Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 520/2017
PDF · 206.91 KB
No categories available
I. ÚS 520/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Dr. Oetker, spol. s r. o., Ľadová 14, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Benčíkom, Hlavná 63, Štefanová, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 655/2013 z 25. apríla 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Dr. Oetker, spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra
2017 doručená sťažnosť spoločnosti Dr. Oetker, spol. s r. o., Ľadová 14, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 655/2013 z 25. apríla 2017 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že žalobou z 28. februára 2011 sa na Okresnom
súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala, aby súd po vykonanom dokazovaní
zaviazal žalovanú ‒Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), zaplatiť sťažovateľke z titulu náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu sumu 83 544,95 € s príslušenstvom.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 42/2011 z 30. júla 2013 žalobu zamietol.
Krajský súd konajúci v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku
rozhodol svojím rozsudkom sp. zn. 14 Co 655/2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil.
4. Ku skutkovému stavu v danej právnej veci sťažovateľka k predchádzajúcemu
súdnemu konaniu vedenému medzi spoločnosťou ako žalobcom
a sťažovateľkou ako žalovanou, z dôvodu ktorého podľa názoru sťažovateľky vznikol jej
nárok na náhradu škody, uviedla, že «Mestský súd Bratislava svojim rozsudkom sp. zn.
29 Cb 476/94 zo dňa 28.10.1996 rozhodol tak, že sťažovateľa (odporcu - Dr.Oetker, spol.
s r.o.) zaviazal zaplatiť spoločnosti .) sumu 64.222,40 Sk a titulom poplatku
z omeškania sumu 132.297,- Sk.
Na základe odvolaní oboch účastníkov konania, vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR
a ten svojim rozhodnutím sp. zn. 4 Obo 382/96 zo dňa 3.4.1997 vyššie uvedený rozsudok
Mestského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Vo veci následne konal Krajský súd v Bratislave, ktorý po vykonanom dokazovaní
rozhodol rozsudkom sp. zn. 29 Cb 476/94 zo dňa 9.7.2003 tak, že sťažovateľ bol povinný
zaplatiť navrhovateľovi sumu 64.222,40 Sk s 1% poplatkom z omeškania denne od 8.6.1994
do zaplatenia.
Na základe odvolania sťažovateľa proti tomuto rozsudku, konal vo veci opätovne
Najvyšší súd SR, ktorý svojim rozhodnutím sp. zn. 2 Obo 54/05 zo dňa 21.9.2005 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny zamietol a v časti poplatku z omeškania ako
vecne správny potvrdil.
Spoločnosť Dr.Oetker, spol. s r.o. bola presvedčená, že uvedeným rozsudkom
Najvyššieho súdu SR bol porušený zákon a preto dňa 30.5.2006 podala na generálnu
prokuratúru podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa ust. § 243c ods. 1
vtedajšieho O.s.p.
Tento podnet bol Generálnym prokurátorom SR v určitej časti prijatý a Generálny
prokurátor dňa 20.10.2006 podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 20bo 54/05.
Na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR konal Najvyšší
súd SR ako dovolací a tento mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a mimoriadnym dovolaním
napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil.
Na doplnenie skutkového stavu sťažovateľ uvádza, že spornou otázkou rozhodujúcou
v danom spore bolo posúdenie nároku spoločnosti na zmluvný poplatok
z omeškania, ktorý si účastníci sporu v Hospodárskej zmluve zo dňa 22.11.1991 dohodli
vo výške 1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Žiaľ z nepochopiteľných dôvodov
mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora nebolo podané aj z dôvodu nezákonnej
výšky poplatku z omeškania vo výške 1% denne.
Ako vyplýva z celého spisového materiálu sťažovateľ konzistentne a vždy tvrdil, že
nárok na poplatok z omeškania nie je možné priznať do budúcna a pokiaľ k takémuto
priznaniu došlo, tak je to rozhodnutie vzhľadom na vznesenie námietok premlčania
nezákonné. Sťažovateľ opakovane vznášal námietku premlčania, na čo poukázal ako
Generálny prokurátor SR vo svojom mimoriadnom dovolaní, tak aj Najvyšší súd SR ako súd
dovolací...
