Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 432/2017
PDF · 157.21 KB
No categories available
III. ÚS 432/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia s. r. o., Prokopa
Veľkého 52, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou KPMG Legal s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marian
Dzuroška, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na zákonného sudcu
podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 28/2015 z 28. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia s. r. o. o d m i e t a pre
neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na zákonného
sudcu podľa čl. 38 ods. 1 dohovoru [sťažovateľka mala zrejme na mysli čl. 38 ods. 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), pozn.] rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Sžf 28/2015 z 28. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej
len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1100301/1/132044/2013/5094 z 28. marca 2013
potvrdilo dodatočný platobný výmer daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej
len „daňový úrad“) č. 9900403/5/1434146/2012/JanS z 3. júla 2012 (ďalej len „dodatočný
platobný výmer“), ktorým daňový úrad vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2008.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) následne rozhodnutím sp. zn.
5 S 123/2013 z 18. novembra 2014 vyhovel žalobe sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia finančného riaditeľstva č. 1100301/1/132044/2013/5094 z 28. marca 2013
vrátane dodatočného platobného výmeru daňového úradu, uvedené rozhodnutie finančného
riaditeľstva a dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil finančnému riaditeľstvu na
ďalšie konanie.
O odvolaní finančného riaditeľstva proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
5 S 123/2013 z 18. novembra 2014 najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol
a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 30. novembra 2016 napadla rozsudok
krajského súdu (t. j. rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu) aj kasačnou sťažnosťou podľa § 438 a nasl. Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“). Sťažovateľka uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý
záväzne ustálil výrok rozsudku krajského súdu, jej bol doručený 7. novembra 2016, t. j. za
účinnosti SSP, a je toho názoru, že kasačná sťažnosť v zmysle § 439 a nasl. SSP je
prípustná aj proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľka zároveň uvádza, že keďže
nemožno vylúčiť, že kasačnú sťažnosť najvyšší súd odmietne ako neprípustnú, na účely
zachovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podáva túto ústavnú sťažnosť súčasne
s podaním kasačnej sťažnosti.
4. Čo sa týka samotnej sťažnosti, sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom
došlo k porušeniu ňou označených ústavných práv a ústavných noriem z dôvodu
arbitrárnosti napadnutého rozsudku a odňatia zákonnému sudcovi.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 6Sžf/28/2015 zo dňa
28. septembra 2016 vydaným v právnej veci ETRANSA Slovakia, s.r.o. c/a Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, sp. zn. 1100301/1/132044/2013/5094 zo dňa
28. 3. 2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty
č. 9900403/5/1434146/2012/JanS zo dňa 3.7.2012, vedenej na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 5S/123/2013, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a právo sťažovateľa
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sťažovateľka zrejme myslela právo na
zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, pozn.).
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
6Sžf/28/2015 zo dňa 28. septembra 2016 vydaný v právnej veci ETRANSA Slovakia, s.r.o.
c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o návrhu na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, sp. zn.
1100301/1/132044/2013/5094 zo dňa 28. 3. 2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu
pre vybrané daňové subjekty č 9900403/5/1434146/2012/JanS zo dňa 3.7.2012, vedenej na
Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/123/2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
III.
12. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 48
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 28/2015 z 28. septembra 2016, pričom podľa sťažovateľky
k porušeniu ňou označených práv došlo predovšetkým v dôsledku arbitrárnosti ňou
napadnutého rozhodnutia, ako aj tým, že jej bol odňatý zákonný sudca. Sťažovateľka pritom
vo svojej sťažnosti zároveň uvádza, že v predmetnej veci podala aj kasačnú sťažnosť podľa
§ 438 a nasl. Správneho súdneho poriadku.
13. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a v rámci tohto
preskúmania zistil, že jej sťažnosť je neprípustná.
14. Pri posudzovaní sťažností ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho
právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
15. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
16. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
17. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni
18. Sťažovateľka uvádza, že v jej veci podala proti rozsudku krajského súdu
(o ktorom pôvodne rozhodoval najvyšší súd napadnutým rozsudkom; išlo o odvolanie
žalovaného proti rozsudku krajského súdu podané ešte za platnosti a účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, kde najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom spôsobom, že
rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu
trov konania) kasačnú sťažnosť (bod 8 sťažnosti). Ústavný súd dopytom na najvyššom súde
zistil, že predmetná „kasačná sťažnosť“ bola 23. marca 2017 zapísaná do súdneho registra
„Sdo“ pod sp. zn. 2 Sdo 4/2017 a doteraz nebola skončená. O tejto veci bude teda
rozhodovať opätovne najvyšší súd.
19. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že právny poriadok Slovenskej
republiky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany jej základných práv
a slobôd, ktorý sťažovateľka využila (t. j. podala kasačnú sťažnosť). Inak povedané, v tejto
chvíli sa sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný
orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám sťažovateľky.
20. Posudzujúc sťažnosť sťažovateľky ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti na
ďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade
o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný
súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08,
IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by
mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len
obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov
právneho štátu.
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa zásady ratio temporis
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
22. V závere ústavný súd dopĺňa, že o obdobných (skutkovo až totožných)
sťažnostiach sťažovateľky (smerujúcich proti rozsudkom najvyššieho súdu) nedávno
rozhodoval (I. ÚS 19/2017, II. ÚS 170/2017) a i tieto sťažnosti sťažovateľky (Rvp 10/2017,
Rvp 11/2017, Rvp 12/2017) boli odmietnuté pre neprípustnosť z dôvodu, že sťažovateľka
podala vo veciach kasačnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2017