Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 931/2016
PDF · 571.01 KB
No categories available
II. ÚS 931/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom
JUDr. Ladislavom Sirankom, Vajnorská 89, Bratislava, vo veci
- namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 237/2010, jeho rozsudkom z 23. januára
2012 a jeho uzneseniami z 27. júla 2012 a z 5. februára 2014, Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 537/2012 a jeho uznesením z 18. apríla 2013 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 536/2012 a jeho rozsudkom z 19. septembra 2013 a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 340/2014 a jeho uznesením
z 23. júna 2016,
- namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 340/2014
a jeho uznesením z 23. júna 2016,
- namietaného porušenia práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 237/2010 a jeho uznesením z 27. júla 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 537/2012 a jeho uznesením z 18. apríla 2013
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 340/2014 a jeho uznesením z 23. júna 2016 a
- namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 237/2010 a jeho rozsudkom z 23. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci
- namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 237/2010, jeho rozsudkom z 23. januára 2012
a jeho uzneseniami z 27. júla 2012 a z 5. februára 2014, Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 537/2012 a jeho uznesením
z 18. apríla 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 536/2012 jeho rozsudkom
z 19. septembra 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 340/2014 a jeho uznesením z 23. júna 2016,
- namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 340/2014 a jeho uznesením
z 23. júna 2016,
- namietaného porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 237/2010 a jeho uznesením z 27. júla 2012, postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 537/2012 a jeho uznesením z 18. apríla
2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 340/2014 a jeho
uznesením z 23. júna 2016 a
- namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy
a práva podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 237/2010 a jeho rozsudkom z 23. januára 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 9. decembra 2010 podala
okresnému súdu návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti na jej plnoletú dcéru –
(ďalej len „odporkyňa“).
Dňa 10. decembra 2010 podala sťažovateľka návrh na nariadenie predbežného
opatrenia v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti. O tomto návrhu rozhodol okresný súd
uznesením z 13. januára 2011 tak, že návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 29. marca 2011 tak,
že uznesenie okresného súdu zmenil a sťažovateľku zaviazal uhrádzať odporkyni výživné
v sume 30 % zo sumy životného minima.
Sťažovateľka poukazuje na to, že okresnému súdu boli postupne doručené podania –
vyjadrenia k návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti z 23. mája 2011, 5. júna 2011
a 19. októbra 2011, ktoré neboli podpísané odporkyňou.
Rovnako tak potvrdenie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici zo 7. septembra
2011 predložil otec odporkyne na pojednávaní bez toho, aby mal od nej splnomocnenie.
Následne sťažovateľka poukazuje na to, že v súdnom spise sú opakovane uvedené
úradné záznamy týkajúce sa stavu trestného konania vedeného proti nej okresným súdom
pod sp. zn. 5 T 214/2007 a skutočnosti, že na sťažovateľku bol vydaný zatykač, ktorý v tom
čase nebol realizovaný.
Sťažovateľka tiež uvádza, že na pojednávaní 23. januára 2012 – bez jej prítomnosti
a bez prítomnosti odporkyne – bol prítomný otec odporkyne, ktorý predložil splnomocnenie
z 1. januára 2012, ktoré nebolo podpísané odporkyňou. Na tomto pojednávaní okresný súd
prečítal obsah úradného záznamu týkajúceho sa stavu trestného konania vedeného proti nej.
Otec odporkyne na tomto pojednávaní uviedol, že proti sťažovateľke podal trestné
oznámenie z dôvodu neplatenia výživného, pričom je na sťažovateľku vydaný zatykač.
Následne okresný súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a rozhodol
vo veci samej napadnutým rozsudkom tak, že návrh sťažovateľky na zrušenie vyživovacej
povinnosti zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie a 26. marca 2012 doručila
okresnému súdu návrh na odpustenie zmeškania lehoty z 19. marca 2012.
Dňa 26. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie – podpísané
, ktorý bez predloženia splnomocnenia uviedol, že je právnym
zástupcom odporkyne, a predložil tiež vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky.
Okresný súd následne rozhodol napadnutým uznesením z 27. júla 2012 tak,
že návrhu na odpustenie zmeškania lehoty nevyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením
z 18. apríla 2013 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka poukazuje na to,
že v súdnom spise na č. l. 226 sú doručenky o prevzatí zásielky krajského súdu podpísané
otcom odporkyne a odporkyňou.
Odporkyňa následne 13. júna 2013 predložila krajskému súdu spolu s ňou
podpísaným sprievodným listom doklady ‒diplom vystavený 30. mája 2012 preukazujúci,
že skončila vysokoškolské štúdium.
Sťažovateľka podala 13. júna 2013 faxom dovolanie proti uzneseniu okresného súdu
z 27. júla 2012 a proti uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013. Následne faxové podanie
doplnila predložením originálu dovolania do podateľne okresného súdu 17. júna 2013
o 11.16 h. Podľa sťažovateľky súdny spis okresného súdu toto podanie neobsahuje. Takto
predmetné dovolanie „napriek tomu, že bolo podané v lehote, na súde tomu príslušnom...
nikdy nebolo postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na konanie a rozhodnutie“.
Krajský súd následne rozhodol rozsudkom z 19. septembra 2013 tak, že návrh na
zmenu návrhu nepripustil. Rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia návrhu na zrušenie
vyživovacej povinnosti sťažovateľky od 7. júna 2004 do 27. decembra 2010 k odporkyni
zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia návrhu
na zrušenie vyživovacej povinnosti od 28. decembra 2010 do 31. mája 2012 potvrdil.
Vo zvyšnej časti krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že zrušil vyživovaciu
povinnosť sťažovateľky vo vzťahu k odporkyni od 1. júna 2012.
Proti rozsudku krajského súdu z 19. septembra 2013 podala sťažovateľka dovolanie,
pričom predložila aj „potvrdenie o odoslaní a doručení faxového podania Okresnému súdu
Bratislava II o 22:30 dňa 27. 12. 2013 z faxového čísla právneho zástupcu sťažovateľky...
poštová doručenka o odovzdaní originálu dovolania na pošte právnym zástupcom
sťažovateľky na doručenie súdu dňa 30. 12. 2013 v Galante“.
Dňa 11. decembra 2013 bola na rozsudku krajského súdu vyznačená doložka
právoplatnosti s dátumom právoplatnosti k 26. novembru 2013. Následne bola pripojená
zmena doložky právoplatnosti z 5. mája 2014 s preškrtnutím pôvodnej doložky
a s uvedením dátumu právoplatnosti 31. marca 2014.
Okresný súd následne rozhodol uznesením z 5. februára 2014 tak, že sťažovateľku
vyzval, aby v lehote 10 dní doplnila neúplné dovolanie, a to predložením originálu
splnomocnenia advokátovi, ktorý ju bude zastupovať v dovolacom konaní.
Sťažovateľka 16. mája 2014 predložila okresnému súdu splnomocnenie „v poradí
druhého originálu plnej moci“ a pripojila aj sťažnosť proti postupu okresného súdu.
