Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 420/2018
PDF · 223.47 KB
No categories available
IV. ÚS 420/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša, predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom
Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s porušením čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 80/2009 a jeho rozsudkom
z 21. júna 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. októbra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s porušením čl. 34 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 80/2009 (ďalej len „napadnuté
konanie“) a jeho rozsudkom z 21. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol
rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce (ďalej aj „colný úrad“) č. R-14/2009-
5334 z 20. januára 2009 prepustený zo služobného pomeru colníka podľa § 183 ods. 1
písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 200/1998 Z. z.“).
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol generálny
riaditeľ Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) rozhodnutím
č. 19103/2009-1214 z 5. mája 2009 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol a rozhodnutie
z 20. januára 2009 potvrdil.
Sťažovateľ podal následne krajskému súdu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného z 5. mája 2009.
Krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 80/2009-63 z 29. apríla 2010 tak,
že žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.
2 Sžo 214/2010 z 15. júna 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. IV. ÚS 519/2012 z 24. júla 2013,
ktorým vyslovil, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 214/2010 a jeho rozsudkom
z 15. júna 2011 porušené bolo, tento rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sžo 60/2013
z 19. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 80/2009-63 z 29. apríla 2010
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd uznesením z 2. marca 2015 prerušil konanie do právoplatného skončenia
trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 1 T 42/2014.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
uznesením z 18. novembra 2015 tak, že uznesenie krajského súdu o prerušení konania
zrušil.
Následne krajský súd napadnutým rozsudkom z 21. júna 2017 zrušil rozhodnutie
žalovaného z 5. mája 2009, ako aj rozhodnutie riaditeľa colného úradu z 20. januára 2009
o prepustení zo služobného pomeru colníka a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté konanie,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, za „arbitrárne, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
nezákonné a najmä v zjavnom rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania.
Inak povedané, výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu je síce správny a zákonný,
avšak zjavne nemá žiadnu oporu v jeho odôvodnení. Samotné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia má arbitrárny charakter, čo súčasne zakladá arbitrárnosť napadnutého
rozhodnutia ako celku. Podstatné z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd nielen
neúspešného účastníka ale rovnako aj úspešného účastníka konania je, aby konajúci
všeobecný súd náležíte posúdil všetky rozhodujúce okolnosti prípadu, aby svoje úvahy
riadne a zrozumiteľne zdôvodnil a aby jeho závery neboli výrazom svojvôle či ústavne
nekonformného výkladu právnych predpisov.“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd nerešpektoval právny názor najvyššieho
súdu, ktorý vyslovil v uznesení z 18. novembra 2015, ktorým zrušil uznesenie krajského
súdu o prerušení konania, keďže „... vyčkal na právoplatný oslobodzujúci rozsudok
v trestnom konaní. Inak povedané, krajský súd do právoplatného skončenia trestného
konania nevykonal žiadny úkon a navyše nevykonal žiadne hodnotenie dôkazov. Rovnako
sa nijako nevysporiadal so sťažovateľovými konkrétne vyšpecifikovanými argumentmi
a dôvodmi prednesenými priamo na pojednávaniach pred krajským súdom... napadnuté
rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadnu vlastnú preskúmateľnú právnu
úvahu... krajský súd ani len nevysvetlil, prečo nevykonal vlastné hodnotenie dôkazov
a prečo sa obmedzil iba (výlučne) na výsledky z trestného konania (denegatio iustitiae).
