Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 931/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom

JUDr. Ladislavom Sirankom, Vajnorská 89, Bratislava, vo veci

- namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , jeho rozsudkom z 23. januára

2012 a jeho uzneseniami z 27. júla 2012 a z 5. februára 2014, Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. apríla 2013 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. septembra 2013 a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. júna 2016,

- namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júna 2016,

- namietaného porušenia práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. júla 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. apríla 2013

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júna 2016 a

- namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 3

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci

- namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , jeho rozsudkom z 23. januára 2012

a jeho uzneseniami z 27. júla 2012 a z 5. februára 2014, Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. apríla 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. jeho rozsudkom

z 19. septembra 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júna 2016,

- namietaného porušenia základného práva podľa a základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. júna 2016,

- namietaného porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júla 2012, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. apríla

2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 23. júna 2016 a

- namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 3

a práva podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. januára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 9. decembra 2010 podala

okresnému súdu návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti na jej plnoletú dcéru –

(ďalej len „odporkyňa“).

Dňa 10. decembra 2010 podala sťažovateľka návrh na nariadenie predbežného

opatrenia v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti. O tomto návrhu rozhodol okresný súd

uznesením z 13. januára 2011 tak, že návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 29. marca 2011 tak,

že uznesenie okresného súdu zmenil a sťažovateľku zaviazal uhrádzať odporkyni výživné

v sume 30 % zo sumy životného minima.

Sťažovateľka poukazuje na to, že okresnému súdu boli postupne doručené podania –

vyjadrenia k návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti z 23. mája 2011, 5. júna 2011

a 19. októbra 2011, ktoré neboli podpísané odporkyňou.

Rovnako tak potvrdenie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici zo 7. septembra

2011 predložil otec odporkyne na pojednávaní bez toho, aby mal od nej splnomocnenie.

Následne sťažovateľka poukazuje na to, že v súdnom spise sú opakovane uvedené

úradné záznamy týkajúce sa stavu trestného konania vedeného proti nej okresným súdom

pod sp. zn. a skutočnosti, že na sťažovateľku bol vydaný zatykač, ktorý v tom

čase nebol realizovaný.

Sťažovateľka tiež uvádza, že na pojednávaní 23. januára 2012 – bez jej prítomnosti

a bez prítomnosti odporkyne – bol prítomný otec odporkyne, ktorý predložil splnomocnenie

z 1. januára 2012, ktoré nebolo podpísané odporkyňou. Na tomto pojednávaní okresný súd

prečítal obsah úradného záznamu týkajúceho sa stavu trestného konania vedeného proti nej.

Otec odporkyne na tomto pojednávaní uviedol, že proti sťažovateľke podal trestné

oznámenie z dôvodu neplatenia výživného, pričom je na sťažovateľku vydaný zatykač.

Následne okresný súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a rozhodol

vo veci samej napadnutým rozsudkom tak, že návrh sťažovateľky na zrušenie vyživovacej

povinnosti zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie a 26. marca 2012 doručila

okresnému súdu návrh na odpustenie zmeškania lehoty z 19. marca 2012.

Dňa 26. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie – podpísané

, ktorý bez predloženia splnomocnenia uviedol, že je právnym

zástupcom odporkyne, a predložil tiež vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky.

Okresný súd následne rozhodol napadnutým uznesením z 27. júla 2012 tak,

že návrhu na odpustenie zmeškania lehoty nevyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného

súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením

z 18. apríla 2013 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka poukazuje na to,

že v súdnom spise na č. l. 226 sú doručenky o prevzatí zásielky krajského súdu podpísané

otcom odporkyne a odporkyňou.

Odporkyňa následne 13. júna 2013 predložila krajskému súdu spolu s ňou

podpísaným sprievodným listom doklady ‒diplom vystavený 30. mája 2012 preukazujúci,

že skončila vysokoškolské štúdium.

Sťažovateľka podala 13. júna 2013 faxom dovolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 27. júla 2012 a proti uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013. Následne faxové podanie

doplnila predložením originálu dovolania do podateľne okresného súdu 17. júna 2013

o 11.16 h. Podľa sťažovateľky súdny spis okresného súdu toto podanie neobsahuje. Takto

predmetné dovolanie „napriek tomu, že bolo podané v lehote, na súde tomu príslušnom...

nikdy nebolo postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na konanie a rozhodnutie“.

Krajský súd následne rozhodol rozsudkom z 19. septembra 2013 tak, že návrh na

zmenu návrhu nepripustil. Rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia návrhu na zrušenie

vyživovacej povinnosti sťažovateľky od 7. júna 2004 do 27. decembra 2010 k odporkyni

zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia návrhu

na zrušenie vyživovacej povinnosti od 28. decembra 2010 do 31. mája 2012 potvrdil.

Vo zvyšnej časti krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že zrušil vyživovaciu

povinnosť sťažovateľky vo vzťahu k odporkyni od 1. júna 2012.

Proti rozsudku krajského súdu z 19. septembra 2013 podala sťažovateľka dovolanie,

pričom predložila aj „potvrdenie o odoslaní a doručení faxového podania Okresnému súdu

Bratislava II o 22:30 dňa 27. 12. 2013 z faxového čísla právneho zástupcu sťažovateľky...

poštová doručenka o odovzdaní originálu dovolania na pošte právnym zástupcom

sťažovateľky na doručenie súdu dňa 30. 12. 2013 v Galante“.

Dňa 11. decembra 2013 bola na rozsudku krajského súdu vyznačená doložka

právoplatnosti s dátumom právoplatnosti k 26. novembru 2013. Následne bola pripojená

zmena doložky právoplatnosti z 5. mája 2014 s preškrtnutím pôvodnej doložky

a s uvedením dátumu právoplatnosti 31. marca 2014.

Okresný súd následne rozhodol uznesením z 5. februára 2014 tak, že sťažovateľku

vyzval, aby v lehote 10 dní doplnila neúplné dovolanie, a to predložením originálu

splnomocnenia advokátovi, ktorý ju bude zastupovať v dovolacom konaní.

Sťažovateľka 16. mája 2014 predložila okresnému súdu splnomocnenie „v poradí

druhého originálu plnej moci“ a pripojila aj sťažnosť proti postupu okresného súdu.

Dňa 15. augusta 2016, t. j. „2 roky 7 mesiacov a 19 dní po doručení dovolania

sťažovateľky vo veci, súdu“, bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie

najvyššieho súdu z 23. júna 2016, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Sťažovateľka následne v sťažnosti poukazuje na výsledok trestného konania, pričom

uvádza:

„Krajský súd v Bratislave uznesením, sp. zn.: zo dňa 11. 06. 2014 tento

podľa , napadnutý rozsudok Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. zo dňa 19. 11. 2013 vo veci prečinu zanedbania povinnej

výživy sťažovateľkou konanej z podnetu účelovo podaného trestného oznámenia otca

plnoletej... rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a podľa

vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

znova prejednal a rozhodol...