Najvyšší súd SR ako dovolací (sp. zn. 1 M Obdo V14/2006) v zhode s mimoriadnym
dovolaním uviedol, že „...poplatok z omeškania je samostatným nárokom, ktorý sa musí
uplatniť v uvedenej premlčacej lehote, inak v prípade vznesenia premlčania nemožno ho
priznať. Takto žalobca postupoval iba raz keď listom zo dňa 8.12.1994 rozšíril žalobu...
uplatnil poplatok z omeškania za dobu 473 dní, t.j. od 24.8.1993 do 9.12.1994 a to vo výške
1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Ďalší nárok na poplatok z omeškania si
neuplatnil a naviac žalovaný vo veci vzniesol na takéto nároky námietku premlčania, na čo
tiež správne poukázal generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Z tohto dôvodu mala
byť akceptovaná námietka premlčania...“
Po zrušení rozsudku Krajského súdu sp. zn. 29 Cb 476/94 ako aj Rozsudku
Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 54/2005 konal vo veci opätovne Krajský súd v Bratislave.
Je potrebné uviesť, že zo strany sťažovateľa došlo v priebehu súdneho sporu (spor
začal podaním žaloby dňa 12.11.1992 a právoplatne nezákonným rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR skončil dňa 21.9.2005) k zaplateniu istiny. Po právoplatnosti rozhodnutia , ktorým
bol sťažovateľ zaviazaný k povinnosti zaplatiť aj poplatok z omeškania a po doručení výzvy
na úhradu právoplatne priznaného nároku, sťažovateľ pod hrozbou exekúcie uhradil aj
poplatok z omeškania v celkovej výške 2.634.402,- Sk. Tento poplatok z omeškania bol
uhradený spoločnosti ktorej pôvodný žalobca ( ) svoj nárok
postúpil.
Aj z uvedeného dôvodu preto právny nástupca pôvodného žalobcu v opätovnom
konaní pred Krajským súdom vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť.
So zastavením konania však sťažovateľ nesúhlasil a dôvodil, že nárok žalobcu
uspokojil v plnej výške po nadobudnutí právoplatnosti zaväzujúceho rozsudku, aby predišiel
exekúcii. Keďže vymáhanie premlčaného dlhu nie je možné voči žalobcovi, je jedinou
možnou cestou domôcť sa svojho práva voči štátu z titulu náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Tento dôvod Krajský súd akceptoval a konanie nezastavil.
Krajský súd v danej veci potom rozsudkom zo dňa 23.3.2011 rozhodol, že žalobu v časti
o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 1% denne zo sumy 64.222,40- Sk od 8.6.1994
do zaplatenia zamietol.
Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia Krajského súdu sťažovateľ
výzvou zo dňa 27.1.2011 požiadal spoločnosť o vrátenie sumy 83.544,95
€, ktorá bola v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.9.2005 titulom poplatku
z omeškania zaplatená.
Spoločnosť svojim listom zo dňa 10.2.2011 oznámila, že
požadovanú sumu nevráti nakoľko ju prijala na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
ktoré síce bolo neskôr zrušené ale išlo o prijatie dlhu premlčaného. Zároveň poukázala na
ust. § 455 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa za bezdôvodné obohatenie nepovažuje prijatie
premlčaného dlhu.
Vzhľadom na stanovisko spoločnosti podal sťažovateľ dňa
28.2.2011 návrh proti Slovenskej republike, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR
o náhradu škody vo výške 83.544,95 € s prísl. spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu.
Okresný súd Bratislava 1 rozsudkom sp. zn. 19/42/2011 zo dňa 30.7.2013 vyššie
uvedený návrh na náhradu škody podaný sťažovateľom zamietol. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že sťažovateľ síce „preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia vydaného
súdom. Navrhovateľ tiež preukázal vznik škody v žalovanej výške 83.544.95 € keď na
základe neskôr zrušených právoplatných rozsudkov plnil procesné úspešnému odporcovi
poplatok z omeškania aj v časti, ktorá bola neskôr konštatovaná ako premlčaná“.
Okresný súd však zamietnutie návrhu odôvodnil tým, že sťažovateľ nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím súdu a vzniknutou škodu a to vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil možnosť domáhať sa súdnou cestou vydania
bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti Podľa názoru Okresného súdu
až podanie žaloby a prípadný neúspech navrhovateľa v takomto konaní na základe nej je
logickým vyústením pre konštatovanie zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Zb.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého vo veci
konal Krajský súd v Bratislave ako odvolací. Ten svojim rozhodnutím sp. zn.
