Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Co-357-2011.pdf
PDF · 98.83 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/357/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľky: Blanka Lônčíková, R.. XX.XX.XXXX, D. D. X, D., zast.: advokátskou kanceláriou B & S Legal s.r.o., I. I. Z. X, D., X.: XX XXX XXX, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s., I. I. T.X. XX, D., X.: XX XXX XXX, zast.: JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom, I. I. I. O.. J. XX, N.O., o zaplatenie 214,93 eura s prísl., o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 21.6.2011, č.k. 17C/108/2010-108
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 21.6.2011, č.k. 17C/108/2010-108 p o t v r d z u j e .
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 32,80 eura, k rukám jej právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Dovolanie vo veci nepripúšťa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 214,93 eura istiny s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 16.4.2010 až do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne priznal navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 100 %.
V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 18.5.2010 sa navrhovateľka domáhala zaplatenia súdom priznanej pohľadávky s príslušenstvom z dôvodu, že dňa 17.2.1994 uzatvorila s odporcom zmluvu o dôchodku nazvanú ako Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom je doživotné plnenie z podporného dôchodkového fondu odporcu. V zmysle tejto zmluvy sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke sumu vo výške 6.475,- Sk, vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky, keď vyplácanie plnenia končí mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožila. Výpoveď tejto zmluvy zo strany odporcu považuje navrhovateľka za neplatnú. Domáha sa preto zaplatenia istiny 214,93 eura s príslušenstvom za mesiac apríl 2010 na základe skutočnosti, že odporca výpoveďou zo dňa 26.10.2009 ukončil vyplácanie dohodnutej sumy k 31.3.2010, preto už k 15.4.2010 nevykonal žiadnu platbu, a to ani napriek jej výzve, na ktorú nereagoval. Odporca žiadal návrh zamietnuť, pretože je presvedčený, že jeho výpoveď zo dňa 26.10.2009 bola daná správne a zákonne. Ďalej uviedol, že pojem „doživotne“ uvedený v predmetnej zmluve nevyjadruje stanovenie času, počas ktorého má zmluva trvať, ale je len vyjadrením toho, že plnenie je obmedzené na osobu veriteľa, čoho dôsledkom je aj to, že aj v prípade, ak by bola zmluva o
dôchodku uzatvorená na takú dobu neurčitého trvania, ktorá by neskončila smrťou veriteľa, jeho smrť má vždy za následok zánik práv zo zmluvy o dôchodku, tieto práva neprechádzajú na dedičov. V čase uzavretia zmluvy mala preto navrhovateľka podľa ust. § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) požadovať doplnenie ustanovenia o nemožnosti vypovedať zmluvu, iba takto by bolo vylúčené to, aby odporca mohol využiť zákonom stanovené právo zmluvu podľa ust. § 582 ods. 1 OZ vypovedať.
Po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za zistené, že dňa 17.2.1994 účastníci uzavreli zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 a nasl. OZ, nazvanú ako Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. (ďalej len Zmluva), predmetom ktorej bolo doživotné plnenie navrhovateľke z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu (ďalej len PDF) podľa štatútu fondu, a to vo výške 6.475,- Sk (214,93 eura) mesačne k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia navrhovateľky, na základe skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy.
Vec posúdil podľa ust. § 842 až § 844, § 582 ods. 1, § 517 ods. 2 OZ a § 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a návrhu navrhovateľky vyhovel, keď dospel k záveru, že obrana odporcu neobstojí. Súd skonštatoval, že rozhodnutie v tejto veci vychádza z posúdenia právnej otázky, či predmetná Zmluva zo dňa 17.2.1994, je zmluvou uzavretou na dobu určitú alebo neurčitú a z tohto záveru vyplývajúce posúdenie zákonnej možnosti jej výpovede.
Z formuláru Žiadosti o poskytnutie plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. súd zistil, že žiadateľ o poskytnutie plnenia zo Zmluvy mal k dispozícii vopred formulovanú zmluvu, vyhotovenú odporcom, ktorá bola súčasťou Štatútu fondu, vedená ako príloha k pokynu č. 0-4/94 interných predpisov odporcu. Žiadateľkou je podľa údajov uvedených v žiadosti navrhovateľka, ktorá je ako fyzická osoba špecifikovaná menom, priezviskom, dátumom narodenia, rodným číslom, adresou bydliska. Preto tvrdenie odporcu, že predmetná Zmluva je neurčitá s následkom neplatnosti z dôvodu, že navrhovateľka nie je ako príjemca v Zmluve jasne špecifikovaná, keď osôb s týmto istým menom a priezviskom sa môže na území SR nachádzať niekoľko, a odporca ako povinný zo Zmluvy mohol mať pochybnosť, komu má plniť, považoval súd za nedôvodné.