Dňa 27. 09. 2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn.

na verejnom zasadnutí podľa zrušil sťažovateľkou

odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo

dňa 17. 03. 2016 v celom rozsahu...“ a týmto rozsudkom sťažovateľku „oslobodil spod

obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa

) nakoľko skutok nie je trestným činom“.

Sťažovateľka následne v sťažnosti uvádza:

«Stav právnej neistoty v podstate pretrváva doteraz, vzhľadom na závažné porušenia

základných práv sťažovateľky v konaní ako aj zákona orgánmi verejnej moci,

podčiarknuté rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn.

zo dňa 23. júna 2016 dovolanie odmietol. ...

Primárne sťažovateľka namieta právne puristický prístup tak Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako aj Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu

nekorešpondujúcom s ustanovením § 1 civilného procesného kódexu, keď Najvyšší súd

Slovenskej republiky zhodne ako predtým v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave

odvolanie sťažovateľky, izolovane posudzuje dovolanie sťažovateľky. ...

Krajsky súd v Bratislave pochybil, keď sa obmedzil na až administratívno

formalistický prístup v rozhodovaní v časti týkajúcej sa zmeny návrhu, ale ignoruje

skutočnosť, že dovolateľka opakovane argumentuje neplnením poučovacej povinnosti

prvostupňového súdu, keďže v jej prípade absentuje adekvátne právne zastúpenie, ako aj

samotná právna kvalifikácia. Je zarážajúce, že napr. vo veci vedenej pod sp. zn.

ten istý súd svojim uznesením na č. l. 73 zruší prvostupňové rozhodnutie

z dôvodu absencie poučovacej povinnosti podľa napriek zastúpeniu

advokátom, ale v takýchto jednoznačne citlivých veciach, ako sú existenčné otázky bytia,

odignoruje absenciu poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom v zmysle .

Ponecháva nepovšimnuté skutočnosti, ktoré nielenže vyšli jednoznačne najavo,

odôvodňujúce samotné naplnenie spravodlivosti konania ( ), ale zakrávajúc sa

pláštikom právnej formálnosti zhodia procesné nekvalifikovaný pozmeňujúci návrh

dovolateľky na zmenu výšky výživného limitovaného 30% životného minima. Takýto postup

odvolacieho súdu je jednoznačne naplnením ustanovenia

odôvodňujúceho podanie a samotnú prípustnosť dovolania, keď postupom súdov bola

dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom. ...

Zásadne sa nemožno stotožniť ani v absolutizovaní zásady „res iudicata“ v konaní,

ako ju ponúka Krajský súd v Bratislave. V opačnom prípade by vyššie citované ustanovenia

rodinného kódexu týkajúce sa zmeny pomerov ostali fikciou. A práve na túto skutočnosť

upozorňovala sťažovateľka v dovolacom aj odvolacom konaní a namieta tento zásadne

odmietavý postoj súdov konajúcich vo veci na všetkých jeho stupňoch. Sťažovateľka

namieta pochybenie súdov, keď tieto navyše nerozlišujú, resp. v konaní a rozhodovaní sa to

neprejavuje, že až do plnoletosti dieťaťa sťažovateľky, teda do 7. 06. 2004 (pred obdobie

ktorého smeroval z časti aj návrh sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania na prvom

a druhom stupni v pozícii navrhovateľky), neboli súdy viazané návrhom, ale mohli konať aj

bez návrhu. Otázku možnosti aplikácie , a to aj aj v určitej časti návrhu vzhľadom

na zhodné tvrdenia dcéry dovolateľky v tomto konaní, ponechávame bez komentára. Len

dokresľuje popri absencii poučovacej povinnosti absenciu snahy súdov naplniť účel

konania sledovaný už uvedeným .»

Sťažovateľka ďalej uvádza, že konajúce súdy priznali výživné v rozpore s dobrými

mravmi, keď nezohľadnili, že „dcéra sťažovateľky je plnoletá, a že jej majetkové pomery

vysoko prevyšujú majetkové pomery sťažovateľky... že o dcérine nadštandartné majetkové

pomery sa pričinila práve sťažovateľka.

... Súdy na jednej strane preukázateľne zistili zmenené pomery u oboch účastníkov

konania, vrátane toho, že sťažovateľka nie je vinná zo svojich pomerov, či už zdravotných

alebo majetkových..., avšak vo svojom neskoršom postupe tieto žiadnym spôsobom

nezohľadňujú...

... Súdy... po preukázaní nedostatku právneho vzdelania sťažovateľky konali nie

v súlade, ale v rozpore s ustanoveniami § a 5 , porušujúc tak základné práva na

spravodlivosť a rovnoprávne postavenie účastníkov v konaní.

Hoci konanie o výživnom pre maloleté dieťa je v súlade s ustanovením § 81 ods. 1

potrebné považovať za konanie, ktoré je možno začať i bez návrhu, prípadné konanie

o zníženie už súdom určenej výšky vyživovacej povinností spravidla začína na návrh toho

z rodičov, ktorý o zníženie výživného požiada. Uvedený postup - podanie návrhu - je avšak

následne nutný v konaniach o vyživovacej povinnosti v súvislosti s plnoletými deťmi. Táto

skutočnosť zjavne tak prvostupňovému súdu, ako aj súdu odvolaciemu a aj súdu

dovolaciemu zjavne unikla.“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že v konaní bolo preukázané, že

od rozhodnutia, ktorým bola určená výška výživného, došlo k zmene pomerov sťažovateľky

a aj odporkyne.

Podľa sťažovateľky konajúce súdy – okresný súd, krajský súd a najvyšší súd –

pochybili, keď neprihliadli na uznesenie krajského súdu, ktorým bolo nariadené predbežné

opatrenie, na základe ktorého mala platiť výživné odporkyni vo výške 30 % zo sumy

životného minima. Následne sťažovateľka uvádza:

«Sťažovateľka namieta procesné pochybenie súdu, keď prehliadol skutočnosť, že

z dôvodov pochybení na strane súdu súd takto rozhodol v novembri 2008 teda v čase

pretrvávania sťažovateľkinej dlhodobej práceneschopnosti, kedy táto nie z vlastných

zavinených dôvodov, ale z dôvodov jej závažného ochorenia (ktoré ochorenie si

sťažovateľka sama nespôsobila, a to ani nedbanlivosťou!) a s ním súvisiacou

práceneschopnosťou. Nebolo vinou ani zavinením sťažovateľky, že nemohla predložiť súdu

príslušné dôkazy, keď týmito disponovala až o niekoľko mesiacov - až poprípade o rok

neskôr!

