Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 333/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti S-Invest s. r. o., Obchodná 24, Bratislava, zastúpenej OLEXOVA VASILISIN,

s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marcel Vasilišin, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S-Invest s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S-Invest s. r. o., Obchodná 24, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „odporca“), zastúpenej

OLEXOVA VASILISIN, s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Marcel Vasilišin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania

o nariadenie predbežného opatrenia vedeného okresným súdom pod sp. zn.

v procesnom postavení odporkyne.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal aby Okresný súd Bratislava I.

nariadil predbežné opatrenie, ktorým by nariadil odporcovi, aby zložil do úschovy súdu

sumu 60.825,46 EUR. Návrhu navrhovateľa okresný súd vyhovel uznesením

č. k.: -208 zo dňa 10. 09. 2015.

Proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. podal odporca

v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie odôvodnil tým, že podľa jeho názoru neboli splnené

podmienky na vydanie predbežného opatrenia, a to dokonca hneď viaceré...

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave Uznesením a skonštatoval vecnú

správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a zhodnotil, že súd prvého stupňa

správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil...“

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd „... nevysporiadal... s kľúčovou

argumentáciu odporcu v odvolaní, že nakoľko odporca nedisponuje sumou, ktorú má podľa

nariadeného predbežného opatrenia zložiť do úschovy súdu, neboli splnené podmienky na

vydanie predbežného opatrenia, ktoré nemalo byť preto vydané.

Rovnako sa nevysporiadal ani s ostatnými dôvodmi odvolania.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:

„... odvolací súd dôvodil, že keďže sú nároky na úhradu užívania sporné, je dôvodné

uložiť zloženie prostriedkov do úschovy súdu. Taký záver je podľa nás nedôsledný, ktorým

chcel súd len obísť preskúmavanie otázky dôvodnosti (t. j. či existuje nárok odporcu na

náhradu zhodnotenia, právo naň odopierať atď). Keď už ale uprednostnil praktické

posúdenie pred právnym, opomenul si potom osvojiť základný fakt, ktorý zdôrazňuje

odporca v každom podaní - odporca svojím postupom smeruje k ekonomickému vyváženiu

vzťahu medzi ním a navrhovateľom. Súd miesto toho podporil nevyvážené, dominantné

postavenie navrhovateľa.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„... rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci -284 zo dňa

30. 11. 2015 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR.

Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie

Krajského súdu v Bratislave vo veci -284 zo dňa 30. 11. 2015 a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Zároveň navrhujeme aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania pred Ústavným súdom, vo výške 303,16 EUR (á 143 EUR za jeden

úkon právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti,

á 8,58 režijný paušál).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd z podania Okresného súdu Bratislava I z 1. apríla 2016 zistil, že

sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, o ktorom do

dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté. Toto zistenie si

ústavný súd následne aj overil v súčinnosti s vedúcou kancelárie obchodnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,

na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných

práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v

zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s

výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,

aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016