Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 598/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. O., V., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. marca

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012

doručená sťažnosť Z. O., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. T.,

P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2012.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka

V. (ďalej len „pobočka Sociálnej poisťovne“) rozhodnutím č. 8327/2010-VT z 30. júna

2010 priznala sťažovateľke dávku v nezamestnanosti v sume 50 % z pravdepodobného

denného vymeriavacieho základu 11,4136 € od 1. februára 2010 na obdobie šiestich

mesiacov.

V súvislosti s týmto rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne sťažovateľka

v sťažnosti uvádza:

«V odôvodnení rozhodnutia pobočka poisťovne uvádza, že mi vznikol dňa 1. 2. 2010

nárok na dennú dávku v nezamestnanosti vo výške 50 % z pravdepodobného denného

vymeriavacieho základu po dobu šiestich mesiacov, pričom výšku pravdepodobného

denného vymeriavacieho základu určuje tretia veta § 108 ods. 3 zákona o sociálnom

poistení v znení účinnom od 1. 2. 2010 takto: Pravdepodobný denný vymeriavací základ je

vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9, ktorý je platný ku dňu vzniku nároku na dávku

v nezamestnanosti a zaokrúhľuje sa na štyri desatinné miesta nahor.“ Pobočka poisťovne

v odôvodnení rozhodnutia ďalej uvádza, že vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9 platný

ku dňu 1. 2. 2010 je 44,2 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za

kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné,

teda ide o čiastku 44,2 % z 8676,36 € : 12 = 319,58 €. Pobočka poisťovne v ďalšom

odôvodnení uvádza, že cit. „Pravdepodobný denný vymeriavací základ po zaokrúhlení na

štyri desatinné miesta nahor je vo výške 11,4136 EUR. Výška dávky v nezamestnanosti je

50 % uvedeného pravdepodobného denného vymeriavacieho základu.“»

Pretože sťažovateľka nesúhlasila so spôsobom výpočtu pravdepodobného denného

vymeriavacieho základu z dôvodu „nezákonného vykrátenia o dvadsaťosemkrát zákonnej

výšky“, podala odvolanie proti tomuto rozhodnutiu pobočky Sociálnej poisťovne.

O odvolaní sťažovateľky rozhodlo Ústredie Sociálnej poisťovne (ďalej len „ústredie

Sociálnej poisťovne“) rozhodnutím č. 26971-2/2010-BA zo 16. augusta 2010 tak, že

odvolanie zamietlo a potvrdilo rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne. Sťažovateľka

poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia ústredia Sociálnej poisťovne, pričom uvádza:

«„Pravdepodobný denný vymeriavací základ je vymeriavací základ podľa § 138

ods. 9 zákona o sociálnom poistení, ktorý platí ku dňu vzniku nároku na dávku

v nezamestnanosti s určením pripadajúcim na jeden deň podľa počtu kalendárnych dní

v mesiaci, v ktorom vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.“ V odôvodnení ďalej

uvádza, že výška vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 je 319,58 € a preto výška

pravdepodobného denného vymeriavacieho základu pre sťažovateľku ktorej vznikol nárok

na dávku v mesiaci február 2010 ktorý má 28 dní, je suma 11,4136 €.»

Proti rozhodnutiam pobočky Sociálnej poisťovne a ústrediu Sociálnej poisťovne

podala sťažovateľka žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom č. k. -29 z 1. februára 2011 tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľka poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, podľa ktorého sa krajský

súd stotožnil s výkladom a o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) tak, ako ho

urobili príslušné správne orgány, pričom v sťažnosti uvádza:

„Krajský súd v Prešove svoj záver dôvodí tým, že nemôže byť pravdepodobný denný

vymeriavací základ v čiastke 319,5793 €, pretože potom by dávka v nezamestnanosti za

mesiac február by bola 4.474,12 € čo je niekoľkonásobne viac ako maximálna dávka

v nezamestnanosti za rok 2010 (1105,40 €) a priemerná hrubá mzda za rok 2010

(744,70 €).“

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -29 z 1. februára 2011 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 29. marca 2012 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie ústredia

Sociálnej poisťovne č. 26971-2/2010-BA zo 16. augusta 2010 a pobočky Sociálnej

poisťovne č. 8327/2010-VT z 30. júna 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka poukazuje na právny záver, ktorý vyslovil najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozsudku, pričom v sťažnosti v tejto súvislosti konštatuje:

„Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že mnou uvádzané dôvody na zistenie

pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa doslovného znenia § 108 ods. 3

tretej vety zákona o sociálnom poistení sú nedôvodné, pretože dávka v nezamestnanosti

v mojom prípade by bola vyššia ako u platiacich poistencov a z tohto dôvodu toto

ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pravdepodobným vymeriavacím základom je podiel

44,2 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý

dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné, a počtu dní v mesiaci.