... v konaní nielen prvostupňový ale aj odvolací súd v konaní nielenže „prehliadajú“

opakovane a riadne preukázané skutočnosti, týkajúce sa nielen zdravotného stavu

sťažovateľky, stavu hmotnej núdze, v ktorej sa ocitla nie z vlastnej viny, príjmu sťažovateľky

v čase rozhodovania súdu dňa 25. 11. 2008 preukázateľne predstavoval sumu cca 118,76

Eura... Nie je chybou ani zavinením sťažovateľky, že súd v konaní riadne nevykonal

dokazovanie, hoci mu táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona, ani to že procesné

pochybenia navyšoval o ďalšie a ďalšie.

Súdy na všetkých stupňoch konania vo svojom rozhodnutí neobjasnili z akého dôvodu

vo veci výživného neprihliadali ani na opodstatnené výdavky rodiča – sťažovateľky...

V súhrne − odvolací súd procesne pochybil, keď sa nevyporiadal s dôvodmi odvolania

dovolateľky.

A súdna moc identicky tvrdí

Z III (s 335): „Aj keď (okrem výživného maloletých detí, či už ho poskytujú rodičia

alebo predkovia dieťaťa) rozhodnutie o výživnom alebo o príspevku, prípadne inej dávke

splatnej v budúcnosti možno zmeniť len na návrh účastníkov, to nebráni, aby zmena

rozhodnutia bola urobená aj v týchto prípadoch od zmeny pomerov, teda prípadne

s účinnosťou pred podaním návrhu.“»

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd a ani krajský súd jej nezaslal vyjadrenia

protistrany.

Sťažovateľka ďalej uvádza:

«Sťažovateľka namieta skutočnosť, že súd pojednával a rozhodol síce v jej

neprítomnosti a neprítomnosti a bez vypočutia tak sťažovateľky ako aj jej plnoletej dcéry...,

avšak v prítomnosti a po výpovedi pred sudom otca plnoletej, ,

ktorý tak konal bez platnej plnej moci, čo je zrejmé s poukazom na: 1.9.4.1. body 8, 10., 11.,

12., 17., 28.1., čl. I ústavnej sťažnosti, na ktorých sú preukázateľne podpisy

... (aj tie „predstierajúce, že sú podpismi , dcéry

sťažovateľky) 1.9.4.2 body 28.2., 39., 40., 43., čl. I ústavnej sťažnosti, na ktorých sú

preukázateľne pravé podpisy ...

Podľa názoru sťažovateľky postupom ako je uvedené vyššie tak postupom

prvostupňového súdu Okresného súdu Bratislava II, Krajského súdu v Bratislave

v odvolacom konaní a následne aj Najvyšší súdom v dovolacom konaní (keď pochybenie

Krajského súdu v Bratislave neodstránil) bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek

spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľke nebolo umožnené

zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany k jej návrhu a neskôr k odvolaniu...

Argumentácia sťažovateľky v konaní na odvolacom aj dovolacom súde však

v žiadnom prípade nebola bezvýznamná.»

Sťažovateľka namieta, že konajúce súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia riadne,

a v tejto súvislosti uvádza:

«Sťažovateľka namieta skutočnosť, že z napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu,

ako aj samotného odôvodnenia rozsudku, nie je zrejmé na základe čoho súd dospel k záveru

formulovanému vo výrokovej časti rozhodnutia, ani akými úvahami sa pri rozhodovaní

riadil, keď odignoroval skutočnosti, ktoré nesporne vyšli za konania najavo, resp. v danom

konaní neboli medzi účastníkmi nielenže sporné, ale dokonca dochádzalo k zhodným

tvrdeniam. ...

Ani Okresný súd v Bratislave ani Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací a ani

Najvyšší súd Slovenskej republiky nedal sťažovateľke konkrétne odpovede na jej podstatné

námietky uvedené v rozsiahlom odvolaní, resp. sa nezaoberal ani návrhom sťažovateľky

zo dňa 19. 09. 2013 (bod. 22., 41., 42., 44. čl. I. tejto ústavnej sťažnosti), resp. dostatočným

spôsobom sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami sťažovateľky, ktoré vzniesla

v odvolacom a neskôr v dovolacom konaní.

Sťažovateľka namieta, že Krajský súd v Bratislave sa žiadnym spôsobom nevyrovnal

s tzv. „odôvodnením“ rozsudku napadnutého dovolateľkiným odvolaním. Pritom, keď tak

prvostupňový ako aj odvolací súd dospeli k názoru, že v prípade rozhodnutí súdu ide o ich

tzv. „nemennosť' ak ide o úpravu práv a povinností vo veci výživného na deti, resp. že táto

vyživovacia povinnosť trvá za každých okolností - pochybili, a ide tu o závažné procesné

pochybenie súdu vo veci a k závažnému porušeniu základných ľudských práv dovolateľky.

Z platnej právnej úpravy totiž nesporne vyplýva, že v zásade je možné výživné nielen znížiť,

resp. zvýšiť, ale aj zrušiť. Uvedený stav svojim rozhodnutím nezahojil ani Najvyšší súd

Slovenskej Republiky.

... Súd musí v odôvodnení uviesť, ak u povinného počíta s potencialitou príjmov

povinného, prečo takto uvažuje, ak takto uvažuje, a o aké dôkazy sa opiera. Nemôže však

ignorovať skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Je povinný sa vo svojom rozhodnutí

s nimi vysporiadať. S poukazom na ustanovenie však nie je spôsobilý nezohľadniť

nesporné skutočnosti zakrývajúc sa pláštikom formálnych nedostatkov. Odvolacím súdom

argumentované ustanovenia zvádzajú k záveru, že ich použitie v danom prípade je v rozpore

s požiadavkou spravodlivosti konania.

... sťažovateľka nezistila, na základe čoho/ako súd či už prvostupňový a/alebo

odvolací dospel k záveru že majetkové pomery, životná úroveň a schopnosti sťažovateľkinej

dcéry Márie, boli v čase rozhodovania súdov a stále sú nižšie ako majetkové pomery,

životná úroveň dovolateľky, keď jej dcéra je vlastníčkou bytu v hodnote cca 200 000 €,

s pravidelným príjmom z jeho prenájmu.»

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a jej právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti

tiež namieta, že v konaní došlo k prieťahom v takej intenzite, že mali za dôsledok

aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa . V tejto

súvislosti uvádza:

«Návrh vo veci bol súdu doručený 21. 11. 2010.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv v konaní, keď ešte

27. 12. 2013 podala Dovolanie... avšak Najvyšší súd vo veci rozhodol až s odstupom 30

(tridsiatich mesiacov) uznesením sp. zn. zo dňa 23. 06. 2016 a to tak že

porušil základné práva sťažovateľky.

