Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 420/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša, predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom

Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa

až 3, a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s porušením čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. júna 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. októbra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3,

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s porušením čl. 34 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) a jeho rozsudkom z 21. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol

rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce (ďalej aj „colný úrad“) č. R-14/2009-

5334 z 20. januára 2009 prepustený zo služobného pomeru colníka podľa § 183 ods. 1

písm. d) o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol generálny

riaditeľ Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) rozhodnutím

č. 19103/2009-1214 z 5. mája 2009 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol a rozhodnutie

z 20. januára 2009 potvrdil.

Sťažovateľ podal následne krajskému súdu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného z 5. mája 2009.

Krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -63 z 29. apríla 2010 tak,

že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 15. júna 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. z 24. júla 2013,

ktorým vyslovil, že základné právo sťažovateľa podľa postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. júna 2011 porušené bolo, tento rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -63 z 29. apríla 2010

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením z 2. marca 2015 prerušil konanie do právoplatného skončenia

trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením z 18. novembra 2015 tak, že uznesenie krajského súdu o prerušení konania

zrušil.

Následne krajský súd napadnutým rozsudkom z 21. júna 2017 zrušil rozhodnutie

žalovaného z 5. mája 2009, ako aj rozhodnutie riaditeľa colného úradu z 20. januára 2009

o prepustení zo služobného pomeru colníka a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté konanie,

ktoré predchádzalo jeho vydaniu, za „arbitrárne, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,

nezákonné a najmä v zjavnom rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania.

Inak povedané, výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu je síce správny a zákonný,

avšak zjavne nemá žiadnu oporu v jeho odôvodnení. Samotné odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia má arbitrárny charakter, čo súčasne zakladá arbitrárnosť napadnutého

rozhodnutia ako celku. Podstatné z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd nielen

neúspešného účastníka ale rovnako aj úspešného účastníka konania je, aby konajúci

všeobecný súd náležíte posúdil všetky rozhodujúce okolnosti prípadu, aby svoje úvahy

riadne a zrozumiteľne zdôvodnil a aby jeho závery neboli výrazom svojvôle či ústavne

nekonformného výkladu právnych predpisov.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd nerešpektoval právny názor najvyššieho

súdu, ktorý vyslovil v uznesení z 18. novembra 2015, ktorým zrušil uznesenie krajského

súdu o prerušení konania, keďže „... vyčkal na právoplatný oslobodzujúci rozsudok

v trestnom konaní. Inak povedané, krajský súd do právoplatného skončenia trestného

konania nevykonal žiadny úkon a navyše nevykonal žiadne hodnotenie dôkazov. Rovnako

sa nijako nevysporiadal so sťažovateľovými konkrétne vyšpecifikovanými argumentmi

a dôvodmi prednesenými priamo na pojednávaniach pred krajským súdom... napadnuté

rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadnu vlastnú preskúmateľnú právnu

úvahu... krajský súd ani len nevysvetlil, prečo nevykonal vlastné hodnotenie dôkazov

a prečo sa obmedzil iba (výlučne) na výsledky z trestného konania (denegatio iustitiae).

... treba zvýrazniť a podčiarknuť, že nemožnosť použitia dôkazov zabezpečených

v trestnom konaní pre účely administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci

nemala byť primárnym (prvým) a jediným (výlučným) právnym dôvodom pre zrušenie

napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov. Z hľadiska logického,

racionálneho a právneho poradia primárnym dôvodom na zrušenie oboch napadnutých

rozhodnutí správnych orgánov mali byť tieto preukázané fakty:

- sťažovateľ pre nedostatok kompetencie nemal právomoc vydať rozhodnutie,

čo priamo vyplýva z prílohy č. 1 k (sťažovateľ bol zaradený

do 3. platovej triedy),

- sťažovateľ nebol kompetentný vykonať zápis do prvotnej evidencie (nadriadený

ho neurčil za osobu zodpovednú za vedenie prvotnej evidencie, takže nebol povinný vykonať

žiadny záznam do tejto evidencie),

- sťažovateľ počas administratívneho konania, ale ani v konaní pred krajským súdom

ani pred najvyšším súdom nebol oboznámený s videozáznamom, ktorý bol aj podľa

krajského súdu a najvyššieho súdu kľúčovým podkladom na vydanie napadnutých

rozhodnutí,

- na rozdiel od sťažovateľa správne orgány nielenže sa oboznámili s videozáznamom,

ale svoje rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru založili výlučne na tomto

zázname,

- správny orgán dokonca výslovne uviedol, že sťažovateľovi počas správneho

konania nebolo umožnené oboznámiť sa s obrazovo-zvukovým záznamom

(videozáznamom).“.

Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

napr. v častiach, kde tento reprodukuje obsah odôvodnenia žalovaného, prípadne riaditeľa

colného úradu, a argumentuje tým, že „napriek opakovaným písomným podaniam

sťažovateľa (žalobcu), v ktorých zvýrazňoval a podčiarkoval, že nemal kompetenciu

na vydanie rozhodnutí a ani vykonať zápis do príslušnej evidencie, s touto otázkou sa

krajský súd nielenže nijako nezaoberal, ale svojvoľne naďalej na viacerých miestach svojho

rozhodnutia uviedol, že žalobca nevydal rozhodnutie a nevykonal zápis do príslušnej

evidencie. Krajský súd takto v rozpore s realitou naďalej tvrdí, že sťažovateľ (žalobca) bol

povinný vydať rozhodnutia a vykonať zápis do príslušnej evidencie.

Ďalšie tvrdenia krajského súdu v bode 18 sú nepravdivé a zavadzajúce napríklad

v tom, keď krajský súd tvrdí, že žalobca nenamietal dôvodnosť, resp. pravdivosť skutkových

tvrdení prvostupňového správneho orgánu. Sťažovateľ (žalobca) reálne ani nemohol

namietať skutkové tvrdenia, keď nikdy počas administratívneho konania, ale ani počas

konania pred konajúcimi súdmi (krajský súd, najvyšší súd) nebol oboznámený s obsahom

videozáznamu, ktorý bol nesporne jediným a výlučným podkladom na jeho prepustenie

zo služobného pomeru colníka.

... krajský súd bez akejkoľvek právnej úvahy, prísne formalisticky a selektívne

parafrázuje, resp. kopíruje časti rozhodnutí orgánov verejnej moci a ústavného súdu

v otázkach namietaného tajného sledovania (použitia informačno-technických

prostriedkov).“.

Sťažovateľ tiež odkazuje na tie časti odôvodnenia napadnutého rozsudku,

v ktorom krajský súd citoval právne závery Okresného súdu Trebišov v oslobodzujúcom

rozsudku sp. zn. z 8. septembra 2016 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. marca 2017 týkajúcich sa nezákonného použitia informačno-

technických prostriedkov. Namieta tiež, že krajský súd uviedol, že na uvedenú skutočnosť

má iný právny názor – tento však nevysvetlil – a len konštatoval, že je viazaný právnymi

závermi uvedenými v predmetnej trestnej veci.

Sťažovateľ tiež spochybňuje konštatovanie krajského súdu, že nebol povinný

zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa vzhľadom na koncentračnú a dispozičnú

zásadu vyjadrenú v , a , týkajúcimi

sa okrem iných tým, že nebol povinný vydať rozhodnutie o zaistení, zhabaní, prepadnutí

alebo úschove tovaru ani zaevidovať tento tovar v príslušnej evidencii. Podľa sťažovateľa

týmto postupom krajský súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyjadrený v náleze

sp. zn. , podľa ktorého súdy mali „znova posúdiť odvolacie námietky

sťažovateľa...

Krajský súd síce výslovne vymenúva niektoré zo sťažovateľových (žalobcových)

námietok, avšak ani k nim sa vo svojom rozhodnutí nijako ani okrajovo nevyjadruje.“.

V tomto smere poukazuje sťažovateľ na svoje námietky – napr. že jeho nadriadený

zadovážil dôkaz pred začatím správneho konania, nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom,

konanie bolo začaté za skutky z 29. októbra 2008, vo výroku rozhodnutia sú však zahrnuté

aj skutky z 2. novembra 2008, že rozhodnutie riaditeľa colného úradu nemá náležitosti

podľa § 47 a nasl. Správneho poriadku a pod., pričom krajský súd sa s týmito námietkami

nijako nevysporiadal.

Vo vzťahu ku koncentračnej a dispozičnej zásade sťažovateľ poukazuje na to,

že žalovaný si nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo a tiež

zo Správneho poriadku „preskúmať rozhodnutie v celom rozsahu po právnej a skutkovej

stránke“, keďže sa nevysporiadal s tým, či bol sťažovateľ povinný vydať rozhodnutie

o zaistení, zhabaní, prepadnutí alebo úschove tovaru alebo zaevidovať tento tovar

v príslušnej evidencii. Podľa sťažovateľa bez „ohľadu na rozsah a dôvody žaloby, ktorými

všeobecné (správne) súdy neboli viazané, mali napadnuté rozhodnutia tak prvostupňového

ako aj druhostupňového správneho orgánu ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo pre nedostatok dôvodov v súlade s ustanovením zrušiť“.

Sťažovateľ argumentuje, že – účinný v rozhodnom čase – predstavoval

výnimku zo zásady, že správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Na vady

vymedzené v tomto ustanovení mal krajský súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či to žalobca

v žalobe namietal.

