Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Co-87-2019.pdf
PDF · 97.33 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/87/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: SCBC, s.r.o., Puškinova 1155/16, 091 01 Stropkov, IČO: 36 495 123, právne zastúpeného JUDr. Martinom Štrkolecom, PhD., advokátom, Bazová 41, 040 22 Košice, proti žalovaným: v 1. rade G. K., nar. XX.XX.XXXX, 2. rade I. K., nar. XX.XX.XXXX, 3. rade I. U. K., nar. XX.XX.XXXX, 4. rade I. K., nar. XX.XX.XXXX, 5. rade C. K., nar. XX.XX.XXXX a 6. rade I. G. K., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenej matkou, žalovanou v 1. rade, všetci bytom XXX XX H. XX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 4C/7/2018-53 zo dňa 13.03.2019 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením č. k. 4C/7/2018-60 zo dňa 16.04.2019 a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. až 6. rade povinnosť vypratať byt č. X, na posch. č. X, vo vchode č. X, bytového domu so súpisným č. XX, postaveného na parcele registra X., zapísaného na LV č. XXX, kat. úz. H., obec H., okres G. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovaným v plnom rozsahu s tým, že o ich výške súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovaným povinnosť vypratať byt č. X, nachádzajúci sa na X. poschodí vo vchode č. X, bytového domu so súpisným č. XX, postaveným na parcele C KN č. XXX, zapísaného na LV č. XXX, kat. úz. H., okres G. z dôvodu, že žalovaní mali uzavretú nájomnú zmluvu na dobu určitú od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť tvrdiac, že v predmetnom obytnom dome v obci H. bývajú už dlhé roky. Mali uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú a dokonca splácali družstvu za odkúpenie bytu. Predchádzajúci vlastník bytového domu im však byty neumožnil odkúpiť do vlastníctva. Nový vlastník bytového domu s nimi uzavrel nové nájomné zmluvy na dobu určitú. Odstavil ich od zdroja tepla, elektrickej energie, pitnej a úžitkovej vody a pod.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 6 písm. a) z. č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme a § 676 ods. 1, 2 OZ zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetného bytu. Dňa XX.XX.XXXX uzatvoril žalobca so žalovanou v 1. rade v súlade s ustanovením § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol nájom bytu, spoločných častí a spoločných zariadení. Žalovaní v 2. až v 6. rade sú spolužijúce osoby, ktoré bývajú so žalovanou v 1. rade v tomto byte. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú, t. j. od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, čo je zrejmé z článku II. bod 2 tejto zmluvy. Nájom v zmysle článku V. bod 1 písm. c) nájomnej zmluvy zanikol uplynutím dohodnutej doby nájmu. Pretože ide o krátkodobý nájom bytu, ustanovenie o obnovení doby trvania nájmu v zmysle ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nepoužije a nájom bytu zanikne uplynutím času, na aký bol dohodnutý.
Napriek tomu, že nájom bytu skončil uplynutím doby nájmu, t.j. dňom XX.XX.XXXX, žalovaní byt naďalej užívajú. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.
4. K námietkam žalovaným, že podmienkou skončenia nájmu dohodnutého na dobu určitú je výpoveď z nájmu bytu alebo dohoda o ukončení nájmu uviedol, že právna úprava nijakým spôsobom takýto postup pre prenajímateľa bytu neustanovuje.