Uvedená dĺžka rozhodovacieho obdobia na Najvyššom súde podľa názoru

sťažovateľky nezodpovedá ani zložitosti problematiky, ani jasnosti dôkazov predložených

súdu sťažovateľkou, ani zložitosti, resp. „zriedkavosti“ právnych otázok, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky zo dňa 23. 12. 2013.

Ku prieťahom v konaní v nemalej miere prispeli tiež súdy prvotupňový aj odvolací

arbitrárnymi rozhodnutiami a úkonmi, špecifikovanými v čl. I. bodoch: 3., 17., 20.

a 21. (minimálne predčasné a teda vyvolávajúce potrebu podania odvolania sťažovateľkou,

nielen preto, že ani sťažovateľka ani odporkyňa v konaní neboli vypočuté...

Ku prieťahom v konaní v nemalej miere prispeli súdy tiež akceptovaním úkonov

vykonaných tretími osobami neoprávnenými vykonávať úkony za plnoletú dcéru

sťažovateľky...

Z dôvodov porušovania základných práv sťažovateľky zo strany Okresného súdu

Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave bola táto nútená podať sťažnosti...

V daných súvislostiach sťažovateľka poukazuje najmä na uznesenie Okresného súdu

Bratislava II č. k. -190 zo dňa 27. 07. 2012, v spojení s uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -225 zo dňa 18. 04. 2013, ktorým tento sťažovateľkou

odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. -190

zo dňa 27. 07. 2012 paradoxne a doslova nelogicky potvrdil (?!)

Uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -331 zo dňa

05. 02. 2014 tento rozhodol tak, že vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní doplnila

neúplné dovolanie zo dňa 23. 12. 2013... jednoznačne nie je možné považovať za efektívne

konanie zo strany súdu, keď plná moc právneho zástupcu sťažovateľky bola k podaniu

dovolania zo dňa 23. 12. 2013 v originály riadne priložená v zásielke odovzdanej na pošte...

ešte dňa 30. 12. 2013

Pri zákonných postupoch nakladania s poštovými zásielkami súdu a so spisom sp. zn.

Okresného súdu Bratislava II musel byť originál plnomocenstva udeleného

advokátovi sťažovateľkou pre dovolacie konanie by v ňom riadne zažurnalizovaná

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že nešlo o prvý prípad v konaní, keď zásielky

a alebo podania riadne doručované súdu „v spise sp. zn. Okresného súdu

Bratislava II riadne zažurnalizované neboli, resp. úplne chýbali“.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka

navrhovateľkou, obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného

súdnictva, preto dĺžka konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky nebola závislá

od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci. Tá nebola ani tvrdená zo strany

krajského súdu.

Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej

agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne

zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci túto nie je možné v namietanom konaní pripustiť

ani na základe skutočností zistených zo spisu.

Spravodlivé rozhodnutie a právna istota vo veci predstavovali pre sťažovateľku

veľmi veľa, vzhľadom na jej zdravotné postihnutie, invaliditu, stav hmotnej núdze, a v

nemalej miere zaváži aj aspekt uhlu pohľadu dobrých mravov, tak veľa bolo a je v hre pre

sťažovateľku.»

Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd porušili

jej právo podľa čl. 13 dohovoru tým, že „Dovolanie sťažovateľky zo dňa 12. 06. 2013 proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. -225 zo dňa 18. 04. 2013

a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. -190 zo dňa 27. 07. 2012

faxového súdu podaním zo dňa 13. 06. 2013 a to dvojmo spolu s tromi prílohami, napriek

tomu, že bolo podané v lehote, na súde tomu príslušnom, Okresným súdom Bratislava II

nikdy nebolo postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na konanie a rozhodnutie.

Dokonca Krajský súd v Bratislave vo veci konal a dňa 19. 09. 2013 vo veci rozhodol

(č. l. 275-276), napriek tomu, že mu bolo známe, že sťažovateľka riadne a v lehote podala

Dovolanie zo dňa 12. 06. 2013...

... ani Najvyšší súd Slovenske republiky vôbec nerozhodol o dovolaní sťažovateľky

zo dňa 12. 06. 2013... a ani pred tým ako rozhodol vo veci dovolania sťažovateľky zo dňa

23. 12. 2013.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd pochybil, a závažným spôsobom porušil

základné práva sťažovateľky, keď nedodržal procesné podmienky a nevyzval sťažovateľku

na preukázanie podania dovolania v zákonom stanovenej lehote a otvoril pojednávanie (!)

Odvolací súd navyše zašiel až tak ďaleko, že informáciu týkajúcu sa podania

dovolania dňa 12. 06. 2013 proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa

18. 04. 2013 č. k. -225 vo veci, ktorú sťažovateľka dňa 19. 09. 2013 vyslovila

v pojednávacej miestnosti pred otvorením pojednávania vo veci priamo pred senátom

Krajského súdu v Bratislave ako aj otázku súdu nezachytil do zápisnice o pojednávaní,

pojednávanie otvoril a v predmetnej veci konal ďalej tak, akoby dovolateľka dovolanie

zo dňa 12. 06. 2013 nebola podala.

Uvedený postup je plne v rozpore s procesnými podmienkami, ako aj s deklarovanou

garanciou právneho štátu, ktorého imanentnou súčasťou je požiadavka právnej istoty, ktoré

konanie porušovania základných práv sťažovateľky zavŕšil Najvyšší súd Slovenskej

republiky, keď tieto skutočnosti pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky sp. zn.

prehliada a neuvažuje.“

Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd porušil jej základné práva podľa čl. 19

ods. 1, 2 a 3 a právo podľa dohovoru na tom základe, že vo svojom rozsudku

prihliadol na prebiehajúce trestné konanie, čím porušil aj princíp prezumpcie neviny. V tejto

súvislosti uvádza:

«Pri objektívnom posúdení materiálnych pomerov sťažovateľky, povinnej a matky

oprávnenej, je zrejmé, že táto nebola bez vlastnej viny schopná dostáť záväzkom

stanovených jej súdmi vo veci výživného na mal. Mareka a na plnoletú Máriu, ktoré

vzhľadom na zmenu pomerov, na výšku stanovenú súdmi nad objektívne reálne možnosti

sťažovateľky - povinnej a matky oprávnenej majú pre povinnú de facto v skutočnosti

likvidačný/eliminačný charakter a význam, s jej súčasnou tzv. „umelou kriminalizáciou“

Jednotlivé skutočnosti boli detailnejšie špecifikované spolu s dôkazmi v podaniach matky

vo veci, avšak súd sa so žiadnym z dôkazov doložených matkou, so žiadnym jej tvrdením,

žiadnym spôsobom nevysporiadal.