... treba zvýrazniť a podčiarknuť, že nemožnosť použitia dôkazov zabezpečených
v trestnom konaní pre účely administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci
nemala byť primárnym (prvým) a jediným (výlučným) právnym dôvodom pre zrušenie
napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov. Z hľadiska logického,
racionálneho a právneho poradia primárnym dôvodom na zrušenie oboch napadnutých
rozhodnutí správnych orgánov mali byť tieto preukázané fakty:
- sťažovateľ pre nedostatok kompetencie nemal právomoc vydať rozhodnutie,
čo priamo vyplýva z prílohy č. 1 k zákonu č. 200/1998 Z. z. (sťažovateľ bol zaradený
do 3. platovej triedy),
- sťažovateľ nebol kompetentný vykonať zápis do prvotnej evidencie (nadriadený
ho neurčil za osobu zodpovednú za vedenie prvotnej evidencie, takže nebol povinný vykonať
žiadny záznam do tejto evidencie),
- sťažovateľ počas administratívneho konania, ale ani v konaní pred krajským súdom
ani pred najvyšším súdom nebol oboznámený s videozáznamom, ktorý bol aj podľa
krajského súdu a najvyššieho súdu kľúčovým podkladom na vydanie napadnutých
rozhodnutí,
- na rozdiel od sťažovateľa správne orgány nielenže sa oboznámili s videozáznamom,
ale svoje rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru založili výlučne na tomto
zázname,
- správny orgán dokonca výslovne uviedol, že sťažovateľovi počas správneho
konania nebolo umožnené oboznámiť sa s obrazovo-zvukovým záznamom
(videozáznamom).“.
Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,
napr. v častiach, kde tento reprodukuje obsah odôvodnenia žalovaného, prípadne riaditeľa
colného úradu, a argumentuje tým, že „napriek opakovaným písomným podaniam
sťažovateľa (žalobcu), v ktorých zvýrazňoval a podčiarkoval, že nemal kompetenciu
na vydanie rozhodnutí a ani vykonať zápis do príslušnej evidencie, s touto otázkou sa
krajský súd nielenže nijako nezaoberal, ale svojvoľne naďalej na viacerých miestach svojho
rozhodnutia uviedol, že žalobca nevydal rozhodnutie a nevykonal zápis do príslušnej
evidencie. Krajský súd takto v rozpore s realitou naďalej tvrdí, že sťažovateľ (žalobca) bol
povinný vydať rozhodnutia a vykonať zápis do príslušnej evidencie.
Ďalšie tvrdenia krajského súdu v bode 18 sú nepravdivé a zavadzajúce napríklad
v tom, keď krajský súd tvrdí, že žalobca nenamietal dôvodnosť, resp. pravdivosť skutkových
tvrdení prvostupňového správneho orgánu. Sťažovateľ (žalobca) reálne ani nemohol
namietať skutkové tvrdenia, keď nikdy počas administratívneho konania, ale ani počas
konania pred konajúcimi súdmi (krajský súd, najvyšší súd) nebol oboznámený s obsahom
videozáznamu, ktorý bol nesporne jediným a výlučným podkladom na jeho prepustenie
zo služobného pomeru colníka.
... krajský súd bez akejkoľvek právnej úvahy, prísne formalisticky a selektívne
parafrázuje, resp. kopíruje časti rozhodnutí orgánov verejnej moci a ústavného súdu
v otázkach namietaného tajného sledovania (použitia informačno-technických
prostriedkov).“.
Sťažovateľ tiež odkazuje na tie časti odôvodnenia napadnutého rozsudku,
v ktorom krajský súd citoval právne závery Okresného súdu Trebišov v oslobodzujúcom
rozsudku sp. zn. 1 T 42/2014 z 8. septembra 2016 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 To 148/2016 z 13. marca 2017 týkajúcich sa nezákonného použitia informačno-
technických prostriedkov. Namieta tiež, že krajský súd uviedol, že na uvedenú skutočnosť
má iný právny názor – tento však nevysvetlil – a len konštatoval, že je viazaný právnymi
závermi uvedenými v predmetnej trestnej veci.
Sťažovateľ tiež spochybňuje konštatovanie krajského súdu, že nebol povinný
zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa vzhľadom na koncentračnú a dispozičnú
zásadu vyjadrenú v § 249 ods. 2, § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1 OSP, týkajúcimi
sa okrem iných tým, že nebol povinný vydať rozhodnutie o zaistení, zhabaní, prepadnutí
alebo úschove tovaru ani zaevidovať tento tovar v príslušnej evidencii. Podľa sťažovateľa
týmto postupom krajský súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyjadrený v náleze
sp. zn. IV. ÚS 519/2012, podľa ktorého súdy mali „znova posúdiť odvolacie námietky
sťažovateľa...