Preto postup Sociálnej poisťovne pri určení výšky pravdepodobného denného

vymeriavacieho základu sťažovateľke sumou 11,4236 € na jeden deň podľa počtu dní

v mesiaci (28 dní) považoval za zákonný.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozsudku nevyhovel môjmu

nároku na určenie výšky pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa

doslovného zákonného znenia § 108 ods. 3 tretej vety zákona o sociálnom poistení. ...

V napadnutom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky, použil výklad...

zákonného ustanovenia v ktorom určil, že „pravdepodobný denný vymeriavací základ je

podiel vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 a počtu dní v mesiaci“.

Tvrdím, že tento výklad je svojvoľným, ktorý odporuje zneniu zákona tým, že zásadne

kráti výšku pravdepodobného denného vymeriavacieho základu v môj neprospech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že nie je

dôvod na zistenie pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa doslovného

znenia § 108 ods.3 tretej vety zákona, nakoľko cit. „Taký výklad by sa priečil úmyslu

zákonodarcu primeraným spôsobom zabezpečiť osoby, ktoré boli na rodičovskej dovolenke,

pre prípad straty zamestnania.“. Uvedeným názorom súdu sa spochybňuje princíp právnej

istoty pretože, doslovné znenie ustanovenia § 108 ods. 3 tretej sa svojvoľne nahrádza

„úmyslom“ zákonodarcu ktorý „úmysel“ však s určitosťou pozná iba súd.

Tvrdím, že nie je v právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posudzovať

primeranosť výšky dávky v nezamestnanosti ako poistnej dávky, lebo výška takejto dávky je

určená zákonom o sociálnom poistení ktorým je súd viazaný. Úmysel zákonodarcu pri

určení výšky pravdepodobného denného vymeriavacieho základu bol prejavený

v schválenom znení § 108 ods. 3 tretej vety zákona.

... vyslovený názor Najvyššieho súdu má podstatný význam pre ďalšie konanie

v otázke zistenia výšky pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa

ustanovenia § 108 ods. 3 tretej vety zákona o sociálnom poistení účinného od 1. 2. 2010,

lebo sa ním bude riadiť Sociálna poisťovňa pri vydávaní nového rozhodnutia ako aj súdy

pri ich eventuálnom preskúmavaní. Pri osvojení si vyššie uvádzaného právneho názoru

Najvyššieho súdu, budú následné rozhodnutia Sociálnej poisťovne a súdov v súlade s týmto

názorom. ...

Výkladom zákona, ako to urobil porušovateľ v mojom prípade, došlo k porušeniu

môjho garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie. Nemôžem súhlasiť s tým, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podal výklad

práva svojvoľne nad rámec svojej právomoci. Súdy pri svojom rozhodovaní sa musia riadiť

zákonmi.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. 3.

2012, bolo moje základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných porušené.“

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd uložil najvyššiemu súdu uhradiť jej

trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 269,6 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa v systéme správneho súdnictva

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutí pobočky Sociálnej poisťovne a ústredia

Sociálnej poisťovne podaním žaloby a tiež podaním odvolania proti rozsudku krajského

súdu. Najvyšší súd ako odvolací súd vyhovel odvolaniu sťažovateľky a zmenil rozsudok

krajského súdu z 1. februára 2011 tak, že zrušil namietané rozhodnutia pobočky Sociálnej

poisťovne a ústredia Sociálnej poisťovne. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku

z 29. marca 2012 k inštitútu pravdepodobného denného vymeriavacieho základu vyslovil

tento právny názor:

„Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobkyňa bola v období od 1. júla

2005 do 31. januára 2010 na rodičovskej dovolenke a z toho dôvodu podľa potvrdenia

zamestnávateľa nemala v tomto období vymeriavací základ na platenie poistného

v nezamestnanosti. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo V. č. k:

2010/02/110-OIPSS z 8. februára 2010 bola zaradená do evidencie uchádzačov o

zamestnanie dňom 1. februára 2010:

Podľa § 108 ods. 1 zákona výška dávky v nezamestnanosti je 50% denného

vymeriavacieho základu.

Medzi účastníkmi bol sporný spôsob určenia vymeriavacieho základu.

