Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 622/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Z. K.

a maloletej M. K., zastúpených advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68,

Košice, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , a Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava v konaní vedenom pod

č. 21387/2010-KEM, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. K. a maloletej M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2014 doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a maloletej M. K. (ďalej

len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou

JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Sociálne poisťovne, ústredie, Bratislava (ďalej len „Sociálna

poisťovňa“) v konaní o zvýšenie jednorazového odškodnenia za smrteľný pracovný úraz M.

K. vedenom pod č. 21387/2010-KEM (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že M. K., manžel sťažovateľky v 1. rade a otec sťažovateľky

v 2. rade, utrpel 16. októbra 2003 pracovný úraz, na následky ktorého na mieste zomrel.

Sťažovateľky (spolu s mal. S. K.) sa žalobou proti jeho zamestnávateľovi a Sociálnej

poisťovni podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 21. apríla 2004

domáhali okrem iného zvýšenia jednorazového odškodnenia pozostalých podľa § 208

v znení účinnom do 31. decembra 2003.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. -165 zo 7. apríla 2006

žalobu proti Sociálnej poisťovni zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že sťažovateľky

sú oprávnené domáhať sa plnenia priamo od Sociálnej poisťovne. Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní o odvolaní sťažovateliek napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil rozsudkom č. k. -201 z 15. februára 2007 a v otázke existencie

priameho nároku sťažovateliek proti Sociálnej poisťovni pripustil dovolanie. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 25. februára 2009 zrušil rozsudok okresného súdu zo 7. apríla 2006 vo výroku

o zamietnutí žaloby sťažovateliek proti Sociálnej poisťovni v časti o jednorazové

odškodnenie a rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku o tomto nároku, konanie

v tejto časti zastavil a postúpil Sociálnej poisťovni. Dovolanie v ostatnej časti

zamietol. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu došlo v dôsledku účinnosti zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov od 1. januára 2004

k zmene nároku na jednorazové odškodnenie pozostalých vyplývajúceho z pracovnoprávnej

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobnú smrteľným pracovným úrazom na nárok

z právneho vzťahu úrazového poistenia, o ktorom rozhoduje Sociálna poisťovňa. Najvyšší

súd konštatoval, že na prerokovanie tohto nároku nebola daná právomoc súdov, preto

konanie zastavil a vec postúpil Sociálnej poisťovni. Rozhodnutie najvyššieho súdu

nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2009.

Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodla o nároku sťažovateľky v 1. rade

a sťažovateľky v 2. rade samostatnými rozhodnutiami z 24. marca 2010 tak, že sťažovateľka

v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade nemajú nárok na jednorazové odškodnenie. Sťažovateľky

podali odvolanie, o ktorom rozhodla Sociálna poisťovňa samostatnými rozhodnutiami

z 3. augusta 2010 tak, že odvolania zamietla a v celom rozsahu potvrdila rozhodnutie

Sociálnej poisťovne, pobočka Košice.

Sociálna poisťovňa podala 18. januára 2011 najvyššiemu súdu návrh podľa § 8a

(ďalej len „OSP“), ktorým žiadala, aby najvyšší súd

rozhodol, že konanie o nároku sťažovateliek na jednorazové odškodnenie patrí

do právomoci súdov. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. júla 2011 konanie

zastavil s odôvodnením, že rozhodnutím o nároku sťažovateliek Sociálna poisťovňa de

facto uznala svoju právomoc, a preto kompetenčný spor medzi súdom a správnym orgánom

za daného stavu neexistuje.

