Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 520/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Dr. Oetker, spol. s r. o., Ľadová 14, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Benčíkom, Hlavná 63, Štefanová, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a 3 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. apríla 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Dr. Oetker, spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra

2017 doručená sťažnosť spoločnosti Dr. Oetker, spol. s r. o., Ľadová 14, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 3 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. apríla 2017 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že žalobou z 28. februára 2011 sa na Okresnom

súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala, aby súd po vykonanom dokazovaní

zaviazal žalovanú ‒Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), zaplatiť sťažovateľke z titulu náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu sumu 83 544,95 € s príslušenstvom.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. júla 2013 žalobu zamietol.

Krajský súd konajúci v zmysle príslušných ustanovení

rozhodol svojím rozsudkom sp. zn. tak, že rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil.

4. Ku skutkovému stavu v danej právnej veci sťažovateľka k predchádzajúcemu

súdnemu konaniu vedenému medzi spoločnosťou ako žalobcom

a sťažovateľkou ako žalovanou, z dôvodu ktorého podľa názoru sťažovateľky vznikol jej

nárok na náhradu škody, uviedla, že «Mestský súd Bratislava svojim rozsudkom sp. zn.

zo dňa 28.10.1996 rozhodol tak, že sťažovateľa (odporcu - Dr.Oetker, spol.

s r.o.) zaviazal zaplatiť spoločnosti .) sumu 64.222,40 Sk a titulom poplatku

z omeškania sumu 132.297,- Sk.

Na základe odvolaní oboch účastníkov konania, vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR

a ten svojim rozhodnutím sp. zn. zo dňa 3.4.1997 vyššie uvedený rozsudok

Mestského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vo veci následne konal Krajský súd v Bratislave, ktorý po vykonanom dokazovaní

rozhodol rozsudkom sp. zn. zo dňa 9.7.2003 tak, že sťažovateľ bol povinný

zaplatiť navrhovateľovi sumu 64.222,40 Sk s 1% poplatkom z omeškania denne od 8.6.1994

do zaplatenia.

Na základe odvolania sťažovateľa proti tomuto rozsudku, konal vo veci opätovne

Najvyšší súd SR, ktorý svojim rozhodnutím sp. zn. zo dňa 21.9.2005 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny zamietol a v časti poplatku z omeškania ako

vecne správny potvrdil.

Spoločnosť Dr.Oetker, spol. s r.o. bola presvedčená, že uvedeným rozsudkom

Najvyššieho súdu SR bol porušený zákon a preto dňa 30.5.2006 podala na generálnu

prokuratúru podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa ust. § 243c ods. 1

vtedajšieho

Tento podnet bol Generálnym prokurátorom SR v určitej časti prijatý a Generálny

prokurátor dňa 20.10.2006 podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu

SR sp. zn. .

Na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR konal Najvyšší

súd SR ako dovolací a tento mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a mimoriadnym dovolaním

napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil.

Na doplnenie skutkového stavu sťažovateľ uvádza, že spornou otázkou rozhodujúcou

v danom spore bolo posúdenie nároku spoločnosti na zmluvný poplatok

z omeškania, ktorý si účastníci sporu v Hospodárskej zmluve zo dňa 22.11.1991 dohodli

vo výške 1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Žiaľ z nepochopiteľných dôvodov

mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora nebolo podané aj z dôvodu nezákonnej

výšky poplatku z omeškania vo výške 1% denne.

Ako vyplýva z celého spisového materiálu sťažovateľ konzistentne a vždy tvrdil, že

nárok na poplatok z omeškania nie je možné priznať do budúcna a pokiaľ k takémuto

priznaniu došlo, tak je to rozhodnutie vzhľadom na vznesenie námietok premlčania

nezákonné. Sťažovateľ opakovane vznášal námietku premlčania, na čo poukázal ako

Generálny prokurátor SR vo svojom mimoriadnom dovolaní, tak aj Najvyšší súd SR ako súd

dovolací...

