Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 7/2018
PDF · 151.24 KB
No categories available
IV. ÚS 7/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Bronislavou Garajovou,
Železničná 291, Poltár, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 35, čl. 36
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21 Cpr 2/2015 z 20. júna 2016
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr 9/2016 zo 16. augusta
2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Bronislavou Garajovou, Železničná 291,
Poltár, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 35, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
21 Cpr 2/2015 z 20. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoPr 9/2016 zo 16. augusta
2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cpr 2/2015 v procesnom postavení
žalobkyne. Svojou žalobou sa proti obchodnej spoločnosti domáhala určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Okresný súd napadnutým
rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené ako vecne
správne. Rozhodnutia vydané v jej veci boli odôvodnené tým, že zamestnávateľ rozhodol
22. júna 2015 o organizačnej zmene a 24. júna 2015 požiadal odborovú organizáciu
o prerokovanie ukončenia pracovného pomeru so sťažovateľkou. Príslušná odborová
organizácia ukončenie pracovného pomeru prerokovala 25. júna 2015 a následne 29. júna
2015 bola zo strany zamestnávateľa sťažovateľke doručená výpoveď.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že jednou zo základných otázok, ktorú mal všeobecný súd
ex offo posúdiť, bolo prejednanie skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom
v súlade s § 74 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákonník práce“). Ani okresný súd a ani krajský súd dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu týkajúceho sa vnútorného predpisu upravujúceho hlasovanie a prejednanie
skončenia pracovného pomeru odborovou organizáciou nevykonali.
Podľa sťažovateľky všeobecné súdy konajúce v jej veci sa odklonili od právneho
názoru prezentovaného v rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1 Cdo 72/2006, podľa
ktorého „účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 ZP nastanú vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na
skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61
ods. 2 ZP“.
V kontexte skutočnosti, podľa ktorej žalovaná predložila v rámci súdneho konania
dve verzie žiadosti o prerokovanie výpovede, sťažovateľka namieta, že žalovaná ako jej
zamestnávateľka manipulovala s listinnými dôkazmi vo svoj prospech, a zároveň
zdôrazňuje, že všeobecné súdy konajúce v jej veci mali v rámci dokazovania brať do úvahy
listinné dôkazy, ktoré existovali v čase výpovede, a „nie aké vyprodukoval zamestnávateľ
ex post“.
Podľa sťažovateľky okresný súd ani krajský súd nevykonali v jej veci dokazovanie
na preukázanie základnej otázky prerokovania skončenia pracovného pomeru odborovou
organizáciou podľa § 74 Zákonníka práce. Sťažovateľka zdôrazňuje, že „v danom prípade
nie ustanovenie § 74 ZP je príčinou zásahu do práva na prerokovanie veci spravodlivo, na
nezávislom a nestrannom súde... ale jeho výklad a uplatnenie vo vzťahu k právu
sťažovateľky“.
Na základe popísanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie
jej základných práv zaručených čl. 35, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnuté rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu zruší a okresnému súdu prikáže vo veci znovu konať.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka podala 9. novembra 2017
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prostredníctvom
okresného súdu dovolanie smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Ústavný
súd zároveň zistil, že okresný súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn.
21 Cpr 2/2015 na rozhodnutie o podanom dovolaní najvyššiemu súdu do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti ústavným súdom nepredložil.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35, čl. 36 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35, čl. 36 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal rovnako z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu garantovaného v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach preskúmavanej veci sťažovateľka
podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila
stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
ako neprípustnej.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť z dôvodu, že bola podaná oneskorene (porovnaj k tomu aj
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej
republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53 a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2018