Súd poukázal na to, že účelom Zmluvy bolo poskytovať navrhovateľke plnenie doživotne, a nie na vymedzené obdobie, ktorého dĺžku stanoví odporca podľa svojho vlastného posúdenia, a ukončí ju, keď sa mu bude javiť ako dostatočná. Preto námietka odporcu, že už podľa zmluvy plnil viac rokov a navrhovateľke vyplatil istú vyššiu sumu peňazí, čím bol dostatočne naplnený účel Zmluvy ako forma odmeny za prácu pre odporcu, neobstojí.
Neobstojí ani námietka, že záväzok odporcu voči navrhovateľke zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. OZ). Odporcom citované ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách sa podľa názoru súdu netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientami, či inými bankami vzhľadom k predmetu jej činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných predpisov banky týkajúcich sa úpravy Zmluvy o dôchodku, ktorými si banka upravila spôsob poskytovania výhod svojim zamestnancom, ako uvádza Štatút, s poukázaním na výrazný humánny spôsob sociálnej a ekonomickej stabilizácie svojich zamestnancov. K námietke odporcu, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, súd uviedol, že raritné prípady smrti fyzickej osoby (v prípadoch leteckého nešťastia, prírodnej katastrofy, ak je osoba dlhodobo nezvestná) zákon po právnej stránke vyriešil ust. § 195 a nasl. O.s.p, keď v konaní o vyhlásení za mŕtveho súd svojím rozhodnutím stanoví deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil (§ 198 O.s.p.), alebo vydá rozhodnutie, ktorým vyhlási občana za mŕtveho (§ 200 O.s.p.). Zmluva v čl. III stanovuje termín, dokedy bude trvať povinnosť odporcu predmetnú sumu vyplácať, na obdobie do dožitia príjemcu, a ukončenie povinnosti vyplácania plnenia mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Ak by teda aj teoreticky došlo k prípadu, že by prebehlo konanie o vyhlásenie za mŕtveho, bol by rozhodnutím súdu stanovený mesiac, ktorého sa príjemca dožil, a preto by aj v takomto prípade bola jeho povinnosť podľa Zmluvy s určitosťou časovo vymedzená. K námietke odporcu, že Zmluva je absolútne neplatná aj z dôvodu rozporu medzi ustanoveniami čl. II a čl. III, súd uviedol, že ust. čl. III je len bližšou špecifikáciou čl.
II, keď stanovuje povinnosť odporcu plniť aj za taký mesiac, v ktorom by sa navrhovateľka dožila čo i len prvého dňa. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že navrhovateľka nemohla zasiahnuť do formulácie zmluvy, ani ju dopĺňať, keď išlo o tzv. formulárovú zmluvu pripravenú vopred odporcom, do ktorej navrhovateľka vpísala len svoje osobné údaje. Po vyhodnotení všetkých skutkových a právnych skutočností dospel súd k záveru, že predmetná Zmluva je svojím charakterom zmluvou uzavretou na dobu určitú, v danom prípade doživotne - až do smrti oprávnenej osoby, t. j. do dožitia príjemcu, a preto ju nebolo možné platne vypovedať v zmysle ust. § 582 ods. 1 OZ, tak, ako to urobil odporca vo svojej výpovedi zo dňa 26.10.2009. Preto súd navrhovateľke priznal uplatnený nárok na výplatu plnenia za mesiac apríl 2010, spolu s úrokom z omeškania, a to od 16.4.2010 do zaplatenia (odo dňa nasledujúceho po splatnosti predmetnej dávky). O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 7 O.s.p. a navrhovateľke ako úspešnej účastníčke v konaní priznal náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý namietol, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvého stupňa nesprávne vyložil znenie ust. § 842 OZ, na vec neaplikoval ust. § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj ust. § 575 ods. 1 OZ. Súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože v priebehu konania nevykonal dôkazy listinami (neoboznámil listinné dôkazy), o ktoré svoje rozhodnutie oprel. Na pojednávaní neoboznamoval obsah listín, ani ich neprečítal, a v rozsudku ich uviedol ako listiny, ktorými údajne vykonal dokazovanie. Tento postup je v rozpore s ust. § 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O.s.p., čím súd odňal odporcovi možnosť vyjadriť sa k dôkazom. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v rozpore so skutočným stavom, keď neexistuje protiplnenie zo zmluvy o dôchodku pre odporcu, v rozpore s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách konštatoval, že Zmluva uzatvorená dňa 17.2.1994 je internou zmluvou zamestnanca a zamestnávateľa. Súd dospel aj k nesprávnemu záveru, že Zmluva, uzatvorená na doživotne, je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a že výpoveď Zmluvy zo strany odporcu je neplatná. Podľa odporcu je Zmluva absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ pre jej rozpor s ust. § 842 OZ. Odporca tiež namietol, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je aj v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa súd v celom rozsahu nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou. Napadnutý rozsudok preto navrhol zmeniť a žalobu zamietnuť. V prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok okresného súdu, odporca žiadal, aby odvolací súd podľa ust. § 238 ods. 3 O.s.p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku, uzatvorená podľa § 842 OZ zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú.