... orgány verejnej moci v konaní napádanom touto ústavnou sťažnosťou chybili, keď

voči sťažovateľke neaplikovali zásadu prezumpcie neviny...

V daných súvislostiach nie je možné ignorovať ani ujmu, ktorá bola a/alebo ešte

môže byť spôsobená na dobrej povesti sťažovateľky v dôsledku uvedenia nepresných alebo

zavádzajúcich informácií a z toho vyplývajúcich chybných postupov orgánov verejnej moci

založených pri absencii prezumpcii neviny na účelových tvrdeniach účelovo fabulovaných

, ktorý sa v danom konaní pred súdom svojvoľne prezentuje

ako zástupca odporkyne.»

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo (sťažovateľky)... na súdnu a inú ochranu vplývajúce z čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konane vyplývajúce z

Dohovoru... a základného práva a čl. 36 Listiny... Najvyšším súdom Slovenskej republiky

v konaní sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. júna 2016... Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -278

z 19. 09. 2013... Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -225 z 18. 04. 2013... Okresným súdom

Bratislava II v konaní sp. zn. a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.

-190 z 27. 07. 2012... Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn.

18/ 237/2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. -147

z 23. 01. 2012... Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. a uznesením

Okresného súdu Bratislava II č. k. -331 z 05. 02. 2014 porušené boli.

Základné právo (sťažovateľky)... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

vyplývajúce z čI. 46 ods. 1 a a právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Najvyšším

súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2016 porušené boli.

Základné právo (sťažovateľky)... na účinný opravný prostriedok vyplývajúce z čl. 13

Dohovoru... Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna

2016... Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. a uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -225 z 18. 04. 2013... Okresným súdom Bratislava II

v konaní sp. zn. a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.

-190 z 27. 07. 2012 porušené bolo.

Základné právo (sťažovateľky)... na rešpektovanie súkromného a rodinného života

vyplývajúce z Dohovoru... a z , 2 a 3

Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II č. k. -147 z 23. 01. 2012 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. júna 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -278 z 19. 09. 2013

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -225 z 18. 04. 2013

sa zrušuje.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. -190 z 27. 07. 2012

sa zrušuje.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. -147 zo dňa 23. 01. 2012

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

(Sťažovateľke)... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €..., ktoré jej

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €..., ktoré jej je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6000 €..., ktoré jej je Okresný súd

Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť (sťažovateľke)... Trovy konania

v sume 296,44 €..., na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka uvádza:

„Žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľke primerané

finančné zadosťučinenie, ktorého výška je odvodená s ohľadom na nominálnu ako aj

morálnu ujmu spôsobenú sťažovateľke. ...

Odôvodnenie priznania primeraného finančného zadosťučinenia je vyšpecifikované

v samostatnej prílohe tejto ústavnej sťažnosti, je jej neoddeliteľnou súčasťou.“

V prílohe k sťažnosti označenej ako „Odôvodnenie priznania primeraného

finančného zadosťučinenia“ sťažovateľka v podstatnom uvádza:

«Sťažovateľka následkom uvedeného konania, de facto utrpela závažné nezvratné

fatálne ochorenie, z ktorého dôvodu je sťažovateľka od roku 2009 v invalidnom dôchodku,

odtrhnutá od vlastných detí ex-manželom „z vôle súdu“.

Tým, že sťažovateľka v konaní pred súdom fakticky právo na spravodlivý proces

stratila, tak jej ex-manžel deti vychoval a stále na ne výchovne pôsobí tak, aby deti konali

v rozpore s dobrými mravmi, nijakým spôsobom k nej neprejavili pozitívnu myšlienku,

snahu, úmysel, konanie, nieto ešte pomoc. ...

Súdne konanie o zrušenie výživného a teda i právna neistota vo veci pretrvala od

roku 2010, teda už 6 rokov (!) čo je dlhá aj pre zdravého človeka, finančne zabezpečeného,

nieto ešte pre invalidnú dôchodkyňu, ktorá nemá prostriedky ani na lieky, ktoré nevyhnutne

potrebuje, a už vôbec nemá prostriedky na liečbu...

Aj keby prišlo ku pozitívnej zmene, nikdy nebude možné vrátiť sťažovateľke späť

uplynulé roky, zmarené preťahmi v konaní, dôveru detí z detstva, stratenú z dôvodov

porušenia základných ľudských práv sťažovateľky v konaní, čo je nevratné, navrátenie do

zdravého stavu, avšak, aspoň by si mohla finančne zabezpečiť tak potrebné lieky a liečbu

pre stabilizáciu jej zdravotného stavu.

S ohľadom na uvedené si sťažovateľka uplatňuje primerané zadosťučinenie...»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľky, zastúpenej kvalifikovaným právnym

zástupcom, ústavný súd vychádzal z predmetu konania tak, ako ho vymedzila v petite svojej

sťažnosti. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti a v jej petite napadnutý rozsudok krajského

súdu z 19. septembra 2013 označuje sp. zn. „3 Co 537/2012“. Sťažovateľka k sťažnosti

priložila rozsudok krajského súdu z 19. septembra 2013 označený sp. zn. .

Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti, ústavný súd uvedenie sp. zn.

považoval za zrejmú nesprávnosť s tým, že správna spisová značka predmetného rozsudku

je sp. zn. .

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46

ods. 1 , základného práva podľa listiny a práv podľa

a čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. januára 2012 a k namietanému porušeniu

základného práva podľa a podľa listiny a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. júla 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Napadnutým rozsudkom z 23. januára 2012 okresný súd rozhodol vo veci samej tak,

že návrh sťažovateľky na zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol. Proti tomuto rozsudku

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

z 19. septembra 2013.

Napadnutým uznesením z 27. júla 2012 okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky

na odpustenie zmeškania lehoty. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 18. apríla 2013.

Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú uplatnil na základe odvolaní

podaných sťažovateľkou v uvedených veciach, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. apríla 2013 a k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 5. februára 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Napadnutým uznesením z 18. apríla 2013 krajský súd rozhodol o odvolaní

sťažovateľky tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu z 27. júla 2012, ktorým tento

nevyhovel jej návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. V odôvodnení napadnutého

uznesenia z 18. apríla 2013 krajský súd v podstatnom uviedol:

„Nakoľko navrhovateľka podala odvolanie proti rozsudku č. k. -147

zo dňa 23. 1. 2012 včas, jej návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania

v zmysle nie je dôvodný (keď lehotu na podanie odvolania nezmeškala,

nie je čo odpúšťať). Na uvedenom základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa síce z iných dôvodov, avšak ako vecne správne v zmysle

potvrdil.“

V dovolaní z 12. júna 2013 proti uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013

sťažovateľka uviedla, že uznesenie krajského súdu z 18. apríla 2013 jej bolo doručené

13. mája 2013, pričom sťažnosť podala ústavnému súdu faxom 17. októbra 2016, t. j. zjavne

po uplynutí lehoty podľa , preto je potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť podľa ako podanú oneskorene.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že napadnutým uznesením z 18. apríla

2013 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ale z dôvodu, že sťažovateľka

odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 23. januára 2012 podala včas, preto nebolo

možné vyhovieť jej návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Týmto vlastne krajský súd

rozhodol v plnej miere v prospech sťažovateľky. Ústavný súd už uviedol

(), že za splnenia zákonných podmienok môže napadnúť rozhodnutie súdu

príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník konania [napr. § 201, § 240 ods. 1

(ďalej aj „OSP“)]. Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len

o toho účastníka, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech

sa prejaví v zásade tým, že účastník bol neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím

procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Uvedený právny záver možno

aplikovať aj na podanie sťažnosti podľa . Keďže sťažovateľka podala

sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013, ktoré bolo v jej

prospech, je týmto daný aj dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako neprípustnej.

Vzhľadom na uvedené – v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 13

dohovoru – je bez právneho významu zaoberať sa námietkou sťažovateľky, že konajúce

súdy – okresný súd, prípadne krajský súd – nepredložili jej dovolanie z 12. júna 2013 proti

uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013 na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Napadnutým uznesením z 5. februára 2014 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby

v lehote 10 dní doplnila neúplné dovolanie z 23. decembra 2013, a to predložením originálu

splnomocnenia udeleného advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 16. mája 2014 doručila osobne okresnému súdu

podanie, v ktorom reagovala na uznesenie okresného súdu z 5. februára 2014, s ktorým

zároveň predložila aj originál splnomocnenia. Z uvedených okolností je zrejmé,

že sťažovateľka uznesenie okresného súdu prevzala – a to zjavne pred 16. májom 2014,

pričom sťažnosť podľa podala ústavnému súdu faxom 17. októbra

2016, teda po uplynutí lehoty podľa , preto ju ústavný

súd odmietol v tejto časti podľa ako podanú

oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. septembra

2013

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota

je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

( ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateľky vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď

to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom

dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného

súdu nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. septembra 2013 z hľadiska

toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú – a to v takom rozsahu, v akom

tento rozsudok a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nepreskúmal najvyšší súd

v napadnutom dovolacom konaní.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým rozsudkom z 19. septembra 2013 rozhodol

tak, že nepripustil návrh na zmenu návrhu sťažovateľky týkajúci sa zníženia jej vyživovacej

povinnosti k odporkyni od 8. septembra 2002 do 6. júna 2004 na sumu 30 % životného

minima a zníženia jej vyživovacej povinnosti k odporkyni od 9. decembra 2010 na sumu

30 % životného minima. Rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia návrhu na zrušenie

vyživovacej povinnosti sťažovateľky k odporkyni s účinnosťou od 7. júna 2004

do 27. decembra 2010 zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Rozsudok okresného súdu

v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti sťažovateľky k odporkyni

s účinnosťou od 28. decembra 2010 do 31. mája 2012 potvrdil. Rozsudok okresného súdu

vo zvyšnej časti vo veci samej zmenil tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľky

k odporkyni, ktorej výška bola naposledy určená špecifikovaným rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V v spojení s rozsudkom krajského súdu. Krajský súd v odôvodnení

rozsudku uviedol:

„Navrhovateľka v podanom odvolaní rozšírila návrh o eventuálny petit ohľadom

zníženia vyživovacej povinnosti navrhovateľky k odporkyni odo dňa 8. 9. 2002 do 6. 6. 2004

na sumu 30% životného minima a zníženia vyživovacej povinností navrhovateľky

k odporkyni odo dňa 9. 12. 2010 na sumu 30% životného minima. Odvolací súd uvedenú

zmenu návrhu v zmysle veta prvá nepripustil (výrok I.), keď výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu a zároveň

pripustenie požadovanej zmeny návrhu by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti

konania ( ), keď navrhovateľke nič nebránilo podať návrh na začatie

predmetného konania dňa 9. 12. 2010 už v znení požadovanej zmeny návrhu.

Navrhovateľka v časti požadovaného zníženia vyživovacej povinnosti odo dňa 8. 9. 2002 do

6. 6. 2004 na sumu 30 % životného minima navyše žiadala rozšírenie návrhu ohľadom

právoplatne rozhodnutej veci, keď o výške vyživovacej povinnosti navrhovateľky k

odporkyni za obdobie od 8. 9. 2002 do 27. 12. 2010 už bolo právoplatne rozhodnuté.

V predmetnom konaní sa navrhovateľka domáhala zrušenia vyživovacej povinnosti

k odporkyni počnúc dňom 7. 6. 2004. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k.

17 -761, zo dňa 14. 6. 2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -78, zo dňa 25. 11. 2008, právoplatným dňa 27. 12. 2010, bola

navrhovateľke určená vyživovacia povinnosť voči odporkyni v sume 3.000,- Sk mesačne

počnúc dňom 8. 9. 2002; zročné výživné za obdobie do 8. 9. 2002 do 31. 5. 2005 v celkovej

sume 98.300,- Sk bolo povolané splácať v mesačných splátkach po 3.000,- Sk spolu

s bežným výživným počnúc mesiacom august 2005, pod následkom straty výhody splátok.

Z uvedeného je zrejmé, že o výške vyživovacej povinnosti navrhovateľky k odporkyni

za obdobie do 27. 12. 2010 už bolo právoplatne rozhodnuté.

Právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. -761, zo dňa

14. 6. 2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -78,

zo dňa 25. 11. 2008, ktorým bola uložená navrhovateľke povinnosť prispievať na výživu

odporkyne sumou 3.000,- Sk mesačne počnúc dňom 8. 9. 2002, tak predstavuje prekážku

veci právoplatne rozhodnutej pre konanie o návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti

v období od 7. 6. 2004 do 27. 12. 2010 (keď pri právoplatnom rozhodnutí o povinnosti plniť

vyživovaciu povinnosť bola prejudiciálne posúdená existencia a teda trvanie vyživovacej

povinnosti navrhovateľky k odporkyni). Nakoľko prekážka veci právoplatne rozhodnutej

( ) predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, odvolací

súd napadnutý rozsudok v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti

navrhovateľky k odporkyni v období od 7. 6. 2004 do 27. 12. 2010 v zmysle § 221 ods. 1

písm. d) zrušil a v zmysle veta prvá v spojení s

konanie v tejto časti zastavil (výrok II.). Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pri

zmene rozsudku v zmysle nemožno preskúmavať správnosť pôvodného

rozsudku; je potrebné zaoberať sa len otázkou, či došlo k podstatnej zmene okolností, ktoré

odôvodňujú zmenu pôvodného rozsudku. Zmena takéhoto rozsudku nie je možná spätne

bez obmedzenia, teda aj za obdobie pred vyhlásením pozmeňujúceho rozsudku.