Krajský súd síce výslovne vymenúva niektoré zo sťažovateľových (žalobcových)
námietok, avšak ani k nim sa vo svojom rozhodnutí nijako ani okrajovo nevyjadruje.“.
V tomto smere poukazuje sťažovateľ na svoje námietky – napr. že jeho nadriadený
zadovážil dôkaz pred začatím správneho konania, nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom,
konanie bolo začaté za skutky z 29. októbra 2008, vo výroku rozhodnutia sú však zahrnuté
aj skutky z 2. novembra 2008, že rozhodnutie riaditeľa colného úradu nemá náležitosti
podľa § 47 a nasl. Správneho poriadku a pod., pričom krajský súd sa s týmito námietkami
nijako nevysporiadal.
Vo vzťahu ku koncentračnej a dispozičnej zásade sťažovateľ poukazuje na to,
že žalovaný si nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo zákona č. 200/1998 Z. z. a tiež
zo Správneho poriadku „preskúmať rozhodnutie v celom rozsahu po právnej a skutkovej
stránke“, keďže sa nevysporiadal s tým, či bol sťažovateľ povinný vydať rozhodnutie
o zaistení, zhabaní, prepadnutí alebo úschove tovaru alebo zaevidovať tento tovar
v príslušnej evidencii. Podľa sťažovateľa bez „ohľadu na rozsah a dôvody žaloby, ktorými
všeobecné (správne) súdy neboli viazané, mali napadnuté rozhodnutia tak prvostupňového
ako aj druhostupňového správneho orgánu ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo pre nedostatok dôvodov v súlade s ustanovením § 250j ods. 3 OSP zrušiť“.
Sťažovateľ argumentuje, že § 250j ods. 3 OSP – účinný v rozhodnom čase – predstavoval
výnimku zo zásady, že správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Na vady
vymedzené v tomto ustanovení mal krajský súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či to žalobca
v žalobe namietal.
Podľa sťažovateľa v napadnutom konaní bola porušená zásada kontradiktórnosti
konania, keďže ani správne orgány a ani konajúce súdy mu nedali možnosť oboznámiť
sa s obrazovo-zvukovým záznamom, pričom aj «z tohto aspektu je odôvodňujúca časť
rozsudku krajského súdu zjavne neodôvodnená a v konečnom dôsledku nepreskúmateľná.
Bez právneho významu nie je ani skutočnosť, že v odôvodňujúcej časti napadnutého
rozhodnutia nie je ani len zmienka o argumentáciách a námietkach, ktoré sťažovateľ
predniesol priamo na pojednávaniach na krajskom súde, čo preukazuje prísne formalistický
postup krajského súdu. Uvedené je súčasne aj dôkazom nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a rovnako preukazuje, že sťažovateľ mal na súde iba postavenie „štatistu“.
