Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 346/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , zastúpeného

advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 4, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia a , základných

práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 36, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci vo veci namietaného

porušenia a

(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 36, čl. 38

ods. 1 a 2, , a 2 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. februára 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca)

sa žalobou v správnom súdnictve domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia

Ministerstva obrany Slovenskej republiky, sekcie ľudských zdrojov (ďalej len „orgán

verejnej správy“) č. SEĽUZ-4-29-2/2016-OdSP z 20. mája 2016, ktorým zamietlo

odvolanie sťažovateľa a potvrdilo rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia,

Bratislava (ďalej len „vojenský úrad sociálneho zabezpečenia“), č. VÚSZ-

65403021622001/22 z 25. februára 2016, ktorým zastavil konanie o prepočítanie

výsluhového dôchodku sťažovateľa, keďže v tej istej veci bolo právoplatne rozhodnuté

rozhodnutím vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. 65403021622001/2-VUSZ/DO 2

z 18. januára 1999, ktorým sťažovateľovi priznal výsluhový dôchodok v sume 4 758 Sk

mesačne, pričom pre výmeru dôchodku bola sťažovateľovi zhodnotená doba služby

20 ukončených rokov za obdobie: od 1. septembra 1980 do 31. marca 1993 celkom

12 rokov a 7 mesiacov; od 1. apríla 1993 do 31. decembra 1994 celkom 1 rok a 9 mesiacov,

po zvýhodnenom započítaní doby služby dvojnásobne celkom 3 roky a 6 mesiacov;

od 1. januára 1995 do 31. decembra 1998 celkom 4 roky; bez zvýhodneného započítania

doby služby služobný pomer sťažovateľa trval celom 18 rokov a 4 mesiace. V tejto

súvislosti sťažovateľ namietal, že do doby trvania služobného pomeru na účely zvýšenia

výsluhového dôchodku mu nebolo započítané obdobie od 1. septembra 1978

do 30. augusta 1980, počas ktorého bol študentom 1. a 2. ročníka Vojenského leteckého

učilišťa Prešov, a toto štúdium treba považovať za ostatnú vojenskú službu, s čím však

vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nesúhlasil, pretože za ostatnú vojenskú službu

sa považuje ďalšia služba vykonávaná vojakom vo vojenskej škole po skončení základnej

služby a čas strávený na vojenskej škole pred nástupom na základnú službu bol hodnotený

ako príprava na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky a bol zaradený

do III. pracovnej kategórie.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 26. októbra 2017 žalobu sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú s tým, že rozhodnutie

vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. 65403021622001/2-VÚSZ/DO 2

z 18. januára 1999 tvorí prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) vo vzťahu k žiadosti

sťažovateľa z 10. septembra 2015, z ktorej obsahu je zrejmé, že žiada o priznanie

1. a 2. ročníka na vojenskej strednej odbornej škole ako ostatnej vojenskej služby pre nárok

na výsluhový dôchodok (žiadosť o spätné prepočítanie a doplatenie už priznaného

výsluhového dôchodku). Krajský súd považoval rozhodnutie orgánu verejnej správy

č. SEĽUZ-4-29-2/2016-OdSP z 20. mája 2016 za zákonné a správne, pričom s poukazom

na históriu sociálneho zabezpečenia vojakov konštatoval, že na účely dôchodkového

zabezpečenia nemožno štúdium v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy zaradiť

do I., resp. II. kategórii funkcií. Títo študenti nepodliehali plnému vojenskému režimu

a vojenskej trestnej zodpovednosti.

4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť,

v ktorej namietol, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci, pretože doba štúdia v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy má byť

považovaná za ostatnú vojenskú službu. Podrobným opisom niektorých aspektov štúdia

v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy sťažovateľ vyslovil presvedčenie, že títo

študenti vykonávali vojenskú službu rovnako ako študenti 3. a 4. ročníka vojenskej strednej

odbornej školy a vojaci v základnej službe.

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol

ako nedôvodnú s tým, že o výsluhovom dôchodku sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté

a skutkový stav sa v uvedenej veci podstatne nezmenil. Vydaním ďalšieho meritórneho

rozhodnutia, čo sa týka výšky výsluhového dôchodku sťažovateľa, bez podstatnej zmeny

skutkového stavu by došlo k porušeniu princípu ne bis in idem.