Denný vymeriavací základ na určenie sumy dávky v nezamestnanosti je podľa § 108

ods. 2 zákona podiel súčtu vymeriavacích základov, z ktorých poistenec zaplatil poistné na

poistenie v nezamestnanosti, dosiahnutých v rozhodujúcom období a počtu dní

rozhodujúceho obdobia. Rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu

poistenca uvedeného v § 104 ods. 1 je obdobie troch rokov predchádzajúcich dňu, v ktorom

vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

Podľa § 108 ods. 3 vety druhej a tretej zákona sa výška dávky v nezamestnanosti

určuje z pravdepodobného denného vymeriavacieho základu, ak poistenec nemal

v rozhodujúcom období uvedenom v odseku 2 vymeriavací základ na platenie poistného na

poistenie v nezamestnanosti. Pravdepodobný denný vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9,

ktorý je platný ku dňu vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti a zaokrúhľuje sa na štyri

desatinné miesta nahor.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalobkyňa v rozhodujúcom období troch rokov

od 1. februára 2007 do 31. januára 2010 nemala vymeriavací základ, preto pri určení výšky

dávky v nezamestnaností bolo potrebné vychádzať z pravdepodobného denného

vymeriavacieho základu v súlade s veta tretia

Podľa § 138 ods. 9 zákona v znení účinnom do 31. decembra 2010 vymeriavací

základ je pre povinne nemocensky poistenú a povinne dôchodkovo poistenú samostatne

zárobkovo činnú osobu, dobrovoľne nemocensky poistenú osobu, dobrovoľne dôchodkovo

poistenú osobu a dobrovoľne poistenú osobu v nezamestnanosti mesačne najmenej vo výške

44,2 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý

dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné.

Výška dávky bola určená z pravdepodobného vymeriavacieho základu, pričom je

zrejmé, že pre výpočet, bol použitý všeobecný vymeriavací základ 8676,36 € za rok 2008

podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č.

Ako je uvedené vyššie, žalobkyňa bola v období od 1. júla 2005 do 31. januára 2010

na rodičovskej dovolenke; z toho dôvodu došlo u nej podľa § 26 ods. 1 zákona v znení

účinnom pred 1. februára 2010 k prerušeniu povinného nemocenského poistenia, povinného

dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti. Dobrovoľne poistená

počas rodičovskej dovolenky nebola. V období troch rokov pred vznikom nároku na dávku

v nezamestnanosti teda žalobkyňa nebola povinná platiť poistné na poistenie

v nezamestnanosti a nemala vymeriavací základ, z ktorého by sa pred 1. februára 2010

mohla vypočítať dávka v nezamestnanosti. Vzhľadom na uvedené by jej podľa § 108 ods. 2

a 3 zákona v znení účinnom do 31. januára 2010 nebol možné zistiť výšku denného

vymeriavacieho základu.

Na túto situáciu reagoval , ktorým sa

mení a dopĺňa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 104a zákona, účinného od 1. februára 2010, do obdobia poistenia

v nezamestnanosti na nárok na dávku v nezamestnanosti sa započítava obdobie prerušenia

povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca z dôvodu čerpania rodičovskej

dovolenky podľa osobitného predpisu.

Uvedený úmysel zákonodarcu, aby obdobie čerpania rodičovskej dovolenky bolo na

nárok na dávku v nezamestnanosti započítané do obdobia poistenia v nezamestnanosti, sa

prejavil aj v zmene ustanovenia § 108 ods. 3 zákona.

Podľa § 108 ods. 3 zákona v znení účinnom od 1. februára 2010 ak v rozhodujúcom

období podľa odseku 2 nie sú tri roky, za ktoré možno zistiť denný vymeriavací základ na

určenie sumy dávky v nezamestnanosti poistenca uvedeného v § 104 ods. 1, alebo nie sú dva

roky, za ktoré možno zistiť denný vymeriavací základ na určenie sumy dávky

v nezamestnanosti poistenca uvedeného v § 104 ods. 2, denný vymeriavací základ sa zistí

z tohto kratšieho obdobia. Výška dávky v nezamestnanosti sa určuje z pravdepodobného

denného vymeriavacieho základu, ak poistenec nemal v rozhodujúcom období uvedenom

v odseku 2 vymeriavací základ na platenie poistného na poistenie v nezamestnanosti.

Pravdepodobný denný vymeriavací základ je vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9, ktorý

je platný ku dňu vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti a zaokrúhľuje sa na štyri

desatinné miesta nahor.

Vymeriavací základ podľa § 138 ods. 9 zákona je najmenej vo výške 44,2% jednej

dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky

predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné.

Znenie § 108 ods. 3 tretej vety zákona je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné

vykladať tak, že pravdepodobným vymeriavacím základom je podiel 44,2 % jednej

dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky

predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné, a počtu dní v mesiaci.

Iný výklad by viedol k situácii, že napriek tomu, že osoba na rodičovskej dovolenke

neplatila žiadne poistné na poistenie v nezamestnanosti, dávka v nezamestnanosti by v jej

prípade bola vyššia ako u poistencov, ktorí platili poistné z vymeriavacieho základu, ktorý

bol rovnaký alebo vyšší ako všeobecný vymeriavací základ. Taký výklad by sa priečil

úmyslu zákonodarcu primeraným spôsobom zabezpečiť osoby, ktoré boli na rodičovskej

dovolenke, pre prípad straty zamestnania.