5. V ďalšom uviedol, že medzi žalobcom ako prenajímateľom bytu a žalovanými ako nájomcami bytu nebola dohodnutá povinnosť žalobcu ako prenajímateľa bytu zabezpečiť žalovaným ako nájomcom bytu náhradné bývanie, t.j. bytovú náhradu. Podľa ustanovenia článku V. bod 4 nájomnej zmluvy: “Po ukončení nájmu nemá nájomca právo na akúkoľvek bytovú náhradu, príp. na náhradný nájom.“ Žalovaní tak nemajú ako nájomcovia bytu nárok na poskytnutie bytovej náhrady zo strany žalobcu ako prenajímateľa bytu. Zároveň ustanovenie § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka stanovuje, že „pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca právo na bytovú náhradu. Osobitný zákon môže ustanoviť, kedy aj v týchto prípadoch má nájomca právo na bytovú náhradu.„ Týmto osobitným zákonom, ktorý ustanovuje právo nájomcu na bytovú náhradu je zákon č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami. Podľa § 4 citovaného zákona „Pri zániku nájmu dohodnutého na dobu určitú nájomca nemá práva právo na bytovú náhradu, okrem prípadu, ak nájom bytu skončil pred uplynutím dohodnutej doby z dôvodu, že byt bez zavinenia nájomcu nie je možné ďalej užívať alebo ak ide o služobný byt alebo o byt osobitného určenia a nájomca pred jeho užívaním ukončil užívanie iného bytu.“ Aj z právnej úpravy teda vyplýva, že žalovaní ako nájomcovia bytu nemajú nárok na poskytnutie bytovej náhrady.
6. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. V konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
7. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie všetci žalovaní. Odvolanie odôvodňovali ust. § 365 ods. 1 písm. f), g) CSP tvrdiac, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a navrhli vykonanie ďalšieho prostriedku procesnej obrany - dôkazu, ktorým je pôvodná nájomná zmluva uzatvorená na dobu neurčitú s predchádzajúcim majiteľom bytového domu. Fyzicky nedisponujú predmetnou nájomnou zmluvou, preto navrhli ju vyžiadať od žalobcu, resp. od predchádzajúceho vlastníka bytového domu. Nahradenie pôvodnej nájomnej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú nájomnou zmluvou na dobu určitú považujú za neoprávnený zásah do ich práv a zneužitie ich slabšieho postavenia sociálne znevýhodnených. Tento zásah sa dotýka ich práva na užívanie prenajatého bytu, ktorý je ich jediným obydlím. Po zmene vlastníka bytového domu žalobca uzavrel so žalovanými nájomnú zmluvu na dobu určitú. Uvedené konanie považujú za rozporuplné, lebo nájomná zmluva na dobu neurčitú im zabezpečovala vyšší stupeň garancie užívania predmetného bytu. Uvedené konanie považujú za rozporné s ust. § 680 OZ. Nové nájomné zmluvy uzavreté na dobu určitú považujú za zneužitie ich tiesnivej situácie a ich postavenia slabšej strany. Zo strany prenajímateľa tak išlo o špekulatívne konanie so zámerom jednoduchším spôsobom zabezpečiť právny titul na vysťahovanie z bytu. Nájomná zmluva na dobu určitú mala byť uzavretá v zmysle zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme a je pre nájomcov neporovnateľne nevýhodnejšia. Žalobca sa tak dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi. Trvajú na platnosti pôvodnej nájomnej zmluvy uzavretej s pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti. Na jej vypovedanie neboli splnené zákonné podmienky, preto ju považujú za platnú. Konaním žalobcu a rozhodnutím súdu došlo k porušeniu ich základných ľudských práv a slobôd garantovaných Ústavou SR, a to predovšetkým porušením článku 19 ods. 2, v zmysle ktorého každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Poukázali na nález Ústavného súdu SR č. k. ÚS/13/00-85 zo dňa 10.07.2001, ako aj článok 21 Ústavy SR majúc za to, že došlo k neoprávnenému zásahu do ich obydlia, súkromia a rodinného života. V byte žijú aj maloleté deti a napadnutým rozsudkom a konaním prenajímateľa môže byť porušené ich právo na osobitnú ochranu garantované článkom 41 Ústavy SR. Navrhli preto napadnutý rozsudok ako nesprávny a vychádzajúci z nesprávne zisteného skutkového a právneho stavu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