Nedostatok dôvodov, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť odôvodňujúcej časti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu majú priamy negatívny dosah na postavenie
sťažovateľa aj v tom, že napriek jeho úspechu (po 8 rokoch a 8 mesiacov), napadnuté
rozhodnutie sa vôbec nezaoberá faktami v sťažnosti vyššie uvedenými. Zjednodušene
povedané, podľa záveru z odôvodňujúcej časti napadnutého rozhodnutia, ak by nešlo
o nezákonné použitie informačno-technických prostriedkov, krajský súd by nerozhodol
v prospech sťažovateľa. Na tomto mieste treba stručne, ale vecne zopakovať,
že ak by aj použitie informačno-technických prostriedkov bolo zákonné, sťažovateľ ani
v takom prípade by nemohol byť prepustený zo služobného pomeru colníka, pretože nemal
kompetencie na vydanie rozhodnutia a rovnako nemal kompetencie ani na zaevidovanie
tovaru do príslušnej evidencie (nedostatok právomoci). Tým, že táto zásadná skutočnosť,
z ktorej sa odvíjajú aj ďalšie porušenia základných práv a slobôd, tak ako je to
vyšpecifikované vyššie, zostala mimo pozornosti krajského súdu, sťažovateľ je naďalej
obeťou - poškodeným (porušenie čl. 34 dohovoru) nezákonných postupov a rozhodnutí
správnych orgánov v administratívnom konaní, pretože nemôže očistiť svoje meno
či už v súkromnom, spoločenskom ale najmä v pracovnom živote, kde sa na neho hľadí,
že služobný pomer mu pokračuje iba z dôvodu, že použitie informačno-technických
prostriedkov bolo nezákonné. Navyše sťažovateľ nebol oboznámený s rozhodujúcim
dôkazom a teda nemohol sa k nemu ani vyjadriť.
Nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu výrazne
sťažuje aj budúce uplatnenie práva sťažovateľa na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z... Nepochybne pri určovaní výšky náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom a nezákonným rozhodnutím, všeobecné súdy zohľadňujú aj počet
porušení správnymi orgánmi pri úradnom postupe a rozhodovaní.».
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
«1. Krajský súd v Košiciach svojim konaním a rozhodnutím zo dňa 21. 06. 2017,
sp. zn. 6 S/80/2009 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13
a čl. 34 dohovoru.
2. Krajský súd v Košiciach svojim konaním a rozhodnutím zo dňa 21. 06. 2017,
sp. zn. 6 S/80/2009 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13
a čl. 34 dohovoru, pretože sa pri konaní a rozhodovaní neriadil právnymi názormi
vyslovenými v náleze ústavného súdu zo dňa 24. 07. 2013, sp. zn. IV. ÚS 519/2012-116.
3. ... zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 06. 2017, sp. zn.
6 S/80/2009, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.
4. ... prikazuje Krajskému súdu v Košiciach napraviť nedostatky, nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť odôvodňujúcej časti rozhodnutia a riadiť sa právnymi názormi vyslovenými
v náleze ústavného súdu zo dňa 24. 07. 2013, sp. zn. IV. ÚS 519/2012-116, z ktorého
explicitne vyplýva, že: „... Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu vysloveným predovšetkým v časti II.1 tohto nálezu a znova posúdiť
odvolacieho námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu a svoje
rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť... “
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €...,
ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach vyplatiť sťažovateľovi a to do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
6. ... priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je splatná
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa...»
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
„Rovnako aj ústavný súd pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia
zohľadňuje počet porušení základných práv a slobôd, ktorými orgán verejnej moci zasiahol
voči sťažovateľovi. Preto v kontexte uvedených faktov sťažovateľ žiada ústavný súd
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že sa žalobou podľa § 247 a nasl. OSP domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia riaditeľa colného úradu
o prepustení zo služobného pomeru colníka. Krajský súd napadnutým rozsudkom vyhovel
žalobe sťažovateľa a zrušil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie riaditeľa colného úradu
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal vo veci
prieskumu zákonnosti úspech, pričom výrok napadnutého rozsudku svojou sťažnosťou
nenapáda ‒jeho sťažnosť smeruje výlučne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie
sp. zn. IV. ÚS 598/2012, v ktorom uviedol, že obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd
vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1 OSP). Uvedené ustanovenie vyjadruje, že svoj postoj
k otázke, ktorá tvorila predmet konania, vyslovuje súd vo výroku rozhodnutia. Výrok je tou
časťou rozhodnutia, ktorá nadobúda záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania
(§ 159 ods. 2 OSP). Z týchto skutočností vyplýva aj to, že opravný prostriedok
(napr. odvolanie alebo dovolanie) možno podať len proti niektorému z výrokov
namietaného rozhodnutia s tým, že odvolanie, prípadne dovolanie len proti odôvodneniu
nemožno podať (§ 202 ods. 4, § 236 ods. 2 OSP). Za splnenia zákonných podmienok môže
napadnúť rozhodnutie súdu príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník
konania (napr. § 201, § 240 ods. 1 OSP). Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho
účastníka, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech sa prejaví
v zásade tým, že účastník bol neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím procesnej
povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Neprospech účastníka (teda neúspech
vo veci samej, prípadne ujma) musí vyplývať z výroku rozhodnutia a musí byť v tejto časti
rozhodnutia vyjadrený. Z uvedeného tiež vyplýva, že pre prípustnosť opravného prostriedku
nepostačuje, ak tento neprospech vyplýva len z dôvodov rozhodnutia alebo je v nich len
vyjadrený.