Pokiaľ sa teda žalobkyňa domáhala zistenia pravdepodobného denného

vymeriavacieho základu podľa doslovného znenia § 108 ods. 3 tretej vety zákona, túto jej

požiadavku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú a postup žalovanej pri určení výšky

pravdepodobného denného vymeriavacieho základu žalobkyne sumou 11,4236 € na jeden

deň podľa počtu dní v mesiaci (28 dní) považoval za zákonný.

Podľa § 209 ods. 3 zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo vecí s uvedením

ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého, sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie

o povinnosti nahradiť trovy konania.

Výrok rozhodnutia musí byť jasný a určitý a zrozumiteľný.

Podľa § 107 zákona dávka v nezamestnanosti sa poskytuje za dni.

Podľa § 108 ods. 1 zákona výška dávky v nezamestnanosti je 50% denného

vymeriavacieho základu.

Pobočka Sociálnej poisťovne ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím

z 30. júna 2010 priznala žalobkyni dávku v nezamestnanosti vo výške 50%

pravdepodobného vymeriavacieho základu 11,4136 € na obdobie šiestich mesiacov.

Z uvedeného výroku však nie je zrejmé a jednoznačne určené, v akej výške vlastne

dávka v nezamestnanosti patrí žalobkyni za každý deň jej poskytovania. Vzhľadom na tento

nedostatok odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňového

správneho orgánu je potrebné zrušiť pre nezrozumiteľnosť (§ 250j ods. 2 písm. d/ zákona),

preto rozsudok krajského súdu podľa vety druhej v spojení s

zmenil, obe rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní sú správne orgány viazané právnym náborom odvolacieho súdu

( ), pričom v novom rozhodnutí určia konkrétnu výšku dávky

v nezamestnanosti, patriacej za každý deň a svoje rozhodnutie riadne odôvodnia aj čo do

výpočtu dennej dávky v nezamestnanosti.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto

rozsudku, lebo úspešná žalobkyňa náhradu trov nežiadala a žalovaná bola v konaní

neúspešná.“

Sťažovateľka s týmto právnym názorom nesúhlasí, považuje ho za arbitrárny, pričom

týmto odôvodnením (resp. týmto právnym názorom v odôvodnení) bolo porušené jej

základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú

dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a vyplývajú

z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných

ustanovení Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (, ). Ústavný súd

nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva

sťažovateľky podľa alebo práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 29. marca 2012. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

9 z 29. marca 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

Ústavný súd ďalej poukazuje na , podľa ktorého ak

tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred

ústavným súdom primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“)

alebo .

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1

). Uvedené ustanovenie vyjadruje, že svoj postoj k otázke, ktorá tvorila predmet

konania, vyslovuje súd vo výroku rozhodnutia. Výrok je tou časťou rozhodnutia, ktorá

nadobúda záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania ( ).

Z týchto skutočností vyplýva aj to, že opravný prostriedok (napr. odvolanie alebo

dovolanie) možno podať len proti niektorému z výrokov namietaného rozhodnutia s tým, že

odvolanie, prípadne dovolanie len proti odôvodneniu nemožno podať (§ 202 ods. 4, § 236

ods. 2 ). Za splnenia zákonných podmienok môže napadnúť rozhodnutie súdu

príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník konania (napr. § 201, § 240 ods. 1

). Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho účastníka, v ktorého neprospech

vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech sa prejaví v zásade tým, že účastník bol

neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím procesnej povahy, ktoré znamená pre

účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej

pokuty a pod.). Neprospech účastníka (teda neúspech vo veci samej, prípadne ujma) musí

vyplývať z výroku rozhodnutia a musí byť v tejto časti rozhodnutia vyjadrený. Z uvedeného

tiež vyplýva, že pre prípustnosť opravného prostriedku nepostačuje, ak tento neprospech

vyplýva len z dôvodov rozhodnutia alebo je v nich len vyjadrený.

Z obsahu sťažnosti a z jej petitu vyplýva, že sťažovateľka ju podala len proti

dôvodom namietaného rozsudku najvyššieho súdu z 29. marca 2012. Táto skutočnosť

zakladá neprípustnosť jej sťažnosti, preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že sťažovateľka mala v odvolacom konaní plný

úspech vo veci, pretože namietaným rozsudkom z 29. marca 2012 najvyšší súd zmenil

rozsudok krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne a ústredia

Sociálnej poisťovne a vrátil vec správnym orgánom na ďalšie konanie.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012