8. K odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že zotrváva na všetkých svojich doterajších podaniach. Odvolatelia poukazujú na existenciu akejsi skoršej nájomnej zmluvy, no on pred súdom prvej inštancie uniesol dôkazné bremeno, o ktoré opiera žalobný nárok. S poukazom na § 153 a § 154 CSP uviedol, že strany
sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí. Existencia akejsi skoršej nájomnej zmluvy žalovanými nebola preukazovaná pred súdom prvej inštancie, ale až v odvolacom konaní, čo považuje za snahu o predĺženie konania. Toto účelové tvrdenie žalovaných je v rozpore s ust. § 366 CSP. Považuje to za novotu v odvolacom konaní, keďže táto námietka nebola uplatnená pred súdom prvej inštancie. Ak by nejaká iná nájomná zmluva existovala a by žalovaní ňou disponovali, nemali by žiaden problém ju preukázať v skorších podaniach. Žalovaní spochybňujú nadobudnutie jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vypratávania v tomto konaní, čo je irelevantné. Nárok žalobcu v konaní bol preukázaný a spornosť vlastníctva k nehnuteľnosti nebola namietaná. Ak žalovaní spochybňujú nadobudnutie jeho vlastníckeho práva, mohli sa svojich nárokov v minulosti domáhať na príslušnom súde. Doposiaľ to však netvrdili, nepreukazovali, pričom prípadné ich nároky by boli už premlčané. Rovnako namietal tvrdenie žalovaných, že výkon jeho práv je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobou sa domáha iba ochrany svojho vlastníckeho práva a nejedná sa o zjavné zneužitie práva. Odvolanie je tak účelové, ničím nepodložené tvrdenia v snahe brzdiť civilné sporové konanie. Navrhol preto potvrdiť napadnuté rozhodnutie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniam žalovaných sa nikto zo žalovanej strany nevyjadril.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.
10. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp zn. II. ÚS/78/05).
11. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie nenáležite venoval pozornosť podaniam žalovaných v predmetnej veci, doručených súdu písomne, ktoré sú zažurnalizované na č. l. spisu 22 až 27 a 35 až 38, v ktorých žalovaní tvrdili jednak, že dlhé roky užívajú predmetný byt, že v minulosti mali uzavreté nájomné zmluvy na dobu neurčitú, dokonca, že požiadali predchádzajúceho vlastníka bytového domu o možnosť odkúpiť byty a splácali družstvu sumy za odkúpené byty, keďže mali záujem o ich kúpu. Rovnako namietali konanie žalobcu, keď ich odpojil od zdroja tepla, od elektrickej energie, od zdroja pitnej a úžitkovej vody a iné. Tvrdili, že nie je možné poskytnúť ochranu vlastníkovi majetkových práv pred realizáciou základných ľudských práv a slobôd. Poukazovali na to, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi. Upriamili pozornosť na články 12 a 33 Ústavy SR, ako aj § 5 ods. 2 písm. d) a § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona s poukazom na Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín so záverom o nutnosti odstránenia všetkých foriem rasovej diskriminácie, s nutnosťou zabezpečenia primeranej životnej úrovne, čo zahŕňa aj právo na primerané bývanie. V uvedených písomných podaniach bolo žalovanými navrhnutých viacero druhov dôkazných prostriedkov, a to tak vypočutia svedkov, predloženia listín, ktoré však súd prvej inštancie bez toho, aby dôvod ich nevykonania uviedol v rozsudku nijako v rozsudku nevyhodnotil, ani sa nimi nezaoberal. Odvolací súd preto považuje námietky žalovaných, ktorí podali odvolanie za dôvodné. Replika žalobcu k odvolaniam, že žalovaní svoje námietky a návrhy na dokazovanie uplatnili až v odvolacom konaní je z toho dôvodu nepravdivé a neakceptovateľné.
12. Vzhľadom na obsah spisu je možné mať výrazné pochybnosti o tom, či žalovaní neboli vo vzťahu k ich právam k bytu, ktorý má byť vypratávaný, až diskriminovaní, čo je možné usúdiť z tvrdení žalovaných. Za daného stavu bez toho, aby všetky okolnosti, rozhodné pre rozhodnutie vo veci samej, so zameraním, či konanie žalobcu a jeho právneho predchodcu bolo vyhodnotené ako konanie v súlade so zákonom a nie aj napr. v rozpore s dobrými mravmi, je nevyhnutným pre záver o oprávnenosti žaloby. Bez zistenia, že vo vzťahu k žalovaným nedošlo ani k ich diskriminácii, či už otvorenej alebo skrytej, nie je možné správne a spravodlivo vo veci rozhodnúť.
13. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR z 30.09.2002, sp. zn. 2Cdo/105/02, podľa ktorého otázku platnosti nájomnej zmluvy môže súd v konaní o vypratanie priestorov riešiť ako otázku predbežnú, preto je toho názoru, že aj v predmetnom konaní je nutné v širšom rozsahu sa zaoberať tvrdeniami žalovaných a náležite vyhodnotiť aj platnosť zmluvy krátkodobého nájmu bytu v zmysle zákona č. 98/2014 Z.z., keďže je to žalovanými namietané.
14. V zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práva a povinnosti vyplývajúcej z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúce práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ust. § 3 ods. 1 OZ nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť
- upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení (viď rozsudok NS SR z 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010).
15. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 220 ods. 2 CSP).
16. Odvolací súd uvádza že je možné prisvedčiť tvrdeniu odvolateľov, že v konaní a následne aj v odôvodnení napadnutého rozsudku neboli vyhodnotené ich návrhy na dokazovanie ani ich obrana, nebol vykonaný žiaden dôkaz nimi navrhnutý a nebola prejudiciálne vyriešenia ich námietka neplatnosti nájomnej zmluvy na dobu určitú, ktorá bola dôvodom na vyhovenie žaloby. Vzhľadom na uvedené je preto nutné skonštatovať, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol predčasne.
17. Je možné tak uviesť, že napadnutý rozsudok nespĺňa atribúty ust. § 220 ods. 2 CSP. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku v zmysle cit. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku je veľmi dôležitou súčasťou rozsudku, pretože z neho musí vyplývať, z čoho súd vychádzal pri hodnotení dôkazov a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Odôvodnenie pritom nie je súhrnom súdneho spisu, preto sa v ňom nemajú opisovať kompletné výpovede, ani napr. texty listinných dôkazov. Obsahom hodnotenia dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú alebo sa vylučujú. Tiež uvedie, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akého dôvodu. Je vhodné najprv uviesť dôkazy, z ktorých vyplynuli rozhodujúce čiastkové skutkové zistenia. V prípade rozporov súd odôvodní, prečo konkrétny dôkaz považuje za vierohodný a iný nie. Je pritom potrebné vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v článku 15 základných princípov CSP a v § 191 ods. 1. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri nález ÚS sp. zn. I. ÚS/114/2008).
18. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Je nutné vždy prihliadať aj na príslušné ustanovenia antidiskriminačného zákona, z ktorých vyplýva potreba, že právu toho, kto bol alebo je dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, zodpovedá povinnosť subjektu, ktorý nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, najmä aby upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Rozhodujúcim je osobný charakter povinnosti subjektu dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorý vylučuje jej zmluvný prevod na iný subjekt, ktorý sa nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania nedopustil. ( viď uznesenie Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 573/2018)
19. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo nutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a postupom podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
20. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude zaoberať sa zistením nevyhnutných okolností tvrdených žalovanými v hore naznačenom smere tak, aby jednoznačné závery bolo možné využiť na posúdenie, či nároku žalobcu je možné vyhovieť. Predovšetkým bude úlohou súdu prvej inštancie odstránenie rozporov a pochybností o namietanej neplatnosti nájomnej zmluvy a tvrdenej prípadnej diskriminácii žalovaných a za tým účelom vykonať úkony v zmysle CSP. Pri svojom rozhodovaní môže súd vychádzať iba z riadne vykonaných dôkazov a záverov z nich vyplývajúcich. A ak pripadne nevykoná niektorý navrhnutý dôkaz, musí to v odôvodnení rozsudku zdôvodniť.
21. Jeho úlohou bude opätovne rozhodnúť aj o všetkých trovách konania.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).