Sťažovateľky podali samostatné žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

Sociálnej poisťovne, pobočka Košice z 24. marca 2010 a Sociálnej poisťovne z 3. augusta

2010. Krajský súd v Prešove rozhodol o žalobe sťažovateľky v 1. rade rozsudkom

č. k. -141 z 20. apríla 2012 a o žalobe sťažovateľky v 2. rade rozsudkom

č. k. -162 z 8. marca 2012 tak, že zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil

Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že správne orgány mali konať

o nárokoch sťažovateliek na zvýšenie jednorazového odškodnenia, pretože ich právomoc

bola daná rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009

právoplatným 29. apríla 2009. Pripojené administratívne spisy boli zaslané Sociálnej

poisťovni 18. mája 2012 (vo veci sťažovateľky v 1. rade), resp. 19. apríla 2012 (vo veci

sťažovateľky v 2. rade).

Sťažovateľky urgovali postup Sociálnej poisťovne podaniami z 27. júna 2012

a 26. novembra 2012 podali samostatné sťažnosti na nečinnosť podľa

o sťažnostiach. Sociálna poisťovňa ich vybavila oznámeniami z 22. januára 2013, v ktorých

uviedla, že 6. júla 2012 podala najvyššiemu súdu žalobu podľa a listom

z 28. augusta 2012 navrhla, aby najvyšší súd zrušil uznesenie sp. zn.

z 13. júna 2011. Sťažnosti posúdila ako neopodstatnené.

Sťažovateľky podali 2. mája 2013 návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej

správy, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. -25 z 18. decembra

2013 tak, že uložil Sociálnej poisťovni konať a rozhodnúť o nárokoch sťažovateliek

na zvýšenie jednorazového odškodnenia do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia alebo

podať do 30 dní najvyššiemu súdu návrh podľa na rozhodnutie o kompetenčnom

konflikte v tejto veci. Najvyšší súd v odôvodnení uviedol, že návrh Sociálnej poisťovne

zo 6. júla 2012 vo veci sťažovateliek vzhľadom na znenie jeho petitu ani doplnený návrh

listom z 28. augusta 2012 nemožno považovať za návrh podľa . Najvyšší súd dal

možnosť Sociálnej poisťovni podať návrh na rozhodnutie o kompetenčnom konflikte

aj vo veciach sťažovateliek s poukazom na prejudiciálne rozhodnutie č. k. -9

z 26. júna 2013 v konaní podľa vo veci mal. S. K., v ktorom rozhodol,

že prerokovanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci okresného súdu.

Podľa sťažovateliek Sociálna poisťovňa nerešpektuje rozhodnutie najvyššieho súdu

z 18. decembra 2013 a je v ich veci nečinná. Podaním doručeným ústavnému súdu

13. marca 2014 predložili uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára

2014, ktorým v ich veci zastavil konanie v spore o právomoc medzi Sociálnou poisťovňou

a súdmi pre prekážku litispendencie vzhľadom na prebiehajúce konanie v tej istej veci

o návrhu okresného súdu vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

listiny a práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

poukazujú na zákonné lehoty na rozhodnutie a postup Sociálnej poisťovne, ktorá po

právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu o postúpení veci (29. apríla 2009) rozhodla o ich

nárokoch 24. marca 2010 a o odvolaniach 3. augusta 2010. Po zrušení týchto rozhodnutí

a vrátení veci na ďalšie konanie Sociálna poisťovňa o ich nárokoch nerozhodla ani

neurobila žiadne úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia. Návrh Sociálnej poisťovne podľa

podaný 18. januára 2011 a návrh zo 6. júla 2012 považujú za neefektívne úkony.

Podľa sťažovateliek namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov dosahuje intenzitu odmietnutia výkonu spravodlivosti a došlo

ním aj k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Poukazujú

aj na predmet konania, ktorý má pre nich mimoriadny význam a vyžadoval si osobitnú

rýchlosť konania Sociálnej poisťovne. Uvádzajú: „Postup Sociálnej poisťovne v dôsledku

zbytočných prieťahov tak v konečnom dôsledku viedol k zmareniu možnosti poskytnúť

efektívnu a účinnú ochranu právam sťažovateliek, ako aj k popretiu účelu celého sociálneho

systému sociálneho zabezpečenia a princípov sociálneho štátu.“

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd rozhodol,

že postupom Sociálnej poisťovne v konaní o ich žiadosti o zvýšenie jednorazového

odškodnenia naposledy vedenom pod č. 21387/2010-KEM boli porušené ich základné práva

podľa a , podľa a listiny a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to žiadajú, aby ústavný súd prikázal Sociálnej

poisťovni konať bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie každej

po 20 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojich práv v súvislosti s prieťahmi v postupe