Podľa sťažovateľa v napadnutom konaní bola porušená zásada kontradiktórnosti

konania, keďže ani správne orgány a ani konajúce súdy mu nedali možnosť oboznámiť

sa s obrazovo-zvukovým záznamom, pričom aj «z tohto aspektu je odôvodňujúca časť

rozsudku krajského súdu zjavne neodôvodnená a v konečnom dôsledku nepreskúmateľná.

Bez právneho významu nie je ani skutočnosť, že v odôvodňujúcej časti napadnutého

rozhodnutia nie je ani len zmienka o argumentáciách a námietkach, ktoré sťažovateľ

predniesol priamo na pojednávaniach na krajskom súde, čo preukazuje prísne formalistický

postup krajského súdu. Uvedené je súčasne aj dôkazom nepreskúmateľnosti rozhodnutia

a rovnako preukazuje, že sťažovateľ mal na súde iba postavenie „štatistu“.

Nedostatok dôvodov, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť odôvodňujúcej časti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu majú priamy negatívny dosah na postavenie

sťažovateľa aj v tom, že napriek jeho úspechu (po 8 rokoch a 8 mesiacov), napadnuté

rozhodnutie sa vôbec nezaoberá faktami v sťažnosti vyššie uvedenými. Zjednodušene

povedané, podľa záveru z odôvodňujúcej časti napadnutého rozhodnutia, ak by nešlo

o nezákonné použitie informačno-technických prostriedkov, krajský súd by nerozhodol

v prospech sťažovateľa. Na tomto mieste treba stručne, ale vecne zopakovať,

že ak by aj použitie informačno-technických prostriedkov bolo zákonné, sťažovateľ ani

v takom prípade by nemohol byť prepustený zo služobného pomeru colníka, pretože nemal

kompetencie na vydanie rozhodnutia a rovnako nemal kompetencie ani na zaevidovanie

tovaru do príslušnej evidencie (nedostatok právomoci). Tým, že táto zásadná skutočnosť,

z ktorej sa odvíjajú aj ďalšie porušenia základných práv a slobôd, tak ako je to

vyšpecifikované vyššie, zostala mimo pozornosti krajského súdu, sťažovateľ je naďalej

obeťou - poškodeným (porušenie čl. 34 dohovoru) nezákonných postupov a rozhodnutí

správnych orgánov v administratívnom konaní, pretože nemôže očistiť svoje meno

či už v súkromnom, spoločenskom ale najmä v pracovnom živote, kde sa na neho hľadí,

že služobný pomer mu pokračuje iba z dôvodu, že použitie informačno-technických

prostriedkov bolo nezákonné. Navyše sťažovateľ nebol oboznámený s rozhodujúcim

dôkazom a teda nemohol sa k nemu ani vyjadriť.

Nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu výrazne

sťažuje aj budúce uplatnenie práva sťažovateľa na náhradu škody podľa zákona

č. .. Nepochybne pri určovaní výšky náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom a nezákonným rozhodnutím, všeobecné súdy zohľadňujú aj počet

porušení správnymi orgánmi pri úradnom postupe a rozhodovaní.».

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

«1. Krajský súd v Košiciach svojim konaním a rozhodnutím zo dňa 21. 06. 2017,

sp. zn. porušil základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ods. 2, ods. 3, a a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

a čl. 34 dohovoru.

2. Krajský súd v Košiciach svojim konaním a rozhodnutím zo dňa 21. 06. 2017,

sp. zn. porušil základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ods. 2, ods. 3, a a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

a čl. 34 dohovoru, pretože sa pri konaní a rozhodovaní neriadil právnymi názormi

vyslovenými v náleze ústavného súdu zo dňa 24. 07. 2013, sp. zn. -116.

3. ... zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 06. 2017, sp. zn.

, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

4. ... prikazuje Krajskému súdu v Košiciach napraviť nedostatky, nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť odôvodňujúcej časti rozhodnutia a riadiť sa právnymi názormi vyslovenými

v náleze ústavného súdu zo dňa 24. 07. 2013, sp. zn. -116, z ktorého

explicitne vyplýva, že: „... Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu vysloveným predovšetkým v časti II.1 tohto nálezu a znova posúdiť

odvolacieho námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu a svoje

rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť... “

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €...,

ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach vyplatiť sťažovateľovi a to do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.

6. ... priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je splatná

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa...»