Najvyšší súd SR ako dovolací (sp. zn. ) v zhode s mimoriadnym

dovolaním uviedol, že „...poplatok z omeškania je samostatným nárokom, ktorý sa musí

uplatniť v uvedenej premlčacej lehote, inak v prípade vznesenia premlčania nemožno ho

priznať. Takto žalobca postupoval iba raz keď listom zo dňa 8.12.1994 rozšíril žalobu...

uplatnil poplatok z omeškania za dobu 473 dní, t.j. od 24.8.1993 do 9.12.1994 a to vo výške

1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Ďalší nárok na poplatok z omeškania si

neuplatnil a naviac žalovaný vo veci vzniesol na takéto nároky námietku premlčania, na čo

tiež správne poukázal generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Z tohto dôvodu mala

byť akceptovaná námietka premlčania...“

Po zrušení rozsudku Krajského súdu sp. zn. ako aj Rozsudku

Najvyššieho súdu sp. zn. konal vo veci opätovne Krajský súd v Bratislave.

Je potrebné uviesť, že zo strany sťažovateľa došlo v priebehu súdneho sporu (spor

začal podaním žaloby dňa 12.11.1992 a právoplatne nezákonným rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR skončil dňa 21.9.2005) k zaplateniu istiny. Po právoplatnosti rozhodnutia , ktorým

bol sťažovateľ zaviazaný k povinnosti zaplatiť aj poplatok z omeškania a po doručení výzvy

na úhradu právoplatne priznaného nároku, sťažovateľ pod hrozbou exekúcie uhradil aj

poplatok z omeškania v celkovej výške 2.634.402,- Sk. Tento poplatok z omeškania bol

uhradený spoločnosti ktorej pôvodný žalobca ( ) svoj nárok

postúpil.

Aj z uvedeného dôvodu preto právny nástupca pôvodného žalobcu v opätovnom

konaní pred Krajským súdom vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť.

So zastavením konania však sťažovateľ nesúhlasil a dôvodil, že nárok žalobcu

uspokojil v plnej výške po nadobudnutí právoplatnosti zaväzujúceho rozsudku, aby predišiel

exekúcii. Keďže vymáhanie premlčaného dlhu nie je možné voči žalobcovi, je jedinou

možnou cestou domôcť sa svojho práva voči štátu z titulu náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Tento dôvod Krajský súd akceptoval a konanie nezastavil.

Krajský súd v danej veci potom rozsudkom zo dňa 23.3.2011 rozhodol, že žalobu v časti

o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 1% denne zo sumy 64.222,40- Sk od 8.6.1994

do zaplatenia zamietol.

Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia Krajského súdu sťažovateľ

výzvou zo dňa 27.1.2011 požiadal spoločnosť o vrátenie sumy 83.544,95

€, ktorá bola v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.9.2005 titulom poplatku

z omeškania zaplatená.

Spoločnosť svojim listom zo dňa 10.2.2011 oznámila, že

požadovanú sumu nevráti nakoľko ju prijala na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,

ktoré síce bolo neskôr zrušené ale išlo o prijatie dlhu premlčaného. Zároveň poukázala na

ust. § 455 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa za bezdôvodné obohatenie nepovažuje prijatie

premlčaného dlhu.

Vzhľadom na stanovisko spoločnosti podal sťažovateľ dňa

28.2.2011 návrh proti Slovenskej republike, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR

o náhradu škody vo výške 83.544,95 € s prísl. spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu.

Okresný súd Bratislava 1 rozsudkom sp. zn. zo dňa 30.7.2013 vyššie

uvedený návrh na náhradu škody podaný sťažovateľom zamietol. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že sťažovateľ síce „preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia vydaného

súdom. Navrhovateľ tiež preukázal vznik škody v žalovanej výške 83.544.95 € keď na

základe neskôr zrušených právoplatných rozsudkov plnil procesné úspešnému odporcovi

poplatok z omeškania aj v časti, ktorá bola neskôr konštatovaná ako premlčaná“.

Okresný súd však zamietnutie návrhu odôvodnil tým, že sťažovateľ nepreukázal

príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím súdu a vzniknutou škodu a to vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil možnosť domáhať sa súdnou cestou vydania

bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti Podľa názoru Okresného súdu

až podanie žaloby a prípadný neúspech navrhovateľa v takomto konaní na základe nej je

logickým vyústením pre konštatovanie zodpovednosti štátu podľa

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého vo veci

konal Krajský súd v Bratislave ako odvolací. Ten svojim rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 25.4.2017 napadnuté rozhodnutie Okresného súdu potvrdil.