Dňa 15. augusta 2016, t. j. „2 roky 7 mesiacov a 19 dní po doručení dovolania
sťažovateľky vo veci, súdu“, bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie
najvyššieho súdu z 23. júna 2016, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Sťažovateľka následne v sťažnosti poukazuje na výsledok trestného konania, pričom
uvádza:
„Krajský súd v Bratislave uznesením, sp. zn.: 3To/61/2014 zo dňa 11. 06. 2014 tento
podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 5 T/214/99 zo dňa 19. 11. 2013 vo veci prečinu zanedbania povinnej
výživy sťažovateľkou konanej z podnetu účelovo podaného trestného oznámenia otca
plnoletej... rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a podľa
§ 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znova prejednal a rozhodol...
Dňa 27. 09. 2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 3 To/84/2016
na verejnom zasadnutí podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil sťažovateľkou
odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 5 T/214/2007 zo
dňa 17. 03. 2016 v celom rozsahu...“ a týmto rozsudkom sťažovateľku „oslobodil spod
obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 ods. 1) Trestného zákona nakoľko skutok nie je trestným činom“.
Sťažovateľka následne v sťažnosti uvádza:
«Stav právnej neistoty v podstate pretrváva doteraz, vzhľadom na závažné porušenia
základných práv sťažovateľky v konaní ako aj zákona orgánmi verejnej moci,
podčiarknuté rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn.
4 Cdo 340/2014 zo dňa 23. júna 2016 dovolanie odmietol. ...
Primárne sťažovateľka namieta právne puristický prístup tak Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako aj Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu
nekorešpondujúcom s ustanovením § 1 civilného procesného kódexu, keď Najvyšší súd
Slovenskej republiky zhodne ako predtým v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave
odvolanie sťažovateľky, izolovane posudzuje dovolanie sťažovateľky. ...
Krajsky súd v Bratislave pochybil, keď sa obmedzil na až administratívno
formalistický prístup v rozhodovaní v časti týkajúcej sa zmeny návrhu, ale ignoruje
skutočnosť, že dovolateľka opakovane argumentuje neplnením poučovacej povinnosti
prvostupňového súdu, keďže v jej prípade absentuje adekvátne právne zastúpenie, ako aj
samotná právna kvalifikácia. Je zarážajúce, že napr. vo veci vedenej pod sp. zn.
6 Co/140/2011 ten istý súd svojim uznesením na č. l. 73 zruší prvostupňové rozhodnutie
z dôvodu absencie poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 OSP napriek zastúpeniu
advokátom, ale v takýchto jednoznačne citlivých veciach, ako sú existenčné otázky bytia,
odignoruje absenciu poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom v zmysle § 5 ods. 1 OSP.
Ponecháva nepovšimnuté skutočnosti, ktoré nielenže vyšli jednoznačne najavo,
odôvodňujúce samotné naplnenie spravodlivosti konania (§ 1 OSP), ale zakrávajúc sa
pláštikom právnej formálnosti zhodia procesné nekvalifikovaný pozmeňujúci návrh
dovolateľky na zmenu výšky výživného limitovaného 30% životného minima. Takýto postup
odvolacieho súdu je jednoznačne naplnením ustanovenia § 237 písm. f) OSP
odôvodňujúceho podanie a samotnú prípustnosť dovolania, keď postupom súdov bola
dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom. ...
Zásadne sa nemožno stotožniť ani v absolutizovaní zásady „res iudicata“ v konaní,
ako ju ponúka Krajský súd v Bratislave. V opačnom prípade by vyššie citované ustanovenia
rodinného kódexu týkajúce sa zmeny pomerov ostali fikciou. A práve na túto skutočnosť
upozorňovala sťažovateľka v dovolacom aj odvolacom konaní a namieta tento zásadne
odmietavý postoj súdov konajúcich vo veci na všetkých jeho stupňoch. Sťažovateľka
namieta pochybenie súdov, keď tieto navyše nerozlišujú, resp. v konaní a rozhodovaní sa to
neprejavuje, že až do plnoletosti dieťaťa sťažovateľky, teda do 7. 06. 2004 (pred obdobie
ktorého smeroval z časti aj návrh sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania na prvom
a druhom stupni v pozícii navrhovateľky), neboli súdy viazané návrhom, ale mohli konať aj
bez návrhu. Otázku možnosti aplikácie § 99 OSP, a to aj aj v určitej časti návrhu vzhľadom
na zhodné tvrdenia dcéry dovolateľky v tomto konaní, ponechávame bez komentára. Len
dokresľuje popri absencii poučovacej povinnosti absenciu snahy súdov naplniť účel
konania sledovaný už uvedeným § 1 OSP.»
Sťažovateľka ďalej uvádza, že konajúce súdy priznali výživné v rozpore s dobrými
mravmi, keď nezohľadnili, že „dcéra sťažovateľky je plnoletá, a že jej majetkové pomery
vysoko prevyšujú majetkové pomery sťažovateľky... že o dcérine nadštandartné majetkové
pomery sa pričinila práve sťažovateľka.
... Súdy na jednej strane preukázateľne zistili zmenené pomery u oboch účastníkov
konania, vrátane toho, že sťažovateľka nie je vinná zo svojich pomerov, či už zdravotných
alebo majetkových..., avšak vo svojom neskoršom postupe tieto žiadnym spôsobom
nezohľadňujú...
... Súdy... po preukázaní nedostatku právneho vzdelania sťažovateľky konali nie
v súlade, ale v rozpore s ustanoveniami §§ 1 a 5 OSP, porušujúc tak základné práva na
spravodlivosť a rovnoprávne postavenie účastníkov v konaní.
Hoci konanie o výživnom pre maloleté dieťa je v súlade s ustanovením § 81 ods. 1
OSP potrebné považovať za konanie, ktoré je možno začať i bez návrhu, prípadné konanie
o zníženie už súdom určenej výšky vyživovacej povinností spravidla začína na návrh toho
z rodičov, ktorý o zníženie výživného požiada. Uvedený postup - podanie návrhu - je avšak
následne nutný v konaniach o vyživovacej povinnosti v súvislosti s plnoletými deťmi. Táto
skutočnosť zjavne tak prvostupňovému súdu, ako aj súdu odvolaciemu a aj súdu
dovolaciemu zjavne unikla.“.
Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že v konaní bolo preukázané, že
od rozhodnutia, ktorým bola určená výška výživného, došlo k zmene pomerov sťažovateľky
a aj odporkyne.