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

„Rovnako aj ústavný súd pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia

zohľadňuje počet porušení základných práv a slobôd, ktorými orgán verejnej moci zasiahol

voči sťažovateľovi. Preto v kontexte uvedených faktov sťažovateľ žiada ústavný súd

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že sa žalobou podľa a nasl. domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia riaditeľa colného úradu

o prepustení zo služobného pomeru colníka. Krajský súd napadnutým rozsudkom vyhovel

žalobe sťažovateľa a zrušil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie riaditeľa colného úradu

a vec vrátil žalovanému na ďalšie konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal vo veci

prieskumu zákonnosti úspech, pričom výrok napadnutého rozsudku svojou sťažnosťou

nenapáda ‒jeho sťažnosť smeruje výlučne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie

sp. zn. , v ktorom uviedol, že obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd

vo výroku rozsudku ( ). Uvedené ustanovenie vyjadruje, že svoj postoj

k otázke, ktorá tvorila predmet konania, vyslovuje súd vo výroku rozhodnutia. Výrok je tou

časťou rozhodnutia, ktorá nadobúda záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania

( ). Z týchto skutočností vyplýva aj to, že opravný prostriedok

(napr. odvolanie alebo dovolanie) možno podať len proti niektorému z výrokov

namietaného rozhodnutia s tým, že odvolanie, prípadne dovolanie len proti odôvodneniu

nemožno podať (, ). Za splnenia zákonných podmienok môže

napadnúť rozhodnutie súdu príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník

konania (napr. , ). Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho

účastníka, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech sa prejaví

v zásade tým, že účastník bol neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím procesnej

povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Neprospech účastníka (teda neúspech

vo veci samej, prípadne ujma) musí vyplývať z výroku rozhodnutia a musí byť v tejto časti

rozhodnutia vyjadrený. Z uvedeného tiež vyplýva, že pre prípustnosť opravného prostriedku

nepostačuje, ak tento neprospech vyplýva len z dôvodov rozhodnutia alebo je v nich len

vyjadrený.

Uvedené právne závery možno primerane aplikovať aj vo veci sťažovateľa –

za účinnosti v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“), a to § 358, § 354, § 423 a § 424.

Z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažovateľ ju podal len proti dôvodom

napadnutého rozsudku, pričom žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok

a aby uložil krajskému súdu odlišným spôsobom odôvodniť výrok o zrušení rozhodnutia

žalovaného a rozhodnutia riaditeľa colného úradu. Táto skutočnosť zakladá neprípustnosť

jeho sťažnosti, preto ju ústavný súd odmietol podľa

z ako neprípustnú.

Ústavný súd nad rámec veci skúmal aj samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku,

z ktorého vyplýva, že ťažiskovým dôvodom pre výrok o zrušení rozhodnutí správnych

orgánov boli výsledky trestného konania vedeného voči sťažovateľovi. Sťažovateľ

bol rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. z 8. septembra 2016 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2017 oslobodený spod

obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol sťažovateľ

ako obžalovaný trestne stíhaný. Krajský súd v napadnutom rozsudku následne uviedol,

že z uvedených rozhodnutí „vyplýva záver právne nabúravajúci zákonnosť a ústavnosť

dôkazov (použitých informačno-technických prostriedkov), získaných v trestnom konaní

a prevzatých do administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci“.

Krajský súd napokon uviedol:

„29. Zhrnúc celkový skutkový a právny stav v preskúmavanej právnej veci

výrazne právne ovplyvnený rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky

tak v preskúmavanej právnej veci, ako aj v obsahovo súvisiacej trestnej veci, nemal správny

súd iné východisko než zrušiť preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov

a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, riadiac sa pritom aj závermi obsiahnutými

v zrušujúcom uznesení NS SR z 19. 03. 2014 (bod 5 odôvodnenia tohto rozsudku).

30. Bude povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní vec posúdiť komplexne

z hľadiska dôkazného, ako aj z hľadiska procesno-právnych možností pre vyvodenie

administratívnoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi v súlade s dotknutými ustanoveniami

(pri absencii možnosti použitia dôkazných prostriedkov

zadovážených v trestnom konaní, u ktorých bola konštatovaná nezákonnosť dôkazu)

a vo veci opätovne rozhodnúť.“

Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd v napadnutom rozsudku zohľadnil

výsledky trestného konania, predovšetkým závery týkajúce sa zákonnosti a ústavnosti

použitia obrazovo-zvukového záznamu, ktorý bol podkladom aj v konaní o prepustenie

sťažovateľa zo služobného pomeru colníka. Javí sa, že v uvedenej procesnej situácii bolo

nadbytočné skúmať ďalšie námietky sťažovateľa, keďže v uvedenej veci, ak budú ďalej

konať správne orgány, budú povinné skúmať aj opodstatnenosť sťažovateľových námietok,

osobitne aj námietok, že nebol povinný vydať rozhodnutie o zaistení, zhabaní, prepadnutí

alebo úschove tovaru ani zaevidovať tento tovar v príslušnej evidencii.

Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018