Sociálnej poisťovne v konaní o ich žiadosti o zvýšenie jednorazového odškodnenia

pozostalých.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal

vyjadrenie Sociálnej poisťovne k sťažnosti. Z vyjadrenia doručeného 12. septembra 2014

zistil, že najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 6. marca 2014 tak,

že prerokovanie a rozhodnutie veci sťažovateliek patrí do právomoci okresného súdu.

Okresný súd rozsudkom č. k. -98 z 1. apríla 2014 rozhodol, že žalovaný

v 1. rade (zamestnávateľ M. K.) a Sociálna poisťovňa sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť každej žalobkyni (sťažovateľkám a mal. S. K.) jednorazové

odškodnenie 16 596,95 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Sociálna poisťovňa

podala proti rozsudku odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. Zo spisu najvyššieho

súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že uznesenie zo 6. marca 2014 nadobudlo

právoplatnosť 17. marca 2014.

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom

k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iného štátneho orgánu (, , ), alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (m. m. , ).

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru (napr. , , , ), podľa ktorej

ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa (a tiež právu na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej

moci (v danom prípade Sociálnou poisťovňou) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola

sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,

aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. februára 2014)

bolo sťažovateľkám známe, že najvyšší súd rozhodol uznesením č. k. -9

z 26. júna 2013 v konaní podľa vo veci o zvýšenie jednorazového odškodnenia

žalobkyne mal. S. K. vedenej pôvodne okresným súdom pod sp. zn. tak,

že prerokovanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci okresného súdu. Rovnako im bolo

známe, že najvyšší súd uznesením č. k. -25 z 18. decembra 2013 umožnil

Sociálnej poisťovni podať aj v ich veci návrh podľa . Sociálna poisťovňa podala

návrh najvyššiemu súdu 12. februára 2014, v tej istej veci ešte skôr, 6. februára 2014, podal

návrh na rozhodnutie kompetenčného sporu okresný súd. Najvyšší súd rozhodol uznesením

sp. zn. zo 6. marca 2014, že prerokovanie a rozhodnutie veci patrí

do právomoci okresného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo už vedené

konanie vo veci sťažovateliek o určenie právomoci medzi Sociálnou poisťovňou

a okresným súdom. Z tohto dôvodu, ako aj vzhľadom na rozhodnutie o právomoci

okresného súdu na prerokovanie a rozhodnutie o veci sťažovateliek ústavný súd nepovažuje

namietanú nečinnosť Sociálnej poisťovne v čase podania sťažnosti za zbytočné prieťahy

v konaní.

V súvislosti s namietaným odopretím spravodlivosti ústavný súd uvádza,

že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (obdobne prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa dohovoru) nespadá pod ochranu ,

ibaže by namietané porušenie tohto základného práva dosahovalo takú intenzitu,

že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania,

teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti

(napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateliek nejde o takúto situáciu. Sociálna

poisťovňa o ich nároku rozhodla, po zrušení týchto rozhodnutí Krajským súdom v Prešove

v marci, resp. apríli 2012, podala síce nekvalifikované návrhy na rozhodnutie podľa § 8a

vo veci sťažovateliek, vo veci mal. S. K. však bolo na návrh Sociálnej poisťovne

rozhodnuté v júni 2013 o právomoci okresného súdu na rozhodnutie o rovnakom nároku,

ako uplatňujú sťažovateľky. Sociálna poisťovňa sa preto neodmietala bezdôvodne zaoberať

nárokom sťažovateliek.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateliek v celom rozsahu odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014