K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorá uviedla, že s tvrdeniami odporcu uvedenými v odvolaní nesúhlasí a v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny potvrdiť, priznať jej náhradu trov odvolacieho konania, a nepripustiť dovolanie proti rozsudku v právnej otázke, ktorú požaduje odporca.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku, lebo odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
Odvolacie námietky odporcu neobstoja, a s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že má za to, že zmluvy o dôchodku uzatvorené na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú.
V prejednávanej veci vymedzením povinnosti odporcu plniť doživotne, prejavili zmluvné strany vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti navrhovateľky. Účelom predmetnej zmluvy bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o svojho pracovníka po odchode do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 1 predmetnej zmluvy, ktorý odkazuje na Štatút PDF SLSP, v čl. I. ktorého je upravený účel fondu s tým, že tento podporný dôchodkový fond slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Z uvedeného účelu zmluvy je zjavné, že jej účastníci ani nepredpokladali možnosť jednostrannej výpovede zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca ju nemohol vypovedať podľa § 582 OZ, a preto odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považuje výpoveď odporcu zo dňa 26.10.2009 vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ).
Námietky odporcu o údajnej absolútnej neplatnosti zmluvy považuje odvolací súd za zjavne účelovú obranu, pretože z konania odporcu je zrejmé, že sám zmluvu považoval za platnú, na jej základe poskytoval navrhovateľke dlhodobo plnenia, a aj v čase výpovede nemal o platnosti zmluvy pochybnosti, inak by ju nevypovedal.
Ani ďalšie námietky odporcu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ust. § 27 ods. 8, § 116 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, neobstoja. Uvedené zákonné ustanovenia sa netýkajú vzťahov upravených predmetnou zmluvou, pretože odporca neuzatváral zmluvu s navrhovateľkou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ani nešlo o vzťah banky s klientom. Zmluva sa týka interných vecí banky - zamestnávateľa a jej zamestnanca, a ako už bolo uvedené vyššie, jej účelom bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku.
Neobstojí ani námietka odporcu, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, čím bola odporcovi aj odňatá možnosť konať pred súdom. Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu, vyplývajúcich z čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ktoré predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3.7.2003, sp. zn. IV. ÚS 111/03).
Právo na odôvodnenie v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní však nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.3.2005 sp.zn. II. ÚS 78/05).
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že toto rozhodnutie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania opísal primeraným spôsobom, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, vysporiadal sa so všetkými pre vec rozhodujúcimi námietkami účastníkov a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Svoje právne závery aj náležitým spôsobom vysvetlil. Súd prvého stupňa okrem iného primerane vysvetlil, prečo zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 17.2.1994 posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle ust. § 842 OZ, prečo ju posúdil ako platnú zmluvu, a tiež prečo neprichádza do
úvahy výpoveď označenej zmluvy podľa § 582 OZ. Súd prvého stupňa sa teda vysporiadal so všetkými základnými otázkami, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie veci.
Neobstojí ani námietka odporcu, že súd odňal odporcovi možnosť vyjadriť sa k dôkazom, pretože na pojednávaní neoboznamoval obsah listín, a ani ich neprečítal. Ako vyplýva zo spisu, odporca (jeho právny zástupca) sa nezúčastnil pojednávania, na ktorom bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, a na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok vo veci. Aj keď z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 21.6.2011 nevyplýva, aké dôkazy súd vykonal, neznamená to ešte, že dokazovanie listinami vôbec nevykonal. Aj keď možno nedostatok obsahu zápisnice prvostupňovému súdu vytknúť, nemal v žiadnom prípade vplyv na správnosť tohto súdneho rozhodnutia. Navyše s dôkazmi, ktoré navrhovateľka predložila súdu, musel byť odporca oboznámený, pretože ide o listiny odporcovi známe z jeho činnosti, ktoré sám vypracoval, príp. išlo o písomnú komunikáciu medzi navrhovateľkou a odporcom.
Aj táto námietka odporcu je preto zjavne účelová.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka bola v odvolacom konaní plne úspešná, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu zo dňa 2.8.2011, pričom tarifná odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje čiastku 19,92 eura, režijný paušál za jeden úkon právnej služby 7,41eura, čo spolu s 20 % DPH (5,47 eura) predstavuje sumu 32,80 eura.
Odvolací súd dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p. nepripustil, nakoľko mal za to, že v danom prípade sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, lebo otázka, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 OZ zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú, bola už riešená a ustálená vo viacerých rozhodnutiach odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR (napr. pod sp.zn. 5 Cdo 206/2011, 5 Cdo 165/2011), pričom toto rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje odlišné riešenie tejto otázky.
V Bratislave, dňa 1. októbra 2013
JUDr. Edita S z a b o v á
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Zuzana Račková
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.