Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 479/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.,

Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátska

kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

žalovanej účastníčkou občianskeho súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede

zo zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej

sporiteľne, a. s.“ vedeného na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“)

pod sp. zn. . Okresný súd v rozsudku z 21. júna 2011 okrem iného uviedol,

že ,,predmetná Zmluva je svojím charakterom zmluvou uzavretou na dobu určitú, v danom

prípade doživotne - až do smrti oprávnenej osoby... a preto ju nebolo možné platne

vypovedať v zmysle ust. tak, ako to urobil odporca vo svojej výpovedi

zo dňa 26.10.2009...“, a s ohľadom na uvedené zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobkyni

sumu 214,93 € s príslušenstvom. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala

sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. napadnutý

rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení

v rozpore so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec

podstatný význam, a teda nenapravil stav, ktorý jej v konečnom dôsledku odňal možnosť

konať pred súdom a ktorý viedol k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci. Konkrétne

ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu skutočnosť, že okresný súd ako súd prvého stupňa

„... ani nevyhlásil dokazovanie za skončené na pojednávaní dňa 07. júna 2011, len odročil

uznesením pojednávanie na vyhlásenie rozsudku na deň 21.6.2011, ktorého sme sa

nezúčastnili z dôvodu hospodárnosti konania, pretože na pojednávaní na vyhlásenie

rozsudku dôjde len ku vyhláseniu už prichystaného rozsudku a jeho doručeniu

účastníkom...“. O tom, že okresný súd na pojednávaní 21. júna 2011, na ktorom sa

sťažovateľka nezúčastnila, okrem vyhlásenia rozsudku vyhlásil i dokazovanie za skončené,

sa mala sťažovateľa dozvedieť až z dovolaním napádaného rozhodnutia krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky v danej veci „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd

dovolací, takto svojím postupom sťažovateľovi odňal právo na súdnu ochranu, pretože

nezrušil zjavne nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý akceptoval nezákonný stav

vytvorený súdom prvého stupňa, ktorý najskôr na pojednávaní dňa 7.6.2011 (bez vyhlásenia

dokazovania za skončené a bez oboznámenia listinných dôkazov) vyhlásil uznesenie, že

dnešné pojednávanie súd odročuje za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 21.06.2011

o 14:00 hod., avšak, ako vyplýva z rozsudku odvolacieho súdu, na pojednávaní, na ktorom

malo dôjsť len ku vyhláseniu rozsudku, súd prvého stupňa bez prítomnosti odporcu, údajne

pokračoval v konaní, resp. v dokazovaní, a údajne vyhlásil najskôr dokazovanie za

skončené a až následne vyhlásil rozsudok“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že

napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu

ochranu zaručené a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby uložil najvyššiemu súdu

povinnosť úplne nahradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri

uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj

v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť

právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý

v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už sťažovateľka

uplatnila v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a tieto stručne dopĺňa všeobecnými

tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie jej práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní

s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže

táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Predchádzajúce rozsudky okresného súdu a osobitne ani krajského súdu ústavný súd

posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou ( )

a sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala porušenie svojich práv týmito rozhodnutiami

nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku

rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok

rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. ). To znamená, že

ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku

okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie

žalobkyne, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu a inú

právnu ochranu. ...

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. ...

Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že medzi účastníkmi

došlo k uzavretiu zmluvy, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 a nasl.

, ktorú za odporkyňu podpísala oprávnená osoba. Konštatoval, že

ide o zmluvu o dôchodku, z ktorého pojmu dôchodok vyplýva, že sa jedná o opakujúce sa

peňažné plnenie (rentu) v pravidelných splátkach. Taktiež dostatočne vysvetlil, že zmluva je

dostatočne identifikovateľná. ... Uzavrel, že výpoveď zmluvy o dôchodku daná odporkyňou

je v rozpore so zákonom a ako právny úkon je neplatná ( ).