Navrhovateľka v odvolaní namietla prejednanie a rozhodnutie veci súdom prvého

stupňa na pojednávaní dňa 23. 1. 2012 napriek jej ospravedlneniu a žiadosti o odročenie

pojednávania. Nakoľko v spise sa žiadne ospravedlnenie navrhovateľky so žiadosťou

o odročenie pojednávania nenachádza, súd prvého stupňa správne postupoval, keď vec

v zmysle prejednal v jej neprítomnosti.

Odvolací súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že odporkyňa skončila

vysokoškolské štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

dňa 30. 5. 2012; podľa potvrdenia zo dňa 6. 6. 2013 je odporkyňa

zamestnaná od 15. 10. 2012. Odporkyňa uviedla, že po skončení štúdia bola zamestnaná

od 1. 7. 2012 a následne podľa založeného potvrdenia. Na základe uvedeného bol v čase

rozhodovania správny záver súdu prvého stupňa ohľadom trvania vyživovacej povinnosti

navrhovateľky voči odporkyni. Vzhľadom k predmetu konania, ktorým bolo zrušenie

vyživovacej povinnosti, sú potom nedôvodné námietky týkajúce sa nevysporiadania

so zmenou pomerov účastníčok konania. Odporkyňa na pojednávaní odvolacieho súdu dňa

19. 9. 2013 súhlasila so zrušením vyživovacej povinnosti počnúc dňom 1. 6. 2012 s tým, že

od navrhovateľky nebude požadovať žiadne zameškané výživné, t. j. nebude si od nej

uplatňovať žiadne nároky z titulu vyživovacej povinnosti; navrhovateľka za týchto

podmienok súhlasila so zrušením vyživovacej povinnosti od 1. 6. 2012.

Nakoľko i pre rozsudok odvolacieho súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia,

odvolací súd v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľky

k odporkyni s účinnosťou od 28. 12. 2010 do 31. 5. 2012 napadnutý rozsudok potvrdil

(výrok III.) a vo zvyšnej časti vo veci samej zmenil tak, že v zmysle § 78 ods. 1 veta prvá

Zák. o rodine a zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľky

k odporkyni, ktorej výška bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

č. k. -761, zo dňa 14. 6. 2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -78, zo dňa 25. 11. 2008, s účinnosťou od 1. 6. 2012 (výrok

IV.).“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Ústavný súd preto v relevantnom rozsahu preskúmal aj rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 23. januára 2012, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky

na zrušenie vyživovacej povinnosti. Okresný súd v rozsudku, aplikujúc § 62 ods. 1 a 2

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), uviedol:

„Zákonná povinnosť rodičov plniť vyživovaciu povinnosť deťom vzniká narodením

a trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Vyživovacia povinnosť teda nie je

ohraničená dosiahnutím určitého veku dieťaťa. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom tak

trvá dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť a uspokojovať svoje potreby.

Za okolnosť odôvodňujúcu trvanie vyživovacej povinnosti rodičov je potrebné akceptovať

štúdium. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že odporkyňa je aj v súčasnosti

študentkou denného štúdia na vysokej škole a teda nie je schopná sa sama živiť.

Z uvedeného je zároveň zrejmé, že doposiaľ trvá i vyživovacia povinnosť navrhovateľky voči

nej. Navrhovateľkou uvádzané skutočnosti týkajúce sa jej majetkových pomerov

a zdravotného stavu môžu mať vplyv na výšku jej vyživovacej povinnosti, nespôsobujú však

jej zánik. Na základe uvedených skutočnosti, ako aj citovaných zákonných ustanovení súd

dospel k záveru, že návrhu navrhovateľky nie je možné vyhovieť, keďže jej vyživovacia

povinnosť voči odporkyni stále trvá a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa , listiny a dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 19. septembra 2013.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil

– neuviedol, ako zohľadnil zmenu jej pomerov a zmenu pomerov odporkyne, neprihliadol

na príjmy otca odporkyne. Namieta tiež, že krajský súd rozhodol v jej neprítomnosti

a nezaslal jej vyjadrenia odporkyne k jej návrhu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu vyplýva záver o tom, ako tieto súdy posúdili návrh sťažovateľky.

V prerokúvanom prípade je rozhodujúce, že sťažovateľka návrhom žiadala, aby okresný

súd, resp. krajský súd rozhodli o zrušení jej vyživovacej povinnosti. Až v odvolacom konaní

navrhla zmenu svojho návrhu, kedy žiadala, aby súdy rozhodli o znížení rozsahu jej

vyživovacej povinnosti na zákonné minimum. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd

v spojení s okresným súdom dostatočne vysporiadal s relevantnými skutočnosťami –

vysvetlil, prečo rozhodol tak, že nepripustil zmenu návrhu, vysporiadal sa s relevantnou

skutočnosťou, či odporkyňa je schopná sama sa živiť, pričom poukázal na jej vysokoškolské

štúdium a tiež deň jeho ukončenia, vysporiadal sa aj so vzťahom medzi predchádzajúcou

úpravou výživného a návrhom sťažovateľky. Právne závery krajského súdu v spojení

s okresným súdom nie sú arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

udržateľné.

Ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľky, že jej krajský súd nedoručil

vyjadrenia odporkyne k návrhu. Túto skutočnosť mohla a mala uplatniť v dovolaní, čo však

neurobila, preto nie je prípustné, aby takúto námietku uplatnila prvýkrát až v sťažnosti

podľa .