Podľa sťažovateľky konajúce súdy – okresný súd, krajský súd a najvyšší súd –
pochybili, keď neprihliadli na uznesenie krajského súdu, ktorým bolo nariadené predbežné
opatrenie, na základe ktorého mala platiť výživné odporkyni vo výške 30 % zo sumy
životného minima. Následne sťažovateľka uvádza:
«Sťažovateľka namieta procesné pochybenie súdu, keď prehliadol skutočnosť, že
z dôvodov pochybení na strane súdu súd takto rozhodol v novembri 2008 teda v čase
pretrvávania sťažovateľkinej dlhodobej práceneschopnosti, kedy táto nie z vlastných
zavinených dôvodov, ale z dôvodov jej závažného ochorenia (ktoré ochorenie si
sťažovateľka sama nespôsobila, a to ani nedbanlivosťou!) a s ním súvisiacou
práceneschopnosťou. Nebolo vinou ani zavinením sťažovateľky, že nemohla predložiť súdu
príslušné dôkazy, keď týmito disponovala až o niekoľko mesiacov - až poprípade o rok
neskôr!
... v konaní nielen prvostupňový ale aj odvolací súd v konaní nielenže „prehliadajú“
opakovane a riadne preukázané skutočnosti, týkajúce sa nielen zdravotného stavu
sťažovateľky, stavu hmotnej núdze, v ktorej sa ocitla nie z vlastnej viny, príjmu sťažovateľky
v čase rozhodovania súdu dňa 25. 11. 2008 preukázateľne predstavoval sumu cca 118,76
Eura... Nie je chybou ani zavinením sťažovateľky, že súd v konaní riadne nevykonal
dokazovanie, hoci mu táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona, ani to že procesné
pochybenia navyšoval o ďalšie a ďalšie.
Súdy na všetkých stupňoch konania vo svojom rozhodnutí neobjasnili z akého dôvodu
vo veci výživného neprihliadali ani na opodstatnené výdavky rodiča – sťažovateľky...
V súhrne − odvolací súd procesne pochybil, keď sa nevyporiadal s dôvodmi odvolania
dovolateľky.
A súdna moc identicky tvrdí
Z III (s 335): „Aj keď (okrem výživného maloletých detí, či už ho poskytujú rodičia
alebo predkovia dieťaťa) rozhodnutie o výživnom alebo o príspevku, prípadne inej dávke
splatnej v budúcnosti možno zmeniť len na návrh účastníkov, to nebráni, aby zmena
rozhodnutia bola urobená aj v týchto prípadoch od zmeny pomerov, teda prípadne
s účinnosťou pred podaním návrhu.“»
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd a ani krajský súd jej nezaslal vyjadrenia
protistrany.
Sťažovateľka ďalej uvádza:
«Sťažovateľka namieta skutočnosť, že súd pojednával a rozhodol síce v jej
neprítomnosti a neprítomnosti a bez vypočutia tak sťažovateľky ako aj jej plnoletej dcéry...,
avšak v prítomnosti a po výpovedi pred sudom otca plnoletej, ,
ktorý tak konal bez platnej plnej moci, čo je zrejmé s poukazom na: 1.9.4.1. body 8, 10., 11.,
12., 17., 28.1., čl. I ústavnej sťažnosti, na ktorých sú preukázateľne podpisy
... (aj tie „predstierajúce, že sú podpismi , dcéry
sťažovateľky) 1.9.4.2 body 28.2., 39., 40., 43., čl. I ústavnej sťažnosti, na ktorých sú
preukázateľne pravé podpisy ...
Podľa názoru sťažovateľky postupom ako je uvedené vyššie tak postupom
prvostupňového súdu Okresného súdu Bratislava II, Krajského súdu v Bratislave
v odvolacom konaní a následne aj Najvyšší súdom v dovolacom konaní (keď pochybenie
Krajského súdu v Bratislave neodstránil) bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek
spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľke nebolo umožnené
zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany k jej návrhu a neskôr k odvolaniu...
Argumentácia sťažovateľky v konaní na odvolacom aj dovolacom súde však
v žiadnom prípade nebola bezvýznamná.»
Sťažovateľka namieta, že konajúce súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia riadne,
a v tejto súvislosti uvádza:
«Sťažovateľka namieta skutočnosť, že z napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu,
ako aj samotného odôvodnenia rozsudku, nie je zrejmé na základe čoho súd dospel k záveru
formulovanému vo výrokovej časti rozhodnutia, ani akými úvahami sa pri rozhodovaní
riadil, keď odignoroval skutočnosti, ktoré nesporne vyšli za konania najavo, resp. v danom
konaní neboli medzi účastníkmi nielenže sporné, ale dokonca dochádzalo k zhodným
tvrdeniam. ...
Ani Okresný súd v Bratislave ani Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací a ani
Najvyšší súd Slovenskej republiky nedal sťažovateľke konkrétne odpovede na jej podstatné
námietky uvedené v rozsiahlom odvolaní, resp. sa nezaoberal ani návrhom sťažovateľky
zo dňa 19. 09. 2013 (bod. 22., 41., 42., 44. čl. I. tejto ústavnej sťažnosti), resp. dostatočným
spôsobom sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami sťažovateľky, ktoré vzniesla
v odvolacom a neskôr v dovolacom konaní.
Sťažovateľka namieta, že Krajský súd v Bratislave sa žiadnym spôsobom nevyrovnal
s tzv. „odôvodnením“ rozsudku napadnutého dovolateľkiným odvolaním. Pritom, keď tak
prvostupňový ako aj odvolací súd dospeli k názoru, že v prípade rozhodnutí súdu ide o ich
tzv. „nemennosť' ak ide o úpravu práv a povinností vo veci výživného na deti, resp. že táto
vyživovacia povinnosť trvá za každých okolností - pochybili, a ide tu o závažné procesné
pochybenie súdu vo veci a k závažnému porušeniu základných ľudských práv dovolateľky.
Z platnej právnej úpravy totiž nesporne vyplýva, že v zásade je možné výživné nielen znížiť,
resp. zvýšiť, ale aj zrušiť. Uvedený stav svojim rozhodnutím nezahojil ani Najvyšší súd
Slovenskej Republiky.
... Súd musí v odôvodnení uviesť, ak u povinného počíta s potencialitou príjmov
povinného, prečo takto uvažuje, ak takto uvažuje, a o aké dôkazy sa opiera. Nemôže však
ignorovať skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Je povinný sa vo svojom rozhodnutí
s nimi vysporiadať. S poukazom na ustanovenie § 1 OSP však nie je spôsobilý nezohľadniť
nesporné skutočnosti zakrývajúc sa pláštikom formálnych nedostatkov. Odvolacím súdom
argumentované ustanovenia zvádzajú k záveru, že ich použitie v danom prípade je v rozpore
s požiadavkou spravodlivosti konania.
... sťažovateľka nezistila, na základe čoho/ako súd či už prvostupňový a/alebo
odvolací dospel k záveru že majetkové pomery, životná úroveň a schopnosti sťažovateľkinej
dcéry Márie, boli v čase rozhodovania súdov a stále sú nižšie ako majetkové pomery,
životná úroveň dovolateľky, keď jej dcéra je vlastníčkou bytu v hodnote cca 200 000 €,
s pravidelným príjmom z jeho prenájmu.»
Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti
tiež namieta, že v konaní došlo k prieťahom v takej intenzite, že mali za dôsledok
aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto
súvislosti uvádza:
«Návrh vo veci bol súdu doručený 21. 11. 2010.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv v konaní, keď ešte
27. 12. 2013 podala Dovolanie... avšak Najvyšší súd vo veci rozhodol až s odstupom 30
(tridsiatich mesiacov) uznesením sp. zn. 4 Cdo 340/2014 zo dňa 23. 06. 2016 a to tak že
porušil základné práva sťažovateľky.
Uvedená dĺžka rozhodovacieho obdobia na Najvyššom súde podľa názoru
sťažovateľky nezodpovedá ani zložitosti problematiky, ani jasnosti dôkazov predložených
súdu sťažovateľkou, ani zložitosti, resp. „zriedkavosti“ právnych otázok, ktoré Najvyšší súd
Slovenskej republiky pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky zo dňa 23. 12. 2013.
Ku prieťahom v konaní v nemalej miere prispeli tiež súdy prvotupňový aj odvolací
arbitrárnymi rozhodnutiami a úkonmi, špecifikovanými v čl. I. bodoch: 3., 17., 20.
a 21. (minimálne predčasné a teda vyvolávajúce potrebu podania odvolania sťažovateľkou,
nielen preto, že ani sťažovateľka ani odporkyňa v konaní neboli vypočuté...
Ku prieťahom v konaní v nemalej miere prispeli súdy tiež akceptovaním úkonov
vykonaných tretími osobami neoprávnenými vykonávať úkony za plnoletú dcéru
sťažovateľky...
Z dôvodov porušovania základných práv sťažovateľky zo strany Okresného súdu
Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave bola táto nútená podať sťažnosti...
V daných súvislostiach sťažovateľka poukazuje najmä na uznesenie Okresného súdu
Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-190 zo dňa 27. 07. 2012, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3 Co/537/2012-225 zo dňa 18. 04. 2013, ktorým tento sťažovateľkou
odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-190
zo dňa 27. 07. 2012 paradoxne a doslova nelogicky potvrdil (?!)
Uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-331 zo dňa
05. 02. 2014 tento rozhodol tak, že vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní doplnila
neúplné dovolanie zo dňa 23. 12. 2013... jednoznačne nie je možné považovať za efektívne
konanie zo strany súdu, keď plná moc právneho zástupcu sťažovateľky bola k podaniu
dovolania zo dňa 23. 12. 2013 v originály riadne priložená v zásielke odovzdanej na pošte...
ešte dňa 30. 12. 2013
Pri zákonných postupoch nakladania s poštovými zásielkami súdu a so spisom sp. zn.
18 C/237/2010 Okresného súdu Bratislava II musel byť originál plnomocenstva udeleného
advokátovi sťažovateľkou pre dovolacie konanie by v ňom riadne zažurnalizovaná
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že nešlo o prvý prípad v konaní, keď zásielky
a alebo podania riadne doručované súdu „v spise sp. zn. 18 C/237/2010 Okresného súdu
Bratislava II riadne zažurnalizované neboli, resp. úplne chýbali“.
Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka
navrhovateľkou, obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného
súdnictva, preto dĺžka konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky nebola závislá
od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci. Tá nebola ani tvrdená zo strany
krajského súdu.
Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej
agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne
zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci túto nie je možné v namietanom konaní pripustiť
ani na základe skutočností zistených zo spisu.
Spravodlivé rozhodnutie a právna istota vo veci predstavovali pre sťažovateľku
veľmi veľa, vzhľadom na jej zdravotné postihnutie, invaliditu, stav hmotnej núdze, a v
nemalej miere zaváži aj aspekt uhlu pohľadu dobrých mravov, tak veľa bolo a je v hre pre
sťažovateľku.»
Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd porušili
jej právo podľa čl. 13 dohovoru tým, že „Dovolanie sťažovateľky zo dňa 12. 06. 2013 proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/537/2012-225 zo dňa 18. 04. 2013
a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-190 zo dňa 27. 07. 2012
faxového súdu podaním zo dňa 13. 06. 2013 a to dvojmo spolu s tromi prílohami, napriek
tomu, že bolo podané v lehote, na súde tomu príslušnom, Okresným súdom Bratislava II
nikdy nebolo postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na konanie a rozhodnutie.
Dokonca Krajský súd v Bratislave vo veci konal a dňa 19. 09. 2013 vo veci rozhodol
(č. l. 275-276), napriek tomu, že mu bolo známe, že sťažovateľka riadne a v lehote podala
Dovolanie zo dňa 12. 06. 2013...
... ani Najvyšší súd Slovenske republiky vôbec nerozhodol o dovolaní sťažovateľky
zo dňa 12. 06. 2013... a ani pred tým ako rozhodol vo veci dovolania sťažovateľky zo dňa
23. 12. 2013.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd pochybil, a závažným spôsobom porušil
základné práva sťažovateľky, keď nedodržal procesné podmienky a nevyzval sťažovateľku
na preukázanie podania dovolania v zákonom stanovenej lehote a otvoril pojednávanie (!)
Odvolací súd navyše zašiel až tak ďaleko, že informáciu týkajúcu sa podania
dovolania dňa 12. 06. 2013 proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa
18. 04. 2013 č. k. 3 Co/537/2012-225 vo veci, ktorú sťažovateľka dňa 19. 09. 2013 vyslovila
v pojednávacej miestnosti pred otvorením pojednávania vo veci priamo pred senátom
Krajského súdu v Bratislave ako aj otázku súdu nezachytil do zápisnice o pojednávaní,
pojednávanie otvoril a v predmetnej veci konal ďalej tak, akoby dovolateľka dovolanie
zo dňa 12. 06. 2013 nebola podala.
Uvedený postup je plne v rozpore s procesnými podmienkami, ako aj s deklarovanou
garanciou právneho štátu, ktorého imanentnou súčasťou je požiadavka právnej istoty, ktoré
konanie porušovania základných práv sťažovateľky zavŕšil Najvyšší súd Slovenskej
republiky, keď tieto skutočnosti pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky sp. zn.
4 Cdo 340/2014 prehliada a neuvažuje.“
Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd porušil jej základné práva podľa čl. 19
ods. 1, 2 a 3 ústavy a právo podľa čl. 8 dohovoru na tom základe, že vo svojom rozsudku
prihliadol na prebiehajúce trestné konanie, čím porušil aj princíp prezumpcie neviny. V tejto
súvislosti uvádza:
«Pri objektívnom posúdení materiálnych pomerov sťažovateľky, povinnej a matky
oprávnenej, je zrejmé, že táto nebola bez vlastnej viny schopná dostáť záväzkom
stanovených jej súdmi vo veci výživného na mal. Mareka a na plnoletú Máriu, ktoré
vzhľadom na zmenu pomerov, na výšku stanovenú súdmi nad objektívne reálne možnosti
sťažovateľky - povinnej a matky oprávnenej majú pre povinnú de facto v skutočnosti
likvidačný/eliminačný charakter a význam, s jej súčasnou tzv. „umelou kriminalizáciou“
Jednotlivé skutočnosti boli detailnejšie špecifikované spolu s dôkazmi v podaniach matky
vo veci, avšak súd sa so žiadnym z dôkazov doložených matkou, so žiadnym jej tvrdením,
žiadnym spôsobom nevysporiadal.
