalovaným,
a tým zmluvný základ uplatneného žalobného nároku, vychádzajúci z čl. 3.3. zmluvy
o spolupráci.
Podľa ust. § 153 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že súd môže prekročiť návrhy účastníkov
a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu
alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
Napadnutým rozhodnutím bolo rozhodované postupom prvostupňového súdu, ktorý
je v súlade s ust. § 153 O. s. p. Postup súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemôže byť
posudzovaný ako postup súdu, ktorým bola odňatá možnosť účastníkovi konania pred
súdom. Dodáva odvolací súd, že neposúdenie návrhu v odvolacom konaní na základe iného
právneho titulu, ako sa žalobca v návrhu na začatie konania domáha, nie je pochybením
zisteného skutkového stavu. Ustanovením § 205a ods. 1 O. s. p. sú jednoznačne dané
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa odvolacím
dôvodom. Povinnosť prekvalifikovať návrh na začatie konania v odvolacom konaní
nevyplýva zo žiadneho právneho ustanovenia, a preto tvrdenie odvolateľa, že ak
prvostupňový súd neposúdil jeho nárok vyplývajúci z návrhu na začatie konania ako právo
na bezdôvodné obohatenie, resp. nárok na náhradu škody, teda na základe iného právneho
ustanovenia, než na akom bol v návrhu na začatie konania a v konaní uplatnený a súdom
posudzovaný, nie je postupom, ktorý by mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom a ani nie je takým postupom, ktorý by prvostupňový súd porušil
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, resp. nepostupoval so zásadou iura novit
curia.
Krajský súd dodáva, že námietka žalobcu uplatnená až v odvolaní o bezdôvodnom
obohatení, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného, vychádza z kvalitatívne odlišných
skutkových, ako aj právnych tvrdení, než je to pri tvrdenom zmluvnom vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným, a to z titulu tvrdeného vzťahu kúpnej zmluvy, alternatívne
ručiteľského vyhlásenia. Predsa, bezdôvodné obohatenie vychádza zo stavu, že malo byť
poskytnuté žalovanému plnenie bez právneho dôvodu, t. j. bez riadne uzavretej zmluvy, čo
však žalobca v súdnom konaní, prebiehajúcom pred okresným súdom netvrdil, ale tvrdil
uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, t. j. základ žalobou uplatneného nároku,
resp. tvrdil ručiteľské vyhlásenie žalovaného... V tejto súvislosti, v podstate pri takto
použitom tvrdení žalobcu až v podanom odvolaní, ide o zmenu žaloby, ktorú však žalobca
neuskutočnil. K uvedenému záveru krajského súdu sa poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31. júla 2008, sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007, podľa ktorého... „za zmenu
žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie,
tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe“.
V súvislosti s tvrdenou povinnosťou súdu prekvalifikovať návrh, poukazuje odvolací súd
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 3/2013 zo dňa 24. októbra 2013.»
Na základe citovaných častí napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
zastáva názor, že krajský súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil svoje závery.
Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru
ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov krajského
súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa ústavného súdu napadnutý rozsudok
krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a preto
krajský súd v posudzovanom prípade nemohol porušiť sťažovateľkou označené práva podľa
ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením príkazu nediskriminácie
(resp. zákazu odlišného zaobchádzania), ktorý je vyjadrený tak v čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj
v čl. 14 dohovoru, z dôvodu, že všeobecný súd nerozhodol podľa relevantnej právnej normy
– ustanoveniach o náhrade škody, či bezdôvodnom obohatení.
Keďže sťažovateľka namietala porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru
v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie ústavný
súd nezistil (pozri časť II.1 tohto uznesenia), nemohlo v nadväznosti na nich dôjsť ani
k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prorokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návhrmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015