Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 333/2016
PDF · 135.94 KB
No categories available
II. ÚS 333/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti S-Invest s. r. o., Obchodná 24, Bratislava, zastúpenej OLEXOVA VASILISIN,
s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marcel Vasilišin, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 320/2015 z 30. novembra 2015,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S-Invest s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S-Invest s. r. o., Obchodná 24, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „odporca“), zastúpenej
OLEXOVA VASILISIN, s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Marcel Vasilišin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 320/2015 z 30. novembra 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
o nariadenie predbežného opatrenia vedeného okresným súdom pod sp. zn. 25 Cb 148/2015
v procesnom postavení odporkyne.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal aby Okresný súd Bratislava I.
nariadil predbežné opatrenie, ktorým by nariadil odporcovi, aby zložil do úschovy súdu
sumu 60.825,46 EUR. Návrhu navrhovateľa okresný súd vyhovel uznesením
č. k.: 25Cb/148/2015-208 zo dňa 10. 09. 2015.
Proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. podal odporca
v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie odôvodnil tým, že podľa jeho názoru neboli splnené
podmienky na vydanie predbežného opatrenia, a to dokonca hneď viaceré...
O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave Uznesením a skonštatoval vecnú
správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a zhodnotil, že súd prvého stupňa
správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil...“
Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd „... nevysporiadal... s kľúčovou
argumentáciu odporcu v odvolaní, že nakoľko odporca nedisponuje sumou, ktorú má podľa
nariadeného predbežného opatrenia zložiť do úschovy súdu, neboli splnené podmienky na
vydanie predbežného opatrenia, ktoré nemalo byť preto vydané.
Rovnako sa nevysporiadal ani s ostatnými dôvodmi odvolania.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:
„... odvolací súd dôvodil, že keďže sú nároky na úhradu užívania sporné, je dôvodné
uložiť zloženie prostriedkov do úschovy súdu. Taký záver je podľa nás nedôsledný, ktorým
chcel súd len obísť preskúmavanie otázky dôvodnosti (t. j. či existuje nárok odporcu na
náhradu zhodnotenia, právo naň odopierať atď). Keď už ale uprednostnil praktické
posúdenie pred právnym, opomenul si potom osvojiť základný fakt, ktorý zdôrazňuje
odporca v každom podaní - odporca svojím postupom smeruje k ekonomickému vyváženiu
vzťahu medzi ním a navrhovateľom. Súd miesto toho podporil nevyvážené, dominantné
postavenie navrhovateľa.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„... rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci 3 Cob/320/2015-284 zo dňa
30. 11. 2015 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR.
Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie
Krajského súdu v Bratislave vo veci 3 Cob/320/2015-284 zo dňa 30. 11. 2015 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň navrhujeme aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľovi
náhradu trov konania pred Ústavným súdom, vo výške 303,16 EUR (á 143 EUR za jeden
úkon právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti,
á 8,58 režijný paušál).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd z podania Okresného súdu Bratislava I z 1. apríla 2016 zistil, že
sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, o ktorom do
dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté. Toto zistenie si
ústavný súd následne aj overil v súčinnosti s vedúcou kancelárie obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,
na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných
práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým,
ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto
súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej
vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza
(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v
zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s
výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,
aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016