Ústavný súd tiež neskúmal námietku o tom, že rozsudky okresného súdu a krajského

súdu nie sú riadne odôvodnené, keďže túto skutočnosť skúmal najvyšší súd v konaní

o dovolaní sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa listiny alebo

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny alebo práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 19. septembra 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu v spojení

s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných

ustanovení a zákona o rodine krajským súdom ako

odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. júna 2016

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 23. júna 2016 odmietol dovolanie

sťažovateľky. V uznesení poukázal na doterajší priebeh konania, na jednotlivé rozhodnutia

konajúcich súdov, na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Poukázal na to,

že sťažovateľka namietala, že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať [§ 237

písm. f) ], že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci [ ], a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci [ ]. Najvyšší súd skúmal prípustnosť

dovolania podľa , pričom uviedol:

„V danej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine a preto je prípustnosť dovolania výslovne

vylúčená ustanovením a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania

v zmysle citovaného ustanovenia v predmetnej veci nejde.“

Následne najvyšší súd s poukazom na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky skúmal,

či je naplnený dovolací dôvod podľa , pričom uviedol:

„Podľa názoru dovolateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť

z dôvodu, že súd ju v zmysle procesne nepoučil v súvislosti s jej procesne

nekvalifikovaným pozmeňujúcim návrhom na zmenu výšky výživného.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že odvolací súd podanie navrhovateľky − zmenu

návrhu považoval za náležitý pozmeňovací návrh, keď ho bez ďalšieho prejednal

a posudzoval z hľadiska splnenia predpokladov predvídaných v Zmena

návrhu na začatie konania je základným dispozičným úkonom navrhovateľa predmetom

konania, je však viazaná na súhlas súdu, ktorý - zmenu návrhu prejedná podľa procesných

pravidiel a zásad.

Obsah dovolacích námietok navrhovateľky v súvislosti s nepripustením zmeny

návrhu smeroval k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci vzhľadom na zákonnú

právnu úpravu ( ) a to najmä v súvislosti s posúdením splnenia

podmienok pre úspešnosť takéhoto návrhu. Dovolací súd zdôrazňuje, že nesprávne právne

posúdenie veci ( ) považuje za

prípustný dovolací dôvod, ktorý však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo

nesprávne právne posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred

súdom malo dôjsť tiež tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil,

nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Rozhodnutie

navrhovateľka považovala za nepreskúmateľné z dôvodu, že nie je v súlade so zákonnou

požiadavkou preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti súdneho rozhodnutia. ...

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3. decembra 2015

prijalo stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.

V prejednávanej veci o takýto výnimočný prípad vybočenia z medzí § 157 ods. 2

sa nejedná. Rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritéria odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu vo všetkých jeho výrokoch. Odvolací súd (ako vyplýva už z vyššie

uvedeného) náležite vysvetlil, pre nesplnenie ktorej rozhodujúcej skutočnosti

navrhovateľkou navrhovanú zmenu nepripustil.

Odvolací súd náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil

a konanie zastavil, v časti zamietnutia návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti

navrhovateľky k odporkyni s účinnosťou od 7. júna 2004 (t. j. od dosiahnutia plnoletosti

odporkyne) do 27. decembra 2010, keby bola právoplatne ustálená vyživovacia povinnosť

navrhovateľky k odporkyni (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.

). Odvolací súd pri zmene pomerov nevylúčil možnosť zmeniť pôvodný rozsudok

o výživnom (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine). V prejednávanej veci však rozhodnúť o zrušení

vyživovacej povinnosti podľa návrhu by znamenalo preskúmanie vecnej správnosti

pôvodného rozsudku (rozsudku o určení vyživovacej povinnosti). Zdôraznil, že uvedené

vylučuje a Odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu aj v ďalších dvoch výrokoch (III. a IV. výrok) spĺňa základné požiadavky kladené

na odôvodnenie súdnych rozhodnutí ( v spojení s ).

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa o trvaní

vyživovacej povinnosti navrhovateľky do 31. mája 2012 a preto rozsudok súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľky o zrušenie vyživovacej povinnosti za obdobie

od 28. decembra 2010 do 31. mája 2012 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2

). Zároveň vyživovaciu povinnosť navrhovateľky k odporkyni, naposledy určenú

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 14. júna 2005 č. k. -761 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 25. novembra 2008 sp. zn.

s účinnosťou od 1. júna 2012 zrušil. Právne tento výrok rozsudku zdôvodnil s odkazom

na veta prvá Zákona o rodine a Odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu tak dáva odpovede na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania,

preto ho dovolací súd považuje za riadne zdôvodnené, a teda za presvedčivé.

Námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu preto nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu konania

v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ().

Dovolací súd zhodne s názorom odvolacieho súdu považuje procesný postup súdu

prvého stupňa podľa za súladný so zákonom. Navrhovateľka v priebehu

prvostupňového, odvolacieho ani dovolacieho konania nedoložila žiadny relevantný doklad

preukazujúci jej ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania nariadeného

na 23. januára 2012.

Žalobkyňa neopodstatnene namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom

konať v zmysle

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písm. a/ až d/ a g/, Dovolanie v tejto veci

preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Dovolateľka vady uvedené

v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietala.“

Najvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal prípustnosť dovolania, pričom uviedol,

že dovolanie nie je podľa prípustné. Následne skúmal existenciu vady

podľa , t. j. že sťažovateľke mala byť odňatá možnosť konať pred súdom

z dôvodu, že okresný súd a krajský súd svoje rozsudky neodôvodnili riadne. Dospel

k záveru, že predmetné rozsudky súdov nižšieho stupňa sú riadne odôvodnené, preto

nemožno akceptovať námietku sťažovateľky o odňatí možnosti konať podľa § 237 písm. f)

. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárne, najvyšší súd odôvodnil výrok svojho uznesenia dostatočným spôsobom, preto

tieto právne závery nie sú ani zjavne neodôvodnené, keďže sú ústavne udržateľné.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť tým, že najvyšší súd ani v konaní sp. zn. nerozhodol o skoršom

dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 18. apríla 2013, ústavný súd

konštatuje, že je bez právneho významu sa touto námietkou zaoberať, keďže uznesenie

krajského súdu z 18. apríla 2013 bolo v prospech sťažovateľky, preto aj prípadné

neprerokovanie dovolania nemohlo spôsobiť ujmu v jej právnom postavení.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby

len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.5 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júna 2016

Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jej uznesením z 23. júna 2016. V súvislosti

s porušením označených práv bolo podľa sťažovateľky porušené aj jej základné právo

na súdnu ochranu podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju judikatúru, podľa

ktorej si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby

ten orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta

v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (),

a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia

sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ). Uvedený právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti

Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom dovolacom

konaní a jeho uznesením z 23. júna 2016. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že v čase

podania tejto sťažnosti ústavnému súdu už najvyšší súd v napadnutom konaní rozhodol

uznesením z 23. júna 2016, ktoré zároveň bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené

15. augusta 2016. Takto možno dospieť k záveru, že k namietanému porušovaniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

už postupom najvyššieho súdu v napadnutom dovolacom konaní nemohlo v čase podania

sťažnosti dochádzať. Vzhľadom na tento právny záver nemožno uvažovať ani o vyslovení

porušenia základného práva podľa . Na tomto základe ústavný súd

sťažnosť v súlade s odmietol v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016