V zásade sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu a konštatoval, že hlavnou

príčinou vzniku škody neboli nezákonné rozhodnutia súdu ale okolnosť na strane žalobcu,

ktorý sa vydania bezdôvodného obohatenia nedomáhal na súde po tom, čo mu spoločnosť

odmietla vrátiť sumu 83.544.95 € dôvodiac, že v zmysle

sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie, nakoľko šlo o plnenie

premlčaného dlhu. Konštatoval, že zjavne tak neexistuje priama a bezprostredná príčinná

súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou na strane žalobcu ( sťažovateľa).».

5. Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozhodnutím

okresného súdu sú arbitrárne, keďže oba všeobecné súdy sa uspokojili s konštatovaním

neexistencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody bez

podrobného odôvodnenia, najmä neuviedli, z akého dôvodu by mala byť sťažovateľka

v konaní vyvolanom jej žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti

úspešná. Okresný súd vo svojom rozhodnutí dokonca tvrdil, že „... Až

podanie takejto žaloby a prípadný neúspech navrhovateľa v takomto konaní je logickým

vyústením zodpovednosti štátu podľa “.

6. Vo veci konajúce súdy tak bez riadneho posúdenia a zdôvodnenia skonštatovali, že

len neúspech v súdnom spore zakladá záver o existencii príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Takýto záver bez odôvodnenia je podľa názoru

sťažovateľky v rozpore s princípom spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je

predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti

poukázala aj na judikatúrou ustálený záver, že na preukázanie vzniku škody (t. j. na

preukázanie nemožnosti dosiahnuť plnenie dlžníkom) nie je vždy nevyhnutné, aby

poškodený najskôr vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní a aby tak

bol známy jeho negatívny výsledok, t. j. nie je neprekročiteľnou podmienkou, aby tu bol

zamietavý rozsudok súdu, na ktorom bol nárok uplatnený. Za situácie, keď je z okolností

prípadu zrejmé, že žaloba by nemohla uspieť, môže súd rozhodujúci v spore o náhradu

škody sám ako otázku predbežnú riešiť úspešnosť žaloby a uspokojenie nároku bez toho,

aby bol poškodený nútený samostatný súdny spor podstúpiť (pozri napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 23. 2. 2011).

7. Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd, ako aj okresný súd aplikovali

neprípustný a účelový výklad o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako

aj , vec nesprávne právne posúdili a popreli účel a význam

zákonných ustanovení uvedených právnych predpisov.

8. Podľa sťažovateľky podstatou sporu je otázka, či prijatím plnenia od sťažovateľky

z titulu poplatku z omeškania došlo na strane prijímateľa tejto úhrady k bezdôvodnému

obohateniu podľa alebo či takáto úhrada bola plnením

premlčaného dlhu a ako taká v zmysle bezdôvodným

obohatením nie je.

9. Sťažovateľka zdôraznila, že „V žiadnom z ustanovení citovaného zákona sa

nenachádza podmienka, ktorá by odôvodňovala záver, že škoda je spôsobená nezákonným

rozhodnutím len v prípade, že sa poškodený nemôže domôcť nápravy voči inému subjektu

ako je štát, navyše pokiaľ je nesporné, že k nezákonnému rozhodnutiu došlo. Súbeh nároku

na náhradu škody a bezdôvodného obohatenia je citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu

riešený na ťarchu poškodeného .ktorý sa do pozície poškodeného dostal nie vlastnou vinou

ale vinou štátu, ktorý má byť garantom spravodlivosti.

Sťažovateľ sa domnieva, napriek tomu, že rešpektuje rovnosť strán, že práve konanie

štátu vo vzťahu k požiadavke , aby takéto konanie štátu bolo spravodlivé, by malo podliehať

prísnejším nárokom na kritérium spravodlivosti. Citované Rozhodnutie NS však túto

požiadavku nielen popiera ale v zásade štát stavia (bez dôvodu uvedeného v zákone

č. ) do privilegovaného postavenia.“.

10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR,

SR Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn.

zo dňa 25.4.2017, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn.

zo dňa 30.7.2013, porušené bolo.

2. Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. zo dňa 25.4.2017,

ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn. zo dňa

30.7.2013 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava 1 v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

14. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

16. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala 2. októbra 2017 na

okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom nebolo dosiaľ

rozhodnuté.

17. Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. ,

, , ).

18. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre

jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne

s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

19. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

mimoriadnom opravnom prostriedku.

20. Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné odmietnutie dovolania najvyšším súdom. Pre tento

prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

21. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017