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti dodal, že zmluva

o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú, a to na doživotie. Vyporiadal sa aj

s námietkami odporkyne v ktorých namietal, že smrť fyzickej osoby nie je vždy zistiteľnou

skutočnosť, neaplikovaním o bankách ako aj

poukazovaním odporkyne na rozpor s dobrými mravmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv odporkyne.“

V nadväznosti na sťažovateľkou udávané iné vady konania (nevykonanie potrebného

dokazovania zo strany okresného súdu) najvyšší súd poznamenal, že „... tzv. iné vady

konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sú síce dovolacím dôvodom

v zmysle , no uplatniť ich možno až vtedy, ak je dovolanie

prípustné. Samotné totiž prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené

procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia ...

... tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súdy dospeli na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa

. Dovolací súd môže v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto

namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký

prípad ale v prejednávanej veci nejde).“.

Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho

posudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jeho

právnych záverov, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 zákona

č. (ďalej len „“) zakladajú prípustnosť

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil,

že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania, a z pohľadu

podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať odôvodnenia rozsudkov nižších

súdov za kolidujúce s požiadavkou na ich riadne odôvodnenie.

V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno

považovať za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu možno považovať za jasné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné, a preto bolo

namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V reakcii na dôvody sťažnosti ústavný súd len stručne dopĺňa, že najvyšší súd

správne uviedol, že pri odôvodňovaní potvrdzujúceho rozsudku je odvolací súd oprávnený

podľa obmedziť sa na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozsudku. Aj podľa názoru ústavného súdu je takýto postup in concreto ústavne konformný

a nevyžadujúci korekciu zo strany ústavného súdu.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam však ústavný súd považuje za vhodné

poukázať aj na tieto skutočnosti:

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky (týkajúcej sa spôsobu vykonania dokazovania

zo strany okresného súdu), podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom uznesení v rozpore

so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný

význam, a teda nenapravil stav, ktorý jej v konečnom dôsledku odňal možnosť konať pred

súdom a ktorý viedol k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci, ústavný súd v prvom

rade poukazuje na odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 1. októbra 2013, v zmysle ktorého krajský súd okrem iného uviedol:

„Neobstojí ani námietka odporcu, že súd odňal odporcovi možnosť vyjadriť sa k dôkazom,

pretože na pojednávaní neoboznamoval obsah listín, a ani ich neprečítal. Ako vyplýva zo

spisu, odporca (jeho právny zástupca) sa nezúčastnil pojednávania, na ktorom bolo

vyhlásené dokazovanie za skončené, a na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok vo veci. Aj keď

z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 21.6.2011 nevyplýva, aké dôkazy súd

vykonal, neznamená to ešte, že dokazovanie listinami vôbec nevykonal. Aj keď možno

nedostatok obsahu zápisnice prvostupňovému súdu vytknúť, nemal v žiadnom prípade vplyv

na správnosť tohto súdneho rozhodnutia. Navyše s dôkazmi, ktoré navrhovateľa predložila

súdu, musel byť odporca oboznámený, pretože ide o listiny odporcovi známe z jeho činnosti,

ktoré sám vypracoval, príp. išlo o písomnú komunikáciu medzi navrhovateľkou a odporcom.

Aj táto námietka odporcu je preto zjavne účelová.“

Aj podľa názoru ústavného súdu predmetný nedostatok konania okresného súdu ako

súdu prvého stupňa možno považovať len za formálne pochybenie, ktoré z pohľadu

materiálnej ochrany práv sťažovateľky nemohlo mať na jej základné právo na súdnu

ochranu zaručené a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

ods. 1 dohovoru taký vplyv, ktorý by mohol dosiahnuť intenzitu porušenia týchto práv.

Ak za týchto okolností a takéhoto odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré je

zákonné, konzistentné a racionálne, sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že jej dovolanie

odmietol, táto sťažnostná argumentáciu nemohla viesť k úspechu sťažovateľky v konaní

pred ústavným súdom. Aj preto ústavný súd na tomto mieste už len zopakuje skôr

vyslovený záver, podľa ktorého uznesenie najvyššieho súdu nemožno zo žiadneho uhla

pohľadu považovať za ústavne nekonformné. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom

nespokojnosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo

do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že by

sťažnosti bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014