Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 7/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Bronislavou Garajovou,

Železničná 291, Poltár, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 35, čl. 36

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s a Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 20. júna 2016

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 16. augusta

2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Bronislavou Garajovou, Železničná 291,

Poltár, ktorou namieta porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. augusta

2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalobkyne. Svojou žalobou sa proti obchodnej spoločnosti domáhala určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Okresný súd napadnutým

rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené ako vecne

správne. Rozhodnutia vydané v jej veci boli odôvodnené tým, že zamestnávateľ rozhodol

22. júna 2015 o organizačnej zmene a 24. júna 2015 požiadal odborovú organizáciu

o prerokovanie ukončenia pracovného pomeru so sťažovateľkou. Príslušná odborová

organizácia ukončenie pracovného pomeru prerokovala 25. júna 2015 a následne 29. júna

2015 bola zo strany zamestnávateľa sťažovateľke doručená výpoveď.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že jednou zo základných otázok, ktorú mal všeobecný súd

ex offo posúdiť, bolo prejednanie skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom

v súlade s v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Ani okresný súd a ani krajský súd dokazovanie na objasnenie

skutkového stavu týkajúceho sa vnútorného predpisu upravujúceho hlasovanie a prejednanie

skončenia pracovného pomeru odborovou organizáciou nevykonali.

Podľa sťažovateľky všeobecné súdy konajúce v jej veci sa odklonili od právneho

názoru prezentovaného v rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , podľa

ktorého „účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami

zamestnancov výpoveď v zmysle nastanú vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa

o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na

skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61

ods. 2 “.

V kontexte skutočnosti, podľa ktorej žalovaná predložila v rámci súdneho konania

dve verzie žiadosti o prerokovanie výpovede, sťažovateľka namieta, že žalovaná ako jej

zamestnávateľka manipulovala s listinnými dôkazmi vo svoj prospech, a zároveň

zdôrazňuje, že všeobecné súdy konajúce v jej veci mali v rámci dokazovania brať do úvahy

listinné dôkazy, ktoré existovali v čase výpovede, a „nie aké vyprodukoval zamestnávateľ

ex post“.

Podľa sťažovateľky okresný súd ani krajský súd nevykonali v jej veci dokazovanie

na preukázanie základnej otázky prerokovania skončenia pracovného pomeru odborovou

organizáciou podľa . Sťažovateľka zdôrazňuje, že „v danom prípade

nie ustanovenie je príčinou zásahu do práva na prerokovanie veci spravodlivo, na

nezávislom a nestrannom súde... ale jeho výklad a uplatnenie vo vzťahu k právu

sťažovateľky“.

Na základe popísanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie

jej základných práv zaručených , a a dohovoru

v spojení s a napadnutým rozsudkom okresného súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnuté rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu zruší a okresnému súdu prikáže vo veci znovu konať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka podala 9. novembra 2017

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prostredníctvom

okresného súdu dovolanie smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Ústavný

súd zároveň zistil, že okresný súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn.

na rozhodnutie o podanom dovolaní najvyššiemu súdu do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti ústavným súdom nepredložil.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35, čl. 36 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v spojení s a

napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35, čl. 36 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v spojení s a

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal rovnako z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu garantovaného v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach preskúmavanej veci sťažovateľka

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila

stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. , ), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

ako neprípustnej.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr.

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť z dôvodu, že bola podaná oneskorene (porovnaj k tomu aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2018