Uvedené právne závery možno primerane aplikovať aj vo veci sťažovateľa –
za účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), a to § 358, § 354, § 423 a § 424.
Z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažovateľ ju podal len proti dôvodom
napadnutého rozsudku, pričom žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok
a aby uložil krajskému súdu odlišným spôsobom odôvodniť výrok o zrušení rozhodnutia
žalovaného a rozhodnutia riaditeľa colného úradu. Táto skutočnosť zakladá neprípustnosť
jeho sťažnosti, preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z ako neprípustnú.
Ústavný súd nad rámec veci skúmal aj samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku,
z ktorého vyplýva, že ťažiskovým dôvodom pre výrok o zrušení rozhodnutí správnych
orgánov boli výsledky trestného konania vedeného voči sťažovateľovi. Sťažovateľ
bol rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 1 T 42/2014 z 8. septembra 2016 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 To 148/2016 z 13. marca 2017 oslobodený spod
obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol sťažovateľ
ako obžalovaný trestne stíhaný. Krajský súd v napadnutom rozsudku následne uviedol,
že z uvedených rozhodnutí „vyplýva záver právne nabúravajúci zákonnosť a ústavnosť
dôkazov (použitých informačno-technických prostriedkov), získaných v trestnom konaní
a prevzatých do administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci“.
Krajský súd napokon uviedol:
„29. Zhrnúc celkový skutkový a právny stav v preskúmavanej právnej veci
výrazne právne ovplyvnený rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky
tak v preskúmavanej právnej veci, ako aj v obsahovo súvisiacej trestnej veci, nemal správny
súd iné východisko než zrušiť preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov
a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, riadiac sa pritom aj závermi obsiahnutými
v zrušujúcom uznesení NS SR z 19. 03. 2014 (bod 5 odôvodnenia tohto rozsudku).
30. Bude povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní vec posúdiť komplexne
z hľadiska dôkazného, ako aj z hľadiska procesno-právnych možností pre vyvodenie
administratívnoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi v súlade s dotknutými ustanoveniami
zákona č. 200/1998 Z. z. (pri absencii možnosti použitia dôkazných prostriedkov
zadovážených v trestnom konaní, u ktorých bola konštatovaná nezákonnosť dôkazu)
a vo veci opätovne rozhodnúť.“
Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd v napadnutom rozsudku zohľadnil
výsledky trestného konania, predovšetkým závery týkajúce sa zákonnosti a ústavnosti
použitia obrazovo-zvukového záznamu, ktorý bol podkladom aj v konaní o prepustenie
sťažovateľa zo služobného pomeru colníka. Javí sa, že v uvedenej procesnej situácii bolo
nadbytočné skúmať ďalšie námietky sťažovateľa, keďže v uvedenej veci, ak budú ďalej
konať správne orgány, budú povinné skúmať aj opodstatnenosť sťažovateľových námietok,
osobitne aj námietok, že nebol povinný vydať rozhodnutie o zaistení, zhabaní, prepadnutí
alebo úschove tovaru ani zaevidovať tento tovar v príslušnej evidencii.
Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018