14 Co/655/2013 zo dňa 25.4.2017 napadnuté rozhodnutie Okresného súdu potvrdil.
V zásade sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu a konštatoval, že hlavnou
príčinou vzniku škody neboli nezákonné rozhodnutia súdu ale okolnosť na strane žalobcu,
ktorý sa vydania bezdôvodného obohatenia nedomáhal na súde po tom, čo mu spoločnosť
odmietla vrátiť sumu 83.544.95 € dôvodiac, že v zmysle § 455 ods. 1 OZ
sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie, nakoľko šlo o plnenie
premlčaného dlhu. Konštatoval, že zjavne tak neexistuje priama a bezprostredná príčinná
súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou na strane žalobcu ( sťažovateľa).».
5. Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozhodnutím
okresného súdu sú arbitrárne, keďže oba všeobecné súdy sa uspokojili s konštatovaním
neexistencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody bez
podrobného odôvodnenia, najmä neuviedli, z akého dôvodu by mala byť sťažovateľka
v konaní vyvolanom jej žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti
úspešná. Okresný súd vo svojom rozhodnutí dokonca tvrdil, že „... Až
podanie takejto žaloby a prípadný neúspech navrhovateľa v takomto konaní je logickým
vyústením zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“.
6. Vo veci konajúce súdy tak bez riadneho posúdenia a zdôvodnenia skonštatovali, že
len neúspech v súdnom spore zakladá záver o existencii príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Takýto záver bez odôvodnenia je podľa názoru
sťažovateľky v rozpore s princípom spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je
predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti
poukázala aj na judikatúrou ustálený záver, že na preukázanie vzniku škody (t. j. na
preukázanie nemožnosti dosiahnuť plnenie dlžníkom) nie je vždy nevyhnutné, aby
poškodený najskôr vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní a aby tak
bol známy jeho negatívny výsledok, t. j. nie je neprekročiteľnou podmienkou, aby tu bol
zamietavý rozsudok súdu, na ktorom bol nárok uplatnený. Za situácie, keď je z okolností
prípadu zrejmé, že žaloba by nemohla uspieť, môže súd rozhodujúci v spore o náhradu
škody sám ako otázku predbežnú riešiť úspešnosť žaloby a uspokojenie nároku bez toho,
aby bol poškodený nútený samostatný súdny spor podstúpiť (pozri napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2091/2008 z 23. 2. 2011).
7. Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd, ako aj okresný súd aplikovali
neprípustný a účelový výklad zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Občianskeho zákonníka, vec nesprávne právne posúdili a popreli účel a význam
zákonných ustanovení uvedených právnych predpisov.
8. Podľa sťažovateľky podstatou sporu je otázka, či prijatím plnenia od sťažovateľky
z titulu poplatku z omeškania došlo na strane prijímateľa tejto úhrady k bezdôvodnému
obohateniu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka alebo či takáto úhrada bola plnením
premlčaného dlhu a ako taká v zmysle § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka bezdôvodným
obohatením nie je.
9. Sťažovateľka zdôraznila, že „V žiadnom z ustanovení citovaného zákona sa
nenachádza podmienka, ktorá by odôvodňovala záver, že škoda je spôsobená nezákonným
rozhodnutím len v prípade, že sa poškodený nemôže domôcť nápravy voči inému subjektu
ako je štát, navyše pokiaľ je nesporné, že k nezákonnému rozhodnutiu došlo. Súbeh nároku
na náhradu škody a bezdôvodného obohatenia je citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu
riešený na ťarchu poškodeného .ktorý sa do pozície poškodeného dostal nie vlastnou vinou
ale vinou štátu, ktorý má byť garantom spravodlivosti.
Sťažovateľ sa domnieva, napriek tomu, že rešpektuje rovnosť strán, že práve konanie
štátu vo vzťahu k požiadavke , aby takéto konanie štátu bolo spravodlivé, by malo podliehať
prísnejším nárokom na kritérium spravodlivosti. Citované Rozhodnutie NS však túto
požiadavku nielen popiera ale v zásade štát stavia (bez dôvodu uvedeného v zákone
č. 514/2003 Z. z.) do privilegovaného postavenia.“.
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 14 Co/655/2013
zo dňa 25.4.2017, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn.
19C/42/2011 zo dňa 30.7.2013, porušené bolo.
2. Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 14 Co/655/2013 zo dňa 25.4.2017,
ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn. 19C/42/2011 zo dňa
30.7.2013 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava 1 v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
14. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
16. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala 2. októbra 2017 na
okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom nebolo dosiaľ
rozhodnuté.
17. Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací
(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011, I. ÚS 480/2013).
18. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre
jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne
s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
19. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
mimoriadnom opravnom prostriedku.
20. Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné odmietnutie dovolania najvyšším súdom. Pre tento
prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
21. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2017