... orgány verejnej moci v konaní napádanom touto ústavnou sťažnosťou chybili, keď
voči sťažovateľke neaplikovali zásadu prezumpcie neviny...
V daných súvislostiach nie je možné ignorovať ani ujmu, ktorá bola a/alebo ešte
môže byť spôsobená na dobrej povesti sťažovateľky v dôsledku uvedenia nepresných alebo
zavádzajúcich informácií a z toho vyplývajúcich chybných postupov orgánov verejnej moci
založených pri absencii prezumpcii neviny na účelových tvrdeniach účelovo fabulovaných
, ktorý sa v danom konaní pred súdom svojvoľne prezentuje
ako zástupca odporkyne.»
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo (sťažovateľky)... na súdnu a inú ochranu vplývajúce z čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konane vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru... a základného práva a čl. 36 Listiny... Najvyšším súdom Slovenskej republiky
v konaní sp. zn. 4 Cdo 340/201 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 340/2014 z 23. júna 2016... Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn.
3 Co/537/2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/537/2012-278
z 19. 09. 2013... Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 3 Co/537/2012 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/537/2012-225 z 18. 04. 2013... Okresným súdom
Bratislava II v konaní sp. zn. 18/ 237/2010 a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.
18 C/237/2010-190 z 27. 07. 2012... Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn.
18/ 237/2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-147
z 23. 01. 2012... Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 18/ 237/2010 a uznesením
Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-331 z 05. 02. 2014 porušené boli.
Základné právo (sťažovateľky)... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
vyplývajúce z čI. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Najvyšším
súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Cdo 340/201 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 340/2014 z 23. júna 2016 porušené boli.
Základné právo (sťažovateľky)... na účinný opravný prostriedok vyplývajúce z čl. 13
Dohovoru... Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Cdo 340/201
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 340/2014 z 23. júna
2016... Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 3 Co/537/2012 a uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3 Co/537/2012-225 z 18. 04. 2013... Okresným súdom Bratislava II
v konaní sp. zn. 18/ 237/2010 a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.
18 C/237/2010-190 z 27. 07. 2012 porušené bolo.
Základné právo (sťažovateľky)... na rešpektovanie súkromného a rodinného života
vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru... a z čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 18/ 237/2010 a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-147 z 23. 01. 2012 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 340/2014
z 23. júna 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/537/2012-278 z 19. 09. 2013
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/537/2012-225 z 18. 04. 2013
sa zrušuje.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-190 z 27. 07. 2012
sa zrušuje.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C/237/2010-147 zo dňa 23. 01. 2012
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
(Sťažovateľke)... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €..., ktoré jej
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €..., ktoré jej je Krajský súd
v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6000 €..., ktoré jej je Okresný súd
Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť (sťažovateľke)... Trovy konania
v sume 296,44 €..., na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka uvádza:
„Žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľke primerané
finančné zadosťučinenie, ktorého výška je odvodená s ohľadom na nominálnu ako aj
morálnu ujmu spôsobenú sťažovateľke. ...
Odôvodnenie priznania primeraného finančného zadosťučinenia je vyšpecifikované
v samostatnej prílohe tejto ústavnej sťažnosti, je jej neoddeliteľnou súčasťou.“
V prílohe k sťažnosti označenej ako „Odôvodnenie priznania primeraného
finančného zadosťučinenia“ sťažovateľka v podstatnom uvádza:
«Sťažovateľka následkom uvedeného konania, de facto utrpela závažné nezvratné
fatálne ochorenie, z ktorého dôvodu je sťažovateľka od roku 2009 v invalidnom dôchodku,
odtrhnutá od vlastných detí ex-manželom „z vôle súdu“.
Tým, že sťažovateľka v konaní pred súdom fakticky právo na spravodlivý proces
stratila, tak jej ex-manžel deti vychoval a stále na ne výchovne pôsobí tak, aby deti konali
v rozpore s dobrými mravmi, nijakým spôsobom k nej neprejavili pozitívnu myšlienku,
snahu, úmysel, konanie, nieto ešte pomoc. ...
Súdne konanie o zrušenie výživného a teda i právna neistota vo veci pretrvala od
roku 2010, teda už 6 rokov (!) čo je dlhá aj pre zdravého človeka, finančne zabezpečeného,
nieto ešte pre invalidnú dôchodkyňu, ktorá nemá prostriedky ani na lieky, ktoré nevyhnutne
potrebuje, a už vôbec nemá prostriedky na liečbu...
Aj keby prišlo ku pozitívnej zmene, nikdy nebude možné vrátiť sťažovateľke späť
uplynulé roky, zmarené preťahmi v konaní, dôveru detí z detstva, stratenú z dôvodov
porušenia základných ľudských práv sťažovateľky v konaní, čo je nevratné, navrátenie do
zdravého stavu, avšak, aspoň by si mohla finančne zabezpečiť tak potrebné lieky a liečbu
pre stabilizáciu jej zdravotného stavu.
S ohľadom na uvedené si sťažovateľka uplatňuje primerané zadosťučinenie...»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľky, zastúpenej kvalifikovaným právnym
zástupcom, ústavný súd vychádzal z predmetu konania tak, ako ho vymedzila v petite svojej
sťažnosti. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti a v jej petite napadnutý rozsudok krajského
súdu z 19. septembra 2013 označuje sp. zn. „3 Co 537/2012“. Sťažovateľka k sťažnosti
priložila rozsudok krajského súdu z 19. septembra 2013 označený sp. zn. 3 Co 536/2012.
Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti, ústavný súd uvedenie sp. zn. 3 Co 537/2012
považoval za zrejmú nesprávnosť s tým, že správna spisová značka predmetného rozsudku
je sp. zn. 3 Co 536/2012.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 237/2010 a jeho rozsudkom z 23. januára 2012 a k namietanému porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 237/2010 a jeho uznesením z 27. júla 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Napadnutým rozsudkom z 23. januára 2012 okresný súd rozhodol vo veci samej tak,
že návrh sťažovateľky na zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol. Proti tomuto rozsudku
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom
z 19. septembra 2013.
Napadnutým uznesením z 27. júla 2012 okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky
na odpustenie zmeškania lehoty. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 18. apríla 2013.
Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú uplatnil na základe odvolaní
podaných sťažovateľkou v uvedených veciach, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 537/2012 a jeho uznesením
z 18. apríla 2013 a k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 237/2010 a jeho uznesením
z 5. februára 2014
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Napadnutým uznesením z 18. apríla 2013 krajský súd rozhodol o odvolaní
sťažovateľky tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu z 27. júla 2012, ktorým tento
nevyhovel jej návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. V odôvodnení napadnutého
uznesenia z 18. apríla 2013 krajský súd v podstatnom uviedol:
„Nakoľko navrhovateľka podala odvolanie proti rozsudku č. k. 18 C/237/2010-147
zo dňa 23. 1. 2012 včas, jej návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania
v zmysle § 58 ods. 1 O. s. p. nie je dôvodný (keď lehotu na podanie odvolania nezmeškala,
nie je čo odpúšťať). Na uvedenom základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa síce z iných dôvodov, avšak ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.“
V dovolaní z 12. júna 2013 proti uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013
sťažovateľka uviedla, že uznesenie krajského súdu z 18. apríla 2013 jej bolo doručené
13. mája 2013, pričom sťažnosť podala ústavnému súdu faxom 17. októbra 2016, t. j. zjavne
po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto je potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že napadnutým uznesením z 18. apríla
2013 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ale z dôvodu, že sťažovateľka
odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 23. januára 2012 podala včas, preto nebolo
možné vyhovieť jej návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Týmto vlastne krajský súd
rozhodol v plnej miere v prospech sťažovateľky. Ústavný súd už uviedol
(IV. ÚS 598/2012), že za splnenia zákonných podmienok môže napadnúť rozhodnutie súdu
príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník konania [napr. § 201, § 240 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len
o toho účastníka, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech
sa prejaví v zásade tým, že účastník bol neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím
procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Uvedený právny záver možno
aplikovať aj na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže sťažovateľka podala
sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013, ktoré bolo v jej
prospech, je týmto daný aj dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako neprípustnej.
Vzhľadom na uvedené – v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 13
dohovoru – je bez právneho významu zaoberať sa námietkou sťažovateľky, že konajúce
súdy – okresný súd, prípadne krajský súd – nepredložili jej dovolanie z 12. júna 2013 proti
uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013 na rozhodnutie najvyššiemu súdu.
Napadnutým uznesením z 5. februára 2014 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby
v lehote 10 dní doplnila neúplné dovolanie z 23. decembra 2013, a to predložením originálu
splnomocnenia udeleného advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 16. mája 2014 doručila osobne okresnému súdu
podanie, v ktorom reagovala na uznesenie okresného súdu z 5. februára 2014, s ktorým
zároveň predložila aj originál splnomocnenia. Z uvedených okolností je zrejmé,
že sťažovateľka uznesenie okresného súdu prevzala – a to zjavne pred 16. májom 2014,
pričom sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podala ústavnému súdu faxom 17. októbra
2016, teda po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto ju ústavný
súd odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú
oneskorene.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 536/2012 a jeho rozsudkom z 19. septembra
2013
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota
je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v prípade sťažovateľky vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď
to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom
dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného
súdu nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 536/2012 a jeho rozsudkom z 19. septembra 2013 z hľadiska
toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú – a to v takom rozsahu, v akom
tento rozsudok a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nepreskúmal najvyšší súd
v napadnutom dovolacom konaní.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd ako odvolací súd napadnutým rozsudkom z 19. septembra 2013 rozhodol
tak, že nepripustil návrh na zmenu návrhu sťažovateľky týkajúci sa zníženia jej vyživovacej
povinnosti k odporkyni od 8. septembra 2002 do 6. júna 2004 na sumu 30 % životného
minima a zníženia jej vyživovacej povinnosti k odporkyni od 9. decembra 2010 na sumu
30 % životného minima. Rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia návrhu na zrušenie
vyživovacej povinnosti sťažovateľky k odporkyni s účinnosťou od 7. júna 2004
do 27. decembra 2010 zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Rozsudok okresného súdu
v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti sťažovateľky k odporkyni
s účinnosťou od 28. decembra 2010 do 31. mája 2012 potvrdil. Rozsudok okresného súdu
vo zvyšnej časti vo veci samej zmenil tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľky
k odporkyni, ktorej výška bola naposledy určená špecifikovaným rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V v spojení s rozsudkom krajského súdu. Krajský súd v odôvodnení
rozsudku uviedol:
„Navrhovateľka v podanom odvolaní rozšírila návrh o eventuálny petit ohľadom
zníženia vyživovacej povinnosti navrhovateľky k odporkyni odo dňa 8. 9. 2002 do 6. 6. 2004
na sumu 30% životného minima a zníženia vyživovacej povinností navrhovateľky
k odporkyni odo dňa 9. 12. 2010 na sumu 30% životného minima. Odvolací súd uvedenú
zmenu návrhu v zmysle § 95 ods. 2 veta prvá O. s. p. nepripustil (výrok I.), keď výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu a zároveň
pripustenie požadovanej zmeny návrhu by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania (§ 6 O. s. p.), keď navrhovateľke nič nebránilo podať návrh na začatie
predmetného konania dňa 9. 12. 2010 už v znení požadovanej zmeny návrhu.
Navrhovateľka v časti požadovaného zníženia vyživovacej povinnosti odo dňa 8. 9. 2002 do
6. 6. 2004 na sumu 30 % životného minima navyše žiadala rozšírenie návrhu ohľadom
právoplatne rozhodnutej veci, keď o výške vyživovacej povinnosti navrhovateľky k
odporkyni za obdobie od 8. 9. 2002 do 27. 12. 2010 už bolo právoplatne rozhodnuté.
V predmetnom konaní sa navrhovateľka domáhala zrušenia vyživovacej povinnosti
k odporkyni počnúc dňom 7. 6. 2004. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k.
17 Nc/66/01-761, zo dňa 14. 6. 2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP/132/08-78, zo dňa 25. 11. 2008, právoplatným dňa 27. 12. 2010, bola
navrhovateľke určená vyživovacia povinnosť voči odporkyni v sume 3.000,- Sk mesačne
počnúc dňom 8. 9. 2002; zročné výživné za obdobie do 8. 9. 2002 do 31. 5. 2005 v celkovej
sume 98.300,- Sk bolo povolané splácať v mesačných splátkach po 3.000,- Sk spolu
s bežným výživným počnúc mesiacom august 2005, pod následkom straty výhody splátok.
Z uvedeného je zrejmé, že o výške vyživovacej povinnosti navrhovateľky k odporkyni
za obdobie do 27. 12. 2010 už bolo právoplatne rozhodnuté.
Právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 17 Nc/66/01-761, zo dňa
14. 6. 2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP/132/08-78,
zo dňa 25. 11. 2008, ktorým bola uložená navrhovateľke povinnosť prispievať na výživu
odporkyne sumou 3.000,- Sk mesačne počnúc dňom 8. 9. 2002, tak predstavuje prekážku
veci právoplatne rozhodnutej pre konanie o návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti
v období od 7. 6. 2004 do 27. 12. 2010 (keď pri právoplatnom rozhodnutí o povinnosti plniť
vyživovaciu povinnosť bola prejudiciálne posúdená existencia a teda trvanie vyživovacej
povinnosti navrhovateľky k odporkyni). Nakoľko prekážka veci právoplatne rozhodnutej
(§ 159 ods. 3 O. s. p.) predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, odvolací
súd napadnutý rozsudok v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti
navrhovateľky k odporkyni v období od 7. 6. 2004 do 27. 12. 2010 v zmysle § 221 ods. 1
písm. d) O. s. p. zrušil a v zmysle § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 221 ods. 2
O. s. p. konanie v tejto časti zastavil (výrok II.). Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pri
zmene rozsudku v zmysle § 163 ods. 1 O. s. p. nemožno preskúmavať správnosť pôvodného
rozsudku; je potrebné zaoberať sa len otázkou, či došlo k podstatnej zmene okolností, ktoré
odôvodňujú zmenu pôvodného rozsudku. Zmena takéhoto rozsudku nie je možná spätne
bez obmedzenia, teda aj za obdobie pred vyhlásením pozmeňujúceho rozsudku.
Navrhovateľka v odvolaní namietla prejednanie a rozhodnutie veci súdom prvého
stupňa na pojednávaní dňa 23. 1. 2012 napriek jej ospravedlneniu a žiadosti o odročenie
pojednávania. Nakoľko v spise sa žiadne ospravedlnenie navrhovateľky so žiadosťou
o odročenie pojednávania nenachádza, súd prvého stupňa správne postupoval, keď vec
v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. prejednal v jej neprítomnosti.
Odvolací súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že odporkyňa skončila
vysokoškolské štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
dňa 30. 5. 2012; podľa potvrdenia zo dňa 6. 6. 2013 je odporkyňa
zamestnaná od 15. 10. 2012. Odporkyňa uviedla, že po skončení štúdia bola zamestnaná
od 1. 7. 2012 a následne podľa založeného potvrdenia. Na základe uvedeného bol v čase
rozhodovania správny záver súdu prvého stupňa ohľadom trvania vyživovacej povinnosti
navrhovateľky voči odporkyni. Vzhľadom k predmetu konania, ktorým bolo zrušenie
vyživovacej povinnosti, sú potom nedôvodné námietky týkajúce sa nevysporiadania
so zmenou pomerov účastníčok konania. Odporkyňa na pojednávaní odvolacieho súdu dňa
19. 9. 2013 súhlasila so zrušením vyživovacej povinnosti počnúc dňom 1. 6. 2012 s tým, že
od navrhovateľky nebude požadovať žiadne zameškané výživné, t. j. nebude si od nej
uplatňovať žiadne nároky z titulu vyživovacej povinnosti; navrhovateľka za týchto
podmienok súhlasila so zrušením vyživovacej povinnosti od 1. 6. 2012.
Nakoľko i pre rozsudok odvolacieho súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia,
odvolací súd v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľky
k odporkyni s účinnosťou od 28. 12. 2010 do 31. 5. 2012 napadnutý rozsudok potvrdil
(výrok III.) a vo zvyšnej časti vo veci samej zmenil tak, že v zmysle § 78 ods. 1 veta prvá
Zák. o rodine a § 163 ods. 1 O. s. p. zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľky
k odporkyni, ktorej výška bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
č. k. 17 Nc/66/01-761, zo dňa 14. 6. 2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 11 CoP/132/08-78, zo dňa 25. 11. 2008, s účinnosťou od 1. 6. 2012 (výrok
IV.).“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto v relevantnom rozsahu preskúmal aj rozsudok okresného súdu
sp. zn. 18 C 237/2010 z 23. januára 2012, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky
na zrušenie vyživovacej povinnosti. Okresný súd v rozsudku, aplikujúc § 62 ods. 1 a 2
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), uviedol:
„Zákonná povinnosť rodičov plniť vyživovaciu povinnosť deťom vzniká narodením
a trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Vyživovacia povinnosť teda nie je
ohraničená dosiahnutím určitého veku dieťaťa. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom tak
trvá dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť a uspokojovať svoje potreby.
Za okolnosť odôvodňujúcu trvanie vyživovacej povinnosti rodičov je potrebné akceptovať
štúdium. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že odporkyňa je aj v súčasnosti
študentkou denného štúdia na vysokej škole a teda nie je schopná sa sama živiť.
Z uvedeného je zároveň zrejmé, že doposiaľ trvá i vyživovacia povinnosť navrhovateľky voči
nej. Navrhovateľkou uvádzané skutočnosti týkajúce sa jej majetkových pomerov
a zdravotného stavu môžu mať vplyv na výšku jej vyživovacej povinnosti, nespôsobujú však
jej zánik. Na základe uvedených skutočnosti, ako aj citovaných zákonných ustanovení súd
dospel k záveru, že návrhu navrhovateľky nie je možné vyhovieť, keďže jej vyživovacia
povinnosť voči odporkyni stále trvá a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 19. septembra 2013.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil
– neuviedol, ako zohľadnil zmenu jej pomerov a zmenu pomerov odporkyne, neprihliadol
na príjmy otca odporkyne. Namieta tiež, že krajský súd rozhodol v jej neprítomnosti
a nezaslal jej vyjadrenia odporkyne k jej návrhu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu vyplýva záver o tom, ako tieto súdy posúdili návrh sťažovateľky.
V prerokúvanom prípade je rozhodujúce, že sťažovateľka návrhom žiadala, aby okresný
súd, resp. krajský súd rozhodli o zrušení jej vyživovacej povinnosti. Až v odvolacom konaní
navrhla zmenu svojho návrhu, kedy žiadala, aby súdy rozhodli o znížení rozsahu jej
vyživovacej povinnosti na zákonné minimum. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd
v spojení s okresným súdom dostatočne vysporiadal s relevantnými skutočnosťami –
vysvetlil, prečo rozhodol tak, že nepripustil zmenu návrhu, vysporiadal sa s relevantnou
skutočnosťou, či odporkyňa je schopná sama sa živiť, pričom poukázal na jej vysokoškolské
štúdium a tiež deň jeho ukončenia, vysporiadal sa aj so vzťahom medzi predchádzajúcou
úpravou výživného a návrhom sťažovateľky. Právne závery krajského súdu v spojení
s okresným súdom nie sú arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne
udržateľné.
Ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľky, že jej krajský súd nedoručil
vyjadrenia odporkyne k návrhu. Túto skutočnosť mohla a mala uplatniť v dovolaní, čo však
neurobila, preto nie je prípustné, aby takúto námietku uplatnila prvýkrát až v sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd tiež neskúmal námietku o tom, že rozsudky okresného súdu a krajského
súdu nie sú riadne odôvodnené, keďže túto skutočnosť skúmal najvyšší súd v konaní
o dovolaní sťažovateľky.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 19. septembra 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu v spojení
s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine krajským súdom ako
odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky
nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 340/2014 a jeho uznesením
z 23. júna 2016
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 23. júna 2016 odmietol dovolanie
sťažovateľky. V uznesení poukázal na doterajší priebeh konania, na jednotlivé rozhodnutia
konajúcich súdov, na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Poukázal na to,
že sťažovateľka namietala, že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať [§ 237
písm. f) OSP], že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Najvyšší súd skúmal prípustnosť
dovolania podľa § 238 OSP, pričom uviedol:
„V danej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine a preto je prípustnosť dovolania výslovne
vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O. s. p. a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania
v zmysle citovaného ustanovenia v predmetnej veci nejde.“
Následne najvyšší súd s poukazom na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky skúmal,
či je naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, pričom uviedol:
„Podľa názoru dovolateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť
z dôvodu, že súd ju v zmysle § 5 ods. 1 O. s. p. procesne nepoučil v súvislosti s jej procesne
nekvalifikovaným pozmeňujúcim návrhom na zmenu výšky výživného.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že odvolací súd podanie navrhovateľky − zmenu
návrhu považoval za náležitý pozmeňovací návrh, keď ho bez ďalšieho prejednal
a posudzoval z hľadiska splnenia predpokladov predvídaných v § 95 ods. 2 O. s. p. Zmena
návrhu na začatie konania je základným dispozičným úkonom navrhovateľa predmetom
konania, je však viazaná na súhlas súdu, ktorý - zmenu návrhu prejedná podľa procesných
pravidiel a zásad.
Obsah dovolacích námietok navrhovateľky v súvislosti s nepripustením zmeny
návrhu smeroval k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci vzhľadom na zákonnú
právnu úpravu (§ 95 ods. 2 O. s. p.) a to najmä v súvislosti s posúdením splnenia
podmienok pre úspešnosť takéhoto návrhu. Dovolací súd zdôrazňuje, že nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) považuje Občiansky súdny poriadok za
prípustný dovolací dôvod, ktorý však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo
nesprávne právne posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred
súdom malo dôjsť tiež tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil,
nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Rozhodnutie
navrhovateľka považovala za nepreskúmateľné z dôvodu, že nie je v súlade so zákonnou
požiadavkou preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti súdneho rozhodnutia. ...
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3. decembra 2015
prijalo stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.
V prejednávanej veci o takýto výnimočný prípad vybočenia z medzí § 157 ods. 2
O. s. p. sa nejedná. Rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritéria odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu vo všetkých jeho výrokoch. Odvolací súd (ako vyplýva už z vyššie
uvedeného) náležite vysvetlil, pre nesplnenie ktorej rozhodujúcej skutočnosti
navrhovateľkou navrhovanú zmenu nepripustil.
Odvolací súd náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a konanie zastavil, v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti
navrhovateľky k odporkyni s účinnosťou od 7. júna 2004 (t. j. od dosiahnutia plnoletosti
odporkyne) do 27. decembra 2010, keby bola právoplatne ustálená vyživovacia povinnosť
navrhovateľky k odporkyni (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
17 Nc 66/01). Odvolací súd pri zmene pomerov nevylúčil možnosť zmeniť pôvodný rozsudok
o výživnom (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine). V prejednávanej veci však rozhodnúť o zrušení
vyživovacej povinnosti podľa návrhu by znamenalo preskúmanie vecnej správnosti
pôvodného rozsudku (rozsudku o určení vyživovacej povinnosti). Zdôraznil, že uvedené
vylučuje § 159 ods. 3 O. s. p. a § 163 ods. 1 O. s. p. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu aj v ďalších dvoch výrokoch (III. a IV. výrok) spĺňa základné požiadavky kladené
na odôvodnenie súdnych rozhodnutí (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa o trvaní
vyživovacej povinnosti navrhovateľky do 31. mája 2012 a preto rozsudok súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľky o zrušenie vyživovacej povinnosti za obdobie
od 28. decembra 2010 do 31. mája 2012 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2
O. s. p.). Zároveň vyživovaciu povinnosť navrhovateľky k odporkyni, naposledy určenú
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 14. júna 2005 č. k. 17 Nc 66/01-761 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 25. novembra 2008 sp. zn. 11 CoP 132/08
s účinnosťou od 1. júna 2012 zrušil. Právne tento výrok rozsudku zdôvodnil s odkazom
na § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine a § 163 ods. 1 O. s. p. Odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu tak dáva odpovede na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania,
preto ho dovolací súd považuje za riadne zdôvodnené, a teda za presvedčivé.
Námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu preto nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Dovolací súd zhodne s názorom odvolacieho súdu považuje procesný postup súdu
prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O. s. p. za súladný so zákonom. Navrhovateľka v priebehu
prvostupňového, odvolacieho ani dovolacieho konania nedoložila žiadny relevantný doklad
preukazujúci jej ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania nariadeného
na 23. januára 2012.
Žalobkyňa neopodstatnene namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písm. a/ až d/ a g/, § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci
preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Dovolateľka vady uvedené
v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietala.“
Najvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal prípustnosť dovolania, pričom uviedol,
že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 4 OSP prípustné. Následne skúmal existenciu vady
podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sťažovateľke mala byť odňatá možnosť konať pred súdom
z dôvodu, že okresný súd a krajský súd svoje rozsudky neodôvodnili riadne. Dospel
k záveru, že predmetné rozsudky súdov nižšieho stupňa sú riadne odôvodnené, preto
nemožno akceptovať námietku sťažovateľky o odňatí možnosti konať podľa § 237 písm. f)
OSP. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať
za arbitrárne, najvyšší súd odôvodnil výrok svojho uznesenia dostatočným spôsobom, preto
tieto právne závery nie sú ani zjavne neodôvodnené, keďže sú ústavne udržateľné.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť tým, že najvyšší súd ani v konaní sp. zn. 4 Cdo 340/2014 nerozhodol o skoršom
dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013, ústavný súd
konštatuje, že je bez právneho významu sa touto námietkou zaoberať, keďže uznesenie
krajského súdu z 18. apríla 2013 bolo v prospech sťažovateľky, preto aj prípadné
neprerokovanie dovolania nemohlo spôsobiť ujmu v jej právnom postavení.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje
svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie
základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby
len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.5 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 340/2014 a jeho uznesením z 23. júna 2016
Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jej uznesením z 23. júna 2016. V súvislosti
s porušením označených práv bolo podľa sťažovateľky porušené aj jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju judikatúru, podľa
ktorej si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby
ten orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06),
a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia
sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom dovolacom
konaní a jeho uznesením z 23. júna 2016. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že v čase
podania tejto sťažnosti ústavnému súdu už najvyšší súd v napadnutom konaní rozhodol
uznesením z 23. júna 2016, ktoré zároveň bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené
15. augusta 2016. Takto možno dospieť k záveru, že k namietanému porušovaniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
už postupom najvyššieho súdu v napadnutom dovolacom konaní nemohlo v čase podania
sťažnosti dochádzať. Vzhľadom na tento právny záver nemožno uvažovať ani o vyslovení
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na tomto základe ústavný súd
sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016