5.1 Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezhodnotenia doby štúdia

v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy v I. kategórii funkcií najvyšší súd

konštatoval, že štúdiom na tejto škole sa študenti pripravovali na službu vojaka z povolania,

ale neboli vojakmi v činnej službe. Prijatím žiaka na štúdium na vojenskú strednú odbornú

školu vznikla žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť, neboli však

povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Takéto štúdium nemožno

považovať za ostatnú vojenskú službu, pretože do nej mohol byť zaradený iba ten,

kto dosiahol 18 rokov veku. Takýmto študentom sa doba štúdia započítavala do nástupu

vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej

školskej dochádzky, teda v III. pracovnej kategórii. V čase nástupu sťažovateľa

do 1. ročníka vojenskej strednej odbornej školy, resp. počas jeho štúdia v 1. a 2. ročníku

vojenskej strednej odbornej školy, nebola jeho činnosť ako študenta zaradená do I.,

resp. II. kategórie funkcií. Skutočnosť, že po skončení povinnej školskej dochádzky sa žiak

v súvislosti s nástupom na vojenskú strednú odbornú školu podrobil odvodovému konaniu,

ešte nezakladá jeho status vojaka v činnej službe. Uvedeným zápisom bol žiak zaradený

do vojenskej evidencie a bol podrobený predbežnému zisťovaniu jeho spôsobilosti

na vojenskú činnú službu. Ozbrojovanie 14 až 16-ročných študentov vojenskej strednej

odbornej školy a náplň ich činnosti, hoci podobnej činnosti vojakov v činnej službe

alebo službe vojakov z povolania taktiež nemohlo založiť ich služobný pomer ako vojakov

z povolania, ktorý je pre účely zaradenia služby do I. kategórie funkcií rozhodujúci.

5.2 Najvyšší súd konštatoval, že judikatúra v danej veci je ustálená (pozri

napr. rozsudky najvyššieho súdu vydané v konaniach vedených pod sp. zn. ,

, a .

5.3 Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že v jeho veci sa najvyšší súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, najvyšší súd konštatoval, že v tejto súvislosti

sťažovateľ neuviedol ani jedno konkrétne rozhodnutie kasačného súdu.

6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc

argumenty, ktoré vzniesol v konaní pred všeobecnými súdmi v ústavnej sťažnosti,

opakovane vyslovuje presvedčenie, že do doby trvania služobného pomeru na účely

zvýšenia výsluhového dôchodku mu malo byť započítané aj obdobie od 1. septembra 1978

do 30. augusta 1980, počas ktorého bol študentom 1. a 2. ročníka vojenskej strednej

odbornej školy, a toto štúdium treba považovať za ostatnú vojenskú službu. V obsahovo

rozsiahlom podaní, ktoré má 37 strán, sťažovateľ s poukazom na fungovanie bývalého

štátneho režimu najvyššiemu súdu vytýka, že vo svojom rozhodnutí nezohľadnil reálny

život študentov 1. a 2. ročníka vojenských stredných odborných škôl, ktorí museli „chodiť

do 24-hodinových dozorných služieb na rote a ešte pred tým mali + 9 hodín vojenského

zamestnania a niekedy aj + 5 hodín zmeny v kuchyni“ a ktorí boli vystavení enormnej

fyzickej aj psychickej záťaži oproti študentom študujúcim na civilných stredných odborných

školách, a že sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa o nútenej práci študentov 1. a 2.

ročníkov vojenských stredných odborných škôl. Sťažovateľ opisuje, aké služné a deputátne

benefity študenti vojenských stredných odborných škôl počas svojho štúdia dostávali

a aké sankcie im v prípade neukončenia štúdia hrozili. V súvislosti so zaradením štúdia

sťažovateľa v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy do III. pracovnej kategórie

sa sťažovateľ cíti byť diskriminovaný oproti študentom, ktorí sa pripravovali na povolanie

baníkov a fúkačov skla, a žiada, aby uvedené obdobie bolo zaradené do I. kategórie funkcií.

6.1 Sťažovateľ taktiež žiada ústavný súd o zaujatie stanoviska, resp. výklad pojmov

„vojak“, „vojenská osoba v činnej službe“ a „vojenská osoba“.

6.2 V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 18

ods. 2 písm. b) , základných práv sťažovateľa podľa , , ,

a 2, , a 2 a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje

len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

().

13. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

14. Podľa nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené

služby. Podľa ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na vojenskú

službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby.

15. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa prvej vety zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky.

18. Podľa ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú

právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky. Podľa čl. 38

ods. 2 mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu

v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

19. Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí,

že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť

na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Predmetnom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 18

ods. 2 písm. b) , základných práv sťažovateľa podľa , , ,

a 2, , a 2 a práva podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2020, ktorým zamietol

kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. októbra 2017 ako nedôvodnú (body 5 až 5.3).

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

23. Ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom

tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť

sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak,

pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd, zaručuje . Obhájiteľnosť tvrdenia v danom

prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne

rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených

záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu

verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup

k súdu) predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu

k všeobecnejšiemu ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup

k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd

konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46

ods. 1 . Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa

nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa

taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami

spravodlivého súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť

v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé

súdne konanie, ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje

rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym

okolnostiam prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

24. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v.

Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť

podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná

každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania

byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí

v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).

Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

25. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

26. V danom prípade najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodoval o kasačnej

sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu vydanému v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (bod 2). Nosným dôvodom zamietnutia

kasačnej sťažnosti pritom bola skutočnosť, že o výsluhovom dôchodku sťažovateľa bolo

právoplatne rozhodnuté rozhodnutím vojenského úradu sociálneho zabezpečenia

č. 65403021622001/2-VUSZ/DO 2 z 18. januára 1999 a skutkový stav sa v uvedenej veci

podstatne nezmenil. Vydaním ďalšieho meritórneho rozhodnutia, čo sa týka výšky

výsluhového dôchodku sťažovateľa, bez podstatnej zmeny skutkového stavu by došlo

k porušeniu princípu ne bis in idem (bod 5).

27. Ústavný súd konštatuje, že proti uvedenému záveru najvyššieho súdu sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti nevzniesol žiadnu námietku.

28. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci,

pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy,

ktorými by poprel ich účel a význam. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti

(bod 4) a na zdôraznenie správnosti záveru krajského súdu, že do doby trvania služobného

pomeru na účely zvýšenia výsluhového dôchodku sťažovateľa nemožno započítať obdobie

od 1. septembra 1978 do 30. augusta 1980, počas ktorého bol študentom 1. a 2. ročníka

vojenskej strednej odbornej školy, uviedol ďalšie dôvody (body 5.1 až 5.3). Napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu nie je svojvoľný ani zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho

ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno označiť

za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskovú skutočnosť dôležitú

pre rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, ktorou bola existencia právoplatného

rozhodnutia vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. 65403021622001/2-VUSZ/DO 2

z 18. januára 1999.

29. Sťažovateľ pritom v ústavnej sťažnosti ani len netvrdil, že by sa v minulosti

domáhal súdneho prieskumu zákonnosti uvedeného rozhodnutia vojenského úradu

sociálneho zabezpečenia podľa piatej časti (účinného

do 30. júna 2016). Takéto správanie odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“,

ktorá vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým,

opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich

práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,

aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať

svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní

zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti podania opravných

prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012).

30. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal, aby ústavný súd zaujal

stanovisko, resp. podal výklad pojmov „vojak“, „vojenská osoba v činnej službe“

a „vojenská osoba“, ústavný súd opätovne konštatuje, že jeho prvoradou úlohou je ochrana

ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná

právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

doň zasahovať (m. m. , , ). Nie je úlohou ústavného

súdu perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade

výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom. Úlohou ústavného súdu

je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi,

a preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup

priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku,

a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene

(inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem –

protiústavnosť konania nezaloží ().

31. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (, , ).

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť vo veci namietaného

porušenia základných práv sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

33. Zásady uvedené v a 2 v súhrne vyjadrujú podstatu základných

práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy

adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.

Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych

záležitostiach (, mutatis mutandis , ).

34. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona na konanie vo veciach súvisiacich

s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje

a nie (ďalej len „“). Rozhodovanie súdu v rámci správneho

súdnictva nemožno považovať za antidiskriminačný spor. V konaní v rámci správneho

súdnictva nemôže ani teoreticky dôjsť k prechodu dôkazného bremena na žalovanú stranu,

ako to antidiskriminačný zákon predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha

dokazovanie na ustálenie skutkového stavu.

35. Námietka sťažovateľa týkajúca sa porušenia napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu a základných práv

sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 36, čl. 38 ods. 1 a 2 a čl. 39

ods. 1 napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

36. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol ústavnú sťažnosť aj v časti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie a základných práv sťažovateľa podľa

ods. 1, , , a 2, napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, pretože pri jej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť

ich porušenia, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie (m. m. , , , ).

37. Ústavný súd nepovažuje námietku sťažovateľa, že najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí nezohľadnil reálny život študentov 1. a 2. ročníka vojenských stredných

odborných škôl, ktorí museli „chodiť do 24-hodinových dozorných služieb na rote a ešte

pred tým mali + 9 hodín vojenského zamestnania a niekedy aj + 5 hodín zmeny v kuchyni“

a ktorí boli vystavení enormnej fyzickej aj psychickej záťaži, oproti študentom študujúcim

na civilných stredných odborných školách a že sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa

o nútenej práci študentov 1. a 2. ročníkov vojenských stredných odborných škôl,

za podstatnú pre rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu